Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 179/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., B., zastúpenej JUDr. P. A., M. B. A., Ph.D., T., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -184

z 31. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. -121

z 26. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2012 doručená sťažnosť M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. P. A., M. B.

A., Ph.D., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -184 z 31. októbra 2011

a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

121 z 26. júla 2011. Obsahom napadnutých uznesení bolo rozhodnutie o dedičstve po

poručiteľke - matke sťažovateľky bez zanechania závetu. Účastníčkami konania o dedičstve

sú sťažovateľka a Ing. A. V., sestra sťažovateľky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v tejto súvislosti uvádza:

„Sťažovateľka po zistení, že v pôvodnom dedičskom konaní právoplatne skončenom

Osvedčením o dedičstve nebol prejednaný všetok majetok poručiteľky, podala dňa 01.06.

2009 návrh na dodatočné dedičské konanie na Okresný súd Bratislava III. Uvedenému

konaniu bola Okresným súdom Bratislava III. pridelená sp. zn. .“

Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla:

«Dňa 28. 05. 2010 sťažovateľka doplnila svoj návrh na dodatočné dedičské konanie

o LV 1485 a LV 2040, ktoré tiež neboli prejednané v pôvodnom dedičskom konaní.

Dňa 06. 10. 2010 sa uskutočnilo pred uvedeným notárskym úradom prvé dedičské

pojednávanie. Na tomto dedičskom pojednávaní sa stalo zrejmým, že dohoda medzi

účastníkmi konania nie je reálna.

Navzdory tomu, že dohoda účastníkov konania sa javila ako nereálna, predložila

sťažovateľka dňa 14. 10. 2010 notárke písomne návrh dohody, (z dôvodu, aby nedochádzalo

k zbytočným prieťahom a vec bola pokiaľ možno vyriešená nesporovo) podľa ktorej bola

ochotná vyplatiť spoludedičku V. z jej prípadného dedičského podielu, ktorý má na ňu

pripadnúť v dodatočnom dedičskom konaní (bez započítania daru). ...

Dňa 03. 03. 2011 sa sťažovateľka telefonicky informovala na stav predmetného

dedičského konania a bola súdnou komisárkou JUDr. M. informovaná, že jej podanie

nebolo zaslané druhej účastníčke konania k vyjadreniu, zároveň jej však bol oznámený

termín nového pojednávania na deň 12. 04. 2011.

V rámci predmetného telefonického rozhovoru požiadala sťažovateľka o zaslanie

zápisnice z pojednávania zo dňa 06. 10. 2010 a súdna komisárka JUDr. M. sťažovateľke

oznámila, že z tohto pojednávania sa zápisnica nerobila. ...

Dňa 07. 03. 2011 zaslala sťažovateľka notárke M. žiadosť o vydanie rozhodnutia.

V uvedenej dedičskej veci žiadala sťažovateľka započítať dar od poručiteľky

účastníčke V., ktorý získala na základe darovacej zmluvy zo dňa 23. 07. 2004 a to byt

zapísaný na liste vlastníctva č. 3097, pre Obec B., katastrálne územie N. , umiestnený v

bytovom dome súp. č. 1283 na parcele 13422/1. S týmto započítaním dedička V. súhlasila.

Sťažovateľka ďalej v rámci uvedeného dodatočného dedičského konania

niekoľkokrát upozorňovala na to, že dedička V. uzavrela s poručiteľkou v roku 2004

dokument označený ako kúpna zmluva, ktorej predmetom je nehnuteľnosť vedená na LV 484

kat. územie Z. ako záhradná chata súp. č. 651 na par. č. 3545 vo výmere 48 m2, parc. č.

3545 zastavané plochy vo výmere 48m2 a záhrada na parc. č. 3546 vo výmere 427m2 pod

BI v celosti a kúpna cena ktorá bola 47.000,- SKK je i na tu dobu (2004) neprimerane

nízka. Sťažovateľka našla v pozostalosti sestry poručiteľky E. S., zomrelej dňa 08. 05. 2010

kópiu uvedenej kúpnej zmluvy z 08. 03. 2004. Vklad bol povolený Správou katastra dňa 18.

03. 2004 pod V 1343/04. Z tejto zmluvy vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli podľa

článku 2) kúpené kupujúcou za 47.000,- SKK. Podľa článku 3) bola hodnota nehnuteľnosti

určená znalcom Ing. K. B., v znaleckom posudku zo dňa 15. 10. 2003 sumou 322.040,- SKK.

Z uvedeného teda vyplýva, že dedička V. „kúpila“ uvedenú nehnuteľnosť výhodnejšie o

sumu 275.040,- SKK oproti znalcom zistenej úradnej cene.

Sťažovateľka žiadala prevedenie dôkazu originálom kúpnej zmluvy z 08. 03. 2004,

podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Správou katastra B. dňa 18. 03. 2004

pod V 1343/04, prípadne znaleckým posudkom znalca Ing. Ing. K. B. zo dňa 15. 10. 2003.

Sťažovateľka žiadala, analogicky ako v prípade započítania hodnoty bytu, započítať

aj hodnotu o ktorú účastníčka V. „kúpila“ výhodnejšie záhradu s chatou a to sumu

275.040,- SKK oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom Ing. B.

V rámci uvedeného dedičského konania nebola táto vec súdnym komisárom

prejednávaná a nebol vykonaný ani dôkaz uvedenou kúpnou zmluvou a na pojednávaní dňa

05. 05. 2011 bol urobený súpis aktív a pasív a účastníci boli poučení, že uznesenie

o dedičstve im príde cestou Okresného súdu Bratislava III.»

Sťažovateľka pritom poukazuje na to, že dedičské konanie nebolo vedené

štandardným spôsobom.

Zo sťažnosti (ako aj z priloženej dokumentácie) vyplýva, že okresný súd „vydal...

uznesenie -121, ktorým: Ad I.: určil všeobecnú cenu majetku poručiteľky

sumou 1570,- Eur, kt. je čistou hodnotou dedičstva, Ad II.: potvrdil, že dedičstvo

pozostávajúce z tam uvedených nehnuteľností, konkrétne nehnuteľnosti uvedené na LV

č. 1585 nadobúda sťažovateľka a nehnuteľnosti uvedené na LV č. 1485, 2040, 1875

nadobúda dedička A. V.,

Ad III.: priznal notárovi ako súdnemu komisárovi odmenu vo výške celkom 41,60 €.,

Ad IV.: zaviazal dedičov uhradiť odmenu podľa tam uvedených pomerov., Ad V.: Uhradiť

súdny poplatok 6,50 €.“.

Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala, pričom za odvolacie dôvody

uviedla:

- neúplnosť a neurčitosť rozhodnutia,

- neúplne zistený skutkový stav veci,

- nevykonanie dôkazov potrebných na zistenie rozhodných skutočností, čo viedlo

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- nesprávne právne posúdenie veci,

- neuvedenie právne relevantného spôsobu, akým došlo k uzavretiu obchodu

(uzavretie napadnutej kúpnej zmluvy; v tejto súvislosti napáda rozpor medzi dohodnutou

kúpnou cenou a medzi cenou určenou znaleckým posudkom; poukazuje na neodôvodnené

zvýhodnenie svojej sestry oproti nej v dedičskom konaní o 9 129,65 €).

V súvislosti so svojimi námietkami poukazuje sťažovateľka na príslušné ustanovenia

(, , ), v súlade s ktorými žiadala «analogicky ako

v prípade započítania hodnoty bytu, započítať aj hodnotu o ktorú dedička V. „kúpila“

výhodnejšie záhradu s chatou a to sumu 275.040,- SKK (9.129,66 € ) oproti úradnej cene,

ktorá bola určená znalcom Ing. B. Čistú hodnotu majetku poručiteľky súd ustálil na 1.570,-

€.».

Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. -184 z 31. októbra

2011 uznesenie okresného súdu č. k. -121 z 26. júla 2011 potvrdil (uznesenie

krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 1. decembra 2011). Podľa názoru sťažovateľky

„rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého

procesu, ktorého výsledkom by malo byť rozhodnutie predvídateľné pre účastníkov konania.

Odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu a stotožnil sa s jeho

odôvodnením...“.

Podľa názoru sťažovateľky „Odvolací súd konal týmto spôsobom vadne a osvojil si

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, nezistil riadne skutkový stav.

Odvolací súd ako aj okresný súd nesprávne právne vec posúdili a nevyhodnotili skutkovo

správne navrhované dôkazy.“. Argumentuje pritom tým, že «nenapádala platnosť zmluvy,

pretože túto s ohľadom na plynutie času, ako aj plynutie premlčacích lehôt napadnúť

nechce, nemôže, a ani zákon to po nej nevyžaduje, tak ako sa pokúša dovodzovať odvolací

súd, ale žiadala súdy, aby „iba“ akceptovali tú skutočnosť, že dedička V. uzavrela kúpnu

zmluvu tak „výhodne“, že to má znaky simulovaného úkonu (možno to tak kvalifikovať) a že

týmto obchodom získala zvýhodnenie oproti sťažovateľke. Sťažovateľka má za to, že ako

Okresný, tak aj Krajský súd si mohli urobiť relevantný právny názor po overení predloženej

kúpnej zmluvy spočívajúci v tom, že obchod možno hodnotiť ako účelový najmä pre

markantný rozdiel medzi kúpnou cenou (47.000,- Sk) a všeobecnou hodnotou určenou

znalcom (322.040,- SKK).».

V tejto súvislosti je sťažovateľka toho názoru, že „že všeobecné súdy nezohľadnili

fakt, že rozdiel medzi skutočnou hodnotou nehnuteľnosti a tzv. kúpnou cenou je tak

významný, že za bezplatné nadobudnutie v zmysle § 484 Obč. Z, je treba považovať rozdiel

medzi zaplatenou cenou a skutočnou cenou nadobudnutého majetku v dobe nadobudnutia.

Dôkaz k takémuto vyhodnoteniu bol sťažovateľkou poskytnutý v podobe kúpnej zmluvy. ...

Dôležitou je pre posúdenie veci iba skutočnosť, že došlo k zvýhodneniu dedičky V. a

to o 275.040,- SKK (9.129,66 €) oproti sťažovateľke. Toto ani jeden zo súdov nehodnotili.

Je teda zrejmé, že v uvedenom dodatočnom dedičskom konaní nemali účastníci konania

rovné postavenie. Sťažovateľka upozorňovala ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd na

to, že konanie je vedené súdnym komisárom neštandardne (ako uvádzala vyššie), napriek

tomu sa touto otázkou ani prvostupňový, ani odvolací súd nezaoberal.

Takýmto prístupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené ústavné právo

sťažovateľky zakotvené v ) a .“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť právoplatného

rozhodnutia, a to č. k. -184 z 31. októbra 2011.

Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, vyplývajúce z čl. 6

ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. j. -184, IČS:

1309204249, zo dňa 31. 10. 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava III, č. k.

-121 zo dňa 26. 07. 2011 porušené bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. j. -184, IČS:

1309204249, zo dňa 31. 10. 2011 a uznesenie Okresného súdu Bratislave III. č. k.

-121 zo dňa 26. 07. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava III. na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní

odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. -121 z 26. júla 2011

Systém ochrany základných práv a slobôd garantovaných je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Podľa princípu subsidiarity vyplývajúceho z poslednej vety

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na takto vymedzený princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým uznesením

okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala

podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -184 z 31. októbra 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ().

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom

podľa a právom podľa dohovoru zásadnú odlišnosť

(), a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

Základom argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa porušenia

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je tvrdenie, že „ani prvostupňový a ani druhostupňový súd

nerešpektovali ustanovenie a tým, že nepripustili započítanie o ktoré výhodnejšie

kúpila byt Ing. V., túto nedôvodné zvýhodnili a nezabezpečili tak rovné postavenie

sťažovateľky v predmetom konaní a tým porušili jej právo na spravodlivý súdny proces.

Ďalej sťažovateľka vidí porušenie v tom, že ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa

nezaoberali jej námietkami týkajúcimi sa toho, že konanie nebolo súdnym komisárom

vedené štandardne, teda, že sa nerobila riadna protokolácia, súdna komisárka viedla

jednanie s druhou účastníčkou ako pred zahájením pojednávania, tak aj po skončení

pojednávania.“.

Výhrada sťažovateľky sa týka najmä toho, že „nie je zrejmé o aké zákonné

ustanovenie sa vlastne súd prvého stupňa opieral. Prvostupňový súd sa absolútne

nezaoberal pomerom medzi dohodnutou kúpnou cenou a medzi cenou určenou znaleckým

posudkom, ktorý v odôvodnení ani nezmieňuje. Sťažovateľka má za to, že v tejto veci nie je

vôbec rozhodná skutočnosť akým spôsobom došlo k uzavretiu obchodu (ako rozoberá 1 st.

súd), ale skutočnosť, že došlo k právnemu úkonu (ktorý možno označiť za díssimulovaný),

ktorým bola dedička V. neodôvodnene zvýhodnená o 275.040,- SKK (9.129,65 €) oproti

sťažovateľke.

Sťažovateľka sa pri svojej argumentácii ďalej odvolávala na ustanovenie § 484

, v platnom znení kde sa uvádza, že súd potvrdí nadobudnutie

dedičstva podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu

započíta to, čo za života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé

darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2, Obč. zák. započíta sa

okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu

treba toto započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný

dedič bol oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479 neodôvodnene zvýhodnený.“.

V tejto súvislosti uvádza, že „z odbornej literatúry, ako aj z ustálenej rozhodovacej

praxe vyplýva, že bezodplatnosť je širší pojem, a preto sa ním na účely § 484 obč. zák.

rozumejú všetky právne úkony, spravidla zmluvy, ktorými dedič niečo nadobudol od

poručiteľa, pričom pomer medzi dohodnutou odplatou za majetok poručiteľa a jeho

skutočnou hodnotou bol tak výrazný, že ho možno kvalifikovať ako simulovaný právny úkon.

Z predloženej kópie uvedenej kúpnej zmluvy teda vyplýva markantný rozdiel medzi kúpnou

cenou 47.000,- Sk (1.560,-€) a všeobecnou hodnotou určenou znalcom 322.040,- SKK

(10.689,77 €). Cena, za ktorú teda dedička V. získala uvedenú nehnuteľnosť je na úrovni

14,56% všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti určenej znalcom, čo je flagrantný prípad, kedy

úkon možno kvalifikovať ako simulovaný. Trhová cena uvedenej nehnuteľnosti bola v tej

dobe však podstatne vyššia aj ako je cena úradná, zistená znaleckým posudkom. Je zrejmé,

že dedička A. V. bola neodôvodnene zvýhodnená. Význam započítania v dedičstve spočíva

vtom, že odstraňuje neopodstatnené zvýhodnenie niektorých dedičov.“.

Podľa ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú

jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré

z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.

Podľa maloletým potomkom sa musí dostať aspoň

toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko

robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je

v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

Podľa súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa

dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za

života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovania; ak ide

o dediča uvedeného v ustanovení , započíta sa okrem

toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto

započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol

oproti dedičovi uvedenému v ustanovení neodôvodnene

zvýhodnený.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada analogicky v prípade započítania hodnoty

započítať aj cenu, o ktorú jej sestra „kúpila“ výhodnejšie záhradu s chatou, a to o sumu

275 040 Sk oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom.

Krajský súd svojej rozhodnutie odôvodnil takto:

„Po preskúmaní spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní postupoval

správne, keď na základe údajov dedičov a pripojených listinných dôkazov pristúpil

k prešetreniu stavu majetku poručiteľky existujúceho v dobe jej smrti, rozhodujúcej podľa

pre nadobudnutie dedičstva a vykonal následne na základe

výsledkov šetrenia súpis aktív a pasív dedičstva podľa Za opodstatnenú

nepovažoval námietku odvolateľky, že započítanie do dedičského podielu Ing. A. V. mala

byť započítaná nehnuteľnosť vedená na LV č. 484 kat. územie Z. ako záhradná chata sup. č.

651 na parc. č. 3545 vo výmere 48 m2, parc. č. 3545 zast. pl. vo výmere 48 m2 a záhrada

na par. č. 3546 o výmere 427 m2 pod B1.

Dedičské konanie je konaním nesporovým a súdu neprináleží v ňom spor týkajúci sa

skutkovej stránky podstaty veci s konečnou platnosťou riešiť, teda autoritatívne rozhodnúť,

či sporná kúpna zmluva zo dňa 8. 3. 2004 je alebo nie je simulovaný (disimulovaný) právny

úkon. Z obsahu spisu, ale ani z odvolania odvolateľky nevyplýva, že by odvolateľka

namietala neplatnosť tejto zmluvy v inom konaní. Z týchto dôvodov kúpnu zmluvu zo dňa

8. 3. 2004 je potrebné považovať za platnú (keďže v inom konaní nebol preukázaný opak)

a nie je možné ju v zmysle považovať za dar poručiteľky

Ing. A. V. a teda ho započítať do jej dedičského podielu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd poukazujúc v ostatnom na odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne

podľa , potvrdil.“

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa

dohovoru, bolo preto potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, ale aj napadnuté uznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už

bolo uvedené, sa krajský súd stotožnil, pretože podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu, s ktorou sa

stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení a ktorá bola týmto súdom

prevzatá z prvostupňového uznesenia, sa uvádza:

„Hodnota novoobjaveného majetku poručiteľky je určená sumou 1.570,- eur, čo

v prepočte na Sk predstavuje sumu 47.298,- Sk. Pri určení hodnoty jednotlivých

nehnuteľností súd vychádzal z cenového predpisu - o miestnych

daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

Aby podiely dedičiek boli rovnaké z novoobjaveného majetku poručiteľky patrí

dedičke Ing. A. V. poľnohospodárska pôda v hodnote 38 213,- Sk a dedičke M. T. suma 9

085.- Sk. Súd potvrdil dedičke M. T. pôdu v hodnote 337,- eur t. j. sumu vyššiu než jej patrí

a preto ju zaviazal na výplatu rozdielu vo výške 35,- eur, ktorú je povinná uhradil dedičke

Ing. A. V. do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Pokiaľ ide o Kúpnu zmluvu zo dňa 08. 03. 2004, ktorej vklad bol povolený Správou

katastra pod č. V 1343/04 dňa 18. 3. 2004, kde predmetom prevodu boli nehnuteľnosti

zapísané na L V č. 484 kat. úz. Z., parc. č. 3545 zast.pl, vo výmere 48m2, na ktorej je

postavená záhradná chatka súp. č. 651, parc. č. 3546 záhrada vo výmere 427m2 za kúpnu

cenu 47.000,- Sk, uzavretú medzi poručiteľkou M. K. ako predávajúcou na jednej strane a

Ing. A. V. ako kupujúcou na druhej strane, má súd za to, že ide o odplatný prevod, pričom

bolo ponechané na vôli strán dohodnúť si výšku kúpnej ceny. Ak teda došlo k ponuke na

jednej strane a k prijatiu návrhu stranou druhou, má súd za to, že ponuka ohľadom kúpnej

ceny bola akceptovaná aj druhou stranou a jej prijatím bol právny úkon zavŕšený. Preto súd

nemá dôvod v ďalšom sa ním zaoberať.

Pretože k dohode o vyporiadaní dedičstva nedošlo, súd s poukazom na zistený

skutkový stav a citované zákonné ustanovenia podľa potvrdil

nadobudnutie dedičstva podľa zákonných dedičských podielov, pričom postupoval pri

dedení poľnohospodárskej pôdy podľa a ,

zohľadnil aj započítanie podľa ust. a rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku uznesenia.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd sa

dostatočne vysporiadali s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa započítania novoobjaveného

majetku do dedičských podielov dedičiek. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemožno

dospieť k záveru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo potrebné považovať za

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu

príslušné zákonné ustanovenia vyložiť spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako

nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť

k porušeniu niektorého zo sťažovateľkou označených práv. Podľa názoru ústavného súdu sa

krajský súd vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ústavne akceptovateľným

spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť

prvostupňového uznesenia a druhostupňového uznesenia () nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už

zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateľky. Napokon, akceptovateľnosť

uvedeného stručného odôvodnenia potvrdzuje aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný vo svojom

rozhodnutí opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu

súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil.

Podľa ústavného súdu preto medzi namietaným uznesením krajského súdu

a obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3

, t. j namietala porušenie rovnosti v napadnutom dedičstve. Sťažovateľka však

neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými by namietané porušenie tohto

základného práva doložila, iba poukázala na to, že v odvolaní upozornila krajský súd, že

konanie na okresnom súde bolo vedené neštandardným spôsobom.

S ohľadom na sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

garantovaného v ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka

v sťažnosti neuviedla, čo považuje za porušenie tohto svojho základného práva. Pokiaľ

porušenie svojho základného práva upraveného v odvodzuje od svojho

nesúhlasu so započítaním novoobjaveného majetku do dedičských podielov aj s jej

poukázaním na neštandardné vedenie dedičského konania okresným súdom, ústavný súd

uvádza, že podľa jeho názoru neexistuje medzi namietaným uznesením krajského súdu

a obsahom uvedeného základného práva podľa taká príčinná súvislosť,

ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval

v danej veci v súlade so svojimi právomocami a jeho postup v danej veci bol logický

a predvídateľný, majúci oporu aj v príslušných právnych predpisoch, a preto možno

napadnuté uznesenie krajského súdu označiť ako ústavne akceptovateľné. Námietky

sťažovateľky obsiahnuté v jej sťažnosti predstavujú podľa názoru ústavného súdu iba

polemiku so závermi všeobecných súdov, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá posunúť

vec do ústavnoprávnej roviny.

Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo

spôsobilé vo svojich dôsledkoch zasiahnuť do v sťažnosti označených práv sťažovateľky.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže

založiť odôvodnenosť jej sťažnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť

právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( druhej vety ).

Keďže ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch a požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej

sťažnosti už stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012