Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 150/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného

advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát

doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie (ďalej len „“),

svojich základných práv podľa a , práv podľa ods.

1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietaný postup“) a jeho uznesením z 23. januára 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania

exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. z dôvodu, že bol zamestnancom

účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru

okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej

aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa

16. 05. 2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne

a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku

(rozhodnutie ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom

spravodlivosti oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že

z výkonom exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že

pracovníčka S. omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však

vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala

dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007

ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu

o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon

exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných

pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej

aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná

rozsudkom S. spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Galanta došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných

práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012 porušil jeho práva,

konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1

k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť «a) ... poznajúc obsah

SR a ust. . Sťažovateľ však na základe

doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že

všeobecný súd prijme jeho odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude

o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa

považovať za účastníka konania (cit. ust. : „Účastník môže napadnúť

rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším

účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty určenej ust. sťažovateľ pristupuje

k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností

o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká

a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu

rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu

zásadne nesúhlasí a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť

predpokladom pre odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne

neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu

sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu

– občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami

a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych

a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že

zákonné postavenie exekútora má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej

rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej

základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej

podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a

koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa

štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie

exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je

možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii

základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií.

Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti

s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej

ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej

moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený

výkon súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej

ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny

exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci

na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá

Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením

poverenia súdu na jej vykonanie) a ust. § 46 ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor

poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia

na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej

činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného

poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku

a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd

súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej

formálnej a jednej materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené

poverenie na vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor

uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného

poriadku. V danom prípade súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou

sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu

exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia

prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom

prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať

s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom

širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných

súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť

s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností

v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd

musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán

exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto

súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti

rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva

porušenie jeho v sťažnosti uvedených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie z 23. januára 2012 „nelegitímne

a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu

zaručené a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak

preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh

exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade

konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn.: ; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10

Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti

exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa,

pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo

sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie

pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená

rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho

vylúčení z výkonu exekúcie v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený jej

vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverenia bol ukončený proces

prieskumu zákonnosti jej výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces

prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný

súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie

námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho

exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho

vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o.

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré

boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal

možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané

rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý

zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez

existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj

vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii

súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu

a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne

posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec.

Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne

z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho

právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej

judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach,

o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto

skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané

k použitiu súdom samotným.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný

poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka

upravená ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články a dohovoru, boli

napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,

a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa

napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný

súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súlade s poučením v napadnutom uznesení o možnosti podať proti nemu

opravný prostriedok sťažovateľ podal proti nemu 20. februára 2012 odvolanie,

o ktorom v čase predbežného prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného

súdu rozhodnuté.

Sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru,

základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012 vydaným

vyšším súdnym úradníkom tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo

na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený

o tom, že všeobecný súd prijme jeho odvolanie podané podľa ust. a nasl.

a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude

sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu

a zároveň sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodňuje, že tak urobil v snahe

vyhnúť sa zmeškaniu lehoty ustanovenej v

vyjadrujúc presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení

v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu

sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa poslednej vety proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa

o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov

štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

vydanému v súdnom konaní je v zmysle poslednej vety vždy

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný

zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ ().

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred

neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať

individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou

účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu

základných práv a slobôd ().

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie

niektorého z jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, , ).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa

ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre

každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu (). Ak o závažných procesných

pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je

oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc

ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím o nich vylúčená

().

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo

justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti

rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu

vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa;

ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak

odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu

súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa

( ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S poukazom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich

práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu podľa jeho názoru porušené, pričom tento opravný

prostriedok v danej veci v zákonnej lehote využil. Oprávnenie sudcu rozhodnúť

o namietanom postupe a napadnutom uznesení okresného súdu vylučuje v tejto veci

právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ

nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu

orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných

prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii

v poslednom stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv

zaručených alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak,

že by z konania o sťažnosti podľa a z prieskumu ústavným súdom

bolo vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť

už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie

sp. zn. z 23. januára 2011, ktoré bolo podaním odvolania sťažovateľa

ex lege zrušené a vo veci bude rozhodovať sudca, neprichádza do úvahy, aby sa

ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a napadnutému uzneseniu

okresného súdu, a preto treba sťažnosť pred konečným rozhodnutím sudcu považovať

za predčasnú.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(, ), a tiež zo záverov a právneho hodnotenia skutkových

okolností daného prípadu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že predloženú sťažnosť

mohol ústavný súd odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože

podaním odvolania sa napadnuté uznesenie okresného súdu ex lege zrušilo, a teda

sťažovateľ napádal právne neexistujúce rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012