Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 250/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., toho času vo výkone väzby, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8/2012

z 13. marca 2012 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

sp. zn. z 23. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla

2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 13. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej

len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 23. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie špecializovaného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ počas pojednávania

špecializovaného súdu 21. februára 2012 požiadal o prepustenie z väzby. Z dôvodu

vyhlásenia konečného rozhodnutia a aj v kontexte žiadostí o prepustenie z väzby podaných

okrem sťažovateľa aj ďalšími spoluobžalovanými v ich spoločnej trestnej veci bolo

pojednávanie odročené na 23. február 2012. Na tomto pojednávaní špecializovaný súd inter

alia rozhodol napadnutým rozhodnutím o zamietnutí žiadostí z 20. a 21. februára 2012

podaných sťažovateľom a aj ďalšími spoluobžalovanými. Najvyšší súd o podaných

sťažnostiach proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu rozhodol uznesením

sp. zn. z 13. marca 2012 tak, že ich zamietol pre ich nedôvodnosť podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu

sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd.

3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch častí.

V prvej napáda spôsob rozhodovania špecializovaného súdu o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, o ktorej súd rozhodol síce na verejnom pojednávaní, ale bez jeho

prítomnosti, preto sa nemohol účinným spôsobom brániť a predkladať súdu svoje

argumenty. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „V tejto súvislosti namietam, že Šts rozhodol

o ponechaní vo väzbe sice na verejnom pojednávaní, ale bez mojej prítomnosti a bez toho

aby som sa mohol pred Šts osobne vyjadriť. Takýto postup súdu je porušením principu

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces.

Dôsledku postupu súdu som nemal možnosť uplatniť svoje argumenty. Procesný postup

súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná

priležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne

nevýhodnejšej pozicie v porovnaní s druhou stranou... Zabezpečenie kontradiktórnej povahy

konania a rešpektovanie principu rovnosti zbraní predstavujú základné procesné garancie

uplatnitelné vo veciach tykajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.“ V dôsledku

zadržania jeho zvoleného obhajcu poukázal na to, že súd „... mal umožniť znova

obžalovanému po zaistení jeho zvoleného advokata zvoliť si svojho obhajcu, čo ma prednosť

pred ustanoveným nahradným obhajcom čo je zavažné procesné pochybenie zo strany súdu

a skratené právo na obhajobu.“.

V druhej časti podanej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súdy

nezdôvodnili potrebu jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe poukazom na konkrétne dôvody

a skutočnosti týkajúce sa len jeho osoby, ale poukázali na všeobecné a pre viacerých

spoluobžalovaných spoločné dôvody väzby – „... poukazujem na to, že odôvodnenia mojej

väzby sú v zasade rovnaké v navrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach o mojho vzatia

do väzby až po vynesenie nepravoplatného rozsudku. Individualizácia odôvodnenia väzby

nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachadzajuca sa vo väzbe može svoje právo

žiadať o prepustenie z väzby a podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej

ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu

argumentáciu, na základe ktorej je ona individuálne držana vo väzbe.“. Svoju argumentáciu

podporil aj poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“).

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález

a vyslovil, že

„1. bol porušený , 2 a 5 dohovoru,

Dohovoru

2. bolo porušené moje právo na obhajobu.

3. bol porušený a dohovoru, Dohovoru

4. aby Ústavný súd nariadil Najvyššiemu súdu, aby zrušil uznesenie zo dňa 13. 3.

2012 a prepustil ma z väzby na slobodu.“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa a nasl. vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na

preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do

väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko

alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa pri

rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

15. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených

v , 2 a 5 a práv zaručených v , 3 a 4 dohovoru malo dôjsť

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. marca 2012 v spojení s uznesením

špecializovaného súdu sp. zn. z 23. februára 2012 a jeho postupom, ktorý

mu predchádzal, v konaní o jeho žiadosti z 21. februára 2012, ktorou sa domáhal

prepustenia z väzby na slobodu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

špecializovaného súdu

16. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

17. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu v trestnej veci

sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti

tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa a nasl. ako

riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ďalšieho trvania väzby

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

19. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 13. marca 2012 v podstatnom

uviedol:

„Trestné stíhanie proti obžalovaným sa vedie väzobne, pričom všetci traja

obžalovaní boli vzatí do väzby na základe návrhu prokurátora uznesením sudcu pre

prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica

z 20. februára 2010, sp. zn. 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 8. marca 2010, sp. zn. , podľa z dôvodov

ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ a väzba začala plynúť 16. februára 2010.

V priebehu prípravného konania ako aj v priebehu hlavných pojednávaní na súde prvého

stupňa o väzbe obžalovaných opakovane rozhodoval nielen sudca pre prípravné konanie,

resp. senát súdu prvého stupňa, ale dôvodmi väzby sa opakovane zaoberali aj viaceré

senáty Najvyššieho súdu, pričom konštatovali, že na dôvodoch väzby sa u obžalovaných od

pôvodného rozhodovania nič nezmenilo.

Na ostatnom hlavnom pojednávaní obžalovaný A. B. (na č. l. 8989), obžalovaný M.

B. (na č. l. 9057) a F. K. (na č. l. 9051) požiadali o prepustenie z väzby na slobodu. Vo

svojej žiadosti v podstate všetci traja uvádzali, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili a

podľa nich dôvody väzby pominuli. O týchto žiadostiach bolo rozhodnuté napadnutým

uznesením.

V prerokúvanej veci podľa zistenia Najvyššieho súdu sa súd prvého stupňa

starostlivo zaoberal podstatnými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie o väzbe

obžalovaných. So závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje, a preto na jeho

argumentáciu uvedenú v odôvodnení rozhodnutia stručne odkazuje. Námietky uvedené

v sťažnosti obžalovaného M. B. nepovažuje za dôvodné. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1

písm. a/ je v prípade všetkých troch obžalovaných opodstatnený vzhľadom k tomu,

že obžalovaní boli vyššie citovaným rozsudkom, hoci zatiaľ nie právoplatne, uznaní za

vinných z obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti, za ktorú im boli uložené veľmi

citeľné nepodmienečné tresty odňatia slobody. Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej

súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu z možného úteku obžalovaných, z ich vyhýbania sa

trestnému stíhaniu, či uloženému trestu odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené

skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe

obžalovaných.

Pokiaľ ide o druhý z väzobných dôvodov podľa , tzv.

kolúznej väzby, sťažnostný súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa. Trestné

stíhanie ešte nie je právoplatne ukončené, nie je vylúčené, že vo veci bude potrebné doplniť

dokazovanie výsluchmi ďalších svedkov a vzhľadom na zistené aktivity bývalého obhajcu

obžalovaných sú obavy z marenia objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie

plne opodstatnené.

Čo sa týka väzobného dôvodu podľa , ten je daný

u všetkých troch obvinených už samotnou povahou trestnej činnosti. Reálnosť tejto obavy

vyplýva z toho, že trestná činnosť obžalovaných nespočívala len v nejakom náhodnom či

ojedinelom konaní. Trestná vec obžalovaných je súčasťou trestnej činnosti zločineckej

skupiny, v ktorej sú trestné stíhané aj ďalšie osoby.

Zároveň je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa koná v posudzovanej veci

plynulo a sťažnostný súd v tejto súvislosti nezistil na strane súdu prvého stupňa žiadne

neodôvodnené prieťahy. Obžaloba bola podaná na súde prvého stupňa 30. júna 2011,

hlavné pojednávanie prebiehalo od 12. septembra 2011 do 23. februára 2012, kedy bol

vyhlásený rozsudok, ktorým boli obžalovaní uznaní za vinných a boli im uložené vyššie

uvedené tresty odňatia slobody. Vzhľadom na počet obžalovaných a rozsah ich trestnej

činnosti možno konštatovať, že súd prvého stupňa pri dodržaní základných zásad trestného

konania rozhodol vo veci v primeranej lehote.“

20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. marca 2012 s uznesením špecializovaného súdu sp. zn.

z 23. februára 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť

z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:

«S poukazom na... skutočnosti, že žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

u všetkých troch obžalovaných boli podané po uplynutí 30-tich dní odo dňa, keď

rozhodnutie o ich predchádzajúcich žiadostiach nadobudlo právoplatnosť, súd rozhodoval

o všetkých troch žiadostiach a skúmal u nich dôvody väzby. U obžalovaného A. B. bral do

úvahy jeho argumentáciu z písomnej žiadosti, u obžalovaného F. K. vychádzal zo

záverečnej reči JUDr. J. a u obžalovaného M. B. z jeho záverečnej reči.

Skôr, než súd odôvodní jednotlivé väzobné dôvody, poukazuje na špecifický

charakter trestnej činnosti v danej veci, kedy je všetkým trom obžalovaným kladené za vinu

členstvo v zločineckej skupine. Podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že v zločineckej skupine sa praktizovali spôsoby, kedy jej členovia svoj úmysel

často krát realizovali prostredníctvom ďalších členov zločineckej skupiny. Vzhľadom na to,

že dokazovanie bolo ukončené, vo veci samej bol vyhlásený rozsudok, súd poukazuje na

konkrétne situácie, ktoré vzal za preukázané. Obžalovaný A. B. pri udelení súhlasu ku

konkrétnym skutkom tento podmienil tým, aby napríklad na podpálenie bol niekto najatý.

Keď došlo k útoku na podnik v H., nemali to urobiť domáci, dokonca ani nie S., ktorých

mohli poznať, ale urobila to časť skupiny z B. Súd z týchto dôvodov posudzoval dôvody

väzby nielen individuálne, podľa konkrétnych aktivít jednotlivca, ale aj podľa spôsobov

činnosti celej zločineckej skupiny, ktorej boli členmi. Spravujúc sa takýmto právnym

hodnotením posudzoval dôvody väzby u všetkých troch obžalovaných v týchto súvislostiach.

K dôvodom väzby podľa , t. j. ku tzv.

„útekovej väzbe“ súd poukazuje na dôvody konštatované pri vzatí, v tom čase obvinených

do väzby, kedy sa ukrývali v súvislosti s inou vecou, ktoré sú naďalej aktuálne aj s

poukazom na výpoveď svedka P. B., ktorý tiež potvrdil, ako dostal pokyn opustiť Slovensko

a najmä s poukazom na fakt, že najvyššie postavený člen S. časti skupiny – M. B. je stále na

úteku a súd proti nemu konal ako proti ušlému. K tomuto súd poukazuje na výpoveď svedka

K., ktorý popisoval ako obžalovaný A. B. vyčítavým a zlostným spôsobom reagoval, že nebol

rovnako ako M. B. informovaný o policajnej akcii, v rámci ktorej došlo k jeho zadržaniu. Z

vyššie uvádzaných trestov, ktoré boli obžalovaným uložené je zrejmá aj ďalšia náležitosť

takéhoto dôvodu väzby v zmysle hrozby vysokých trestov.

Čo sa týka dôvodov väzby podľa , t. j. tzv.

„kolúznej väzby“ súd poukazuje najmä na aktivity JUDr. K., obhajcu obžalovaných A. B.

a M. B. V tejto súvislosti nemožno nepoukázať opätovne na výpoveď svedka B., ktorý

uviedol, ako po zadržaní bez jeho iniciatívy prišiel za ním obhajca, ktorý ho usmerňoval ako

sa má správať. Tieto praktiky potvrdzuje aj obžalovaný P. vo svojej výpovedi. Z výsledkov

dokazovania vyplýva, že je vedené trestné stíhanie aj voči ďalším členom zločineckej

skupiny, avšak určite nie všetkým, čo odôvodňuje obavu z marenia objasňovania skutočností

závažných pre trestné konanie v ktoromkoľvek štádiu.

V súvislosti s dôvodmi väzby podľa , t. j. tzv.

„útekovou väzbou“ súd u obžalovaného A. B. poukazuje na množstvo skutkov, pre ktoré ho

súd uznal vinným, pričom bol v rámci štruktúry zločineckej skupiny na vyššom stupni, s tak

povediac rozhodovacou právomocou. Obžalovaný B. sa dopustil rovnako väčšieho počtu

skutkov, vo vzťahu k predchádzajúcemu odsúdeniu, niektorých aj počas skúšobnej doby. U

obžalovaného K. napriek fikcii neodsúdenia, súd poukazuje na tri záznamy v registri

trestov. Záver k obave z pokračovania v trestnej činnosti súd nemôže posudzovať od

rozhodnutia o ich vzatí do väzby, ale z predchádzajúceho spôsobu ich života a z charakteru

prejednávanej trestnej činnosti.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd mal za preukázanú formálnu

existenciu dôvodov väzby a pri posudzovaní materiálnych podmienok väzby súd odkazuje na

rozsudok vo veci samej.»

21. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto

právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych

názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním

vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní

podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd a špecializovaný súd (v príslušnej časti

odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj najvyšší súd, pozn.)

skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska

relevantných zákonných ustanovení , ale aj z hľadiska rešpektovania

základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných a dohovorom. Ústavne

súladným spôsobom už špecializovaný súd zdôvodnil potrebu poukázať na spoločné prvky

väzobného stíhania nielen sťažovateľa, ale aj ďalších spoluobvinených determinovaných

organizovaným prvkom ich trestnej činnosti a faktickým konaním ako spolupáchateľov

a členov zločineckej skupiny: „Súd... posudzoval dôvody väzby nielen individuálne, podľa

konkrétnych aktivít jednotlivca, ale aj podľa spôsobov činnosti celej zločineckej skupiny,

ktorej boli členmi.“ Potrebu ďalšieho zotrvania sťažovateľa (a ďalších spoluobžalovaných

vo väzbe, pozn.) obidva súdy zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti z hľadiska

materiálnej interpretácie podmienok útekovej, kolúznej a prevantívnej väzby podporených

konkrétnymi zisteniami vyplývajúcimi tak z vykonaného dokazovania, napr. „... súd

poukazuje najmä na aktivity... obhajcu obžalovaných A. B. a M. B.“, ako aj z písomných

podkladov doložených v spisovom materiáli, napr. „Obžalovaný B. sa dopustil rovnako

väčšieho počtu skutkov... niektorých aj počas skúšobnej doby.“

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe

z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva

priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri

vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným

porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu

konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť

vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr.

, ).

24. Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na

ktoré sa odvoláva aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu

k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva

nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej

úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť

podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším

nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov

sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného súdu v konaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 21. februára 2012

25. Sťažovateľ v podanej sťažnosti napádal aj postup špecializovaného súdu v konaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal na hlavnom pojednávaní súdu konanom

21. februára 2012, pričom tento postup odobril aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

(bod 3 prvá časť). V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu a ESĽP.

26. V ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba

nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako

po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by

mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach sú teda obsiahnuté

obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález

, , ).

27. Rešpektovanie základných práv podľa a 5 u osoby

pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných

procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého

predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

28. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre

tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré

by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup

súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá

rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do

podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“

predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález ).

29. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej

slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu

konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale

taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred

zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

30. Rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa

preskúmania zákonnosti jeho väzby však nemusí v každom jednotlivom prípade

predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv

zaručených v , 2 a 5 a v dohovoru vyžaduje, aby v priebehu

väzby obvineného/obžalovaného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť

osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci

periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4

dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná

prítomnosť obvineného/obžalovaného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení

a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je

vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej

prítomnosti obvineného/obžalovaného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis ).

31. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 13. marca 2012 reagujúc na

námietky sťažovateľa bližšie uvedené v bode 3 prvej časti tohto rozhodnutia v podstatnom

konštatoval:

„.... Námietky obžalovaného M. B., že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe

porušil jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom

väzby, nie sú opodstatnené. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný vo

svojej záverečnej reči (č. l. 9057) požiadal o prepustenie na slobodu, nakoľko dôvody väzby

pominuli, teda mal možnosť súdu prvého stupňa pred jeho rozhodnutím uviesť argumenty,

ktoré by vylučovali jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Okrem toho obžalovaný využil právo

posledného slova (č. l. 9059), kde sa mohol znovu vyjadriť k dôvodom väzby.

Kontradiktórnosť konania bola v prípade obžalovaných dodržaná.

Rovnako nie sú dôvodné námietky obžalovaného M. B., že v posudzovanej veci došlo

k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pri vyhlasovaní rozsudku nebol prítomný jeho

obhajca, ktorý bol 21. februára 2012 zadržaný policajnými zložkami.

Sťažnostný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní dňa 21. februára 2012 (č. l. 9029-

9030) boli prednesené záverečné reči, pričom na tomto pojednávaní bol prítomný i zvolený

obhajca obžalovaného JUDr. K., ktorý predniesol záverečnú reč. Na záver hlavného

pojednávania JUDr. K. požiadal senát, aby ospravedlnil jeho neúčasť na hlavnom

pojednávaní dňa 23. februára 2012, kedy bude prítomný náhradný obhajca JUDr. J.

Samotný obžalovaný prehlásil, že sa odmieta zúčastniť vyhlásenia rozsudku. Následne

predseda senátu hlavné pojednávanie dňa 21. februára 2012 o 17.10 hod. prerušil za

účelom porady senátu stým, že sa bude pokračovať 23. februára 2012 o 10.00 hod.

vyhlásením rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že vo veci už neprichádzalo do úvahy

vykonávanie žiadnych dôkazov, teda reálne poskytovanie právnej pomoci zo strany obhajcu.

Tu treba vychádzať z ustanovenia , ktoré upravuje práva a povinnosti obhajcu.

Pri vyhlasovaní rozsudku obhajca už žiadnu právnu pomoc klientovi neposkytuje. Po jeho

vyhlásení môže akurát klientovi poradiť ako reagovať na rozhodnutie súdu. Obžalovaný

však odmietol účasť na vyhlasovaní rozhodnutia, preto neprichádzala do úvahy jeho porada

s obhajcom. V tejto súvislosti sťažnostný súd obžalovanému pripomína, že pri vyhlasovaní

rozhodnutí bol prítomný náhradný obhajca JUDr. J., ktorý po vyhlásení rozhodnutí podal

za obžalovaného opravné prostriedky proti všetkým výrokom súdu prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že k žiadnej ujme na právach obžalovaného nedošlo.“

32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu aj v tejto jeho časti odôvodnenia konštatuje, že najvyšší súd primerane reflektoval na

sťažovateľom vznesené námietky týkajúce sa postupu špecializovaného súdu v konaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom ústavný súd sa s touto časťou odôvodnenia

v plnej miere stotožňuje. Špecializovaný súd v rozumne dostatočnej miere zabezpečil

realizáciu práv sťažovateľa, umožnil mu predniesť jeho námietky a vyjadrenia aj

k ďalšiemu trvaniu jeho väzby, a to za prítomnosti jeho zvoleného obhajcu, ktorý bol

prítomný na pojednávaní súdu 21. februára 2012, pričom rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa

vyhradil na samostatné pojednávanie určené na 23. február 2012. Na tomto pojednávaní už

dokazovanie vykonávané nebolo. Náhradný obhajca sťažovateľa v dostatočnej miere

zabezpečil realizáciu jeho práva na obhajobu, keď podal k jeho prospechu opravné

prostriedky, na ktoré mal sťažovateľ v zmysle právo. Ústavný súd na

základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012