Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 205/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného doc. JUDr. B. F., PhD.,

vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er

891/2011, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 21. februára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. februára 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. marca 2012

osobne doručené sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného doc. JUDr. B. F., PhD. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er

891/2011, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 21. februára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté konania“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

vo veciach vedených pod sp. zn. (EX 11997/11), sp. zn.

(EX 7043/11), sp. zn. (EX 4741/11), sp. zn. (EX 1884/11)

a sp. zn. (EX 1082/09) dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného

konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod

na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. §10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007") a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. §12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba - obchodná spoločnosť

-P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Kežmarok, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do

základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesen[ia] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a napadnutými uzneseniami porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „ SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a) ... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.

: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší

účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust.

Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade

existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný

súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b. 1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu

-občana (ust. §10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b. 2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b. 3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b. 4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený

výkon súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b. 5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b. 6) Obiter dictum pojem „ výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b. 7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

Sťažovateľ uvádza, že podanie označené ako „Stanovisko, splnenie povinnosti podľa

§ 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ doručil okresnému súdu „len v nadväznosti na Nález

Ústavného súdu SR zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn. -37 a z dôvodu záväzného

normatívneho príkazu obsiahnutého v ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku, aby sa tak

nestal objektom disciplinárneho konania“, pričom sa však necítil a necíti byť zaujatý.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnostiach označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne

limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené Dohovoru, a to v takej

miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej vo svojich sťažnostiach poukazuje na skutočnosť, že okresný súd

rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcie v čase, keď už bol dlhšie obdobie poverený jej

vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverenia bol ukončený proces prieskumu

zákonnosti jej výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol

oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“».

V nadväznosti na citované sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol, že jeho v petite sťažností označené práva, resp. označené články

a dohovoru, boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu

porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené.

Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, že predmetné

sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a , ako aj dohovoru postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a napadnutými uzneseniami

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom

tvrdiac, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu

okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj

zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým

tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených na Exekútorskom úrade, Záhradnícka 60,

Bratislava, pod sp. zn. EX 11997/11, sp. zn. EX 7043/11, sp. zn. EX 4741/11, sp. zn.

EX 1884/11 a sp. zn. EX 1082/09, nie je podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku prípustný

opravný prostriedok, a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ, aj napriek jeho

tvrdeniu, že podal opravné prostriedky podľa a nasl. , tieto proti napadnutým

uzneseniam okresného súdu v skutočnosti v zákonnej lehote nepodal, preskúmal ústavný

súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za

následok ich odmietnutie pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a namietanými uzneseniami

Sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže

exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd

do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Okresný súd v napadnutých uzneseniach okrem iného uviedol, že ,,V priebehu

konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z

vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3

Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR z 13. 04. 2011

pod sp. zn. .

Podľa ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, len čo sa exekútor dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa

ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako

radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom

konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v dozornom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom

verejnej moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4

Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu

vnútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, bude vykonávať nezávisle a nestranne

v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti,

ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie

podľa §30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k.

).

Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku exekútor je povinný predložiť vec súdu

bezodkladne po tom. ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie

exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V zmysle posledne citovaného zákonného ustanovenia, rešpektujúc právny názor

Ústavného súdu SR. podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania,

dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre

vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“.

V súvislosti s posudzovaním ústavnej akceptovateľnosti napadnutých uznesení

ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že výklad a aplikácia ustanovení § 30

Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa . Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti pre účely zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať

zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je

okolnosťou, ktorá zakladá dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu (čo sťažovateľ aj urobil, ako to vyplýva z citovaných častí

napadnutých uznesení okresného súdu, ako aj zo sťažností, pozn.). Ak súd vylúči exekútora

z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený

a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho

exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho

nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej

judikatúry Európsky súd pre ľudské práva, keď formuloval právny názor, podľa ktorého

„... nestačí, že sudca (v danom prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí

sa tak javiť aj v očiach strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež

javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European

Court of Human Rights, Serie A, č. 11, s. 17, § 31).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nemožnosti rozhodovania

okresného súdu v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie, keďže týmto bol podľa neho ukončený proces prieskumu zákonnosti

jej výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a „opätovný proces

prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania (m. m. ). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť

exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom

táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto

okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie.

Uvedený záver vyplýva z logickej konštrukcie samotného § 30 ods. 3 Exekučného poriadku,

ktorý v druhej vete spája s povinnosťou exekútora oznámiť skutočnosti, pre ktoré je

vylúčený, rozhodnutie príslušného súdu o jeho (ne)zaujatosti, ako aj povinnosť exekútora

v exekučnom konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústavný súd v tejto

súvislosti poznamenáva, že samotný sťažovateľ skutočnosti, pre ktoré «by potenciálne

mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa označeného

„Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ a doručeného okresnému

súdu 17. októbra 2011, pozn.)», oznámil okresnému súdu po vydaní poverenia na výkon

exekúcie.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybností o jeho

nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie

je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí týchto sťažností na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietanými uzneseniami

okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup a rozhodnutie súdu boli v súlade so zákonom, aby boli ústavne

akceptovateľné a aby príslušné rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom

predchádzajúcim ich vydaniu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva podľa ani práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť v posudzovaných prípadoch ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a do práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 a čl. 14 dohovoru postupom

okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a napadnutými

uzneseniami

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie , ako aj dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

a Listinou základných práv a slobôd podľa . Ak ústavný súd

dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené

základné práva podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia a dohovoru (m. m.

). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľa

podľa pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012