Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 206/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. M.

Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a v spojení s a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupmi a rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 21. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 v spojení s (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkami

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 21. decembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Krajský súd v Trenčíne, č. k. -20 zo dňa 21. 12. 2010 rozsudkom

rozhodol o žiadosti navrhovateľa o zrušení rozhodnutia žalovaného číslo 1/226/10943-

84327/2010/990529-r zo dňa 29. 07. 2010 zamietnutím.

Krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu

predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, a bez pojednávania dospel k záveru,

že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal žiadajúc,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil správnemu

orgánu na nové rozhodnutie. Namietal nesprávne a neúplne zistený skutkový stav, a tak

vyniesol rozhodnutie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a platným právnym poriadkom.

Navrhovateľ nemohol a stále nemôže využívať predmetnú nehnuteľnosť z dôvodov, že

žalobca mu svojim konaním zamedzil využívanie predmetnej nehnuteľnosti na podnikateľské

účely a to tým, že navrhovateľ sa nemá žiadny prístup k svojej nehnuteľnosti.

Táto skutočnosť vyplýva aj s výpisu z Katastra nehnuteľností ako aj z geometrického

plánu. Je pravdou, že predmetom dane je nehnuteľnosť, a navrhovateľ je daňovník, ktorý

má z vlastníctva nehnuteľnosti daňovú povinnosť, ale navrhovateľ danú nehnuteľnosť

nemôže riadne užívať na podnikateľské účely, nakoľko nemá riadny prístup k nehnuteľnosti

tak pre seba ako aj svojich obchodných partnerov. Z vyššie uvedeného dôvodu bol

navrhovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. O nemožnosti prístupu k svojej

nehnuteľnosti je M. informované, ale do dnešného dňa sa navrhovateľ nedomohol vo veci

nápravy. Z vyššie uvedených dôvodov považoval navrhovateľ za dôvodné v jeho prípade

aplikovať právny inštitút zmiernenia tvrdosti zákona a príslušného VZN M.

Odvolací súd rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a

relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku.

Podľa vyjadrenia odvolacieho súdu neexistujú žiadne nové právne relevantné

tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Podľa názoru navrhovateľ sú rozhodnutia súdov v rozpore s dobrými mravmi,

nakoľko je tu zjavná podpora v porušovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku ktorej bol

v minulosti (v čase začiatku podnikania navrhovateľa) riadny a bezproblémový prístup.

Táto skutočnosť sa začala meniť až neskôr, kedy začalo mesto záhadným spôsobom

odpredávať okolité pozemky, pričom navrhovateľ nedostal ponuku na odkúpenie prístupovej

cesty k svojej nehnuteľnosti, ktorú využíval k podnikateľským účelom a zároveň za ňu platí

aj daň ako podnikateľský subjekt.

Znemožnením prístupovej cesty k nehnuteľnosti bol nútený ukončiť svoju

podnikateľskú činnosť a tým sa len zvyšujú jeho straty.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,

že „1. Základné právo P., s. r. o. na súdnu ochranu zaručené ... v spojení

s ... a Listiny... rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.

12. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Postupom Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené

základné právo sťažovateľa, podľa ..., a to rozsudkom Najvyššieho súdu

SR zo dňa 14. 12. 2011, č. k. a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

21. 12. 2010, č. k. -20.

3. Postupom Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne boli porušené

základné práva sťažovateľa, podľa , ... a podľa

Listiny..., a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2011, č. k. a

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. -20.

4 Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 12. 2011, č. k. a rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. -20 sa zrušuje a vec sa

vracia správnemu orgánu na nové rozhodnutie.

5. P., s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup a rozhodnutie krajského súdu z 21. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže

proti nemu bol prípustný (v rámci správneho súdnictva) opravný prostriedok, ktorý bol

v konaní o predmetnej veci aj sťažovateľkou využitý, a o jej odvolaní proti rozsudku

krajského súdu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom zo 14. decembra 201

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa (obdobne

).

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu zo 14. decembra

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. , s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,

a považuje ho za nesprávne a „v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora

v porušovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku ktorej bol v minulosti (v čase začiatku

podnikania navrhovateľa) riadny a bezproblémový prístup“.

Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku konania žalovaného správneho orgánu, najmä

„znemožnením prístupovej cesty k nehnuteľnosti bol nútený ukončiť svoju podnikateľskú

činnosť a tým sa len zvyšujú jeho straty“.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie

tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita,

akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej vzájomnej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním,

rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak

nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (m. m. , , , ,

, , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1

(ďalej aj „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia

ústavnoprocesných princípov ustanovených v až , ktorých ustálený

výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu

opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou

označených základných práv.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky a odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd konal a rozhodoval o jej odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti

druhej hlavy a v tomto konaní v celom rozsahu iba

pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľky podľa a

ods. 1 listiny (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľky mohlo ísť o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na

súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu

realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Ústavný súd v takom

prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu.

Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny

súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno

spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov. Sťažovateľke teda nebol

odopretý prístup k súdu, a ako prvostupňový súd, tak aj najvyšší súd sa jej vecou podrobne

zaoberali.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že zmyslom nemôže byť to, aby sa

ústavný súd stal prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov

v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1

, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite

preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať

výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad

v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov

alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy

z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa zverený všeobecným súdom

v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, teda nie ústavnému súdu (obdobne napr.

).

Podľa ústavného súdu posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu zo strany

najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a odôvodneniu právneho názoru najvyššieho

súdu v napadnutom rozsudku sa nedá vyčítať svojvoľnosť. Základné právo podľa čl. 46

ods. 1 neznamená tiež právo na to, „aby bol účastník konania pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho

právnymi názormi“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 21. decembra 2010

v konaní vedenom pod sp. zn. (preskúmavajúce konanie žalovaného

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a M. pri vyrubovaní dane z nehnuteľnosti za

rok 2010 v sume 301,68 €) okrem opísania dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými

zamietol žalobu sťažovateľky, jej odvolacích námietok, ktoré sú takmer totožné s

námietkami uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu, uviedol, že z podkladov

administratívneho spisu je zrejmé, že pri „vyrubení dane správca dane akceptoval údaje

žalobcu, ktoré ako daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní k dani z nehnuteľnosti v

roku 2009, keď mu bola vyrubená daň za „ostatné stavby“ v celkovej sume 281,91 €.

Na základe uvedeného daňového priznania správca dane vydal hore označený platobný

výmer, ktorým vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľnosti na zdaňovacie obdobie roku 2010 v

sume 301,68 €, a to daň zo stavieb za druh „ostatné stavby“. Rozdiel vo výške vyrubenej

dane vznikol z dôvodu zmeny ročnej sadzby dane pre kategóriu „ostatné stavby“ určenej vo

VZN pre rok 2010 v čl. 4 bode 5 písm. g) v sume 0,80 € (predtým 0,764 €).

Najvyšší súd sa pritom v zmysle stotožnil aj s právnymi závermi

krajského súdu pri vyrubovaní dane z nehnuteľnosti, ktorý uviedol, že „Správne orgány pri

vyrubení uvedenej dane vychádzali z ustanovení zákona č . (,

ods. 1 písm. g/, § 12 ods. 2, § 18 ods. 2, § 19 ods. 1 veta prvá, § 20), zo Všeobecného

záväzného nariadenia M... o miestnych daniach (čl. 4 bod 5 písm. g/ a bod 6), pričom

postupovali podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov“.

Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, nemá znaky

svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný. Najvyšší súd v danom prípade

nedospel k záveru o existencii takých okolností, ktoré by odôvodňovali zrušenie

rozhodnutia krajského súdu, resp. správneho rozhodnutia (nesprávne zistený skutkový stav),

a aj ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

podľa sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáhala aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd však zistil, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti však vecne porušenie tohto

práva vôbec neodôvodnila a nijako nekonkretizovala, v čom vidí jeho porušenie (§ 20 ods. 1

).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

4. Sťažovateľka namietala v petite aj porušenie („Slovenská republika je

zvrchovaný demokratický a právny štát... uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva..., ktorými je viazaná...“) postupom krajského súdu a najvyššieho

súdu. Túto časť sťažnosti musel ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, keďže ustanovenia a 2 sú súčasťou základných

princípov , vzhľadom na čo nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných

ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení základných práv a slobôd

uvedených v druhej hlave (m. m. , ) a navyše sťažnosť

ani v tomto smere nie je vecne vôbec odôvodnená.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

tiež ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012