Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 185/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., U., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 7. júla 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla

2012 doručená sťažnosť P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. októbra 2011

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v dôsledku zavineného

konania pri dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom, napadnutým rozhodnutím okresného

súdu uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za spáchanie ktorého mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 roka s podmienečným

odkladom na dobu 18 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek

druhu v trvaní 1 roka. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k.

547 z 3. októbra 2011 zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu

a rozhodol o uznaní sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1

, za spáchanie ktorého mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov

s podmienečným odkladom na dobu 1 roka. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie

uznesením sp. zn. z 22. februára 2011 odmietol.

3. Sťažovateľ koncentroval svoje sťažnostné výhrady na postup a rozhodovaciu

činnosť všeobecných súdov, ktoré ustálili skutkový stav veci, teda priebeh a zavinenie za

vznik udalosti dopravnej nehody, na podklade predovšetkým znaleckých zistení

vyjadrených znalcom z odboru cestnej dopravy v znaleckom posudku. Sťažovateľ predložil

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu skutkových a z nich vyplývajúcich aj právnych

okolností posudzovaného deja. V sťažnosti najmä uvádza: „Ja som sa mohol maximálne

dopustiť priestupku, pretože som mal o viac ako 20 % prekročiť povolenú rýchlosť... Ak by

vodička vošla do križovatky a uvedomiac si, že nedala prednosť, mohla a mala zastaviť, bol

by som ju obišiel. Ona však nedala prednosť a môj predpoklad, že zastaví, nevyšiel. Medzi

prekročenou rýchlosťou a následkom nie je príčinná súvislosť. Táto bola celkom iste

prerušená protiprávnym konaním vodičky, ktorá nedala prednosť v jazde.“ Postupu

a rozhodnutiam všeobecných súdov sťažovateľ vytkol predovšetkým nesprávne právne

posúdenie zisteného skutkového stavu veci, ktoré vyústilo do porušenia jeho základných

práv v trestnom konaní. Tvrdí, že „Konaním pred vyšetrovateľom, prokurátorom a súdmi,

došlo k porušeniu práva, aby moja vec bola spravodlivo prejednaná, aby ju prejednal

nezávislý a nestranný súd v zmysle SR a Dohovoru. Odvolací

a dovolací súd porušili moje právo na účinný prostriedok nápravy podľa Čl. 13 Dohovoru.

Domnievam sa, že došlo aj k porušeniu Čl. 7 Dohovoru – Uloženie trestu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po

prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 22. 2. 2012,

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 3. 10. 2011 a rozsudkom

Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou, sp. zn. zo dňa 7. 7. 2011 bolo

porušené právo P. Č.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 22. 2. 2012, Rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo dňa 3. 10. 2011 a Rozsudok Okresného

súdu v Bánovciach nad Bebravou, sp. zn. zo dňa 7. 7. 2011 sa zrušujú a vec

sa vracia Okresnému súdu v Bánovciach nad Bebravou, aby vo veci konal a rozhodol.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi zadosťučinenie vo výške 1.000 €... a trovy

právneho zastúpenia vo výške 323,50 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného

súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského

a najvyššieho súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie (ktorého porušenie sťažovateľ namieta, pozn.) zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa (resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). zaručené základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v súdnom spore (, ).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 10. novembra 2011

v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd... na základe podaného dovolania zistil, že... podané dovolanie je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa .,

lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

Dovolanie umožňuje oprávneným osobám namietať zásadné porušenie

procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, a to z dôvodov,

ktoré sú taxatívne upravené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného

poriadku.

V zmysle ods. l dovolanie už pri jeho podaní musí byť

odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa

vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, alebo korigovať len odvolací súd.

Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí

súdu druhého stupňa, s výnimkou uvedenou v ustanovení .

Námietka nesprávnosti skutkových zistení, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil

vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného

poriadku.

Tento dôvod dovolania je daný iba v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na

nesprávnom právnom posúdení skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom

posúdení. Nie je možné s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1

písm. i/ domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie

založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení

Dovolacie námietky obvineného týkajúce sa správnosti a úplnosti dokazovania

a skutkových zistení sú mimo rámec obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu, a preto

k ním Najvyšší súd nijako nemohol prihliadať.

Najvyšší súd konštatuje, že bol správny a v súlade so zákonom postup Krajského

súdu v Trenčíne, keď zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a sám vo veci

rozhodol v zmysle . Odvolací súd tak postupuje, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí

správne zistený. Pritom nové rozhodnutie krajského súdu bolo pre obvineného priaznivejšie.

Týmto postupom nedošlo ani k porušeniu práva na obhajobu, ani Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Toto rozhodnutie má náležitosti predpokladané

zákonom, bolo riadne odôvodnené v súlade s Rovnako nepovažuje

Najvyšší súd za procesnú chybu pri vyhotovení rozhodnutia, ak odvolací súd po zrušení

rozhodnutia prvostupňového súdu v odôvodnení poukáže na skoršie rozhodnutie, pokiaľ sa

pri rozhodovaní o tomto výroku spravoval rovnakými úvahami. Takéto rozhodnutie

nemožno len na základe uvedeného postupu považovať za nezákonné a nepreskúmateľné.

Z hľadiska právneho posúdenia zisteného skutku Najvyšší súd uvádza, že krajský súd

správne právne posúdil súdom prvého stupňa zistený skutkový stav a s jeho závermi sa

stotožňuje aj Najvyšší súd. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu (), ak

vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej

premávky porušením jej pravidiel a v dôsledku toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri

správnej reakcii bolo možné nehode predísť, možno ho robiť zodpovedným za nehodu iba

potiaľ, pokiaľ mu na voľbu nesprávneho riešenia vzniknutej situácie možno pričítať

zavinenie. Aj keď nehodu takto spoluzaviní nesprávnou reakciou na vzniknutú situáciu,

spravidla nemožno posudzovať jeho konanie ako porušenie dôležitej povinnosti v zmysle

§ 138 písm. h/ Tr. zák. Tieto skutočnosti bral pri svojom rozhodnutí krajský súd do úvahy

a na základe vyššie spomenutého dospel k správnemu právnemu posúdeniu zisteného

skutku.

Pokiaľ obvinený vo svojom dovolaní poukazoval aj na konanie poškodenej a jej

podiel na dopravnej nehode. Najvyšší súd k tomu uvádza, že v zmysle obžalovacej zásady je

trestné stíhanie pred súdmi možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom. Súd

nemá oprávnenie, aby dával pokyny orgánom činným v trestnom konaní, koho majú trestne

stíhať. Najvyšší súd v posudzovanej veci mohol v dovolacom konaní v súvislosti

s uplatneným dovolacím dôvodom preskúmavať právnu kvalifikáciu konania obvineného Č.,

voči ktorému sa konanie vedie a na ktorého bola podaná obžaloba, avšak nie konanie

poškodenej Š., ktorá v tomto konaní nevystupuje v pozícii obvinenej. Nie je totiž kritériom

zákonnosti výroku o vine trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., z

ktorého bol ako účastník dopravnej nehody uznaný za vinného vodič jedného vozidla,

okolnosť, či bol, alebo nebol stíhaný a odsúdený tiež vodič, ktorý sa mal na vzniku

dopravnej nehody spolupodieľať. Spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody

však konajúce súdy pri rozhodovaní o vine a treste obvineného Č. brali do úvahy.

Najvyšší súd považoval za potrebné ešte uviesť, že nie je nevyhnutnou podmienkou,

aby súd zakázal výkon takej činnosti, v súvislosti s výkonom ktorej sa obvinený dopustil

trestnej činnosti. Je len na uvážení súdu, či po zvážení všetkých okolností jednotlivo, či v ich

súhrne pristúpi aj k uloženiu tohto trestu.»

12. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 9. marca 2011 v podstatnom

uviedol:

«Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, preskúmal

i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s vykonanými

dôkazmi, odvolaniu obžalovaného musel čiastočne prisvedčiť.

V prvej rade je potrebné konštatovať, že okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie,

sám vykonal rekonštrukciu dopravnej nehody, podrobne vypočul znalca z odboru dopravy,

a vykonal aj všetky ostatné dôkazy, pričom skutkové závery tak, ako ich uviedol

v odôvodnení napadnutého rozsudku vykonanému dokazovaniu zodpovedajú. Bolo teda bez

pochybností preukázané za akých okolností došlo k predmetnej dopravnej nehode, za akých

technických, a výhľadových pomerov zo strany vozidla obžalovaného i vozidla poškodenej.

Bez pochybností zostalo, že obžalovaný prekročil v inkriminovanú dobu povolenú rýchlosť,

pričom v zmysle zásady in dubio pro reo je potrebné túto ustáliť na rýchlosť 71 km/hod, ako

aj to, že poškodená vošla do križovatky, v ktorej bola povinná dať prednosť vjazde vozidlám

jazdiacim po hlavnej ceste. Je teda dostatočne preukázané, že na uvedenej dopravnej

nehode majú svoj podiel obaja účastníci, resp. obe vozidlá. Krajský súd však pripomína, že

pre rozhodnutie o vine či nevine obžalovaného, resp. o jeho podiele je rozhodujúce

posúdenie technických príčin dopravnej nehody z právneho hľadiska. Pritom je potrebné

vziať do úvahy schopnosti oboch vodičov, ktorí pre rozhodnutie na riešenie dopravnej

situácie majú čas merateľný v zlomkoch sekundy či niekoľko málo sekúnd. V tomto prípade

minimálny čas na rozhodnutie pre zabránenie dopravnej nehody mal práve obžalovaný

a podstatne viac poškodená.

Poškodená ako vyplýva zo znaleckého posudku a rekonštrukcie podľa názoru

krajského súdu sa nedostatočne presvedčila o dopravnej situácii na hlavnej ceste vľavo

a vošla do vozovky s vozidlom, ktorého akcelerácie je všeobecne v porovnaní

s modernejšími vozidlami malá. Je síce pravdou, že sa so svojim vozidlom dostala až do

protismerného jazdného pruhu, ale vytvorila nebezpečnú situáciu, aj keď nevytvorila podľa

znalca náhlu prekážku, pri ktorej by nebol schopný žiadny vodič zabrániť dopravnej

nehode.

Na druhej strane však prednosť vjazde na hlavnej ceste ešte neznamená, že takýto

vodič nie je povinný brať ohľad na konkrétnu dopravnú situáciu a na vodičov resp. vozidlá

ktoré porušili dopravné predpisy. Ak tento vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu,

ktorú vyvolal iný účastník cestnej premávky porušením jej pravidiel, takže nezabránil

dopravnej nehode, i keď pri správnej reakcii bolo možno nehode zabrániť je z právneho

hľadiska vinný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný mal dva spôsoby ako

nehode zabrániť, reagoval však i v dôsledku prekročenia povolenej rýchlosti oneskorene

a nesprávne. Takúto nesprávnu reakciu v tomto konkrétnom prípade však nie je možno

považovať za porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h/ Tr. zák.»

13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu

s napadnutým rozsudkom okresného súdu považoval ústavný súd za potrebné citovať aj

z podstatnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. zo

7. júla 2011:

„Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal súd za preukázané, že

obžalovaný sa dopustil žalovaného skutku tak, ako súd ustálil vo výrokovej časti tohto

rozsudku (súd po vykonanom dokazovaní v žalovanom skutku správne označil názvy ulíc

a správne uviedol ustanovenia o premávke na pozemných

komunikáciách, ktoré obžalovaný porušil). V danom prípade je obžalovaný jednoznačne

a priamo usvedčený znaleckým dokazovaním, z ktorého bez pochyby vyplýva, že obžalovaný

zvolil nesprávny spôsob jazdy, keď jednak nedodržal predpísanú rýchlosť jazdy a následne

zmenil smer jazdy tak, že vošiel do protismerného jazdného pruhu, kde došlo k zrážke

s poškodenou. Znalec v žiadnom smere nepripustil možnosť, že by poškodená vytvorila

obžalovanému náhlu prekážku. Zároveň potvrdil, že aj pri prekročení rýchlosti

obžalovaným o viac ako 10 km/ hod., by obžalovaný zabránil nehode. Obžalovaný však

povolenú rýchlosť prekročil až o 16,78 km/ hod.. Rovnako znalec potvrdil, že obžalovaný

mohol nehode zabrániť aj plným brzdným spomalením. Obžalovaný však zvolil smer jazdy

tak, že vošiel do protismerného jazdného pruhu, kde vrazil do vozidla poškodenej. Podľa

znaleckého dokazovania, by poškodená prešla popred vozidlo obžalovaného a zaradila by

sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej ceste, čo jej však obžalovaný zmenou smeru jazdy

neumožnil. Podľa súdneho znalca poškodená nevytvorila obžalovanému náhlu prekážku.

Výsledky znaleckého dokazovania zároveň korešpondujú s výpoveďou poškodenej, ktorá

potvrdila, že zastala pred križovatkou a následne sa s vozidlom pohla dopredu, kde z ľavej

strany uvidela svetla prichádzajúceho vozidla, pričom zaregistrovala, že ide rýchlejšie,

preto pridala a presunula sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej ceste, kde však už

nepokračovala plynulé vjazde, nakoľko sa zrazila s vozidlom obžalovaného, ktorý do tohto

jej pruhu vošiel. V danom prípade nie je relevantné, či poškodená dokázala odhadnúť

presne na metre vzdialenosť, ktorá ju delila od vozidla obžalovaného ani to, ako rýchlo sa

obžalovaný približuje, teda či jeho prekročenie rýchlosti je natoľko vysoké, že križovatkou

nestihne prejsť, nakoľko súdny znalec potvrdil, že nemala čas s vozidlom cúvnuť a preto

zvolila správne riešenie, že pridala a zaradila sa do svojho jazdného pruhu na hlavnej

ceste. Z výpovede obžalovaného vyplýva, že tento síce išiel rýchlejšie ako bola predpísaná

rýchlosť, nevykonal žiadne spomalenie z dôvodov obmedzovacích značení (prechody pre

chodcov, výjazd vozidiel hasičského záchranného zboru), nakoľko tieto neboli potrebné,

keďže na chodníkoch nestáli žiadni chodci a keď zbadal vozidlo poškodenej, ktoré sa už

čiastočne nachádzalo v križovatke, zvolil uhýbací manéver doľava, teda do protismerného

jazdného pruhu, pričom táto jeho výpoveď bola potvrdená aj znaleckým dokazovaním

a korešponduje aj s výpoveďou poškodenej, avšak takýto spôsobom jazdy bol v konečnom

dôsledku vyhodnotený ako nesprávny. Popísaný spôsob jazdy bol príčinou dopravnej

nehody, pri ktorej došlo k zraneniu poškodenej. Napriek tomu, že obžalovaný sa bránil tým,

že poškodená mu nedala prednosť vjazde, hoci mala túto povinnosť v zmysle dopravného

značenia na ceste, z ktorej prichádzala, táto skutočnosť nemala podiel na dopravnej

nehode, a to s ohľadom na nesprávne zvolený spôsobom jazdy obžalovaného. Zo znaleckého

posudku je zrejmé, že poškodená prednosť vjazde obžalovanému dala vzhľadom na

povolenú rýchlosť, prednosť vjazde obžalovanému nedala len vo vzťahu k jeho výrazne

prekročenej rýchlosti, ktorú však ako účastníčka cestnej premávky nie je povinná predvídať.

Rovnako sa súd zaoberal tvrdením obžalovaného, podľa ktorého poškodená mala mať

zaradený 3. rýchlostný stupeň, a preto jej prechod do jazdného pruhu nebol plynulý, no

v danom prípade z výpovede súdneho znalca vyplynulo, že ak by poškodená mala taký

stupeň zaradený, nebola by sa so svojím vozidlom pohla, a to s ohľadom na skutočnosť, že

sa rozbiehala do kopca a rozbehnutie na 3. rýchlostnom stupni by bolo priam nemožné.

Ďalej nebola potvrdená výpoveď obžalovaného vtom, že by poškodená nebola zastala, resp.

spomalila, ale že mu náhle vošla do jeho jazdného pruhu. Aj v tomto prípade súd svoje

závery opiera o znalecké dokazovanie a výpoveď znalca, a to v časti, kde znalec uvádza

jednotlivé rýchlosti vozidla poškodenej s poukazom na vzdialenosť od miesta nehody,

z ktorej je zrejmé, že rýchlosť poškodenej zodpovedá tomu, že zastala a postupne sa

rozbiehala. Jej rýchlosť sa postupne zvyšovala, pričom zo znaleckého posudku je zrejmé, že

táto rýchlosť sa postupne zvyšovala z rýchlosti 6,8 km/ hod. na 12,04 km/ hod. a následne

na 15,04 km/hod. V čase stretu vozidiel spomalenie vozidla poškodenej predstavovalo 23,66

km/ hod.. Uvedené tak jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že poškodená nevbehla

obžalovanému náhle do jazdnej dráhy, ale práve naopak, snažila sa zrýchliť, aby jazdný

pruh obžalovaného uvoľnila, nakoľko si všimla, že sa približuje rýchlejšie, ako by mal.

V danej chvíli nemohla poškodená predpokladať, že obžalovaný prudko zmení smer jazdy

a prejde do jej jazdného pruhu. Poškodená nemohla predpokladať, že obžalovaný zvolí

nesprávny spôsob jazdy a v konečnom dôsledku vytvorí náhlu prekážku práve on

poškodenej. Obžalovaný sa tiež bránil tým, že poškodená po nehode mala podľa neho

povedať, že sa ponáhľala, táto skutočnosť však nebola potvrdená žiadnym dôkazom a súd

v danom prípade uveril poškodenej, ktorá uviedla, že do práce sa neponáhľala, nakoľko

nehoda sa stala v čase o 21.35 hod., pričom poškodená išla do práce, kde jej cesta trvá asi

2-3 minúty, pričom aj s prezlečením jej to trvá cca 10 minút. Pracovná doba jej začínala

o 22.00 hod., a teda od nehody mala k dispozícii 25 minút, čo svedčí pre jej výpoveď, že sa

neponáhľala. Tvrdenia obžalovaného o ponáhľaní sa poškodenej, o tom, že vytvorila náhle

prekážku, nedala mu prednosť vjazde a vošla do križovatky tak, že ho ohrozila, vyhodnotil

súd ako obranu obžalovaného s cieľom vyviniť sa. Takejto obrane súd neuveril vzhľadom na

vykonané dôkazy, a to najmä znalecké dokazovanie a výpoveď poškodenej. Pri dopravnej

nehode spôsobenej obžalovaným došlo k zraneniu poškodenej, keď táto utrpela zlomeniu

kĺbových výbežkov 6. a 7. krčného stavca, oblúka 6. stavca a posunutie medzi 6. a 7.

stavcom. Poškodená utrpela podvrtnutie krčnej chrbtice ťažkého stupňa, tržnú ranu na čele

na ľavej strane a pomliaždenie pravého palca na ruke. Najzávažnejším bolo poranenie

krčných stavcov, nakoľko došlo k zlomenine a poškodeniu stavcov. Poškodená bola

obmedzená aj na bežnom spôsobe života najviac podvrtnutím krčnej chrbtice, ktorá musela

byť fixovaná pevným lincom a po zistení pretrvávajúcej instability si zranenie vyžiadalo

operačný zákrok, ktorým bola riešená roztrhnutá medziplatnička a fixácia 2 stavcov.

Následne bola potrebná rehabilitačná liečba a pre intolerancie materiálu bola progresívne

odstránená kovová dlážka. Zranenie poškodenej malo charakter ťažkej ujmy na zdraví.

Preto súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného skutku, ktorý po

právnej stránke kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 od. 1, ods. 2 písm.

a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zákona, nakoľko poškodenej z nedbanlivosti

spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, pričom svojím konaním zároveň porušil dôležitú povinnosť

vyplývajúcu zo zákona, v danom prípade zo o premávke na

pozemných komunikáciách platnom v čase spáchania skutku. V danom prípade teda boli

naplnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu, tak po subjektívnej

ako aj po objektívnej stránke.“

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obidva súdy konali v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú

obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

16. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v tejto súvislosti najmä judikoval,

že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997). Zároveň však ESĽP pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B).

17. Obidva súdy vo svojich napadnutých rozhodnutiach v merite sťažovateľovej

trestnej veci právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom reflektovali na ním

vznesené námietky, s ktorými sa primerane vysporiadali, pričom neopomenuli vo svojich

rozhodnutiach aj podrobne zdôvodniť a vysvetliť svoje úvahy, ktorých závery našli svoje

premietnutie tak vo vykonanom dokazovaní, ako aj v ich zákonnom zdôvodnení.

Predovšetkým záver všeobecných súdov o preukázaní viny/zavinenia sťažovateľa za vznik

udalosti dopravnej nehody a jeho zdôvodnenie predostreté v odôvodnení predovšetkým

krajského súdu (v nadväznosti na právne závery predostreté v rozhodnutí okresného súdu,

pozn.) je výsledkom rozumovo primeraného uváženia všetkých vykonaných dôkazov

a z nich vyplývajúcich záverov, ktoré tento súd v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov zhodnotil samostatne a aj v ich súhrne (podľa zásady vyjadrenej v § 2 ods. 12

v znení neskorších predpisov).

18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj

základného práva na súdnu ochranu podľa ) nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu, ani krajského súdu

a namietaným porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti (iba v jej texte, pozn.) namietal porušenie aj

ďalších práv, a to podľa čl. 7 a čl. 13 dohovoru, pričom ich porušenie odvodzoval od

porušenia práv podľa a dohovoru. V tejto súvislosti však

ústavnému súdu neposkytol žiadnu argumentáciu, ktorá by mohla byť východiskom

ústavnoprávneho posúdenia prípadného porušenia týchto práv. Vzhľadom na skutočnosť, že

po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný

súd nezistil sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj ním podaná sťažnosť v tejto časti namietajúcej

porušenie ďalších práv zaručených a dohovorom taktiež zjavne neopodstatnená.

20. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom

podaná sťažnosť aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ bol kvalifikovane zastúpený

advokátom, disponovala podstatným nedostatkom spočívajúcom vo vade navrhovaného

petitu, v ktorom sťažovateľ neuviedol, aké základné práva, resp. slobody boli v jeho prípade

porušené. Ústavný súd je totiž v súlade s ustanovením

viazaný petitom návrhu; petit návrhu teda predstavuje podstatnú náležitosť podaného

návrhu.

III.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012