Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 118/2012
PDF · 208.3 KB
No categories available
I. ÚS 118/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 118/2012 -32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., zastúpenej advokátskou kanceláriou P.,
spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. R. P., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 Co 159/09 zo 6. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 159/09 zo 6. októbra 2010.
2. Sťažovateľka uviedla, že bola účastníčkou konania o určenie bezpodielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vedeného na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 80/2007. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľky a jeho
účastníkom bol tiež manžel sťažovateľky MUDr. J. L. v procesnom postavení odporcu.
Sťažovateľka sa domáhala určenia, že spolu s manželom je bezpodielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností zapísaných na LV č. ... nachádzajúcich sa v okrese B., katastrálne územie S.
(ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). V prípade nemožnosti takého určenia celých
nehnuteľností sťažovateľka navrhla, aby súd určil, že je spolu s manželom bezpodielovou
spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností vo veľkosti ½ z celku. Práve uvedený podiel
vo veľkosti ½ z celku na predmetných nehnuteľnostiach nadobudol manžel sťažovateľky do
svojho výlučného vlastníctva od svojho brata s tým, že z titulu vyrovnania mu vyplatil
finančné vyrovnanie za jeho spoluvlastnícky podiel. Tieto finančné prostriedky boli získané
z úveru, ktorý bol splácaný počas manželstva účastníkov konania z prostriedkov patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Naliehavý právny záujem
na určení spoluvlastníctva odôvodnila sťažovateľka tým, že na LV č. ... je ako výlučný
vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný iba manžel sťažovateľky, s čím sťažovateľka
nesúhlasila, pretože s nimi môže ľubovoľne disponovať. Okresný súd rozsudkom
zo 14. mája 2009 návrh sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa
sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 159/09
zo 6. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil rozsudok okresného
súdu zo 14. mája 2009. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka
dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 132/2011
z 28. októbra 2011 odmietol.
3. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa plne stotožnil
s právnym názorom okresného súdu vyjadreným v jeho rozsudku zo 14. mája 2009 v tom
zmysle, že sťažovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu, ktorý je podmienkou
prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Podľa sťažovateľky:
„Všeobecné súdy žalobu sťažovateľky zamietli bez jej meritórneho posúdenia pre
údajnú absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na určení, či je alebo nie je
bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, t. j. či k nehnuteľnostiam má alebo nemá
spoluvlastnícke právo. Svojvoľným a ústavne neudržateľným výkladom podmienok
naliehavého právneho záujmu tak sťažovateľke odopreli súdnu ochranu jej vlastníckych
práv... „
Sťažovateľka uviedla, že sa svojím návrhom domáhala, aby sa určovacím výrokom
dosiahla zhoda medzi skutočným stavom spoluvlastníckych práv k predmetným
nehnuteľnostiam a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Preto jej právny záujem je
daný per definitionem z povahy veci. Krajský súd poukázal tiež na to, že na okresnom súde
sa už vedie pod sp. zn. 16 C 69/2009 konanie o rozvod manželstva účastníkov, ktoré však
nie je právoplatne skončené. Preto nároky, ktoré si sťažovateľka svojím návrhom na určenie
BSM k nehnuteľnosti uplatnila, si môže následne uplatniť v samotnom konaní
o vyporiadanie BSM. V závere sťažovateľka zhrnula svoju sťažnosť a uviedla:
„Krajský súd odmietol meritórne preskúmať návrh sťažovateľky na určenie jej
spoluvlastníckeho práva z dôvodu údajnej absencie naliehavého právneho záujmu, ktorú
sám, aj prevzatím dôvodov okresného súdu, odôvodnil tým, že:
- jeho prípadné rozhodnutie, že sťažovateľku právoplatne určuje za spoluvlastnícku
nehnuteľností, by nijako nezaväzovalo iný súd v inom konaní a ten by o jej
spoluvlastníctve beztak musel rozhodovať znova, a
- manžel sťažovateľky podal návrh na rozvod, takže tá sa má ochrany svojich
vlastníckych práv domáhať v tomto konaní s úplne iným predmetom.
Tieto závery sú svojvoľné a predstavujú odopretie súdnej ochrany, pretože jej
poskytnutie podmieňujú zjavne neodôvodnenými a ústavne neudržateľnými právnymi
okolnosťami. Po prvé, právoplatné rozhodnutie súdu o určení spoluvlastníctva sťažovateľky
by v plnom rozsahu viazalo všetky osoby súkromného práva aj štátne orgány a teda je v
plnom rozsahu spôsobilé splniť svoju zákonnú funkciu. Po druhé, začatie konania o rozvod
manželstva v žiadnom rozsahu nespôsobuje zánik potreby ochrany vlastníckych práv
sťažovateľky, na ktorú má podľa ústavy a dohovoru nárok. Popretie tohto nároku úplne
svojvoľnými dôvodmi, pre ktoré krajský súd nenašiel a nemohol nájsť oporu ani v znení
zákona ani v súvisiacej judikatúre a doktríne, tak predstavuje zásah do označených
základných práv sťažovateľky; o ich účinnú ochranu touto sťažnosťou preto žiada ústavný
súd.“
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie
a následne o nej rozhodol takýmto nálezom:
„I. Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s jej
právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a jej právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislava zo dňa 6. októbra 2010, sp. zn.
2Co 159/09 porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislava zo dňa 6. októbra 2010, sp. zn. 2Co
159/09, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho
zástupcu náhradu trov konania, vrátane DPH, a to do desiatich dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka sa návrhom domáhala určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria
do BSM alternatívne, že je spolu s manželom ich bezpodielovou spoluvlastníčkou
vo veľkosti ½ z celku. Tento spoluvlastnícky podiel bol totiž nadobudnutý za prostriedky
patriace do BSM. Návrh sťažovateľky bol zamietnutý, pretože nepreukázala naliehavosť
právneho záujmu ako podmienku prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 c) OSP. S týmto
právnym názorom sa plne stotožnil krajský súd v rozsudku sp. zn. 2 Co 159/09
zo 6. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Tým bolo podľa sťažovateľky
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Následne boli 23. januára 2012 a 8. februára 2012 doručené ústavnému súdu ďalšie
podania sťažovateľky už bez zastúpenia jej právnym zástupcom, v ktorých sťažovateľka
podrobne popísala svoju rodinnú situáciu. Tieto podania však neobsahujú žiadne nové
skutočnosti a ani argumenty a nemajú žiadny súvis s konaním krajského súdu vo veci sp. zn.
2 Co 159/09. Sťažovateľka v nich uvádza viac než trinásť rozhodnutí rôznych orgánov,
ako aj rôzne ďalšie konania, ktorých účastníčkou je sťažovateľka a jej manžel. Sťažovateľka
v nich vyjadruje nesúhlas s prístupom príslušných inštitúcií k jej návrhom a podnetom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje tieto ďalšie podania sťažovateľky iba za súčasť
jej argumentácie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. .....
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, rozsudkom okresného súdu sp. zn.
14 C 97/99 zo 16. októbra 2006 bolo rozhodnuté o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva manžela sťažovateľky a PhDr. A. L. Spoluvlastnícky podiel PhDr. A. L.
vo veľkosti ½ predmetných nehnuteľností súd prikázal do výlučného vlastníctva manžela
sťažovateľky, ktorému bola zároveň uložená povinnosť zaplatiť PhDr. A. L. z titulu
vyrovnania spoluvlastníckeho podielu sumu 3 975 000 Sk do 60 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Z uvedeného dôvodu bol preto manžel sťažovateľky v katastri
nehnuteľností zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností.
Podľa § 143 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol
niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo
darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu
povolania len jednému z manželov...
8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podrobil uvedenú
situáciu kontrole z hľadiska, či mohla mať za následok porušenie označených práv
sťažovateľky. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či zamietnutie návrhu sťažovateľky
z dôvodu nepreukázania naliehavosti právneho záujmu podľa § 80 c) OSP mohlo vyvolať
uvedené následky v zmysle porušenia jej základných práv. Návrh sťažovateľky na určenie
bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti je určovacím návrhom (žalobou) podľa
§ 80 c) OSP, kde právna úprava vyžaduje preukázanie existencie naliehavého právneho
záujmu ako súčasť aktívnej procesnej legitimácie navrhovateľa. Ide teda o takú skutočnosť,
ktorá musí byť naplnená, aby bolo možné návrhu vo veci samej vyhovieť. Preto nedostatok
naliehavého právneho záujmu je nedostatkom, ktorý vedie k zamietnutiu návrhu vo veci
samej pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa. Túto otázku posúdil krajský
súd v napadnutom rozsudku tak, že sťažovateľka v návrhu nepreukázala naliehavosť
právneho záujmu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie
je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
9. Sťažovateľka sa domáhala určenia, že predmetné nehnuteľnosti, resp.
spoluvlastnícky podiel na nich patrí do BSM sťažovateľky a jej manžela, pretože bol
nadobudnutý za trvania manželstva a z prostriedkov tvoriacich BSM. V tomto smere je však
potrebné vychádzať zo zásady, že žiaden spor neexistuje samoúčelne, ale jeho cieľom je
dosiahnutie vzniku, zmeny či zániku hmotných práv a povinností fyzickej či právnickej
osoby. Pokiaľ tieto práva či povinnosti vyplývajú priamo zo zákona či zo zmluvy, ich
súdnou deklaráciou tak dochádza iba k rozmnožovaniu súdnych sporov. Preto považuje
ústavný súd za akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený v napadnutom
rozsudku, že sťažovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu podľa § 80 c) OSP.
Uvedený právny názor krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny
a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné
(obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky
nevykazuje.
10. Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadnu
možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené, ako aj
na to, že obsahom týchto práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 88/07),
dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
11. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že
všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu
je preto v kontexte už uvedeného (bod 9 a 10 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež
zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná
súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Ako bolo uvedené, sťažovateľka je
priamo zo zákona bezpodielovou spoluvlastníčkou ½ predmetných nehnuteľností. Preto je
sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie
náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012