Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 219/2012
PDF · 222.17 KB
No categories available
III. ÚS 219/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. Ž., P., vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
28 C 231/2009 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2010, postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 96/2010 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2010
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 200/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Ž. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012
doručená sťažnosť M. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 231/2009 a jeho rozsudkom zo 17. mája
2010, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 Co 96/2010 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 200/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011.
Z predloženej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca vystupoval v konaní
pred okresným súdom o zaplatenie sumy 14 417,94 € s príslušenstvom ako žalobca z titulu
bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 231/2009 zo 17. mája 2010
žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe podaného odvolania sťažovateľom bol predmetný
rozsudok okresného súdu potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 96/2010
z 15. novembra 2010 ako vecne správny. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sp. zn.
18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010 podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ vo svojom
dovolaní uviedol dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci). Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.
3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011 tak, že ho odmietol. V relevantnej časti odôvodnenia
svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný
predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle §237 O.s.p. Nesprávne právne
posúdení veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal, že nesúhlasí
s napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov, pričom poukázal na skutkové
zistenia týchto súdov, najmä na to, že v súvislosti s posúdením premlčania jeho nároku
na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa vo veci konajúce súdy arbitrárne
a nepreskúmateľne vysporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa začatia plynutia a dĺžky
premlčacej doby, preto závery vo veci konajúcich súdov sú nesprávne a napadnuté
rozhodnutia označených súdov porušujú jeho označené práva.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom „vyslovil porušenie mojich ústavných práv a slobôd
v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 20 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1, čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd, ktoré boli porušené Postupom na Okresnom súde Prešov v konaní 28C 231/2009-
125 ako aj rozsudkom zo dňa 17.5.2010, postupom Krajského súdu v Prešov v konaní
18Co 96/2010 ako aj rozsudkom zo dňa 15. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu
v konaní SR 3Cdo/200/2011 a uznesením zo dňa 08.11.2011
Zároveň navrhujeme Ústavnému súdu aby rozhodol tak, že v zmysle §56 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z.z. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov spisová značka
28C 231/09 zo dňa 17.05.2010, Rozsudok Krajského súdu v Prešove spisová značka
18Co 96/2010 zo dňa 15.11.2010, Uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/200/2011 zo dňa
08.11.2011 a vec v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodovanie.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil
splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde, a tým nie je splnená požiadavka povinného zastúpenia sťažovateľa
advokátom v tomto konaní. Napriek uvedenému ústavný súd upustil od výzvy adresovanej
sťažovateľovi na doplnenie sťažnosti v tomto smere, a to z dôvodu procesnej ekonómie, a to
najmä vzhľadom na výsledok predbežného prerokovania sťažnosti.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa
ústavy a listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.
28 C 231/2009 zo 17. mája 2010 a postupom okresného súdu v tomto konaní
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy
a listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
a postupom okresného súdu v tomto konaní ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba
vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto
konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu ani jeho postup
v konaní, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu v tomto konaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 96/2010 z 15. novembra
2010 a postupom krajského súdu v tomto konaní
2.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 96/2010 z 15. novembra 2010
a postupom krajského súdu v tomto konaní
Sťažovateľ napádal svojou sťažnosťou aj rozsudok sp. zn. 18 Co 96/2010
z 15. novembra 2010 a postup krajského súdu, ktorý mu predchádzal potom, ako najvyšší
súd v dovolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011
tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú,
pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako
aj jeho postupu, ktorý mu predchádzal, je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého
rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré (aj)
podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že
rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil
úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých
je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku
sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či
arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle
však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom
rozsudku krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Pre posúdenie relevantnosti sťažovateľových námietok bolo podľa názoru ústavného
súdu podstatné ustáliť to, či krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci sa ústavne
konformne vysporiadal s otázkou začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Sťažovateľ
namietal, že skutočnú vedomosť o tom, že žalovaný (mesto P., pozn.) v konaní nebol
vlastníkom prenajímanej veci (nehnuteľnosti), za ktorú sťažovateľ platil nájom, získal až
listom z 29. marca 2009, keď sa sťažovateľ dozvedel o výsledku konania o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 C 192/2007
z 23. marca 2009, ktorým okresný súd zastavil toto konanie). S týmto názorom však podľa
názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť, pretože, ako to z odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa, ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,
sťažovateľ sa nepochybne dozvedel a mal reálnu vedomosť o tom, že žalovaný nebol
vlastníkom sporných nehnuteľností už 12. júla 2002, najneskôr však právoplatnosťou
uznesenia vo veci okresného súdu sp. zn. 14 C 126/2000 zo 16. decembra 2005, t. j.
12. januára 2006, keď túto skutočnosť konštatoval okresný súd. Subjektívna dvojročná
lehota skončila tak, ako ju ustálil súd prvého stupňa, teda 12. júla 2004 (v rozsudku
okresného súdu je uvedený dátum 12. júl 2002, ale z obsahu odôvodnenia nepochybne
vyplýva, že ide o zrejmú chybu v písaní). Keďže sťažovateľ uplatnil svoj nárok žalobou
13. októbra 2008, t. j. po uplynutí nielen subjektívnej, ale aj objektívnej lehoty na uplatnenie
práva z bezdôvodného obohatenia (rovnako tak to konštatoval aj krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku) okresný súd nemal inú možnosť ako prihliadnuť na vznesenú
námietku premlčania a nárok nepriznať. Z § 107 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je
rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú
rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Z tohto hľadiska, pokiaľ krajský súd mal
preukázané skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o subjektívnej vedomosti
sťažovateľa o okolnostiach, ktoré boli rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva (list
sťažovateľa z 12. júla 2002 adresovaný primátorovi mesta P., ktorým ho informoval o tom,
že podľa údajov katastra nehnuteľností žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností,
uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 C 126/2000 zo 16. decembra 2005, právoplatné
12. januára 2006, v ktorom okresný súd konštatoval skutočnosť, že žalovaný nie je
vlastníkom sporných nehnuteľností, a ktorého účastníkom bol aj sťažovateľ), je ústavne
akceptovateľný záver o nemožnosti priznania uplatneného nároku žalobou sťažovateľa
z dôvodu jeho premlčania.
Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho
postup v tomto konaní bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný so sťažovateľom
označeným článkom ústavy a listiny a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany
orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá
súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, respektíve že by
postupom krajského súdu alebo jeho napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný
súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, bolo už len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa
ústavy a listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011 a jeho postupom v tomto konaní
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 200/2011 z 8. decembra 2011
odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým považuje
za podstatné zdôrazniť, že sťažovateľ v súvislosti s údajným porušením týchto označených
základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru neuviedol žiadne dôvody.
Ústavný súd pripomína, že okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu, tieto však
sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených
základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému
porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň
na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade
s publikovanou judikatúrou, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010), sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Navyše ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by
bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi
namietaným porušením uvedených základných práv a označenými rozhodnutím najvyššieho
súdu a jeho postupom v označenom konaní už prima facie nie je žiadna relevantná
súvislosť.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2012