Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 250/2012
PDF · 340.03 KB
No categories available
I. ÚS 250/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., toho času vo výkone väzby, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 8/2012
z 13. marca 2012 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla
2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej
len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie špecializovaného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ počas pojednávania
špecializovaného súdu 21. februára 2012 požiadal o prepustenie z väzby. Z dôvodu
vyhlásenia konečného rozhodnutia a aj v kontexte žiadostí o prepustenie z väzby podaných
okrem sťažovateľa aj ďalšími spoluobžalovanými v ich spoločnej trestnej veci bolo
pojednávanie odročené na 23. február 2012. Na tomto pojednávaní špecializovaný súd inter
alia rozhodol napadnutým rozhodnutím o zamietnutí žiadostí z 20. a 21. februára 2012
podaných sťažovateľom a aj ďalšími spoluobžalovanými. Najvyšší súd o podaných
sťažnostiach proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu rozhodol uznesením
sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 tak, že ich zamietol pre ich nedôvodnosť podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu
sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd.
3. Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch častí.
V prvej napáda spôsob rozhodovania špecializovaného súdu o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, o ktorej súd rozhodol síce na verejnom pojednávaní, ale bez jeho
prítomnosti, preto sa nemohol účinným spôsobom brániť a predkladať súdu svoje
argumenty. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „V tejto súvislosti namietam, že Šts rozhodol
o ponechaní vo väzbe sice na verejnom pojednávaní, ale bez mojej prítomnosti a bez toho
aby som sa mohol pred Šts osobne vyjadriť. Takýto postup súdu je porušením principu
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces.
Dôsledku postupu súdu som nemal možnosť uplatniť svoje argumenty. Procesný postup
súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná
priležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne
nevýhodnejšej pozicie v porovnaní s druhou stranou... Zabezpečenie kontradiktórnej povahy
konania a rešpektovanie principu rovnosti zbraní predstavujú základné procesné garancie
uplatnitelné vo veciach tykajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.“ V dôsledku
zadržania jeho zvoleného obhajcu poukázal na to, že súd „... mal umožniť znova
obžalovanému po zaistení jeho zvoleného advokata zvoliť si svojho obhajcu, čo ma prednosť
pred ustanoveným nahradným obhajcom čo je zavažné procesné pochybenie zo strany súdu
a skratené právo na obhajobu.“.
V druhej časti podanej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súdy
nezdôvodnili potrebu jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe poukazom na konkrétne dôvody
a skutočnosti týkajúce sa len jeho osoby, ale poukázali na všeobecné a pre viacerých
spoluobžalovaných spoločné dôvody väzby – „... poukazujem na to, že odôvodnenia mojej
väzby sú v zasade rovnaké v navrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach o mojho vzatia
do väzby až po vynesenie nepravoplatného rozsudku. Individualizácia odôvodnenia väzby
nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachadzajuca sa vo väzbe može svoje právo
žiadať o prepustenie z väzby a podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej
ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu
argumentáciu, na základe ktorej je ona individuálne držana vo väzbe.“. Svoju argumentáciu
podporil aj poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“).
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález
a vyslovil, že
„1. bol porušený čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 5 ods. 3
Dohovoru
2. bolo porušené moje právo na obhajobu.
3. bol porušený čl. 17 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, čl. 5 ods. 3 Dohovoru
4. aby Ústavný súd nariadil Najvyššiemu súdu, aby zrušil uznesenie zo dňa 13. 3.
2012 a prepustil ma z väzby na slobodu.“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade
s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo
byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na
preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do
väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred
svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko
alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri
rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia...
15. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru malo dôjsť
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 v spojení s uznesením
špecializovaného súdu sp. zn. PK-1T/26/2011 z 23. februára 2012 a jeho postupom, ktorý
mu predchádzal, v konaní o jeho žiadosti z 21. februára 2012, ktorou sa domáhal
prepustenia z väzby na slobodu.
II.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
špecializovaného súdu
16. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
17. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu v trestnej veci
sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti
tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ďalšieho trvania väzby
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
19. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 v podstatnom
uviedol:
„Trestné stíhanie proti obžalovaným sa vedie väzobne, pričom všetci traja
obžalovaní boli vzatí do väzby na základe návrhu prokurátora uznesením sudcu pre
prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
z 20. februára 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. marca 2010, sp. zn. 6 Tost 7/2010, podľa § 72 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 71
ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. a väzba začala plynúť 16. februára 2010.
V priebehu prípravného konania ako aj v priebehu hlavných pojednávaní na súde prvého
stupňa o väzbe obžalovaných opakovane rozhodoval nielen sudca pre prípravné konanie,
resp. senát súdu prvého stupňa, ale dôvodmi väzby sa opakovane zaoberali aj viaceré
senáty Najvyššieho súdu, pričom konštatovali, že na dôvodoch väzby sa u obžalovaných od
pôvodného rozhodovania nič nezmenilo.
Na ostatnom hlavnom pojednávaní obžalovaný A. B. (na č. l. 8989), obžalovaný M.
B. (na č. l. 9057) a F. K. (na č. l. 9051) požiadali o prepustenie z väzby na slobodu. Vo
svojej žiadosti v podstate všetci traja uvádzali, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili a
podľa nich dôvody väzby pominuli. O týchto žiadostiach bolo rozhodnuté napadnutým
uznesením.
V prerokúvanej veci podľa zistenia Najvyššieho súdu sa súd prvého stupňa
starostlivo zaoberal podstatnými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie o väzbe
obžalovaných. So závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje, a preto na jeho
argumentáciu uvedenú v odôvodnení rozhodnutia stručne odkazuje. Námietky uvedené
v sťažnosti obžalovaného M. B. nepovažuje za dôvodné. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1
písm. a/ Tr. por. je v prípade všetkých troch obžalovaných opodstatnený vzhľadom k tomu,
že obžalovaní boli vyššie citovaným rozsudkom, hoci zatiaľ nie právoplatne, uznaní za
vinných z obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej činnosti, za ktorú im boli uložené veľmi
citeľné nepodmienečné tresty odňatia slobody. Už samotná táto skutočnosť podľa ustálenej
súdnej praxe zakladá dôvodnú obavu z možného úteku obžalovaných, z ich vyhýbania sa
trestnému stíhaniu, či uloženému trestu odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené
skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe
obžalovaných.
Pokiaľ ide o druhý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., tzv.
kolúznej väzby, sťažnostný súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa. Trestné
stíhanie ešte nie je právoplatne ukončené, nie je vylúčené, že vo veci bude potrebné doplniť
dokazovanie výsluchmi ďalších svedkov a vzhľadom na zistené aktivity bývalého obhajcu
obžalovaných sú obavy z marenia objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie
plne opodstatnené.
Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ten je daný
u všetkých troch obvinených už samotnou povahou trestnej činnosti. Reálnosť tejto obavy
vyplýva z toho, že trestná činnosť obžalovaných nespočívala len v nejakom náhodnom či
ojedinelom konaní. Trestná vec obžalovaných je súčasťou trestnej činnosti zločineckej
skupiny, v ktorej sú trestné stíhané aj ďalšie osoby.
Zároveň je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa koná v posudzovanej veci
plynulo a sťažnostný súd v tejto súvislosti nezistil na strane súdu prvého stupňa žiadne
neodôvodnené prieťahy. Obžaloba bola podaná na súde prvého stupňa 30. júna 2011,
hlavné pojednávanie prebiehalo od 12. septembra 2011 do 23. februára 2012, kedy bol
vyhlásený rozsudok, ktorým boli obžalovaní uznaní za vinných a boli im uložené vyššie
uvedené tresty odňatia slobody. Vzhľadom na počet obžalovaných a rozsah ich trestnej
činnosti možno konštatovať, že súd prvého stupňa pri dodržaní základných zásad trestného
konania rozhodol vo veci v primeranej lehote.“
20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-1T/26/2011
z 23. februára 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť
z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:
«S poukazom na... skutočnosti, že žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
u všetkých troch obžalovaných boli podané po uplynutí 30-tich dní odo dňa, keď
rozhodnutie o ich predchádzajúcich žiadostiach nadobudlo právoplatnosť, súd rozhodoval
o všetkých troch žiadostiach a skúmal u nich dôvody väzby. U obžalovaného A. B. bral do
úvahy jeho argumentáciu z písomnej žiadosti, u obžalovaného F. K. vychádzal zo
záverečnej reči JUDr. J. a u obžalovaného M. B. z jeho záverečnej reči.
Skôr, než súd odôvodní jednotlivé väzobné dôvody, poukazuje na špecifický
charakter trestnej činnosti v danej veci, kedy je všetkým trom obžalovaným kladené za vinu
členstvo v zločineckej skupine. Podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že v zločineckej skupine sa praktizovali spôsoby, kedy jej členovia svoj úmysel
často krát realizovali prostredníctvom ďalších členov zločineckej skupiny. Vzhľadom na to,
že dokazovanie bolo ukončené, vo veci samej bol vyhlásený rozsudok, súd poukazuje na
konkrétne situácie, ktoré vzal za preukázané. Obžalovaný A. B. pri udelení súhlasu ku
konkrétnym skutkom tento podmienil tým, aby napríklad na podpálenie bol niekto najatý.
Keď došlo k útoku na podnik v H., nemali to urobiť domáci, dokonca ani nie S., ktorých
mohli poznať, ale urobila to časť skupiny z B. Súd z týchto dôvodov posudzoval dôvody
väzby nielen individuálne, podľa konkrétnych aktivít jednotlivca, ale aj podľa spôsobov
činnosti celej zločineckej skupiny, ktorej boli členmi. Spravujúc sa takýmto právnym
hodnotením posudzoval dôvody väzby u všetkých troch obžalovaných v týchto súvislostiach.
K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. ku tzv.
„útekovej väzbe“ súd poukazuje na dôvody konštatované pri vzatí, v tom čase obvinených
do väzby, kedy sa ukrývali v súvislosti s inou vecou, ktoré sú naďalej aktuálne aj s
poukazom na výpoveď svedka P. B., ktorý tiež potvrdil, ako dostal pokyn opustiť Slovensko
a najmä s poukazom na fakt, že najvyššie postavený člen S. časti skupiny – M. B. je stále na
úteku a súd proti nemu konal ako proti ušlému. K tomuto súd poukazuje na výpoveď svedka
K., ktorý popisoval ako obžalovaný A. B. vyčítavým a zlostným spôsobom reagoval, že nebol
rovnako ako M. B. informovaný o policajnej akcii, v rámci ktorej došlo k jeho zadržaniu. Z
vyššie uvádzaných trestov, ktoré boli obžalovaným uložené je zrejmá aj ďalšia náležitosť
takéhoto dôvodu väzby v zmysle hrozby vysokých trestov.
Čo sa týka dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. tzv.
„kolúznej väzby“ súd poukazuje najmä na aktivity JUDr. K., obhajcu obžalovaných A. B.
a M. B. V tejto súvislosti nemožno nepoukázať opätovne na výpoveď svedka B., ktorý
uviedol, ako po zadržaní bez jeho iniciatívy prišiel za ním obhajca, ktorý ho usmerňoval ako
sa má správať. Tieto praktiky potvrdzuje aj obžalovaný P. vo svojej výpovedi. Z výsledkov
dokazovania vyplýva, že je vedené trestné stíhanie aj voči ďalším členom zločineckej
skupiny, avšak určite nie všetkým, čo odôvodňuje obavu z marenia objasňovania skutočností
závažných pre trestné konanie v ktoromkoľvek štádiu.
V súvislosti s dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. tzv.
„útekovou väzbou“ súd u obžalovaného A. B. poukazuje na množstvo skutkov, pre ktoré ho
súd uznal vinným, pričom bol v rámci štruktúry zločineckej skupiny na vyššom stupni, s tak
povediac rozhodovacou právomocou. Obžalovaný B. sa dopustil rovnako väčšieho počtu
skutkov, vo vzťahu k predchádzajúcemu odsúdeniu, niektorých aj počas skúšobnej doby. U
obžalovaného K. napriek fikcii neodsúdenia, súd poukazuje na tri záznamy v registri
trestov. Záver k obave z pokračovania v trestnej činnosti súd nemôže posudzovať od
rozhodnutia o ich vzatí do väzby, ale z predchádzajúceho spôsobu ich života a z charakteru
prejednávanej trestnej činnosti.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd mal za preukázanú formálnu
existenciu dôvodov väzby a pri posudzovaní materiálnych podmienok väzby súd odkazuje na
rozsudok vo veci samej.»
21. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto
právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych
názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním
vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).
22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní
podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd a špecializovaný súd (v príslušnej časti
odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj najvyšší súd, pozn.)
skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska
relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania
základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom. Ústavne
súladným spôsobom už špecializovaný súd zdôvodnil potrebu poukázať na spoločné prvky
väzobného stíhania nielen sťažovateľa, ale aj ďalších spoluobvinených determinovaných
organizovaným prvkom ich trestnej činnosti a faktickým konaním ako spolupáchateľov
a členov zločineckej skupiny: „Súd... posudzoval dôvody väzby nielen individuálne, podľa
konkrétnych aktivít jednotlivca, ale aj podľa spôsobov činnosti celej zločineckej skupiny,
ktorej boli členmi.“ Potrebu ďalšieho zotrvania sťažovateľa (a ďalších spoluobžalovaných
vo väzbe, pozn.) obidva súdy zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti z hľadiska
materiálnej interpretácie podmienok útekovej, kolúznej a prevantívnej väzby podporených
konkrétnymi zisteniami vyplývajúcimi tak z vykonaného dokazovania, napr. „... súd
poukazuje najmä na aktivity... obhajcu obžalovaných A. B. a M. B.“, ako aj z písomných
podkladov doložených v spisovom materiáli, napr. „Obžalovaný B. sa dopustil rovnako
väčšieho počtu skutkov... niektorých aj počas skúšobnej doby.“
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe
z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva
priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri
vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným
porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu
konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť
vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr.
III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).
24. Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu (a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na
ktoré sa odvoláva aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu
k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva
nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej
úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť
podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším
nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov
sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného súdu v konaní
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 21. februára 2012
25. Sťažovateľ v podanej sťažnosti napádal aj postup špecializovaného súdu v konaní
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal na hlavnom pojednávaní súdu konanom
21. februára 2012, pričom tento postup odobril aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
(bod 3 prvá časť). V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu a ESĽP.
26. V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba
nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako
po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by
mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté
obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález
III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
27. Rešpektovanie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy u osoby
pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných
procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého
predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.
28. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre
tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré
by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup
súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá
rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do
podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“).
Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“
predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález III. ÚS 198/05).
29. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2
ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej
slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu
konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale
taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred
zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
30. Rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa
preskúmania zákonnosti jeho väzby však nemusí v každom jednotlivom prípade
predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv
zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu
väzby obvineného/obžalovaného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť
osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci
periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4
dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná
prítomnosť obvineného/obžalovaného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení
a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je
vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej
prítomnosti obvineného/obžalovaného nevyhnutným predpokladom rešpektovania
kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis III. ÚS 34/07).
31. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 8/2012 z 13. marca 2012 reagujúc na
námietky sťažovateľa bližšie uvedené v bode 3 prvej časti tohto rozhodnutia v podstatnom
konštatoval:
„.... Námietky obžalovaného M. B., že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o väzbe
porušil jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom
väzby, nie sú opodstatnené. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný vo
svojej záverečnej reči (č. l. 9057) požiadal o prepustenie na slobodu, nakoľko dôvody väzby
pominuli, teda mal možnosť súdu prvého stupňa pred jeho rozhodnutím uviesť argumenty,
ktoré by vylučovali jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Okrem toho obžalovaný využil právo
posledného slova (č. l. 9059), kde sa mohol znovu vyjadriť k dôvodom väzby.
Kontradiktórnosť konania bola v prípade obžalovaných dodržaná.
Rovnako nie sú dôvodné námietky obžalovaného M. B., že v posudzovanej veci došlo
k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pri vyhlasovaní rozsudku nebol prítomný jeho
obhajca, ktorý bol 21. februára 2012 zadržaný policajnými zložkami.
Sťažnostný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní dňa 21. februára 2012 (č. l. 9029-
9030) boli prednesené záverečné reči, pričom na tomto pojednávaní bol prítomný i zvolený
obhajca obžalovaného JUDr. K., ktorý predniesol záverečnú reč. Na záver hlavného
pojednávania JUDr. K. požiadal senát, aby ospravedlnil jeho neúčasť na hlavnom
pojednávaní dňa 23. februára 2012, kedy bude prítomný náhradný obhajca JUDr. J.
Samotný obžalovaný prehlásil, že sa odmieta zúčastniť vyhlásenia rozsudku. Následne
predseda senátu hlavné pojednávanie dňa 21. februára 2012 o 17.10 hod. prerušil za
účelom porady senátu stým, že sa bude pokračovať 23. februára 2012 o 10.00 hod.
vyhlásením rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že vo veci už neprichádzalo do úvahy
vykonávanie žiadnych dôkazov, teda reálne poskytovanie právnej pomoci zo strany obhajcu.
Tu treba vychádzať z ustanovenia § 44 Tr. por., ktoré upravuje práva a povinnosti obhajcu.
Pri vyhlasovaní rozsudku obhajca už žiadnu právnu pomoc klientovi neposkytuje. Po jeho
vyhlásení môže akurát klientovi poradiť ako reagovať na rozhodnutie súdu. Obžalovaný
však odmietol účasť na vyhlasovaní rozhodnutia, preto neprichádzala do úvahy jeho porada
s obhajcom. V tejto súvislosti sťažnostný súd obžalovanému pripomína, že pri vyhlasovaní
rozhodnutí bol prítomný náhradný obhajca JUDr. J., ktorý po vyhlásení rozhodnutí podal
za obžalovaného opravné prostriedky proti všetkým výrokom súdu prvého stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že k žiadnej ujme na právach obžalovaného nedošlo.“
32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu aj v tejto jeho časti odôvodnenia konštatuje, že najvyšší súd primerane reflektoval na
sťažovateľom vznesené námietky týkajúce sa postupu špecializovaného súdu v konaní
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom ústavný súd sa s touto časťou odôvodnenia
v plnej miere stotožňuje. Špecializovaný súd v rozumne dostatočnej miere zabezpečil
realizáciu práv sťažovateľa, umožnil mu predniesť jeho námietky a vyjadrenia aj
k ďalšiemu trvaniu jeho väzby, a to za prítomnosti jeho zvoleného obhajcu, ktorý bol
prítomný na pojednávaní súdu 21. februára 2012, pričom rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa
vyhradil na samostatné pojednávanie určené na 23. február 2012. Na tomto pojednávaní už
dokazovanie vykonávané nebolo. Náhradný obhajca sťažovateľa v dostatočnej miere
zabezpečil realizáciu jeho práva na obhajobu, keď podal k jeho prospechu opravné
prostriedky, na ktoré mal sťažovateľ v zmysle Trestného poriadku právo. Ústavný súd na
základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012