Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 162/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 9. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Sťažovateľ bol žalobcom v spore o zaplatenie 1.062,07 Eur. Kauzou bol odmietnutý

nárok, zabezpečený uznaním dlhu zo strany dlžníka. Sťažovateľ sa s majiteľom reštaurácie

dohodol, že v nej umiestni jeho výherný prístroj. Pre prípad výhier vyšších ako vklady mu

poskytol hotovosť. Majiteľ reštaurácie zomrel. Jeho manželka ako „dedička“ v prevádzke

pokračovala, no nedokázala ju udržať. Z poskytnutej pôžičky (100.000.- Sk) ešte za života

majiteľ časť vrátil. Po prevzatí prevádzky žalovanou (manželkou) táto na žiadosť

sťažovateľa podpísala „prevzatie záväzku“ dňa 24. 7. 2009. Dlh predstavoval 2.194,62 Eur.

Po tomto dni splatila dlžníčka dve splátky: 29. 10. 2009 759,42 Eur a 6. 11. 2009 sumu

497,- Eur. Ako z uvedeného vyplýva, dlžníčka prevzatý záväzok plnila a sťažovateľ platby

prevzal. K podaniu žaloby sa pristúpilo po bezvýslednej výzve na uhradenie zvyšnej sumy.»

Ďalej sťažovateľka uvádza, že «Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn.

zo dňa 24. 3. 2011 žalobu zamietol. Vychádzal z právneho názoru, že doklad

„prevzatie záväzku“ treba považovať za zmluvu, upravenú v .

Malo teda ísť o „prevzatie dlhu“ (vzťah bol takto mylne kvalifikovaný v žalobe). Keďže

takýto úkon sa podľa spravuje ustanoveniami

(, pozn.) a nasledujúcimi, súd už sledoval iba chybnú líniu vzniku

záväzkového vzťahu. Nevzal do úvahy skutkový stav súčasne s textom , podľa

ktorého „záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv alebo iných skutočností,

uvedených v zákone“. Vyložil ho tak, ako keby záväzky vznikali iba zo zmlúv.

Odvolací súd rozsudkom zo dňa 9. 2. 2012 prvostupňový rozsudok

potvrdil. K jeho odôvodneniu pridal ďalšie, ktorými chybné právne hodnotenie veci

„spresnil“.».

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Sťažnosťou sa napáda aplikácia a interpretácia

ustanovení jednoduchého zákona, jednoduchého práva. Preto sa žiada (s ohľadom

na judikatúru ÚS) zdôvodniť opodstatnenosť zásahu ústavného súdu, ktorý zásadne

nevykonáva prieskum aplikácie a interpretácie takého práva z hľadísk a v rozsahu, ktorými

sa rozhodovaním súdu prvého stupňa zaoberal súd odvolací. Do tejto rozhodovacej činnosti

je však ústavný súd oprávnený zasiahnuť, pokiaľ interpretácia jednoduchého práva súčasne

porušuje základné právo jednotlivca. Tieto vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu

aplikovaných právnych noriem, ale aj rámec ich ústavne konformnej aplikácie

a interpretácie. Konkrétne možno z doterajšej judikatúry ÚS vyvodiť niekoľko modelových

prípadov toho, kedy aplikácia a interpretácia jednoduchého práva porušuje tiež ústavne

garantované základné práva. Ide najmä o prípady konkurencie noriem jednoduchého

práva, konkurencie interpretačných alternatív jednej a tej istej právnej normy a aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Ide teda alebo o situácie, v ktorých ÚS sleduje, či

vo veci aplikovaná právna norma, sledujúca určitý ústavne chránený účel, nadobudla

opodstatnene prednosť pred inou normou, sledujúcou dosiahnutie iného ústavne

chráneného účelu, alebo o situáciu, keď sa ponúka niekoľko interpretačných alternatív

(z ktorých nie každá musí obstáť) normy, alebo o situácie zjavne svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva, ktorej chýba racionálne zdôvodnenie či prepojenie s ústavne

chráneným účelom.“.

Sťažovateľka konkretizovala dôvody, na základe ktorých podľa jej názoru malo dôjsť

k porušeniu ňou označených práv, namietajúc:

«V okolnostiach tohto prípadu sa súdy chybne vysporiadali práve s konkurenciou

noriem, keď ich omyl v prvom rade v chybnej interpretácii ovplyvnil

natoľko, že právny vzťah „ako dvojstranný...“ podmienili existenciou „... jednostranného

právneho úkonu zo strany veriteľa...“, keď jednostranný prejav dlžníka predstavoval

doklad. Chybná interpretácia spočíva v tom, že celé ustanovenie je

normou, upravujúcou vzťahy „inter vivos“ tak dokonale, že vyžaduje, aby dlžník žil. Inak by

preberajúci nemohol existovať popri pôvodnom. Celá táto právna norma je teda na súdený

vzťah neaplikovateľná. Súdy boli preto povinné nájsť správne právne hodnotenie

skutkového stavu. Ak teda vezmeme do úvahy, že sa dlžník zaviazal dlh splatiť, že veriteľ

dva razy splátky akceptoval, že absolútne nevyžaduje, aby záväzok bol

dvojstrannou zmluvou, že pre platnosť „uznania dlhu“ podľa nevyžaduje

písomnú akceptáciu veriteľa, je záver o svojvoľnej aplikácii jednoznačný.

Popri uvedenom je pre posúdenie veci dôležité, čo zo spisu vyplýva: záloha (pôžička,

dotácia ai.) bola poskytnutá na prevádzku výherného prístroja v reštaurácii a nie súkromnej

osobe. Žalovaná, ako bolo uvedené (a potvrdené či preukázané) v podnikaní pokračovala,

z výnosov (aj) výherného prístroja zaplatila dve splátky. Uznala – ako to žiada –

existenciu už svojho dlhu.

Odvolací súd iba skonštatoval, čím sa zaoberal nález . Nedokázal ale

abstrahovať z konkrétneho prípadu všeobecný záver o neprípustnosti takého rozhodovania

súdov, keď šikanózne „regulujú“ vzťahy účastníkov právnych vzťahov za cenu rozporu s ich

spoločným súhlasným zámerom.

Súdy porušiac právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu zasiahli do práva

na ochranu majetku sťažovateľa. Dopustili sa takého zásadného omylu v právnom

hodnotení prípadu, aký predstavuje situáciu, uzavretú nálezom .»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým

„1. Vysloví, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa

9. februára 2012 porušil základné práva sťažovateľa chránené článkami 6 ods. 1 Dohovoru

a 46 ods. 1 a 20 ods. 1 SR.

2. Zruší uvedený rozsudok a vráti vec Krajskému súdu v Košiciach...“.

Okrem uvedeného sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje

inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49

až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho

odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ), v danom prípade . Reálne uplatnenie základného

práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že základné

právo na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby

bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný

súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. , ). Ústavný súd ďalej

poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry, podľa ktorého nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Ako už bolo uvedené, z vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , ). Za iné

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr.

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,

že úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách.

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma,

či sú dôvody uvedené v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk

v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské

práva vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej

zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je

vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

Zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje svoju sťažnosť, je podľa nej

„svojvoľná aplikácia“ Okresným súdom Košice I

a následne v odvolacom konaní krajským súdom, pričom podľa jej názoru na skutkový stav

je označené ustanovenie neaplikovateľné. Navyše, podľa názoru

sťažovateľky „súdy“ pri rozhodovaní nezobrali do úvahy, „že § 494 Občianskeho

zákonníka absolútne nevyžaduje, aby záväzok bol dvojstrannou zmluvou, že § 40

pre platnosť uznania dlhu podľa

nevyžaduje písomnú akceptáciu veriteľa...“, čím podľa sťažovateľky „je záver o svojvoľnej

aplikácii jednoznačný“.

Podľa kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá

jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa

možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.

Podľa kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh

zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

Podľa kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne

s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom

dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.

Podľa ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh

určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom

dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho

premlčaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 9. februára 2012 potvrdil v odvolacom konaní napadnutý rozsudok okresného súdu č. k.

-34 z 24. marca 2011, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol:

„Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie 1.062,07 € s prísl.

a žalovanej náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je čiastka

predstavujúca rozdiel medzi sumou poskytnutou žalobcom manželovi žalovanej

na vyplácanie výhier z dôvodu umiestnenia a prevádzkovania výherného prístroja

v zariadení manžela žalovanej a sumou, ktorá žalobcovi bola vrátená. Ďalej vychádzal

zo zistenia, že žalobca a manžel žalovanej uzavreli písomnú zmluvu o umiestnení

a prevádzkovaní výherných prístrojov dňa 20. 10. 2008, ktorou sa žalobca zaviazal

do prevádzkovej jednotky umiestniteľa (manžela žalovanej) dodať a v ďalšom období

prevádzkovať výherné prístroje v počte 1 ks. Manžel žalovanej sa zaviazal výherný prístroj

prevziať a umiestniť vo svojom prevádzkovom zariadení a prevádzkovať. Z písomného

dodatku k zmluve uzavretého zmluvnými stranami 21. 10. 2008 vyplynulo, že zmluvné strany

sa dohodli, že žalobca poskytne manželovi žalovanej finančnú zálohu na vyplácanie výhier

z výherných prístrojov vo vlastníctve žalobcu vo výške 3.319,39 € (100.000,- Sk) na dobu

6 mesiacov s tým, že dňom ukončenia prevádzky výherných prístrojov manžel žalovanej je

povinný žalobcovi vrátiť poskytnutú zálohu v plnej výške. Uvedená záloha bola vyplatená

manželovi žalovanej 21. 10. 2008. Manžel žalovanej dňa 5. 3. 2009 žalobcovi vyplatil sumu

1 000 € titulom vrátenia zálohy na vyplácanie výhier z výherných prístrojov. Dňa

29.10.2009 žalovaná zaplatila žalobcovi 759,42 € titulom vrátenia časti zálohy

a 6. 11. 2009 zaplatila 497,90 € titulom vrátenia časti zálohy.

Z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Košice I sp. zn.

zistil, že manžel žalovanej R. B. zomrel 19. 5. 2009, uznesením Okresného súdu Košice č. k.

-63 zo 17. 5. 2010 dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu,

že poručiteľ zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty a pozostalej manželke (žalovanej) ako

usporiadateľke pohrebu bol zároveň vydaný majetok nepatrnej hodnoty.

Napokon vychádzal zo zistenia, že žalovaná podpísala listinný doklad, označený ako

prevzatie záväzku, 24.7.2009, ktorým potvrdila prevzatie peňažného záväzku voči žalobcovi

vo výške 2.194,62 € a všetkých ostatných záväzkov po nebohom manželovi R. B., ktoré

vyplývajú zo zmluvy o umiestnení a prevádzkovaní výherných prístrojov z 20. 11. 2008

a dodatku k tejto zmluve zo dňa 21. 10. 2008 s tým, že rozdiel vo výške 1.124,77 € už bol

uhradený. Uvedenú listinu žalovaná opatrila svojím podpisom.

Na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc z , ,

ods. 1, 2, 3 a s prihliadnutím na ust. , a mal

za preukázané, že nebohý manžel žalovanej uzatvoril zmluvu o umiestnení a prevádzkovaní

výherných prístrojov vo svojej prevádzke, a dodatok k tejto zmluve so žalobcom, na základe

ktorej mu bola poskytnutá záloha na vyplácanie výhier vo výške 3.319,39 € (100.000,- Sk)

na dobu 6 mesiacov s tým, že dňom ukončenia prevádzky výherných prístrojov manžel

žalovanej sa zaviazal poskytnutú zálohu v plnej výške vrátiť. Z uvedenej sumy ako mal

za preukázané bola vrátená čiastka 1.000 € manželom žalovanej.

Dospel k záveru, že na platné prevzatie dlhu v zmysle sa vyžaduje

písomná zmluva medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou, keďže pri tzv. kumulatívnom

prevzatí dlhu podľa nový dlžník preberá dlh vedľa pôvodného dlžníka (nie

namiesto neho) zmluvou uzavretou medzi veriteľom a novým dlžníkom bez účasti pôvodného

dlžníka.

V súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie žalovanej súd prvého stupňa sa zaoberal

otázkou platnosti prevzatia dlhu, ktorý vznikol nebohému manželovi žalovanej. Dospel

k záveru, že v danom prípade prevzatie dlhu žalovanou v zmysle od. 1 je vylúčené,

keďže takéto prevzatie predpokladá písomnú dohodu medzi pôvodným dlžníkom a novým

dlžníkom a v čase, kedy žalovaná urobila prejav vôle smerujúci k prevzatiu záväzku,

pôvodný dlžník už nežil. K prevzatiu dlhu podľa záveru súdu prvého stupňa mohlo dôjsť len

na základe písomnej dohody medzi veriteľom (žalobcom) a žalovanou ako novým dlžníkom

podľa ) a to isté platí aj pre pristúpenie k záväzku v zmysle .

Listinný doklad, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o prevzatí záväzku žalovanou súd prvého

stupňa vyhodnotil ako jednostranný právny úkon zo strany žalovanej, ktorý je podpísaný iba

žalovanou, absentuje z nej prejav vôle žalobcu uzavrieť so žalovanou dohodu o prevzatí

záväzku, ako aj podpis osoby konajúcej za žalobcu. Majúc za to, že uzavretie zmluvy

predpokladá dva jednostranné právne úkony obsahujúce zhodnú vôľu zmluvných strán

smerujúce k uzavretiu zmluvy, pričom pre platnosť dohody o prevzatí dlhu aj pristúpení

k záväzku si vyžaduje písomnú formu, takže pre platnosť písomne urobeného právneho

úkonu sa vyžaduje podpis konajúcich osôb, t. j. zmluvných strán, ktorý však v danom

prípade absentuje, uzavrel, že ide o neplatný právny úkon. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k účinnému prevzatiu dlhu, ani

k pristúpeniu záväzku, preto žalovaná sa dlžníčkou, resp. spoludlžníčkou nestala, a preto

v tomto spore nie je pasívne legitimovaná. Z uvedeného dôvodu žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

Vzhľadom na to, že v danom prípade z dedičského rozhodnutia bolo zistené, že

dedičské konanie po nebohom manželovi žalovanej bolo zastavené z dôvodu existencie

majetku nepatrnej hodnoty s prihliadnutím na ust. konštatoval, že cena

žalovanou nadobudnutého dedičstva je nižšia, ako pohľadávka uplatnená týmto návrhom,

navyše žalovaná časť pohľadávky žalobcu voči neb. R. B. (manželovi žalovanej) napriek

tomu, že táto presahuje výšku ceny zdedeného dedičstva, uhradila ešte pred podaním

návrhu, dospel k záveru, že v tomto prípade neprichádza do úvahy ani iný právny titul

zakladajúci povinnosť žalovanej uhradiť dlh žalobcovi z dôvodu dedenia.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že „prejednal vec

podľa , bez nariadenia pojednávania ( )

a napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:

«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu

prvého stupňa na toto odôvodnenie poukazuje ( ) a k odvolacím

námietkam žalobcu dodáva:

Podľa záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká

právo naplnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť plniť záväzok.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že záväzkový právny vzťah je

dvojstranný, niekedy viacstranný vzťah, nie je možný iba s jedným subjektom. Vedľa

záväzkov, pri ktorých si strany poskytujú vzájomné plnenie, existujú záväzky, pri ktorých

plnenie poskytuje iba jedna strana.

Medzi záväzkovoprávny vzťah je potrebné zaradiť aj dohodu o prevzatí dlhu, príp.

dohodu o pristúpení k záväzku.

Ustanovenie rieši otázku vzniku záväzkov, ktoré vznikajú najmä zo zmlúv

zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených

v zákone. Ako to vyplýva z , záväzky vznikajú najmä zo zmlúv výslovne

upravených môžu vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených

a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv, pričom na záväzky vznikajúce

zo zmlúv v zákone neupravených je potrebné použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú

záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

Podľa konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných

náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, príp. aj dátum narodenia a telefonický

kontakt, bydlisko účastníkov, príp. ich zástupcov, údaje o štátnom občianstve, pravdivé

opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva

a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že účastník konania teda aj žalobca nemá povinnosť

právne hodnotiť prípad, pretože táto povinnosť pripadá súdu, avšak ako už bolo vyššie

uvedené, účastník je povinný pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie

dôvodnosti ním uplatneného nároku. V danom prípade žalobca, ako to vyplýva zo žaloby,

domáha sa zaplatenia finančnej čiastky na základe tej skutočnosti, že žalovaná písomným

prehlásením prevzala záväzok po svojom nebohom manželovi (dlh).

Vzhľadom na takto formulovaný obsah žaloby prihliadajúc na skutočnosť, že

aj v odvolaní žalobca poukazuje na to, že ide o záväzkovo právny vzťah medzi ním

(veriteľom) a žalovanou (dlžníčkou), je zrejmé, že ide o dvojstranný vzťah. Keďže použitie

analógie ( ) je možné iba vtedy, pokiaľ zmluva nemá v tomto smere inú úpravu,

prihliadajúc na obsah žaloby, v ktorej žalobca popísal rozhodujúce skutočnosti pre

posúdenie o aký právny vzťah medzi účastníkmi ide, správne súd prvého stupňa postupoval,

pokiaľ nárok uplatnený žalobcom vo vzťahu k žalovanej posúdil podľa

a zaoberal sa tým, čím prípadne v danom prípade nie sú splnené podmienky pre posúdenie

uplatneného nároku aj podľa , pretože podľa skutkového stavu, ako ho popísal

samotný žalobca, je zrejmé, že účastníci mali v úmysle uzavrieť buď dohodu o prevzatí dlhu

alebo dohodu o pristúpení k záväzku. Vzhľadom na tieto skutočnosti nebolo možné

posudzovať zmluvu uzavretú medzi účastníkmi ako nepomenovanú zmluvu, prípadne ako iný

záväzkovoprávny vzťah.

Keďže išlo o záväzkovo právny vzťah, teda dvojstranný vzťah, pre platnosť vzniku

takéhoto vzťahu sa vyžadovala buď zmluva alebo dva jednostranné právne úkony.

Jednostranný právny úkon zo strany veriteľa a jednostranný právny úkon zo strany dlžníka.

V danom prípade ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia súdom prvého stupňa

v konaní bol preukázaný jednostranný právny úkon zo strany dlžníka, avšak v konaní nebol

predložený žiaden dôkaz o existencii jednostranného právneho úkonu zo strany veriteľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní, že

medzi ním a žalovanou vznikol iný záväzkovoprávny vzťah, než ako ho posúdil súd prvého

stupňa.

Nebolo možné prihliadať ani na odvolaciu námietku, podľa ktorej súd prvého stupňa

nesprávne vykladal obsah písomného prehlásenia žalovanej, poukazujúc na to, že pokiaľ sa

zmýlili v tom, čo má takýto doklad obsahovať, nič to nemení na ich úmysle a uvedený

písomný doklad mali vykladať v súlade s názorom vysloveným Ústavným súdom SR vo veci

sp. zn. .

V rozhodnutí Ústavný súd SR riešil otázku interpretácie zmlúv ako

prejavov autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov poukazujúc na

to, že ich interpretácia je zásadne úlohou všeobecných súdov, pričom platí, že jazykový

výklad je východiskom na objasnenie a ujasnenie obsahu, zmyslu a účelu zmluvy, pričom

prioritou pri výklade dohodnutých ustanovení v zmluve je skutočná vôľa účastníkov zmluvy.

Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, zhodne so záverom súdu

prvého stupňa, že účastníci záväzkovoprávneho vzťahu skutočne mali úmysel uzavrieť

zmluvu o prevzatí dlhu, ktorá je upravená v v . Iný výklad vôle

účastníkov v tomto prípade neprichádza do úvahy a v podstate žalobca ho ani v odvolaní

nespochybnil. Poukazoval iba na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa mal zaoberať aj tým,

či záväzkovoprávny vzťah vzniknutý medzi nimi nie je možné posúdiť podľa inej úpravy

v . Je zrejmé, že iné právne posúdenie v danom prípade neprichádza

do úvahy, pretože aj za použitia v odvolaní žalobcom uvádzaných ustanovení § 488 a nasl.

, bolo možné dospieť iba k tomu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, pretože

ustanovenia § 488 a nasl. sú všeobecnými ustanoveniami týkajúcimi sa záväzkovoprávneho

vzťahu upravujúcimi okrem iného vznik záväzkov, pričom aj tieto ustanovenia odkazujú pri

posudzovaní toho, aký záväzok vznikol medzi účastníkmi, na zmluvy upravené v

a iba v prípade, pokiaľ nie je možné daný vzťah posúdiť podľa

ustanovení upravených v zákone, pripúšťa analógiu, avšak aj v takomto prípade podľa

ustanovení zákona, ktoré upravujú záväzky najbližšie.

I keď je možné pripustiť, že tzv. „prevzatie záväzku“ nie je zmluvou, ako to žalobca

uvádza v odvolaní, táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa,

pretože ku vzniku zmluvného vzťahu v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu

postačovali dva jednostranné právne úkony vykonané písomnou formou, a to prehlásenie

povinnej, že preberá záväzok svojho nebohého manžela, teda prehlásenie jednej strany

vo vzťahu k druhej strane, že jej niečo chce plniť, na druhej strane sa však vyžaduje pre

platnosť vzniku záväzkovoprávneho vzťahu v tomto smere, aby aj druhá strana takéto

prehlásenie prijala. V danom prípade, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania a ktorú

skutočnosť nepopiera ani žalobca, k jednostrannému úkonu zo strany žalobcu (prijatie

prehlásenia) písomnou formou nedošlo. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ku vzniku

záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi nedošlo, preto záver súdu prvého stupňa je

správny.»

Ústavný súd po podrobnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že predmetný rozsudok vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva

výklad príslušných aplikovaných ustanovení , na ktorých založil

svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu

z jeho strany. Pokiaľ ide o namietaný zásah do označených práv sťažovateľky, ústavný súd

konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny,

naopak, zrozumiteľným a ústavne konformným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky,

prečo krajský súd rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil,

a taktiež plne zodpovedá aj dikcii príslušných ustanovení .

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie ňou označených práv podľa a podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil možnosť

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa .

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012