Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 97/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012

osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 28. marca 2012 doručeného ústavnému súdu

29. marca 2012 vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím sp. zn.

z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu v sume 199,30 €

za nedoplatok dane určenej za zdaňovacie obdobie august 2001. Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn. I/223/7524-

45096/2010/99517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu na základe odvolania

sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu

na jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím

rozsudkom č. k. -78 z 3. marca 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku

krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012, pozn.) bol rozsudok krajského

súdu potvrdený ako vecne správny. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni

sťažovateľa doručený 16. februára 2012. U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola

týkajúca sa dane z pridanej hodnoty za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto

zdaňovacích období bol aj august 2001. V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly

správca dane vydal 13 platobných výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej

hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným

výmerom odvolania, o ktorých daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo.

Sťažovateľ podal proti všetkým 13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby na ich

preskúmanie krajskému súdu. Krajský súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým

rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd

rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný súd nálezom sp. zn.

z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej sťažovateľom proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil

rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho

námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V tomto

náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa podľa

skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho vykonávaná zamestnancami iného ako miestne

príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa

uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol

o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky krajského súdu o zamietnutí žalôb proti

rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení platobných výmerov o vyrubení dane

z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil

a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou

a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných

rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly,

ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí nebolo dosiaľ zrušených, keďže

k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku došlo pred vydaním citovaného nálezu ústavného súdu. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012, pozn.)

boli porušené označené práva sťažovateľa podľa . Tak krajský súd, ako aj najvyšší

súd vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty bolo

právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní oproti tomu,

čo zistil správca dane. Všeobecné súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené,

je právoplatné a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa,

ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je

rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva

sťažovateľa podľa . Nie je možné, aby všeobecné súdy v rámci

správneho súdnictva preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov len z toho hľadiska,

či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to,

či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň konaním na základe

a v jej medziach. Totiž konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon, možno skúmať ako predpoklad záveru o zákonnosti alebo nezákonnosti

takéhoto postupu až potom, keď všeobecný súd zistí, že správny orgán konal na základe

a v jej medziach. V predmetnej veci sa všeobecné súdy zaoberali len formálnymi

podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto

rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe

a v jej medziach. So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe a v odvolaní nemožno mať

žiadne pochybnosti o tom, že sťažovateľ sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní domáhal

zohľadnenia skutočnosti, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného

rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo

sťažovateľa zakotvené v . Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. decembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho

základného práva podľa z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej

skupiny vykonávajúcej daňovú kontrolu u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu

platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ navyše v odvolaní

poukázal na rozsudky krajského súdu sp. zn. a sp. zn. ,

ktorými v druhovo identických veciach boli zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva

potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane o uložení pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie

obdobia. Vo všetkých označených konaniach vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty

predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň

z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali

právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti nim neodvolalo. Sťažovateľ poukazuje

aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 1. decembra 2011, ktorým

v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri

rovnakom skutkovom a právnom základe) bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby

sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie

daňového úradu o uložení pokuty bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší

súd však v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil základnú povinnosť

štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s a neposudzoval rozhodnutie daňového

riaditeľstva so zreteľom na .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn.

s tým, aby bolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv

sťažovateľa a aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2011 (správne 26. januára

2012, pozn.) zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady

všetkých trov konania.

II.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci

z dôvodov uvedených v časti III podstatné tieto:

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -121 z 2. októbra 2008

o zamietnutí žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r

z 12. októbra 2007, ktorým bola pre neodôvodnenosť zamietnutá jeho žaloba proti

dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, pričom sťažovateľovi bol určený rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -28 z 10. decembra 2009 vyplýva, že

ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009. Podľa názoru ústavného

súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nerozhodovali príslušné

územné finančné orgány, je podstatné, že táto námietka nebola súčasťou odvolania

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Za týchto okolností nemal najvyšší súd v rámci

odvolacieho konania právny dôvod zaoberať sa touto námietkou. Preto v danom prípade

chýba príčinná súvislosť medzi sťažovateľom napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu a ním uplatnenou námietkou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,

čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť aj vo vzťahu

k tejto námietke.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2011 (správne

26. januára 2012, pozn.) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.

-78 z 3. marca 2011. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového

riaditeľstva sp. zn. z 9. novembra 2009 o uložení pokuty vo výške

199,30 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001. Podľa

názoru najvyššieho súdu (zhodného s názorom krajského súdu) v tomto súdnom konaní nie

je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. daňového riaditeľstva, keďže toto

nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená aj v dvojinštančnom konaní pred

všeobecnými súdmi. Za týchto okolností daňový úrad a daňové riaditeľstvo postupovali

správne, keď vydali napadnuté rozhodnutia, lebo takýto postup vyplýval z kogentného

ustanovenia zákona. Krajský súd správne poukázal aj na zákonnú možnosť zrušenia

uloženej pokuty v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce sťažovateľovi daňovú

povinnosť neskôr zrušené. Na margo sťažovateľom namietaného nezákonného zloženia

kontrolnej skupiny poukazuje najvyšší súd na uznesenie ústavného súdu č. k.

-19 z 13. apríla 2011. Týmto uznesením ústavný súd odmietol sťažnosť

podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra

2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok

krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva,

ktorým nebolo vyhovené námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane

vo veci určenia kontrolnej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho

súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by v zásade popierali účel a význam vykladaného

a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 1. decembra 2011 (na ktorý sa

sťažovateľ odvoláva) vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k.

-78 z 2. júna 2011 tak, že sa zrušilo rozhodnutie daňového riaditeľstva

sp. zn. I/223/7524-45092/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 a vec sa vrátila na ďalšie

konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu základnou právnou otázkou bolo, či nález

ústavného súdu sp. zn. mal byť zohľadnený v rámci odvolacieho konania

o uloženej pokute. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu legality tak, ako je

uvedený v , pričom je nevyhnutné poukázať aj na ,

podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Podľa výkladu ústavného súdu

uskutočneného v náleze sp. zn. súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri

domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa je i

právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane.

Pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december

2001 u sťažovateľa sa vyskytla vada majúca vplyv na zákonnosť všetkých následných

rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového úradu,

než bol príslušný správca dane. Rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ

v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl

2001, ktoré doteraz nebolo zrušené. Formálno-právna existencia rozhodnutia nie je

spochybnená. Záver, ku ktorému dospeli daňové orgány, zodpovedá vnímaniu zákonnosti

ako konania orgánu verejnej správy v rozsahu a spôsobom, ako to ustanovuje zákon.

Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný

nález ústavného súdu, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že

ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010 pre porušenie čl. 46

ods. 1 a 2 . Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov

správcu dane podanej sťažovateľom, v dôsledku čoho treba v ďalšom konaní objasniť,

či sťažovateľ podal námietky zaujatosti, nemožno považovať za nezlučiteľný s ,

pretože nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podľa nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 námietka sťažovateľa proti

osobám vykonávajúcim u neho daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty bola dôvodná,

pretože súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne

Slovenskej republiky podľa je právo účastníka daňového konania, aby

v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej

príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným

v zákone.

S uvedenými závermi nijako nie je v protirečení skutočnosť, že uznesením ústavného

súdu č. k. -19 z 13. apríla 2011 bola ako zjavne neodôvodnená odmietnutá

sťažnosť podaná sťažovateľom v inej jeho veci proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 s tým, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov

správcu dane podanej sťažovateľom, nemožno považovať za nezlučiteľný s , resp.

za arbitrárny. Najvyšší súd sa totiž zaoberal skutkovými nedostatkami veci a nijako sa

zásadného právneho hodnotenia nedotkol.

Ďalej je podstatné, že na základe výsledkov daňovej kontroly (ktorú vzhľadom

na nález ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 nerealizovali osoby,

ktoré by na to boli oprávnené) bol sťažovateľovi ustálený nedoplatok na dani z pridanej

hodnoty v podobe platobného výmeru. Sťažovateľ platobný výmer neúspešne napadol

v správnom konaní a neskôr podal aj žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia

o daňovom nedoplatku. Ani v konaní pred všeobecnými súdmi nebol úspešný, keďže

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. bol potvrdený rozsudok krajského súdu

č. k. -121 z 2. októbra 2008 o zamietnutí jeho žaloby, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa dodatočného

platobného výmeru na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk.

Preto sa obrátil na ústavný súd, ktorý uznesením č. k. -28 z 10. decembra

2009 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to okrem iného aj preto, že

sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi (v rámci odvolania proti rozsudku krajského

súdu) námietku vykonávania daňovej kontroly neoprávnenými osobami vôbec neuplatnil.

Preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nemal vôbec možnosť sa touto námietkou

zaoberať.

Okrem toho je relevantné, že kým v predmetnej veci zaujal najvyšší súd stanovisko,

podľa ktorého existencia právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku bráni

tomu, aby sa v následnom konaní o uložení pokuty bral na zreteľ protiprávny priebeh

daňovej kontroly, zatiaľ v iných konaniach (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. decembra 2011) bol vyslovený opačný právny názor, ktorý vzhľadom

na citovaný nález ústavného súdu umožňuje, aby v konaní o uložení pokuty sa skúmala

správnosť postupu pri vykonávaní daňovej kontroly bez zreteľa na formálno-právnu

existenciu právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa výrok právoplatného rozsudku je

záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave,

je záväzný pre každého.

Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu na strane druhej. V zásade možno povedať, že spravidla má prednosť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, avšak za spolupôsobenia bŕzd daných

princípom právnej istoty.

Povinnosť štátnych orgánov (medzi ktoré nepochybne patria aj súdy) konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená

v tomto prípade, že postup súdov musel byť nielen v súlade so základným právom

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ale aj s princípom právnej

istoty vyplývajúcim z prvej vety , podľa ktorého Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát. Súčasťou princípu právnej istoty je aj príkaz

obsiahnutý v ustanovení , podľa ktorého je

výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.

Popri dosiaľ uvedenom prichodí ďalej konštatovať, že aj účastník konania

(či správneho, či súdneho) nesie určitú mieru procesno-právnej zodpovednosti za výsledok

konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov,

ale aj v iných skutočnostiach.

Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 199,30 € ako priamy

následok skutočnosti, že ešte predtým bol zaviazaný platobným výmerom zaplatiť

nedoplatok dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk. Bol teda

sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol

v nesprávnej výške.

Sťažovateľ mal možnosť zákonom ustanoveným postupom dosiahnuť, aby

právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume

42 136 Sk bol v predpísanom konaní zrušený, a to či už v rámci správneho súdnictva, alebo

na základe sťažnosti podanej podľa . Sťažovateľ uvedené zákonné

možnosti dôsledným spôsobom nevyužil. V konaní pred všeobecnými súdmi v rámci

správneho súdnictva (keď napadol žalobou právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane)

opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu č. k.

121 z 2. októbra 2008 námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním

nepovolaných osôb, hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku

tejto skutočnosti najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 29. januára 2009

nemal možnosť zaoberať sa tým, že nedoplatok dane bol zistený v rámci kontroly

vykonanej nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť

preskúmať oprávnenosť ustálenia daňového nedoplatku z pohľadu skutočnosti, že

nedoplatok bol zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Práve z tohto

dôvodu uznesením č. k. -28 z 10. decembra 2009 sťažnosť podanú

sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2009

odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Preto skutočnosť, že zákonnosťou daňovej kontroly

z tohto pohľadu sa najvyšší súd, ale ani ústavný súd nezaoberali a nemohli zaoberať, musí

ísť na ťarchu sťažovateľa v rámci jeho procesno-právnej zodpovednosti za výsledok

konania.

Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane

všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania

podľa zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní

o uložení pokuty (ako priameho následku existencie daňového nedoplatku) už nebolo

možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

. Je to tak vzhľadom na ustanovenie ,

podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky

orgány. Najvyšší súd bol v zmysle tohto ustanovenia viazaný právoplatným platobným

výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani

po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012