Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 281/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Mariánom Alušicom, advokátska kancelária, Bieloruská 5210/7, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Bánovce na Bebravou p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou p r i k a z u j e v konaní vedenom pod

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Bánovce nad Bebravou j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov)

na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Mariána Alušica, advokátska kancelária,

Bieloruská 5210/7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. marca 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej JUDr. Mariánom Alušicom, advokátska kancelária, Bieloruská 5210/7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. -12

z 25. apríla 2017 na ďalšie konanie.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , a to na strane navrhovateľky,

kde konanie bolo začaté na základe návrhu podaného 2. októbra 2009.

4. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že v jej veci nebolo dosiaľ prijaté meritórne

rozhodnutie a konanie prebieha viac ako sedem rokov, a teda celkovú dobu považuje

za neprimeranú.

5. Sťažovateľka je toho názoru, že predmet konania v jej veci sa nevyznačuje

zložitosťou, ktorá by odôvodňovala uvedenú neprimeranú dĺžku konania, pričom sama

svojím správaním ako účastníčka konania k zbytočnému predĺženiu konania nijako

neprispela.

6. V označenom postupe okresného súdu sťažovateľka vidí porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa a jej práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej

náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v stanovisku doručenom ústavnému súdu

2. júna 2017 prezentoval názor, že doterajšia dĺžka sťažovateľkou namietaného konania nie

je zapríčinená zbytočnými prieťahmi, ktoré by spôsobil svojím postupom okresný súd.

Okresný súd na podporu svojho stanoviska sumarizoval tieto argumenty:

„Z uvedeného je tak zrejmé, že neprimeraná dĺžka konania je spôsobená samotnou

žalobkyňou, ako aj objektívnymi okolnosťami, a to prekážkami postupu súdu podľa § 161

a nasl. (do 30.06.2016 podľa a iných ). V žiadnom

prípade sa však nejedná o zbytočné prieťahy spôsobené súdom. Podiel žalobkyne na dĺžke

konania spočíva v tom, že v podanej žalobe označila za žalovaných aj osoby, ktoré v čase

podania žaloby už nežili, časť žalovaných označila bydliskom, ktoré nezodpovedalo

skutočnosti a u žalovaných fyzických osôb neuviedla dátumy narodenia, čo malo

za následok, že až po roku a 9 mesiacoch od podania žaloby súd zistil všetky relevantné

údaje o bydliskách a úmrtiach žalovaných a mohol rozhodnúť o zastavení konania voči

označeným žalovaným, ktorí zomreli pred začatím konania (20.07.2011). Následne

v priebehu konania zomreli viacerí zo žalovaných, ako aj žalovaný, ktorý bol ustanovený

ostatným žalovaným za spoločného zástupcu. V dôsledku týchto objektívnych okolností súd

nemohol v konaní rozhodnúť vo veci samej, ale zisťoval okruh dedičov po zomrelých

a pripájal si dedičské rozhodnutia, čím odstraňoval prekážky postupu konania, v dôsledku

ktorých nebolo do dnešného dňa možné vo veci rozhodnúť. Tento stav je zapríčinený veľkým

množstvom žalovaných vo vyššom veku, ktorí v priebehu konania zomreli. Vzhľadom

na predmet sporu súd nemôže v konaní pokračovať s potenciálnymi dedičmi, ale až

po skončení konkrétneho dedičského konania s dedičom zomrelého žalovaného. Okrem toho

dĺžku konania spôsobilo aj zisťovanie adresy pobytu viacerých žalovaných v súvislosti

s doručovaním písomnosti súdu a doručovanie písomnosti do cudziny. Voči pôvodne

označeným 29 žalovaným bolo konanie zastavené, pretože zomreli už pred začatím konania.

Ich spoluvlastnícke podiely na sporných nehnuteľnostiach však nadobudli dedičia a keďže

predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez označenia

konkrétneho spoluvlastníka, ktorý by mal zapísaný podiel navyše, musia byť stranami sporu

všetci podieloví spoluvlastníci. Napriek zastaveniu konania voči 29 žalovaným označila

žalobkyňa namiesto nich riadne nových žalovaných až v decembri 2014. To znamená, že

minimálne do decembra 2014 bola dĺžka konania zapríčinená okrem úmrtí žalovaných aj

procesným postupom žalovanej. Následne až do dnešného dňa nie je možné o žalobe vecne

rozhodnúť, pretože tomu bránia prekážky spočívajúce v úmrtiach žalovaných v priebehu

konania, v dôsledku čoho musí súd čakať na právoplatné skončenie dedičských konaní.“

9. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu

4. júla 2017 sťažovateľka prezentovala svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v jej veci a zotrvala na dôvodoch podanej sťažnosti. Svoju argumentáciu takto doplnila:

„Okresný súd Bánovce nad Bebravou vo svojom vyjadrení poukazuje okrem iného na to, že

neprimeraná dĺžka konania je spôsobená aj žalobkyňou, toto tvrdenie jednoznačne

odmietam. Žalovaná reagovala na každú výzvu súdu v lehote, ktorú určil súd. Pokiaľ ide

o označenie účastníkov sťažovateľka vychádzala z údajov , ktoré jej boli známe z výpisu LV,

iné údaje nemohla mať k dispozícii. Ďalej chcem uviesť, že samotné súdne konanie bolo

vyvolané nesprávnym postupom orgánov, ktoré vo veci predtým rozhodovali. Poukazujem

na to, že Ústavný súd SR hodnotil objektívne dĺžku konania, pričom treba zobrať do úvahy

aj efektívnosť jednotlivých úkonov, ktoré z chronológie vyplýva, že ich bolo urobené vysoký

počet, avšak efektívnosť sa neprejavila vo výsledku.“

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj

vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným

zisteniam:

Sťažovateľka sa na okresný súd obrátila so svojím návrhom na určenie vlastníckeho

práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam 2. októbra 2009. Po doplnení podaného návrhu

z jej strany 22. decembra 2009 okresný súd ostal nečinný približne štyri mesiace a reagoval

až výzvou na úhradu súdneho poplatku z 19. mája 2010. Ďalším obdobím krátkodobejšej

nečinnosti okresného súdu je podľa zistení ústavného súdu etapa konania v rozmedzí

od novembra 2010, keď okresný súd vykonal vedľajšie technické úkony konania, a síce

zisťovanie aktuálneho pobytu účastníkov konania, až do mája 2011, keď okresný súd

opätovne pristúpil k vykonávaniu obdobných úkonov. Okresný súd uznesením

z 20. júla 2011 rozhodol o zastavení konania proti špecifikovanému okruhu sťažovateľkou

označených odporcov, a to z dôvodu ich úmrtia ešte pred začiatkom konania.

V nasledujúcom období v priebehu rokov 2011 až 2013 okresný súd pristúpil k doručovaniu

písomností účastníkom konania, priebežne adresoval výzvy na poskytnutie súčinnosti

kompetentným subjektom, realizoval technické úkony smerujúce k zisteniu aktuálneho

pobytu účastníkov konania, ustanovil tiež účastníkom konania na strane odporcu

spoločného zástupcu, následne v apríli 2013 vykonával úkony smerujúce k príprave

pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 16. mája 2013 a bolo odročené na účel vypočutia svedka.

Prekážkou vykonania ďalšieho termínu pojednávania sa stalo úmrtie niektorých účastníkov

konania na strane odporcov, ktoré si automaticky vyžiadalo zisťovanie výsledku dedičských

konaní po poručiteľoch, podávanie podnetov k náhradnému dedičskému konaniu,

rozhodovanie o pripustení vstupu ďalších účastníkov do konania na strane odporcu,

adresovanie výziev účastníkom konania, doručovanie písomnosti účastníkom konania,

zisťovanie aktuálneho pobytu účastníkov a ustanovenie nového spoločného zástupcu

účastníkom konania na strane odporcu. Všetky tieto úkony boli okresným súdom

vykonávané priebežne od júla 2013 až do februára 2017.

12. Z písomného vyjadrenia okresného súdu doručeného ústavnému súdu

2. júna 2017, ako aj z nasledujúceho aktuálneho vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že

prekážkou rozhodnutia o návrhu sťažovateľky sú prebiehajúce neukončené dedičské

konania po poručiteľoch (účastníkoch konania na strane odporcu). V čase rozhodovania

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky nebola teda jej vec pred okresným súdom

ukončená prijatím meritórneho rozhodnutia.

II.

13. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom.

15. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, správanie

sťažovateľky v priebehu konania a napokon aj postup okresného súdu.

16. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmetom namietaného konania je určenie vlastníckeho práva

k špecifikovaným nehnuteľnostiam, teda ide o predmet konania, ktorý tvorí pravidelnú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov pokrytú rozsiahlou judikatúrou. Vec preto

nemožno považovať za právne zložitú. Pôvodne podaný návrh sťažovateľky smeroval proti

značnému počtu označených účastníkov konania na strane odporcu (pôvodný počet 177

sťažovateľkou označených odporcov sa v priebehu konania mení v závislosti od výsledku

dedičských konaní). Takto vymedzený široký okruh odporcov signalizuje určitý stupeň

skutkovej zložitosti veci, ktorá sa ako taká prejavila už v počiatočnej etape konania

a objektívne skomplikovala plynulý priebeh konania. Veľké množstvo účastníkov konania

kladie zvýšené nároky na realizáciu technických úkonov smerujúcich k vytvoreniu

predpokladov vykonania hlavného pojednávania, ako sú doručovanie písomností

účastníkom konania, zisťovanie ich aktuálneho pobytu pre uvedený účel a pod. Ústavný súd

tak uzatvára, že aj faktická zložitosť veci mala vplyv na doterajší priebeh konania okresného

súdu.

17. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľky ako účastníčky konania. Vo svojom stanovisku

jej okresný súd vytýka nedostatočnú aktivitu pri plnení povinnosti súvisiacich

s požiadavkou perfektnosti podaného návrhu, keď podľa argumentácie okresného súdu mala

sťažovateľka nesprávne označiť ako odporcov aj fyzické osoby, ktoré stratili procesnú

subjektivitu (zomreli) ešte pred podaním návrhu, ďalej v prípade niektorých odporcov

uviesť neaktuálne bydlisko a niektorých odporcov označiť bez uvedenia dátumu narodenia

ako údaja nevyhnutného pre ich jednoznačnú špecifikáciu, kde tieto relevantné informácie

musel okresný súd podľa svojho vyjadrenia obstarávať vlastnou aktivitou v období až

jedného roka a deviatich mesiacov. Ústavný súd je toho názoru, že v situácii, keď sú pre

sťažovateľku ako účastníčku konania jedinou dostupnou možnosťou, ktorou pri získavaní

potrebných identifikačných údajov disponuje, len verejne prístupné zdroje (v prípade

sťažovateľky list vlastníctva), by bolo bezvýhradné trvanie na doplnení chýbajúcich údajov

samotnou sťažovateľkou, ktorá nie je objektívne spôsobilá ich získať, odňatím

spravodlivosti. Z týchto dôvodov sa ústavný súd s argumentáciou okresného súdu

v uvedenom smere nemohol stotožniť a okresným súdom namietaný nedostatok aktivity

kvalifikoval ako nepričítateľný na vrub sťažovateľke.

18. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného a jej práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

19. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v namietanom konaní

dospel k záveru, že v počiatočnej etape posudzovaného konania sa vyskytli určité

nedostatky v postupe okresného súdu , ktoré narušili plynulosť postupu konania. Tak ako to

je uvedené v bode 11 tohto nálezu, ústavný súdu zistil, že okresný súd bol v určitých

úsekoch konania nečinný, keď nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Zároveň však treba povedať, že išlo o pasivitu krátkodobejšieho charakteru v celkovom

rozsahu približne ôsmich mesiacov.

20. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , ).

21. Ústavný súd je toho názoru, že technické úkony, ktoré okresný súd priebežne

vykonával až do obdobia vzniku prekážky postupu konania (úmrtie niektorých účastníkov

konania na strane odporcu), a síce úkony získavania informácii o aktuálnom pobyte

účastníkov konania na strane odporcu, neboli zo strany okresného súdu realizované

efektívnym spôsobom. V záujme zabezpečenia plynulosti konania bolo úlohou okresného

súdu už od počiatku, keď mu bola skutočnosť značne širokého okruhu označených

účastníkov konania na strane odporcu známa a keď bolo zjavné, že sťažovateľka nie je

objektívne spôsobilá tieto relevantné údaje zistiť a podaný návrh v uvedenom smere

doplniť, zvoliť pružný a efektívny spôsob získania týchto informácii, a to voľbou

komplexného prístupu pri ich obstarávaní.

22. Na základe skutočností uvedených v bode 19 a 21 tohto nálezu ústavný dospel

súd k záveru, že aj v dôsledku špecifikovanej nečinnosti a neefektívneho postupu okresného

súdu vo veci sťažovateľky došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania a spôsobeniu

zbytočných prieťahov zo strany okresného súdu.

23. Ústavný súd však zároveň konštatuje, že ako osobitné objektívne okolnosti

majúce vo veci sťažovateľky výrazne negatívny dopad na plynulý priebeh konania, treba

vnímať aj stratu procesnej subjektivity u väčšieho počtu účastníkov konania na strane

odporcu (úmrtie niektorých účastníkov konania v jeho priebehu), vytvárajúcu prekážku

pokračovania v konaní až do momentu skončenia príslušných dedičských konaní.

Tomuto stavu zodpovedá už ustálená judikatúra ústavného súdu (pozri napr. ,

, , ), podľa ktorej obdobie prerušenia konania

založené zákonnou prekážkou postupu konania nemožno považovať za nečinnosť

zakladajúcu zbytočné prieťahy v konaní, a teda ho pripísať na vrub všeobecného súdu.

Uvedená významná okolnosť bola ústavným súdom zohľadnená pri stanovení výšky

finančného zadosťučinenia, ktorého priznania sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti domáha.

24. Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala ústavný súd aj

o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom. Ústavný súd si už pri výklade

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48

ods. 2 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

25. Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli

(bod 1 výroku nálezu).

26. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného

a jej práva zaručeného dohovoru, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nebolo konanie pred okresným súdom ukončené, formuloval

príkaz adresovaný okresnému súdu, a síce konať vo veci sťažovateľky v namietanom

konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu)

III.

27. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

28. Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila

sťažovateľka „protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými

prieťahmi“ a tiež stavom právnej neistoty trvajúcej vyše sedem rokov, keď bez určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá otázka je predmetom namietaného konania,

nemôže sťažovateľka ako spoluvlastník nehnuteľnosť užívať.

29. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

30. S prihliadnutím na nedostatky v postupe okresného súdu, ďalej berúc do úvahy

všetky okolnosti daného prípadu (predovšetkým okolnosti označené v bode 23 tohto nálezu)

a charakter prejednávanej veci sťažovateľky, ústavný súd považoval za primerané priznať

sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3

výroku nálezu.

31. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať aj

náhradu trov konania pred ústavným súdom. Pri určení výšky náhrady trov bolo treba

vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok roku 2016, ktorá predstavovala sumu 884 €. Úhradu priznal ústavný súd za

tri úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2017 prislúcha odmena 147,33 € a k tomu tiež režijný paušál 8,84 €. Ústavný súd

priznal sťažovateľke náhradu trov konania za tri úkony právnych služieb vykonaných v roku

2017. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná odmena vrátane

režijného paušálu sumu 468,51 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov

konania v celkovej sume 468,51 € (bod 4 výroku nálezu).

32. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ).

33. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017