Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 281/2017
PDF · 214.25 KB
No categories available
III. ÚS 281/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Mariánom Alušicom, advokátska kancelária, Bieloruská 5210/7, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 135/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 135/2009
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bánovce na Bebravou p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou p r i k a z u j e v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C 135/2009 konať bez zbytočných prieťahov.
4. Okresný súd Bánovce nad Bebravou j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov)
na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Mariána Alušica, advokátska kancelária,
Bieloruská 5210/7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. marca 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej JUDr. Mariánom Alušicom, advokátska kancelária, Bieloruská 5210/7,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. III. ÚS 281/2017-12
z 25. apríla 2017 na ďalšie konanie.
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 135/2009, a to na strane navrhovateľky,
kde konanie bolo začaté na základe návrhu podaného 2. októbra 2009.
4. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že v jej veci nebolo dosiaľ prijaté meritórne
rozhodnutie a konanie prebieha viac ako sedem rokov, a teda celkovú dobu považuje
za neprimeranú.
5. Sťažovateľka je toho názoru, že predmet konania v jej veci sa nevyznačuje
zložitosťou, ktorá by odôvodňovala uvedenú neprimeranú dĺžku konania, pričom sama
svojím správaním ako účastníčka konania k zbytočnému predĺženiu konania nijako
neprispela.
6. V označenom postupe okresného súdu sťažovateľka vidí porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 135/2009, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej
náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.
8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v stanovisku doručenom ústavnému súdu
2. júna 2017 prezentoval názor, že doterajšia dĺžka sťažovateľkou namietaného konania nie
je zapríčinená zbytočnými prieťahmi, ktoré by spôsobil svojím postupom okresný súd.
Okresný súd na podporu svojho stanoviska sumarizoval tieto argumenty:
„Z uvedeného je tak zrejmé, že neprimeraná dĺžka konania je spôsobená samotnou
žalobkyňou, ako aj objektívnymi okolnosťami, a to prekážkami postupu súdu podľa § 161
a nasl. Civilného sporového poriadku (do 30.06.2016 podľa § 107 a iných OSP). V žiadnom
prípade sa však nejedná o zbytočné prieťahy spôsobené súdom. Podiel žalobkyne na dĺžke
konania spočíva v tom, že v podanej žalobe označila za žalovaných aj osoby, ktoré v čase
podania žaloby už nežili, časť žalovaných označila bydliskom, ktoré nezodpovedalo
skutočnosti a u žalovaných fyzických osôb neuviedla dátumy narodenia, čo malo
za následok, že až po roku a 9 mesiacoch od podania žaloby súd zistil všetky relevantné
údaje o bydliskách a úmrtiach žalovaných a mohol rozhodnúť o zastavení konania voči
označeným žalovaným, ktorí zomreli pred začatím konania (20.07.2011). Následne
v priebehu konania zomreli viacerí zo žalovaných, ako aj žalovaný, ktorý bol ustanovený
ostatným žalovaným za spoločného zástupcu. V dôsledku týchto objektívnych okolností súd
nemohol v konaní rozhodnúť vo veci samej, ale zisťoval okruh dedičov po zomrelých
a pripájal si dedičské rozhodnutia, čím odstraňoval prekážky postupu konania, v dôsledku
ktorých nebolo do dnešného dňa možné vo veci rozhodnúť. Tento stav je zapríčinený veľkým
množstvom žalovaných vo vyššom veku, ktorí v priebehu konania zomreli. Vzhľadom
na predmet sporu súd nemôže v konaní pokračovať s potenciálnymi dedičmi, ale až
po skončení konkrétneho dedičského konania s dedičom zomrelého žalovaného. Okrem toho
dĺžku konania spôsobilo aj zisťovanie adresy pobytu viacerých žalovaných v súvislosti
s doručovaním písomnosti súdu a doručovanie písomnosti do cudziny. Voči pôvodne
označeným 29 žalovaným bolo konanie zastavené, pretože zomreli už pred začatím konania.
Ich spoluvlastnícke podiely na sporných nehnuteľnostiach však nadobudli dedičia a keďže
predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez označenia
konkrétneho spoluvlastníka, ktorý by mal zapísaný podiel navyše, musia byť stranami sporu
všetci podieloví spoluvlastníci. Napriek zastaveniu konania voči 29 žalovaným označila
žalobkyňa namiesto nich riadne nových žalovaných až v decembri 2014. To znamená, že
minimálne do decembra 2014 bola dĺžka konania zapríčinená okrem úmrtí žalovaných aj
procesným postupom žalovanej. Následne až do dnešného dňa nie je možné o žalobe vecne
rozhodnúť, pretože tomu bránia prekážky spočívajúce v úmrtiach žalovaných v priebehu
konania, v dôsledku čoho musí súd čakať na právoplatné skončenie dedičských konaní.“
9. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu
4. júla 2017 sťažovateľka prezentovala svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v jej veci a zotrvala na dôvodoch podanej sťažnosti. Svoju argumentáciu takto doplnila:
„Okresný súd Bánovce nad Bebravou vo svojom vyjadrení poukazuje okrem iného na to, že
neprimeraná dĺžka konania je spôsobená aj žalobkyňou, toto tvrdenie jednoznačne
odmietam. Žalovaná reagovala na každú výzvu súdu v lehote, ktorú určil súd. Pokiaľ ide
o označenie účastníkov sťažovateľka vychádzala z údajov , ktoré jej boli známe z výpisu LV,
iné údaje nemohla mať k dispozícii. Ďalej chcem uviesť, že samotné súdne konanie bolo
vyvolané nesprávnym postupom orgánov, ktoré vo veci predtým rozhodovali. Poukazujem
na to, že Ústavný súd SR hodnotil objektívne dĺžku konania, pričom treba zobrať do úvahy
aj efektívnosť jednotlivých úkonov, ktoré z chronológie vyplýva, že ich bolo urobené vysoký
počet, avšak efektívnosť sa neprejavila vo výsledku.“
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
11. Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj
vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným
zisteniam:
Sťažovateľka sa na okresný súd obrátila so svojím návrhom na určenie vlastníckeho
práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam 2. októbra 2009. Po doplnení podaného návrhu
z jej strany 22. decembra 2009 okresný súd ostal nečinný približne štyri mesiace a reagoval
až výzvou na úhradu súdneho poplatku z 19. mája 2010. Ďalším obdobím krátkodobejšej
nečinnosti okresného súdu je podľa zistení ústavného súdu etapa konania v rozmedzí
od novembra 2010, keď okresný súd vykonal vedľajšie technické úkony konania, a síce
zisťovanie aktuálneho pobytu účastníkov konania, až do mája 2011, keď okresný súd
opätovne pristúpil k vykonávaniu obdobných úkonov. Okresný súd uznesením
z 20. júla 2011 rozhodol o zastavení konania proti špecifikovanému okruhu sťažovateľkou
označených odporcov, a to z dôvodu ich úmrtia ešte pred začiatkom konania.
V nasledujúcom období v priebehu rokov 2011 až 2013 okresný súd pristúpil k doručovaniu
písomností účastníkom konania, priebežne adresoval výzvy na poskytnutie súčinnosti
kompetentným subjektom, realizoval technické úkony smerujúce k zisteniu aktuálneho
pobytu účastníkov konania, ustanovil tiež účastníkom konania na strane odporcu
spoločného zástupcu, následne v apríli 2013 vykonával úkony smerujúce k príprave
pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 16. mája 2013 a bolo odročené na účel vypočutia svedka.
Prekážkou vykonania ďalšieho termínu pojednávania sa stalo úmrtie niektorých účastníkov
konania na strane odporcov, ktoré si automaticky vyžiadalo zisťovanie výsledku dedičských
konaní po poručiteľoch, podávanie podnetov k náhradnému dedičskému konaniu,
rozhodovanie o pripustení vstupu ďalších účastníkov do konania na strane odporcu,
adresovanie výziev účastníkom konania, doručovanie písomnosti účastníkom konania,
zisťovanie aktuálneho pobytu účastníkov a ustanovenie nového spoločného zástupcu
účastníkom konania na strane odporcu. Všetky tieto úkony boli okresným súdom
vykonávané priebežne od júla 2013 až do februára 2017.
12. Z písomného vyjadrenia okresného súdu doručeného ústavnému súdu
2. júna 2017, ako aj z nasledujúceho aktuálneho vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že
prekážkou rozhodnutia o návrhu sťažovateľky sú prebiehajúce neukončené dedičské
konania po poručiteľoch (účastníkoch konania na strane odporcu). V čase rozhodovania
ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky nebola teda jej vec pred okresným súdom
ukončená prijatím meritórneho rozhodnutia.
II.
13. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom.
15. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal
z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, správanie
sťažovateľky v priebehu konania a napokon aj postup okresného súdu.
16. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom namietaného konania je určenie vlastníckeho práva
k špecifikovaným nehnuteľnostiam, teda ide o predmet konania, ktorý tvorí pravidelnú
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov pokrytú rozsiahlou judikatúrou. Vec preto
nemožno považovať za právne zložitú. Pôvodne podaný návrh sťažovateľky smeroval proti
značnému počtu označených účastníkov konania na strane odporcu (pôvodný počet 177
sťažovateľkou označených odporcov sa v priebehu konania mení v závislosti od výsledku
dedičských konaní). Takto vymedzený široký okruh odporcov signalizuje určitý stupeň
skutkovej zložitosti veci, ktorá sa ako taká prejavila už v počiatočnej etape konania
a objektívne skomplikovala plynulý priebeh konania. Veľké množstvo účastníkov konania
kladie zvýšené nároky na realizáciu technických úkonov smerujúcich k vytvoreniu
predpokladov vykonania hlavného pojednávania, ako sú doručovanie písomností
účastníkom konania, zisťovanie ich aktuálneho pobytu pre uvedený účel a pod. Ústavný súd
tak uzatvára, že aj faktická zložitosť veci mala vplyv na doterajší priebeh konania okresného
súdu.
17. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by
signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľky ako účastníčky konania. Vo svojom stanovisku
jej okresný súd vytýka nedostatočnú aktivitu pri plnení povinnosti súvisiacich
s požiadavkou perfektnosti podaného návrhu, keď podľa argumentácie okresného súdu mala
sťažovateľka nesprávne označiť ako odporcov aj fyzické osoby, ktoré stratili procesnú
subjektivitu (zomreli) ešte pred podaním návrhu, ďalej v prípade niektorých odporcov
uviesť neaktuálne bydlisko a niektorých odporcov označiť bez uvedenia dátumu narodenia
ako údaja nevyhnutného pre ich jednoznačnú špecifikáciu, kde tieto relevantné informácie
musel okresný súd podľa svojho vyjadrenia obstarávať vlastnou aktivitou v období až
jedného roka a deviatich mesiacov. Ústavný súd je toho názoru, že v situácii, keď sú pre
sťažovateľku ako účastníčku konania jedinou dostupnou možnosťou, ktorou pri získavaní
potrebných identifikačných údajov disponuje, len verejne prístupné zdroje (v prípade
sťažovateľky list vlastníctva), by bolo bezvýhradné trvanie na doplnení chýbajúcich údajov
samotnou sťažovateľkou, ktorá nie je objektívne spôsobilá ich získať, odňatím
spravodlivosti. Z týchto dôvodov sa ústavný súd s argumentáciou okresného súdu
v uvedenom smere nemohol stotožniť a okresným súdom namietaný nedostatok aktivity
kvalifikoval ako nepričítateľný na vrub sťažovateľke.
18. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.
19. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v namietanom konaní
dospel k záveru, že v počiatočnej etape posudzovaného konania sa vyskytli určité
nedostatky v postupe okresného súdu , ktoré narušili plynulosť postupu konania. Tak ako to
je uvedené v bode 11 tohto nálezu, ústavný súdu zistil, že okresný súd bol v určitých
úsekoch konania nečinný, keď nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.
Zároveň však treba povedať, že išlo o pasivitu krátkodobejšieho charakteru v celkovom
rozsahu približne ôsmich mesiacov.
20. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,
ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
21. Ústavný súd je toho názoru, že technické úkony, ktoré okresný súd priebežne
vykonával až do obdobia vzniku prekážky postupu konania (úmrtie niektorých účastníkov
konania na strane odporcu), a síce úkony získavania informácii o aktuálnom pobyte
účastníkov konania na strane odporcu, neboli zo strany okresného súdu realizované
efektívnym spôsobom. V záujme zabezpečenia plynulosti konania bolo úlohou okresného
súdu už od počiatku, keď mu bola skutočnosť značne širokého okruhu označených
účastníkov konania na strane odporcu známa a keď bolo zjavné, že sťažovateľka nie je
objektívne spôsobilá tieto relevantné údaje zistiť a podaný návrh v uvedenom smere
doplniť, zvoliť pružný a efektívny spôsob získania týchto informácii, a to voľbou
komplexného prístupu pri ich obstarávaní.
22. Na základe skutočností uvedených v bode 19 a 21 tohto nálezu ústavný dospel
súd k záveru, že aj v dôsledku špecifikovanej nečinnosti a neefektívneho postupu okresného
súdu vo veci sťažovateľky došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania a spôsobeniu
zbytočných prieťahov zo strany okresného súdu.
23. Ústavný súd však zároveň konštatuje, že ako osobitné objektívne okolnosti
majúce vo veci sťažovateľky výrazne negatívny dopad na plynulý priebeh konania, treba
vnímať aj stratu procesnej subjektivity u väčšieho počtu účastníkov konania na strane
odporcu (úmrtie niektorých účastníkov konania v jeho priebehu), vytvárajúcu prekážku
pokračovania v konaní až do momentu skončenia príslušných dedičských konaní.
Tomuto stavu zodpovedá už ustálená judikatúra ústavného súdu (pozri napr. II. ÚS 3/00,
I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02, III. ÚS 11/2012 ), podľa ktorej obdobie prerušenia konania
založené zákonnou prekážkou postupu konania nemožno považovať za nečinnosť
zakladajúcu zbytočné prieťahy v konaní, a teda ho pripísať na vrub všeobecného súdu.
Uvedená významná okolnosť bola ústavným súdom zohľadnená pri stanovení výšky
finančného zadosťučinenia, ktorého priznania sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti domáha.
24. Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom. Ústavný súd si už pri výklade
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48
ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
25. Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli
(bod 1 výroku nálezu).
26. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Keďže ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného
čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nebolo konanie pred okresným súdom ukončené, formuloval
príkaz adresovaný okresnému súdu, a síce konať vo veci sťažovateľky v namietanom
konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu)
III.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
28. Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila
sťažovateľka „protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými
prieťahmi“ a tiež stavom právnej neistoty trvajúcej vyše sedem rokov, keď bez určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá otázka je predmetom namietaného konania,
nemôže sťažovateľka ako spoluvlastník nehnuteľnosť užívať.
29. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
30. S prihliadnutím na nedostatky v postupe okresného súdu, ďalej berúc do úvahy
všetky okolnosti daného prípadu (predovšetkým okolnosti označené v bode 23 tohto nálezu)
a charakter prejednávanej veci sťažovateľky, ústavný súd považoval za primerané priznať
sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3
výroku nálezu.
31. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať aj
náhradu trov konania pred ústavným súdom. Pri určení výšky náhrady trov bolo treba
vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok roku 2016, ktorá predstavovala sumu 884 €. Úhradu priznal ústavný súd za
tri úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2017 prislúcha odmena 147,33 € a k tomu tiež režijný paušál 8,84 €. Ústavný súd
priznal sťažovateľke náhradu trov konania za tri úkony právnych služieb vykonaných v roku
2017. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná odmena vrátane
režijného paušálu sumu 468,51 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov
konania v celkovej sume 468,51 € (bod 4 výroku nálezu).
32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255
ods. 1 CSP).
33. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017