Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou

Mgr. G. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012

doručená faxom a zároveň aj poštou sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky – V., a. s. – si žalobou

z 15. novembra 1995 podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

uplatnil proti obligačnému dlžníkovi (ďalej aj „odporca 1“) a piatim ručiteľkám (ďalej

aj „odporkyne 2 až 6“) nárok na zaplatenie sumy 1 041 366,45 Sk s prísl., pričom vymáhaná

pohľadávka vznikla z úverovej zmluvy uzavretej 4. septembra 1991. Krajský súd meritórne

rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2008 tak, že

konanie v časti proti odporcovi 1 zastavil a žalobu proti odporkyniam 2 až 6 zamietol.

Zamietnutie žaloby proti odporkyniam 2 až 6 odôvodnil tým, že ručiteľské listiny

vyhodnotil ako neplatné právne úkony. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 21. novembra 2008 uznesením č. k.

-405 z 28. októbra 2009 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci prvostupňovým súdom, pričom podľa sťažovateľky „vyslovil záväzný právny názor

o platnosti ručiteľských listín, ktorými odporkyne prevzali ručiteľský záväzok za plnenie

odporcu v 1/ rade“.

Nadväzne na to rozhodol krajský súd vo veci samej po druhýkrát rozsudkom

č. k. -501 z 15. decembra 2010 tak, že zaviazal odporkyne 2 až 6 zaplatiť

sťažovateľke spoločne a nerozdielne sumu 32 361,75 € s prísl.

Na odvolanie odporkýň 2 až 6 bol rozsudok krajského súdu č. k.

501 z 15. decembra 2010 zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011, v súvislosti s čím sťažovateľka uviedla, že „tým de facto poprel svoj

vyslovený právny názor o platnosti ručiteľských listín a bez toho, aby bol

v predchádzajúcom konaní predložený akýkoľvek dôkaz preukazujúci nové skutočnosti,

vytkol prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal obranou odporkýň spočívajúcou v tvrdení

o absencii slobodnej vôle pri podpisovaní ručiteľských listín. Okrem toho Najvyšší súd tiež

vytkol prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal námietkou premlčania vznesenou

odporkyňami.“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné práva

podľa a a právo podľa dohovoru, a to najmä

tým, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. V spojitosti s tým poukazuje

sťažovateľka na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v tejto veci,

a to uznesenie č. k. -405 z 28. októbra 2009, v ktorom najvyšší súd

„výslovne a nepochybne konštatoval platnosť ručiteľských listín, keď vyslovil názor, že

ručiteľské listiny boli urobené v zákonom predpísanej forme, obsahujú jasne, presne

a zrozumiteľne identifikovaný úver, ktorého ručenie odporkyne prevzali a v konaní bolo tiež

preukázané, že podpisy na ručiteľských listinách sú podpismi odporkýň“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „V rozpore s týmto skôr vysloveným záväzným

právnym názorom a bez toho, aby bol v predchádzajúcom konaní od posledného

zrušujúceho uznesenia NS SR predložený akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval nejaké

nové skutočnosti, už Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí tvrdí, že prvostupňový súd

pochybil, keď sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s obranou odporkýň spočívajúcou

v absencii slobodnej vôle pri podpisovaní ručiteľských listín, ktorá bola odôvodňovaná,

podľa názoru súdu, svedeckou výpoveďou A. L., konateľa spoločnosti G., s. r. o., zo dňa

19. 04. 2006, ktorá výpoveď je doplnená aj písomným čestným vyhlásením zo dňa

14. 06. 2010. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je potrebné prikladať svedeckej výpovedi

a čestnému vyhláseniu A. L. právnu relevanciu a vykonať dôsledné dokazovanie zamerané

na objasnenie obranného tvrdenia odporkýň.

Na tomto mieste si dovoľujeme zdôrazniť, že s obsahom svedeckej výpovede A. L. bol

Najvyšší súd SR oboznámený už pri vydaní skoršieho rozhodnutia zo dňa 28. 10. 2009

v tejto veci a toľko Najvyšším súdom v novom rozhodnutí zdôrazňované čestné prehlásenie

A. L. zo dňa 14. 06. 2010 neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by

neboli obsiahnuté už v jeho skoršej výpovedi. Okrem uvedeného je nepravdivé

konštatovanie Najvyššieho súdu, že sa prvostupňový súd s čestným prehlásením ako novým

dôkazom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal. V tejto súvislosti poukazujeme

na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý s ohľadom na obsah čestného

prehlásenia a v ňom obsiahnuté tvrdenia o zmanipulovaní podpisov odporkýň

na ručiteľských listinách, resp. o podpisovaní v omyle, že ide o pracovnoprávne dokumenty,

odkazuje na už odvolacím súdom zdôrazňovanú nezameniteľnosť ručiteľských vyhlásení

z hľadiska ich obsahu a vizuálnej stránky, ktorá vylučuje manipuláciu, resp. podpísanie

ručiteľských listín v omyle.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie je arbitrárne predovšetkým kvôli

absencii riadneho odôvodnenia a jednostrannému preferovaniu dôkazov jedného

z účastníkov konania a navyše tiež preto, že „bez odôvodnenia hodnotí rovnaké dôkazy,

totožný skutkový a právny stav odlišne od svojho, vlastného predchádzajúceho rozhodnutia

v tejto veci, tiež zásadným spôsobom narúša právnu istotu... a princíp predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia“.

Výhrady sťažovateľky v súvislosti s napadnutým uznesením sa týkajú aj toho, že

„Najvyšší súd tak nielenže nahrádza procesnú aktivitu jednej zo sporových strán pri

dokazovaní a neprípustne prenáša dôkaznú povinnosť na prvostupňový súd, ale naviac

tým bezprecedentným spôsobom narúša základný ústavný princíp rovnosti účastníkov v

konaní (princíp rovnosti zbraní) zakotvený v SR a spochybňuje tak

svoju nestrannosť v konaní.

O svojvôli a jednostrannosti pri rozhodovaní Najvyššieho súdu svedčí aj jeho

námietka vo vzťahu k rozhodnutiu prvostupňového súdu spočívajúca v tom, že súd

prvého stupňa sa údajne nevyporiadal s námietkou premlčania vznesenou zo strany

odporkýň. Napriek tomu, že Najvyšší súd tento záver urobil po preskúmaní spisu a

postupu prvostupňového súdu, Najvyššiemu súdu zrejme unikla skutočnosť, že

odporkyne vzniesli námietku premlčania v nadväznosti na úpravu špecifikácie

príslušenstva zo strany navrhovateľa tvrdiac, že zo strany navrhovateľa ide o zmenu

žalobného návrhu v zmysle . Ako je zrejmé z odôvodnenia

prvostupňového rozsudku, Krajský súd v Banskej Bystrici sa touto námietkou odporkýň

zaoberal, pričom skonštatoval, že podľa jeho názoru nejde o zmenu žalobného návrhu,

nakoľko navrhovateľ od podania žalobného návrhu požadoval okrem nesplatenej istiny

aj príslušenstvo a tento uplatnený nárok nezmenil, pričom posúdenie uplatneného

nároku ako nároku na plnenie z úverovej zmluvy je v konečnom dôsledku vecou súdu, a

preto súd k námietke odporkýň neprihliadol.“.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie predloženej sťažnosti, tá je

podľa sťažovateľky «daná v zmysle č. v znení

neskorších zmien, v súvislosti s ustanovením o organizácii

Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení nesk. predpisov

(ďalej len „“).

Sťažovateľ v zmysle vyčerpal všetky opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd účinne poskytuje. Proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn.

nie je prípustný riadny opravný prostriedok.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že:

„Základné právo spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo podľa SR a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách boli uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn.

porušené.

Uznesenie Najvyššiemu súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške

1.185,53 Eur.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov [ďalej len „“; (, )].

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd svojím

uznesením sp. zn. z 29. novembra 2011, ktorým zrušil rozsudok krajského

súdu č. k. -501 z 15. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

porušil jej základné práva podľa a a právo podľa

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc

názor, že najvyšší súd postupoval v súvislosti s jeho vydaním pri hodnotení dôkazov

svojvoľne tak, že vybočil z medzí ústavne konformného rámca hodnotenia dôkazov, svoje

rozhodnutie riadne neodôvodnil a jednostranne preferoval dôkazy jedného z účastníkov

konania.

Zo sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

vyplýva, že ním bol zrušený prvostupňový rozsudok a vec bola vrátená krajskému súdu

na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sa konanie o zaplatenie sumy 34 567,03 € (1 041 366,45 Sk) istiny s prísl.

neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešte o konečné rozhodnutie, dôsledkom

ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď

z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi

sťažovateľkou ako navrhovateľkou a odporkyňami 2 až 6 ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom

na namietanie porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (a ani ďalšieho v petite sťažnosti označeného základného práva).

Najvyšší súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou

sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania

možnosť pred krajským súdom a následne prípadne aj pred najvyšším súdom uplatniť

ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej

stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok

ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne

konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania pred krajským súdom, ktorý bude

v súlade s názorom odvolacieho súdu vykonávať „dôsledné dokazovanie zamerané

na objasnenie obranného tvrdenia odporkýň, založenom na absencii slobody vôle pri

podpisovaní ručiteľských listín“. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť

v konaní pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako ostatní účastníci

konania, keďže má k dispozícii celý nový proces, v ktorom môže uplatniť aj svoje ďalšie

výhrady vo veci pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré jej Občiansky súdny

poriadok priznáva proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľka má teda aj právo na riadne

opravné prostriedky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok tiež právo využiť

mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,

neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanému

právnemu záveru najvyššieho súdu (ako súd odvolacieho), a to aj na základe totožnej

argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné

súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť

v rámci svojho rozhodovania.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však navyše je a to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani

pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu,

v ktorej ako súd odvolací zrušil v napadnutej časti prvostupňový rozsudok krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, než

o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1

.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť

uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred krajským súdom.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Čo sa týka námietky sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom uznesení hodnotil

dôkazy a totožný skutkový stav absolútne odlišne od svojho predchádzajúceho rozhodnutia

v tej istej veci bez bližšieho odôvodnenia tohto svojho názoru, ústavný súd k tomu napokon

poznamenáva, že dôvody zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných procesných noriem a na tom nič nemení ani skutočnosť, že

v jeho predchádzajúcom zrušovacom uznesení v tej istej veci bol vyslovený iný právny

názor. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, konštatuje predovšetkým nedostatočne

zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Súčasťou doterajšej judikatúry najvyššieho súdu je

aj právny názor, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva, že by odvolací súd bol viazaný svojím názorom vysloveným v uznesení, ktorým

zrušil prvšie rozhodnutie súdu prvého stupňa (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 1998).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho

rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012