Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 179/2012
PDF · 270.63 KB
No categories available
IV. ÚS 179/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., B., zastúpenej JUDr. P. A., M. B. A., Ph.D., T., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 CoD 40/2011-184
z 31. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 31 D/344/2009-121
z 26. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2012 doručená sťažnosť M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. P. A., M. B.
A., Ph.D., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011
a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 D/344/2009-
121 z 26. júla 2011. Obsahom napadnutých uznesení bolo rozhodnutie o dedičstve po
poručiteľke - matke sťažovateľky bez zanechania závetu. Účastníčkami konania o dedičstve
sú sťažovateľka a Ing. A. V., sestra sťažovateľky.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v tejto súvislosti uvádza:
„Sťažovateľka po zistení, že v pôvodnom dedičskom konaní právoplatne skončenom
Osvedčením o dedičstve nebol prejednaný všetok majetok poručiteľky, podala dňa 01.06.
2009 návrh na dodatočné dedičské konanie na Okresný súd Bratislava III. Uvedenému
konaniu bola Okresným súdom Bratislava III. pridelená sp. zn. 31D/344/2009.“
Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla:
«Dňa 28. 05. 2010 sťažovateľka doplnila svoj návrh na dodatočné dedičské konanie
o LV 1485 a LV 2040, ktoré tiež neboli prejednané v pôvodnom dedičskom konaní.
Dňa 06. 10. 2010 sa uskutočnilo pred uvedeným notárskym úradom prvé dedičské
pojednávanie. Na tomto dedičskom pojednávaní sa stalo zrejmým, že dohoda medzi
účastníkmi konania nie je reálna.
Navzdory tomu, že dohoda účastníkov konania sa javila ako nereálna, predložila
sťažovateľka dňa 14. 10. 2010 notárke písomne návrh dohody, (z dôvodu, aby nedochádzalo
k zbytočným prieťahom a vec bola pokiaľ možno vyriešená nesporovo) podľa ktorej bola
ochotná vyplatiť spoludedičku V. z jej prípadného dedičského podielu, ktorý má na ňu
pripadnúť v dodatočnom dedičskom konaní (bez započítania daru). ...
Dňa 03. 03. 2011 sa sťažovateľka telefonicky informovala na stav predmetného
dedičského konania a bola súdnou komisárkou JUDr. M. informovaná, že jej podanie
nebolo zaslané druhej účastníčke konania k vyjadreniu, zároveň jej však bol oznámený
termín nového pojednávania na deň 12. 04. 2011.
V rámci predmetného telefonického rozhovoru požiadala sťažovateľka o zaslanie
zápisnice z pojednávania zo dňa 06. 10. 2010 a súdna komisárka JUDr. M. sťažovateľke
oznámila, že z tohto pojednávania sa zápisnica nerobila. ...
Dňa 07. 03. 2011 zaslala sťažovateľka notárke M. žiadosť o vydanie rozhodnutia.
V uvedenej dedičskej veci žiadala sťažovateľka započítať dar od poručiteľky
účastníčke V., ktorý získala na základe darovacej zmluvy zo dňa 23. 07. 2004 a to byt
zapísaný na liste vlastníctva č. 3097, pre Obec B., katastrálne územie N. , umiestnený v
bytovom dome súp. č. 1283 na parcele 13422/1. S týmto započítaním dedička V. súhlasila.
Sťažovateľka ďalej v rámci uvedeného dodatočného dedičského konania
niekoľkokrát upozorňovala na to, že dedička V. uzavrela s poručiteľkou v roku 2004
dokument označený ako kúpna zmluva, ktorej predmetom je nehnuteľnosť vedená na LV 484
kat. územie Z. ako záhradná chata súp. č. 651 na par. č. 3545 vo výmere 48 m2, parc. č.
3545 zastavané plochy vo výmere 48m2 a záhrada na parc. č. 3546 vo výmere 427m2 pod
BI v celosti a kúpna cena ktorá bola 47.000,- SKK je i na tu dobu (2004) neprimerane
nízka. Sťažovateľka našla v pozostalosti sestry poručiteľky E. S., zomrelej dňa 08. 05. 2010
kópiu uvedenej kúpnej zmluvy z 08. 03. 2004. Vklad bol povolený Správou katastra dňa 18.
03. 2004 pod V 1343/04. Z tejto zmluvy vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli podľa
článku 2) kúpené kupujúcou za 47.000,- SKK. Podľa článku 3) bola hodnota nehnuteľnosti
určená znalcom Ing. K. B., v znaleckom posudku zo dňa 15. 10. 2003 sumou 322.040,- SKK.
Z uvedeného teda vyplýva, že dedička V. „kúpila“ uvedenú nehnuteľnosť výhodnejšie o
sumu 275.040,- SKK oproti znalcom zistenej úradnej cene.
Sťažovateľka žiadala prevedenie dôkazu originálom kúpnej zmluvy z 08. 03. 2004,
podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Správou katastra B. dňa 18. 03. 2004
pod V 1343/04, prípadne znaleckým posudkom znalca Ing. Ing. K. B. zo dňa 15. 10. 2003.
Sťažovateľka žiadala, analogicky ako v prípade započítania hodnoty bytu, započítať
aj hodnotu o ktorú účastníčka V. „kúpila“ výhodnejšie záhradu s chatou a to sumu
275.040,- SKK oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom Ing. B.
V rámci uvedeného dedičského konania nebola táto vec súdnym komisárom
prejednávaná a nebol vykonaný ani dôkaz uvedenou kúpnou zmluvou a na pojednávaní dňa
05. 05. 2011 bol urobený súpis aktív a pasív a účastníci boli poučení, že uznesenie
o dedičstve im príde cestou Okresného súdu Bratislava III.»
Sťažovateľka pritom poukazuje na to, že dedičské konanie nebolo vedené
štandardným spôsobom.
Zo sťažnosti (ako aj z priloženej dokumentácie) vyplýva, že okresný súd „vydal...
uznesenie 31D/344/2009-121, ktorým: Ad I.: určil všeobecnú cenu majetku poručiteľky
sumou 1570,- Eur, kt. je čistou hodnotou dedičstva, Ad II.: potvrdil, že dedičstvo
pozostávajúce z tam uvedených nehnuteľností, konkrétne nehnuteľnosti uvedené na LV
č. 1585 nadobúda sťažovateľka a nehnuteľnosti uvedené na LV č. 1485, 2040, 1875
nadobúda dedička A. V.,
Ad III.: priznal notárovi ako súdnemu komisárovi odmenu vo výške celkom 41,60 €.,
Ad IV.: zaviazal dedičov uhradiť odmenu podľa tam uvedených pomerov., Ad V.: Uhradiť
súdny poplatok 6,50 €.“.
Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala, pričom za odvolacie dôvody
uviedla:
- neúplnosť a neurčitosť rozhodnutia,
- neúplne zistený skutkový stav veci,
- nevykonanie dôkazov potrebných na zistenie rozhodných skutočností, čo viedlo
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- nesprávne právne posúdenie veci,
- neuvedenie právne relevantného spôsobu, akým došlo k uzavretiu obchodu
(uzavretie napadnutej kúpnej zmluvy; v tejto súvislosti napáda rozpor medzi dohodnutou
kúpnou cenou a medzi cenou určenou znaleckým posudkom; poukazuje na neodôvodnené
zvýhodnenie svojej sestry oproti nej v dedičskom konaní o 9 129,65 €).
V súvislosti so svojimi námietkami poukazuje sťažovateľka na príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 473, § 479, § 484), v súlade s ktorými žiadala «analogicky ako
v prípade započítania hodnoty bytu, započítať aj hodnotu o ktorú dedička V. „kúpila“
výhodnejšie záhradu s chatou a to sumu 275.040,- SKK (9.129,66 € ) oproti úradnej cene,
ktorá bola určená znalcom Ing. B. Čistú hodnotu majetku poručiteľky súd ustálil na 1.570,-
€.».
Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra
2011 uznesenie okresného súdu č. k. 31 D/344/2009-121 z 26. júla 2011 potvrdil (uznesenie
krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 1. decembra 2011). Podľa názoru sťažovateľky
„rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého
procesu, ktorého výsledkom by malo byť rozhodnutie predvídateľné pre účastníkov konania.
Odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu a stotožnil sa s jeho
odôvodnením...“.
Podľa názoru sťažovateľky „Odvolací súd konal týmto spôsobom vadne a osvojil si
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, nezistil riadne skutkový stav.
Odvolací súd ako aj okresný súd nesprávne právne vec posúdili a nevyhodnotili skutkovo
správne navrhované dôkazy.“. Argumentuje pritom tým, že «nenapádala platnosť zmluvy,
pretože túto s ohľadom na plynutie času, ako aj plynutie premlčacích lehôt napadnúť
nechce, nemôže, a ani zákon to po nej nevyžaduje, tak ako sa pokúša dovodzovať odvolací
súd, ale žiadala súdy, aby „iba“ akceptovali tú skutočnosť, že dedička V. uzavrela kúpnu
zmluvu tak „výhodne“, že to má znaky simulovaného úkonu (možno to tak kvalifikovať) a že
týmto obchodom získala zvýhodnenie oproti sťažovateľke. Sťažovateľka má za to, že ako
Okresný, tak aj Krajský súd si mohli urobiť relevantný právny názor po overení predloženej
kúpnej zmluvy spočívajúci v tom, že obchod možno hodnotiť ako účelový najmä pre
markantný rozdiel medzi kúpnou cenou (47.000,- Sk) a všeobecnou hodnotou určenou
znalcom (322.040,- SKK).».
V tejto súvislosti je sťažovateľka toho názoru, že „že všeobecné súdy nezohľadnili
fakt, že rozdiel medzi skutočnou hodnotou nehnuteľnosti a tzv. kúpnou cenou je tak
významný, že za bezplatné nadobudnutie v zmysle § 484 Obč. Z, je treba považovať rozdiel
medzi zaplatenou cenou a skutočnou cenou nadobudnutého majetku v dobe nadobudnutia.
Dôkaz k takémuto vyhodnoteniu bol sťažovateľkou poskytnutý v podobe kúpnej zmluvy. ...
Dôležitou je pre posúdenie veci iba skutočnosť, že došlo k zvýhodneniu dedičky V. a
to o 275.040,- SKK (9.129,66 €) oproti sťažovateľke. Toto ani jeden zo súdov nehodnotili.
Je teda zrejmé, že v uvedenom dodatočnom dedičskom konaní nemali účastníci konania
rovné postavenie. Sťažovateľka upozorňovala ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd na
to, že konanie je vedené súdnym komisárom neštandardne (ako uvádzala vyššie), napriek
tomu sa touto otázkou ani prvostupňový, ani odvolací súd nezaoberal.
Takýmto prístupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené ústavné právo
sťažovateľky zakotvené v čl. 46 ods. 1) a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť právoplatného
rozhodnutia, a to č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011.
Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, vyplývajúce z čl. 6
ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. j. 13CoD 40/2011-184, IČS:
1309204249, zo dňa 31. 10. 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava III, č. k.
31D/344/2009-121 zo dňa 26. 07. 2011 porušené bolo.
II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. j. 13CoD 40/2011-184, IČS:
1309204249, zo dňa 31. 10. 2011 a uznesenie Okresného súdu Bratislave III. č. k.
31D/344/2009-121 zo dňa 26. 07. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu
Bratislava III. na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní
odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. 31 D/344/2009-121 z 26. júla 2011
Systém ochrany základných práv a slobôd garantovaných ústavou je založený na
princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Podľa princípu subsidiarity vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Vzhľadom na takto vymedzený princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým uznesením
okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala
podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto
hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne.
Základom argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru je tvrdenie, že „ani prvostupňový a ani druhostupňový súd
nerešpektovali ustanovenie § 484 OZ a tým, že nepripustili započítanie o ktoré výhodnejšie
kúpila byt Ing. V., túto nedôvodné zvýhodnili a nezabezpečili tak rovné postavenie
sťažovateľky v predmetom konaní a tým porušili jej právo na spravodlivý súdny proces.
Ďalej sťažovateľka vidí porušenie v tom, že ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa
nezaoberali jej námietkami týkajúcimi sa toho, že konanie nebolo súdnym komisárom
vedené štandardne, teda, že sa nerobila riadna protokolácia, súdna komisárka viedla
jednanie s druhou účastníčkou ako pred zahájením pojednávania, tak aj po skončení
pojednávania.“.
Výhrada sťažovateľky sa týka najmä toho, že „nie je zrejmé o aké zákonné
ustanovenie sa vlastne súd prvého stupňa opieral. Prvostupňový súd sa absolútne
nezaoberal pomerom medzi dohodnutou kúpnou cenou a medzi cenou určenou znaleckým
posudkom, ktorý v odôvodnení ani nezmieňuje. Sťažovateľka má za to, že v tejto veci nie je
vôbec rozhodná skutočnosť akým spôsobom došlo k uzavretiu obchodu (ako rozoberá 1 st.
súd), ale skutočnosť, že došlo k právnemu úkonu (ktorý možno označiť za díssimulovaný),
ktorým bola dedička V. neodôvodnene zvýhodnená o 275.040,- SKK (9.129,65 €) oproti
sťažovateľke.
Sťažovateľka sa pri svojej argumentácii ďalej odvolávala na ustanovenie § 484
zákona č. 40/1964 Zb., v platnom znení kde sa uvádza, že súd potvrdí nadobudnutie
dedičstva podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu
započíta to, čo za života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé
darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2, Obč. zák. započíta sa
okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu
treba toto započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný
dedič bol oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479 neodôvodnene zvýhodnený.“.
V tejto súvislosti uvádza, že „z odbornej literatúry, ako aj z ustálenej rozhodovacej
praxe vyplýva, že bezodplatnosť je širší pojem, a preto sa ním na účely § 484 obč. zák.
rozumejú všetky právne úkony, spravidla zmluvy, ktorými dedič niečo nadobudol od
poručiteľa, pričom pomer medzi dohodnutou odplatou za majetok poručiteľa a jeho
skutočnou hodnotou bol tak výrazný, že ho možno kvalifikovať ako simulovaný právny úkon.
Z predloženej kópie uvedenej kúpnej zmluvy teda vyplýva markantný rozdiel medzi kúpnou
cenou 47.000,- Sk (1.560,-€) a všeobecnou hodnotou určenou znalcom 322.040,- SKK
(10.689,77 €). Cena, za ktorú teda dedička V. získala uvedenú nehnuteľnosť je na úrovni
14,56% všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti určenej znalcom, čo je flagrantný prípad, kedy
úkon možno kvalifikovať ako simulovaný. Trhová cena uvedenej nehnuteľnosti bola v tej
dobe však podstatne vyššia aj ako je cena úradná, zistená znaleckým posudkom. Je zrejmé,
že dedička A. V. bola neodôvodnene zvýhodnená. Význam započítania v dedičstve spočíva
vtom, že odstraňuje neopodstatnené zvýhodnenie niektorých dedičov.“.
Podľa § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú
jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré
z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.
Podľa § 479 Občianskeho zákonníka maloletým potomkom sa musí dostať aspoň
toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko
robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je
v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.
Podľa § 484 Občianskeho zákonníka súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa
dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za
života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovania; ak ide
o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka, započíta sa okrem
toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto
započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol
oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479 Občianskeho zákonníka neodôvodnene
zvýhodnený.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada analogicky v prípade započítania hodnoty
započítať aj cenu, o ktorú jej sestra „kúpila“ výhodnejšie záhradu s chatou, a to o sumu
275 040 Sk oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom.
Krajský súd svojej rozhodnutie odôvodnil takto:
„Po preskúmaní spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní postupoval
správne, keď na základe údajov dedičov a pripojených listinných dôkazov pristúpil
k prešetreniu stavu majetku poručiteľky existujúceho v dobe jej smrti, rozhodujúcej podľa
§ 460 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie dedičstva a vykonal následne na základe
výsledkov šetrenia súpis aktív a pasív dedičstva podľa § 175m O. s. p. Za opodstatnenú
nepovažoval námietku odvolateľky, že započítanie do dedičského podielu Ing. A. V. mala
byť započítaná nehnuteľnosť vedená na LV č. 484 kat. územie Z. ako záhradná chata sup. č.
651 na parc. č. 3545 vo výmere 48 m2, parc. č. 3545 zast. pl. vo výmere 48 m2 a záhrada
na par. č. 3546 o výmere 427 m2 pod B1.
Dedičské konanie je konaním nesporovým a súdu neprináleží v ňom spor týkajúci sa
skutkovej stránky podstaty veci s konečnou platnosťou riešiť, teda autoritatívne rozhodnúť,
či sporná kúpna zmluva zo dňa 8. 3. 2004 je alebo nie je simulovaný (disimulovaný) právny
úkon. Z obsahu spisu, ale ani z odvolania odvolateľky nevyplýva, že by odvolateľka
namietala neplatnosť tejto zmluvy v inom konaní. Z týchto dôvodov kúpnu zmluvu zo dňa
8. 3. 2004 je potrebné považovať za platnú (keďže v inom konaní nebol preukázaný opak)
a nie je možné ju v zmysle § 484 Občianskeho zákonníka považovať za dar poručiteľky
Ing. A. V. a teda ho započítať do jej dedičského podielu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd poukazujúc v ostatnom na odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bolo preto potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, ale aj napadnuté uznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už
bolo uvedené, sa krajský súd stotožnil, pretože podľa stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu, s ktorou sa
stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení a ktorá bola týmto súdom
prevzatá z prvostupňového uznesenia, sa uvádza:
„Hodnota novoobjaveného majetku poručiteľky je určená sumou 1.570,- eur, čo
v prepočte na Sk predstavuje sumu 47.298,- Sk. Pri určení hodnoty jednotlivých
nehnuteľností súd vychádzal z cenového predpisu - zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.
Aby podiely dedičiek boli rovnaké z novoobjaveného majetku poručiteľky patrí
dedičke Ing. A. V. poľnohospodárska pôda v hodnote 38 213,- Sk a dedičke M. T. suma 9
085.- Sk. Súd potvrdil dedičke M. T. pôdu v hodnote 337,- eur t. j. sumu vyššiu než jej patrí
a preto ju zaviazal na výplatu rozdielu vo výške 35,- eur, ktorú je povinná uhradil dedičke
Ing. A. V. do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Pokiaľ ide o Kúpnu zmluvu zo dňa 08. 03. 2004, ktorej vklad bol povolený Správou
katastra pod č. V 1343/04 dňa 18. 3. 2004, kde predmetom prevodu boli nehnuteľnosti
zapísané na L V č. 484 kat. úz. Z., parc. č. 3545 zast.pl, vo výmere 48m2, na ktorej je
postavená záhradná chatka súp. č. 651, parc. č. 3546 záhrada vo výmere 427m2 za kúpnu
cenu 47.000,- Sk, uzavretú medzi poručiteľkou M. K. ako predávajúcou na jednej strane a
Ing. A. V. ako kupujúcou na druhej strane, má súd za to, že ide o odplatný prevod, pričom
bolo ponechané na vôli strán dohodnúť si výšku kúpnej ceny. Ak teda došlo k ponuke na
jednej strane a k prijatiu návrhu stranou druhou, má súd za to, že ponuka ohľadom kúpnej
ceny bola akceptovaná aj druhou stranou a jej prijatím bol právny úkon zavŕšený. Preto súd
nemá dôvod v ďalšom sa ním zaoberať.
Pretože k dohode o vyporiadaní dedičstva nedošlo, súd s poukazom na zistený
skutkový stav a citované zákonné ustanovenia podľa § 175q ods. 1 písm. d/ O. s. p. potvrdil
nadobudnutie dedičstva podľa zákonných dedičských podielov, pričom postupoval pri
dedení poľnohospodárskej pôdy podľa § 21 ods. 1 a § 23 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z.,
zohľadnil aj započítanie podľa ust. § 484 Občianskeho zákonníka a rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku uznesenia.“
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd sa
dostatočne vysporiadali s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa započítania novoobjaveného
majetku do dedičských podielov dedičiek. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemožno
dospieť k záveru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo potrebné považovať za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu
príslušné zákonné ustanovenia vyložiť spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako
nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť
k porušeniu niektorého zo sťažovateľkou označených práv. Podľa názoru ústavného súdu sa
krajský súd vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ústavne akceptovateľným
spôsobom.
Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť
prvostupňového uznesenia a druhostupňového uznesenia (II. ÚS 78/05) nesignalizuje
porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už
zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateľky. Napokon, akceptovateľnosť
uvedeného stručného odôvodnenia potvrdzuje aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný vo svojom
rozhodnutí opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu
súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil.
Podľa ústavného súdu preto medzi namietaným uznesením krajského súdu
a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, t. j namietala porušenie rovnosti v napadnutom dedičstve. Sťažovateľka však
neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými by namietané porušenie tohto
základného práva doložila, iba poukázala na to, že v odvolaní upozornila krajský súd, že
konanie na okresnom súde bolo vedené neštandardným spôsobom.
S ohľadom na sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
garantovaného v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka
v sťažnosti neuviedla, čo považuje za porušenie tohto svojho základného práva. Pokiaľ
porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy odvodzuje od svojho
nesúhlasu so započítaním novoobjaveného majetku do dedičských podielov aj s jej
poukázaním na neštandardné vedenie dedičského konania okresným súdom, ústavný súd
uvádza, že podľa jeho názoru neexistuje medzi namietaným uznesením krajského súdu
a obsahom uvedeného základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy taká príčinná súvislosť,
ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval
v danej veci v súlade so svojimi právomocami a jeho postup v danej veci bol logický
a predvídateľný, majúci oporu aj v príslušných právnych predpisoch, a preto možno
napadnuté uznesenie krajského súdu označiť ako ústavne akceptovateľné. Námietky
sťažovateľky obsiahnuté v jej sťažnosti predstavujú podľa názoru ústavného súdu iba
polemiku so závermi všeobecných súdov, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá posunúť
vec do ústavnoprávnej roviny.
Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo
spôsobilé vo svojich dôsledkoch zasiahnuť do v sťažnosti označených práv sťažovateľky.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže
založiť odôvodnenosť jej sťažnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť
právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch a požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej
sťažnosti už stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2012