Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 11/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Š. A., K., zastúpeného JUDr. M. C., Advokátska kancelária, K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práv na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné práva Š. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. A. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť Š. A. trovy konania v sume

396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. M. C., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 zo 17. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. A., K.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práv na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 30. apríla 1997

domáhal na okresnom súde náhrady za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania spolu

s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 6. októbra 2005, ktorý

sťažovateľ napadol odvolaním, a to v časti, v ktorej bol jeho návrh zamietnutý.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o podanom opravnom prostriedku

rozhodol uznesením z 10. júna 2008, na základe ktorého prvostupňové rozhodnutie

v napadnutej časti zrušil a vrátil vec v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že krajský súd v predmetnom uznesení uložil

prvostupňovému súdu záväzný pokyn, v ktorom uviedol: „Preto bude úlohou súdu prvého

stupňa po zrušení veci v napadnutej časti o uplatnených úrokoch z omeškania rozhodnúť,

teda posúdiť dobu vzniku, ako aj výšku úrokov z omeškania.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že na vykonanom pojednávaní 27. januára 2009 okresný

súd vyhlásil uznesenie, ktorým v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d) zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a vyrovnaní“) konanie prerušil. Konanie tak nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesenie o prerušení konania nebolo vyhotovené v písomnej

podobe, a nebolo mu teda ani doručené.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené skutočnosti argumentoval:

„Odporca však aj napriek záväznému pokynu Krajského súdu v Košiciach,

na základe ktorého má v konaní postupovať a rozsudkom vo veci samej rozhodnúť

nepostupuje. Od zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Odporca neurobil

jediný úkon, ktorým by smeroval k ukončeniu právnej neistoty Sťažovateľa v konaní celkovo

trvajúcom už od roku 1997. Prejednávaná vec nie je skutkovo, ani právne zložitá, navyše

Odporca je pri posudzovaní predmetu konania viazaný právnym názorom Krajského súdu

v Košiciach.“

V rámci tejto argumentácie sťažovateľ pokračoval:

«Odporca namiesto toho, aby o uplatnených úrokoch z omeškania rozhodol,

na pojednávaní dňa 27.01.1997 vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v zmysle §14 ods. 1

písm. d) ZoKV prerušil.

Odporca konanie prerušil bez toho, aby v súlade s pokynom Krajského

súdu v Košiciach posúdil dobu vzniku, ako aj výšku úrokov z omeškania. Pokiaľ by išlo

o úroky, na ktoré by sa vzťahoval režim ustanovenia § 33 ods. 1, Odporca by o nich mohol

rozhodnúť (mohol by ich Sťažovateľovi priznať).

Sťažovateľ pre objasnenie dodáva, že skutočnosť, či bude pohľadávka môcť byť

v konkurznom konaní uspokojená je pri rozhodovaní o nej právne bezvýznamná. Sťažovateľ

podotýka, že podľa názoru Krajského súdu v Košiciach: „Zákon o konkurze a vyrovnaní

vylučuje určité pohľadávky z uspokojenia, čo znamená, že aj keď sú tieto pohľadávky

oprávnené, súd ich nemôže v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky „vrátane

úrokov z omeškania“ z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po zrušení konkurzu je ich

možné uspokojiť v súdnom alebo inom konaní (ak dlžník bude existovať a bude mať

majetok. Ide však o aplikáciu ust. 33 Zákona o konkurze a vyrovnaní a nie o prebiehajúce

súdne konanie.“

Odporca teda bez toho, aby posúdil dobu vzniku úrokov z omeškania (kedy je

pravdepodobné, že tie s ohľadom na dobu vzniku síce nebudú môcť byť uspokojené

z majetku patriaceho do podstaty, ale z hľadiska hmotného práva nezanikajú a Sťažovateľ si

ich bude môcť uplatniť v inom konaní po zrušení konkurzu) a konal tak v súlade

so záväzným pokynom, prerušil konanie z dôvodu, ktorý nemá opodstatnenie v doposiaľ

vykonanom dokazovaní. Odporca nevykonal žiadne dokazovanie na skutočnosť, že

v predmetnom konaní ide o nárok, ktorý má byť z podstaty uspokojený a preto je možné

konanie v zmysle ustanovenia §14 ods. 1 písm. d) ZoKV prerušiť.

Odporca teda okrem toho, že nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty Sťažovateľa,

teda nesmeruje k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, práve naopak svojím postupom

spôsobuje prieťahy v konaní, upiera Sťažovateľovi právo na spravodlivú súdnu ochranu

nerešpektovaním záväzného právneho názoru Krajského súdu v Košiciach a prerušením

konania bez existencie právneho dôvodu.

Odporca uznesenie o prerušení konania vyhlásil na pojednávaní dňa 27.01.2009.

Uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania. Súd je teda

týmto uznesením viazaný momentom jeho vyhlásenia. Zároveň ide o uznesenie, proti

ktorému (ako vyplýva z ustanovenia ) je prípustné odvolanie, a preto sa

doručuje účastníkom konania.

Uznesením o prerušení konania je Odporca viazaný, v konaní nepokračuje, avšak

vyhlásené uznesenie účastníkom konania nedoručil, proti uzneseniu Sťažovateľ nemohol

podať opravný prostriedok, pričom uznesenie na základe ktorého Odporca v konaní

nepokračuje, nie vykonateľné, ani právoplatné. Tento stav trvá od 27.01.2009, pričom

Odporca týmto postupom, ktorým celkom zjavne dlhodobo porušuje ustanovenia ,

upiera Sťažovateľovi jeho právo na súdnu ochranu, a zároveň na spravodlivé súdne

konanie.

Právo na doručenie rozhodnutia, ktoré sa v súlade s ustanoveniami doručuje

účastníkom konania spolu s právom podať odvolanie proti takému rozhodnutiu súdu

v prípade, že to nevylučuje, je súčasťou práva obracať sa na súd,

a teda súčasťou práva na súdnu ochranu ako takého.

Ak Odporca nedoručil svoje rozhodnutie Sťažovateľovi v súlade s ustanoveniami

a zároveň mu tým ani neumožnil podať proti nemu opravný prostriedok napriek tomu,

že proti takému rozhodnutiu zákon odvolanie pripúšťa, odňal mu svojím postupom právo

konať pred súdom.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že napriek tomu, že Odporca rozhodnutie o prerušení

konania účastníkom konania v rozpore s ustanoveniami nedoručil, v konaní

nepokračuje a nevykonáva žiadne procesné úkony smerujúce k právoplatnému skončeniu

konania práve z dôvodu, že predmetné rozhodnutie vyhlásil na pojednávaní dňa 27.01.2009.

Sťažovateľ považuje právo na doručenie rozhodnutia, ktoré sa doručuje a proti ktorému je

možné podať opravný prostriedok za súčasť práva na spravodlivé konanie.»

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ v závere svojej sťažnosti

navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým

by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práv

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal

mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

16. februára 2012 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania

a bola v ňom konštatovaná z hľadiska kritéria skutkovej a právnej zložitosti veci jej

štandardná povaha.

Okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovej otázke týkajúcej sa doručenia uznesenia

o prerušení konania uviedol túto argumentáciu: „Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a vyrovnaní účinného do 31.1.1998 iné konania než uvedené pod písmenom c)

sa prerušujú. V čase vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného bol účinný zákon, podľa

ktorého rozhodnutie o prerušení konania nebolo potrebné vyhotovovať, pretože konania

boli prerušené priamo zo zákona.“

V závere argumentácie okresný súd poukázal na obdobie od 3. novembra 1998

do 25. augusta 2003, v ktorom podľa svojho vyjadrenia nekonal, avšak z dôvodu prerušenia

konania priamo zo zákona.

V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 19. marca 2012 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku

okresného súdu sťažovateľ v úvode poukázal na ustanovenia § 167, § 168, § 170, § 201

a v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) a na uznesenie okresného súdu, ktoré tento vyhlásil na pojednávaní

konanom 27. januára 2009 a ktorým konanie prerušil v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1

písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní. V nadväznosti na to sťažovateľ dôvodil, že

predmetné uznesenie okresného súdu bolo takým prvostupňovým rozhodnutím, proti

ktorému zákon pripúšťa riadny opravný prostriedok – odvolanie, a preto bolo povinnosťou

okresného súdu doručiť ho sťažovateľovi.

Sťažovateľ pokračoval vo svojej argumentácii, v rámci ktorej prezentoval tieto

závery: «Pokiaľ v súčasnosti Odporca vo vyjadrení uviedol, že konanie vedené u Odporcu

je prerušené zo zákona, považuje tento názor prezentovaný vo vyjadrení za arbitrárny,

so zreteľom na vydané rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto konaní pod sp. zn.

-109 zo dňa 10.06.2008, v ktorom odvolací súd vyslovil svoj záväzný právny

názor.

Podľa záväzného právneho názoru Krajského súdu v Košiciach: „Zákon o konkurze

a vyrovnaní vylučuje určité pohľadávky z uspokojenia, čo znamená, že aj keď sú tieto

pohľadávky oprávnené, súd ich nemôže v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky

„vrátane úrokov z omeškania" z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po zrušení

konkurzu je ich možné uspokojiť v súdnom alebo inom konaní (ak dlžník bude existovať a

bude mať majetok. Ide však o aplikáciu ust. 33 Zákona o konkurze a vyrovnaní a nie o

prebiehajúce súdne konanie.

Preto bude úlohou súdu prvého stupňa po zrušení veci v napadnutej časti

o uplatnených úrokoch z omeškania rozhodnúť, teda posúdiť dobu vzniku, ako aj výšku

úrokov z omeškania.“

To znamená, že ak by prvostupňový súd postupoval v súlade so záväzným pokynom

odvolacieho súdu a posúdil by dobu vzniku úrokov z omeškania, pričom je pravdepodobné,

že na úroky z omeškania by sa vzťahoval režim ustanovenia § 33 ods. 1 Zákona o konkurze

a vyrovnaní, mohol by takýto nárok, ktorý by nebol uspokojovaný z podstaty, sťažovateľovi

priznať.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na ním už v konaní tvrdené skutočnosti, že

na jeho strane ide o nárok vyplývajúci z pracovného pomeru z titulu náhrady škody zo

straty na zárobku titulom choroby z povolania, toho času už len v časti úrokov z omeškania,

kedy plnenie prechádza zo zákona na vedľajšieho účastníka, ktoré nebudú vysporiadavané

z majetkovej podstaty zamestnávateľa, t. j. úpadcu.

Tieto skutočnosti neboli Odporcom vôbec v konaní skúmané a Odporca postupoval

v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, nemožno preto bez ďalšieho

v tomto konaní uzavrieť, že konanie o nároku sťažovateľa je zo zákona prerušené.

Sťažovateľ sa konaním Odporcu ocitol v situácii, kedy mu bol v konaní priznaný

nárok v časti istiny a kedy odvolací súd zaviazal Odporcu na posúdenie a rozhodnutie aj

o zvyšku nároku v časti úrokov z omeškania z priznanej istiny, avšak o ňom Odporca

nerozhodol a rozhodol prerušení konania, a to aj napriek tomu, že nárok sa s najväčšou

pravdepodobnosťou nebude uspokojovať z podstaty a nebude zahrnutý do rozvrhu

a priznaný nárok by si Sťažovateľ po zrušení konkurzu mohol uspokojiť v inom konaní (ak

dlžník bude existovať a bude mať majetok) resp. u vedľajšieho účastníka - Sociálnej

poisťovne.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis a dospel k týmto

pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal okresnému súdu 13. mája 1997 návrh, ktorým sa domáhal

zaplatenia istiny s príslušenstvom ako náhrady za stratu na zárobku z titulu choroby

z povolania.

Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I bol uznesením

krajského súdu č. k. -17 z 12. júna 1997 v súlade so zákonom o konkurze

a vyrovnaní na majetok žalovaného vyhlásený konkurz.

Okresný súd vykonal 26. júna 1997 pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti

odporcu v 2. rade odročil na neurčito pre účely jeho predvolania a vypočutia. Ďalšie

pojednávanie okresný súd vykonal 10. marca 1998.

Na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ 3. novembra 1998 doručil svoje

vyjadrenie, v ktorom oznámil, že k uzavretiu mimosúdnej dohody s odporcom nedošlo

a žiadal okresný súd o pokračovanie v súdnom konaní. Okresný súd uskutočnil

pojednávanie 18. septembra 2003.

Dňa 14. októbra 2003 doručil sťažovateľ okresnému súdu podanie, v ktorom

špecifikoval petit návrhu. Sťažovateľ žiadal 7. júna 2004 okresný súd o určenie termínu

pojednávania. Okresný súd vykonal pojednávanie 28. septembra 2004.

Sťažovateľ 16. marca 2005 predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie a 19. mája

2005 ho požiadal o určenie termínu pojednávania. Okresný súd uskutočnil pojednávanie

4. októbra 2005, ktoré bolo po prednesených vyjadreniach účastníkov konania odročené

na 6. október 2005 pre účely vyhlásenia rozhodnutia.

Okresný súd uskutočnil 6. októbra 2005 pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok,

ktorým zaviazal odporcu na úhradu sumy 367 067 Sk a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa

zamietol. Proti predmetnému rozhodnutiu v časti, ktorou bol návrh sťažovateľa zamietnutý,

podal sťažovateľ 9. januára 2006 odvolanie. Krajský súd uznesením z 30. apríla 2007 vrátil

okresnému súdu vec ako predčasne predloženú, pretože okresný súd doručil rozsudok

na strane odporcu nesprávnemu subjektu (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený

23. júla 2007). Okresný súd opätovne predložil nadriadenému súdu opravný prostriedok

spolu so spisovým materiálom 26. septembra 2007. Krajský súd uznesením z 10. júna 2008

rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa zrušil a vrátil

vec okresnému súdu na nové konanie s vyloveným právnym názorom, v ktorom krajský súd

uviedol, že „bude úlohou súdu prvého stupňa po zrušení veci v napadnutej časti

o uplatnených úrokoch z omeškania rozhodnúť, teda posúdiť dobu vzniku, ako aj výšku

úrokov z omeškania“. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 4. augusta 2008.

Okresný súd uskutočnil 27. januára 2009 pojednávanie, na ktorom prijal uznesenie

o prerušení konania v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze

a vyrovnaní. Oznámenie o prerušení konania doručil okresný súd 27. februára 2009

odporcovi a výzvou z 11. mája 2009 žiadal krajský súd o oznámenie stavu konania vo veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. . V predmetnom súdnom spise sa nenachádza

žiadna listina, ktorá by preukazovala, že uznesenie o prerušení konania alebo oznámenie

o prerušení konania bolo sťažovateľovi doručené. Krajský súd mu 19. mája 2009 oznámil,

že označené konanie nie je ukončené. Obdobné výzvy realizoval okresný súd následne

29. januára 2010, 2. júna 2010, 21. júna 2010, 2. decembra 2010, 21. decembra 2011

a 16. januára 2012, keď mu bolo oznámené, že predmetné konanie ešte nebolo ukončené.

V čase rozhodovania ústavného súdu teda nebola vec sťažovateľa pred okresným

súdom skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv

garantovaných a , podľa ktorých každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

A. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej

správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľa

na náhradu za stratu na zárobku z titulu choroby z povolania. Z obsahu predloženého na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by

odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní

dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. Havala c. Slovenská

republika z 12. novembra 2002) prihliadol aj na povahu konania (žaloba o náhradu škody)

dotýkajúceho sa „prostriedkov na živobytie sťažovateľa“, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú

postup súdu s osobitnou rýchlosťou. Povaha tohto konania preto podmieňovala prísnejšie

hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z hľadiska, či v ňom došlo nečinnosťou alebo

neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

2. Pri posudzovaní podľa druhého kritéria na hodnotenie prípadných zbytočných

prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali

nedostatočnú aktivitu sťažovateľa ako účastníka konania. Napokon ani samotný okresný súd

nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu sťažovateľa pri

posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd už v úvode pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená

a neefektívna, resp. zmätočná činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak

činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,

kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.

, , ).

Už v úvodnej fáze konania bol postup okresného súdu poznačený jeho pasivitou, a to

v období od 26. júna 1997, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 10. marca 1998,

keď okresný súd vykonal ďalšie pojednávanie. Vymedzenému obdobiu kvantitatívne

zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu približne 7 mesiacov.

Najrozsiahlejšie obdobie nečinnosti v posudzovanom konaní kvantitatívne

zodpovedajúce približne 4 rokom a 9 mesiacom predstavuje etapa konania od 3. novembra

1998, keď na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ doručil svoje vyjadrenie, v ktorom

oznámil, že k uzavretiu mimosúdnej dohody s odporcom nedošlo, a žiadal preto

o pokračovanie v súdnom konaní, do 18. septembra 2003, keď okresný súd uskutočnil

vo veci pojednávanie.

Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu v celkovom rozsahu 10 mesiacov bolo

zistené v časovom úseku od 14. októbra 2003, keď okresnému súdu doručil sťažovateľ

špecifikáciu petitu návrhu, do 28. septembra 2004, keď po doručení žiadosti sťažovateľa

o určenie termínu pojednávania vykonal okresný súd ďalšie pojednávanie.

Okresný súd ostal nečinný po dobu približne 5 mesiacov aj v úseku konania

od 16. marca 2005, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa,

do 4. októbra 2005, keď po doručení žiadosti sťažovateľa o určenie termínu pojednávania

uskutočnil okresný súd vo veci pojednávanie.

Aj v záverečnej fáze pred prerušením posudzovaného konania vykazuje postup súdu

nečinnosť v rozsahu približne 4 mesiacov, a to v období od 4. augusta 2008, keď bol

okresnému súdu po zrušení jeho rozsudku odvolacím súdom vrátený spisový materiál,

do 27. januára 2009, keď na uskutočnenom pojednávaní okresný súd prijal uznesenie

o prerušení konania.

Po vydaní svojho rozsudku postupoval okresný súd nesústredene a neefektívne, keď

predložil uplatnený opravný prostriedok sťažovateľa nadriadenému súdu predčasne,

z dôvodu, že na strane odporcu doručil podané odvolanie nesprávnemu subjektu. Takýmto

nekoncentrovaným postupom okresný súd zbytočne predĺžil posudzované konanie.

Neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje aj skutočnosť zrušenia jeho

rozsudku (v časti napadnutej podaným odvolaním) z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci [ ] uznesením nadriadeného súdu z 10. júna 2008,

ktorý vrátil vec sťažovateľa okresnému súdu na ďalšie konanie s vysloveným právnym

názorom.

Pri hodnotení postupu okresného súdu je potrebné na jednej strane priznať, že

existujúca právna úprava svedčí obrane okresného súdu poukazujúceho na v tom čase platnú

a účinnú úpravu zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorej sa vyhlásením konkurzu

na majetok žalovaného súdne konania vymedzené ustanovením § 14 ods. 1 písm. d)

citovaného zákona prerušujú („súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa

začali pre vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty

alebo sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené“). Takémuto stavu

zodpovedá už ustálená judikatúra ústavného súdu (pozri napr. , ,

), podľa ktorej obdobie prerušenia konania založené zákonnou prekážkou

postupu konania nemožno považovať za nečinnosť zakladajúcu zbytočné prieťahy v konaní,

a teda ho nemožno pričítať na vrub všeobecnému súdu.

Na druhej strane však nemožno bez následkov prehliadnuť postup okresného súdu,

ktorý po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného (uznesením krajského súdu z 12. júna

1997) sťažovateľa nijakým spôsobom neoboznámil s prekážkou postupu konania, ktorou

malo byť práve vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, a v konaní ďalej pokračoval.

Judikatúra ústavného súdu sa totiž konštantne opiera o východisko, že účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (napr. ). Okresný súd v posudzovanom konaní postupoval

tak, že nielenže k nastoleniu právnej istoty, ktorú by bol založil náležitým oboznámením

sťažovateľa s prerušením konania, neprispel, ale naopak, sporadicky konal, resp. v dlhšom

období bol absolútne nečinný, a napokon vo veci aj meritórne rozhodol. Týmto postupom

nastolenie právnej istoty (čo je vždy účelom základného práva podľa )

nielenže neprimerane oddialil, ale právnu neistotu sťažovateľa ešte viac znásobil.

Vzhľadom na uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania nemožno

postup okresného súdu v posudzovanom konaní považovať za zlučiteľný s limitmi

požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému

právu zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené

práva sťažovateľa boli porušené.

B. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného dohovoru videl

sťažovateľ v skutočnosti nedoručenia uznesenia o prerušení konania, čím mu bola podľa

jeho názoru zmarená zákonná možnosť uplatniť proti nemu opravný prostriedok

poskytovaný mu právnou úpravou.

Podľa ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.

Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení

konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu,

o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu

odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa

účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Podľa uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie

o vedení konania.

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Okrem špecifických prípadov, ktoré sa netýkajú tejto veci ( a ),

odvolanie nie je prípustné proti uzneseniam taxatívne vymenovaným v ,

medzi ktorými uznesenie o prerušení konania nie je uvedené.

Z relevantných ustanovení účinných v čase vydania

uznesenia o prerušení konania teda jednoznačne vyplýva povinnosť konajúceho súdu

doručiť toto uznesenie účastníkovi konania, ktorý disponuje opravným prostriedkom

umožňujúcim mu napadnúť takéto uznesenie.

Pokiaľ konajúci súd znemožní účastníkovi konania uplatnenie relevantných námietok

prostredníctvom opravného prostriedku, ktorý mu priznáva príslušné ustanovenie

procesného kódexu (v danom prípade ), odníme mu tým

možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľa sa posudzované konanie okresného súdu v aktuálnej fáze

konania týka nároku, ktorý je z uspokojenia z konkurznej podstaty vylúčený s odkazom

na ustanovenia § 33 zákona o konkurze a vyrovnaní, a teda sa naň ustanovenie § 14 ods. 1

písm. d) citovaného zákona o prerušení súdneho konania nevzťahuje.

Ústavný súd poukazuje na to, že nedisponuje primárnou právomocou posúdiť

správnosť postupu okresného súdu vo vzťahu k otázke prerušenia konania, a teda či dôvody

k prerušeniu posudzovaného konania existovali alebo neexistovali.

Uvedenú námietku relevantného charakteru môže sťažovateľ uplatniť

prostredníctvom odvolania proti uzneseniu o prerušení konania. Pokiaľ okresný súd

sťažovateľovi predmetné uznesenie nedoručil, odňal mu tým zákonnú možnosť jeho

uplatnenia, a teda možnosť konať pred súdom.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo a konalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Rámec povinností štátnych orgánov, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú

právnu ochranu, upravuje , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé

konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy

().

Postup všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi

konania, treba považovať za porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis ).

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že označeným postupom

okresného súdu, ktorý predmetné uznesenie sťažovateľovi ako účastníkovi disponujúcemu

opravným prostriedkom voči takémuto rozhodnutiu nedoručil, došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného a práva

na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie jeho práva

na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom skončené, prikázal

okresnému súdu, aby vo veci (v potenciálnom prípade odpadnutia prekážky postupu

konania ) konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa

sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza. Pod uvedený príkaz

subsumuje ústavný súd aj povinnosť okresného súdu doručiť sťažovateľovi predmetné

uznesenie o prerušení konania v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

IV.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimerane dlhou dobou konania, špecifickosťou veci a trvajúcim stavom právnej neistoty.

Vychádzajúc z uvedeného považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 5 000 €, na zaplatenie ktorej žiadal zaviazať okresný súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi

a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

3 000 €, ktorá zohľadňuje najmä:

a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní, ako aj pristupujúcu okolnosť odňatia

možnosti konať pred súdom,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je citlivá oblasť týkajúca sa

„prostriedkov na živobytie sťažovateľa“ vyžadujúca si postup súdu s osobitnou rýchlosťou,

c) s okolnosťami uvedenými v a) a b) spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa

spočívajúcu v jeho psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 396,61 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala

sumu 741 €, a to pokiaľ ide o prvé dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011.

Pokiaľ ide o tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2012, treba vychádzať

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá predstavovala sumu 763 €.

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011 a vyjadrenie k stanovisku

okresného súdu ako úkon vykonaný v roku 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál

7,41 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 €,

k tomu režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v celkovej sume 396,61 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012