Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 235/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., S., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a

a 2 a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský

Chlmec č. 738/320/275-24940/11/Rem zo 7. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim

postupom a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1040505/135/2012/5081 z 23. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len

„daňový úrad“) č. 738/320/275-24940/11/Rem zo 7. októbra 2011 (ďalej len „rozhodnutie

daňového úradu“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozhodnutím Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1040505/135/2012/5081 z 23. januára 2012 (ďalej len „rozhodnutie finančného

riaditeľstva“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Daňový úrad Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“)... 7. 10. 2011 vydal

daňovú exekučnú výzvu č. 738/320/275-24940/11/Rem v zmysle § 76 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov voči sťažovateľovi ako daňovému dlžníkovi.

Daňový úrad... sťažovateľovi oznámil, že na podklade exekučného titulu, ktorým sú –

vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu č. /Kaš

zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka ku dňu 15. 8. 2011, vo výške

97.460,62 €, vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu

č. /Kaš zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka ku dňu 10. 8.

2011, vo výške 120.000 €, vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu

č. /Kaš zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka ku dňu 23. 6.

2011, vo výške 102.183,60 € začal dňa 6. 9. 2011 daňové exekučné konanie vydaním

rozhodnutia č. 738/320/275-21892/11/Rem...

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote voči... daňovej exekučnej výzve odvolanie, kde

namietal, že predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu... nakoľko sa

vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu, čo spôsobuje aj

nezákonnosť exekučného konania. Navrhol, aby správca dane v súlade s ust. § 80 ods. 1

písm. g, v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie, ktorým

predmetnú exekúciu zastaví v celom rozsahu v akom je vedená, nakoľko je vedená v rozpore

so zákonom. Zároveň... navrhol, aby správca dane rozhodol o odklade predmetnej daňovej

exekúcie z dôvodu preverovania skutočností odôvodňujúcich jej zastavenie...

Na toto odvolanie sťažovateľa reagoval daňový úrad oznámením, v ktorom ho

informoval, že sťažovateľ ako daňový dlžník nemá právny nárok na odloženie daňovej

exekúcie...

Finančné riaditeľstvo SR vydalo... 23. 1. 2012 rozhodnutie

č. 1040505/135/2012/5081, ktorým potvrdilo daňovú exekučnú výzvu daňového úradu.»

Sťažovateľka cituje ustanovenia a a

o správe daní a poplatkov a o zmene v sústave finančných orgánov v znení neskorších

predpisov a uvádza: «Odôvodnenie musí rozhodnutie... obsahovať vtedy, keď správca dane

ukladá finančné plnenie, resp. vtedy, keď daň vyrubuje odchylne od daňového priznania

alebo platobného výmeru. Odôvodnenie musí byť presvedčivé, aby viedlo k dobrovoľnému

plneniu. Treba v ňom uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými

úvahami sa správca dane spravoval pri hodnotení dôkazov, na základe akých právnych

predpisov rozhodol.

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na

súdnu a inú právnu ochranu podľa SR...

Rozhodnutie porušovateľa, ktorým bola potvrdená... daňová exekučná výzva...

a v nadväznosti naň i samotná daňová exekučná výzva... sú nezákonné okrem iného aj z

toho dôvodu, že jednou z povinností daňových orgánov je i eurokonformný výklad, ktorý

spočíva vo výklade slovenských právnych predpisov v súlade s komunitárnym právom.

Sťažovateľ má za to, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu Šiestej smernice (od

01. 01. 2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES ) a procesných postupov podľa

v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ poukazuje pritom na

odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980 a Rezolúciu ministrov

rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom.

V napadnutom rozhodnutí porušovateľa absentuje odôvodnenie, pretože v časti

rozhodnutia nazvanej odôvodnenie je len opísaný veľmi stručný obsah odvolania

sťažovateľa proti daňovej exekučnej výzve, stručne popísaný skutkový stav od začatia

daňového exekučného konania, uvedených pár zákonných ustanovení a strohé

konštatovanie porušovateľa, že námietky sťažovateľa (predovšetkým námietky ohľadom

vykonávania daňových kontrol zamestnancami miestne nepríslušného daňového úradu,

námietky ohľadom porušenia zásady proporcionality zo strany daňových orgánov ako aj

porušenie zásady proporcionality) nemôžu byť predmetom preskúmavania v odvolacom

konaní proti daňovej exekučnej výzve. Sťažovateľ má preto jednoznačne za to, že

rozhodnutie porušovateľa o odvolaní je nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie nemožno v

žiadnom prípade považovať za akt správneho orgánu, ktorým bola účastníkovi konania

poskytnutá právna ochrana (či už v pozitívnom smere alebo v negatívnom smere).

Nezákonnosť rozhodnutia porušovateľa možno vidieť aj v tom, že porušovateľ bez výhrad

prijal úvahy správcu dane bez toho, že by sa ako odvolací orgán riadne vysporiadal so

všetkými námietkami sťažovateľa. Aj podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu 4 Sž 34 a 35/97

(9/1998 ZSP) „ak sa správny orgán v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami uplatnenými v odvolaní, je to dôvodom, aby súd zrušil takéto rozhodnutie

z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a pre nedostatok dôvodov.“»

Sťažovateľka tiež uvádza: „... rozhodnutia, na základe ktorých bol vyhotovený

vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov – exekučný titul... boli vydávané v rámci

daňových kontrol, resp. ako výsledok daňových kontrol vykonávaných zamestnancami, ktorí

neboli organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane v čase vykonávania

daňovej kontroly, a teda ako výsledok nezákonne vykonávaných daňových kontrol. V

prípade ak je vydané rozhodnutie, ktoré je nezákonné, znamená to, že akékoľvek

rozhodnutie vydávané na základe takéhoto nezákonného rozhodnutia je taktiež nezákonné...

daňové orgány postupovali pri daňových kontrolách voči spoločnostiam personálne

prepojených p. M. V. týmto nezákonným spôsobom opakovane a dotknuté spoločnosti sa

voči tomuto postupu bránili podávaním žalôb o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy podľa V tejto súvislosti si dovoľuje žalobca uviesť napríklad

i rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: -25 zo dňa 9. 9. 2010 alebo

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: -28 zo dňa 28. 10. 2010

(predmetné rozsudky žalobca navrhuje súdu vyžiadať ako dôkaz v tomto konaní). V oboch

prípadoch si konajúci súd v odôvodnení rozsudkov plne osvojil argumentáciu spoločností

personálne prepojených p. M. V., keď konštatoval, že vzhľadom na záver Ústavného súdu

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -61 zo dňa 10. 12. 2009), podľa

ktorého totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj

totožnosťou jeho zamestnancov, čo príslušní správcovia dane nerešpektovali. Preto aj v

tomto prípade je potrebné konštatovať, že daňové kontroly u žalobcu boli realizované v

rozpore so zákonom, čím vzniká dôvodné podozrenie, že zo strany správcu dane mohlo

dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného marenia spravodlivosti a zneužitia

právomoci verejného činiteľa...

Konaním správcu dane sa sťažovateľ dostal do vážneho stavu právnej neistoty,

nakoľko s ohľadom na vyššie spomínané rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch si tento

musel byť vedomý, že v danom prípade postupoval v rozpore so zákonom. To je zrejmé aj zo

skutočnosti, že v obdobných prípadoch správcovia dane vyvinuli snahu konvalidovať

protiprávny stav, a to tým spôsobom, že zamestnanci miestne nepríslušného daňového

úradu boli už počas kontroly preradení k miestne príslušnému správcovi dane. Finančné

riaditeľstvo SR ako orgán rozhodujúci o odvolaní proti dodatočným platobným výmerom

vydávaným na základe nezákonne vykonávaných daňových kontrol v týchto prípadoch

v odôvodnení rozhodnutí uviedlo, že námietky odvolávajúcich nie sú opodstatnené aj

z dôvodu, že v predmetných daňových kontrolách došlo k zmene kontrolórov

vykonávajúcich daňovú kontrolu tým, že sa stali zamestnancami miestne príslušného

správcu dane, resp. boli nahradení zamestnancami miestne príslušného správcu dane.

Sťažovateľ však má za to, že nezákonný stav, t. j. stav bezprávia, nie je možné v žiadnom

prípade dodatočne konvalidovať.

Ak je teda daňová kontrola začatá v rozpore s ust.

v znení neskorších predpisov, teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú

všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonané

zamestnancami miestne nepríslušného daňového úradu nezákonné, teda i všetky úkony

vykonané a právne akty vydané v rámci daňového exekučného konania – nakoľko sú

vykonávané na základe exekučného titulu (vykonateľného výkazu) pozostávajúceho aj

z rozhodnutí vydaných v rámci takto nezákonne vykonávaných daňových kontrol, resp. ako

výsledok týchto kontrol.

Za nezákonný postup možno rovnako považovať aj konanie porušovateľa (t. j. v čase

vykonávania daňových kontrol Daňového riaditeľstva SR, v súčasnosti Finančného

riaditeľstva SR), ktorým bola porušená zásada dvojinštančnosti, t. j. dvojstupňovosti

daňového konania v rámci vykonávania daňových kontrol, z ktorých vzišli rozhodnutia, na

základe ktorých bol vydaný vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov – exekučný titul.“

Sťažovateľka uviedla (bez bližšej konkretizácie), že proti rozhodnutiu finančného

riaditeľstva podala na všeobecnom súde „žalobu o preskúmanie postupov a rozhodnutí

správnych orgánov“, a ďalej uviedla: „k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti,

podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať

s ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy aj túto ústavnú sťažnosť“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti požiadala o odklad vykonateľnosti rozhodnutia

daňového úradu a rozhodnutia finančného riaditeľstva a navrhla, aby ústavný rozhodol

týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa: D. s. r. o... podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

postupom a rozhodnutím daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/275-24940/11/Rem

zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/135/2012/5081

zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/275-24940/11/Rem

zo dňa 7. 10. 2011 a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1040505/135/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 sa zrušujú a Daňovému úradu Košice

a Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v ďalšom

porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi: D. s. r. o... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- € ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následných

rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska

rešpektovania ňou označených základných práv zaručených a práva zaručeného

dohovorom, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom,

tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom zrušenia

ňou označených rozhodnutí.

Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na všeobecnom súde a zároveň

na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane

označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

, ), že v prípade podania opravného prostriedku (prípadne

žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku

(v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému

opravným prostriedkom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012