Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 234/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K., R., A. K., R., a A. F., R., zastúpených

advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára

2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S., Ing. K. K., A. K. a A. F. o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011

faxom a 11. mája 2011 poštou doručená sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K., R., A. K., R., a A. F.,

R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

28. februára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

«I. Sťažovatelia v 1. až 4. rade mali v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach

sp. zn. a predtým v konaní pred prvostupňovým súdom, Okresným súdom

Rožňava sp. zn. . postavenie žalovaných v 2., 4., 5. a 6. rade.

Žalobca sa podanou žalobou v konaní pred prvostupňovým súdom domáhal určenia

neplatnosti článkov V. zmlúv o prevode vlastníctva bytov uzavretých dňa 23. 2. 2002 medzi

predávajúcim žalovaným v prvom rade a žalovanými v 2. - 6. rade (teda aj sťažovateľmi

v 1. až 4. rade), ktorých vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V 231/06,

V 230/06 a V 233/06 a určenia, že vecné bremeno - právo užívania parciel 5047/1, 5047/2,

5047/3, 5039/6, 5039/7, 5039/8, 5039/9, 5039/10, 5047/17, 5047/18, 5047/19, 5047/20,

vedených na LV č. 565 k. ú. R., nevzniklo.

V čl. V. jednotlivých kúpnych zmlúv je účastníkmi uvedené, že v súlade s ustanovením

vzniká k pozemkom k parcele č. 5047/1, 5047/2,

5047/3, a k priľahlým pozemkom k parcelám č. 5047/17, 5047/18, 5047/19, 5047/20,

5039/6, 5039/7, 5039/8, 5039/9, 5039/10, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností obce

R., k. ú. R. na LV č. 565 právo užívania týchto parciel zodpovedajúce vecnému bremenu.

Vecné bremeno k uvedeným pozemkom bolo zapísané Správou katastra v R.

Výlučným vlastníkom uvedených pozemkov je žalobca. Žalobca v konaní tvrdil, že

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmluvy o prevode nehnuteľností sú v skutočnosti

rodinné domy v radovej zástavbe, a teda nie sú to bytové jednotky v obytnom dome, čo

znamená, že nie je možný postup podľa ustanovenia ,

nadväzujúc na ktoré bolo k nim zapísané vecné bremeno svedčiace sťažovateľom.

Sťažovatelia nesúhlasili so žalobou a navrhovali ju zamietnuť.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. -203 zo dňa 12. 11. 2007 vyhovel žalobe

žalobcu.

Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku podali odvolanie zo dňa 27. 12. 2007.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 19. 5. 2009 potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovatelia podali proti uvedenému rozhodnutiu mimoriadny opravný prostriedok

-podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania.

Na základe opakovaného podnetu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

mimoriadne dovolanie, v ktorom navrhol rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu

Rožňava na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 02.

2011 rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie zamieta a žalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania nepriznáva.

Citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol právnej zástupkyni

sťažovateľov doručený dňa 28. 03. 2011.

II. Sťažovatelia namietajú, že rozsudkom odporcu sp. zn. zo dňa

28. 02. 2011 bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvá veta

Dohovoru a právo podľa konať zákonom

predpísaným spôsobom pred súdom, ktorému zodpovedá povinnosť súdu nekonať inak

v zmysle iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ...

III. Odporca svojím rozhodnutím porušil práva sťažovateľov uvádzané v bode

II. tejto sťažnosti.

V predmetnej veci bolo odborom výstavby Mestského národného výboru v R. dňa 28.

12. 1972 pod č. 4028/72 vydané rozhodnutie, ktorým tento orgán udelil Okresnému

výstavbovému bytovému družstvu R. - stavebníkovi predmetného domu povolenie používať

budovu 4 bytové jednotky Štátneho majetku obci. Predmetné rozhodnutie sa odvoláva na

rozhodnutie o prípustnosti stavby vydané odborom výstavby MsNV v R. pod s. č. Vyst.

1424/70.

Je teda nesporné, že rozhodnutím o udelení povolenia na užívanie budovy

(kolaudačným rozhodnutím) bola daná do užívania jedna stavba, ktorá obsahovala 4 bytové

jednotky Štátneho majetku R.

Existencia jediného rozhodnutia, ktoré rozhodlo o užívaní celej budovy ako jednej

stavby vylučuje možnosť, že by predmetným rozhodnutím boli dané do užívania 4 rodinné

domy, keďže by išlo o 4 samostatné budovy - stavby, na čo predmetné rozhodnutie nedáva

žiadny základ.

V predmetnom rozhodnutí je zároveň uvedené, že novostavba „obdrží popisné číslo“

od MsNV. Aj z tejto časti rozhodnutia vyplýva, že išlo o jednu novostavbu, ktorej malo byť

a ako je to nesporné z vykonaného dokazovania, aj bolo pridelené jedno súpisné číslo.

V konaní bolo rovnako nesporné a preto nebolo predmetom dokazovania, že nedošlo

k zmene tohto rozhodnutia, teda budova je naďalej stavbou so 4 bytovými jednotkami, teda

bytovým domom.

Podľa ustanovenia - stavbu možno užívať len

na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu

užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového

zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli

ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného

úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane

ustanovenia § 76 až 84.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia - zmenu v užívaní stavby, ktorá je

spojená so zmenou stavby, prerokuje stavebný úrad pri stavebnom konaní a po jej

dokončení vykoná kolaudáciu zmeny stavby. Zmenu v užívaní stavby, ktorá je spojená

so zmenou stavby spočívajúcou v stavebných úpravách, ktorými sa podstatne nemení vzhľad

stavby a nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, môže prerokovať stavebný úrad

v spojenom konaní o zmene v užívaní stavby podľa odseku 1.

Odporca, rovnako ako súdy nižších stupňov sa odchýlili od rozhodnutia, ktoré

v predmetnej veci vydal orgán, v ktorého pôsobnosti bolo vydať kolaudačné rozhodnutie.

Sťažovatelia podotýkajú, že kolaudačné rozhodnutie sa odvoláva na rozhodnutie

o prípustnosti stavby (stavebné povolenie). Niet sporu o tom, že orgánu vydávajúcemu

kolaudačné rozhodnutie bolo známe stavebné povolenie, ktoré bolo vydané na základe

podkladov potrebných na jeho vydanie, súčasťou ktorých bola aj nepochybne projektová

dokumentácia.

Predmetné konanie nepatrí pod správne súdnictvo, kedy správnemu súdu patrí

kasačná súdna kontrola, v rámci ktorej preskúmava zákonnosť napadnutého správneho

rozhodnutia a postupu, pričom však nenahrádza činnosť správnych orgánov, pretože to by

znamenalo narušenie deľby moci na výkonnú a súdnu.

So zreteľom na citované zákonné ustanovenie je zrejmé, že je

v právomoci súdov posudzovať určité otázky v konaní, ktoré súdy posudzujú ako otázky

prejudiciálne. Táto právomoc však súdu patrí len dovtedy, pokiaľ orgán inak oprávnený

o tejto otázke rozhodnúť nevydal rozhodnutie.

Je nepochybné, že o charaktere stavby bolo rozhodnuté príslušným orgánom a toto

rozhodnutie, nebolo nikdy príslušným orgánom zmenené. Bolo preto povinnosťou

odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu vychádzať z tohto rozhodnutia. Nie je možné

mimo právneho konania zmeniť charakter stavby.

V konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn. , sa

v odôvodnení rozsudku okrem iného konštatuje :

„Predmetné rozhodnutie, ktoré je treba charakterizovať ako správny akt, bolo

vydané orgánom na to oprávneným v medziach jeho právomoci, je právoplatné

a vykonateľné a považuje sa preto za právne perfektné a to bez ohľadu na jeho vecnú

správnosť, ktorá nemôže byť. v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom. Aj u predmetného

rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť, pokiaľ sa nepreukáže, že bolo

vymedzeným postupom opravené alebo zrušené.“ V uvedenom konaní išlo rovnako

o správny akt.

S rozhodnutiami vydanými v správnom konaní sa podobne ako Najvyšší súd

Slovenskej republiky vysporiadava vo svojej rozhodovacej činnosti aj Ústavný súd

Slovenskej republiky. ...

Odporca, Najvyšší súd Slovenskej republiky, síce tvrdí, že, súdy sa neodchýlili od

kolaudačného rozhodnutia, pretože posúdili charakter a účel miestností charakterizovaných

v kolaudačnom rozhodnutí ako štyri bytové jednotky, rovnako ako miestnosti slúžiace

na bývanie, strana 7 šiesty odsek citovaného rozsudku NS SR. Odporca však celkom

zreteľne posúva otázku záväznosti rozhodnutia správnych orgánov v tomto prípade

kolaudačného rozhodnutia do roviny, ktorá umožňuje podoprieť rozhodnutia prvších súdov.

Je totiž nesporné, že predmetom kolaudačného rozhodnutia neboli byty, ale stavba - budova

so štyrmi bytovými jednotkami.

Rozhodnutím o povolení užívať stavbu sa povoľovala užívať stavba, ktorá bola

charakterizovaná tým, že sa v nej nachádzali štyri bytové jednotky. Kolaudačné rozhodnutie

neobsahuje žiaden údaj, ani iný signál, že by sa malo vzťahovať na viac ako jednu budovu,

pokiaľ odporca tvrdí, že z kolaudačného rozhodnutia totiž nevyplýva, či nehnuteľnosť je

rodinným domom, respektíve rodinným domčekom alebo bytovým domom so štyrmi

bytovými jednotkami potom dochádza k záveru, ktorý je celkom zjavne v zreteľnom rozpore

so skutočným obsahom tejto listiny - kolaudačného rozhodnutia.

Predmetom sporu pred súdmi nižších stupňov totiž nebolo to, či ide o rodinný dom

so štyrmi bytovými jednotkami, alebo bytový dom so štyrmi bytovými jednotkami, ale to, či

ide o jednu budovu - bytový dom alebo štyri budovy - stavby, štyri rodinné domy. Ani súdy

nižších stupňov, ani odporca nezaložili svoje rozhodnutia na závere, že by budova v ktorej

sa nachádzajú byty sťažovateľov bola jedným rodinným domom a z tohto dôvodu sa na ňu

nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov. Závery súdov nižších stupňov aj odporcu, ktoré

viedli k vydaniu ich rozhodnutí totiž spočívali v tom, že predmetná nehnuteľnosť nie je

jednou stavbou, ale štyrmi stavbami, takýto záver však kolaudačné rozhodnutie neumožňuje,

keďže toto rozhodnutie povolilo užívať jednu budovu. Ak odporca tvrdí, že predmetom

skúmania pred súdmi nižších stupňov nebola otázka, ktorá bola už vyriešená na to

príslušným orgánom, samotný obsah odôvodnenia rozsudku odporcu, toto tvrdenie

vyvracia. Na niekoľkých stranách totiž odporca vyjadruje svoje stanovisko ku charakteru

stavby, pričom uvádza rôzne argumenty pre ktoré nejde o jednu stavbu - bytový dom, ale o

štyri rodinné domy.

Takáto argumentácia je však v príkrom rozpore s už citovaným ustanovením § 134

a 135 ods. 2 . Na tomto mieste sa sťažovatelia nepovažujú

za účelné, ani potrebné zapojiť do polemiky ohľadom charakteru predmetnej nehnuteľnosti.

Samotný fakt, že odporca vo svojom rozhodnutí o charaktere tejto stavby rozsiahlo

argumentuje, nepotvrdzuje jeho účelové tvrdenie už citované, podľa ktorého súdy nižších

stupňov, a ani on sám, sa neodchýlili od kolaudačného rozhodnutia, ktorým bolo povolené

užívanie stavby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na ustanovenie § 243i ods. 2 v spojení

s ustanovením § 243b ods. 2 neposkytol nám sťažovateľom ochranu nášho práva tak ako

nám to zaručuje a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa názoru sťažovateľov tak nižších stupňov, ako aj odporca boli povinní

vychádzať z označeného rozhodnutia v zmysle ustanovenia , bez

možnosti vytvoriť si vlastný právny názor o tom vo forme predbežnej otázky.

V tomto konaní neboli súdy nižších stupňov ako ani odporca oprávnení zmeniť

svojvoľne a na základe svojho uváženia charakter stavby, o charaktere ktorej existuje

rozhodnutie, ktoré nebolo v správnom konaní zmenené.»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd o ich

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľov

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo

konať zákonom predpísaným spôsobom pred súdom zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. 02. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na

odmietnutie návrhu podľa (t. j. ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v čase

činnosti alebo v rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, ).

Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (, , , ,

). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného

zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych

konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť

k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej

úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva

na spravodlivý proces.

V zmysle štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej

doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo

v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu

normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s .“ (). Zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických

osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (,

m. m. tiež napr. ). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne

konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo

rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak

z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

z 28. februára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skutočnosti predovšetkým konštatuje, že

argumentácia uvedená v sťažnosti a skutkové vymedzenia zásahov do označených práv

sťažovateľov v prevažnej miere nesmerujú voči rozsudku najvyššieho súdu, ktorým malo

dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu ich práv, ale smerujú (s výnimkou námietky proti

nenariadeniu pojednávania dovolacím súdom) voči namietaným pochybeniam, ku ktorým

malo dôjsť podľa názoru sťažovateľov v konaní pred krajským súdom, resp. okresným

súdom, ktoré najvyšší súd „nenapravil“. Z tohto dôvodu sťažovatelia namietajú porušenie

svojich práv označeným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na meritórne rozhodnutie o mimoriadnom

dovolaní, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou, ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo z dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo ak všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť vo veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl.

(ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v .

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom

najvyššieho súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd

je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

Najvyšší súd k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Na základe opakovaného podnetu žalovaných 2/, 4/ až 6/ napadol uvedené rozsudky

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

mimoriadnym dovolaním, v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému

súdu Rožňava na ďalšie konanie a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky

vzniku a existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v spojení s nesprávnym

právnym posúdením platnosti zmlúv o prevode vlastníctva bytov na žalovaného 1/

na žalovaných 2/ až 6/, čím je daný dôvod podľa Vytkol obom

súdom, že svoje dokazovanie zamerali na riešenie otázky charakteru dotknutých

nehnuteľností napriek tomu, že o tejto otázke je od roku 1972 právoplatne rozhodnuté

príslušným stavebným úradom, z rozhodnutia ktorého vyplýva, že dotknutá nehnuteľnosť nie

je rodinným domom, ale bytovým domom so 4 bytovými jednotkami a preto v súdnom

konaní nemohlo dôjsť k zmene charakteru stavby. Za základné pochybenie považoval

nesprávne právne posúdenie veci z pohľadu ustanovenia

Z. z., z ktorého vyplýva iba jedna podmienka pre vznik práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu priamo zo zákona a to, že vlastník domu nie je vlastníkom pozemku a táto

podmienka splnená bola. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodujúci o mimoriadnom

dovolaní... bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozsudky súdov nižších

stupňov v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru, že

tento opravný prostriedok nie je dôvodný. ...

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale

i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi ( v spojení s

ods. 2 ). Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky

predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takým to vadám. Vady uvedené v ,

ani tzv. iné vady neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní

o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie okresného súdu

a rozhodnutie krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f

ods. 1 písm. c/ ) v otázke charakteru stavby a vzniku práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Predmetom konania bolo žalobcom uplatnené určenie neplatnosti V. článku zmlúv

a určenie, že k pozemkom nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona

( ).

Podstatným v preskúmavanej veci (ako súdy správne zamerali dokazovanie) pre

posúdenie platností V. článku zmlúv a posúdenie, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu

podľa vzniklo, bolo posúdenie, či bytové jednotky, ktoré

boli predmetom prevodu, sa nachádzajú v rodinnom alebo bytovom dome, a teda, či sa ich

prevod riadi ustanoveniami .

Pokiaľ generálny prokurátor vytýkal súdom, že konanie a dokazovanie zamerali

nariešenie otázky charakteru nehnuteľnosti, hoci o tejto otázke bolo právoplatne

rozhodnuté príslušným správnym orgánom tak, že ide o bytový dom a v súdnom konaní

potom už nemôže dôjsť k zmene charakteru stavby, dovolací súd uvádza nasledovné:

Podľa , listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi

orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené

za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a

ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Podľa , inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu,

môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom

rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Podľa , bytom sa na účely tohto zákona rozumie

miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na

bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky.

Podľa § 43b ods. 4 stavebného zákona, bytom je obytná miestnosť alebo súbor

obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím,

- určený na trvalé bývanie.

Podľa § 43b ods. 5 stavebného zákona, obytnou miestnosťou je miestnosť, ktorá

svojím stavebnotechnickým riešením a vybavením spĺňa podmienky na trvalé bývanie.

Povoľovanie a prevádzkovanie stavieb každého druhu i užívanie stavieb v čase

vydania stavebného povolenia i kolaudačného rozhodnutia upravoval

o stavebnom poriadku. Podľa § 5 tohto zákona, dokončené stavby bolo možné užívať len na

povolené účely. Aj podľa § 82 ods. 1 stavebného zákona, kolaudačným rozhodnutím sa

povoľuje užívanie stavby na určený účel, a ak je to potrebné, určia sa podmienky užívania.

stavby. Podľa § 85 ods. 1 prvej vety stavebného zákona, stavbu možno užívať len na účel

určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení.»

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora založil na týchto dôvodoch:

«Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že dokazovanie vykonané súdmi nižších

stupňov nebolo zamerané na riešenie otázky charakteru stavby, ktorej charakter (účel

užívania, na ktorý mala a mohla slúžiť - budova určená na bývanie) bol daný kolaudačným

rozhodnutím v roku 1972, od ktorého rozhodnutia sa v tomto smere neodchýlili, ale sa

správne zamerali na riešenie otázky, či ide o rodinný alebo bytový dom, na účely zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom podľa zákona

č. , je treba vychádzať zo stavebných predpisov. Z kolaudačného rozhodnutia

vyplýva, že príslušný orgán udelil povolenie používať budovu - štyri bytové jednotky

Štátneho majetku R. Bolo tak preukázané, že ide o byty, súbory miestností určené na

bývanie, ktoré môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Charakter (účel

užívania) týchto miestností ako bytových bol tak daný kolaudačným rozhodnutím, od

ktorého rozhodnutia sa súdy neodchýlili a v súlade s a správne

z kolaudačného rozhodnutia ako verejnej listiny vychádzali. Táto námietka generálneho

prokurátora tak nebola dôvodná.

Nemožno prisvedčiť ani námietke generálneho prokurátora, že z kolaudačného

rozhodnutia vyplýva, že sa jedná o bytový dom so 4 bytovými jednotkami. Z kolaudačného

rozhodnutia totiž vôbec nevyplýva, či nehnuteľnosť je rodinným domom, resp. rodinným

domčekom, alebo bytovým domom so 4 bytovými jednotkami. Bolo preto úlohou súdov

v konaní posúdiť na účely , či ide o bytové jednotky v bytovom

dome alebo v rodinnom dome, keďže v čase vydania stavebného povolenia (rok 1970) i

vydania kolaudačného rozhodnutia (rok 1972) tento zákon neplatil.

V ustanovení (toto ustanovenie i nasledujúce

v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv), je upravený spôsob a podmienky nadobudnutia

vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva a povinnosti vlastníkov

týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich

vzájomné vzťahy a práva k pozemku. Podľa § 1 ods. 2 tento zákon sa nevzťahuje na byty

osobitného určenia, byty v domoch určených podľa schváleného územného plánu na

asanáciu a na predaj bytov v rodinných domoch. Z citovaného ustanovenia § 1 vyplýva, že

zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa nevzťahuje na všetky byty, bez ohľadu

na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie.

Byt, bytový dom, nebytové priestory, spoločné časti a zariadenia domu definoval

na svoje účely v . Podľa týchto ustanovení bytom je miestnosť

alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie

a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky (§ 2 ods. 1). Bytovým domom je

dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone

vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu

a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov

bytov a nebytových priestorov (§ 2 ods. 2). Nebytovým priestorom je miestnosť alebo súbor

miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie;

nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu, ani spoločné časti domu a spoločné

zariadenia domu (§ 2 ods. 3). Spoločnými časťami domu sa rozumejú časti domu

nevyhnutné na jeho podstatu a bezpečnosť a sú určené na spoločné užívanie, najmä základy

domu, strechy, chodby, obvodové múry, priečelia, vchody, schodištia, spoločné terasy,

podkrovia, povaly, vodorovné nosné a izolačné konštrukcie a zvislé nosné konštrukcie (§ 2

ods. 4). Spoločnými zariadeniami domu sú zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie

a slúžia výlučne tomuto domu, a to aj v prípade, ak sú umiestnené mimo domu. Takýmito

zariadeniami sú najmä výťahy, práčovne a kotolne vrátane technologického zariadenia,

.sušiarne, kočikárne, spoločné televízne antény, bleskozvody, komíny, vodovodné,

teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky (§ 2 ods. 5).

Vymedzenie pojmu bytu v súlade s citovanými ustanoveniami predpokladá, ako už

bolo vyššie uvedené, právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o tom, že miestnosť alebo

súbor miestností sú trvalo určené na bývanie ako samostatné bytové jednotky.

Rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt, ktorý podlieha režimu zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, je teda kolaudačný stav. Avšak podmienkou,

aby išlo o bytový dom bolo nielen to, aby byty boli vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve

jednotlivých vlastníkov, ale zároveň aby spoločné časti a spoločné zariadenia domu boli

súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Navyše

z vyplýva, že zákon sa nevzťahuje na predaj bytov

v rodinných domoch.»

Vo svojom rozsudku najvyšší súd vychádzal z týchto skutkových zistení:

„V preskúmavanom prípade každá bytová jednotka má svoj vlastný vstup. Po vchode

cez vchodové dvere sa nachádza v bytovej jednotke chodba, kotolňa, garáž a špajza.

V bytovej jednotke je možné sa cez schodište dostať na horné podlažie, kde sú tri izby,

kúpeľňa a kuchyňa. Bytové jednotky nemajú spoločné priestory ani spoločné miestnosti.

Každý byt je samostatne napojený na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu cez

samostatné prípojky a meracie zariadenia. Zo znaleckých posudkov taktiež vyplýva, že ide

o bytové jednotky v rodinnom dome: 1/ znaleckým posudkom Ing. T. bol vyslovený záver, že

ide o štyri rodinné domy radové so samostatným vstupom z verejnej komunikácie, ktoré

majú dve nadzemné podlažia, každý dom má jeden byt a nespĺňajú kritéria pre bytový dom,

2/ znaleckým posudkom Žilinskej univerzity, doplneným ústne výpoveďou znalca

zastupujúceho ústav bol vyslovený záver, že zo stavebno-technického hľadiska nehnuteľnosť

je budova so štyrmi bytovými jednotkami, 3/ znaleckým posudkom na zistenie hodnoty

nehnuteľnosti Ing. D. bol vyslovený záver, že ide o byty v štvorbytovej radovej zástavbe,

prevádzkovo a konštrukčne samostatné, ktoré majú dvojitú delenú stenu, plochú strechu

oddelenú atikovým murivom, nemajú spoločné žiadne časti, zariadenia ani príslušenstvo,

nachádzajú sa vedľa seba so samostatnými vstupmi, sú napojené cez samostatné merania

na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu. Z obhliadky a znaleckých posudkov

tak jednoznačne vyplýva (aj keď nie sú totožné, pozn.), že každá bytová jednotka je

samostatná, že chýba základná charakteristická vlastnosť pre bytový dom - a to spoločné

časti a spoločné zariadenia. Každý dom má svoju strechu oddelenú atikovým murivom i

obvodové múry, pričom v mieste, kde sú bytové jednotky, spojené sú oddelené dvojitou

stenou. Bytové jednotky nemajú spoločné vchody (každá má samostatný vchod), nemajú

spoločné schodištia, terasy, podkrovie, povaly a pod.; nemajú spoločné žiadne zariadenia -

výťahy, práčovne, kotolne, sušiarne, kočikárne, komíny, vodovodné, teplonosné,

kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky a pod.“

K obsahu zmlúv o prevode vlastníctva k častiam, podľa ktorých sa vlastníci sporných

bytových jednotiek stávajú aj spoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení domu, najvyšší

súd uviedol:

„Hoci v zmluvách je uvedené, že vlastníci bytov sa stávajú aj spoluvlastníkmi

spoločných častí a zariadení domu v ¼ táto časť zmlúv sa nezakladá na reálnom faktickom

stave. Vlastníci bytov nemohli nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na niečom neexistujúcom

a ani nemohli nadobudnúť podiel vo výške ¼, keď jednu zo štyroch bytových jednotiek

vlastník predal ešte v roku 2000 ako rodinný dom a ktorá nehnuteľnosť je aj zapísaná

v katastri nehnuteľnosti ako rodinný dom bez akéhokoľvek spoluvlastníckeho práva

vlastníka tohto domu na spoločných častiach a zariadeniach. Po odpredaji tejto bytovej

jednotky ako rodinného domu zostali potom tri bytové jednotky, ktoré boli predmetom

prevodu posudzovanými zmluvami.“

Najvyšší súd uzavrel, že «Je vylúčené, aby tá istá budova bola vedená ako bytový

dom i ako rodinný dom. Vlastníci bytov sa nemohli stať spoluvlastníkmi neexistujúcich

spoločných častí a zariadení a už vôbec nie v 1/4, keď išlo o prevod troch bytových

jednotiek. V konaní ďalej nebolo preukázané, že by sa vlastníci bytových jednotiek správali

ako obyvatelia bytového domu. Vo všetkých troch zmluvách je uvedené, že vlastníci

pristúpili k zmluve o výkone správy, ktorá zmluva však najskôr musí byť uzavretá medzi

správcom bytového domu (ktorý podľa výpisu ani nespĺňal predpoklady na výkon tejto

funkcie podľa ) a minimálne jedným vlastníkom bytu. V konaní

ďalej nebolo ani preukázané, že by vlastníci bytov platili príspevky do fondu prevádzky,

údržby a opráv za účelom zhromažďovania príspevkov pre potreby financovania prevádzky

spoločných priestorov, opráv a údržby, spoločných častí a zariadení, ani že by platili

príspevky na energie, ktoré by potom správca pravidelne rozúčtovával. Práve naopak, bolo

preukázané, že každá bytová jednotka má vlastnú prípojku (elektrickú, kanalizačnú,

vodovodnú) ako bytové jednotky v rodinných domoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje aj na ustanovenia stavebného

zákona účinného v čase uzavretia zmlúv. Podľa § 43b ods. 2 tohto zákona, bytový dom je

budova určená na bývanie pozostávajúca zo štyroch a z viacerých bytov so spoločným

hlavným vstupom z verejnej komunikácie. Rodinný dom podľa § 43b ods. 3 stavebného

zákona je budova určená predovšetkým na rodinné bývanie so samostatným vstupom

z verejnej komunikácie, ktorá má najviac tri byty, dve nadzemné podlažia a podkrovie.

Ostatné obytné budovy patria pod § 43b ods. 1 písm. c/ ako ostatné budovy na bývanie.

V preskúmavanom prípade ani podľa stavebného zákona budova nespĺňa charakteristiku

bytového domu, keď byty nemajú spoločný hlavný vstup z verejnej komunikácie. Naopak

podľa stavebného zákona spĺňa charakteristiku rodinného domu ako budovy určenej na

rodinné bývanie so samostatným vstupom z verejnej komunikácie.

Pri výklade pojmu bytový dom nemožno neprihliadnuť aj na to, že zákonom

č. , ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2007, bol zmenený a doplnený zákon

č. , okrem iného, aj v ustanovení tak, že definícia pojmu bytový dom

bola spresnená a je ním ... „budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená

na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok

ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov

a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom

spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.“

Na základe uvedeného nejde o bytový dom, ani dom spôsobilý na to, aby bol v súlade

so pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať znaky

takéhoto domu.

Potrebné bolo potom uzavrieť, že oba súdy správne posúdili aj otázku vzniku práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemkom žalobcu, keď rozhodli, že uvedené právo

podľa nevzniklo, pretože na predaj týchto budov sa

nevzťahuje.».

Sťažovatelia odvodzovali porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva na

spravodlivé súdne konanie z tvrdeného nerešpektovania druhej vety

konajúcimi súdmi (podľa otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému

orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom

rozhodnutie, súd z neho vychádza).

V posudzovanom prípade bolo preto potrebné zamerať sa na hodnotenie

kolaudačného rozhodnutia z roku 1972 konajúcimi súdmi, pretože práve toto hodnotenie

sťažovatelia považovali za prejav svojvôle všeobecných súdov spojený s porušením zákona

( ), čo by mohlo viesť k záveru o porušení ich základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu kolaudačného rozhodnutia, ktoré sťažovatelia priložili k svojej sťažnosti,

vyplýva, že ním bolo v prospech Okresného výstavbového družstva R. udelené povolenie

„používať budovu... 4. byt. jednotky Štátneho majetku v obci R.“. Podľa názoru ústavného

súdu z uvedenej formulácie nemožno jednoznačne vyvodiť, či stavba, ktorej užívanie bolo

povolené podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 1972, je bytovým domom

spĺňajúcim znaky bytového domu exaktne vymedzené zákonom Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Ústavný súd tu poukazuje na vyjadrenie

žalobcu k odvolaniu sťažovateľov, z ktorého vyplýva odlišný právny režim stavieb v roku

1972 v porovnaní s právnou úpravou v súčasnosti. Navyše predmetné kolaudačné

rozhodnutie „pracuje“ s termínom „budova“ bez toho, aby jednoznačne uviedlo, o aký druh

stavby ide v kontexte v tom čase účinných právnych predpisov. Preto bolo aj podľa názoru

ústavného súdu správne, ak Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný súd“) a Krajský súd

v Košiciach dokazovanie zamerali na faktické zistenie charakteru spornej stavby bez toho,

že by sa cítili viazané predmetným kolaudačným rozhodnutím práve v tejto otázke.

Skutkové závery, ku ktorým potom konajúce súdy (predovšetkým okresný súd)

dospeli, nepovažuje ústavný súd za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vychádzali zo

skutkových okolností plynúcich zo súvisiaceho súdneho spisu doplnených výsluchom

znalca. Výsledky, ku ktorým potom dospeli, riadne odôvodnili poukazom na detailné

stavebno-technické charakteristiky spornej stavby doplnené i o skutočnosti uvedené

v súvisiacom súdnom spise, z ktorých vyplýva predaj jednej z dotknutých bytových

jednotiek v roku 2000 ako rodinného domu, ale aj písomné vyjadrenie Okresného úradu

v R. z roku 1999 o tom, že ide o rodinné domy v radovej zástavbe.

Preto, ak konajúce súdy po vyhodnotení uvedených dôkazov samostatne, ale aj v ich

vzájomných súvislostiach dospeli k záveru, že predmetnú stavbu tvoria rodinné domy a že

nejde o bytový dom podľa zákona o vlastníctve bytov, nemožno ich záver hodnotiť ako

porušujúci , keďže na aplikáciu tohto ustanovenia v posudzovanom

prípade nedávalo kolaudačné rozhodnutie z roku 1972 potrebný základ.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľov spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce

nesúhlasia, ale namietaný rozsudok bol primeraným spôsobom odôvodnený na základe

ústavne akceptovateľných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom

prípade preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Najvyšší súd na argumentáciu

sťažovateľov reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone, arbitrárnosť a zjavnú

neodôvodnenosť jeho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý vo veci

nenariadil pojednávanie

Sťažovatelia ďalej namietajú, že im postupom najvyššieho súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom.

Podľa v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Podľa dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez

pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že závisí od

rozhodnutia dovolacieho súdu, či vo veci nariadi pojednávanie. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že nenariadil vo veci

pojednávanie, odvolávajúc sa na v spojení s , t. j. postupoval

v súlade s príslušnými ustanoveniami . Takýto postup

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu sťažovateľom k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ústavný súd preto odmietol

sťažnosť aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách

sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012