Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 119/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E. N., S., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., Advokátska

kancelária, L., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -182 z 22. februára 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -230 z 10. augusta 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2011 doručená sťažnosť E. N., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. -182

z 22. februára 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -230 z 10. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka pracovala

na Mestskom úrade S. (ďalej len „mestský úrad“ alebo „zamestnávateľ“) od 1. januára 1991

ako odborná referentka. Dňa 13. mája 2002 sťažovateľka podpísala dohodu o hmotnej

zodpovednosti, podľa ktorej prevzala inventár a sklad spotrebného materiálu mestského

úradu, ako aj funkciu odborná referentka – hospodárka. Dňa 1. júna 2007 bola sťažovateľke

stanovená nová náplň práce, z ktorej vyplýva, že najnáročnejšou činnosťou je „samostatná

účtovnícka práca v útvare pri správe majetku mesta“. V období od 8. januára 2008

do 8. marca 2008 a od 26. marca 2008 do 15. apríla 2008 bola sťažovateľka

práceneschopná, pričom kľúče od kancelárie a skladu odovzdala vedúcej oddelenia

RNDr. L. B. bez vykonania inventarizácie. Od 2. apríla 2008 bola na zastupovanie

sťažovateľky počas jej práceneschopnosti prijatá iná zamestnankyňa, ktorá prevzala aj

hmotnú zodpovednosť za sklad spotrebného materiálnu mestského úradu. Od 16. apríla

2008 do 18. apríla 2008 vedúca oddelenia RNDr. L. B. nariadila sťažovateľke čerpanie

dovolenky.

Primátor mesta S. (ďalej len „primátor“) príkazom č. 2/2008 z 10. apríla 2008

z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sťažovateľky nariadil vykonať mimoriadnu

inventarizáciu majetku Mesta S. umiestneného v sklade všeobecného materiálu mestského

úradu. Dňa 24. apríla 2008 bola vypracovaná správa o vykonanej kontrole v sklade

všeobecného materiálu, s ktorou bola sťažovateľka oboznámená 10. júna 2008, o čom je

spísaná aj zápisnica. Dňa 13. júna 2008 bolo sťažovateľke odovzdané upozornenie

zamestnávateľa na porušovanie pracovnej disciplíny č. 02558/2008 z 2. júna 2008 podľa

) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a podľa pracovného poriadku zamestnancov Mesta

S. (ďalej len „pracovný poriadok“) – ďalej len „upozornenie“ – odôvodené tým, že pri

kontrole boli zistené nedostatky týkajúce sa nezaúčtovania účtovných dokladov – výdajok

z roku 2007, ktoré neboli úplne vypísané a spracované, neoznačenia jednotlivých druhov

materiálu, neuvedenia jednotkových cien, chybnej evidencie v programe skladového

účtovníctva, ako aj nedostatky v tlačivách nakúpených priamo do spotreby. Zamestnávateľ

sťažovateľku zároveň upozornil, že v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny

bude s ňou rozviazaný pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b), resp. podľa § 63 ods. 1

písm. e) . S účinnosťou od 1. júla 2008 bol sťažovateľke znížený osobný

príplatok (zo sumy 3 000 Sk) na 500 Sk.

Dňa 14. augusta 2008 sťažovateľka podala okresnému súdu návrh, ktorým

sa domáhala určenia, že právny úkon – upozornenie – je neplatný, ako aj vyplatenia

osobného príplatku zamestnávateľom v sume 3 000 Sk od 1. júla 2008 „do budúcna“.

Sťažovateľka tvrdila, že si nie je vedomá porušovania žiadnych právnych predpisov ani

vnútorných predpisov zamestnávateľa, zamestnávateľ nemal dôvod na vydanie takéhoto

upozornenia, ktoré nie je ani konkrétne špecifikované a nedostatky v ňom uvádzané sú

zmätočné a účelové.

Okresný súd rozsudkom č. k. -182 z 22. februára 2010 návrh

sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Súd... prevedeným dokazovaním vzal za preukázané, že žaloba je nedôvodná.

Právny úkon – upozornenie pre porušovanie pracovnej disciplíny bolo predovšetkým na

základe výpovede svedkov, a to hlavne svedkyne RNDr. L. B., dané žalobkyni dôvodne.

Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že jej priama nadriadená nemala

dôvod dávať zamestnávateľovi podnet na podanie takéhoto upozornenia. Všetky dôkazy

v tomto konaní vykonávané, preukazovali dôvodnosť a aktuálnosť vydania predmetného

upozornenia v danom čase. Argumentácia žalobkyne sa súdu javí len ako účelová

a tendenčná, hlavne pri tvrdení, že zo strany zamestnávateľa pociťovala mobbing na jej

osobu. Takéto tvrdenie je prejavom subjektívneho postoja žalobkyne k danému problému.

Z dokazovania je zrejmé, že táto pri výkone svojej práce robila chyby, ktoré sú

v predmetnom upozornení presne, a zrozumiteľne popísané, dokonca aj číselne

vymenovávané. Tvrdenie, že k pochybeniam došlo z dôvodu nedostatku času, neobstojí,

nakoľko ani v ďalšom časovom období žalobkyňa tieto nedostatky neodstránila. Na základe

takto zisteného skutkového stavu súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodol tak potom,

čo zistil, že ani po formálnej stránke predmetné upozornenie nemá nedostatky, a teda je

platným a účinným právnym úkonom...

Z dôkazných listín je zrejmé, že osobný príplatok vo výške 3.000,- Sk bol žalobkyni

znížený pre neplnenie pracovných úloh, a teda z dôvodu predmetného upozornenia

na porušovanie pracovnej disciplíny zo dňa 2. 6. 2008. Podľa

o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme osobný príplatok

zamestnanca je nenárokovou zložkou platu. Je teda na rozhodnutí zamestnávateľa, aký

osobný príplatok bude zamestnancovi priznaný. V danom prípade žalovaný nepostupoval

v rozpore s predmetným zákonom, keď po zhodnotení práce žalobkyne rozhodol o znížení

osobného príplatku na sumu 500,- Sk mesačne. V nadväznosti na zamietnutie prvej časti

výroku žaloby, teda súd zamietol aj druhý výrok žaloby v celom rozsahu ako nedôvodný.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -230

z 10. augusta 2011 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu namietala, že v dňoch

14. až 25. apríla 2008 RNDr. L. B. bez akéhokoľvek príkazného listu primátora a (cielene)

bez účasti sťažovateľky ako jedinej hmotne zodpovednej osoby vykonala kontrolu v sklade

všeobecného materiálu mestského úradu, pričom túto kontrolu zápisnične nepreukázala.

Pri riadnej inventarizácii k 31. decembru 2007 neboli zistené žiadne inventarizačné

rozdiely, čo potvrdili členky dielčej inventarizačnej komisie v zápisnici zo 16. januára 2008.

Účtovné doklady boli účelovo kontrolované napriek tomu, že účtovné obdobie roku 2007

bolo riadne účtovne, inventarizačne a daňovo uzavreté. Uvedené skutočnosti všeobecné

súdy pri rozhodovaní arbitrárne obišli, skutkovo a právne ich nevyhodnotili. Napadnutý

právny úkon – upozornenie – je neurčitým, nezrozumiteľným a zmätočným právnym

úkonom a v tej súvislosti je zníženie osobného príplatku sťažovateľke irelevantné. Okresný

súd povrchne skúmal, resp. vôbec neskúmal sťažovateľkou predložené listinné dôkazy

a právne ani skutkovo nevyhodnotil jej argumenty. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu

trpí nedostatkom riadnej, zrozumiteľnej a vyčerpávajúcej argumentácie vo vzťahu k ňou

predloženým dôkazom. Okresný súd prihliadal iba na účelové a nepodložené tvrdenia

protistrany bez akejkoľvek právne relevantnej listiny. Výpovede svedkov, z ktorých

vychádzal okresný súd, sú nesporne tendenčné, účelové, ohováračské a zavádzajúce, preto

treba určiť, že právny úkon je neplatný. Je nepochybné, že okresný súd porušil základné

právo sťažovateľky na spravodlivý proces a porušil aj zásadu rovnosti strán v konaní.

Taktiež krajský súd uprel sťažovateľke spravodlivosť v konaní, pričom jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd postupom

a rozsudkom č. k. -182 z 22. februára 2010 a krajský súd postupom

a rozsudkom č. k. -230 z 10. augusta 2011 porušili jej „právo

na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu ochranu a právo na rovnosť účastníkov

v konaní“, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že hoci je sťažovateľka

zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, v petite konkrétne neoznačila príslušné

články a dohovoru vo vzťahu k právam, porušenie ktorých namieta. Nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti (podobne napr. , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že okresný súd postupom a rozsudkom

č. k. -182 z 22. februára 2010 a krajský súd postupom a rozsudkom

č. k. -230 z 10. augusta 2011 porušili jej „právo na spravodlivé súdne

konanie, právo na súdnu ochranu a právo na rovnosť účastníkov v konaní“. Predmetom

sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov,

preskúmania ktorých sa domáha, ako keby bol ústavný súd opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. V podstate totožné argumenty obsahoval tak návrh sťažovateľky a jej

odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ako aj sťažnosť predložená ústavnému súdu.

Sťažovateľka polemizuje s právnymi závermi všeobecných súdov, ktoré považuje za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne.

1. Preskúmaniu rozsudku okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu a základného práva na rovnosť účastníkov

súdneho konania ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta

porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej

moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(podobne , , , ). Takýmto súdom bol

vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto

časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu,

je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné

pripomenúť, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Do základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o návrhu

sťažovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu – upozornenia,

ako aj vyplatenia osobného príplatku zamestnávateľom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -182 z 22. februára 2010 návrh

sťažovateľky zamietol (pozri s. 3 tohto uznesenia), čo krajský súd rozsudkom

č. k. -230 z 10. augusta 2011 potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia

rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Žalobkyňa... neplatnosť odôvodnila tým, že Upozornenie je neurčitý,

nezrozumiteľný, nedôvodný a zmätočný právny úkon...

Dôvody žalobkyňou tvrdenej neplatnosti nespadajú pod špeciálnu úpravu v , ale

pod všeobecnú úpravu .

Podľa , právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak

nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle , nemožno ustáliť, čo sa ním

chcelo vyjadriť.

Právny úkon je neurčitý, ak síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je

nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno

odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v a .

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že predmetné

Upozornenie sa nevyznačuje takými nedostatkami nezrozumiteľnosti, zmätočnosti

či neurčitosti, ktoré by zakladali jeho neplatnosť.

V posudzovanom Upozornení sú totiž dôvody, pre ktoré žalovaný upozornil

na porušovanie pracovnej disciplíny uvedené s podrobnou konkretizáciou nielen zistených

nedostatkov pri kontrole, ale je uvedené aj kto kontrolu vykonal, v ktorých dňoch bola

vykonaná a z akého dôvodu ku kontrole žalovaný pristúpil.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdila vo svojich podaniach, že Upozornenie je neplatné aj preto,

že je nedôvodné, lebo žiadneho porušenia pracovnej disciplíny sa nedopustila, uvedené

neobstojí, lebo nedôvodnosť nezakladá neplatnosť právneho úkonu podľa žiadneho

právneho predpisu.

Záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti žaloby aj v časti nároku na uloženie

povinnosti žalovanému vyplácať jej osobný príplatok..., možno tiež akceptovať, lebo podľa

názoru odvolacieho súdu vychádza zo správnych skutkových zistení a aj zo správneho

právneho posúdenia veci...“

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností

ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo

pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny

právnym dôvodom na zníženie osobného príplatku zamestnancovi (alebo na prijatie iných

opatrení), musí byť toto porušenie zo strany zamestnanca zavinené a musí dosahovať určitý

stupeň intenzity. Vyhodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom

závisí od konkrétnych okolností, za ktorých k tomuto porušeniu došlo, a to najmä

s ohľadom na osobu zamestnanca, jeho doterajšie plnenie pracovných povinností, situáciu,

za ktorej k porušeniu došlo, spôsob porušenia, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa

a pod. V nadväznosti na uvedené zamestnávateľ rozhodne, aké dôsledky z porušenia

pracovnej disciplíny vyvodí.

Zároveň je potrebné uviesť, že osobný príplatok v zmysle § 10 ods. 1 zákona

č. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom

záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) môže zamestnávateľ priznať zamestnancovi na ocenenie

mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov alebo

za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností. Z ustanovenia § 10 ods. 2 zákona

č. vyplýva, že o priznaní osobného príplatku podľa odseku 1, jeho zvýšení,

znížení alebo odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného

vedúceho zamestnanca. Podmienky a rozsah priznania osobného príplatku však môže

upravovať aj interný právny predpis zamestnávateľa. Pokiaľ je osobný príplatok vymedzený

ako možnosť zamestnávateľa týmto spôsobom oceniť prácu zamestnanca, ide o nenárokovú

zložku platu. Okrem toho, priznanie osobného príplatku závisí najmä od finančnej

(hospodárskej) situácie zamestnávateľa a nie je vylúčené, že táto sa bude v priebehu

kalendárneho roka meniť. Je preto logické, ak v prípade porušenia pracovnej disciplíny

zamestnancom s ohľadom na intenzitu tohto porušenia dôjde zo strany zamestnávateľa

k prijatiu adekvátnych opatrení, či už formou zníženia osobného príplatku, prerušenia

výkonu práce, resp. skončenia pracovného pomeru.

Ústavný súd pripomína, že vzhľadom na predmet konania pred všeobecnými súdmi,

ich úlohou bolo rozhodnúť o ne/platnosti právneho úkonu (upozornenia) a v nadväznosti

na to o vyplatení (resp. doplatení časti) osobného príplatku sťažovateľke zamestnávateľom.

Podľa zamestnanec je povinný najmä hospodáriť

riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok pred

poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami

zamestnávateľa.

Podľa § 12 ods. 3 písm. e) pracovného poriadku (č. l. 46 spisu okresného súdu)

za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje najmä iné porušenie povinností,

v dôsledku ktorých hrozí vznik ujmy na zdraví, majetku alebo iných významných záujmoch

fyzických, právnických osôb a mesta.

Podľa § 9 poriadku odmeňovania zamestnancov Mesta S. (č. l. 41 spisu okresného

súdu) zamestnancovi... možno priznať osobný príplatok. ... Osobný príplatok sa

prehodnocuje minimálne raz ročne...

Z náplne práce sťažovateľky (č. l. 12 spisu okresného súdu) vyplýva, že pracovala

ako odborný referent, pričom najnáročnejšou činnosťou bola „samostatná účtovnícka práca

v útvare pri správe majetku mesta“; medzi ďalšie vykonávané činnosti patrilo

zabezpečovanie úloh súvisiacich so správou majetku, vedenie operatívnej evidencie

majetku, vedenie evidencie príjmov a výdavkov v materiálovom sklade, vykonávanie

likvidácie faktúr kapitoly vnútornej správy, pokladničných dokladov, cestovných účtov

a pod., dopĺňanie si vedomostí o činnosti samosprávy v oblasti rozpočtu a vnútornej správy

a iné.

Ako už bolo uvedené, upozornenie bolo odôvodnené tým, že pri kontrole boli zistené

nedostatky týkajúce sa nezaúčtovania účtovných dokladov – výdajok z roku 2007, ktoré

neboli úplne vypísané a spracované, neoznačenia jednotlivých druhov materiálu,

neuvedenia jednotkových cien, chybnej evidencie v programe skladového účtovníctva, ako

aj nedostatky v tlačivách nakúpených priamo do spotreby.

V zápisnici z pojednávania okresného súdu konaného 29. septembra 2008 (č. l. 55

a 56 spisu okresného súdu) bola zadokumentovaná výpoveď sťažovateľky, ktorá okrem

iného uviedla: „... Ďalej k bodu, že v skrinke v kancelárii č. 116 boli uložené tlačivá, ktoré

mali byť v sklade, dopĺňam, že vždy sa to takto robilo a finančné oddelenie mi nikdy

nevracalo tieto doklady, že to má ísť cez sklad. K ďalšiemu bodu, že v sklade neboli

označené jednotlivé druhy materiálu, ja tvrdím, že za celý čas, čo to takto robím, nikdy som

nebola na školení, nikto mi nedal smernicu ani inštrukciu, aby tieto druhy materiálu boli

takto označované. K vete, že mám nezúčtované výdajky za rok 2007 dopĺňam, že pri

inventarizácii boli, avšak neboli zapísané v počítači. Ja som to nestihla zapísať do počítača,

lebo v mesiaci december som bola pracovne enormne vyťažená.“, ako aj: „Ja nemám

vedomosť o tom, aby existoval nejaký interný predpis mesta o vedení účtovníctva.“

V zápisnici z pojednávania okresného súdu konaného 20. januára 2010 (č. l. 122

spisu okresného súdu) bolo zadokumentované vyjadrenie sťažovateľky k výpovedi

svedkyne, ktorá uviedla: „Ja som si bola vedomá toho, že tieto výdajky neboli zaevidované

na učtárni, pretože ja som časovo nestihla ich uvádzať do počítača. Vedela o tom aj Dr. B.,

poverovala ma inou prácou.“

V zápisnici z pojednávania okresného súdu konaného 10. februára 2010 (č. l. 169

spisu okresného súdu) bola zadokumentovaná výpoveď sťažovateľky, ktorá na otázku

právneho zástupcu odporcu, či má vedomosť o tom, že v novembri a decembri 2007 nebolo

ňou zaúčtovaných 60 výdajok, odpovedala: „Áno, viem o tom.“, pričom na ďalšie otázky

týkajúce sa zistených nedostatkov nevedela odpovedať z dôvodu, že sa nepamätá.

Ústavný súd konštatuje, že už okresný súd pri svojom rozhodovaní vzhľadom

na predmet konania – určenie ne/platnosti právneho úkonu a vyplatenie osobného príplatku

sťažovateľke – vychádzal z konkrétnych okolností danej veci, z výpovedí sťažovateľky a jej

zamestnávateľa, ako aj z ďalších relevantných dokumentov, pričom mal za preukázané, že

upozornenie bolo sťažovateľke dané dôvodne, a preto jej návrh (ako nedôvodný) zamietol.

Inak povedané, v preskúmavanej veci neboli pochybnosti o tom, že sťažovateľka svojím

konaním podrobne uvedeným v upozornení porušila pracovnú disciplínu, čo napokon

viackrát sama priznala. Jej výpovede svedčia o tom, že nedostatkom vytýkaným

zamestnávateľom porozumela. Tvrdenia sťažovateľky, že právny úkon (upozornenie) je

neplatný pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a zmätočnosť, sa v intenciách uvedeného javia

ako účelové. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny sa premietla „len“ do zníženia

osobného príplatku sťažovateľke zamestnávateľom, ktorý, ako bolo uvedené, je

nenárokovou zložkou platu. Porušenie pracovnej disciplíny sťažovateľkou v danom prípade

nebolo dôvodom skončenia pracovného pomeru. V nadväznosti na posúdenie upozornenia

ako platného právneho úkonu okresný súd zamietol aj návrh sťažovateľky na vyplatenie

osobného príplatku zamestnávateľom v pôvodnej sume. Námietky sťažovateľky nastolené

v konaniach pred všeobecnými súdmi týkajúce sa skutkovej a právnej stránky veci teda

nijako nemôžu ovplyvniť ich záver, že sťažovateľka porušila pracovnú disciplínu, právny

úkon – upozornenie – je platný a nie je dôvod rozhodnúť o vyplatení osobného príplatku

sťažovateľke. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že 30. septembra 2008 zamestnávateľ dal

sťažovateľke výpoveď z pracovného pomeru podľa

(z dôvodu organizačných zmien), pričom rozhodovanie o ne/platnosti tejto výpovede je

predmetnom iného konania pred okresným súdom.

Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý

rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo možné považovať

za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. V danej veci bol dostatočne

zistený skutkový stav, všeobecné súdy použili relevantné právne normy a vyložili ich

ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne

vyplýva, čo bolo dôvodom tak zamietnutia návrhu sťažovateľky okresným súdom, ako aj

potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozhodnutí všeobecných súdov.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu (aj okresného súdu) a porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania sťažovateľka

spájala s porušením svojho práva na súdnu ochranu, pričom uviedla, že „súd“ prihliadal

výlučne na ničím nepodložené tvrdenia zamestnávateľa bez toho, aby vykonal a objektívne

zhodnotil návrhy na dokazovanie, argumenty a dôvody uvádzané sťažovateľkou.

Ústavný súd taktiež nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu (aj okresného súdu) a porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť

účastníkov súdneho konania podľa , preto sťažnosť podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012