Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)PLz. ÚS 1/2012
PDF · 158.07 KB
No categories available
PLz. ÚS 1/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 1/2012-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2012 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci právneho
názoru II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 259/2011 týkajúceho sa sťažnosti E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,
na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
5 Sži 2/2011, ktorý sa odchyľuje od právneho názoru IV. senátu a I. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplývajúceho z uznesenia č. k. IV. ÚS 228/2011-9 z 2. júna 2011,
č. k. IV. ÚS 242/2011-9 z 9. júna 2011, ako aj č. k. I. ÚS 166/2011-12 z 9. júna 2011 takto
rozhodol:
Návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu
Slovenskej republiky z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 259/2011-9 z 9. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sži 2/2011.
Zo sťažnosti, ktorú prerokováva II. senát ústavného súdu, vyplýva, že sťažovateľ
7. apríla 2008 podal v zmysle ustanovenia § 68 zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“) Obvodnému úradu B. (ďalej len „obvodný úrad“) návrh na prerokovanie
priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona
o priestupkoch, ktorého sa páchateľ dopustil tým, že nesplnil zákonnú povinnosť
vyplývajúcu zo zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov
sprístupniť informácie požadované sťažovateľom. Rozhodnutím obvodného úradu z 31. júla
2008 bolo konanie o priestupku zastavené. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 26. januára 2009 bolo odvolanie sťažovateľa
zamietnuté a rozhodnutie obvodného úradu v celom rozsahu potvrdené. Rozhodnutie
ministerstva sťažovateľ 16. februára 2009 napadol žalobou podanou Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Uznesením krajského súdu č. k. 4 S 26/2009-17
z 10. decembra 2010 bolo konanie zastavené s odôvodnením, že sťažovateľ nie je na jej
podanie aktívne legitimovaný, pretože napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý
na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Na základe odvolania sťažovateľa
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sži 2/2011 z 24. februára 2011 bolo uznesenie
krajského súdu potvrdené.
Konaním páchateľa sa sťažovateľ cítil poškodený na svojom ústavou (čl. 26)
a zákonom o slobode informácií garantovanom práve na informácie. Preto využil svoje
ďalšie (zákonom o priestupkoch a čl. 46 ods. 1 ústavy) garantované právo na inú právnu
ochranu a podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku, spáchaním ktorého
utrpel ujmu na svojom práve na informácie. Na základe návrhu sťažovateľa bolo proti
páchateľovi začaté priestupkové konanie. Sťažovateľ bol v postavení účastníka
priestupkového konania, ktorého sa aj aktívne zúčastňoval. Obvodný úrad a následne aj
ministerstvo však konanie o priestupku zastavili. Sťažovateľ bol riadnym účastníkom
priestupkového konania, predmetom ktorého neboli iba práva páchateľa, ale aj právo
sťažovateľa na poskytnutie právnej ochrany jeho právu na informácie. Bol teda
plnohodnotným účastníkom konania, a to nielen vzhľadom na jeho zákonom definované
procesné postavenie, ale aj vzhľadom na predmet konania, ktorým bolo poskytnutie ochrany
jeho právu na informácie. Zastavenie priestupkového konania preto bolo spôsobilé porušiť
právo sťažovateľa na inú právnu ochranu. Pokiaľ teda bolo priestupkové konanie zastavené,
došlo k zásahu do práva na inú právnu ochranu sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1
ústavy. Preskúmanie oprávnenosti zásahu do svojich práv sa sťažovateľ pokúšal dosiahnuť
v súdnom konaní. Najvyšší súd však dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne
legitimovaný na podanie žaloby, „pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba
osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j.
nezasahuje do právnej sféry žalobcu, a nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“.
Najvyšší súd sa teda vecou odmietol meritórne zaoberať aj napriek tomu, že rozhodnutie
ministerstva sa priamo dotýkalo práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, a sťažovateľ teda
bol aktívne legitimovaný v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
na podanie žaloby.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sži 2/2011 s tým, aby bolo
uznesenie najvyššieho súdu z 24. februára 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Požaduje tiež náhradu trov konania.
Zo žaloby sťažovateľa podanej krajskému súdu 16. februára 2009 proti ministerstvu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva z 26. januára 2009 vyplýva, že
sťažovateľ vo viacerých konkrétnych ohľadoch namieta právne závery ministerstva, podľa
ktorých bolo konanie osôb obvinených zo spáchania priestupku v súlade so zákonom. Podľa
presvedčenia sťažovateľa došlo k protizákonnému postupu, a tým aj k spáchaniu priestupku.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sži 2/2011 z 24. februára 2011 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o zastavení konania. Podľa názoru
najvyššieho súdu aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle
§ 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou
oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie
účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím
vydaným v správnom konaní. Rozhodnutím o zastavení priestupkového konania z dôvodu,
že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený
na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej
z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, t. j. nezasahuje
do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Sťažovateľ preto
nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby.
II.
Podľa právneho názoru II. senátu ústavného súdu osoba, ktorá je účastníkom
správneho konania, má základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky. Inými slovami, účastník správneho
konania má právo na spravodlivé konanie vo veci, ktorej je účastníkom. Má teda právo
na to, aby sa v správnom konaní, ktorého je účastníkom, dodržiavali ústavné princípy
upravené v druhej hlave siedmom oddiele ústavy. Vzhľadom na čl. 46 ods. 2 druhú vetu
ústavy z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie takého rozhodnutia orgánu
verejnej správy, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky.
Pri aplikácii uvedených zásadných úvah vychádza II. senát ústavného súdu z tézy,
podľa ktorej rozhodovanie všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva sa nemôže
ocitnúť mimo ústavný rámec rešpektu a ochrany základných práv jednotlivca. Z ústavného
poriadku vyplýva, že ak sú v hre základné práva, musia byť ochrániteľné cestou všetkých
opravných prostriedkov poskytnutých zákonom účastníkovi konania vrátane účastníka
správneho konania. To sa musí vzťahovať aj na oprávnenie domáhať sa súdneho
preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy postupom podľa druhej hlavy piatej časti
V zásade možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu (s ktorým sa stotožňuje aj
I. a IV. senát ústavného súdu), podľa ktorého aktívna procesná legitimácia žalobcu ako
procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí
procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva
predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach
napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní.
Naproti tomu ako neakceptovateľný sa javí záver, podľa ktorého právoplatným
rozhodnutím o priestupku navrhovateľ ako postihnutá osoba nemôže byť ukrátený
na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej
z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa ako postihnutej
osoby, t. j. nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho
postavenia. Zákon o priestupkoch považuje navrhovateľa ako postihnutú osobu za účastníka
priestupkového konania, a to v plnom rozsahu účastníckych práv, vrátane práva podať
odvolanie (§ 81 ods. 4 zákona o priestupkoch). Preto navrhovateľ ako postihnutá osoba
(účastník konania o priestupku) má nepochybne právo na to, aby za splnenia všetkých
zákonných podmienok bolo rozhodnuté v súlade so zákonom o vine či nevine osôb
obvinených zo spáchania priestupku. Toto právo je súčasťou základného práva domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa
III.
V uznesení ústavného súdu č. k. IV. ÚS 228/2011-9 z 2. júna 2011 išlo o prípad, keď
sťažovateľ podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva
na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť
zamestnanec Ministerstva školstva Slovenskej republiky tým, že neprevzal žiadosť
o informácie. Obvodný úrad konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že skutok nie je
priestupkom. Ministerstvo odvolanie zamietlo a rozhodnutie obvodného úradu potvrdilo.
Uznesením krajského súdu č. k. 4 S 156/2009-16 z 21. januára 2011 bolo konanie
o žalobe sťažovateľa zastavené s tým, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie
žaloby. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sži 2/2011 z 30. marca 2011 bolo uznesenie
krajského súdu potvrdené.
V uznesení ústavného súdu č. k. IV. ÚS 242/2011-9 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď
sťažovateľ podal návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám
podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý mal byť spáchaný tým, že zodpovedná
osoba nesprístupnila požadované informácie a nevydala ani príslušné zamietavé
rozhodnutie. Rozhodnutím obvodného úradu bol páchateľ priestupku uznaný vinným a bola
mu uložená pokuta. Ministerstvo rozhodnutie obvodného úradu zrušilo s odôvodnením, že
konanie páchateľa nenaplnilo skutkovú podstatu priestupku, a preto priestupkové konanie
malo byť zastavené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 98/208-42 z 11. júna 2009 bola
žaloba sťažovateľa zamietnutá s tým, že nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, keďže
napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý na svojich právach alebo právom
chránených záujmoch. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 21. apríla 2010
bol rozsudok krajského súdu zrušený a konanie zastavené z tých istých dôvodov, aké
uviedol krajský súd vo svojom rozsudku.
IV. senát ústavného súdu v oboch prípadoch sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, pričom odôvodnenie oboch uznesení je v podstate zhodné.
Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu legislatívna konštrukcia správneho
súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy,
podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom ústava
umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu na súd a zároveň ustanovuje hranice
takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd
nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel
byť ako účastník správneho konania napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom správneho
orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej
žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené
a podložené a aspoň potenciálne možné. Samotné postavenie účastníka v správnom konaní
ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Článok 46
ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť
súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť
umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho
rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv a slobôd.
Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah aktívne procesne
legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa
na jeho právach zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom
chránených záujmoch vrátane tých, ktoré sú garantované ústavou. Medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.
V uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 166/2011-12 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď
L. z. (ďalej len „zoskupenie“) podalo návrh na prerokovanie priestupku, ktorého sa páchateľ
mal dopustiť tým, že rozhodol o čiastočnom nesprístupnení požadovanej informácie.
Obvodný úrad uznal páchateľa vinným zo spáchania priestupku a uložil mu pokutu.
Ministerstvo toto rozhodnutie zrušilo. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 191/2008-70
zo 6. augusta 2009 bola žaloba zoskupenia proti rozhodnutiu ministerstva zamietnutá.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 434/2009 z 28. septembra 2010 bol rozsudok
krajského súdu zrušený a konanie zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu zoskupenie
nebolo napadnutým rozhodnutím ukrátené na subjektívnych právach.
I. senát ústavného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru I. senátu ústavného súdu zoskupenie odvádzalo svoje právo podať
žalobu o preskúmanie rozhodnutia ministerstva z ustanovenia § 81 ods. 4 zákona
o priestupkoch, ktoré v nadväznosti na ustanovenie § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch
priznáva právo podať návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom účastníkom
konania v takom rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81 zákona
o priestupkoch). Citované ustanovenia nemožno vo vzťahu k právu podať návrh
na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom posudzovať izolovane od príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podstatné je, či bola splnená aj druhá
podmienka ustanovená Občianskym súdnym poriadkom na to, aby sa zoskupenie mohlo
domáhať preskúmania rozhodnutia ministerstva žalobou podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, a to či rozhodnutím ministerstva bolo zoskupenie ukrátené na svojich
právach. Samotné tvrdenie o tom, že došlo k ukráteniu na právach, nepostačuje na to, aby
bolo zoskupenie aktívne procesne legitimované na podanie žaloby. I. senát ústavného súdu
sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého
rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje
do právnej sféry zoskupenia a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.
Zoskupenie neuviedlo v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť
správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.
IV.
Návrh zjednocujúceho stanoviska II. senátu ústavného súdu nezískal dostatočný
počet hlasov, a preto bol zamietnutý.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012