Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 97/2012
PDF · 191.88 KB
No categories available
II. ÚS 97/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. 5 Sžf 23/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012
osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 23/2011.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 28. marca 2012 doručeného ústavnému súdu
29. marca 2012 vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím sp. zn.
695/231/88646/09 z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu v sume 199,30 €
za nedoplatok dane určenej za zdaňovacie obdobie august 2001. Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn. I/223/7524-
45096/2010/99517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu na základe odvolania
sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu
na jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím
rozsudkom č. k. 6 S 19690/2010-78 z 3. marca 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku
krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 23/2011 z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012, pozn.) bol rozsudok krajského
súdu potvrdený ako vecne správny. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni
sťažovateľa doručený 16. februára 2012. U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola
týkajúca sa dane z pridanej hodnoty za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto
zdaňovacích období bol aj august 2001. V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly
správca dane vydal 13 platobných výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej
hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným
výmerom odvolania, o ktorých daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo.
Sťažovateľ podal proti všetkým 13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby na ich
preskúmanie krajskému súdu. Krajský súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým
rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd
rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08
z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej sťažovateľom proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil
rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho
námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V tomto
náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho vykonávaná zamestnancami iného ako miestne
príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa
uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol
o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky krajského súdu o zamietnutí žalôb proti
rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení platobných výmerov o vyrubení dane
z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil
a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou
a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných
rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly,
ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí nebolo dosiaľ zrušených, keďže
k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku došlo pred vydaním citovaného nálezu ústavného súdu. Rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 23/2011 z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012, pozn.)
boli porušené označené práva sťažovateľa podľa ústavy. Tak krajský súd, ako aj najvyšší
súd vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty bolo
právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní oproti tomu,
čo zistil správca dane. Všeobecné súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené,
je právoplatné a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa,
ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je
rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nie je možné, aby všeobecné súdy v rámci
správneho súdnictva preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov len z toho hľadiska,
či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to,
či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň konaním na základe
ústavy a v jej medziach. Totiž konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon, možno skúmať ako predpoklad záveru o zákonnosti alebo nezákonnosti
takéhoto postupu až potom, keď všeobecný súd zistí, že správny orgán konal na základe
ústavy a v jej medziach. V predmetnej veci sa všeobecné súdy zaoberali len formálnymi
podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto
rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústavy
a v jej medziach. So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe a v odvolaní nemožno mať
žiadne pochybnosti o tom, že sťažovateľ sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní domáhal
zohľadnenia skutočnosti, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného
rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo
sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej
skupiny vykonávajúcej daňovú kontrolu u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu
platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ navyše v odvolaní
poukázal na rozsudky krajského súdu sp. zn. 6 S 19691/2010 a sp. zn. 6 S 19687/2010,
ktorými v druhovo identických veciach boli zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva
potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane o uložení pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie
obdobia. Vo všetkých označených konaniach vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty
predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň
z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali
právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti nim neodvolalo. Sťažovateľ poukazuje
aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011, ktorým
v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri
rovnakom skutkovom a právnom základe) bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie
daňového úradu o uložení pokuty bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší
súd však v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil základnú povinnosť
štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s ústavou a neposudzoval rozhodnutie daňového
riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn. 5 Sžf 23/2011
s tým, aby bolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv
sťažovateľa a aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2011 (správne 26. januára
2012, pozn.) zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady
všetkých trov konania.
II.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci
z dôvodov uvedených v časti III podstatné tieto:
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 129/2007-121 z 2. októbra 2008
o zamietnutí žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/12658-77384/2007/992517-r
z 12. októbra 2007, ktorým bola pre neodôvodnenosť zamietnutá jeho žaloba proti
dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, pričom sťažovateľovi bol určený rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 405/09-28 z 10. decembra 2009 vyplýva, že
ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009. Podľa názoru ústavného
súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nerozhodovali príslušné
územné finančné orgány, je podstatné, že táto námietka nebola súčasťou odvolania
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Za týchto okolností nemal najvyšší súd v rámci
odvolacieho konania právny dôvod zaoberať sa touto námietkou. Preto v danom prípade
chýba príčinná súvislosť medzi sťažovateľom napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu a ním uplatnenou námietkou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,
čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť aj vo vzťahu
k tejto námietke.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 23/2011 z 26. januára 2011 (správne
26. januára 2012, pozn.) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.
6 S 19690/2010-78 z 3. marca 2011. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola
zamietnutá žaloba sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového
riaditeľstva sp. zn. 695/231/88646/09 z 9. novembra 2009 o uložení pokuty vo výške
199,30 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001. Podľa
názoru najvyššieho súdu (zhodného s názorom krajského súdu) v tomto súdnom konaní nie
je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. daňového riaditeľstva, keďže toto
nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená aj v dvojinštančnom konaní pred
všeobecnými súdmi. Za týchto okolností daňový úrad a daňové riaditeľstvo postupovali
správne, keď vydali napadnuté rozhodnutia, lebo takýto postup vyplýval z kogentného
ustanovenia zákona. Krajský súd správne poukázal aj na zákonnú možnosť zrušenia
uloženej pokuty v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce sťažovateľovi daňovú
povinnosť neskôr zrušené. Na margo sťažovateľom namietaného nezákonného zloženia
kontrolnej skupiny poukazuje najvyšší súd na uznesenie ústavného súdu č. k.
II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011. Týmto uznesením ústavný súd odmietol sťažnosť
podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra
2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok
krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva,
ktorým nebolo vyhovené námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane
vo veci určenia kontrolnej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho
súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by v zásade popierali účel a význam vykladaného
a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011 (na ktorý sa
sťažovateľ odvoláva) vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k.
6 S 19692/2010-78 z 2. júna 2011 tak, že sa zrušilo rozhodnutie daňového riaditeľstva
sp. zn. I/223/7524-45092/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 a vec sa vrátila na ďalšie
konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu základnou právnou otázkou bolo, či nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 mal byť zohľadnený v rámci odvolacieho konania
o uloženej pokute. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu legality tak, ako je
uvedený v čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom je nevyhnutné poukázať aj na čl. 152 ods. 4 ústavy,
podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Podľa výkladu ústavného súdu
uskutočneného v náleze sp. zn. II. ÚS 118/08 súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri
domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i
právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane.
Pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december
2001 u sťažovateľa sa vyskytla vada majúca vplyv na zákonnosť všetkých následných
rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového úradu,
než bol príslušný správca dane. Rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ
v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2001, ktoré doteraz nebolo zrušené. Formálno-právna existencia rozhodnutia nie je
spochybnená. Záver, ku ktorému dospeli daňové orgány, zodpovedá vnímaniu zákonnosti
ako konania orgánu verejnej správy v rozsahu a spôsobom, ako to ustanovuje zákon.
Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný
nález ústavného súdu, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že
ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 pre porušenie čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov
správcu dane podanej sťažovateľom, v dôsledku čoho treba v ďalšom konaní objasniť,
či sťažovateľ podal námietky zaujatosti, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou,
pretože nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podľa nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 námietka sťažovateľa proti
osobám vykonávajúcim u neho daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty bola dôvodná,
pretože súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka daňového konania, aby
v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej
príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným
v zákone.
S uvedenými závermi nijako nie je v protirečení skutočnosť, že uznesením ústavného
súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 bola ako zjavne neodôvodnená odmietnutá
sťažnosť podaná sťažovateľom v inej jeho veci proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 s tým, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov
správcu dane podanej sťažovateľom, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou, resp.
za arbitrárny. Najvyšší súd sa totiž zaoberal skutkovými nedostatkami veci a nijako sa
zásadného právneho hodnotenia nedotkol.
Ďalej je podstatné, že na základe výsledkov daňovej kontroly (ktorú vzhľadom
na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nerealizovali osoby,
ktoré by na to boli oprávnené) bol sťažovateľovi ustálený nedoplatok na dani z pridanej
hodnoty v podobe platobného výmeru. Sťažovateľ platobný výmer neúspešne napadol
v správnom konaní a neskôr podal aj žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia
o daňovom nedoplatku. Ani v konaní pred všeobecnými súdmi nebol úspešný, keďže
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 bol potvrdený rozsudok krajského súdu
č. k. 6 S 129/2007-121 z 2. októbra 2008 o zamietnutí jeho žaloby, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa dodatočného
platobného výmeru na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk.
Preto sa obrátil na ústavný súd, ktorý uznesením č. k. IV. ÚS 405/09-28 z 10. decembra
2009 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009
z 29. januára 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to okrem iného aj preto, že
sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi (v rámci odvolania proti rozsudku krajského
súdu) námietku vykonávania daňovej kontroly neoprávnenými osobami vôbec neuplatnil.
Preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nemal vôbec možnosť sa touto námietkou
zaoberať.
Okrem toho je relevantné, že kým v predmetnej veci zaujal najvyšší súd stanovisko,
podľa ktorého existencia právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku bráni
tomu, aby sa v následnom konaní o uložení pokuty bral na zreteľ protiprávny priebeh
daňovej kontroly, zatiaľ v iných konaniach (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011) bol vyslovený opačný právny názor, ktorý vzhľadom
na citovaný nález ústavného súdu umožňuje, aby v konaní o uložení pokuty sa skúmala
správnosť postupu pri vykonávaní daňovej kontroly bez zreteľa na formálno-právnu
existenciu právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave,
je záväzný pre každého.
Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu na strane druhej. V zásade možno povedať, že spravidla má prednosť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, avšak za spolupôsobenia bŕzd daných
princípom právnej istoty.
Povinnosť štátnych orgánov (medzi ktoré nepochybne patria aj súdy) konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená
v tomto prípade, že postup súdov musel byť nielen v súlade so základným právom
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ale aj s princípom právnej
istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát. Súčasťou princípu právnej istoty je aj príkaz
obsiahnutý v ustanovení § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je
výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.
Popri dosiaľ uvedenom prichodí ďalej konštatovať, že aj účastník konania
(či správneho, či súdneho) nesie určitú mieru procesno-právnej zodpovednosti za výsledok
konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov,
ale aj v iných skutočnostiach.
Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 199,30 € ako priamy
následok skutočnosti, že ešte predtým bol zaviazaný platobným výmerom zaplatiť
nedoplatok dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk. Bol teda
sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol
v nesprávnej výške.
Sťažovateľ mal možnosť zákonom ustanoveným postupom dosiahnuť, aby
právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume
42 136 Sk bol v predpísanom konaní zrušený, a to či už v rámci správneho súdnictva, alebo
na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ uvedené zákonné
možnosti dôsledným spôsobom nevyužil. V konaní pred všeobecnými súdmi v rámci
správneho súdnictva (keď napadol žalobou právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane)
opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 S 129/2007-
121 z 2. októbra 2008 námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním
nepovolaných osôb, hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku
tejto skutočnosti najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009
nemal možnosť zaoberať sa tým, že nedoplatok dane bol zistený v rámci kontroly
vykonanej nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť
preskúmať oprávnenosť ustálenia daňového nedoplatku z pohľadu skutočnosti, že
nedoplatok bol zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Práve z tohto
dôvodu uznesením č. k. IV. ÚS 405/09-28 z 10. decembra 2009 sťažnosť podanú
sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009
odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Preto skutočnosť, že zákonnosťou daňovej kontroly
z tohto pohľadu sa najvyšší súd, ale ani ústavný súd nezaoberali a nemohli zaoberať, musí
ísť na ťarchu sťažovateľa v rámci jeho procesno-právnej zodpovednosti za výsledok
konania.
Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane
všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní
o uložení pokuty (ako priameho následku existencie daňového nedoplatku) už nebolo
možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ústavy. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky
orgány. Najvyšší súd bol v zmysle tohto ustanovenia viazaný právoplatným platobným
výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani
po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012