Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 166/2012
PDF · 274.3 KB
No categories available
IV. ÚS 166/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou
Mgr. G. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012
doručená faxom a zároveň aj poštou sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky – V., a. s. – si žalobou
z 15. novembra 1995 podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
uplatnil proti obligačnému dlžníkovi (ďalej aj „odporca 1“) a piatim ručiteľkám (ďalej
aj „odporkyne 2 až 6“) nárok na zaplatenie sumy 1 041 366,45 Sk s prísl., pričom vymáhaná
pohľadávka vznikla z úverovej zmluvy uzavretej 4. septembra 1991. Krajský súd meritórne
rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom sp. zn. 32 Cb/415/1995 z 21. novembra 2008 tak, že
konanie v časti proti odporcovi 1 zastavil a žalobu proti odporkyniam 2 až 6 zamietol.
Zamietnutie žaloby proti odporkyniam 2 až 6 odôvodnil tým, že ručiteľské listiny
vyhodnotil ako neplatné právne úkony. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudok
krajského súdu sp. zn. 32 Cb/415/1995 z 21. novembra 2008 uznesením č. k.
2 Obo 26/2009-405 z 28. októbra 2009 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci prvostupňovým súdom, pričom podľa sťažovateľky „vyslovil záväzný právny názor
o platnosti ručiteľských listín, ktorými odporkyne prevzali ručiteľský záväzok za plnenie
odporcu v 1/ rade“.
Nadväzne na to rozhodol krajský súd vo veci samej po druhýkrát rozsudkom
č. k. 32 Cb/415/95-Má-501 z 15. decembra 2010 tak, že zaviazal odporkyne 2 až 6 zaplatiť
sťažovateľke spoločne a nerozdielne sumu 32 361,75 € s prísl.
Na odvolanie odporkýň 2 až 6 bol rozsudok krajského súdu č. k. 32 Cb/415/95-Má-
501 z 15. decembra 2010 zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 38/2011
z 29. novembra 2011, v súvislosti s čím sťažovateľka uviedla, že „tým de facto poprel svoj
vyslovený právny názor o platnosti ručiteľských listín a bez toho, aby bol
v predchádzajúcom konaní predložený akýkoľvek dôkaz preukazujúci nové skutočnosti,
vytkol prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal obranou odporkýň spočívajúcou v tvrdení
o absencii slobodnej vôle pri podpisovaní ručiteľských listín. Okrem toho Najvyšší súd tiež
vytkol prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal námietkou premlčania vznesenou
odporkyňami.“.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä
tým, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. V spojitosti s tým poukazuje
sťažovateľka na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v tejto veci,
a to uznesenie č. k. 2 Obo 26/2009-405 z 28. októbra 2009, v ktorom najvyšší súd
„výslovne a nepochybne konštatoval platnosť ručiteľských listín, keď vyslovil názor, že
ručiteľské listiny boli urobené v zákonom predpísanej forme, obsahujú jasne, presne
a zrozumiteľne identifikovaný úver, ktorého ručenie odporkyne prevzali a v konaní bolo tiež
preukázané, že podpisy na ručiteľských listinách sú podpismi odporkýň“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „V rozpore s týmto skôr vysloveným záväzným
právnym názorom a bez toho, aby bol v predchádzajúcom konaní od posledného
zrušujúceho uznesenia NS SR predložený akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval nejaké
nové skutočnosti, už Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí tvrdí, že prvostupňový súd
pochybil, keď sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s obranou odporkýň spočívajúcou
v absencii slobodnej vôle pri podpisovaní ručiteľských listín, ktorá bola odôvodňovaná,
podľa názoru súdu, svedeckou výpoveďou A. L., konateľa spoločnosti G., s. r. o., zo dňa
19. 04. 2006, ktorá výpoveď je doplnená aj písomným čestným vyhlásením zo dňa
14. 06. 2010. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je potrebné prikladať svedeckej výpovedi
a čestnému vyhláseniu A. L. právnu relevanciu a vykonať dôsledné dokazovanie zamerané
na objasnenie obranného tvrdenia odporkýň.
Na tomto mieste si dovoľujeme zdôrazniť, že s obsahom svedeckej výpovede A. L. bol
Najvyšší súd SR oboznámený už pri vydaní skoršieho rozhodnutia zo dňa 28. 10. 2009
v tejto veci a toľko Najvyšším súdom v novom rozhodnutí zdôrazňované čestné prehlásenie
A. L. zo dňa 14. 06. 2010 neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by
neboli obsiahnuté už v jeho skoršej výpovedi. Okrem uvedeného je nepravdivé
konštatovanie Najvyššieho súdu, že sa prvostupňový súd s čestným prehlásením ako novým
dôkazom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal. V tejto súvislosti poukazujeme
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý s ohľadom na obsah čestného
prehlásenia a v ňom obsiahnuté tvrdenia o zmanipulovaní podpisov odporkýň
na ručiteľských listinách, resp. o podpisovaní v omyle, že ide o pracovnoprávne dokumenty,
odkazuje na už odvolacím súdom zdôrazňovanú nezameniteľnosť ručiteľských vyhlásení
z hľadiska ich obsahu a vizuálnej stránky, ktorá vylučuje manipuláciu, resp. podpísanie
ručiteľských listín v omyle.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie je arbitrárne predovšetkým kvôli
absencii riadneho odôvodnenia a jednostrannému preferovaniu dôkazov jedného
z účastníkov konania a navyše tiež preto, že „bez odôvodnenia hodnotí rovnaké dôkazy,
totožný skutkový a právny stav odlišne od svojho, vlastného predchádzajúceho rozhodnutia
v tejto veci, tiež zásadným spôsobom narúša právnu istotu... a princíp predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia“.
Výhrady sťažovateľky v súvislosti s napadnutým uznesením sa týkajú aj toho, že
„Najvyšší súd tak nielenže nahrádza procesnú aktivitu jednej zo sporových strán pri
dokazovaní a neprípustne prenáša dôkaznú povinnosť na prvostupňový súd, ale naviac
tým bezprecedentným spôsobom narúša základný ústavný princíp rovnosti účastníkov v
konaní (princíp rovnosti zbraní) zakotvený v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a spochybňuje tak
svoju nestrannosť v konaní.
O svojvôli a jednostrannosti pri rozhodovaní Najvyššieho súdu svedčí aj jeho
námietka vo vzťahu k rozhodnutiu prvostupňového súdu spočívajúca v tom, že súd
prvého stupňa sa údajne nevyporiadal s námietkou premlčania vznesenou zo strany
odporkýň. Napriek tomu, že Najvyšší súd tento záver urobil po preskúmaní spisu a
postupu prvostupňového súdu, Najvyššiemu súdu zrejme unikla skutočnosť, že
odporkyne vzniesli námietku premlčania v nadväznosti na úpravu špecifikácie
príslušenstva zo strany navrhovateľa tvrdiac, že zo strany navrhovateľa ide o zmenu
žalobného návrhu v zmysle § 95 ods. 1 OSP. Ako je zrejmé z odôvodnenia
prvostupňového rozsudku, Krajský súd v Banskej Bystrici sa touto námietkou odporkýň
zaoberal, pričom skonštatoval, že podľa jeho názoru nejde o zmenu žalobného návrhu,
nakoľko navrhovateľ od podania žalobného návrhu požadoval okrem nesplatenej istiny
aj príslušenstvo a tento uplatnený nárok nezmenil, pričom posúdenie uplatneného
nároku ako nároku na plnenie z úverovej zmluvy je v konečnom dôsledku vecou súdu, a
preto súd k námietke odporkýň neprihliadol.“.
Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie predloženej sťažnosti, tá je
podľa sťažovateľky «daná v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších zmien, v súvislosti s ustanovením § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení nesk. predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Sťažovateľ v zmysle § 53 zákona o ústavnom súde vyčerpal všetky opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje. Proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn.
2 Obo 38/2011 nie je prípustný riadny opravný prostriedok.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že:
„Základné právo spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách boli uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn. 2 Obo 38/2011
porušené.
Uznesenie Najvyššiemu súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn. 2 Obo 38/2011 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške
1.185,53 Eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“; (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)].
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd svojím
uznesením sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011, ktorým zrušil rozsudok krajského
súdu č. k. 32 Cb/415/95-Má-501 z 15. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc
názor, že najvyšší súd postupoval v súvislosti s jeho vydaním pri hodnotení dôkazov
svojvoľne tak, že vybočil z medzí ústavne konformného rámca hodnotenia dôkazov, svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil a jednostranne preferoval dôkazy jedného z účastníkov
konania.
Zo sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
vyplýva, že ním bol zrušený prvostupňový rozsudok a vec bola vrátená krajskému súdu
na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sa konanie o zaplatenie sumy 34 567,03 € (1 041 366,45 Sk) istiny s prísl.
neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešte o konečné rozhodnutie, dôsledkom
ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď
z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi
sťažovateľkou ako navrhovateľkou a odporkyňami 2 až 6 ďalej pokračuje.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom
na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (a ani ďalšieho v petite sťažnosti označeného základného práva).
Najvyšší súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou
sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania
možnosť pred krajským súdom a následne prípadne aj pred najvyšším súdom uplatniť
ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej
stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok
ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne
konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania pred krajským súdom, ktorý bude
v súlade s názorom odvolacieho súdu vykonávať „dôsledné dokazovanie zamerané
na objasnenie obranného tvrdenia odporkýň, založenom na absencii slobody vôle pri
podpisovaní ručiteľských listín“. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť
v konaní pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako ostatní účastníci
konania, keďže má k dispozícii celý nový proces, v ktorom môže uplatniť aj svoje ďalšie
výhrady vo veci pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré jej Občiansky súdny
poriadok priznáva proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľka má teda aj právo na riadne
opravné prostriedky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok tiež právo využiť
mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanému
právnemu záveru najvyššieho súdu (ako súd odvolacieho), a to aj na základe totožnej
argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné
súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť
v rámci svojho rozhodovania.
Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,
t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv
účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli
porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva
alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho
právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne
možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd
a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo
o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky však navyše je a to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010),
prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani
pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu,
v ktorej ako súd odvolací zrušil v napadnutej časti prvostupňový rozsudok krajského súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, než
o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej
procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť
uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred krajským súdom.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou
sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Čo sa týka námietky sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom uznesení hodnotil
dôkazy a totožný skutkový stav absolútne odlišne od svojho predchádzajúceho rozhodnutia
v tej istej veci bez bližšieho odôvodnenia tohto svojho názoru, ústavný súd k tomu napokon
poznamenáva, že dôvody zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 38/2011
z 29. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných procesných noriem a na tom nič nemení ani skutočnosť, že
v jeho predchádzajúcom zrušovacom uznesení v tej istej veci bol vyslovený iný právny
názor. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, konštatuje predovšetkým nedostatočne
zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Súčasťou doterajšej judikatúry najvyššieho súdu je
aj právny názor, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva, že by odvolací súd bol viazaný svojím názorom vysloveným v uznesení, ktorým
zrušil prvšie rozhodnutie súdu prvého stupňa (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 95/98 z 18. decembra 1998).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho
rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2012