Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 185/2012
PDF · 272.14 KB
No categories available
I. ÚS 185/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., U., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2 T/168/2008 a jeho
rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 To/98/2011 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 62/2011 a jeho uznesením
z 22. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla
2012 doručená sťažnosť P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 T/168/2008 a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/98/2011 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2011
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tdo 62/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v dôsledku zavineného
konania pri dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom, napadnutým rozhodnutím okresného
súdu uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
za spáchanie ktorého mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 roka s podmienečným
odkladom na dobu 18 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu v trvaní 1 roka. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 To/98/2011-
547 z 3. októbra 2011 zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu
a rozhodol o uznaní sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1
Trestného zákona, za spáchanie ktorého mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov
s podmienečným odkladom na dobu 1 roka. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie
uznesením sp. zn. 3 Tdo 62/2011 z 22. februára 2011 odmietol.
3. Sťažovateľ koncentroval svoje sťažnostné výhrady na postup a rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov, ktoré ustálili skutkový stav veci, teda priebeh a zavinenie za
vznik udalosti dopravnej nehody, na podklade predovšetkým znaleckých zistení
vyjadrených znalcom z odboru cestnej dopravy v znaleckom posudku. Sťažovateľ predložil
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu skutkových a z nich vyplývajúcich aj právnych
okolností posudzovaného deja. V sťažnosti najmä uvádza: „Ja som sa mohol maximálne
dopustiť priestupku, pretože som mal o viac ako 20 % prekročiť povolenú rýchlosť... Ak by
vodička vošla do križovatky a uvedomiac si, že nedala prednosť, mohla a mala zastaviť, bol
by som ju obišiel. Ona však nedala prednosť a môj predpoklad, že zastaví, nevyšiel. Medzi
prekročenou rýchlosťou a následkom nie je príčinná súvislosť. Táto bola celkom iste
prerušená protiprávnym konaním vodičky, ktorá nedala prednosť v jazde.“ Postupu
a rozhodnutiam všeobecných súdov sťažovateľ vytkol predovšetkým nesprávne právne
posúdenie zisteného skutkového stavu veci, ktoré vyústilo do porušenia jeho základných
práv v trestnom konaní. Tvrdí, že „Konaním pred vyšetrovateľom, prokurátorom a súdmi,
došlo k porušeniu práva, aby moja vec bola spravodlivo prejednaná, aby ju prejednal
nezávislý a nestranný súd v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odvolací
a dovolací súd porušili moje právo na účinný prostriedok nápravy podľa Čl. 13 Dohovoru.
Domnievam sa, že došlo aj k porušeniu Čl. 7 Dohovoru – Uloženie trestu.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po
prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Tdo 62/2011 zo dňa 22. 2. 2012,
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3 To 98/2011 zo dňa 3. 10. 2011 a rozsudkom
Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou, sp. zn. 2 T 168/2008 zo dňa 7. 7. 2011 bolo
porušené právo P. Č.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Tdo 62/2011 zo dňa 22. 2. 2012, Rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3 To 98/2011 zo dňa 3. 10. 2011 a Rozsudok Okresného
súdu v Bánovciach nad Bebravou, sp. zn. 2 T 168/2008 zo dňa 7. 7. 2011 sa zrušujú a vec
sa vracia Okresnému súdu v Bánovciach nad Bebravou, aby vo veci konal a rozhodol.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi zadosťučinenie vo výške 1.000 €... a trovy
právneho zastúpenia vo výške 323,50 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného
súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského
a najvyššieho súdu
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie (ktorého porušenie sťažovateľ namieta, pozn.) zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok
ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné
právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 47/2011 z 10. novembra 2011
v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd... na základe podaného dovolania zistil, že... podané dovolanie je
potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.,
lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Dovolanie umožňuje oprávneným osobám namietať zásadné porušenie
procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, a to z dôvodov,
ktoré sú taxatívne upravené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného
poriadku.
V zmysle § 374 ods. l Trestného poriadku dovolanie už pri jeho podaní musí byť
odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa
vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, alebo korigovať len odvolací súd.
Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí
súdu druhého stupňa, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Námietka nesprávnosti skutkových zistení, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil
vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku.
Tento dôvod dovolania je daný iba v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na
nesprávnom právnom posúdení skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom
posúdení. Nie je možné s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie
založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Tr. por.
Dovolacie námietky obvineného týkajúce sa správnosti a úplnosti dokazovania
a skutkových zistení sú mimo rámec obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu, a preto
k ním Najvyšší súd nijako nemohol prihliadať.
Najvyšší súd konštatuje, že bol správny a v súlade so zákonom postup Krajského
súdu v Trenčíne, keď zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a sám vo veci
rozhodol v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolací súd tak postupuje, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí
správne zistený. Pritom nové rozhodnutie krajského súdu bolo pre obvineného priaznivejšie.
Týmto postupom nedošlo ani k porušeniu práva na obhajobu, ani Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Toto rozhodnutie má náležitosti predpokladané
zákonom, bolo riadne odôvodnené v súlade s § 163 ods. 3 Tr. por. Rovnako nepovažuje
Najvyšší súd za procesnú chybu pri vyhotovení rozhodnutia, ak odvolací súd po zrušení
rozhodnutia prvostupňového súdu v odôvodnení poukáže na skoršie rozhodnutie, pokiaľ sa
pri rozhodovaní o tomto výroku spravoval rovnakými úvahami. Takéto rozhodnutie
nemožno len na základe uvedeného postupu považovať za nezákonné a nepreskúmateľné.
Z hľadiska právneho posúdenia zisteného skutku Najvyšší súd uvádza, že krajský súd
správne právne posúdil súdom prvého stupňa zistený skutkový stav a s jeho závermi sa
stotožňuje aj Najvyšší súd. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu (2 Tz 6/2006), ak
vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej
premávky porušením jej pravidiel a v dôsledku toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri
správnej reakcii bolo možné nehode predísť, možno ho robiť zodpovedným za nehodu iba
potiaľ, pokiaľ mu na voľbu nesprávneho riešenia vzniknutej situácie možno pričítať
zavinenie. Aj keď nehodu takto spoluzaviní nesprávnou reakciou na vzniknutú situáciu,
spravidla nemožno posudzovať jeho konanie ako porušenie dôležitej povinnosti v zmysle
§ 138 písm. h/ Tr. zák. Tieto skutočnosti bral pri svojom rozhodnutí krajský súd do úvahy
a na základe vyššie spomenutého dospel k správnemu právnemu posúdeniu zisteného
skutku.
Pokiaľ obvinený vo svojom dovolaní poukazoval aj na konanie poškodenej a jej
podiel na dopravnej nehode. Najvyšší súd k tomu uvádza, že v zmysle obžalovacej zásady je
trestné stíhanie pred súdmi možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom. Súd
nemá oprávnenie, aby dával pokyny orgánom činným v trestnom konaní, koho majú trestne
stíhať. Najvyšší súd v posudzovanej veci mohol v dovolacom konaní v súvislosti
s uplatneným dovolacím dôvodom preskúmavať právnu kvalifikáciu konania obvineného Č.,
voči ktorému sa konanie vedie a na ktorého bola podaná obžaloba, avšak nie konanie
poškodenej Š., ktorá v tomto konaní nevystupuje v pozícii obvinenej. Nie je totiž kritériom
zákonnosti výroku o vine trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., z
ktorého bol ako účastník dopravnej nehody uznaný za vinného vodič jedného vozidla,
okolnosť, či bol, alebo nebol stíhaný a odsúdený tiež vodič, ktorý sa mal na vzniku
dopravnej nehody spolupodieľať. Spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody
však konajúce súdy pri rozhodovaní o vine a treste obvineného Č. brali do úvahy.
Najvyšší súd považoval za potrebné ešte uviesť, že nie je nevyhnutnou podmienkou,
aby súd zakázal výkon takej činnosti, v súvislosti s výkonom ktorej sa obvinený dopustil
trestnej činnosti. Je len na uvážení súdu, či po zvážení všetkých okolností jednotlivo, či v ich
súhrne pristúpi aj k uloženiu tohto trestu.»
12. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 2 To/9/2011 z 9. marca 2011 v podstatnom
uviedol:
«Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, preskúmal
i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s vykonanými
dôkazmi, odvolaniu obžalovaného musel čiastočne prisvedčiť.
V prvej rade je potrebné konštatovať, že okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie,
sám vykonal rekonštrukciu dopravnej nehody, podrobne vypočul znalca z odboru dopravy,
a vykonal aj všetky ostatné dôkazy, pričom skutkové závery tak, ako ich uviedol
v odôvodnení napadnutého rozsudku vykonanému dokazovaniu zodpovedajú. Bolo teda bez
pochybností preukázané za akých okolností došlo k predmetnej dopravnej nehode, za akých
technických, a výhľadových pomerov zo strany vozidla obžalovaného i vozidla poškodenej.
Bez pochybností zostalo, že obžalovaný prekročil v inkriminovanú dobu povolenú rýchlosť,
pričom v zmysle zásady in dubio pro reo je potrebné túto ustáliť na rýchlosť 71 km/hod, ako
aj to, že poškodená vošla do križovatky, v ktorej bola povinná dať prednosť vjazde vozidlám
jazdiacim po hlavnej ceste. Je teda dostatočne preukázané, že na uvedenej dopravnej
nehode majú svoj podiel obaja účastníci, resp. obe vozidlá. Krajský súd však pripomína, že
pre rozhodnutie o vine či nevine obžalovaného, resp. o jeho podiele je rozhodujúce
posúdenie technických príčin dopravnej nehody z právneho hľadiska. Pritom je potrebné
vziať do úvahy schopnosti oboch vodičov, ktorí pre rozhodnutie na riešenie dopravnej
situácie majú čas merateľný v zlomkoch sekundy či niekoľko málo sekúnd. V tomto prípade
minimálny čas na rozhodnutie pre zabránenie dopravnej nehody mal práve obžalovaný
a podstatne viac poškodená.
Poškodená ako vyplýva zo znaleckého posudku a rekonštrukcie podľa názoru
krajského súdu sa nedostatočne presvedčila o dopravnej situácii na hlavnej ceste vľavo
a vošla do vozovky s vozidlom, ktorého akcelerácie je všeobecne v porovnaní
s modernejšími vozidlami malá. Je síce pravdou, že sa so svojim vozidlom dostala až do
protismerného jazdného pruhu, ale vytvorila nebezpečnú situáciu, aj keď nevytvorila podľa
znalca náhlu prekážku, pri ktorej by nebol schopný žiadny vodič zabrániť dopravnej
nehode.
Na druhej strane však prednosť vjazde na hlavnej ceste ešte neznamená, že takýto
vodič nie je povinný brať ohľad na konkrétnu dopravnú situáciu a na vodičov resp. vozidlá
ktoré porušili dopravné predpisy. Ak tento vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu,
ktorú vyvolal iný účastník cestnej premávky porušením jej pravidiel, takže nezabránil
dopravnej nehode, i keď pri správnej reakcii bolo možno nehode zabrániť je z právneho
hľadiska vinný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný mal dva spôsoby ako
nehode zabrániť, reagoval však i v dôsledku prekročenia povolenej rýchlosti oneskorene
a nesprávne. Takúto nesprávnu reakciu v tomto konkrétnom prípade však nie je možno
považovať za porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h/ Tr. zák.»
13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu
s napadnutým rozsudkom okresného súdu považoval ústavný súd za potrebné citovať aj
z podstatnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T/168/2008 zo
7. júla 2011:
„Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal súd za preukázané, že
obžalovaný sa dopustil žalovaného skutku tak, ako súd ustálil vo výrokovej časti tohto
rozsudku (súd po vykonanom dokazovaní v žalovanom skutku správne označil názvy ulíc
a správne uviedol ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách, ktoré obžalovaný porušil). V danom prípade je obžalovaný jednoznačne
a priamo usvedčený znaleckým dokazovaním, z ktorého bez pochyby vyplýva, že obžalovaný
zvolil nesprávny spôsob jazdy, keď jednak nedodržal predpísanú rýchlosť jazdy a následne
zmenil smer jazdy tak, že vošiel do protismerného jazdného pruhu, kde došlo k zrážke
s poškodenou. Znalec v žiadnom smere nepripustil možnosť, že by poškodená vytvorila
obžalovanému náhlu prekážku. Zároveň potvrdil, že aj pri prekročení rýchlosti
obžalovaným o viac ako 10 km/ hod., by obžalovaný zabránil nehode. Obžalovaný však
povolenú rýchlosť prekročil až o 16,78 km/ hod.. Rovnako znalec potvrdil, že obžalovaný
mohol nehode zabrániť aj plným brzdným spomalením. Obžalovaný však zvolil smer jazdy
tak, že vošiel do protismerného jazdného pruhu, kde vrazil do vozidla poškodenej. Podľa
znaleckého dokazovania, by poškodená prešla popred vozidlo obžalovaného a zaradila by
sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej ceste, čo jej však obžalovaný zmenou smeru jazdy
neumožnil. Podľa súdneho znalca poškodená nevytvorila obžalovanému náhlu prekážku.
Výsledky znaleckého dokazovania zároveň korešpondujú s výpoveďou poškodenej, ktorá
potvrdila, že zastala pred križovatkou a následne sa s vozidlom pohla dopredu, kde z ľavej
strany uvidela svetla prichádzajúceho vozidla, pričom zaregistrovala, že ide rýchlejšie,
preto pridala a presunula sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej ceste, kde však už
nepokračovala plynulé vjazde, nakoľko sa zrazila s vozidlom obžalovaného, ktorý do tohto
jej pruhu vošiel. V danom prípade nie je relevantné, či poškodená dokázala odhadnúť
presne na metre vzdialenosť, ktorá ju delila od vozidla obžalovaného ani to, ako rýchlo sa
obžalovaný približuje, teda či jeho prekročenie rýchlosti je natoľko vysoké, že križovatkou
nestihne prejsť, nakoľko súdny znalec potvrdil, že nemala čas s vozidlom cúvnuť a preto
zvolila správne riešenie, že pridala a zaradila sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej
ceste. Z výpovede obžalovaného vyplýva, že tento síce išiel rýchlejšie ako bola predpísaná
rýchlosť, nevykonal žiadne spomalenie z dôvodov obmedzovacích značení (prechody pre
chodcov, výjazd vozidiel hasičského záchranného zboru), nakoľko tieto neboli potrebné,
keďže na chodníkoch nestáli žiadni chodci a keď zbadal vozidlo poškodenej, ktoré sa už
čiastočne nachádzalo v križovatke, zvolil uhýbací manéver doľava, teda do protismerného
jazdného pruhu, pričom táto jeho výpoveď bola potvrdená aj znaleckým dokazovaním
a korešponduje aj s výpoveďou poškodenej, avšak takýto spôsobom jazdy bol v konečnom
dôsledku vyhodnotený ako nesprávny. Popísaný spôsob jazdy bol príčinou dopravnej
nehody, pri ktorej došlo k zraneniu poškodenej. Napriek tomu, že obžalovaný sa bránil tým,
že poškodená mu nedala prednosť vjazde, hoci mala túto povinnosť v zmysle dopravného
značenia na ceste, z ktorej prichádzala, táto skutočnosť nemala podiel na dopravnej
nehode, a to s ohľadom na nesprávne zvolený spôsobom jazdy obžalovaného. Zo znaleckého
posudku je zrejmé, že poškodená prednosť vjazde obžalovanému dala vzhľadom na
povolenú rýchlosť, prednosť vjazde obžalovanému nedala len vo vzťahu k jeho výrazne
prekročenej rýchlosti, ktorú však ako účastníčka cestnej premávky nie je povinná predvídať.
Rovnako sa súd zaoberal tvrdením obžalovaného, podľa ktorého poškodená mala mať
zaradený 3. rýchlostný stupeň, a preto jej prechod do jazdného pruhu nebol plynulý, no
v danom prípade z výpovede súdneho znalca vyplynulo, že ak by poškodená mala taký
stupeň zaradený, nebola by sa so svojím vozidlom pohla, a to s ohľadom na skutočnosť, že
sa rozbiehala do kopca a rozbehnutie na 3. rýchlostnom stupni by bolo priam nemožné.
Ďalej nebola potvrdená výpoveď obžalovaného vtom, že by poškodená nebola zastala, resp.
spomalila, ale že mu náhle vošla do jeho jazdného pruhu. Aj v tomto prípade súd svoje
závery opiera o znalecké dokazovanie a výpoveď znalca, a to v časti, kde znalec uvádza
jednotlivé rýchlosti vozidla poškodenej s poukazom na vzdialenosť od miesta nehody,
z ktorej je zrejmé, že rýchlosť poškodenej zodpovedá tomu, že zastala a postupne sa
rozbiehala. Jej rýchlosť sa postupne zvyšovala, pričom zo znaleckého posudku je zrejmé, že
táto rýchlosť sa postupne zvyšovala z rýchlosti 6,8 km/ hod. na 12,04 km/ hod. a následne
na 15,04 km/hod. V čase stretu vozidiel spomalenie vozidla poškodenej predstavovalo 23,66
km/ hod.. Uvedené tak jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že poškodená nevbehla
obžalovanému náhle do jazdnej dráhy, ale práve naopak, snažila sa zrýchliť, aby jazdný
pruh obžalovaného uvoľnila, nakoľko si všimla, že sa približuje rýchlejšie, ako by mal.
V danej chvíli nemohla poškodená predpokladať, že obžalovaný prudko zmení smer jazdy
a prejde do jej jazdného pruhu. Poškodená nemohla predpokladať, že obžalovaný zvolí
nesprávny spôsob jazdy a v konečnom dôsledku vytvorí náhlu prekážku práve on
poškodenej. Obžalovaný sa tiež bránil tým, že poškodená po nehode mala podľa neho
povedať, že sa ponáhľala, táto skutočnosť však nebola potvrdená žiadnym dôkazom a súd
v danom prípade uveril poškodenej, ktorá uviedla, že do práce sa neponáhľala, nakoľko
nehoda sa stala v čase o 21.35 hod., pričom poškodená išla do práce, kde jej cesta trvá asi
2-3 minúty, pričom aj s prezlečením jej to trvá cca 10 minút. Pracovná doba jej začínala
o 22.00 hod., a teda od nehody mala k dispozícii 25 minút, čo svedčí pre jej výpoveď, že sa
neponáhľala. Tvrdenia obžalovaného o ponáhľaní sa poškodenej, o tom, že vytvorila náhle
prekážku, nedala mu prednosť vjazde a vošla do križovatky tak, že ho ohrozila, vyhodnotil
súd ako obranu obžalovaného s cieľom vyviniť sa. Takejto obrane súd neuveril vzhľadom na
vykonané dôkazy, a to najmä znalecké dokazovanie a výpoveď poškodenej. Pri dopravnej
nehode spôsobenej obžalovaným došlo k zraneniu poškodenej, keď táto utrpela zlomeniu
kĺbových výbežkov 6. a 7. krčného stavca, oblúka 6. stavca a posunutie medzi 6. a 7.
stavcom. Poškodená utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice ťažkého stupňa, tržnú ranu na čele
na ľavej strane a pomliaždenie pravého palca na ruke. Najzávažnejším bolo poranenie
krčných stavcov, nakoľko došlo k zlomenine a poškodeniu stavcov. Poškodená bola
obmedzená aj na bežnom spôsobe života najviac podvrtnutím krčnej chrbtice, ktorá musela
byť fixovaná pevným lincom a po zistení pretrvávajúcej instability si zranenie vyžiadalo
operačný zákrok, ktorým bola riešená roztrhnutá medziplatnička a fixácia 2 stavcov.
Následne bola potrebná rehabilitačná liečba a pre intolerancie materiálu bola progresívne
odstránená kovová dlážka. Zranenie poškodenej malo charakter ťažkej ujmy na zdraví.
Preto súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného skutku, ktorý po
právnej stránke kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 od. 1, ods. 2 písm.
a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona, nakoľko poškodenej z nedbanlivosti
spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, pričom svojím konaním zároveň porušil dôležitú povinnosť
vyplývajúcu zo zákona, v danom prípade zo zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na
pozemných komunikáciách platnom v čase spáchania skutku. V danom prípade teda boli
naplnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu, tak po subjektívnej
ako aj po objektívnej stránke.“
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obidva súdy konali v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú
obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.
16. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v tejto súvislosti najmä judikoval,
že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997). Zároveň však ESĽP pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra
1994, Annuaire, č. 303-B).
17. Obidva súdy vo svojich napadnutých rozhodnutiach v merite sťažovateľovej
trestnej veci právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom reflektovali na ním
vznesené námietky, s ktorými sa primerane vysporiadali, pričom neopomenuli vo svojich
rozhodnutiach aj podrobne zdôvodniť a vysvetliť svoje úvahy, ktorých závery našli svoje
premietnutie tak vo vykonanom dokazovaní, ako aj v ich zákonnom zdôvodnení.
Predovšetkým záver všeobecných súdov o preukázaní viny/zavinenia sťažovateľa za vznik
udalosti dopravnej nehody a jeho zdôvodnenie predostreté v odôvodnení predovšetkým
krajského súdu (v nadväznosti na právne závery predostreté v rozhodnutí okresného súdu,
pozn.) je výsledkom rozumovo primeraného uváženia všetkých vykonaných dôkazov
a z nich vyplývajúcich záverov, ktoré tento súd v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov zhodnotil samostatne a aj v ich súhrne (podľa zásady vyjadrenej v § 2 ods. 12
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov).
18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu, ani krajského súdu
a namietaným porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo
potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti (iba v jej texte, pozn.) namietal porušenie aj
ďalších práv, a to podľa čl. 7 a čl. 13 dohovoru, pričom ich porušenie odvodzoval od
porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti však
ústavnému súdu neposkytol žiadnu argumentáciu, ktorá by mohla byť východiskom
ústavnoprávneho posúdenia prípadného porušenia týchto práv. Vzhľadom na skutočnosť, že
po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný
súd nezistil sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj ním podaná sťažnosť v tejto časti namietajúcej
porušenie ďalších práv zaručených ústavou a dohovorom taktiež zjavne neopodstatnená.
20. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom
podaná sťažnosť aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ bol kvalifikovane zastúpený
advokátom, disponovala podstatným nedostatkom spočívajúcom vo vade navrhovaného
petitu, v ktorom sťažovateľ neuviedol, aké základné práva, resp. slobody boli v jeho prípade
porušené. Ústavný súd je totiž v súlade s ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný petitom návrhu; petit návrhu teda predstavuje podstatnú náležitosť podaného
návrhu.
III.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012