Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 333/2012
PDF · 290.44 KB
No categories available
IV. ÚS 333/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., D., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného
súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 Cb 5/2010 zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012
doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
E. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 2 Cb 5/2010 zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu
15. februára 2010 sa obchodná spoločnosť H. a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhala
zaplatenia peňažnej sumy 3 801,95 € s príslušenstvom voči sťažovateľovi ako odporcovi v
2. rade.
Skutkový stav a právne posúdenie veci, ktoré boli dôvodom na podanie sťažnosti
ústavnému súdu, sú v sťažnosti popísané od podania žaloby okresnému súdu až po konečné
rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľ zároveň uvádza aj chronológiu úkonov
uskutočnených v konaní pred okresným súdom a krajským súdom s vymedzením ich
obsahu.
Z podkladov predložených sťažovateľom vyplýva, že okresný súd v danej veci vydal
10. marca 2010 platobný rozkaz, ktorý bol následne na základe podaného odporu zo strany
sťažovateľa (odporcu v 2. rade) zrušený a okresný súd v danej veci nariadil pojednávanie.
Sťažovateľ podstatu argumentácie v konaní pred okresným súdom zhrnul takto: „...
okolnosť doplnenia údajov konkretizujúcich ručiteľa, ako aj základných údajov o ručiteľovi
treťou osobou je jednoznačným preukázaním skutočnosti, že ručiteľský vzťah bol vytvorený
dodatočne, neoprávnenou osobou z ručiteľského vzťahu, len z dôvodu zabezpečenia
vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu , a to aj napriek nedostatku prejavu vôle a konania
sťažovateľa.“
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v konaní pred okresným súdom argumentoval aj tým, že
„... neexistuje písomné vyhlásenie, ktorým ručiteľ na seba berie voči veriteľovi povinnosť,
že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník“. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že
absentuje presná špecifikácia záväzku, za ktorý by mal ručiť.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 Cb 5/2010 zo 7. decembra 2010 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) následne vyhovel návrhu navrhovateľa a takto
rozhodol:
„I/ Odporcovia v I/ a II/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi sumu 3.801,95 EUR s 0,05 % - ným úrokom z omeškania denne zo sumy
3.801,95 EUR od 01. 08. 2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku
s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu.
II/ Odporcovia v I/ a II/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 480,92 EUR, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
odporcu.“
Okresný súd ku skutkovému stavu v časti relevantnej pre účely tohto konania
uviedol: «Odporca v II/ rade potvrdil, že podpísal objednávku na dodávku betónovej zmesi
od navrhovateľa a to na základe telefonického dohovoru a na základe generálneho
plnomocenstva, ktoré mal ako stavbyvedúci vystavené konateľom odporcu v I/ rade.
Nenamietal ani, že vlastnoručne napísal do oboch kolóniek za kupujúceho, aj za ručiteľa
paličkovým písmom „Ing. H.“ a nečitateľne sa podpísal (pravosť nečitateľného podpisu
pred súdom potvrdil).»
Okresný súd z uvedeného vyvodil toto: „K tejto skutočnosti súd uzatvára, že podpisy
ako kupujúceho, tak ručiteľa na objednávke sú podpismi odporcu v II/ rade, ktorý ich
pravosť potvrdil.“
Okresný súd k ďalším námietkam sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ „... sa aj
oboznámil so všeobecnými podmienkami navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky,
a kde v bode 9.1 je uvedené, že zmluvný vzťah sa spravuje ObZ, v bode 9.7 je uvedené, že za
účelom zabezpečenia splnenia všetkých povinností kupujúceho vyplývajúcich zo zmluvy
a VDPP sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci zabezpečí ručenie tretej osoby, ktorá
podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho
voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci. Preto aj
zabezpečenie záväzku ručením sa spravuje ustanoveniami ObZ.“.
Okresný súd následne vec právne posúdil v súlade s § 303 a nasl. Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov tak, že sťažovateľ (odporca v 2. rade) „ručiteľský
záväzok prevzal, išlo o platný záväzok a taktiež nebol spochybnený právne relevantným
spôsobom obsah ani rozsah záväzku, na jeho splnenie bol veriteľom vyzvaný po tom, ako na
výzvu veriteľa dlžník záväzok nesplnil“.
Sťažovateľ v zákonnej lehote proti napadnutému rozsudku okresného súdu (vo veci
samej) podal odvolanie, v ktorom namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu. Podstata
argumentácie uvedená v odvolaní proti rozsudku okresného súdu bola takáto:
«Nie je možné sa stotožniť s názorom konajúceho súdu, že môj klient Ing. Ľ. H. ako
odporca v II/ rade (ďalej len „odporca v II/ rade“) podpísal s navrhovateľom objednávku
nielen ako objednávateľ, ale aj ako ručiteľ, pričom sa oboznámil so všeobecnými
podmienkami navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky, teda aj bodom 9.7.
Odporca v II/ rade počas pojednávania jednoznačne vyhlásil, že objednávku
podpísal len ako objednávateľ resp. poverený zástupca odporcu v I/ rade. Na objednávke
figuruje len jeden podpis a to pri kolónke kupujúci, kde je súčasne tlačeným písmom pre
zrozumiteľnosť uvedené meno podpisujúcej osoby, čo nie je možné považovať za ďalší
podpis. Ostatné 2 údaje napísané tlačeným písmom, z ktorých jeden s označením dátumu
narodenia /nesprávneho/ pri kolónke ručiteľ odporca II/ ani nevypísal a ako sa v konaní
preukázalo bol tam doplnený bez jeho vedomia treťou osobou, nie je možné považovať za
ďalšie podpisy zakladajúce existenciu ďalšieho právneho vzťahu ručiteľstva/.»
Sťažovateľ ďalej uviedol: „Nie je tiež pravda, že sa odporca I resp. II./ oboznámil
so všeobecnými podmienkami navrhovateľa. Tieto v čase podpisu k predmetnej objednávke
vôbec neboli priložené, o čom svedčí aj fakt, že samotné všeobecné podmienky nie sú
opatrené žiadnym podpisom odporcu I/ resp. II/.“
Sťažovateľ argumentáciu v odvolaní uzatvára takto: „Ak opomenieme skutočnosť, že
ručiteľ nebol v žiadnom prípade jednoznačne určený a ani vznik jeho záväzku, identita,
obsah a rozsah záväzku nikde špecifikované nie sú. Ide o základné atribúty, ktoré musia byť
pri vzniku ručiteľského záväzku jednoznačne určené a vyjadrené. Nikde v bode 9.7.
všeobecných podmienok navrhovateľa, ale ani na predmetnej objednávke nie je bližšia
špecifikácia rozsahu príp. istej identity prevzatého záväzku vyjadrením jeho konkrétnej
sumy, ktorú by sa ručiteľ prehlasoval uspokojiť. Na objednávke sa nenachádza ani len suma
objednaných služieb, ktorú by bolo možné ponímať ako istý rozsah prevzatého záväzku.“
Sťažovateľ v odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu vo vzťahu
k vydaniu konečného (meritórneho) rozhodnutia žiadal, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne a zaviaže ho nahradiť trovy
konania.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 14 Cob 14/2011
z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil a sťažovateľa (odporcu v 2. rade) zaviazal nahradiť trovy
odvolacieho konania na účet právnej zástupkyne navrhovateľa.
Krajský súd sa stotožnil tak so skutkovými, ako aj právnymi závermi okresného súdu
a na podporu správnosti záverov okresného súdu nad rámec dôvodov uvedených
v napadnutom rozsudku okresného súdu uviedol ďalšie dôvody (pozri nižšie).
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu „bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/
ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a jeho základné právo zakotvené v čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR
č. 460/1992 Zb.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„... rozhodnutím Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 7. 12. 2010, č. k.
2Cb/5/2010-115 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 1. 2012, č. k.
14Cob/14/2011 bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/ úst. zákona
č. 23/1991 Zb. v platnom znení a rovnako i v čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR č. 460/1992 Zb.
v platnom znení.
... rozhodnutie Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 7. 12. 2010, č. k.
2Cb/5/2010-115 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 1. 2012, č. k.
14Cob/14/2011 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 Cb 5/2010
zo 7. decembra 2010
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal
časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva
napadnutým rozsudkom okresného súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne
(... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu účinný
opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia
základného práva (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský
súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa
vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy,
ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Cob 14/2011
z 25. januára 2012
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu posúdil
túto časť sťažnosti, súc viazaný petitom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) a poukazujúc na to, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane
právne zastúpený ním zvolenou advokátkou, ako aj na svoju stabilizovanú judikatúru (m. m.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny
napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (m. m. IV. ÚS 326/07). Sťažovateľ v sťažnosti porušenie týchto základných
práv a ústavnoprocesných pravidiel nenamietal, čo zakladá dôvod na odmietnutie jeho
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Uplatňujúc však materiálne chápanie ochrany ústavnosti v rozhodovacej činnosti
ústavného súdu (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07)
ústavný súd napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti výslovne neuvádza, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu a prípadne aj postupom krajského súdu došlo k porušeniu
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, a rešpektujúc závery
vyplývajúce zo svojej rozhodovacej činnosti, v zmysle ktorej základné právo zaručené
v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11
listiny) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo
v označenom článku ústavy (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o listinu), nedodržanie
ktorých môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivého
súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru, m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05), v tejto
súvislosti posúdil, či napadnutý rozsudok krajského súdu z tohto pohľadu zodpovedá
ústavnoprávnym požiadavkám.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd posudzoval, či krajský súd svoj rozsudok
sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho
nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný
a neudržateľný.
Pre účely komplexného posúdenia sťažnosti ústavný súd najprv vyhodnotil
argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej opieral dôvodnosť v sťažnosti vymedzeného
petitu, aby v intenciách uvedeného bolo možné následne z ústavnoprávneho hľadiska
preskúmať správnosť tak skutkových, ako aj právnych záverov všeobecných súdov.
K dôvodom porušenia označeného základného práva sťažovateľ uviedol:
„Napadnutými rozsudkami bolo porušené vyššie cit. právo sťažovateľa v tom, že aj napriek
tomu, že sťažovateľ objednanie tovaru na objednávke podpísal ako splnomocnená osoba
žalovaného I., bez jeho ďalšieho vedomia bol jeho podpis a samotné uvedenie jeho osoby na
objednávke použité v prospech žalobcu, ako ručiteľa žalovaného v I/ rade, keďže tento mal
pochybnosti o možnom uspokojení svojej pohľadávky od žalovaného v I/ rade. Žalobca
uvedomujúc si zrejme svoje nedostatočné zabezpečenie predmetného záväzku,
prostredníctvom tretej osoby, avšak ním splnomocnenej, doplnil svojvoľne osobné údaje
sťažovateľa uvedením jeho vysokoškolského titulu, mena, priezviska a dátumu narodenia
a priradil ich bez vedomia sťažovateľa, k dodatočne doplneným kolónkam slúžiacim na
podpis ručiteľa. Uvedené protiprávne konanie žalobcu je preukázané aj uvedením
nesprávneho dátumu narodenia sťažovateľa.“
Sťažovateľ ďalej uviedol: „Je zrejmé, že samotným doplnením uvedených údajov
sťažovateľa a označenia náležitostí osoby ručiteľa, nemohol sťažovateľ vstúpiť ako ručiteľ
do vzťahu ručenia. Uvedenému vzniku právneho vzťahu ručenia zo strany sťažovateľa
chýba okrem iného aj jeden zo základných predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre
ručiteľský vzťah - prejav vôle.“
Sťažovateľ ešte uviedol, že „v predmetnom prípade sťažovateľa nie je možné hovoriť
o žiadnej zrozumiteľnosti právneho vzťahu ručenia, konkrétnosti, bezchybnej identifikácie
ručiteľského záväzku a existencie právnej istoty, ktorá má sprevádzať vznik právnych
vzťahov, akým je aj ručenie“.
Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje tieto závery: „Sťažovateľ bez svojho pričinenia
a vedomia bol ako fyzická osoba v pozícií ručiteľa, vtiahnutý do právneho vzťahu
v prospech žalobcu. Rozsudkom prvostupňového súdu a rozsudkom odvolacieho súdu bolo
sťažovateľovi siahnuté a obmedzené vlastnícke právo v časti, ktorá predstavuje sumu, ktorú
žalobca nevedel vymôcť od žalovaného I.“ Týmto mal byť sťažovateľ podľa jeho tvrdení
postihnutý na „majetkovom práve, ktoré požíva ochranu podľa Ústavy SR, ako aj podľa
Listiny základných ľudských práv a slobôd.“
Na základe uvedeného možno uzavrieť, že podstatou argumentácie sťažovateľa
uvedenej v sťažnosti je spochybňovanie existencie (ručiteľského) záväzkovoprávneho
vzťahu medzi ním a navrhovateľom. Sťažovateľ svoju argumentáciu zakladá v prvom rade
na tom, že v danom prípade chýbal jeho prejav vôle, a v druhom rade na tom, že právny
vzťah medzi ním a navrhovateľom je nezrozumiteľný, nie je konkrétny a chýba bezchybná
identifikácia ručiteľského záväzku.
Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti indikuje porušenie základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodu, na
ktorom sťažovateľ zakladá ťažisko svojej argumentácie, je zrejmé, že len pokračuje
v argumentácii prezentovanej v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktorú
následne neprípustne prenáša do konania pred ústavným súdom, a od ústavného súdu tak
očakáva, že túto argumentáciu podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z vymedzenia postavenia a kompetencií
všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie
v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodnoprávnych vecí) patrí do právomoci
všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
(m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych
predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu,
či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia
a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú
v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré
im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal a následne zhodnotil napadnutý
rozsudok krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a v súlade s § 219 ods. 2 OSP odkázal
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Na potvrdenie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uviedol ďalšie dôvody potvrdzujúce
správnosť postupu a rozsudku okresného súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vo všeobecnosti k otázke
ručenia podľa úpravy v § 303 a nasl. OBZ odvolací súd okrem dôvodov uvádzaných
v napadnutom rozsahu okresného súdu poukazuje, že nevyhnutnou náležitosťou vyhlásenia
o ručení je vyjadrenie osoby prijímajúcej ručiteľský záväzok, že veriteľovi splní určitý,
vo vyhlásení vymedzený záväzok dlžníka, pokiaľ ho nesplní dlžník. Ručiť možno aj za
záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti. Záväzok dlžníka, za ktorého sa ručenie preberá, musí
byť dostatočne identifikovaný, napr. uvedením jeho konkrétnej výšky, resp. zmluvou, z ktorej
zabezpečovaný záväzok vyplýva (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. októbra 2008,
sp. zn. 3 Obo 246/2007). Uvedené atribúty ručiteľské vyhlásenie na strane žalovaného II/
spĺňalo.“
K otázke sťažovateľom namietaného nedostatku prejavu vôle krajský súd uviedol: «...
išlo o jeho písomný prejav vôle podpisom na listine - objednávke k textu „ako ručiteľ“, čím
bola dodržaná zákonom vyžadovaná forma ručiteľského vyhlásenia».
Krajský súd k otázke sťažovateľom namietanému nedostatku zrozumiteľnosti
a určitosti ručiteľského vyhlásenia uviedol toto: «Súčasne predmet ručenia (záväzok
ručiteľa) bol dostatočne a určite identifikovaný obsahom samotnej objednávky, v ktorej
vyplýval druh, množstvo i cena objednaného tovaru. Išlo o ručiteľský záväzok za
kupujúceho, ktorý v objednávke výslovne uviedol: „Objednávam tovar podľa vyššie
uvedenej špecifikácie a zaväzujem sa zaplatiť zaň dohodnutú kúpnu cenu“. Bolo teda
zrejmé, čo bolo predmetom záväzku kupujúceho - žalovaného I/ a tým bol dostatočne
identifikovaný i predmet ručenia čo do určitosti, v súlade s § 303 OBZ. Z tohto zákonného
ustanovenia, správne citovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu,
vyplýva, že ručenie vzniká vyhlásením ručiteľa, ktoré musí mať písomnú formu, smeruje
voči veriteľovi a obsahuje výslovný záväzok toho, kto vyhlásenie urobil, že pokiaľ dlžník
svoj záväzok voči veriteľovi nesplní, uspokojí veriteľovi pohľadávku sám. Z
predchádzajúcich záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že súčasťou kúpnej zmluvy z 27. 05.
2009 (objednávky) boli VOP platné od 01. 04. 2009 a s ktorými žalovaný II/ i „ako ručiteľ“
svojim podpisom prejavil súhlas, teda vrátane bodu 9.7 VOP, z obsahu ktorého vyplývalo,
že tretia osoba (ručiteľ) „podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky
pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich
neuspokojí kupujúci“. Okresný súd správne vyvodil z takto formulovaného vyhlásenia vo
VOP ako súčasti kúpnej zmluvy (objednávky) z 27. 05. 2009, že ide o platné a určité
ručiteľské vyhlásenie žalovaného II/, zodpovedajúce ust. § 303 OBZ, ktoré tvorilo skutkový
a právny základ napadnutým rozsudkom stanovenej povinnosti žalovaného II/ ako ručiteľa
za nesplnené pohľadávky žalobcu voči žalovanému I/ v žalovanom rozsahu. Z obdobných,
vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd nepovažoval za opodstatnený ani odvolací dôvod
o absencii dohody o výške priznaných úrokov z omeškania, ak predmetné VOP, obsahujúce
v bode 6.5 a) dojednanie predajúceho a kupujúceho o výške úrokov z omeškania, boli
súčasťou kúpnej zmluvy z 27. 05. 2009. K dojednaniu výšky úrokov z omeškania v zmysle
§ 369 ods. 1 OBZ medzi žalobcom a žalovaným I/ teda došlo a i v tejto časti bolo napadnuté
rozhodnutie okresného súdu vecne správne. Ak splatnosť žalovaných faktúr nastala
u najneskôr vystavenej faktúry 31. 07. 2009, potom okresný súd správne zistil a vyhodnotil
i začiatok omeškania s platením žalovanej pohľadávky najneskôr 01. 08. 2009.»
Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
V nadväznosti na uvedené posúdil ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu.
Ako už bolo uvedené, krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu a v súlade s § 219 ods. 2 OSP odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu. V tejto súvislosti bolo tiež úlohou ústavného súdu preskúmať napadnutý
rozsudok okresného súdu v intenciách uvedených ústavnoprávnych hľadísk.
Okresný súd ku skutkovému stavu v rozsahu, v ktorom ho sťažovateľ spochybňuje
z dôvodu absencie prejavu vôle s poskytnutím ručenia za záväzky odporcu v 1. rade,
uviedol: «Odporca v II/ rade potvrdil, že podpísal objednávku na dodávku betónovej zmesi
od navrhovateľa a to na základe telefonického dohovoru a na základe generálneho
plnomocenstva, ktoré mal ako stavbyvedúci vystavené konateľom odporcu v I/ rade.
Nenamietal ani, že vlastnoručne napísal do oboch kolóniek za kupujúceho, aj za ručiteľa
paličkovým písmom „Ing. H.“ a nečitateľné sa podpísal (pravosť nečitateľného podpisu
pred súdom potvrdil). ... K tejto skutočnosti súd uzatvára, že podpisy ako kupujúceho, tak
ručiteľa na objednávke sú podpismi odporcu v II/ rade, ktorý ich pravosť potvrdil.»
Okresný súd ďalej uviedol, že sa „... oboznámil so všeobecnými podmienkami
navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky, a kde v bode 9.1 je uvedené, že zmluvný
vzťah sa spravuje ObZ, v bode 9.7 je uvedené, že za účelom zabezpečenia splnenia všetkých
povinností kupujúceho vyplývajúcich zo zmluvy a VDPP sa zmluvné strany dohodli, že
kupujúci zabezpečí ručenie tretej osoby, ktorá podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že
uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy
a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci. Preto aj zabezpečenie záväzku ručením sa spravuje
ustanoveniami ObZ.“.
K uvedenému ústavný súd uvádza, že takto formulovaný záver okresného súdu nemá
prvky svojvôle, a nie je ani zjavne neodôvodnený.
K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej spochybňuje existenciu jeho prejavu vôle
so vznikom ručiteľského záväzku, ústavný súd uvádza, že dôvod, na základe ktorého
sťažovateľ spochybňuje správnosť záverov krajského súdu (doplnenie identifikačných
údajov pod vlastnoručný podpis sťažovateľa treťou osobou), nie je relevantný vo vzťahu
k dôvodom, na základe ktorých ustálil, že sťažovateľ prejavil vôľu so vznikom ručiteľského
záväzku (vlastnoručný čitateľný, prípadne aj nečitateľný podpis sťažovateľa v kolónke
„Ako ručiteľ“), a teda uvedená námietka sťažovateľa vo väzbe na sťažovateľom označené
základné práva nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a sťažovateľom označeným
základným právom (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny).
Krajský súd neustálil prejav vôle sťažovateľa s ručiteľským záväzkom na tom
základe, ako to uvádza sťažovateľ (doplnenie identifikačných údajov pod vlastnoručný
podpis sťažovateľa treťou osobou), ale na tom základe, ktorý sťažovateľ ani
nespochybňoval, že tak čitateľný, ako aj nečitateľný podpis (prejav vôle) sťažovateľa na
listine v kolónke „Ako ručiteľ“ je podpisom sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa tak nie
je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu
a porušením sťažovateľom označených základných práv, keďže sťažovateľ namieta také
vady rozsudku, ktoré z rozsudku krajského súdu jednoznačne nevyplývajú. Navyše, závery
krajského súdu v spojení so záverom okresného súdu logicky vyplývajú z vykonaných
dôkazných prostriedkov a nenesú v tejto súvislosti žiadne prvky svojvôle.
Nad rámec a pre bližšie ozrejmenie uvedených úvah je potrebné dodať, že podstatou
argumentácie sťažovateľa aj v konaní pred krajským súdom nebolo spochybňovanie
pravosti čitateľného podpisu („Ing. H.“) uvedeného v kolónke „Ako ručiteľ“, prípadne
nečitateľného podpisu, ktorý kryl aj uvedenú kolónku, ale len to, že údaje týkajúce sa tak
mena a priezviska, ako aj dátumu narodenia nachádzajúce sa pod čitateľným podpisom
sťažovateľa nevpísal sťažovateľ. Z toho možno dospieť k záveru, že argumentácia
sťažovateľa o svojvoľnom doplnení osobných údajov (vysokoškolského titulu, mena,
priezviska sťažovateľa a nesprávneho dátumu narodenia sťažovateľa) a pod nimi uvedený
čitateľný podpis („Ing. H.“), ktorého pravosť navyše sám potvrdzoval, nemôže byť
spôsobilá spochybniť správnosť záverov krajského súdu. Ďalej je potrebné uviesť, že bez
ohľadu na to, či by tieto údaje boli, alebo neboli vpísané pod čitateľný podpis sťažovateľa
(„Ing. H.“), tak táto skutočnosť sama osebe nemohla mať vplyv na správnosť záveru
krajského súdu, že sťažovateľ svojím čitateľným podpisom („Ing. H.“) nachádzajúcim sa v
kolónke „Ako ručiteľ“ jednoznačne prejavil vôľu prevziať ručiteľský záväzok. K
uvedenému je potrebné ešte dodať, že na listine sa nachádzal aj nečitateľný podpis, o
ktorom v konaní neboli ani len najmenšie pochybnosti, že patrí sťažovateľovi a ktorý tiež
kryl aj kolónku „Ako ručiteľ“.
Ústavný súd v danej súvislosti uvádza, že argumentácia sťažovateľa z pohľadu
dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie krajského súdu, je nepodstatná a správnosť
úsudku sťažovateľa je určitým a zrozumiteľným spôsobom vyvrátená v odôvodnení
napadnutého rozsudku okresného súdu a potvrdená v časti napadnutého rozsudku krajského
súdu, v ktorej krajský súd uviedol ďalšie dôvody na podporu vecnej správnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu. Pre posúdenie otázky vzniku ručiteľského záväzkovo-právneho
vzťahu bolo rozhodujúce, čo sťažovateľ sám potvrdil, že čitateľný podpis „Ing. H.“
nachádzajúci sa v listine (objednávke) v kolónke „Ako ručiteľ“, prípadne nečitateľný
podpis, ktorý kryje túto kolónku, je podpisom sťažovateľa (odporcu v 2. rade). Tieto závery
zo strany sťažovateľa neboli spochybňované.
K druhej námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uvádza, že „v predmetnom prípade
sťažovateľa nie je možné hovoriť o žiadnej zrozumiteľnosti právneho vzťahu ručenia,
konkrétnosti, bezchybnej identifikácie ručiteľského záväzku a existencie právnej istoty,
ktorá má sprevádzať vznik právnych vzťahov, akým je aj ručenie“, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ tieto námietky vôbec nekonkretizuje a neodôvodňuje.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu, či
rozhodovanie nebolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že rozsudok
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu takého prvky neobsahuje a plne
zodpovedá ústavnoprávnym požiadavkám kladeným na kvalitu rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov. K uvedenému je potrebné dodať, že napadnutý rozsudok krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu má dostatočný racionálny základ, interpretácia
a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne aj
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, právne závery nie
sú v rozpore so skutkovými zisteniami, krajský súd sa vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami sťažovateľa, a preto možno konštatovať, že sú riadne
odôvodnené.
Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom
vymedzených námietok, ktorými indikoval porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny v kontrapozícii so skutkovými a právnymi závermi okresného
súdu a krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska
nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom
okresného súdu hodnotiť ako ústavnoprávne neakceptovateľný, pretože v jeho odôvodnení
sú zreteľne uvedené skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k záveru, že medzi sťažovateľom
a navrhovateľom vznikol záväzkovo-právny vzťah z titulu ručenia. Skutkové zistenia majú
dostatočný racionálny základ, interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov
zo strany krajského súdu je v súlade s ústavou a možno tiež konštatovať, že aj právne
závery krajského súdu nie sú v rozpore so skutkovými zisteniami. Sťažovateľom vznesené
námietky tak nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej
nezlučiteľnosti namietaného rozsudku krajského súdu.
Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej
predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jej prijatí na ďalšie konanie (m. m.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ
síce nesúhlasí, ale podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu je náležite
odôvodnený, na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd
nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012