Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 245/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. januára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012

osobne podaná sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením zo 4. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie

vo veci vedenej pod sp. zn. (EX 12457/11) z dôvodu, že bol

zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa

názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva

exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný

poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Galanta došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv

sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol

k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. januára 2012 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť:

«a) ... poznajúc obsah SR a ust. . Sťažovateľ

však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne

presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl.

a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude

sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. : „Účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak

z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom

a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa

zmeškaniu lehoty určenej ust. sťažovateľ pristupuje

k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade existencie pochybností

o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi

k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesenie zo 4. januára 2012 „nelegitímne a nelegálne

limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené Dohovoru a to v takej

miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení

z výkonu exekúcie v čase, „keď takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu vydať,

pretože nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Sťažovateľ

podaním zo dňa 21. 07. 2011 požiadal porušovateľa o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté

uznesenie, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie.“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že zákon

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie

alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53

ods. 1 “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,

a v nadväznosti na to navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené. Sťažovateľ sa

napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

V súlade s § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa

odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do

desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie

je prípustný opravný prostriedok.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie obsahuje poučenie

v tomto znení: „Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa

doručenia jeho písomného vyhotovenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave...“

V súlade s poučením v napadnutom uznesení o možnosti podať proti nemu opravný

prostriedok sťažovateľ podal 5. apríla 2012 odvolanie, o ktorom v čase predbežného

prerokovania sťažnosti nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. januára 2012 vydaným

sudcom tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu

okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu a zároveň sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil

v snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty ustanovenej v ,

vyjadrujúc presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaní

pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa (ďalej len „OSP“) odvolací súd

odmietne odvolanie, ktoré

- bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený [písm. b)],

- smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné [písm. c)].

V súlade s odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu

v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

V okolnostiach danej veci sťažovateľ odôvodňuje paralelné podanie sťažnosti

ústavnému súdu a odvolania krajskému súdu svojimi pochybnosťami o tom, že všeobecný

súd (krajský súd, pozn.) „nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“, a teda

v konečnom dôsledku jeho odvolanie odmietne ako neprípustné podľa .

Sťažnosť podľa nepredstavuje právny prostriedok nápravy,

ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných

prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv

alebo slobôd (m. m. ). Uvedené platí aj vtedy, ak sa sťažovateľ pri podaní

právneho prostriedku nápravy (v danom prípade odvolania) riadi nesprávnym poučením

súdu prvého stupňa o možnosti podať opravný prostriedok v prípadoch, keď právna úprava

podanie odvolania vylučuje, resp. aj vtedy, ak samotný sťažovateľ (ktorý opravný

prostriedok podal) má obavy z posúdenia odvolania odvolacím súdom ako neprípustného

z dôvodu, že odvolanie podala neoprávnená osoba.

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním odvolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (krajský súd ako odvolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci odvolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd berúc ohľad na svoju ustálenú judikatúru

týkajúcu sa zachovania lehoty na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (napr. m. m. ,

, , ) použitím argumentum per analogiam aj

v tomto prípade bude považovať lehotu v zásade za zachovanú s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci budú zjavne vylučovať. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ

v prípade podania odvolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože

aj za predpokladu, že by odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je prípustné,

nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu odvolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (m. m.

).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím krajského súdu

o podanom odvolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie odvolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním odvolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012