Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-14-2022.pdf
PDF · 116.07 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: U.. D. W., A..: XX.XX.XXXX, W. O. XX/A, XXX XX W., právne zastúpeného JUDr. Mgr. Drahoslavom Magdziakom, advokátom so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, proti žalovaným: 1/ BIMERA, s. r. o., so sídlom Rhodyho 147/14, 085 01 Bardejov, IČO: 45 400 067 (z obchodného registra vymazná od 23.11.2019), 2/ T. L., A..: XX.XX.XXXX, W. Ť. XXXX/ XX, XXX XX W., 3/ B. O., A..: XX.XX.XXXX, W. XXX XX H. XXX a 4/ U. O., A..: XX.XX.XXXX, W. U. X, XXX XXRaslavice, žalovaný 4/ právne zastúpený JUDr. Matúšom Hribom, advokátom so sídlom Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, IČO: 42246237, o zaplatenie 4.829,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1C/122/2016-261 zo dňa 29.11.2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalovanému v 4/ rade voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 29.11.2021 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému v 4/ rade priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca domáhal žalobou voči žalovanému v 4/ rade a ostatným žalovaným zaplatenia sumy 4.829,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 01.06.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie ešte uznesením zo dňa 15.07.2021 zastavil konanie voči žalovaným v 2/ a 3/ rade z dôvodu späťvzatia žaloby a aj voči žalovanému v 1/ rade z dôvodu, že tento zanikol bez právneho zástupcu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 27.08.2021.
3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca a žalovaný v 1/ rade uzavreli dňa 09.03.2011 Zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorú za žalovaného v 1/ rade podpísali žalovaná v 3/ rade, ktorá v tom čase bola jediná konateľka žalovaného v 1/ rade. Z textu zmluvy tiež vyplynulo, že ručiteľ za nájomcu je žalovaný v 4/ rade a ten v čase uzatvorenia zmluvy nezastával u žalovaného v 1/ rade žiadnu funkciu a druhým konateľom popri žalovanej v 3/ rade sa stal až 23.01.2012. Tiež na konci zmluvy sa pri pojme ručiteľ nachádza podpis žalovaného v 4/ rade. Zmluvný vzťah medzi stranami tejto zmluvy bol ukončený dohodou dňom 31.05.2014. Ku dňu 10.08.2013 žalobca vyčíslil nedoplatky z titulu prenájmu, a to vo výške 2.200,- eur ako nedoplatok na nájomnom a v sume 740,26 eur ako nedoplatok za vodné a stočné. Vyčíslenie nedoplatkov ako konateľ žalovaného v 1/ rade dňa 12.08.2013 podpísal žalovaný v 4/ rade a za U. O., toho istého dňa, tiež žalovaný vo 4/ rade.
4. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení vychádzal z ust. § 546, § 558 Občianskeho zákonníka a poukázal na zásady hodnotenia dôkazov v zmysle čl. 17 § 187 a § 191 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“). Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe nebolo možné vyhovieť. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný v 4/ rade ručil za záväzky žalovaného v 1/ rade vyplývajúcich zo zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.03.2011 a aj tým, že žalovaný v 4/ rade podpísal listinu Vyčíslenie nedoplatkov zo dňa 10.08.2013, bol žalobca toho názoru, že žalovaný v 4/ rade uznal dlh vo výške 2.940,26 eur voči žalobcovi. Súd prvej inštancie s poukazom na § 546 Občianskeho zákonníka posúdil predloženú zmluvu, ktorú medzi sebou žalobca a žalovaný v 1/ rade uzavreli a skonštatoval, že v tejto sa ručiteľské vyhlásenie nikde nenachádza, pričom sa v tejto zmluve konštatuje, že ručiteľom za nájomcu je žalovaný v 4/ rade a táto je aj žalovaným v 4/ rade podpísaná, avšak chýba vyhlásenie žalovaného v 4/ rade o tom, že pohľadávky žalobcu z tejto zmluvy uspokojí, ak ich neuspokojí žalovaný v 1/ rade. Podľa súdu prvej inštancie, teda ručiteľský záväzok nevznikol a žalovaného v 4/ rade nemožno zaviazať na zaplatenie žiadanej sumy. Zároveň dodal, že ručiteľské vyhlásenie tiež nemožno nahradiť neskorším správaním sa osoby, o ktorej sa tvrdí, že je ručiteľom.
5. Tiež súd prvej inštancie posúdil listinu zo dňa 12.08.2013, ktorú žalovaný v 4/ rade už ako jeden z konateľov žalovaného v 1/ rade podpísal za žalovaného v 1/ rade, v ktorej listine žalovaný v 4/ rade za seba urobil vyhlásenie o tom, že súhlasí s vyčíslením nedoplatkov. Súd prvej inštancie uzavrel, že na túto nemohol nazerať ako na uznanie dlhu, keďže žalovaný v 4/ rade za seba dlh uznať nemohol, pretože nebol účastníkom zmluvy o nájme a dlh mu vzniknúť nemohol. Ďalej súd prvej inštancie dodal, že zmluvou o nájme sa navzájom zaviazali a určili si práva a povinnosti len žalobca a žalovaný v 1/ rade a v prípade, ak by aj ručenie vzniklo platne, ručiteľ môže za dlh niekoho len ručiť, ale jemu samému dlh zo zmluvy nevznikne a ten, komu zo zmluvy o nájme mohol dlh vzniknúť, bol len žalovaný v 1/ rade ako nájomca. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že ručenie nevzniklo platne, a preto nemožno vysloviť povinnosť žalovaného v 4/ rade uspokojiť pohľadávku žalobcu za žalovaného v 1/ rade z titulu ručenia a takisto nemožno vysloviť, že žalovaný v 4/ rade dlh vo výške 2.940,26 eur uznal sám za seba, pretože žalovaný v 4/ rade nebol účastníkom zmluvy o nájme a z toho titulu mu žiaden dlh vzniknúť nemohol, a preto nemohol v tejto súvislosti ani nič uznať.
6. V zákonom stanovenej lehote voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v celom rozsahu jeho výrokovej časti, a to s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Žalobca v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s právnym záverom okresného súdu, ktorý konštatoval, že ručiteľský záväzok nevznikol, a preto nemohol žalovaného v 4/ rade na zaplatenie zaviazať. Podľa žalobcu súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav potrebný pre spravodlivé rozhodnutie, a teda vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov na skutkový a právny stav, v dôsledku čoho došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia. Žalobca dodal, že napriek tomu, že definícia ručenia nie je vymedzená ani v Občianskom ani v Obchodnom zákonníku za použitia výkladových pravidiel sa ručením rozumie právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, v ktorom sa ručiteľ zaväzuje uspokojiť pohľadávku veriteľa v prípade, že ju neuspokojí dlžník. Žalobca je toho názoru, že v súdnom konaní bolo preukázané, že zmluvu o nájme podpísal ručiteľ za nájomcu, t. j. žalovaný v 4/ rade, pričom z článku 4 tejto zmluvy vyplýva povinnosť nájomcu platiť nájomné za prenajatú nehnuteľnosť, a preto ide o platný právny úkon. Podľa žalobcu sa na platný vznik ručenia nevyžaduje samostatné ručiteľské vyhlásenie ručiteľa o prevzatí ručiteľského záväzku, ak je toto priamo súčasťou základnej zmluvy medzi dlžníkom a veriteľom, čo je dané v tomto prípade a teda vyhlásenie žalovaného v 4/ rade o ručení je určité, keďže nájomná zmluva obsahuje označenie veriteľa, dlžníka a ručiteľa, vymedzenie zaisťovacieho záväzku, t. j. nájomného za prenajatú nehnuteľnosť a súčasne prejav vôle ručiteľa, že tento záväzok uspokojí, ak tak neurobí dlžník. Žalobca teda uzatvára, že prevzatie ručiteľského záväzku bolo priamo súčasťou základnej zmluvy uzatvorenej medzi veriteľom a dlžníkom a aj záväzok dlžníka, za ktorého sa ručenie preberá, je dostatočne identifikovaný konkrétnou výškou nájomného mesačne. V uvedenom kontexte poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 333/2012 -10 zo dňa 21.6.2012.
7. Žalobca v ďalšej časti svojho odvolania taktiež namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie v otázke absencie účastníctva žalovaného v 4/ rade ako zmluvnej strany, keďže k tejto otázke sa súd prvej inštancie venuje len veľmi stroho a žalobcovi nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa riadil, keď na námietku žalobcu, že žalovaný v 4/ rade v čase uzavretia zmluvy bol jednou zo zmluvných strán, nereflektoval a náležite ani nezdôvodnil, čím založil dôvod nepreskúmateľnosti rozsudku v tejto
časti. Podľa názoru žalobcu zmluva o nájme nebytových priestorov je uzavretá medzi nájomcom, žalovaným v 1/ rade a ručiteľom za nájomcu - žalovaným v 4/. rade. Žalovaný v 4/ rade v čase podpisu zmluvy nezastával u žalovaného v 1/ rade žiadnu funkciu. Podľa žalobcu nie je zákonom vylúčené, aby v čase podpisu zmluvy žalovaný v 4/ rade nemohol byť popri žalovanom v 1/ rade zmluvnou stranou a zároveň aj jeho ručiteľom. Vzhľadom na to žalobca je toho názoru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie na tieto aspekty nereflektuje vôbec.
8. Žalobca ako odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalobca uplatnil voči žalovanému v 4/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
9. Žalovaný v 4/ rade sa k odvolaniu nevyjadril.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
11. Žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), podľa ktorého súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd poukazuje, že z obsahu odvolania však nevyplýva, ktoré konkrétne skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú správne.
12. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd môže dospieť nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Čo sa týka hodnotenia dôkazov, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
13. V danom prípade je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, ktorý vyplynul najmä z predložených listín strán sporu:
Zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 9.3.2011 vyplýva, že táto je uzavretá medzi žalobcom ako prenajímateľom a nájomcom žalovaným v 1/ rade zastúpený žalovanou v 2/ rade a ručiteľom za nájomcu žalovaným v 4/ rade. Táto zmluva obsahuje 9 článkov, ktoré upravujú predmet zmluvy, účel nájmu, dobu nájmu, skončenie nájmu, nájomné a ostatné náklady, poistenie, práva a povinnosti zmluvných strán - nájomcu a prenajímateľa, osobitné a záverečné ustanovenia. Na konci listiny sa nachádza miesto a dátum uzavretia a tri podpisy pri vymedzení strán zmluvy - prenajímateľ, nájomca a ručiteľ.
V liste zo dňa 10.8.2013 žalobca adresuje žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 4/ rade vyčíslenie nedoplatkov, podľa ktorého ku dňu 10.8.2013 žalovaný v 1/ rade ako nájomník vykazuje voči prenajímateľovi nedoplatky na nájomnom vo výške 2.200,- eur a vodnom a stočnom vo výške 740,26
eur, spolu vo výške 2.840,26 eur po odpočte sumy 350,- eur za asfaltový chodník v sume 2.490,26 eur, s ktorým vyčíslením súhlasil žalovaný v 1/ rade podpísaný žalovaným v 4/ rade a žalovaný v 4/ rade.
Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, za ktorého konali žalovaný v 2/ a 4/ rade, zo dňa 8.10.2013 sa zmluvné strany dohodli na zrušení výpovede z nájmu s možnosťou jednomesačnej výpovede v prípade nedodržania dohodnutých podmienok.
Dňa 15.4.2014 žalobca od žalovaného v 1/ rade prevzal žiadosť o ukončenie zmluvy o nájme nebytových priestorov, v ktorej žalobca žiadal nehnuteľnosti a hnuteľné veci odovzdať do 31.5.2014.
Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že za žalovaného v 1/ rade v čase od 20.2.2010 do 19.12.2014 konala konateľka žalovaná v 2/ rade a od 2.2.2012 do 19.12.2014 ako konateľ žalovaný v 4/ rade, pričom konanie menom spoločnosti konateľom bolo samostatné.
14. Z obsahu odvolania odvolaciemu súdu vyplýva, že žalobca namieta najmä naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h), podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Za účelom posúdenia tejto odvolacej námietky žalobcu považuje odvolací súd za potrebné uviesť stanoviská strán sporu pred súdom prevej inštancie a tiež citovať relevantnú právnu úpravu.
16. Žalobca pred súdom prvej inštancie trval na podanej žalobe, pričom poukazoval, že podpisom žalovaní potvrdili výkaz nedoplatkov zo dňa 10.8.2013 , čím potvrdili existenciu a výšku dlhu, čo považoval za uznávací prejav dlhu vo výške 2.940,26 eur. Žalobca ďalej tvrdil, že mu vznikla v súvislosti s nájomným vzťahom škoda vo výške 1.838,90 eur, ktorú preukazoval inventúrnym záznamom. Na pojednávaní dňa 9.1.2018 právny zástupca žalobcu vzhľadom na absenciu ručiteľského vyhlásenia žalovaného v 4/ rade v zmluve o nájme nebytových priestorov, uviedol, že v prvom rade žalovaného v 4/ rade považuje za účastníka zmluvy a absenciu ručiteľského vyhlásenia v texte nepovažoval za nedostatok náležitostí zmluvy, resp. ručiteľského vyhlásenia. Tiež dodal, že žalobca považoval žalovaného v 4/ rade za ďalšieho nájomcu, keďže vyčíslenie nedoplatkov zo dňa 10.8.2013 je podpísané aj žalovaným v 4/ rade.
17. Žalovaný v 4/ rade v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že o dlžnej čiastke vedomosť nemal, pretože od roku 2014 v spoločnosti žalovaného v 1/ rade nefiguroval a zmluvu, ktorú žalobca súdu predložil, podpisoval s vedomím, že ju podpisuje za obchodnú spoločnosť a nie ako fyzická osoba, čo preukazuje aj to, že v nej chýba akékoľvek ustanovenie ohľadom ručenia, preto bol toho názoru, že ručenie nevzniklo. Tiež žalovaný v 4/ rade dodal, že so žalobcom neuzatváral a nepodpísal žiadnu listinu o uznaní dlhu a ani prevzatie záväzku za žalovaného v 1/ rade.
18. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
19. Podľa ust. § 546 Občianskeho zákonníka dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
20. Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
21. Ručenie vo všeobecnosti sa podľa právnej teórie chápe ako osobitný zabezpečovací prostriedok upravený Občianskym zákonníkom, ktorý zakladá a vymedzuje práva a povinnosti ručiteľa, veriteľa a dlžníka, ktorými sa realizujú záruky obsiahnuté v ich záväzkoch, a ktoré posilňujú alebo oslabujú ich vzájomné postavenie. Týmto prostriedkom sa posilňuje postavenie veriteľa, pretože sa ním zabezpečuje primárny záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom. Pre vznik ručenia sa vyžaduje dohoda veriteľa a ručiteľa, pričom súhlas dlžníka s takouto dohodou sa však nevyžaduje. Podstatnými náležitosťami ručiteľského vyhlásenia, okrem všeobecných (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka), sú určenie primárneho záväzku (pohľadávky) veriteľa a dlžníka, za ktorý sa ručiteľ zaručuje a prísľub, ktorým ručiteľ berie na seba, že pohľadávku uspokojí. Rozsah, v akom ručiteľ na seba preberá záväzok dlžníka, musí byť vždy obsiahnutý v ručiteľskom vyhlásení, preto sa vyžaduje, aby bolo ručiteľské vyhlásenie dostatočne konkretizované, t. j. určité a zrozumiteľné, pričom postačuje ak ručiteľ vo svojom vyhlásení odkáže na právny či ekonomický titul.
22. Žalobca argumentuje, že k platnému prevzatiu ručiteľského záväzku a teda k platnému právnemu úkonu v tomto prípade došlo, pretože postačuje označenie žalovaného v 4/ rade ako ručiteľa, jeho podpis k označeniu „ručiteľ“ a vymedzenie zaisťovacieho záväzku t. j. nájomného za prenajatú nehnuteľnosť, pričom týmto podpisom jednoznačne prejavil vôľu ako ručiteľ pristúpiť k záväzku v zmluve o nájme nebytových priestorov.
23. Odvolací súd s názorom žalobcu nestotožňuje a uvádza, že nepostačuje uvedenie len označenie osoby ručiteľa a jej podpis na zmluve upravujúcej zabezpečovaný záväzok, ale práve vôľa prevziať na seba záväzok uhradiť pohľadávku, ak nebude uspokojená dlžníkom, má byť v dohode medzi veriteľom a ručiteľom presne, zrozumiteľne a určito aj vyjadrená. Aj z tohto dôvodu Občiansky zákonník pre platnosť ručiteľského záväzku stanovil písomnú formu, z ktorej je prejav vôle ručiteľa poznateľný najlepšie.
24. Podľa právnej teórie platí, že vôľa účastníka vtelená do právneho úkonu je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne pochopiteľná, t. j. ak typický účastník v postavení jej adresáta môže túto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu adekvátne vnímať. Určitosť predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu; právny úkon je neurčitý, ak sa konajúcemu nepodarilo jednoznačným spôsobom stanoviť obsah vôle, pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani za použitia výkladových pravidiel. Zrozumiteľnosť potom vyjadruje kvalitu spôsobu (formy) prejavu vôle; právny úkon je nezrozumiteľný, ak konajúci po jazykovej stránke nedosiahol v dôsledku chybného slovného či iného sprostredkovania jasné vyjadrenie vôle a objektívne nemožno ani výkladom právneho úkonu zistiť, čo chcel účastník právneho úkonu prejaviť. Ak vôľa pri prejavená nebola dostatočne zrozumiteľným spôsobom, právny úkon trpí vadami vôle, konkrétne vadami prejavu vôle , čo má za následok jeho absolútnu neplatnosť.
25. Z uvedeného je teda zrejmé a súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v predloženej listine - zmluva o nájme nebytových priestorov, sa žiadne ručiteľské vyhlásenie, teda prísľub ručiteľa, že pohľadávku nájomcu uspokojí, nenachádza. Z toho vyplýva, že žalovaný v 4/ rade na seba ako ručiteľ neprevzal žiadny záväzok, že uspokojí žalobcu ako prenajímateľa, ak nebude uspokojený dlžníkom žalovaným v 1/ rade.
26. Z toho dôvodu, nemohol žalovaný v 4/ rade ani platne uznať ako ručiteľ záväzok voči žalobcovi, keďže predmetom uznania môže byť len existujúci a platný záväzok. Ak by teda žalovaný v 4/ rade mal uznať záväzok svojim podpisom na liste zo dňa 10.8.2013, uznal by tým záväzok zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, hoci z tejto zmluvy pre neho žiadny záväzok nevyplynul, a teda by uznal neexistujúci záväzok a s takýmto uznaním nemožno spájať žiadne právne následky v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka. Súd poukazuje na názory judikatúry, ktorá považuje uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka za taký úkon, na základe ktorého nevzniká namiesto pôvodného záväzkového vzťahu nový záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, ale deklaruje sa ním iba právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku a teda procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka.
27. Odvolací súd tiež poukazuje, že prípad, na ktorý žalobca v odvolaní poukázal a ktorý bol riešený aj v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti pred Ústavným súdom SR v konaní IV. ÚS 333/2012 , nie je možné na daný spor aplikovať. V prípade uvedenom žalobcu taktiež bola predmetom námietka, že neexistuje
písomné vyhlásenie, ktorým ručiteľ na seba berie voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Avšak platné ručiteľské vyhlásenie bolo súdom prvej inštancie a aj odvolacím súdom vyhodnotené aplikujúc ust. § 303 Obchodného zákonníka z predloženého písomného prejavu vôle podpisom na listine - objednávke k textu „ako ručiteľ“, s dostatočne a určite identifikovaným obsahom samotnej objednávky ako predmetu záväzku, v ktorej vyplýval druh, množstvo i cena objednaného tovaru, pričom išlo o ručiteľský záväzok za kupujúceho s tým, že súčasťou kúpnej zmluvy (objednávky) boli Všeobecné obchodné podmienky, s ktorými „ako ručiteľ“ svojim podpisom prejavil súhlas, vrátane bodu 9.7, z obsahu ktorého vyplývalo, že tretia osoba (ručiteľ) „podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci“. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutia všeobecných súdov v žalobcom uvedenom prípade vychádzali z iných skutkových zistení, ktoré nie sú ani totožné, ale ani podobné so skutkovým stavom v tejto prejednávanej veci.
28. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku absencie účastníctva žalovaného v 4/ rade ako zmluvnej strany, hoci v zapätí uvádza názor, že zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzavretá medzi nájomcom BIMERA, s. r. o. zast. Konateľom spoločnosti a ručiteľom za nájomcu U. O.Š.. Podľa žalobcu zákon nevylučuje, aby v čase podpisu zmluvy žalovaný v 4/ rade mohol byť popri žalovanom v 1/ rade zmluvnou stranou a zároveň aj jeho ručiteľom. V tomto smere považoval žalobca rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný.
29. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie možno považovať za presvedčivý. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
30. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že žalovaný v 4/ rade nebol účastníkom zmluvy o nájme a z tohto titulu mu žiaden dlh nemohol vzniknúť. Tento záver súdu prvej inštancie je správny. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že je vylúčené, aby postavenie žalovaného v 4/ rade v zmluve o nájme nebytových priestorov bolo vyhodnotené ako zmluvná strana a zároveň aj ako ručiteľ. Žalobcov právny názor nie je správny, čo vyplýva priamo zo zákonnej úpravy ručenia, podľa ktorej ručiteľ ako tretia osoba svojím vyhlásením voči veriteľovi sa zaväzuje, že uspokojí jeho pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. Nie je preto právne možné, aby ručiteľ preberal na seba záväzok, na splnenie ktorého je povinný z titulu svojho postavenia ako dlžníka.
31. Z uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje záverom, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
32. Keďže žaloba bola zamietnutá, súd prvej inštancie správne rozhodol o náhrade trov konania, ktorú náhradu priznal úspešnému žalovanému v 4/ rade voči žalobcovi.
K trovám odvolacieho konania
33. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
34. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
35. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, podľa ktorých žalovaný v 4/ rade ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.