Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 150/2012
PDF · 289.13 KB
No categories available
III. ÚS 150/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.
1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Er 676/2010 (ďalej aj „namietaný postup“) a jeho uznesením z 23. januára 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania
exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Er 676/2010 z dôvodu, že bol zamestnancom
účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru
okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej
aj „Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa
16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne
a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku
(rozhodnutie ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom
spravodlivosti oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že
z výkonom exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že
pracovníčka S. omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však
vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala
dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007
ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu
o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon
exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných
pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej
aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná
rozsudkom S. spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Galanta došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných
práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 porušil jeho práva,
konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť «a) ... poznajúc obsah
čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe
doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že
všeobecný súd prijme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude
o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa
považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť
rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho
predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším
účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje
k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností
o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká
a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu
rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu
zásadne nesúhlasí a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť
predpokladom pre odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu
sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu
– občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami
a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych
a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že
zákonné postavenie exekútora má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej
rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej
základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej
podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a
koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa
štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je
možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii
základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií.
Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti
s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej
ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej
moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený
výkon súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej
ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny
exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci
na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá
Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením
poverenia súdu na jej vykonanie) a ust. § 46 ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor
poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia
na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej
činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného
poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku
a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd
súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej
formálnej a jednej materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené
poverenie na vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor
uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného
poriadku. V danom prípade súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou
sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu
exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia
prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom
prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať
s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom
širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných
súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť
s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností
v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd
musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán
exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto
súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti
rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva
porušenie jeho v sťažnosti uvedených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesenie z 23. januára 2012 „nelegitímne
a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6
ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak
preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh
exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade
konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10
Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti
exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa,
pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo
sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie
pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená
rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho
vylúčení z výkonu exekúcie v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený jej
vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverenia bol ukončený proces
prieskumu zákonnosti jej výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces
prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný
súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie
námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho
exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho
vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý
zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez
existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj
vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii
súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu
a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne
posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec.
Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho
právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej
judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach,
o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný
poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka
upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru, boli
napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,
a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa
napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný
súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V súlade s poučením v napadnutom uznesení o možnosti podať proti nemu
opravný prostriedok sťažovateľ podal proti nemu 20. februára 2012 odvolanie,
o ktorom v čase predbežného prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného
súdu rozhodnuté.
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Er 676/2010 a jeho uznesením z 23. januára 2012 vydaným
vyšším súdnym úradníkom tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo
na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený
o tom, že všeobecný súd prijme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP
a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude
sťažovateľa považovať za účastníka konania“.
V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu
a zároveň sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodňuje, že tak urobil v snahe
vyhnúť sa zmeškaniu lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vyjadrujúc presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení
v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu
sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa
§ 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov
štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy
prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný
zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred
neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať
individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou
účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu
základných práv a slobôd (I. ÚS 61/06).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie
niektorého z jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 214/09).
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre
každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,
požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných
pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je
oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc
ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím o nich vylúčená
(IV. ÚS 10/02).
Podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti
rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa;
ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu
súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa
(§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich
práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu podľa jeho názoru porušené, pričom tento opravný
prostriedok v danej veci v zákonnej lehote využil. Oprávnenie sudcu rozhodnúť
o namietanom postupe a napadnutom uznesení okresného súdu vylučuje v tejto veci
právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ
nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu
orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných
prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii
v poslednom stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv
zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak,
že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom
bolo vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť
už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom.
Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie
sp. zn. 23 Er 676/2010 z 23. januára 2011, ktoré bolo podaním odvolania sťažovateľa
ex lege zrušené a vo veci bude rozhodovať sudca, neprichádza do úvahy, aby sa
ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a napadnutému uzneseniu
okresného súdu, a preto treba sťažnosť pred konečným rozhodnutím sudcu považovať
za predčasnú.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež zo záverov a právneho hodnotenia skutkových
okolností daného prípadu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že predloženú sťažnosť
mohol ústavný súd odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože
podaním odvolania sa napadnuté uznesenie okresného súdu ex lege zrušilo, a teda
sťažovateľ napádal právne neexistujúce rozhodnutie súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012