Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 274/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín

č. k. -227 z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -252 z 20. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. B. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012

faxom a 2. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. A. B. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -227

z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-252 z 20. februára 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu V. G. –

zamestnankyne sťažovateľa (ďalej len „navrhovateľka“) – okresný súd čiastočným

rozsudkom č. k. -227 z 3. októbra 2011 určil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru z 19. apríla 2010 dané sťažovateľom (odporcom) navrhovateľke je

neplatné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného uviedol, že 30. mája

2008 navrhovateľka so sťažovateľom uzavreli pracovnú zmluvu, v ktorej bolo dohodnuté,

že navrhovateľka nastúpi do práce 2. júna 2008 ako „predajca Značkovej predajne O.,

v D.“, s tým, že miestom výkonu práce budú priestory firmy, prípadne mimo v prípade

zabezpečovania súvisiacich služieb. Po nepredĺžení obchodného zastúpenia spoločnosťou

O., a. s., sťažovateľovi k 27. marcu 2010, ktoré sťažovateľ oznámil zamestnancom, všetci

zamestnanci okrem navrhovateľky požiadali o ukončenie pracovného pomeru dohodou

k 31. marcu 2010. Sťažovateľ 1. apríla 2010 začal rekonštrukciu uvedenej predajne

spočívajúcu vo výmene podláh a nábytku (rekonštrukcia prebiehala len v predajni, nie

v kancelárii predajne). Dňa 1. apríla 2010 navrhovateľka napísala odporcovi SMS, že sa

nemá ako dostať do práce, pretože predajňa je zrušená. Nasledujúce dni – 2. až 5. apríl 2010

pripadali na veľkonočné sviatky. Po e-mailovej komunikácii s právnou zástupkyňou

navrhovateľky sťažovateľ 6. apríla 2010 napísal navrhovateľke SMS, aby 7. apríla 2010

nastúpila do práce, čo navrhovateľka aj urobila a v tento deň odpracovala osem hodín. Dňa

8. apríla 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky napísala sťažovateľovi list, v ktorom mu

oznámila, že 7. apríla 2010 navrhovateľka vykonávala účtovnú agendu, ktorá dovtedy

nebola v náplni jej práce, a zároveň mu oznámila, že 8. apríla 2010 bola navrhovateľka

v práci od 8.30 h do 10.53 h, avšak nebolo jej umožnené plniť si svoje pracovné povinnosti,

pretože prácu podľa pracovnej zmluvy jej nikto nepridelil. V uvedenom liste tiež oznámila,

že navrhovateľka nesúhlasí s prideľovaním práce iného druhu, ako bolo dohodnuté

v pracovnej zmluve. Listom zo 14. apríla 2010 sťažovateľ navrhovateľku upozornil, že

nedodržanie povinnosti nachádzať sa počas pracovnej doby na pracovisku v čase trvania

základného pracovného času považuje za porušenie pracovnej disciplíny a že v prípade

opakovaného porušenia pracovnej disciplíny s ňou môže rozviazať pracovný pomer podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Následne sťažovateľ listom z 19. apríla 2010 podľa

ods. 1 písm. b) okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkou

z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny „spočívajúceho v opakovanom

nedostavení sa do práce v rozmedzí od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010 a od 08. 04. 2010

do 19. 04. 2010“; tento list navrhovateľka prevzala 23. apríla 2010.

Z odôvodnenia tohto rozsudku ďalej vyplýva, že okresný súd skúmal vecnú

dôvodnosť podanej žaloby a to, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platné alebo

nie, pričom uviedol:

«Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie

pracovnej disciplíny spočívajúce v opakovanom nedostavení sa do práce. Neospravedlnená

neprítomnosť v práci (absencia), naviac opakovaná je vo všeobecnosti akceptovaná ako

závažné porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej disciplíny sa však

nepovažuje to, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa

pracovnej zmluvy nedostavil do zamestnania a po dobu trvania tejto prekážky v práci

na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval (porovnaj napr. právny názor

vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. uverejnený č. 7/2007 Zo súdnej praxe).

V prejednávanej veci bolo potom potrebné ako rozhodujúcu otázku posúdiť, či

navrhovateľkine nedostavenie sa do práce je závažným porušením pracovnej disciplíny

alebo nie...

V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že odporca počnúc dňom 01. 04. 2010

neprideľoval navrhovateľke prácu podľa pracovnej zmluvy. Ako vyplýva z pracovnej zmluvy

ako druh práce bolo uvedené, že ide o predajcu Značkovej predajne O. Bližší opis tohto

druhu práce, resp. pracovných činností pod tento pojem spadajúcich pracovná zmluva

neobsahuje. Pojem predajca značkovej predajne je však vymedzený v Prílohe č. 11 zmluvy

o obchodnom zastúpení uzavretej medzi odporcom a spoločnosťou O., a. s. označenej ako

Školenia pre predajcov značkových predajní spoločnosti O. (č. l. 153 spisu), z ktorého

vymedzenia možno nepochybne vychádzať, keďže odporca uvedený pojem v pracovnej

zmluve nepoužil náhodne, ale v nadväznosti na výkon obchodného zastúpenia pre

spoločnosť O., a. s. podľa zmluvy, ktorej príloha č. 11 je jej súčasťou. Podľa čl. 1 ods. 2

uvedenej prílohy č. 11 pod pojmom „predajca značkovej predajne“ sa rozumie

zamestnanec obchodného zástupcu v trvalom pracovnom pomere s miestom výkonu práce v

jeho značkovej maloobchodnej predajni O., a. s. zabezpečujúci v nej u obchodného

zástupcu výkon obchodného zastúpenia spoločnosti O., a. s. a v jeho rámci predovšetkým

predaj jej platených verejných mobilných telefónnych a ďalších druhov verejných služieb v

oblasti elektronickej komunikácie a ďalších obchodných produktov GSM z jej majetku.

V konaní pritom nebolo sporné, že po 27. 03. 2010 odporca už nevykonával

obchodné zastúpenie spoločnosti O., a. s. Po uvedenom dátume tak navrhovateľka nemohla

vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, pretože nemohla predávať verejné mobilné

telefónne a ďalšie verejné služby spoločnosti O., a. s., keďže tento predaj bol viazaný

na existenciu obchodného zastúpenia.

Odporca poukazoval na to, že aj po ukončení obchodného zastúpenia zo strany

spoločnosti O., a. s. priestory značkovej predajne chcel aj naďalej používať na predaj, a to

aj na predaj mobilných telefónov a predplatených kariet mobilných operátorov

a navrhovateľka tak mohla u neho naďalej ostať pracovať ako predajca. Aj keby sa súd

stotožnil s právnym názorom odporcu, že medzi druhom práce „predajca“ a „predajca

značkovej predajne O.“ niet významného rozdielu (s čím sa však súd nestotožňuje

s ohľadom na to, že pracovná náplň týchto prác nie je príbuzná, keď predajca nemôže

predávať všetky verejné mobilné telefónne a ďalšie verejné služby spoločnosti O.), je

nesporné, že po ukončení obchodného zastúpenia, resp. od 01. 04. 2010 prácu „predajcu“

pre navrhovateľku nemal. Od 01. 04. 2010 prebiehala v predajni rekonštrukcia a podľa

vyjadrenia odporcu činnosť predajne bola obnovená prvý alebo druhý júnový týždeň (č. l.

92 spisu). Od 01. 04. 2010 odporca navrhovateľke nemohol prideľovať prácu v súlade

s dohodnutým druhom práce, pretože výkon obchodného zastúpenia mu zanikol. Dňa 01.

04. 2010 sa navrhovateľka ani na miesto výkonu práce nedostala, pretože predajňa bola

zavretá a odporca uviedol, že ju čakal v kancelárii na Ť. ulici, hoci sa na tom

s navrhovateľkou nedohodol (č. l. 76 p. v. spisu). Takisto odporca nemohol navrhovateľke

prideľovať prácu predajcu, pretože rekonštrukcia začala 01. 04. 2010 a trvala viac ako dva

mesiace. Odporca poukazoval na to, že dňa 07. 04. 2010 navrhovateľa robila prácu

spadajúcu pod jej druh práce, a to tvorbu cenníka mobilných telefónov a kontrolu

pokladničnej knihy predajne. Odhliadnuc od základnej skutočnosti, a to, že práca predajcu

spočíva v predaji, ktorý sa môže uskutočňovať len ak predajňa funguje aj navonok, t. j.

vo vzťahu k zákazníkom, v konaní nebolo preukázané, že pracovné úlohy, najmä kontrola

pokladničných kníh spadala do druhu práce navrhovateľky. Spoľahlivý záver, že tieto

činnosti spadali pod pojem „vedenie predpísanej evidencie“ uvedený medzi záväzkami

navrhovateľky ako zamestnanca v č. l. 8 pracovnej zmluvy, bez ďalšieho preukázania,

čo konkrétne pod tento pojem je možné zahrnúť, prijať nemožno.

Zhrnúc doteraz uvedené, podľa názoru súdu, po ukončení obchodného zastúpenia

spoločnosťou O., a. s. a počas nadväzujúcej rekonštrukcie predajne, navrhovateľka

nemohla vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to z dôvodu existencie príčin (prestoj)

na strane odporcu ako zamestnávateľa ( ). Za takejto situácie,

pokiaľ sa odporca s navrhovateľkou nedohodli na zmene druhu práce podľa ust. § 54

, odporca mal po dobu prestoja navrhovateľke poskytnúť náhradu mzdy.

Odporca v tejto súvislosti poukazoval na to, že navrhovateľka dňa 07. 04. 2010 mala

pridelenú prácu vykonávať ochotne. Navrhovateľka uviedla, že pridelenú prácu vykonávala

preto, že nechcela byť neslušná a robiť problémy (č. l. 60 spisu). Odhliadnuc od rozpornej

interpretácie správania sa navrhovateľky zo strany účastníkov konania, faktom je, že

navrhovateľka listom zo dňa 08. 04. 2010 odporcovi písomne oznámila, že nesúhlasí

s prideľovaním práce iného druhu, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve zo dňa 02. 06.

2008 (č. l. 54 spisu).

Na základe doposiaľ uvedeného súd dospel k záveru o neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, pretože navrhovateľka sa nemohla dopustiť závažného

porušenia pracovnej disciplíny, ak sa nedostavila do zamestnania a nezdržiavala sa na

pracovisku z dôvodu, že jej odporca neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy.»

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

«namietal, že skutkové zistenie súdu o neprideľovaní druhu práce podľa pracovnej zmluvy

je nespreskúmateľné. Na základe akého vyhodnotenia pracovnej zmluvy dospel k záveru, že

druh práce je „predajca Značkovej predajne O.“ a nie „predajca“. Ako súd vyložil

pracovnú zmluvu v časti „predajca Značkovej predajne O., v D.“. Prečo nepovažoval

za podstatnú námietku sťažovateľa, že druh práce je „predajca“ a „Značkovej predajne O.,

v D.“ označuje miesto výkonu práce. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie je

nepreskúmateľné v zodpovedaní podstatnej otázky sporu, ktorá sa týka rozdielneho výkladu

účastníkov pokiaľ ide o druh práce a vôbec nie je zrejmé, ako v tomto súd pracovnú zmluvu

vyložil. Sťažovateľ uviedol argumenty, prečo za dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve

považuje pracovnú činnosť predajcu a nie predajcu Značkovej predajne O., ako uviedol

súd. Ďalej namietal, že súd namiesto výkladu pracovnej zmluvy pokiaľ ide o druh práce

použil pojem, ktorý mal sťažovateľ dohodnutý so spoločnosťou O. v inom právnom vzťahu.

Tým súd v rozpore s ustálenými právnymi názormi súdnej praxe nedôvodné extenzívne

rozšíril výklad pracovnej zmluvy spôsobom, ktorý prekračuje vôľu, ktorú účastníci prejavili

v pracovnej zmluve, lebo navrhovateľka nepoznala obsah zmluvy sťažovateľa

s O. a nemohla sa preto ani dohodnúť, že takýmto spôsobom bude dohodnutý druh práce.

Namietal aj nesprávnosť názoru súdu, že navrhovateľka nemohla vykonávať prácu podľa

pracovnej zmluvy, pretože nemohla predávať verejné mobilné telefónne a ďalšie verejné

služby O., a. s., lebo takýto druh práce nie je uvedený v pracovnej zmluve. Súd nedôvodne

stotožnil obchodné zastúpenie sťažovateľa, ktoré vykonával pre O. s pracovnou činnosťou

navrhovateľky, lebo ide o nesprávny výklad pracovnej zmluvy, ktorá neupravuje obchodné

zastúpenie sťažovateľa s O. Tiež namietal, že súd nesprávne uviedol, že nebolo preukázané,

že kontrola pokladničných kníh spadala do druhu práce navrhovateľky, lebo to vyplývalo

z jej povinností predajcu a pracovných činnosti pri hmotnej zodpovednosti za zverené

hodnoty, ktorú mala navrhovateľka dohodnutú v pracovnej zmluve. Sťažovateľ predložil

písomné dôkazy, z ktorých vyplýva, že navrhovateľke pridelil vykonanie kontroly

pokladničných kníh a že mala v pracovnej zmluve uzavretú dohodu o hmotnej

zodpovednosti. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, prečo súd nepovažoval kontrolu

pokladničných kníh a vedenie predpísanej evidencie za pracovné činnosti, ktoré má

povinnosť vykonávať zamestnanec, ktorý má uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti...»

Krajský súd rozsudkom č. k. -252 z 20. februára 2012 čiastočný

rozsudok okresného súdu potvrdil podľa a

(ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd si pri aplikovaní uvedenej právnej

normy nesplnil povinnosť konformným a presvedčivým spôsobom sa vysporiadať

s odvolaním sťažovateľa, resp. že žiadnym spôsobom nereagoval na námietky

a argumentáciu sťažovateľa. Námietky, ktoré uviedol v odvolaní a ktorých podstatu uvádza

aj v sťažnosti, sa týkajú podstatných, rozhodujúcich otázok sporu. Ak nielen okresný súd,

ale ani krajský súd na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní neodpovedal, tak

sťažovateľovi neposkytol súdnu ochranu a jeho rozhodnutie nespĺňa požiadavky na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa súdne konanie nebolo voči

nemu spravodlivé. Uvedeným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom

okresného súdu č. k. -227 z 3. októbra 2011 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -252 z 20. februára 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na nové

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných

súdov.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (čiastočným) rozsudkom okresného súdu

č. k. -227 z 3. októbra 2011 [ktorým tento určil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru dané sťažovateľom navrhovateľke z dôvodu závažného porušenia

pracovnej disciplíny podľa „spočívajúceho

v opakovanom nedostavení sa do práce v období od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010

a od 08. 04. 2010 do 19. 04. 2010“, je neplatné] a rozsudkom krajského súdu č. k.

-252 z 20. februára 2012 (ktorý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1

a 2 potvrdil). Sťažovateľ považuje právne závery okresného súdu a krajského súdu

za nesprávne a nepreskúmateľné. Zároveň tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho

námietkami, ktoré považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ani krajský súd vôbec

nereagoval na jeho odvolacie námietky, a z tohto dôvodu jeho rozhodnutie nie je riadne

odôvodnené. V konečnom dôsledku všeobecné súdy neposkytli sťažovateľovi súdnu

ochranu a súdne konanie nebolo voči nemu spravodlivé.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v vyplýva, že každá fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí

požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

). V danom prípade o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

prvostupňového súdu rozhoduje a tieto preskúmava príslušný krajský súd. Keďže právomoc

ústavného súdu vyplývajúca z neumožňuje preskúmavať rozhodnutie

okresného súdu všeobecným súdom, v tejto časti musela byť sťažnosť odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný

súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa aplikácie (podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody) všeobecnými súdmi ústavný súd tiež zdôrazňuje, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152

ods. 4 ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho

konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu ().

Postup podľa môže odvolací súd použiť v tom prípade, ak

odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu

na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté v odvolaní už účastník

konania uplatnil v priebehu prvostupňovej fázy konania a prvostupňový súd na ne

nereagoval požadovaným spôsobom (). Uvedené analogicky platí aj

prípade, ak sú odvolacie námietky totožné s vyjadreniami účastníka konania

vystupujúceho v procesnom postavení odporcu k návrhu na začatie konanie

(predloženými v písomnej forme alebo prednesenými ústne na pojednávaní).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa (resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Rovnako ESĽP pripomenul,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,

).

Do základného práva podľa (resp. práva podľa

dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného

práva teda nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr.

, , ).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Okresný súd rozsudkom č. k. -227 z 3. októbra 2011 určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom navrhovateľke z dôvodu závažného

porušenia pracovnej disciplíny podľa „spočívajúceho

v opakovanom nedostavení sa do práce v období od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010

a od 08. 04. 2010 do 19. 04. 2010“, je neplatné (pozri s. 2 – 5 tohto uznesenia), čo krajský

súd rozsudkom č. k. -252 z 20. februára 2012 podľa a

potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového

materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že súd I. stupňa

dostatočným spôsobom zistil skutočnosti potrebné pres posúdenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...

Odvolací súd zhodne s právnym záverom I. stupňového súdu konštatuje, že na strane

odporkyne (správne má byť navrhovateľky, pozn.) nedošlo k závažnému porušeniu

pracovnej disciplíny, ktoré by naplnilo skutkové okolnosti pre okamžité skončenie

pracovného pomeru tak, ako ich formuloval odporca... Prvostupňový súd mal nepochybne

preukázané, a s týmto zistením sa stotožnil aj odvolací súd, že neospravedlnená

neprítomnosť v práci navrhovateľky nemôže byť považovaná za závažné porušenie

pracovnej disciplíny, ak sa táto nedostavila do práce z dôvodu, že jej zamestnávateľ

neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, a to po dobu trvania prekážky v práci

na strane zamestnávateľa. V tejto súvislosti I. stupňový súd správne vychádzal z judikátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ... Keďže odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom

na citované ust. obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia a ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje.“

Ústavný súd poukazuje na to, že k problematike naplnenia skutkovej podstaty

závažného porušenia pracovnej disciplíny ako dôvodu okamžitého skončenia pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa podľa , a to

s osobitným zameraním na posúdenie otázky neospravedlnenej absencie zamestnanca po

dobu trvania prekážky v práci na strane zamestnávateľa v súvislosti s neprideľovaním práce

zamestnancovi na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, sa vyjadril Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj vo veci vedenej pod sp. zn. (uznesenie z 27. mája

2010), keď vyslovil, že: „O závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1

nejde, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu

na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval

a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku

nezdržiaval.“

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu jasne vyplýva, že tento sa s právnymi

závermi (názormi) prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí v plnom rozsahu

stotožnil. Hoci krajský súd duplicitne (osobitne) nedal odpoveď na každú z odvolacích

námietok sťažovateľa, pretože ich nepovažoval za relevantné a nevyhnutné pre jeho

rozhodnutie (resp. pre zmenu prvostupňového rozhodnutia), jeho postup a rozhodnutie

podľa a možno považovať za ústavne akceptovateľné. Na základe

uvedeného preto možno konštatovať, že v danom prípade bolo plne realizované základné

právo sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu,

že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne

neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Všeobecné

súdy použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom,

z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom určenia

okresného súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané sťažovateľom

navrhovateľke je neplatné, ako aj potvrdenia tohto rozhodnutia krajským súdom.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

uvedených rozhodnutí všeobecných súdov.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , sťažnosť ako celok podľa zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012