Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 562/2012
PDF · 278.33 KB
No categories available
IV. ÚS 562/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. T., R., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 6
Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru V. vo veci
vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-1454/VM-DS-2011, ako aj postupom Okresného súdu
Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/309/2012 v súvislosti s vydaním príkazu
na preskúmanie jeho duševného stavu z 20. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012
doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru V. (ďalej len
„obvodné oddelenie“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-1454/VM-DS-2011, ako
aj postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp/309/2012 v súvislosti s vydaním príkazu na preskúmanie jeho duševného
stavu z 20. februára 2012 (ďalej len „príkaz na preskúmanie duševného stavu“).
Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených
základných práv obvodným oddelením opísal relevantný skutkový stav uvádzajúc, že:
„Dňa 25. 11. 2011 bolo povereným príslušníkom policajného zboru V. začaté trestné
stíhanie v bode č. 1 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.
zákona a v bode č. 2 pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. b) Tr. zákona, v zmysle ust. § 199 ods. 1, Tr. poriadku.
Dňa 20. 12. 2011 mi bolo podľa § 206 ods. 1, Tr. poriadku vznesené obvinenie,
v bode 6.1 za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona a v bode č. 2 za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Toto ustanovenie § 206 Tr. por. vychádza z ústavnej zásady, že nikoho nemožno
stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý
upravuje zákon (čl. 17 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 1, Tr. por.). Vznesenie obvinenia je dôležitým
procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny
skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje procesné postavenie v trestnom konaní
ako obvineného. Od tohto momentu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré
poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane si táto osoba môže
uplatňovať práva, ktoré jej prislúchajú ako obvinenému. Osoba sa stáva obvineným
vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a nie až okamihom jeho oznámenia. Povinnosťou
policajta je po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia toto uznesenie ihneď oznámiť
obvinenému a doručiť ho do 48 hodín prokurátorovi. Napriek týmto zákonným
ustanoveniam Tr. poriadku mi poverený príslušník PZ neoznámil túto závažnú skutočnosť
a v rozpore s mojim procesným postavením ma 2 dni po vznesení obvinenia vypočul
v procesnom postavení svedka t. j. dňa 22. 12. 2011 o 14.30 hod. Ani po tomto mojom
nezákonnom výsluchu mi nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia avšak aj napriek
tomu boli so mnou vykonávané procesné úkony ktoré zákon spája jedine s obvineným.“
K namietanému postupu okresného súdu v súvislosti s vydaním príkazu
na preskúmanie duševného stavu sťažovateľ uvádza, že „20. 02. 2012 vydal Mgr. R. N.,
sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Dunajská Streda, na základe žiadosti
povereného príslušníka policajného zboru V., príkaz na preskúmanie môjho duševného
stavu v zmysle ust. § 148 ods. 2 Tr. poriadku s poukazom na ust. čl. 17 ods. 7 Ústavy SR a to
napriek tomu, že zákon pripúšťa vykonať takýto procesný úkon a takéto obmedzenie osobnej
slobody jedine s obvineným čo som v tom čase nebol a navyše v rozpore so záväznými
pokynmi prokurátorky OP DS zo dňa 31. 01. 2012 som nebol stále vypočutý v procesnom
postavení obvineného čím boli závažným spôsobom porušené moje práva v dôsledku čoho
som sa nemohol účelne brániť spôsobom, ktorý mi to zákon umožňuje“.
Napokon sťažovateľ uviedol, že 24. mája 2012 mu „bola policajtmi Obvodného
oddelenia policajného zboru v R. na základe dožiadania povereného príslušníka Obvodného
oddelenia policajného zboru V., obmedzená moja osobná sloboda, následne som bol
odvezený do Psychiatrickej liečebne... a tu som bol hospitalizovaný za účelom preskúmania
môjho duševného stavu. V uvedenom zariadení mi boli odopreté akékoľvek práva a bol som
tu proti svojej vôli 3 dni bez akejkoľvek možnosti informovať o tejto skutočnosti moju
rodinu, podotýkam v tom čase stále v procesnom postavení svedka. V zmysle príkazu
na preskúmanie duševného stavu som sa mal podrobiť ambulantnému vyšetreniu duševného
stavu čo v praxi trvá len pár hodín a nie 3 dni. Až po príchode mojej matky p. R. B. som bol
z tejto liečebne prepustený.“.
Vzhľadom na to, že poverený príslušník obvodného oddelenia sťažovateľovi
nedoručil uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-1454/VM-DS-2011, „hoci...
bol dva dni po tom v rozpore s týmto Uznesením vypočúvaný stále v procesnom postavení
svedka“, a zároveň okresný súd „neskúmal či sú splnené zákonné podmienky na vydanie
príkazu na prešetrenie môjho duševného stavu, nakoľko takýto príkaz je sudca pre
prípravné konanie oprávnený vydať jedine voči obvinenému, čo ja som v tom čase nebol“,
je sťažovateľ toho názoru, že „boli tým porušené... [jeho] základné práva a slobody
upravené v čl. 17, ods. 2, 6, Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie základného práva
(slobody) považujem to, že som bol v rozpore z Uznesením Obvodného oddelenia
policajného zboru V. dva dni po jeho vydaní vypočutý v procesnom postavení svedka avšak
boli voči mne uplatňované ustanovenia Tr. poriadku, ktoré zákon spája výlučne len
s obvineným no aj napriek tomu mi neboli priznané procesné práva obvineného v dôsledku
čoho som sa nemohol obvineniam účelne a hlavne zákonne brániť. Navyše som bol
nezákonne pozbavený osobnej slobody, ktorú mi garantuje čl. 17. ods. 2, Ústavy SR a proti
svojej vôli nezákonne po dobu troch dní držaný v Psychiatrickej liečebni...“.
V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sťažnosť ústavnému súdu podal z dôvodu,
že „o ochrane... označeného základného práva (slobody) nerozhoduje iný súd“, a ďalej
poukazuje na to, že „pri uplatnení ochrany základného práva... využil všetky právne
prostriedky (Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, Žiadosť o preskúmanie postupu
policajta, Žiadosť o prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), ktoré...
právne predpisy na... [jeho] ochranu poskytujú“, a tým „splnil podmienku... v § 53 ods. 1
zákona... č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky...
Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti... dodržal, pretože
od nezákonného obmedzenia... [jeho] osobnej slobody a následného vyšetrenia duševného
stavu do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo A. B... na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia policajného zboru V. vedenom pod
sp. zn. ORP-1454/VM-DS-2011 a postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp/309/2012, bolo porušené.
2. Konaním Obvodného oddelenia policajného zboru V. a postupom Okresného súdu
Dunajská Streda došlo k porušeniu základných práv a slobôd A. B... zaručených v čl. 17
ods. 2, 6 Ústavy Slovenskej republiky.
3. A. B... priznáva finančné zadosťučinenie 3.000,- €..., ktoré sú Obvodné oddelenie
policajného zboru V. a Okresný súd Dunajská Streda povinní A. B. vyplatiť solidárne
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. A. B... priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 323,48 € (slovom
tristodvadsaťtri EUR 48 centov), ktoré sú povinní zaplatiť solidárne Obvodné oddelenie
policajného zboru V. a Okresný súd Dunajská Streda na účet advokáta...“
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie
obvodného oddelenia aj okresného súdu k sťažnosti, pričom umožnil sťažovateľovi zaujať
k nim stanovisko (sťažovateľ túto možnosť nevyužil). Zaslané vyjadrenia neobsahovali
žiadne informácie, ktoré by mali význam pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať
osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto
opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich
dní.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
postupom obvodného oddelenia
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 6 ústavy
postupom obvodného oddelenia najmä v súvislosti s neoznámením, že bolo proti nemu
vznesené obvinenie, taktiež tým, že bol vypočutý v procesnom postavení svedka dva dni
potom, ako bolo proti nemu vznesené obvinenie, a napokon nedoručením uznesenia
o vznesení obvinenia ku dňu podania sťažnosti.
Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať materiálnou stránku veci, je vždy
povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade,
ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a predpoklady, sa ňou
môže ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných
pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako prostriedku ochrany ústavou
(alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd
je jej subsidiarita. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy,
ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „využil všetky právne prostriedky (Sťažnosť proti
uzneseniu o vznesení obvinenia, Žiadosť o preskúmanie postupu policajta, Žiadosť
o prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), ktoré... právne predpisy na...
[jeho] ochranu poskytujú. Tým... splnil podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“.
Zároveň k sťažnosti pripojil aj fotokópiu podania označeného ako „Žiadosť o preskúmanie
postupu povereného príslušníka PZ“ zo 6. júla 2012 adresovanú Okresnej prokuratúre D.
(ďalej len „okresná prokuratúra“). Jej obsahom je v zásade totožná argumentácia ako
v sťažnosti podanej ústavnému súdu, čo sa týka namietaného postupu obvodného oddelenia
v súvislosti s nedoručením uznesenia o vznesení obvinenia, jeho výsluchom ako svedka dva
dni po vznesení obvinenia, ako aj jeho umiestnením v zdravotníckom zariadení z dôvodu
preskúmania jeho duševného stavu.
Ustanovenie § 210 Trestného poriadku upravuje okrem iného aj práva obvineného
kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora,
aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné
nedostatky vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní. Žiadosť obvineného môže
bezpochyby smerovať aj proti takým nedostatkom vo vyšetrovaní, ktoré spočívajú v tvrdení,
že policajt nepostupoval v okolnostiach daného prípadu v súlade so zákonom.
Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný
žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť. Ak prokurátor zistí v postupe
policajta nedostatky, môže ich odstrániť sám alebo dať na to pokyn policajtovi.
Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred
začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.
Podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku je prokurátor pri výkone tohto dozoru okrem
iného oprávnený
a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené
vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou
spisu,
b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania
vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné
stíhanie a riadne v ňom postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon
alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek
veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je
prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného
a poškodeného,
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť
vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného
stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie
policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby,
proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému
policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo
policajtom.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ požiadal
okresnú prokuratúru o „preskúmanie postupu povereného príslušníka PZ“.
Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenia Trestného poriadku predstavujú
v prípade sťažovateľa právne prostriedky nápravy, ktorými sa môže domáhať preskúmania
zákonnosti postupu obvodného oddelenia v predmetnej veci, pokiaľ sa s jeho postupom
nestotožnil. Žiadosť o preskúmanie postupu policajta zakladá povinnosť prokurátora
aj nadriadeného prokurátora sa nimi zaoberať, vybaviť ich a spôsob vybavenia oznámiť
žiadateľovi, a tak dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora záväzným
pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v namietanej veci, ak by dospel k záveru, že
označený postup obvodného oddelenia bol v rozpore so zákonom.
V danom prípade sťažovateľ predtým, ako podal ústavnému súdu sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, postupoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a obrátil sa
na príslušnú prokuratúru (pričom postup okresnej prokuratúry v sťažnosti nenamieta,
pozn.), avšak nevyčkal na vybavenie svojej žiadosti okresnou prokuratúrou, v kompetencii
ktorej bolo, aby preskúmala ním napádané pochybenia obvodného oddelenia a prijala
účinné opatrenia.
V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z doterajšej judikatúry ústavného súdu
(m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale
až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (napr. II. ÚS 63/2011, III. ÚS 150/2012,
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy,
ktorý by bolo možné využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má
sťažovateľ k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľa (IV. ÚS 21/02).
Preto, iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody
a nebol s ich uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva
alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti pre
nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv
neprípustná, a preto ju z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a čl. 127 ods. 1 ústavy) bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej
uvedených námietok (teda možným porušením základných práv sťažovateľa postupom
obvodného oddelenia).
Ústavný súd napokon uvádza, že neušlo jeho pozornosti, že sťažovateľ v petite
sťažnosti označil ako porušovateľa svojich základných práv obvodné oddelenie, avšak
namietaný zásah bol realizovaný Obvodným oddelením Policajného zboru R., proti ktorému
sťažnosť nesmeruje.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. V sťažnosti je výrazne
oddelený petit od jej ostatných častí. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Vzhľadom na to môže ústavný
súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že z popisu skutkového stavu a z písomných
dokladov predložených sťažovateľom vyplýva, že o namietanom porušení v petite sťažnosti
označených práv by sa dalo uvažovať len v súvislosti s postupom Obvodného oddelenia
policajného zboru R.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
postupom okresného súdu
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 6
ústavy postupom okresného súdu v súvislosti s vydaním príkazu na preskúmanie jeho
duševného stavu. Proti okresnému súdu namieta, že vydal príkaz na preskúmanie jeho
duševného stavu podľa § 148 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na čl. 17 ods. 7 ústavy
bez toho, aby si overil, či sťažovateľovi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia,
pričom sťažovateľ od jeho doručenia odvíja svoje postavenie ako obvineného argumentujúc,
že vyšetriť duševný stav podľa citovaných ustanovení možno iba u obvineného.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého, ako už bolo uvedené, nikoho nemožno
stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
ústavný súd uvádza, že postupom okresného súdu v súvislosti s vydaním príkazu
na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa nenaznačuje možnosť dospieť k záveru
o porušení označeného základného práva. Predmetný príkaz okresného súdu vydaný
v zmysle § 148 ods. 2 Trestného zákona sa totiž mohol vzťahovať iba na ambulantné
vyšetrenie sťažovateľa (teda na vyšetrenie bez obmedzenia osobnej slobody), a nie na jeho
pozorovanie v zdravotníckom ústave. Z § 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku je zrejmé, že
na vyšetrenie duševného stavu v zdravotníckom ústave sa vyžaduje rozhodnutie formou
uznesenia, ktoré vydá príslušný súd, resp. sudca pre prípravné konanie na návrh
prokurátora, pričom proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný
účinok.
Sťažovateľ je taktiež toho názoru, že namietaným postupom okresného súdu došlo
aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 6 ústavy, podľa ktorého zákon
ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotnej starostlivosti
alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu,
ktorý o tom rozhodne do piatich dní. Predmetný článok odkazuje na zákon, ktorým je
v tomto prípade Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), a to konkrétne na konanie
o prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti podľa § 191a –
§ 191g. Napadnutý postup okresného súdu sa netýkal konania upraveného v § 191a –
§ 191g OSP. Okresný súd vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa (ako už
bolo uvedené) podľa § 148 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na čl. 17 ods. 7 ústavy,
podľa ktorého skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na
písomný príkaz súdu.
Ústavný súd preto konštatuje, že z uvedených dôvodov neexistuje taká príčinná
súvislosť medzi napadnutým postupom okresného súdu a základnými právami podľa čl. 17
ods. 2 a 6 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012