Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 219/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. Ž., P., vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. mája 2010, postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. novembra 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012

doručená sťažnosť M. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. mája

2010, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. decembra 2011.

Z predloženej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca vystupoval v konaní

pred okresným súdom o zaplatenie sumy 14 417,94 € s príslušenstvom ako žalobca z titulu

bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2010

žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe podaného odvolania sťažovateľom bol predmetný

rozsudok okresného súdu potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. novembra 2010 ako vecne správny. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 15. novembra 2010 podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ vo svojom

dovolaní uviedol dôvody dovolania podľa a

v znení neskorších predpisov (konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2011 tak, že ho odmietol. V relevantnej časti odôvodnenia

svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný

predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle Nesprávne právne

posúdení veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď ), samo (prípadne) nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal, že nesúhlasí

s napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov, pričom poukázal na skutkové

zistenia týchto súdov, najmä na to, že v súvislosti s posúdením premlčania jeho nároku

na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa vo veci konajúce súdy arbitrárne

a nepreskúmateľne vysporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa začatia plynutia a dĺžky

premlčacej doby, preto závery vo veci konajúcich súdov sú nesprávne a napadnuté

rozhodnutia označených súdov porušujú jeho označené práva.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom „vyslovil porušenie mojich ústavných práv a slobôd

v zmysle , SR v nadväznosti na Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1, čl. 11 Listiny základných práv

a slobôd, ktoré boli porušené Postupom na Okresnom súde Prešov v konaní

125 ako aj rozsudkom zo dňa 17.5.2010, postupom Krajského súdu v Prešov v konaní

ako aj rozsudkom zo dňa 15. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu

v konaní SR a uznesením zo dňa 08.11.2011

Zároveň navrhujeme Ústavnému súdu aby rozhodol tak, že v zmysle §56 ods. 2

z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov spisová značka

zo dňa 17.05.2010, Rozsudok Krajského súdu v Prešove spisová značka

zo dňa 15.11.2010, Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

08.11.2011 a vec v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodovanie.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil

splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 2

, a tým nie je splnená požiadavka povinného zastúpenia sťažovateľa

advokátom v tomto konaní. Napriek uvedenému ústavný súd upustil od výzvy adresovanej

sťažovateľovi na doplnenie sťažnosti v tomto smere, a to z dôvodu procesnej ekonómie, a to

najmä vzhľadom na výsledok predbežného prerokovania sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa

a listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. mája 2010 a postupom okresného súdu v tomto konaní

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa

a listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

a postupom okresného súdu v tomto konaní ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba

vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu ani jeho postup

v konaní, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu v tomto konaní odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a listiny, a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. novembra

2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní

2.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2010

a postupom krajského súdu v tomto konaní

Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou aj rozsudok sp. zn.

z 15. novembra 2010 a postup krajského súdu, ktorý mu predchádzal potom, ako najvyšší

súd v dovolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. z 8. decembra 2011

tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú,

pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako

aj jeho postupu, ktorý mu predchádzal, je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré (aj)

podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (), dospel k záveru, že

rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil

úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých

je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku

sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či

arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom

rozsudku krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Pre posúdenie relevantnosti sťažovateľových námietok bolo podľa názoru ústavného

súdu podstatné ustáliť to, či krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci sa ústavne

konformne vysporiadal s otázkou začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Sťažovateľ

namietal, že skutočnú vedomosť o tom, že žalovaný (mesto P., pozn.) v konaní nebol

vlastníkom prenajímanej veci (nehnuteľnosti), za ktorú sťažovateľ platil nájom, získal až

listom z 29. marca 2009, keď sa sťažovateľ dozvedel o výsledku konania o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 23. marca 2009, ktorým okresný súd zastavil toto konanie). S týmto názorom však podľa

názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť, pretože, ako to z odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa, ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

sťažovateľ sa nepochybne dozvedel a mal reálnu vedomosť o tom, že žalovaný nebol

vlastníkom sporných nehnuteľností už 12. júla 2002, najneskôr však právoplatnosťou

uznesenia vo veci okresného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2005, t. j.

12. januára 2006, keď túto skutočnosť konštatoval okresný súd. Subjektívna dvojročná

lehota skončila tak, ako ju ustálil súd prvého stupňa, teda 12. júla 2004 (v rozsudku

okresného súdu je uvedený dátum 12. júl 2002, ale z obsahu odôvodnenia nepochybne

vyplýva, že ide o zrejmú chybu v písaní). Keďže sťažovateľ uplatnil svoj nárok žalobou

13. októbra 2008, t. j. po uplynutí nielen subjektívnej, ale aj objektívnej lehoty na uplatnenie

práva z bezdôvodného obohatenia (rovnako tak to konštatoval aj krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku) okresný súd nemal inú možnosť ako prihliadnuť na vznesenú

námietku premlčania a nárok nepriznať. Z Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je

rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú

rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Z tohto hľadiska, pokiaľ krajský súd mal

preukázané skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o subjektívnej vedomosti

sťažovateľa o okolnostiach, ktoré boli rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva (list

sťažovateľa z 12. júla 2002 adresovaný primátorovi mesta P., ktorým ho informoval o tom,

že podľa údajov katastra nehnuteľností žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností,

uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2005, právoplatné

12. januára 2006, v ktorom okresný súd konštatoval skutočnosť, že žalovaný nie je

vlastníkom sporných nehnuteľností, a ktorého účastníkom bol aj sťažovateľ), je ústavne

akceptovateľný záver o nemožnosti priznania uplatneného nároku žalobou sťažovateľa

z dôvodu jeho premlčania.

Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho

postup v tomto konaní bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný so sťažovateľom

označeným článkom a listiny a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany

orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá

súdna ochrana podľa a podľa listiny, respektíve že by

postupom krajského súdu alebo jeho napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný

súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a podľa listiny, bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa

a listiny a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011 a jeho postupom v tomto konaní

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2011

odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým považuje

za podstatné zdôrazniť, že sťažovateľ v súvislosti s údajným porušením týchto označených

základných práv podľa a listiny a práva podľa dohovoru neuviedol žiadne dôvody.

Ústavný súd pripomína, že okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie

obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu, tieto však

sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených

základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému

porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň

na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade

s publikovanou judikatúrou, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

, ), sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa v spojení s pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by

bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi

namietaným porušením uvedených základných práv a označenými rozhodnutím najvyššieho

súdu a jeho postupom v označenom konaní už prima facie nie je žiadna relevantná

súvislosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012