Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 97/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5

Co 389/12 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

389/12 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhov sťažovateľky Okresný

súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedie viacero súdnych sporov, v ktorých ako

odporca vystupuje manžel sťažovateľky MUDr. J. L. (ďalej len „manžel sťažovateľky“).

Pod sp. zn. okresný súd vedie konanie o návrhu sťažovateľky, ktorým sa

domáha, aby jej manžel udelil súhlas na zápis jej trvalého pobytu na adrese... B. Dňa

15. októbra 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala

vydania predbežného opatrenia, ktorým by tento súd uložil manželovi sťažovateľky, aby

„znášal resp. aby vykonal - udelil súhlas na Miestnom úrade B...., ktorý vedie trvalú

evidenciu obyvateľstva, k zápisu navrhovateľky (sťažovateľky, pozn.) k trvalému bydlisku

na adrese... B.“ (citované z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 12. júla 2011,

pozn.). Sťažovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že byt na uvedenej adrese bol

nadobudnutý za trvania ich manželstva, pričom ako jeho výlučný vlastník je v katastri

nehnuteľností vedený manžel sťažovateľky a ona bez požadovaného predbežného opatrenia

nemôže dosiahnuť zápis trvalého pobytu na tejto adrese a ani vo svojom občianskom

preukaze, čo zneisťuje jej právne postavenie.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. júla 2011 návrh sťažovateľky na

vydanie predbežného opatrenia zamietol, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

„... Jednou zo základných skutočností nevyhnutných pre nariadenie predbežného opatrenia

je ohrozenie nároku alebo právneho vzťahu účastníkov, pričom toto ohrozenie musí byť

konkrétne a oprávnený účastník ho musí vždy osvedčiť. Taktiež je nutné osvedčenie, že je tu

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Podľa názoru súdu v danom prípade nie sú splnené podmienky pre nariadenie

predbežného opatrenia. Ak by súd rozhodol v zmysle podaného návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, dosiahol by konečnú úpravu vzťahov medzi účastníkmi, čím by účel

predbežného opatrenia nebol dosiahnutý. Preto s poukazom na skutočnosť, že takto

nariadeným predbežným opatrením by prejudikoval práva účastníkov, súd návrh na

nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. augusta 2012 tak, že

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Odvolací súd sa stotožňuje s už raz

vysloveným názorom odvolacieho súdu, že konanie o predbežnom opatrení v navrhovanom

znení nemá vecnú spojitosť konaním o pozbavení či obmedzením spôsobilosti na právne

úkony. Ak z petitu návrhu na predbežné opatrenie nemožno zistiť vzťah obsahu predbežného

opatrenia k predmetu konania vo veci samej, súd taký návrh bez ďalšieho skúmania

zamietne.

Navyše, manžel navrhovateľky ako vlastník domu v podiele 1/2 na... ulici... v B.

získal na základe rozhodnutia súdu (právoplatné dňa 18. októbra 2006) do výlučného

vlastníctva aj spoluvlastnícky podiel svojho brata, hoci vzhľadom na trvanie manželstva s

navrhovateľkou tento spoluvlastnícky podiel mal pripadnúť do bezpodielového

spoluvlastníctva MUDr. J. L. s manželkou ( ). To však nič nemení na skutočnosti,

že navrhovateľka ako taká sa stala priamo zo zákona bezpodielovou spoluvlastníčkou 1/2

predmetných nehnuteľností. Jej právo, o ktorom tvrdí, že je ohrozené, je teda náležite

chránené inštitútmi hmotného práva a predbežná ochrana súdnym rozhodnutím nemá v

danom prípade žiaden zmysel.“

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje aj uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 14. marca 2012, v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka sa domáhala určenia, že predmetné nehnuteľnosti, resp.

spoluvlastnícky podiel na nich patrí do BSM sťažovateľky a jej manžela, pretože bol

nadobudnutý za trvania manželstva a z prostriedkov tvoriacich BSM. V tomto smere je však

potrebné vychádzať zo zásady, že žiaden spor neexistuje samoúčelne, ale jeho cieľom je

dosiahnutie vzniku, zmeny či zániku hmotných práv a povinností fyzickej či právnickej

osoby. Pokiaľ tieto práva či povinnosti vyplývajú priamo zo zákona či zo zmluvy, ich súdnou

deklaráciou tak dochádza iba k rozmnožovaniu súdnych sporov. Preto považuje ústavný súd

za akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, že

sťažovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu podľa c) . Uvedený

právny názor krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny a ani

nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným.“

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za „arbitrárne,

diskriminačné, nespravodlivé rozhodnutie, ako rozhodnutie, ktoré nerešpektuje moje

základné ľudské práva garantované a medzinárodnými dohovormi, tak moje

vlastnícke právo ako aj z toho plynúce právo mať správne vyznačenú adresu trvalého

bydliska v občianskom preukaze...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje (s odkazom

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. zo 14. marca 2012) na skutočnosť, že je

bezpodielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, ale napriek tomu dochádza

k poškodzovaniu jej práv, keďže nemôže dostať parkovaciu kartu pre obyvateľov mestskej

časti B., nemôže mať adresu svojho dlhodobého reálneho pobytu vyznačenú v občianskom a

vodičskom preukaze a na kartičke poistenca a dochádza aj k problémom s doručovaním

pošty. Navyše, sťažovateľka musí všetko riešiť vo vzdialenej Š., kde má formálne

vyznačený trvalý pobyt, avšak reálne tam nebýva už 23 rokov, a na tomto základe

zdôrazňuje, že „Bez nariadenia predbežného opatrenia by mohla vzniknúť ujma značná,

závažná a dokonca neodstranitelná, nielen materiálna ale aj na zdraví...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením

Krajského súdu v Bratislave pod č. k. -159 zo dňa 31. 8. 2012 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod č. k. -159 zo dňa 31. 8. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento

súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie

predbežného opatrenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Navyše, ústavný súd v súvislosti s tým, že sťažovateľka namieta rozhodovanie

všeobecných súdov o jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia, považoval za potrebné

zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Preto ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do

rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov,

a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných

opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj s odôvodnením uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 12. júla 2011 dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Uznesenie

krajského súdu je náležite odôvodnené, pričom krajský súd jasne a zrozumiteľne objasnil,

prečo sa stotožnil s napadnutým uznesením okresného súdu.

K zamietnutiu návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia viedla okresný

súd a následne aj krajský súd predovšetkým skutočnosť, že návrhom na vydanie

predbežného opatrenia sa domáhala toho istého (uložiť jej manželovi povinnosť vysloviť

súhlas s vyznačením jej trvalého pobytu na adrese..., B., pozn.), ako návrhom vo veci samej;

ide o záver, ktorý zodpovedá stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov. Krajský súd

navyše v odôvodnení napadnutého uznesenia argumentoval tiež tým, že právo, ktorého

ochrany sa sťažovateľka návrhom na vydanie predbežného opatrenia domáha, je v

skutočnosti náležite chránené inštitútmi hmotného práva. Ide o záver, ktorý vyplýva aj z

uznesenia ústavného súdu sp. zn. zo 14. marca 2012, na ktoré sťažovateľka

sama poukazuje.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto medzi ním a sťažovateľkou

označeným základným právom podľa ani právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013