Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 162/2012
PDF · 307.75 KB
No categories available
IV. ÚS 162/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K., zastúpenej advokátom
JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 Co 265/2011 z 9. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 265/2011
z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Sťažovateľ bol žalobcom v spore o zaplatenie 1.062,07 Eur. Kauzou bol odmietnutý
nárok, zabezpečený uznaním dlhu zo strany dlžníka. Sťažovateľ sa s majiteľom reštaurácie
dohodol, že v nej umiestni jeho výherný prístroj. Pre prípad výhier vyšších ako vklady mu
poskytol hotovosť. Majiteľ reštaurácie zomrel. Jeho manželka ako „dedička“ v prevádzke
pokračovala, no nedokázala ju udržať. Z poskytnutej pôžičky (100.000.- Sk) ešte za života
majiteľ časť vrátil. Po prevzatí prevádzky žalovanou (manželkou) táto na žiadosť
sťažovateľa podpísala „prevzatie záväzku“ dňa 24. 7. 2009. Dlh predstavoval 2.194,62 Eur.
Po tomto dni splatila dlžníčka dve splátky: 29. 10. 2009 759,42 Eur a 6. 11. 2009 sumu
497,- Eur. Ako z uvedeného vyplýva, dlžníčka prevzatý záväzok plnila a sťažovateľ platby
prevzal. K podaniu žaloby sa pristúpilo po bezvýslednej výzve na uhradenie zvyšnej sumy.»
Ďalej sťažovateľka uvádza, že «Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn.
24 C/180/2010 zo dňa 24. 3. 2011 žalobu zamietol. Vychádzal z právneho názoru, že doklad
„prevzatie záväzku“ treba považovať za zmluvu, upravenú v § 531 Občianskeho zákonníka.
Malo teda ísť o „prevzatie dlhu“ (vzťah bol takto mylne kvalifikovaný v žalobe). Keďže
takýto úkon sa podľa § 490 Občianskeho zákonníka spravuje ustanoveniami § 43 OZ
(Občianskeho zákonníka, pozn.) a nasledujúcimi, súd už sledoval iba chybnú líniu vzniku
záväzkového vzťahu. Nevzal do úvahy skutkový stav súčasne s textom § 489 OZ, podľa
ktorého „záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv alebo iných skutočností,
uvedených v zákone“. Vyložil ho tak, ako keby záväzky vznikali iba zo zmlúv.
Odvolací súd rozsudkom 2 Co 265/2011 zo dňa 9. 2. 2012 prvostupňový rozsudok
potvrdil. K jeho odôvodneniu pridal ďalšie, ktorými chybné právne hodnotenie veci
„spresnil“.».
Sťažovateľka poukazuje na to, že „Sťažnosťou sa napáda aplikácia a interpretácia
ustanovení jednoduchého zákona, jednoduchého práva. Preto sa žiada (s ohľadom
na judikatúru ÚS) zdôvodniť opodstatnenosť zásahu ústavného súdu, ktorý zásadne
nevykonáva prieskum aplikácie a interpretácie takého práva z hľadísk a v rozsahu, ktorými
sa rozhodovaním súdu prvého stupňa zaoberal súd odvolací. Do tejto rozhodovacej činnosti
je však ústavný súd oprávnený zasiahnuť, pokiaľ interpretácia jednoduchého práva súčasne
porušuje základné právo jednotlivca. Tieto vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu
aplikovaných právnych noriem, ale aj rámec ich ústavne konformnej aplikácie
a interpretácie. Konkrétne možno z doterajšej judikatúry ÚS vyvodiť niekoľko modelových
prípadov toho, kedy aplikácia a interpretácia jednoduchého práva porušuje tiež ústavne
garantované základné práva. Ide najmä o prípady konkurencie noriem jednoduchého
práva, konkurencie interpretačných alternatív jednej a tej istej právnej normy a aj prípady
svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Ide teda alebo o situácie, v ktorých ÚS sleduje, či
vo veci aplikovaná právna norma, sledujúca určitý ústavne chránený účel, nadobudla
opodstatnene prednosť pred inou normou, sledujúcou dosiahnutie iného ústavne
chráneného účelu, alebo o situáciu, keď sa ponúka niekoľko interpretačných alternatív
(z ktorých nie každá musí obstáť) normy, alebo o situácie zjavne svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva, ktorej chýba racionálne zdôvodnenie či prepojenie s ústavne
chráneným účelom.“.
Sťažovateľka konkretizovala dôvody, na základe ktorých podľa jej názoru malo dôjsť
k porušeniu ňou označených práv, namietajúc:
«V okolnostiach tohto prípadu sa súdy chybne vysporiadali práve s konkurenciou
noriem, keď ich omyl v prvom rade v chybnej interpretácii § 531 ods. 2 OZ ovplyvnil
natoľko, že právny vzťah „ako dvojstranný...“ podmienili existenciou „... jednostranného
právneho úkonu zo strany veriteľa...“, keď jednostranný prejav dlžníka predstavoval
doklad. Chybná interpretácia § 531 ods. 2 OZ spočíva v tom, že celé ustanovenie je
normou, upravujúcou vzťahy „inter vivos“ tak dokonale, že vyžaduje, aby dlžník žil. Inak by
preberajúci nemohol existovať popri pôvodnom. Celá táto právna norma je teda na súdený
vzťah neaplikovateľná. Súdy boli preto povinné nájsť správne právne hodnotenie
skutkového stavu. Ak teda vezmeme do úvahy, že sa dlžník zaviazal dlh splatiť, že veriteľ
dva razy splátky akceptoval, že § 494 OZ absolútne nevyžaduje, aby záväzok bol
dvojstrannou zmluvou, že § 40 OZ pre platnosť „uznania dlhu“ podľa § 558 nevyžaduje
písomnú akceptáciu veriteľa, je záver o svojvoľnej aplikácii § 531 ods. 2 OZ jednoznačný.
Popri uvedenom je pre posúdenie veci dôležité, čo zo spisu vyplýva: záloha (pôžička,
dotácia ai.) bola poskytnutá na prevádzku výherného prístroja v reštaurácii a nie súkromnej
osobe. Žalovaná, ako bolo uvedené (a potvrdené či preukázané) v podnikaní pokračovala,
z výnosov (aj) výherného prístroja zaplatila dve splátky. Uznala – ako to § 558 OZ žiada –
existenciu už svojho dlhu.
Odvolací súd iba skonštatoval, čím sa zaoberal nález I. ÚS 243/07. Nedokázal ale
abstrahovať z konkrétneho prípadu všeobecný záver o neprípustnosti takého rozhodovania
súdov, keď šikanózne „regulujú“ vzťahy účastníkov právnych vzťahov za cenu rozporu s ich
spoločným súhlasným zámerom.
Súdy porušiac právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu zasiahli do práva
na ochranu majetku sťažovateľa. Dopustili sa takého zásadného omylu v právnom
hodnotení prípadu, aký predstavuje situáciu, uzavretú nálezom I. ÚS 26/94.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým
„1. Vysloví, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2 Co 265/2011 zo dňa
9. februára 2012 porušil základné práva sťažovateľa chránené článkami 6 ods. 1 Dohovoru
a 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR.
2. Zruší uvedený rozsudok a vráti vec Krajskému súdu v Košiciach...“.
Okrem uvedeného sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje
inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49
až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného
práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že základné
právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný
súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06). Ústavný súd ďalej
poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry, podľa ktorého nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ako už bolo uvedené, z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je
založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách.
Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma,
či sú dôvody uvedené v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk
v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské
práva vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej
zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je
vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje svoju sťažnosť, je podľa nej
„svojvoľná aplikácia“ § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka Okresným súdom Košice I
a následne v odvolacom konaní krajským súdom, pričom podľa jej názoru na skutkový stav
je označené ustanovenie Občianskeho zákonníka neaplikovateľné. Navyše, podľa názoru
sťažovateľky „súdy“ pri rozhodovaní nezobrali do úvahy, „že § 494 Občianskeho
zákonníka absolútne nevyžaduje, aby záväzok bol dvojstrannou zmluvou, že § 40
Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka
nevyžaduje písomnú akceptáciu veriteľa...“, čím podľa sťažovateľky „je záver o svojvoľnej
aplikácii § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačný“.
Podľa § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá
jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa
možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.
Podľa § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh
zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.
Podľa § 533 Občianskeho zákonníka kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne
s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom
dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom
dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 265/2012
z 9. februára 2012 potvrdil v odvolacom konaní napadnutý rozsudok okresného súdu č. k.
24 C/180/2010-34 z 24. marca 2011, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného
uviedol:
„Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie 1.062,07 € s prísl.
a žalovanej náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je čiastka
predstavujúca rozdiel medzi sumou poskytnutou žalobcom manželovi žalovanej
na vyplácanie výhier z dôvodu umiestnenia a prevádzkovania výherného prístroja
v zariadení manžela žalovanej a sumou, ktorá žalobcovi bola vrátená. Ďalej vychádzal
zo zistenia, že žalobca a manžel žalovanej uzavreli písomnú zmluvu o umiestnení
a prevádzkovaní výherných prístrojov dňa 20. 10. 2008, ktorou sa žalobca zaviazal
do prevádzkovej jednotky umiestniteľa (manžela žalovanej) dodať a v ďalšom období
prevádzkovať výherné prístroje v počte 1 ks. Manžel žalovanej sa zaviazal výherný prístroj
prevziať a umiestniť vo svojom prevádzkovom zariadení a prevádzkovať. Z písomného
dodatku k zmluve uzavretého zmluvnými stranami 21. 10. 2008 vyplynulo, že zmluvné strany
sa dohodli, že žalobca poskytne manželovi žalovanej finančnú zálohu na vyplácanie výhier
z výherných prístrojov vo vlastníctve žalobcu vo výške 3.319,39 € (100.000,- Sk) na dobu
6 mesiacov s tým, že dňom ukončenia prevádzky výherných prístrojov manžel žalovanej je
povinný žalobcovi vrátiť poskytnutú zálohu v plnej výške. Uvedená záloha bola vyplatená
manželovi žalovanej 21. 10. 2008. Manžel žalovanej dňa 5. 3. 2009 žalobcovi vyplatil sumu
1 000 € titulom vrátenia zálohy na vyplácanie výhier z výherných prístrojov. Dňa
29.10.2009 žalovaná zaplatila žalobcovi 759,42 € titulom vrátenia časti zálohy
a 6. 11. 2009 zaplatila 497,90 € titulom vrátenia časti zálohy.
Z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 D/243/2009
zistil, že manžel žalovanej R. B. zomrel 19. 5. 2009, uznesením Okresného súdu Košice č. k.
24 C/243/2009-63 Dnot 107/2009 zo 17. 5. 2010 dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu,
že poručiteľ zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty a pozostalej manželke (žalovanej) ako
usporiadateľke pohrebu bol zároveň vydaný majetok nepatrnej hodnoty.
Napokon vychádzal zo zistenia, že žalovaná podpísala listinný doklad, označený ako
prevzatie záväzku, 24.7.2009, ktorým potvrdila prevzatie peňažného záväzku voči žalobcovi
vo výške 2.194,62 € a všetkých ostatných záväzkov po nebohom manželovi R. B., ktoré
vyplývajú zo zmluvy o umiestnení a prevádzkovaní výherných prístrojov z 20. 11. 2008
a dodatku k tejto zmluve zo dňa 21. 10. 2008 s tým, že rozdiel vo výške 1.124,77 € už bol
uhradený. Uvedenú listinu žalovaná opatrila svojím podpisom.
Na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc z § 488 OZ, § 489 OZ, § 531
ods. 1, 2, 3 OZ a § 533 OZ s prihliadnutím na ust. § 40 ods. 1, 3 OZ a § 470 ods. 1 OZ mal
za preukázané, že nebohý manžel žalovanej uzatvoril zmluvu o umiestnení a prevádzkovaní
výherných prístrojov vo svojej prevádzke, a dodatok k tejto zmluve so žalobcom, na základe
ktorej mu bola poskytnutá záloha na vyplácanie výhier vo výške 3.319,39 € (100.000,- Sk)
na dobu 6 mesiacov s tým, že dňom ukončenia prevádzky výherných prístrojov manžel
žalovanej sa zaviazal poskytnutú zálohu v plnej výške vrátiť. Z uvedenej sumy ako mal
za preukázané bola vrátená čiastka 1.000 € manželom žalovanej.
Dospel k záveru, že na platné prevzatie dlhu v zmysle § 531 ods. 1 OZ sa vyžaduje
písomná zmluva medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou, keďže pri tzv. kumulatívnom
prevzatí dlhu podľa § 532 ods. 2 OZ nový dlžník preberá dlh vedľa pôvodného dlžníka (nie
namiesto neho) zmluvou uzavretou medzi veriteľom a novým dlžníkom bez účasti pôvodného
dlžníka.
V súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie žalovanej súd prvého stupňa sa zaoberal
otázkou platnosti prevzatia dlhu, ktorý vznikol nebohému manželovi žalovanej. Dospel
k záveru, že v danom prípade prevzatie dlhu žalovanou v zmysle § 531 od. 1 OZ je vylúčené,
keďže takéto prevzatie predpokladá písomnú dohodu medzi pôvodným dlžníkom a novým
dlžníkom a v čase, kedy žalovaná urobila prejav vôle smerujúci k prevzatiu záväzku,
pôvodný dlžník už nežil. K prevzatiu dlhu podľa záveru súdu prvého stupňa mohlo dôjsť len
na základe písomnej dohody medzi veriteľom (žalobcom) a žalovanou ako novým dlžníkom
podľa § 531 ods. 2 OZ) a to isté platí aj pre pristúpenie k záväzku v zmysle § 533 OZ.
Listinný doklad, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o prevzatí záväzku žalovanou súd prvého
stupňa vyhodnotil ako jednostranný právny úkon zo strany žalovanej, ktorý je podpísaný iba
žalovanou, absentuje z nej prejav vôle žalobcu uzavrieť so žalovanou dohodu o prevzatí
záväzku, ako aj podpis osoby konajúcej za žalobcu. Majúc za to, že uzavretie zmluvy
predpokladá dva jednostranné právne úkony obsahujúce zhodnú vôľu zmluvných strán
smerujúce k uzavretiu zmluvy, pričom pre platnosť dohody o prevzatí dlhu aj pristúpení
k záväzku si vyžaduje písomnú formu, takže pre platnosť písomne urobeného právneho
úkonu sa vyžaduje podpis konajúcich osôb, t. j. zmluvných strán, ktorý však v danom
prípade absentuje, uzavrel, že ide o neplatný právny úkon. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k účinnému prevzatiu dlhu, ani
k pristúpeniu záväzku, preto žalovaná sa dlžníčkou, resp. spoludlžníčkou nestala, a preto
v tomto spore nie je pasívne legitimovaná. Z uvedeného dôvodu žalobu ako nedôvodnú
zamietol.
Vzhľadom na to, že v danom prípade z dedičského rozhodnutia bolo zistené, že
dedičské konanie po nebohom manželovi žalovanej bolo zastavené z dôvodu existencie
majetku nepatrnej hodnoty s prihliadnutím na ust. § 470 ods. 1 OZ konštatoval, že cena
žalovanou nadobudnutého dedičstva je nižšia, ako pohľadávka uplatnená týmto návrhom,
navyše žalovaná časť pohľadávky žalobcu voči neb. R. B. (manželovi žalovanej) napriek
tomu, že táto presahuje výšku ceny zdedeného dedičstva, uhradila ešte pred podaním
návrhu, dospel k záveru, že v tomto prípade neprichádza do úvahy ani iný právny titul
zakladajúci povinnosť žalovanej uhradiť dlh žalobcovi z dôvodu dedenia.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že „prejednal vec
podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)
a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil“.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:
«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa na toto odôvodnenie poukazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a k odvolacím
námietkam žalobcu dodáva:
Podľa § 488 OZ záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká
právo naplnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť plniť záväzok.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že záväzkový právny vzťah je
dvojstranný, niekedy viacstranný vzťah, nie je možný iba s jedným subjektom. Vedľa
záväzkov, pri ktorých si strany poskytujú vzájomné plnenie, existujú záväzky, pri ktorých
plnenie poskytuje iba jedna strana.
Medzi záväzkovoprávny vzťah je potrebné zaradiť aj dohodu o prevzatí dlhu, príp.
dohodu o pristúpení k záväzku.
Ustanovenie § 489 OZ rieši otázku vzniku záväzkov, ktoré vznikajú najmä zo zmlúv
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených
v zákone. Ako to vyplýva z § 491 ods. 1, 2 OZ záväzky vznikajú najmä zo zmlúv výslovne
upravených Občianskym zákonníkom môžu vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených
a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv, pričom na záväzky vznikajúce
zo zmlúv v zákone neupravených je potrebné použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú
záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.
Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných
náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, príp. aj dátum narodenia a telefonický
kontakt, bydlisko účastníkov, príp. ich zástupcov, údaje o štátnom občianstve, pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva
a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že účastník konania teda aj žalobca nemá povinnosť
právne hodnotiť prípad, pretože táto povinnosť pripadá súdu, avšak ako už bolo vyššie
uvedené, účastník je povinný pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie
dôvodnosti ním uplatneného nároku. V danom prípade žalobca, ako to vyplýva zo žaloby,
domáha sa zaplatenia finančnej čiastky na základe tej skutočnosti, že žalovaná písomným
prehlásením prevzala záväzok po svojom nebohom manželovi (dlh).
Vzhľadom na takto formulovaný obsah žaloby prihliadajúc na skutočnosť, že
aj v odvolaní žalobca poukazuje na to, že ide o záväzkovo právny vzťah medzi ním
(veriteľom) a žalovanou (dlžníčkou), je zrejmé, že ide o dvojstranný vzťah. Keďže použitie
analógie (§ 491 OZ) je možné iba vtedy, pokiaľ zmluva nemá v tomto smere inú úpravu,
prihliadajúc na obsah žaloby, v ktorej žalobca popísal rozhodujúce skutočnosti pre
posúdenie o aký právny vzťah medzi účastníkmi ide, správne súd prvého stupňa postupoval,
pokiaľ nárok uplatnený žalobcom vo vzťahu k žalovanej posúdil podľa § 531 ods. 2 OZ
a zaoberal sa tým, čím prípadne v danom prípade nie sú splnené podmienky pre posúdenie
uplatneného nároku aj podľa § 533 OZ, pretože podľa skutkového stavu, ako ho popísal
samotný žalobca, je zrejmé, že účastníci mali v úmysle uzavrieť buď dohodu o prevzatí dlhu
alebo dohodu o pristúpení k záväzku. Vzhľadom na tieto skutočnosti nebolo možné
posudzovať zmluvu uzavretú medzi účastníkmi ako nepomenovanú zmluvu, prípadne ako iný
záväzkovoprávny vzťah.
Keďže išlo o záväzkovo právny vzťah, teda dvojstranný vzťah, pre platnosť vzniku
takéhoto vzťahu sa vyžadovala buď zmluva alebo dva jednostranné právne úkony.
Jednostranný právny úkon zo strany veriteľa a jednostranný právny úkon zo strany dlžníka.
V danom prípade ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia súdom prvého stupňa
v konaní bol preukázaný jednostranný právny úkon zo strany dlžníka, avšak v konaní nebol
predložený žiaden dôkaz o existencii jednostranného právneho úkonu zo strany veriteľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní, že
medzi ním a žalovanou vznikol iný záväzkovoprávny vzťah, než ako ho posúdil súd prvého
stupňa.
Nebolo možné prihliadať ani na odvolaciu námietku, podľa ktorej súd prvého stupňa
nesprávne vykladal obsah písomného prehlásenia žalovanej, poukazujúc na to, že pokiaľ sa
zmýlili v tom, čo má takýto doklad obsahovať, nič to nemení na ich úmysle a uvedený
písomný doklad mali vykladať v súlade s názorom vysloveným Ústavným súdom SR vo veci
sp. zn. I. ÚS 243/07.
V rozhodnutí I. ÚS 243/07 Ústavný súd SR riešil otázku interpretácie zmlúv ako
prejavov autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov poukazujúc na
to, že ich interpretácia je zásadne úlohou všeobecných súdov, pričom platí, že jazykový
výklad je východiskom na objasnenie a ujasnenie obsahu, zmyslu a účelu zmluvy, pričom
prioritou pri výklade dohodnutých ustanovení v zmluve je skutočná vôľa účastníkov zmluvy.
Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, zhodne so záverom súdu
prvého stupňa, že účastníci záväzkovoprávneho vzťahu skutočne mali úmysel uzavrieť
zmluvu o prevzatí dlhu, ktorá je upravená v Občianskom zákonníku v § 531. Iný výklad vôle
účastníkov v tomto prípade neprichádza do úvahy a v podstate žalobca ho ani v odvolaní
nespochybnil. Poukazoval iba na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa mal zaoberať aj tým,
či záväzkovoprávny vzťah vzniknutý medzi nimi nie je možné posúdiť podľa inej úpravy
v Občianskom zákonníku. Je zrejmé, že iné právne posúdenie v danom prípade neprichádza
do úvahy, pretože aj za použitia v odvolaní žalobcom uvádzaných ustanovení § 488 a nasl.
OZ, bolo možné dospieť iba k tomu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, pretože
ustanovenia § 488 a nasl. sú všeobecnými ustanoveniami týkajúcimi sa záväzkovoprávneho
vzťahu upravujúcimi okrem iného vznik záväzkov, pričom aj tieto ustanovenia odkazujú pri
posudzovaní toho, aký záväzok vznikol medzi účastníkmi, na zmluvy upravené v
Občianskom zákonníku a iba v prípade, pokiaľ nie je možné daný vzťah posúdiť podľa
ustanovení upravených v zákone, pripúšťa analógiu, avšak aj v takomto prípade podľa
ustanovení zákona, ktoré upravujú záväzky najbližšie.
I keď je možné pripustiť, že tzv. „prevzatie záväzku“ nie je zmluvou, ako to žalobca
uvádza v odvolaní, táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa,
pretože ku vzniku zmluvného vzťahu v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu
postačovali dva jednostranné právne úkony vykonané písomnou formou, a to prehlásenie
povinnej, že preberá záväzok svojho nebohého manžela, teda prehlásenie jednej strany
vo vzťahu k druhej strane, že jej niečo chce plniť, na druhej strane sa však vyžaduje pre
platnosť vzniku záväzkovoprávneho vzťahu v tomto smere, aby aj druhá strana takéto
prehlásenie prijala. V danom prípade, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania a ktorú
skutočnosť nepopiera ani žalobca, k jednostrannému úkonu zo strany žalobcu (prijatie
prehlásenia) písomnou formou nedošlo. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ku vzniku
záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi nedošlo, preto záver súdu prvého stupňa je
správny.»
Ústavný súd po podrobnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že predmetný rozsudok vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva
výklad príslušných aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, na ktorých založil
svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.
Ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu
z jeho strany. Pokiaľ ide o namietaný zásah do označených práv sťažovateľky, ústavný súd
konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom
aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny,
naopak, zrozumiteľným a ústavne konformným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky,
prečo krajský súd rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil,
a taktiež plne zodpovedá aj dikcii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie ňou označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil možnosť
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012