Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 135/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, a A. N.,

toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpených advokátkou JUDr. D. B., B., vo

veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.

48 ods. 2 , v , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 26. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. a A. N. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2012 doručená sťažnosť J. N. a A. N. (ďalej aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“, spolu aj

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl.

47 ods. 3 a (ďalej len „“), v , čl.

37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. z 26. októbra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. septembra 2010 bola sťažovateľka uznaná za vinnú „z obzvlášť závažného zločinu

úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 5 pís. a) Tr. zák.“

a sťažovateľ bol uznaný za vinného „zo zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom

podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.“, za čo bol sťažovateľke uložený „podľa § 222

ods. 5 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 36

písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ju podľa

§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia“. Sťažovateľovi bol okresným súdom uložený „podľa

§ 222 ods. 4 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na

§ 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol

podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený a podľa § 49 ods. 2

Tr. zák. bola určená skúšobná doba s probačným dohľadom nad jeho správaním v trvaní 4

(štyroch) rokov“. Rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaniami sťažovateľov, ako

aj odvolaním krajského prokurátora v B. O odvolaniach rozhodol Krajský súd v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 12. januára 2011 sp. zn. tak,

že „u všetkých obvinených podľa , , zrušil

rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložených trestoch a spôsobe ich výkonu a podľa §

322 ods. 3 “ rozhodol sám tak, že sťažovateľke uložil „podľa Tr. zák.,

s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo

výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého ju podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“, a sťažovateľovi „podľa § 222 ods. 4 Tr.

zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia

slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“. Proti rozsudku

krajského súdu z 12. januára 2011 podali sťažovatelia dovolanie z 15. júna 2011, o ktorom

najvyšší súd rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. z 26.

októbra 2011 (z odôvodnenia ktorého ústavný súd v tomto bode citoval, pozn.).

3. Sťažovatelia v sťažnosti po podrobnom opísaní svojho pohľadu na skutkový stav

(a priebeh trestného konania v ich veci) v podstatnom uviedli:

„Máme za to, že nie je daná trestnosť nás sťažovateľov N., pretože v čase uzavretia

kontokorentného úveru sme neuviedli do omylu banku, o čom svedčí fakt, že sme započali s

plnením splátok za situácie zistenej v tomto konaní a ak vznikla škoda, tak nie v dôsledku

uvedenia iného do omylu zo strany nás sťažovateľov, v dôsledku čoho nie sú splnené

formálne podmienky úverového podvodu. Vzhľadom na závažnosť obvinenia a vysoké tresty,

ktoré nám boli právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu v Banskej Bystrici v konaní sp.

zn. uložené, poukazujeme na to, že úplne a bezpečne nebola nijakým

spôsobom vyvrátená obrana nás sťažovateľov .

Taktiež za potrebné považujeme uviesť, že v minulosti sme viedli riadny život, neboli

sme súdne trestaní ani priestupkovo prejednávaní...“

4. Svoje zásadné pripomienky (námietky) k rozhodnutiu najvyššieho súdu

formulovali sťažovatelia takto:

„Dovolací súd svoj odmietajúci postoj vo vzťahu k vyššie uvedeným výhradám

argumentuje tým, že nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a úplnosť skutkových zistení, prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Ak podrobne či už dovolaciemu súdu alebo aj v tejto sťažnosti

hovoríme aj o skutkových zisteniach, tak len preto, že právne posúdenie skutku spočíva

jednak v riešení otázky, či popísaný skutok je vôbec trestným činom a prípadne, o ktorý

trestný čin ide. Z toho vyplýva, že súd môže v dovolacom konaní rekvalifikovať na podklade

zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov uvedený skutok z trestného činu na

konanie, ktoré nie je trestným činom. Takýto záver môže dovolací súd urobiť vtedy, ak pri

preskúmavaní rozhodnutia zistí, že určitá okolnosť potrebná pre naplnenie skutkovej

podstaty trestného činu nebola preukázaná... právny záver o protiprávnosti určitého činu

musí mať podklad v zodpovedajúcich skutkových okolnostiach obsiahnutých

v odsudzujúcom rozsudku. Nedostatočné preukázanie určitej okolnosti potrebnej pre

zhodnotenie, či určité konanie je alebo nie je trestným činom, môže byt' posúdené v jednom

prípade ako nesprávne právne posúdenie skutku, ale môže byť rovnako tak v inom prípade

v súlade so zákonom odmietnuté ako zasahovanie do úplnosti zisteného skutku. Jediným

zodpovedným orgánom v týchto prípadoch je dovolací súd.“

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 26. 10. 2011 došlo

k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1,

a v SR v náväznosti na Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd.

2/ Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo

dna 26. 10. 2011.

3/ Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľom J. N. a A. N. trovy konania v sume

254,32,- Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej

zástupkyne...“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základných práv

zaručených v , a , v , č. 37 ods. 3

a čl. 38 ods. listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. októbra 2011.

10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie

označených práv predmetným rozhodnutím najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti

vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj v podanom dovolaní. Najvyšší súd

dovolanie sťažovateľov odmietol, lebo nespĺňalo dôvody dovolania „podľa § 371 ods. 1 Tr.

por.“.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa môže každý domáhať ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom

orgáne. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny má každý právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

13. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že

ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného

súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

14. Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v (ale aj v listiny

a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom

v posudzovanej veci je v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť

o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného

poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl.

(druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by

nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že

najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi

nestotožnil, dovolanie odmietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

po oboznámení prvostupňového rozsudku a rozsudku odvolacieho súdu (bod 2) uviedol

dovolaciu argumentáciu sťažovateľov:

„Proti... rozsudku krajského súdu podali obvinení A. N. a J. N. dovolanie

prostredníctvom svojej obhajkyne a uviedli v ňom dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

i/

Podstata dovolacích námietok obvinených spočíva v tom, že nebol preukázaný ich

úmysel smerujúci k vylákaniu úveru uvedením iného do omylu, pretože by nekonali tak, že

by boli podpisovali zmenku ako avalisti a začali so splácaním úveru. Poukazovali na to, že

obvinená vložila na kontokorentný účet O. niekoľko splátok vrátane splátky v sume 200 000

Sk. Uvádzali, že celá situácia ohľadom ich platobnej neschopnosti bola výrazne zhoršená

tou skutočnosťou, že v júni 2008 bolo voči obvinenej A. N. v inej veci vznesené obvinenie a

bolo im zadržané celé účtovníctvo ich firmy S., s. r. o. a následne na to v príčinnej súvislosti

došlo k zhoršeniu podmienok na podnikanie, prišli o klientov a stratili reálny prehľad o

záväzkoch iných spoločností vo vzťahu k ich spoločnosti S., s. r. o. Akákoľvek protiprávnosť

ich konania vykazuje podľa nich len znaky obchodnoprávnych vzťahov.

Ďalej obvinení poukazovali na to, že sa súd nevyrovnal s dôkazmi, podľa ktorých

sprostredkovanie predmetného úveru im vybavovala osoba menom P., na radu svedkyne A.

B. a táto svedkyňa potvrdila, že úvery, ktoré aj v jej prípade vybavovala pani P., boli

získané na základe falošných listín, o čom svedkyňa B. nevedela, že táto osoba menom P.

predložila falošné doklady. Vytýkali prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal výpoveďou

svedka D., ktorý pracoval na ich stavbe a potvrdil, že oni z K. do B. vycestovali za účelom

podpísania úverových zmlúv v O. len raz.

Obvinení tvrdia v dovolaní, že doposiaľ nebolo nijakým spôsobom preukázané, že

listiny obsahujúce nepravdivé údaje, na základe ktorých boli úvery poskytnuté, boli

nepravdivo a úmyselne vyplnené nimi, obvinenými manželmi N. V tej súvislosti poukazovali

aj na to, že napriek ich návrhu nebolo vykonané znalecké dokazovanie z odboru grafológie,

ktorým by sa hodnoverne preukázalo či oni, obvinení manželia N., boli tí, ktorí do

predmetných listín na získanie úverov uviedli nepravdivé údaje s cieľom uviesť banku do

omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru.

Obvinení ďalej uvádzali, že súd prvého stupňa sa nezaoberal výpoveďou svedka Š.

S., súkromného detektíva, ktorý potvrdil, že osoba menom P. vybavovala predmetným

spôsobom úver viacerým osobám, ktorých takto dostala do nepríjemnej situácie a do

rozporu so zákonom. Namietali vierohodnosť výpovede svedka Ing. V. H., pokiaľ tento

uvádzal, že predmetné listiny na získanie úverov predkladali oni, manželia N. a nie iná

osoba. Tvrdili, že pokiaľ by svedok pripustil, že predmetné úvery vybavovala iná osoba, sám

by pripustil svoje konanie, ktoré by bolo nie len v rozpore s internými predpismi O.

Zdôrazňovali, že nijakým spôsobom nebola úplne a bezpečne vyvrátená ich obhajoba.

Obvinení citovali ustanovenie , i tú jeho časť, že úplnosť

zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa nich však nesprávnym

právnym posúdením zisteného skutku v danej veci rozumejú to, že skutok bol v napadnutom

rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný, teda boli

uznaní za vinných za skutok, ktorý nie je trestným činom. Uviedli, že nežiadajú, v súlade so

zákonom, preskúmavať skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie

súdu, pretože skutkové zistenia boli všetky realizované, dôkazy boli všetky hodnotené, avšak

neboli naplnené formálne znaky trestného činu úverového podvodu. Inak by každé

nevydarené konanie medzi stranami poskytujúcimi úver a prijímajúcimi úver bolo vždy

trestným činom.

Na základe týchto dôvodov obvinení navrhli, aby dovolací súd postupoval v zmysle

, a zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj

predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže odvolací súd ako aj súd prvého

stupňa sa nevyrovnali so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie s ohľadom na

nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávnosť skutkových zistení súdu prvého

stupňa, pretože výroková časť nezodpovedá jednak skutočnosti a jednak vykonaným

dôkazom. Navrhovali, aby dovolací súd podľa prikázal súdu prvého

stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd v podstatnom takto: „Najvyšší súd... ako

súd dovolací ( ) preskúmal dovolanie obvinených A. N. a J. N. a zistil, že

dovolanie je prípustné ( ), bolo podané oprávnenými osobami (

ods. 2 písm. b/ ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny

opravný prostriedok podať ( ), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ( ).

Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvádzaný v dovolaní podľa § 371 ods. 1 písm, i/ Tr.

por., je nutné zdôrazniť, že rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle

vyššie citovaného ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových

zistení. Dovolací súd nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení

ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie dôkazov

vykonaných v pôvodnom konaní.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení

nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

V danom prípade sa krajský súd v otázke viny všetkých obvinených stotožnil so

skutkovými i právnymi závermi prvostupňového súdu. V otázke právnych záverov pri

posúdení skutkov podľa právnej kvalifikácie uvedenej v rozsudku súdu prvého stupňa súdy

nijako nepochybili, táto v plnom rozsahu zodpovedá zákonu a najvyšší súd sa s ňou

stotožňuje, lebo zistené skutky umožňujú také právne posúdenie.

K dovolaniu obvinených treba poznamenať, že len formálne odkazuje na znenie §

371 ods. 1 písm. i/ V skutočnosti sa obvinení domáhajú zmeny skutkových zistení.

Zdôrazniť treba, že medzi skutkové zistenia patria aj otázky subjektívnej stránky trestného

činu, teda zavinenia obvinených a v danom prípade je to aj výslovne vyjadrené v skutkovej

vete rozsudku súdu prvého stupňa ako v bode 1/, tak aj v bode 2/, že obvinení si boli vedomí

toho, že na poskytnutie úveru po predložení falošných dokladov nespĺňajú podmienky. Toto

je podstatná náležitosť subjektívnej stránky pri trestnom čine úverového podvodu, pri

ktorom sa úver vyláka uvedením iného do omylu, v otázke splnenia podmienok na jeho

poskytnutie. Je zrejmé, že zavinenie pokrýva v predmetnom prípade aj ostatné zložky

konania a následku spôsobeného obvinenými.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na

revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyššie uvedený

dovolací dôvod preto nemôže napĺňať poukaz obvinených na to, že nebola v konaní

preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž

predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné

skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní,

ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia a v predmetnom prípade bola

dokonca aj výslovne vyjadrená v znení skutkových viet.

Všetky námietky obvinených v odôvodnení dovolania vychádzajú z opačného

hodnotenia dôkazov než urobili súdy oboch stupňov a obvinení na základe svojich

argumentov k dôkaznej situácii, rozsahu dokazovania i jeho celkového vyhodnotenia

dospievajú k úplne inému skutkovému záveru než súdy a to takému, že sa nestal trestný

skutok zakladajúci predmetné trestné činy. Takáto revízia právoplatného rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jemu predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa na základe

dovolania obvinených nie je v dovolacom konaní možná.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa ods. l

Dôvody dovolania podľa v predmetnom prípade nie sú

dané, preto bolo rozhodnuté tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.“

18. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva

na spravodlivé súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské

práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je

právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam.

Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom

a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho

tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

19. Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

20. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

21. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie

prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia

zastávajú iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru

o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne

jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňujú, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľmi označených práv.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie , listiny a

dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva

zaručeného v , listiny a práva zaručeného v

dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie

platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných

konaniach (podobne aj , , ).

23. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý

spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne ).

24. Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov

tvrdených sťažovateľmi môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy,

ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne (napr. ), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. Rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2011 podľa názoru ústavného súdu

nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného

poriadku.

25. Pretože sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ( a listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal nimi

uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania podľa ,

a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody

prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľmi, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu rovnako namietali, že najvyšší

súd napadnutým uznesením porušil aj ich základné práva zaručené v čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (resp. v a listiny). Na podporu svojich tvrdení však

sťažovatelia vo svojej sťažnosti neuviedli žiadne konkrétne argumenty, ktoré by

akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označených základných práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2011.

27. Vzhľadom na citovaný a a a

ods. 2 listiny a základné práva v nich obsiahnuté (bod 10) ústavný súd nezistil existenciu

akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením týchto základných práv

a rozhodnutím najvyššieho súdu, na základe čoho konštatuje, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2011 nemá účinky takého

rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľov, a preto bola

sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo

slobôd sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti,

ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, nezaoberal.

29. Keďže sťažovatelia, kvalifikovane právne zastúpení advokátkou, v petite

sťažnosti nenamietali ústavnosť rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 23. septembra 2010 a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 12. januára 2011,

ústavný súd nepodrobil tieto rozhodnutia ústavnému prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012