Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 245/2012
PDF · 222.84 KB
No categories available
IV. ÚS 245/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Er/1230/2011 a jeho uznesením zo 4. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012
osobne podaná sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er/1230/2011 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) a jeho uznesením zo 4. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Er/1230/2011 (EX 12457/11) z dôvodu, že bol
zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa
názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva
exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný
poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.
2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne
podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra
prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil
Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej
činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory
exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou
rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.
2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný
pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru
pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Galanta došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv
sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol
k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Er/1230/2011 a jeho uznesením zo 4. januára 2012 porušil jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť:
«a) ... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ
však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne
presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl.
OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude
sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak
z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje
k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností
o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi
k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na
doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Er/1230/2011 a jeho uznesenie zo 4. januára 2012 „nelegitímne a nelegálne
limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej
miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení
z výkonu exekúcie v čase, „keď takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu vydať,
pretože nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Sťažovateľ
podaním zo dňa 21. 07. 2011 požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté
uznesenie, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v
pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že zákon
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie
alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,
a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa
napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
V súlade s § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa
odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...
Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu
o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do
desiatich dní od predloženia veci.
Podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie
je prípustný opravný prostriedok.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie obsahuje poučenie
v tomto znení: „Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa
doručenia jeho písomného vyhotovenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave...“
V súlade s poučením v napadnutom uznesení o možnosti podať proti nemu opravný
prostriedok sťažovateľ podal 5. apríla 2012 odvolanie, o ktorom v čase predbežného
prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Er/1230/2011 a jeho uznesením zo 4. januára 2012 vydaným
sudcom tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu
okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä
z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.
V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu a zároveň sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil
v snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
vyjadrujúc presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní
pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd
odmietne odvolanie, ktoré
- bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený [písm. b)],
- smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné [písm. c)].
V súlade s § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu
v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...
V okolnostiach danej veci sťažovateľ odôvodňuje paralelné podanie sťažnosti
ústavnému súdu a odvolania krajskému súdu svojimi pochybnosťami o tom, že všeobecný
súd (krajský súd, pozn.) „nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“, a teda
v konečnom dôsledku jeho odvolanie odmietne ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 OSP.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy,
ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných
prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv
alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02). Uvedené platí aj vtedy, ak sa sťažovateľ pri podaní
právneho prostriedku nápravy (v danom prípade odvolania) riadi nesprávnym poučením
súdu prvého stupňa o možnosti podať opravný prostriedok v prípadoch, keď právna úprava
podanie odvolania vylučuje, resp. aj vtedy, ak samotný sťažovateľ (ktorý opravný
prostriedok podal) má obavy z posúdenia odvolania odvolacím súdom ako neprípustného
z dôvodu, že odvolanie podala neoprávnená osoba.
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním odvolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (krajský súd ako odvolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci odvolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd berúc ohľad na svoju ustálenú judikatúru
týkajúcu sa zachovania lehoty na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010) použitím argumentum per analogiam aj
v tomto prípade bude považovať lehotu v zásade za zachovanú s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci budú zjavne vylučovať. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ
v prípade podania odvolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože
aj za predpokladu, že by odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je prípustné,
nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu odvolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (m. m.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím krajského súdu
o podanom odvolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie odvolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním odvolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012