Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 135/2012
PDF · 247.18 KB
No categories available
I. ÚS 135/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, a A. N.,
toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpených advokátkou JUDr. D. B., B., vo
veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. N. a A. N. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2012 doručená sťažnosť J. N. a A. N. (ďalej aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“, spolu aj
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl.
37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 28/2009
z 23. septembra 2010 bola sťažovateľka uznaná za vinnú „z obzvlášť závažného zločinu
úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 5 pís. a) Tr. zák.“
a sťažovateľ bol uznaný za vinného „zo zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.“, za čo bol sťažovateľke uložený „podľa § 222
ods. 5 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 36
písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ju podľa
§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia“. Sťažovateľovi bol okresným súdom uložený „podľa
§ 222 ods. 4 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na
§ 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol
podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený a podľa § 49 ods. 2
Tr. zák. bola určená skúšobná doba s probačným dohľadom nad jeho správaním v trvaní 4
(štyroch) rokov“. Rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaniami sťažovateľov, ako
aj odvolaním krajského prokurátora v B. O odvolaniach rozhodol Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 12. januára 2011 sp. zn. 3 To 318/2010 tak,
že „u všetkých obvinených podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. zrušil
rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložených trestoch a spôsobe ich výkonu a podľa §
322 ods. 3 Tr. por.“ rozhodol sám tak, že sťažovateľke uložil „podľa § 222 ods. 5 Tr. zák.,
s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo
výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého ju podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“, a sťažovateľovi „podľa § 222 ods. 4 Tr.
zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“. Proti rozsudku
krajského súdu z 12. januára 2011 podali sťažovatelia dovolanie z 15. júna 2011, o ktorom
najvyšší súd rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26.
októbra 2011 (z odôvodnenia ktorého ústavný súd v tomto bode citoval, pozn.).
3. Sťažovatelia v sťažnosti po podrobnom opísaní svojho pohľadu na skutkový stav
(a priebeh trestného konania v ich veci) v podstatnom uviedli:
„Máme za to, že nie je daná trestnosť nás sťažovateľov N., pretože v čase uzavretia
kontokorentného úveru sme neuviedli do omylu banku, o čom svedčí fakt, že sme započali s
plnením splátok za situácie zistenej v tomto konaní a ak vznikla škoda, tak nie v dôsledku
uvedenia iného do omylu zo strany nás sťažovateľov, v dôsledku čoho nie sú splnené
formálne podmienky úverového podvodu. Vzhľadom na závažnosť obvinenia a vysoké tresty,
ktoré nám boli právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu v Banskej Bystrici v konaní sp.
zn. 3 To 318/2010 uložené, poukazujeme na to, že úplne a bezpečne nebola nijakým
spôsobom vyvrátená obrana nás sťažovateľov .
Taktiež za potrebné považujeme uviesť, že v minulosti sme viedli riadny život, neboli
sme súdne trestaní ani priestupkovo prejednávaní...“
4. Svoje zásadné pripomienky (námietky) k rozhodnutiu najvyššieho súdu
formulovali sťažovatelia takto:
„Dovolací súd svoj odmietajúci postoj vo vzťahu k vyššie uvedeným výhradám
argumentuje tým, že nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie
všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a úplnosť skutkových zistení, prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať. Ak podrobne či už dovolaciemu súdu alebo aj v tejto sťažnosti
hovoríme aj o skutkových zisteniach, tak len preto, že právne posúdenie skutku spočíva
jednak v riešení otázky, či popísaný skutok je vôbec trestným činom a prípadne, o ktorý
trestný čin ide. Z toho vyplýva, že súd môže v dovolacom konaní rekvalifikovať na podklade
zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov uvedený skutok z trestného činu na
konanie, ktoré nie je trestným činom. Takýto záver môže dovolací súd urobiť vtedy, ak pri
preskúmavaní rozhodnutia zistí, že určitá okolnosť potrebná pre naplnenie skutkovej
podstaty trestného činu nebola preukázaná... právny záver o protiprávnosti určitého činu
musí mať podklad v zodpovedajúcich skutkových okolnostiach obsiahnutých
v odsudzujúcom rozsudku. Nedostatočné preukázanie určitej okolnosti potrebnej pre
zhodnotenie, či určité konanie je alebo nie je trestným činom, môže byt' posúdené v jednom
prípade ako nesprávne právne posúdenie skutku, ale môže byť rovnako tak v inom prípade
v súlade so zákonom odmietnuté ako zasahovanie do úplnosti zisteného skutku. Jediným
zodpovedným orgánom v týchto prípadoch je dovolací súd.“
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1/ Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Tdo 40/2011 zo dňa 26. 10. 2011 došlo
k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd.
2/ Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Tdo 40/2011 zo
dna 26. 10. 2011.
3/ Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľom J. N. a A. N. trovy konania v sume
254,32,- Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej
zástupkyne...“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 36 ods. 1, č. 37 ods. 3
a čl. 38 ods. listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011.
10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie
označených práv predmetným rozhodnutím najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti
vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj v podanom dovolaní. Najvyšší súd
dovolanie sťažovateľov odmietol, lebo nespĺňalo dôvody dovolania „podľa § 371 ods. 1 Tr.
por.“.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa môže každý domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom
orgáne. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny má každý právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
13. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že
ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného
súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
14. Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (ale aj v čl. 36 ods. 1 listiny
a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi
predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom
v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť
o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného
poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl.
Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by
nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že
najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi
nestotožnil, dovolanie odmietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
po oboznámení prvostupňového rozsudku a rozsudku odvolacieho súdu (bod 2) uviedol
dovolaciu argumentáciu sťažovateľov:
„Proti... rozsudku krajského súdu podali obvinení A. N. a J. N. dovolanie
prostredníctvom svojej obhajkyne a uviedli v ňom dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
i/ Tr. por.
Podstata dovolacích námietok obvinených spočíva v tom, že nebol preukázaný ich
úmysel smerujúci k vylákaniu úveru uvedením iného do omylu, pretože by nekonali tak, že
by boli podpisovali zmenku ako avalisti a začali so splácaním úveru. Poukazovali na to, že
obvinená vložila na kontokorentný účet O. niekoľko splátok vrátane splátky v sume 200 000
Sk. Uvádzali, že celá situácia ohľadom ich platobnej neschopnosti bola výrazne zhoršená
tou skutočnosťou, že v júni 2008 bolo voči obvinenej A. N. v inej veci vznesené obvinenie a
bolo im zadržané celé účtovníctvo ich firmy S., s. r. o. a následne na to v príčinnej súvislosti
došlo k zhoršeniu podmienok na podnikanie, prišli o klientov a stratili reálny prehľad o
záväzkoch iných spoločností vo vzťahu k ich spoločnosti S., s. r. o. Akákoľvek protiprávnosť
ich konania vykazuje podľa nich len znaky obchodnoprávnych vzťahov.
Ďalej obvinení poukazovali na to, že sa súd nevyrovnal s dôkazmi, podľa ktorých
sprostredkovanie predmetného úveru im vybavovala osoba menom P., na radu svedkyne A.
B. a táto svedkyňa potvrdila, že úvery, ktoré aj v jej prípade vybavovala pani P., boli
získané na základe falošných listín, o čom svedkyňa B. nevedela, že táto osoba menom P.
predložila falošné doklady. Vytýkali prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal výpoveďou
svedka D., ktorý pracoval na ich stavbe a potvrdil, že oni z K. do B. vycestovali za účelom
podpísania úverových zmlúv v O. len raz.
Obvinení tvrdia v dovolaní, že doposiaľ nebolo nijakým spôsobom preukázané, že
listiny obsahujúce nepravdivé údaje, na základe ktorých boli úvery poskytnuté, boli
nepravdivo a úmyselne vyplnené nimi, obvinenými manželmi N. V tej súvislosti poukazovali
aj na to, že napriek ich návrhu nebolo vykonané znalecké dokazovanie z odboru grafológie,
ktorým by sa hodnoverne preukázalo či oni, obvinení manželia N., boli tí, ktorí do
predmetných listín na získanie úverov uviedli nepravdivé údaje s cieľom uviesť banku do
omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru.
Obvinení ďalej uvádzali, že súd prvého stupňa sa nezaoberal výpoveďou svedka Š.
S., súkromného detektíva, ktorý potvrdil, že osoba menom P. vybavovala predmetným
spôsobom úver viacerým osobám, ktorých takto dostala do nepríjemnej situácie a do
rozporu so zákonom. Namietali vierohodnosť výpovede svedka Ing. V. H., pokiaľ tento
uvádzal, že predmetné listiny na získanie úverov predkladali oni, manželia N. a nie iná
osoba. Tvrdili, že pokiaľ by svedok pripustil, že predmetné úvery vybavovala iná osoba, sám
by pripustil svoje konanie, ktoré by bolo nie len v rozpore s internými predpismi O.
Zdôrazňovali, že nijakým spôsobom nebola úplne a bezpečne vyvrátená ich obhajoba.
Obvinení citovali ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., i tú jeho časť, že úplnosť
zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa nich však nesprávnym
právnym posúdením zisteného skutku v danej veci rozumejú to, že skutok bol v napadnutom
rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný, teda boli
uznaní za vinných za skutok, ktorý nie je trestným činom. Uviedli, že nežiadajú, v súlade so
zákonom, preskúmavať skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie
súdu, pretože skutkové zistenia boli všetky realizované, dôkazy boli všetky hodnotené, avšak
neboli naplnené formálne znaky trestného činu úverového podvodu. Inak by každé
nevydarené konanie medzi stranami poskytujúcimi úver a prijímajúcimi úver bolo vždy
trestným činom.
Na základe týchto dôvodov obvinení navrhli, aby dovolací súd postupoval v zmysle
§ 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj
predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže odvolací súd ako aj súd prvého
stupňa sa nevyrovnali so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie s ohľadom na
nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávnosť skutkových zistení súdu prvého
stupňa, pretože výroková časť nezodpovedá jednak skutočnosti a jednak vykonaným
dôkazom. Navrhovali, aby dovolací súd podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal súdu prvého
stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd v podstatnom takto: „Najvyšší súd... ako
súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal dovolanie obvinených A. N. a J. N. a zistil, že
dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenými osobami (§ 369
ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny
opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je
potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvádzaný v dovolaní podľa § 371 ods. 1 písm, i/ Tr.
por., je nutné zdôrazniť, že rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle
vyššie citovaného ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových
zistení. Dovolací súd nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení
ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie dôkazov
vykonaných v pôvodnom konaní.
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie
všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení
nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať.
Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým
zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.
V danom prípade sa krajský súd v otázke viny všetkých obvinených stotožnil so
skutkovými i právnymi závermi prvostupňového súdu. V otázke právnych záverov pri
posúdení skutkov podľa právnej kvalifikácie uvedenej v rozsudku súdu prvého stupňa súdy
nijako nepochybili, táto v plnom rozsahu zodpovedá zákonu a najvyšší súd sa s ňou
stotožňuje, lebo zistené skutky umožňujú také právne posúdenie.
K dovolaniu obvinených treba poznamenať, že len formálne odkazuje na znenie §
371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. V skutočnosti sa obvinení domáhajú zmeny skutkových zistení.
Zdôrazniť treba, že medzi skutkové zistenia patria aj otázky subjektívnej stránky trestného
činu, teda zavinenia obvinených a v danom prípade je to aj výslovne vyjadrené v skutkovej
vete rozsudku súdu prvého stupňa ako v bode 1/, tak aj v bode 2/, že obvinení si boli vedomí
toho, že na poskytnutie úveru po predložení falošných dokladov nespĺňajú podmienky. Toto
je podstatná náležitosť subjektívnej stránky pri trestnom čine úverového podvodu, pri
ktorom sa úver vyláka uvedením iného do omylu, v otázke splnenia podmienok na jeho
poskytnutie. Je zrejmé, že zavinenie pokrýva v predmetnom prípade aj ostatné zložky
konania a následku spôsobeného obvinenými.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na
revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyššie uvedený
dovolací dôvod preto nemôže napĺňať poukaz obvinených na to, že nebola v konaní
preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž
predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné
skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní,
ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia a v predmetnom prípade bola
dokonca aj výslovne vyjadrená v znení skutkových viet.
Všetky námietky obvinených v odôvodnení dovolania vychádzajú z opačného
hodnotenia dôkazov než urobili súdy oboch stupňov a obvinení na základe svojich
argumentov k dôkaznej situácii, rozsahu dokazovania i jeho celkového vyhodnotenia
dospievajú k úplne inému skutkovému záveru než súdy a to takému, že sa nestal trestný
skutok zakladajúci predmetné trestné činy. Takáto revízia právoplatného rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jemu predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa na základe
dovolania obvinených nie je v dovolacom konaní možná.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez
preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v predmetnom prípade nie sú
dané, preto bolo rozhodnuté tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.“
18. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva
na spravodlivé súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské
práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je
právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam.
Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom
a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho
tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
19. Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00 taktiež vec Pérez De Rada
Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
20. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
21. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie
prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia
zastávajú iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru
o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa
ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne
jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňujú, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok
dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení
sťažovateľmi označených práv.
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie
platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných
konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).
23. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý
spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).
24. Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov
tvrdených sťažovateľmi môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy,
ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. Rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011 podľa názoru ústavného súdu
nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného
poriadku.
25. Pretože sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal nimi
uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,
a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody
prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľmi, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.
26. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu rovnako namietali, že najvyšší
súd napadnutým uznesením porušil aj ich základné práva zaručené v čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy (resp. v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny). Na podporu svojich tvrdení však
sťažovatelia vo svojej sťažnosti neuviedli žiadne konkrétne argumenty, ktoré by
akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označených základných práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011.
27. Vzhľadom na citovaný čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38
ods. 2 listiny a základné práva v nich obsiahnuté (bod 10) ústavný súd nezistil existenciu
akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením týchto základných práv
a rozhodnutím najvyššieho súdu, na základe čoho konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011 nemá účinky takého
rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľov, a preto bola
sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá, tak ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo
slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti,
ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, nezaoberal.
29. Keďže sťažovatelia, kvalifikovane právne zastúpení advokátkou, v petite
sťažnosti nenamietali ústavnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 To 28/2009
z 23. septembra 2010 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 318/2010 z 12. januára 2011,
ústavný súd nepodrobil tieto rozhodnutia ústavnému prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2012