Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 274/2012
PDF · 267.91 KB
No categories available
III. ÚS 274/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín
č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. B. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012
faxom a 2. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. A. B. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/47/2010-227
z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu V. G. –
zamestnankyne sťažovateľa (ďalej len „navrhovateľka“) – okresný súd čiastočným
rozsudkom č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru z 19. apríla 2010 dané sťažovateľom (odporcom) navrhovateľke je
neplatné.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného uviedol, že 30. mája
2008 navrhovateľka so sťažovateľom uzavreli pracovnú zmluvu, v ktorej bolo dohodnuté,
že navrhovateľka nastúpi do práce 2. júna 2008 ako „predajca Značkovej predajne O.,
v D.“, s tým, že miestom výkonu práce budú priestory firmy, prípadne mimo v prípade
zabezpečovania súvisiacich služieb. Po nepredĺžení obchodného zastúpenia spoločnosťou
O., a. s., sťažovateľovi k 27. marcu 2010, ktoré sťažovateľ oznámil zamestnancom, všetci
zamestnanci okrem navrhovateľky požiadali o ukončenie pracovného pomeru dohodou
k 31. marcu 2010. Sťažovateľ 1. apríla 2010 začal rekonštrukciu uvedenej predajne
spočívajúcu vo výmene podláh a nábytku (rekonštrukcia prebiehala len v predajni, nie
v kancelárii predajne). Dňa 1. apríla 2010 navrhovateľka napísala odporcovi SMS, že sa
nemá ako dostať do práce, pretože predajňa je zrušená. Nasledujúce dni – 2. až 5. apríl 2010
pripadali na veľkonočné sviatky. Po e-mailovej komunikácii s právnou zástupkyňou
navrhovateľky sťažovateľ 6. apríla 2010 napísal navrhovateľke SMS, aby 7. apríla 2010
nastúpila do práce, čo navrhovateľka aj urobila a v tento deň odpracovala osem hodín. Dňa
8. apríla 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky napísala sťažovateľovi list, v ktorom mu
oznámila, že 7. apríla 2010 navrhovateľka vykonávala účtovnú agendu, ktorá dovtedy
nebola v náplni jej práce, a zároveň mu oznámila, že 8. apríla 2010 bola navrhovateľka
v práci od 8.30 h do 10.53 h, avšak nebolo jej umožnené plniť si svoje pracovné povinnosti,
pretože prácu podľa pracovnej zmluvy jej nikto nepridelil. V uvedenom liste tiež oznámila,
že navrhovateľka nesúhlasí s prideľovaním práce iného druhu, ako bolo dohodnuté
v pracovnej zmluve. Listom zo 14. apríla 2010 sťažovateľ navrhovateľku upozornil, že
nedodržanie povinnosti nachádzať sa počas pracovnej doby na pracovisku v čase trvania
základného pracovného času považuje za porušenie pracovnej disciplíny a že v prípade
opakovaného porušenia pracovnej disciplíny s ňou môže rozviazať pracovný pomer podľa
§ 63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákonník práce“). Následne sťažovateľ listom z 19. apríla 2010 podľa § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkou
z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny „spočívajúceho v opakovanom
nedostavení sa do práce v rozmedzí od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010 a od 08. 04. 2010
do 19. 04. 2010“; tento list navrhovateľka prevzala 23. apríla 2010.
Z odôvodnenia tohto rozsudku ďalej vyplýva, že okresný súd skúmal vecnú
dôvodnosť podanej žaloby a to, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platné alebo
nie, pričom uviedol:
«Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie
pracovnej disciplíny spočívajúce v opakovanom nedostavení sa do práce. Neospravedlnená
neprítomnosť v práci (absencia), naviac opakovaná je vo všeobecnosti akceptovaná ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej disciplíny sa však
nepovažuje to, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa
pracovnej zmluvy nedostavil do zamestnania a po dobu trvania tejto prekážky v práci
na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval (porovnaj napr. právny názor
vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 217/2005 uverejnený č. 7/2007 Zo súdnej praxe).
V prejednávanej veci bolo potom potrebné ako rozhodujúcu otázku posúdiť, či
navrhovateľkine nedostavenie sa do práce je závažným porušením pracovnej disciplíny
alebo nie...
V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že odporca počnúc dňom 01. 04. 2010
neprideľoval navrhovateľke prácu podľa pracovnej zmluvy. Ako vyplýva z pracovnej zmluvy
ako druh práce bolo uvedené, že ide o predajcu Značkovej predajne O. Bližší opis tohto
druhu práce, resp. pracovných činností pod tento pojem spadajúcich pracovná zmluva
neobsahuje. Pojem predajca značkovej predajne je však vymedzený v Prílohe č. 11 zmluvy
o obchodnom zastúpení uzavretej medzi odporcom a spoločnosťou O., a. s. označenej ako
Školenia pre predajcov značkových predajní spoločnosti O. (č. l. 153 spisu), z ktorého
vymedzenia možno nepochybne vychádzať, keďže odporca uvedený pojem v pracovnej
zmluve nepoužil náhodne, ale v nadväznosti na výkon obchodného zastúpenia pre
spoločnosť O., a. s. podľa zmluvy, ktorej príloha č. 11 je jej súčasťou. Podľa čl. 1 ods. 2
uvedenej prílohy č. 11 pod pojmom „predajca značkovej predajne“ sa rozumie
zamestnanec obchodného zástupcu v trvalom pracovnom pomere s miestom výkonu práce v
jeho značkovej maloobchodnej predajni O., a. s. zabezpečujúci v nej u obchodného
zástupcu výkon obchodného zastúpenia spoločnosti O., a. s. a v jeho rámci predovšetkým
predaj jej platených verejných mobilných telefónnych a ďalších druhov verejných služieb v
oblasti elektronickej komunikácie a ďalších obchodných produktov GSM z jej majetku.
V konaní pritom nebolo sporné, že po 27. 03. 2010 odporca už nevykonával
obchodné zastúpenie spoločnosti O., a. s. Po uvedenom dátume tak navrhovateľka nemohla
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, pretože nemohla predávať verejné mobilné
telefónne a ďalšie verejné služby spoločnosti O., a. s., keďže tento predaj bol viazaný
na existenciu obchodného zastúpenia.
Odporca poukazoval na to, že aj po ukončení obchodného zastúpenia zo strany
spoločnosti O., a. s. priestory značkovej predajne chcel aj naďalej používať na predaj, a to
aj na predaj mobilných telefónov a predplatených kariet mobilných operátorov
a navrhovateľka tak mohla u neho naďalej ostať pracovať ako predajca. Aj keby sa súd
stotožnil s právnym názorom odporcu, že medzi druhom práce „predajca“ a „predajca
značkovej predajne O.“ niet významného rozdielu (s čím sa však súd nestotožňuje
s ohľadom na to, že pracovná náplň týchto prác nie je príbuzná, keď predajca nemôže
predávať všetky verejné mobilné telefónne a ďalšie verejné služby spoločnosti O.), je
nesporné, že po ukončení obchodného zastúpenia, resp. od 01. 04. 2010 prácu „predajcu“
pre navrhovateľku nemal. Od 01. 04. 2010 prebiehala v predajni rekonštrukcia a podľa
vyjadrenia odporcu činnosť predajne bola obnovená prvý alebo druhý júnový týždeň (č. l.
92 spisu). Od 01. 04. 2010 odporca navrhovateľke nemohol prideľovať prácu v súlade
s dohodnutým druhom práce, pretože výkon obchodného zastúpenia mu zanikol. Dňa 01.
04. 2010 sa navrhovateľka ani na miesto výkonu práce nedostala, pretože predajňa bola
zavretá a odporca uviedol, že ju čakal v kancelárii na Ť. ulici, hoci sa na tom
s navrhovateľkou nedohodol (č. l. 76 p. v. spisu). Takisto odporca nemohol navrhovateľke
prideľovať prácu predajcu, pretože rekonštrukcia začala 01. 04. 2010 a trvala viac ako dva
mesiace. Odporca poukazoval na to, že dňa 07. 04. 2010 navrhovateľa robila prácu
spadajúcu pod jej druh práce, a to tvorbu cenníka mobilných telefónov a kontrolu
pokladničnej knihy predajne. Odhliadnuc od základnej skutočnosti, a to, že práca predajcu
spočíva v predaji, ktorý sa môže uskutočňovať len ak predajňa funguje aj navonok, t. j.
vo vzťahu k zákazníkom, v konaní nebolo preukázané, že pracovné úlohy, najmä kontrola
pokladničných kníh spadala do druhu práce navrhovateľky. Spoľahlivý záver, že tieto
činnosti spadali pod pojem „vedenie predpísanej evidencie“ uvedený medzi záväzkami
navrhovateľky ako zamestnanca v č. l. 8 pracovnej zmluvy, bez ďalšieho preukázania,
čo konkrétne pod tento pojem je možné zahrnúť, prijať nemožno.
Zhrnúc doteraz uvedené, podľa názoru súdu, po ukončení obchodného zastúpenia
spoločnosťou O., a. s. a počas nadväzujúcej rekonštrukcie predajne, navrhovateľka
nemohla vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to z dôvodu existencie príčin (prestoj)
na strane odporcu ako zamestnávateľa (§ 142 ods. 1 Zákonníka práce). Za takejto situácie,
pokiaľ sa odporca s navrhovateľkou nedohodli na zmene druhu práce podľa ust. § 54
Zákonníka práce, odporca mal po dobu prestoja navrhovateľke poskytnúť náhradu mzdy.
Odporca v tejto súvislosti poukazoval na to, že navrhovateľka dňa 07. 04. 2010 mala
pridelenú prácu vykonávať ochotne. Navrhovateľka uviedla, že pridelenú prácu vykonávala
preto, že nechcela byť neslušná a robiť problémy (č. l. 60 spisu). Odhliadnuc od rozpornej
interpretácie správania sa navrhovateľky zo strany účastníkov konania, faktom je, že
navrhovateľka listom zo dňa 08. 04. 2010 odporcovi písomne oznámila, že nesúhlasí
s prideľovaním práce iného druhu, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve zo dňa 02. 06.
2008 (č. l. 54 spisu).
Na základe doposiaľ uvedeného súd dospel k záveru o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, pretože navrhovateľka sa nemohla dopustiť závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ak sa nedostavila do zamestnania a nezdržiavala sa na
pracovisku z dôvodu, že jej odporca neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy.»
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom
«namietal, že skutkové zistenie súdu o neprideľovaní druhu práce podľa pracovnej zmluvy
je nespreskúmateľné. Na základe akého vyhodnotenia pracovnej zmluvy dospel k záveru, že
druh práce je „predajca Značkovej predajne O.“ a nie „predajca“. Ako súd vyložil
pracovnú zmluvu v časti „predajca Značkovej predajne O., v D.“. Prečo nepovažoval
za podstatnú námietku sťažovateľa, že druh práce je „predajca“ a „Značkovej predajne O.,
v D.“ označuje miesto výkonu práce. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné v zodpovedaní podstatnej otázky sporu, ktorá sa týka rozdielneho výkladu
účastníkov pokiaľ ide o druh práce a vôbec nie je zrejmé, ako v tomto súd pracovnú zmluvu
vyložil. Sťažovateľ uviedol argumenty, prečo za dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve
považuje pracovnú činnosť predajcu a nie predajcu Značkovej predajne O., ako uviedol
súd. Ďalej namietal, že súd namiesto výkladu pracovnej zmluvy pokiaľ ide o druh práce
použil pojem, ktorý mal sťažovateľ dohodnutý so spoločnosťou O. v inom právnom vzťahu.
Tým súd v rozpore s ustálenými právnymi názormi súdnej praxe nedôvodné extenzívne
rozšíril výklad pracovnej zmluvy spôsobom, ktorý prekračuje vôľu, ktorú účastníci prejavili
v pracovnej zmluve, lebo navrhovateľka nepoznala obsah zmluvy sťažovateľa
s O. a nemohla sa preto ani dohodnúť, že takýmto spôsobom bude dohodnutý druh práce.
Namietal aj nesprávnosť názoru súdu, že navrhovateľka nemohla vykonávať prácu podľa
pracovnej zmluvy, pretože nemohla predávať verejné mobilné telefónne a ďalšie verejné
služby O., a. s., lebo takýto druh práce nie je uvedený v pracovnej zmluve. Súd nedôvodne
stotožnil obchodné zastúpenie sťažovateľa, ktoré vykonával pre O. s pracovnou činnosťou
navrhovateľky, lebo ide o nesprávny výklad pracovnej zmluvy, ktorá neupravuje obchodné
zastúpenie sťažovateľa s O. Tiež namietal, že súd nesprávne uviedol, že nebolo preukázané,
že kontrola pokladničných kníh spadala do druhu práce navrhovateľky, lebo to vyplývalo
z jej povinností predajcu a pracovných činnosti pri hmotnej zodpovednosti za zverené
hodnoty, ktorú mala navrhovateľka dohodnutú v pracovnej zmluve. Sťažovateľ predložil
písomné dôkazy, z ktorých vyplýva, že navrhovateľke pridelil vykonanie kontroly
pokladničných kníh a že mala v pracovnej zmluve uzavretú dohodu o hmotnej
zodpovednosti. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, prečo súd nepovažoval kontrolu
pokladničných kníh a vedenie predpísanej evidencie za pracovné činnosti, ktoré má
povinnosť vykonávať zamestnanec, ktorý má uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti...»
Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 čiastočný
rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd si pri aplikovaní uvedenej právnej
normy nesplnil povinnosť konformným a presvedčivým spôsobom sa vysporiadať
s odvolaním sťažovateľa, resp. že žiadnym spôsobom nereagoval na námietky
a argumentáciu sťažovateľa. Námietky, ktoré uviedol v odvolaní a ktorých podstatu uvádza
aj v sťažnosti, sa týkajú podstatných, rozhodujúcich otázok sporu. Ak nielen okresný súd,
ale ani krajský súd na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní neodpovedal, tak
sťažovateľovi neposkytol súdnu ochranu a jeho rozhodnutie nespĺňa požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa súdne konanie nebolo voči
nemu spravodlivé. Uvedeným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom
okresného súdu č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 a rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na nové
konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.
Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (čiastočným) rozsudkom okresného súdu
č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 [ktorým tento určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané sťažovateľom navrhovateľke z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce „spočívajúceho
v opakovanom nedostavení sa do práce v období od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010
a od 08. 04. 2010 do 19. 04. 2010“, je neplatné] a rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 (ktorý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1
a 2 OSP potvrdil). Sťažovateľ považuje právne závery okresného súdu a krajského súdu
za nesprávne a nepreskúmateľné. Zároveň tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho
námietkami, ktoré považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ani krajský súd vôbec
nereagoval na jeho odvolacie námietky, a z tohto dôvodu jeho rozhodnutie nie je riadne
odôvodnené. V konečnom dôsledku všeobecné súdy neposkytli sťažovateľovi súdnu
ochranu a súdne konanie nebolo voči nemu spravodlivé.
Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že každá fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí
požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
III. ÚS 5/05). V danom prípade o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
prvostupňového súdu rozhoduje a tieto preskúmava príslušný krajský súd. Keďže právomoc
ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy neumožňuje preskúmavať rozhodnutie
okresného súdu všeobecným súdom, v tejto časti musela byť sťažnosť odmietnutá
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava).
Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný
súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo
svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa aplikácie § 219 ods. 2 OSP (podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody) všeobecnými súdmi ústavný súd tiež zdôrazňuje, že
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa
v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152
ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho
konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (I. ÚS 118/2010).
Postup podľa § 219 ods. 2 OSP môže odvolací súd použiť v tom prípade, ak
odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu
na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté v odvolaní už účastník
konania uplatnil v priebehu prvostupňovej fázy konania a prvostupňový súd na ne
nereagoval požadovaným spôsobom (III. ÚS 279/09). Uvedené analogicky platí aj
prípade, ak sú odvolacie námietky totožné s vyjadreniami účastníka konania
vystupujúceho v procesnom postavení odporcu k návrhu na začatie konanie
(predloženými v písomnej forme alebo prednesenými ústne na pojednávaní).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej
perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako ESĽP pripomenul,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija
proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,
Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného
práva teda nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr.
I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom navrhovateľke z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce „spočívajúceho
v opakovanom nedostavení sa do práce v období od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010
a od 08. 04. 2010 do 19. 04. 2010“, je neplatné (pozri s. 2 – 5 tohto uznesenia), čo krajský
súd rozsudkom č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP
potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:
„Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že súd I. stupňa
dostatočným spôsobom zistil skutočnosti potrebné pres posúdenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...
Odvolací súd zhodne s právnym záverom I. stupňového súdu konštatuje, že na strane
odporkyne (správne má byť navrhovateľky, pozn.) nedošlo k závažnému porušeniu
pracovnej disciplíny, ktoré by naplnilo skutkové okolnosti pre okamžité skončenie
pracovného pomeru tak, ako ich formuloval odporca... Prvostupňový súd mal nepochybne
preukázané, a s týmto zistením sa stotožnil aj odvolací súd, že neospravedlnená
neprítomnosť v práci navrhovateľky nemôže byť považovaná za závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ak sa táto nedostavila do práce z dôvodu, že jej zamestnávateľ
neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, a to po dobu trvania prekážky v práci
na strane zamestnávateľa. V tejto súvislosti I. stupňový súd správne vychádzal z judikátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 217/2005... Keďže odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom
na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia a ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje.“
Ústavný súd poukazuje na to, že k problematike naplnenia skutkovej podstaty
závažného porušenia pracovnej disciplíny ako dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to
s osobitným zameraním na posúdenie otázky neospravedlnenej absencie zamestnanca po
dobu trvania prekážky v práci na strane zamestnávateľa v súvislosti s neprideľovaním práce
zamestnancovi na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, sa vyjadril Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 81/2010 (uznesenie z 27. mája
2010), keď vyslovil, že: „O závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1
Zákonníka práce nejde, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu
na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval
a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku
nezdržiaval.“
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu jasne vyplýva, že tento sa s právnymi
závermi (názormi) prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí v plnom rozsahu
stotožnil. Hoci krajský súd duplicitne (osobitne) nedal odpoveď na každú z odvolacích
námietok sťažovateľa, pretože ich nepovažoval za relevantné a nevyhnutné pre jeho
rozhodnutie (resp. pre zmenu prvostupňového rozhodnutia), jeho postup a rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP možno považovať za ústavne akceptovateľné. Na základe
uvedeného preto možno konštatovať, že v danom prípade bolo plne realizované základné
právo sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
Ústavný súd taktiež konštatuje, že nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu,
že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne
neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Všeobecné
súdy použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom,
z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom určenia
okresného súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom
navrhovateľke je neplatné, ako aj potvrdenia tohto rozhodnutia krajským súdom.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
uvedených rozhodnutí všeobecných súdov.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažnosť ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012