Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 206/2012
PDF · 181.98 KB
No categories available
III. ÚS 206/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. M.
Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupmi a rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. z 21. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/53/2010 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkami
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 21. decembra 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 S/53/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Krajský súd v Trenčíne, č. k. 13 S/53/2010-20 zo dňa 21. 12. 2010 rozsudkom
rozhodol o žiadosti navrhovateľa o zrušení rozhodnutia žalovaného číslo 1/226/10943-
84327/2010/990529-r zo dňa 29. 07. 2010 zamietnutím.
Krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu
predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, a bez pojednávania dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal žiadajúc,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil správnemu
orgánu na nové rozhodnutie. Namietal nesprávne a neúplne zistený skutkový stav, a tak
vyniesol rozhodnutie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a platným právnym poriadkom.
Navrhovateľ nemohol a stále nemôže využívať predmetnú nehnuteľnosť z dôvodov, že
žalobca mu svojim konaním zamedzil využívanie predmetnej nehnuteľnosti na podnikateľské
účely a to tým, že navrhovateľ sa nemá žiadny prístup k svojej nehnuteľnosti.
Táto skutočnosť vyplýva aj s výpisu z Katastra nehnuteľností ako aj z geometrického
plánu. Je pravdou, že predmetom dane je nehnuteľnosť, a navrhovateľ je daňovník, ktorý
má z vlastníctva nehnuteľnosti daňovú povinnosť, ale navrhovateľ danú nehnuteľnosť
nemôže riadne užívať na podnikateľské účely, nakoľko nemá riadny prístup k nehnuteľnosti
tak pre seba ako aj svojich obchodných partnerov. Z vyššie uvedeného dôvodu bol
navrhovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. O nemožnosti prístupu k svojej
nehnuteľnosti je M. informované, ale do dnešného dňa sa navrhovateľ nedomohol vo veci
nápravy. Z vyššie uvedených dôvodov považoval navrhovateľ za dôvodné v jeho prípade
aplikovať právny inštitút zmiernenia tvrdosti zákona a príslušného VZN M.
Odvolací súd rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku.
Podľa vyjadrenia odvolacieho súdu neexistujú žiadne nové právne relevantné
tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu.
Podľa názoru navrhovateľ sú rozhodnutia súdov v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko je tu zjavná podpora v porušovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku ktorej bol
v minulosti (v čase začiatku podnikania navrhovateľa) riadny a bezproblémový prístup.
Táto skutočnosť sa začala meniť až neskôr, kedy začalo mesto záhadným spôsobom
odpredávať okolité pozemky, pričom navrhovateľ nedostal ponuku na odkúpenie prístupovej
cesty k svojej nehnuteľnosti, ktorú využíval k podnikateľským účelom a zároveň za ňu platí
aj daň ako podnikateľský subjekt.
Znemožnením prístupovej cesty k nehnuteľnosti bol nútený ukončiť svoju
podnikateľskú činnosť a tým sa len zvyšujú jeho straty.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,
že „1. Základné právo P., s. r. o. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.1 Ústavy... v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.
12. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011 porušené bolo.
2. Postupom Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené
základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., a to rozsudkom Najvyššieho súdu
SR zo dňa 14. 12. 2011, č. k. 6 Sžf/12/2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
21. 12. 2010, č. k. 13 S/53/2010-20.
3. Postupom Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne boli porušené
základné práva sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny..., a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2011, č. k. 6Sžf/12/2011 a
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. 13 S/53/2010-20.
4 Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 12. 2011, č. k. 6 Sžf/12/2011 a rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. 12. 2010, č. k. 13 S/53/2010-20 sa zrušuje a vec sa
vracia správnemu orgánu na nové rozhodnutie.
5. P., s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
postup a rozhodnutie krajského súdu z 21. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
13 S/53/2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže
proti nemu bol prípustný (v rámci správneho súdnictva) opravný prostriedok, ktorý bol
v konaní o predmetnej veci aj sťažovateľkou využitý, a o jej odvolaní proti rozsudku
krajského súdu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom zo 14. decembra 201
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011.
Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne
2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu zo 14. decembra
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/12/2011, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,
a považuje ho za nesprávne a „v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora
v porušovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku ktorej bol v minulosti (v čase začiatku
podnikania navrhovateľa) riadny a bezproblémový prístup“.
Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku konania žalovaného správneho orgánu, najmä
„znemožnením prístupovej cesty k nehnuteľnosti bol nútený ukončiť svoju podnikateľskú
činnosť a tým sa len zvyšujú jeho straty“.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu
nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie
tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita,
akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
alebo slobôd.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej vzájomnej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním,
rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak
nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, I. ÚS 91/03, II. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04,
II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, preto nemôže nahrádzať postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať
na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia
ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený
výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia najvyššieho súdu
opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou
označených základných práv.
Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky a odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd konal a rozhodoval o jej odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a v tomto konaní v celom rozsahu iba
pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľky mohlo ísť o odmietnutie
spravodlivosti majúce za následok porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na
súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu
realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Ústavný súd v takom
prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu.
Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny
súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno
spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov. Sťažovateľke teda nebol
odopretý prístup k súdu, a ako prvostupňový súd, tak aj najvyšší súd sa jej vecou podrobne
zaoberali.
Je tiež potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť to, aby sa
ústavný súd stal prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov
v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1
ústavy, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite
preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať
výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad
v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov
alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy
z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom
v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, teda nie ústavnému súdu (obdobne napr.
Podľa ústavného súdu posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu zo strany
najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a odôvodneniu právneho názoru najvyššieho
súdu v napadnutom rozsudku sa nedá vyčítať svojvoľnosť. Základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená tiež právo na to, „aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho
právnymi názormi“.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zo 14. decembra 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Sžf/12/2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 21. decembra 2010
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/53/2010 (preskúmavajúce konanie žalovaného
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a M. pri vyrubovaní dane z nehnuteľnosti za
rok 2010 v sume 301,68 €) okrem opísania dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými
zamietol žalobu sťažovateľky, jej odvolacích námietok, ktoré sú takmer totožné s
námietkami uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu, uviedol, že z podkladov
administratívneho spisu je zrejmé, že pri „vyrubení dane správca dane akceptoval údaje
žalobcu, ktoré ako daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní k dani z nehnuteľnosti v
roku 2009, keď mu bola vyrubená daň za „ostatné stavby“ v celkovej sume 281,91 €.
Na základe uvedeného daňového priznania správca dane vydal hore označený platobný
výmer, ktorým vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľnosti na zdaňovacie obdobie roku 2010 v
sume 301,68 €, a to daň zo stavieb za druh „ostatné stavby“. Rozdiel vo výške vyrubenej
dane vznikol z dôvodu zmeny ročnej sadzby dane pre kategóriu „ostatné stavby“ určenej vo
VZN pre rok 2010 v čl. 4 bode 5 písm. g) v sume 0,80 € (predtým 0,764 €).
Najvyšší súd sa pritom v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil aj s právnymi závermi
krajského súdu pri vyrubovaní dane z nehnuteľnosti, ktorý uviedol, že „Správne orgány pri
vyrubení uvedenej dane vychádzali z ustanovení zákona č . 582/2004 Z. z. (§ 9 ods. 1, § 10
ods. 1 písm. g/, § 12 ods. 2, § 18 ods. 2, § 19 ods. 1 veta prvá, § 20), zo Všeobecného
záväzného nariadenia M... o miestnych daniach (čl. 4 bod 5 písm. g/ a bod 6), pričom
postupovali podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov“.
Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, nemá znaky
svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný. Najvyšší súd v danom prípade
nedospel k záveru o existencii takých okolností, ktoré by odôvodňovali zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, resp. správneho rozhodnutia (nesprávne zistený skutkový stav),
a aj ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáhala aj vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu.
Ústavný súd však zistil, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti však vecne porušenie tohto
práva vôbec neodôvodnila a nijako nekonkretizovala, v čom vidí jeho porušenie (§ 20 ods. 1
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4. Sťažovateľka namietala v petite aj porušenie čl. 1 ústavy („Slovenská republika je
zvrchovaný demokratický a právny štát... uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva..., ktorými je viazaná...“) postupom krajského súdu a najvyššieho
súdu. Túto časť sťažnosti musel ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, keďže ustanovenia čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy sú súčasťou základných
princípov ústavy, vzhľadom na čo nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných
ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd
uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010) a navyše sťažnosť
ani v tomto smere nie je vecne vôbec odôvodnená.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tiež ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012