Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 333/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., D., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného

súdu Dolný Kubín sp. zn. zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 25. januára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu

15. februára 2010 sa obchodná spoločnosť H. a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhala

zaplatenia peňažnej sumy 3 801,95 € s príslušenstvom voči sťažovateľovi ako odporcovi v

2. rade.

Skutkový stav a právne posúdenie veci, ktoré boli dôvodom na podanie sťažnosti

ústavnému súdu, sú v sťažnosti popísané od podania žaloby okresnému súdu až po konečné

rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľ zároveň uvádza aj chronológiu úkonov

uskutočnených v konaní pred okresným súdom a krajským súdom s vymedzením ich

obsahu.

Z podkladov predložených sťažovateľom vyplýva, že okresný súd v danej veci vydal

10. marca 2010 platobný rozkaz, ktorý bol následne na základe podaného odporu zo strany

sťažovateľa (odporcu v 2. rade) zrušený a okresný súd v danej veci nariadil pojednávanie.

Sťažovateľ podstatu argumentácie v konaní pred okresným súdom zhrnul takto: „...

okolnosť doplnenia údajov konkretizujúcich ručiteľa, ako aj základných údajov o ručiteľovi

treťou osobou je jednoznačným preukázaním skutočnosti, že ručiteľský vzťah bol vytvorený

dodatočne, neoprávnenou osobou z ručiteľského vzťahu, len z dôvodu zabezpečenia

vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu , a to aj napriek nedostatku prejavu vôle a konania

sťažovateľa.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v konaní pred okresným súdom argumentoval aj tým, že

„... neexistuje písomné vyhlásenie, ktorým ručiteľ na seba berie voči veriteľovi povinnosť,

že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník“. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že

absentuje presná špecifikácia záväzku, za ktorý by mal ručiť.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2010 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) následne vyhovel návrhu navrhovateľa a takto

rozhodol:

„I/ Odporcovia v I/ a II/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

navrhovateľovi sumu 3.801,95 EUR s 0,05 % - ným úrokom z omeškania denne zo sumy

3.801,95 EUR od 01. 08. 2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku

s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu.

II/ Odporcovia v I/ a II/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

navrhovateľovi trovy konania v sume 480,92 EUR, do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého

odporcu.“

Okresný súd ku skutkovému stavu v časti relevantnej pre účely tohto konania

uviedol: «Odporca v II/ rade potvrdil, že podpísal objednávku na dodávku betónovej zmesi

od navrhovateľa a to na základe telefonického dohovoru a na základe generálneho

plnomocenstva, ktoré mal ako stavbyvedúci vystavené konateľom odporcu v I/ rade.

Nenamietal ani, že vlastnoručne napísal do oboch kolóniek za kupujúceho, aj za ručiteľa

paličkovým písmom „Ing. H.“ a nečitateľne sa podpísal (pravosť nečitateľného podpisu

pred súdom potvrdil).»

Okresný súd z uvedeného vyvodil toto: „K tejto skutočnosti súd uzatvára, že podpisy

ako kupujúceho, tak ručiteľa na objednávke sú podpismi odporcu v II/ rade, ktorý ich

pravosť potvrdil.“

Okresný súd k ďalším námietkam sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ „... sa aj

oboznámil so všeobecnými podmienkami navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky,

a kde v bode 9.1 je uvedené, že zmluvný vzťah sa spravuje , v bode 9.7 je uvedené, že za

účelom zabezpečenia splnenia všetkých povinností kupujúceho vyplývajúcich zo zmluvy

a VDPP sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci zabezpečí ručenie tretej osoby, ktorá

podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho

voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci. Preto aj

zabezpečenie záväzku ručením sa spravuje ustanoveniami .“.

Okresný súd následne vec právne posúdil v súlade s § 303 a nasl. Obchodného

zákonníka v znení neskorších predpisov tak, že sťažovateľ (odporca v 2. rade) „ručiteľský

záväzok prevzal, išlo o platný záväzok a taktiež nebol spochybnený právne relevantným

spôsobom obsah ani rozsah záväzku, na jeho splnenie bol veriteľom vyzvaný po tom, ako na

výzvu veriteľa dlžník záväzok nesplnil“.

Sťažovateľ v zákonnej lehote proti napadnutému rozsudku okresného súdu (vo veci

samej) podal odvolanie, v ktorom namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu. Podstata

argumentácie uvedená v odvolaní proti rozsudku okresného súdu bola takáto:

«Nie je možné sa stotožniť s názorom konajúceho súdu, že môj klient Ing. Ľ. H. ako

odporca v II/ rade (ďalej len „odporca v II/ rade“) podpísal s navrhovateľom objednávku

nielen ako objednávateľ, ale aj ako ručiteľ, pričom sa oboznámil so všeobecnými

podmienkami navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky, teda aj bodom 9.7.

Odporca v II/ rade počas pojednávania jednoznačne vyhlásil, že objednávku

podpísal len ako objednávateľ resp. poverený zástupca odporcu v I/ rade. Na objednávke

figuruje len jeden podpis a to pri kolónke kupujúci, kde je súčasne tlačeným písmom pre

zrozumiteľnosť uvedené meno podpisujúcej osoby, čo nie je možné považovať za ďalší

podpis. Ostatné 2 údaje napísané tlačeným písmom, z ktorých jeden s označením dátumu

narodenia /nesprávneho/ pri kolónke ručiteľ odporca II/ ani nevypísal a ako sa v konaní

preukázalo bol tam doplnený bez jeho vedomia treťou osobou, nie je možné považovať za

ďalšie podpisy zakladajúce existenciu ďalšieho právneho vzťahu ručiteľstva/.»

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Nie je tiež pravda, že sa odporca I resp. II./ oboznámil

so všeobecnými podmienkami navrhovateľa. Tieto v čase podpisu k predmetnej objednávke

vôbec neboli priložené, o čom svedčí aj fakt, že samotné všeobecné podmienky nie sú

opatrené žiadnym podpisom odporcu I/ resp. II/.“

Sťažovateľ argumentáciu v odvolaní uzatvára takto: „Ak opomenieme skutočnosť, že

ručiteľ nebol v žiadnom prípade jednoznačne určený a ani vznik jeho záväzku, identita,

obsah a rozsah záväzku nikde špecifikované nie sú. Ide o základné atribúty, ktoré musia byť

pri vzniku ručiteľského záväzku jednoznačne určené a vyjadrené. Nikde v bode 9.7.

všeobecných podmienok navrhovateľa, ale ani na predmetnej objednávke nie je bližšia

špecifikácia rozsahu príp. istej identity prevzatého záväzku vyjadrením jeho konkrétnej

sumy, ktorú by sa ručiteľ prehlasoval uspokojiť. Na objednávke sa nenachádza ani len suma

objednaných služieb, ktorú by bolo možné ponímať ako istý rozsah prevzatého záväzku.“

Sťažovateľ v odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu vo vzťahu

k vydaniu konečného (meritórneho) rozhodnutia žiadal, aby odvolací súd rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne a zaviaže ho nahradiť trovy

konania.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a sťažovateľa (odporcu v 2. rade) zaviazal nahradiť trovy

odvolacieho konania na účet právnej zástupkyne navrhovateľa.

Krajský súd sa stotožnil tak so skutkovými, ako aj právnymi závermi okresného súdu

a na podporu správnosti záverov okresného súdu nad rámec dôvodov uvedených

v napadnutom rozsudku okresného súdu uviedol ďalšie dôvody (pozri nižšie).

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu „bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/

ústavného a jeho základné právo zakotvené v / SR

č. “.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„... rozhodnutím Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 7. 12. 2010, č. k.

-115 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 1. 2012, č. k.

bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/ úst. zákona

č. v platnom znení a rovnako i v / SR č.

v platnom znení.

... rozhodnutie Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 7. 12. 2010, č. k.

-115 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 1. 2012, č. k.

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2010

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal

časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva

napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne

(... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Podľa a nasl. (ďalej len „OSP“) účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu účinný

opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia

základného práva (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa

vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy,

ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu posúdil

túto časť sťažnosti, súc viazaný petitom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) a poukazujúc na to, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane

právne zastúpený ním zvolenou advokátkou, ako aj na svoju stabilizovanú judikatúru (m. m.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a listiny,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení

základného práva podľa a základného práva podľa listiny

napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (m. m. ). Sťažovateľ v sťažnosti porušenie týchto základných

práv a ústavnoprocesných pravidiel nenamietal, čo zakladá dôvod na odmietnutie jeho

sťažnosti podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

Uplatňujúc však materiálne chápanie ochrany ústavnosti v rozhodovacej činnosti

ústavného súdu (, , , , )

ústavný súd napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti výslovne neuvádza, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu a prípadne aj postupom krajského súdu došlo k porušeniu

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , a rešpektujúc závery

vyplývajúce zo svojej rozhodovacej činnosti, v zmysle ktorej základné právo zaručené

v (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v

listiny) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo

v označenom článku (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o listinu), nedodržanie

ktorých môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu ( ), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivého

súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru, m. m. , ), v tejto

súvislosti posúdil, či napadnutý rozsudok krajského súdu z tohto pohľadu zodpovedá

ústavnoprávnym požiadavkám.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd posudzoval, či krajský súd svoj rozsudok

sp. zn. z 25. januára 2012 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho

nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný

a neudržateľný.

Pre účely komplexného posúdenia sťažnosti ústavný súd najprv vyhodnotil

argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej opieral dôvodnosť v sťažnosti vymedzeného

petitu, aby v intenciách uvedeného bolo možné následne z ústavnoprávneho hľadiska

preskúmať správnosť tak skutkových, ako aj právnych záverov všeobecných súdov.

K dôvodom porušenia označeného základného práva sťažovateľ uviedol:

„Napadnutými rozsudkami bolo porušené vyššie cit. právo sťažovateľa v tom, že aj napriek

tomu, že sťažovateľ objednanie tovaru na objednávke podpísal ako splnomocnená osoba

žalovaného I., bez jeho ďalšieho vedomia bol jeho podpis a samotné uvedenie jeho osoby na

objednávke použité v prospech žalobcu, ako ručiteľa žalovaného v I/ rade, keďže tento mal

pochybnosti o možnom uspokojení svojej pohľadávky od žalovaného v I/ rade. Žalobca

uvedomujúc si zrejme svoje nedostatočné zabezpečenie predmetného záväzku,

prostredníctvom tretej osoby, avšak ním splnomocnenej, doplnil svojvoľne osobné údaje

sťažovateľa uvedením jeho vysokoškolského titulu, mena, priezviska a dátumu narodenia

a priradil ich bez vedomia sťažovateľa, k dodatočne doplneným kolónkam slúžiacim na

podpis ručiteľa. Uvedené protiprávne konanie žalobcu je preukázané aj uvedením

nesprávneho dátumu narodenia sťažovateľa.“

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Je zrejmé, že samotným doplnením uvedených údajov

sťažovateľa a označenia náležitostí osoby ručiteľa, nemohol sťažovateľ vstúpiť ako ručiteľ

do vzťahu ručenia. Uvedenému vzniku právneho vzťahu ručenia zo strany sťažovateľa

chýba okrem iného aj jeden zo základných predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre

ručiteľský vzťah - prejav vôle.“

Sťažovateľ ešte uviedol, že „v predmetnom prípade sťažovateľa nie je možné hovoriť

o žiadnej zrozumiteľnosti právneho vzťahu ručenia, konkrétnosti, bezchybnej identifikácie

ručiteľského záväzku a existencie právnej istoty, ktorá má sprevádzať vznik právnych

vzťahov, akým je aj ručenie“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje tieto závery: „Sťažovateľ bez svojho pričinenia

a vedomia bol ako fyzická osoba v pozícií ručiteľa, vtiahnutý do právneho vzťahu

v prospech žalobcu. Rozsudkom prvostupňového súdu a rozsudkom odvolacieho súdu bolo

sťažovateľovi siahnuté a obmedzené vlastnícke právo v časti, ktorá predstavuje sumu, ktorú

žalobca nevedel vymôcť od žalovaného I.“ Týmto mal byť sťažovateľ podľa jeho tvrdení

postihnutý na „majetkovom práve, ktoré požíva ochranu podľa SR, ako aj podľa

Listiny základných ľudských práv a slobôd.“

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že podstatou argumentácie sťažovateľa

uvedenej v sťažnosti je spochybňovanie existencie (ručiteľského) záväzkovoprávneho

vzťahu medzi ním a navrhovateľom. Sťažovateľ svoju argumentáciu zakladá v prvom rade

na tom, že v danom prípade chýbal jeho prejav vôle, a v druhom rade na tom, že právny

vzťah medzi ním a navrhovateľom je nezrozumiteľný, nie je konkrétny a chýba bezchybná

identifikácia ručiteľského záväzku.

Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti indikuje porušenie základného práva podľa

a podľa listiny, z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodu, na

ktorom sťažovateľ zakladá ťažisko svojej argumentácie, je zrejmé, že len pokračuje

v argumentácii prezentovanej v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktorú

následne neprípustne prenáša do konania pred ústavným súdom, a od ústavného súdu tak

očakáva, že túto argumentáciu podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z vymedzenia postavenia a kompetencií

všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie

v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodnoprávnych vecí) patrí do právomoci

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(m. m. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych

predpisov (m. m. ), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu,

či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia

a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú

v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré

im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal a následne zhodnotil napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a v súlade s odkázal

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Na potvrdenie vecnej správnosti

napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uviedol ďalšie dôvody potvrdzujúce

správnosť postupu a rozsudku okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vo všeobecnosti k otázke

ručenia podľa úpravy v a nasl. odvolací súd okrem dôvodov uvádzaných

v napadnutom rozsahu okresného súdu poukazuje, že nevyhnutnou náležitosťou vyhlásenia

o ručení je vyjadrenie osoby prijímajúcej ručiteľský záväzok, že veriteľovi splní určitý,

vo vyhlásení vymedzený záväzok dlžníka, pokiaľ ho nesplní dlžník. Ručiť možno aj za

záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti. Záväzok dlžníka, za ktorého sa ručenie preberá, musí

byť dostatočne identifikovaný, napr. uvedením jeho konkrétnej výšky, resp. zmluvou, z ktorej

zabezpečovaný záväzok vyplýva (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. októbra 2008,

sp. zn. ). Uvedené atribúty ručiteľské vyhlásenie na strane žalovaného II/

spĺňalo.“

K otázke sťažovateľom namietaného nedostatku prejavu vôle krajský súd uviedol: «...

išlo o jeho písomný prejav vôle podpisom na listine - objednávke k textu „ako ručiteľ“, čím

bola dodržaná zákonom vyžadovaná forma ručiteľského vyhlásenia».

Krajský súd k otázke sťažovateľom namietanému nedostatku zrozumiteľnosti

a určitosti ručiteľského vyhlásenia uviedol toto: «Súčasne predmet ručenia (záväzok

ručiteľa) bol dostatočne a určite identifikovaný obsahom samotnej objednávky, v ktorej

vyplýval druh, množstvo i cena objednaného tovaru. Išlo o ručiteľský záväzok za

kupujúceho, ktorý v objednávke výslovne uviedol: „Objednávam tovar podľa vyššie

uvedenej špecifikácie a zaväzujem sa zaplatiť zaň dohodnutú kúpnu cenu“. Bolo teda

zrejmé, čo bolo predmetom záväzku kupujúceho - žalovaného I/ a tým bol dostatočne

identifikovaný i predmet ručenia čo do určitosti, v súlade s . Z tohto zákonného

ustanovenia, správne citovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu,

vyplýva, že ručenie vzniká vyhlásením ručiteľa, ktoré musí mať písomnú formu, smeruje

voči veriteľovi a obsahuje výslovný záväzok toho, kto vyhlásenie urobil, že pokiaľ dlžník

svoj záväzok voči veriteľovi nesplní, uspokojí veriteľovi pohľadávku sám. Z

predchádzajúcich záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že súčasťou kúpnej zmluvy z 27. 05.

2009 (objednávky) boli VOP platné od 01. 04. 2009 a s ktorými žalovaný II/ i „ako ručiteľ“

svojim podpisom prejavil súhlas, teda vrátane bodu 9.7 VOP, z obsahu ktorého vyplývalo,

že tretia osoba (ručiteľ) „podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky

pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich

neuspokojí kupujúci“. Okresný súd správne vyvodil z takto formulovaného vyhlásenia vo

VOP ako súčasti kúpnej zmluvy (objednávky) z 27. 05. 2009, že ide o platné a určité

ručiteľské vyhlásenie žalovaného II/, zodpovedajúce ust. , ktoré tvorilo skutkový

a právny základ napadnutým rozsudkom stanovenej povinnosti žalovaného II/ ako ručiteľa

za nesplnené pohľadávky žalobcu voči žalovanému I/ v žalovanom rozsahu. Z obdobných,

vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd nepovažoval za opodstatnený ani odvolací dôvod

o absencii dohody o výške priznaných úrokov z omeškania, ak predmetné VOP, obsahujúce

v bode 6.5 a) dojednanie predajúceho a kupujúceho o výške úrokov z omeškania, boli

súčasťou kúpnej zmluvy z 27. 05. 2009. K dojednaniu výšky úrokov z omeškania v zmysle

medzi žalobcom a žalovaným I/ teda došlo a i v tejto časti bolo napadnuté

rozhodnutie okresného súdu vecne správne. Ak splatnosť žalovaných faktúr nastala

u najneskôr vystavenej faktúry 31. 07. 2009, potom okresný súd správne zistil a vyhodnotil

i začiatok omeškania s platením žalovanej pohľadávky najneskôr 01. 08. 2009.»

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

V nadväznosti na uvedené posúdil ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu.

Ako už bolo uvedené, krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného

súdu a v súlade s odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresného súdu. V tejto súvislosti bolo tiež úlohou ústavného súdu preskúmať napadnutý

rozsudok okresného súdu v intenciách uvedených ústavnoprávnych hľadísk.

Okresný súd ku skutkovému stavu v rozsahu, v ktorom ho sťažovateľ spochybňuje

z dôvodu absencie prejavu vôle s poskytnutím ručenia za záväzky odporcu v 1. rade,

uviedol: «Odporca v II/ rade potvrdil, že podpísal objednávku na dodávku betónovej zmesi

od navrhovateľa a to na základe telefonického dohovoru a na základe generálneho

plnomocenstva, ktoré mal ako stavbyvedúci vystavené konateľom odporcu v I/ rade.

Nenamietal ani, že vlastnoručne napísal do oboch kolóniek za kupujúceho, aj za ručiteľa

paličkovým písmom „Ing. H.“ a nečitateľné sa podpísal (pravosť nečitateľného podpisu

pred súdom potvrdil). ... K tejto skutočnosti súd uzatvára, že podpisy ako kupujúceho, tak

ručiteľa na objednávke sú podpismi odporcu v II/ rade, ktorý ich pravosť potvrdil.»

Okresný súd ďalej uviedol, že sa „... oboznámil so všeobecnými podmienkami

navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky, a kde v bode 9.1 je uvedené, že zmluvný

vzťah sa spravuje , v bode 9.7 je uvedené, že za účelom zabezpečenia splnenia všetkých

povinností kupujúceho vyplývajúcich zo zmluvy a VDPP sa zmluvné strany dohodli, že

kupujúci zabezpečí ručenie tretej osoby, ktorá podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že

uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy

a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci. Preto aj zabezpečenie záväzku ručením sa spravuje

ustanoveniami .“.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že takto formulovaný záver okresného súdu nemá

prvky svojvôle, a nie je ani zjavne neodôvodnený.

K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej spochybňuje existenciu jeho prejavu vôle

so vznikom ručiteľského záväzku, ústavný súd uvádza, že dôvod, na základe ktorého

sťažovateľ spochybňuje správnosť záverov krajského súdu (doplnenie identifikačných

údajov pod vlastnoručný podpis sťažovateľa treťou osobou), nie je relevantný vo vzťahu

k dôvodom, na základe ktorých ustálil, že sťažovateľ prejavil vôľu so vznikom ručiteľského

záväzku (vlastnoručný čitateľný, prípadne aj nečitateľný podpis sťažovateľa v kolónke

„Ako ručiteľ“), a teda uvedená námietka sťažovateľa vo väzbe na sťažovateľom označené

základné práva nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a sťažovateľom označeným

základným právom ( a listiny).

Krajský súd neustálil prejav vôle sťažovateľa s ručiteľským záväzkom na tom

základe, ako to uvádza sťažovateľ (doplnenie identifikačných údajov pod vlastnoručný

podpis sťažovateľa treťou osobou), ale na tom základe, ktorý sťažovateľ ani

nespochybňoval, že tak čitateľný, ako aj nečitateľný podpis (prejav vôle) sťažovateľa na

listine v kolónke „Ako ručiteľ“ je podpisom sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa tak nie

je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu

a porušením sťažovateľom označených základných práv, keďže sťažovateľ namieta také

vady rozsudku, ktoré z rozsudku krajského súdu jednoznačne nevyplývajú. Navyše, závery

krajského súdu v spojení so záverom okresného súdu logicky vyplývajú z vykonaných

dôkazných prostriedkov a nenesú v tejto súvislosti žiadne prvky svojvôle.

Nad rámec a pre bližšie ozrejmenie uvedených úvah je potrebné dodať, že podstatou

argumentácie sťažovateľa aj v konaní pred krajským súdom nebolo spochybňovanie

pravosti čitateľného podpisu („Ing. H.“) uvedeného v kolónke „Ako ručiteľ“, prípadne

nečitateľného podpisu, ktorý kryl aj uvedenú kolónku, ale len to, že údaje týkajúce sa tak

mena a priezviska, ako aj dátumu narodenia nachádzajúce sa pod čitateľným podpisom

sťažovateľa nevpísal sťažovateľ. Z toho možno dospieť k záveru, že argumentácia

sťažovateľa o svojvoľnom doplnení osobných údajov (vysokoškolského titulu, mena,

priezviska sťažovateľa a nesprávneho dátumu narodenia sťažovateľa) a pod nimi uvedený

čitateľný podpis („Ing. H.“), ktorého pravosť navyše sám potvrdzoval, nemôže byť

spôsobilá spochybniť správnosť záverov krajského súdu. Ďalej je potrebné uviesť, že bez

ohľadu na to, či by tieto údaje boli, alebo neboli vpísané pod čitateľný podpis sťažovateľa

(„Ing. H.“), tak táto skutočnosť sama osebe nemohla mať vplyv na správnosť záveru

krajského súdu, že sťažovateľ svojím čitateľným podpisom („Ing. H.“) nachádzajúcim sa v

kolónke „Ako ručiteľ“ jednoznačne prejavil vôľu prevziať ručiteľský záväzok. K

uvedenému je potrebné ešte dodať, že na listine sa nachádzal aj nečitateľný podpis, o

ktorom v konaní neboli ani len najmenšie pochybnosti, že patrí sťažovateľovi a ktorý tiež

kryl aj kolónku „Ako ručiteľ“.

Ústavný súd v danej súvislosti uvádza, že argumentácia sťažovateľa z pohľadu

dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie krajského súdu, je nepodstatná a správnosť

úsudku sťažovateľa je určitým a zrozumiteľným spôsobom vyvrátená v odôvodnení

napadnutého rozsudku okresného súdu a potvrdená v časti napadnutého rozsudku krajského

súdu, v ktorej krajský súd uviedol ďalšie dôvody na podporu vecnej správnosti napadnutého

rozsudku okresného súdu. Pre posúdenie otázky vzniku ručiteľského záväzkovo-právneho

vzťahu bolo rozhodujúce, čo sťažovateľ sám potvrdil, že čitateľný podpis „Ing. H.“

nachádzajúci sa v listine (objednávke) v kolónke „Ako ručiteľ“, prípadne nečitateľný

podpis, ktorý kryje túto kolónku, je podpisom sťažovateľa (odporcu v 2. rade). Tieto závery

zo strany sťažovateľa neboli spochybňované.

K druhej námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uvádza, že „v predmetnom prípade

sťažovateľa nie je možné hovoriť o žiadnej zrozumiteľnosti právneho vzťahu ručenia,

konkrétnosti, bezchybnej identifikácie ručiteľského záväzku a existencie právnej istoty,

ktorá má sprevádzať vznik právnych vzťahov, akým je aj ručenie“, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ tieto námietky vôbec nekonkretizuje a neodôvodňuje.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu, či

rozhodovanie nebolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že rozsudok

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu takého prvky neobsahuje a plne

zodpovedá ústavnoprávnym požiadavkám kladeným na kvalitu rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov. K uvedenému je potrebné dodať, že napadnutý rozsudok krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu má dostatočný racionálny základ, interpretácia

a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s , prípadne aj

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, právne závery nie

sú v rozpore so skutkovými zisteniami, krajský súd sa vysporiadal so všetkými

relevantnými námietkami sťažovateľa, a preto možno konštatovať, že sú riadne

odôvodnené.

Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom

vymedzených námietok, ktorými indikoval porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a listiny v kontrapozícii so skutkovými a právnymi závermi okresného

súdu a krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska

nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom

okresného súdu hodnotiť ako ústavnoprávne neakceptovateľný, pretože v jeho odôvodnení

sú zreteľne uvedené skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k záveru, že medzi sťažovateľom

a navrhovateľom vznikol záväzkovo-právny vzťah z titulu ručenia. Skutkové zistenia majú

dostatočný racionálny základ, interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov

zo strany krajského súdu je v súlade s a možno tiež konštatovať, že aj právne

závery krajského súdu nie sú v rozpore so skutkovými zisteniami. Sťažovateľom vznesené

námietky tak nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej

nezlučiteľnosti namietaného rozsudku krajského súdu.

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jej prijatí na ďalšie konanie (m. m.

).

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ

síce nesúhlasí, ale podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu je náležite

odôvodnený, na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd

nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných

práv podľa a listiny rozsudkom krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 25. januára 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012