Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 1/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2012 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci právneho

názoru II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

týkajúceho sa sťažnosti E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

, ktorý sa odchyľuje od právneho názoru IV. senátu a I. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplývajúceho z uznesenia č. k. -9 z 2. júna 2011,

č. k. -9 z 9. júna 2011, ako aj č. k. -12 z 9. júna 2011 takto

rozhodol:

Návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu

Slovenskej republiky z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-9 z 9. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti, ktorú prerokováva II. senát ústavného súdu, vyplýva, že sťažovateľ

7. apríla 2008 podal v zmysle ustanovenia § 68 zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) Obvodnému úradu B. (ďalej len „obvodný úrad“) návrh na prerokovanie

priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona

o priestupkoch, ktorého sa páchateľ dopustil tým, že nesplnil zákonnú povinnosť

vyplývajúcu zo o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov

sprístupniť informácie požadované sťažovateľom. Rozhodnutím obvodného úradu z 31. júla

2008 bolo konanie o priestupku zastavené. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 26. januára 2009 bolo odvolanie sťažovateľa

zamietnuté a rozhodnutie obvodného úradu v celom rozsahu potvrdené. Rozhodnutie

ministerstva sťažovateľ 16. februára 2009 napadol žalobou podanou Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Uznesením krajského súdu č. k. -17

z 10. decembra 2010 bolo konanie zastavené s odôvodnením, že sťažovateľ nie je na jej

podanie aktívne legitimovaný, pretože napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý

na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Na základe odvolania sťažovateľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011 bolo uznesenie

krajského súdu potvrdené.

Konaním páchateľa sa sťažovateľ cítil poškodený na svojom ()

a zákonom o slobode informácií garantovanom práve na informácie. Preto využil svoje

ďalšie (zákonom o priestupkoch a ) garantované právo na inú právnu

ochranu a podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku, spáchaním ktorého

utrpel ujmu na svojom práve na informácie. Na základe návrhu sťažovateľa bolo proti

páchateľovi začaté priestupkové konanie. Sťažovateľ bol v postavení účastníka

priestupkového konania, ktorého sa aj aktívne zúčastňoval. Obvodný úrad a následne aj

ministerstvo však konanie o priestupku zastavili. Sťažovateľ bol riadnym účastníkom

priestupkového konania, predmetom ktorého neboli iba práva páchateľa, ale aj právo

sťažovateľa na poskytnutie právnej ochrany jeho právu na informácie. Bol teda

plnohodnotným účastníkom konania, a to nielen vzhľadom na jeho zákonom definované

procesné postavenie, ale aj vzhľadom na predmet konania, ktorým bolo poskytnutie ochrany

jeho právu na informácie. Zastavenie priestupkového konania preto bolo spôsobilé porušiť

právo sťažovateľa na inú právnu ochranu. Pokiaľ teda bolo priestupkové konanie zastavené,

došlo k zásahu do práva na inú právnu ochranu sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1

. Preskúmanie oprávnenosti zásahu do svojich práv sa sťažovateľ pokúšal dosiahnuť

v súdnom konaní. Najvyšší súd však dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne

legitimovaný na podanie žaloby, „pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba

osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j.

nezasahuje do právnej sféry žalobcu, a nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“.

Najvyšší súd sa teda vecou odmietol meritórne zaoberať aj napriek tomu, že rozhodnutie

ministerstva sa priamo dotýkalo práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, a sťažovateľ teda

bol aktívne legitimovaný v zmysle ustanovenia

na podanie žaloby.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 2 v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo

uznesenie najvyššieho súdu z 24. februára 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Požaduje tiež náhradu trov konania.

Zo žaloby sťažovateľa podanej krajskému súdu 16. februára 2009 proti ministerstvu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva z 26. januára 2009 vyplýva, že

sťažovateľ vo viacerých konkrétnych ohľadoch namieta právne závery ministerstva, podľa

ktorých bolo konanie osôb obvinených zo spáchania priestupku v súlade so zákonom. Podľa

presvedčenia sťažovateľa došlo k protizákonnému postupu, a tým aj k spáchaniu priestupku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu o zastavení konania. Podľa názoru

najvyššieho súdu aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle

, ktorá robí procesný subjekt osobou

oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie

účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím

vydaným v správnom konaní. Rozhodnutím o zastavení priestupkového konania z dôvodu,

že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený

na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej

z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, t. j. nezasahuje

do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Sťažovateľ preto

nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby.

II.

Podľa právneho názoru II. senátu ústavného súdu osoba, ktorá je účastníkom

správneho konania, má základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky. Inými slovami, účastník správneho

konania má právo na spravodlivé konanie vo veci, ktorej je účastníkom. Má teda právo

na to, aby sa v správnom konaní, ktorého je účastníkom, dodržiavali ústavné princípy

upravené v druhej hlave siedmom oddiele . Vzhľadom na druhú vetu

z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie takého rozhodnutia orgánu

verejnej správy, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri aplikácii uvedených zásadných úvah vychádza II. senát ústavného súdu z tézy,

podľa ktorej rozhodovanie všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva sa nemôže

ocitnúť mimo ústavný rámec rešpektu a ochrany základných práv jednotlivca. Z ústavného

poriadku vyplýva, že ak sú v hre základné práva, musia byť ochrániteľné cestou všetkých

opravných prostriedkov poskytnutých zákonom účastníkovi konania vrátane účastníka

správneho konania. To sa musí vzťahovať aj na oprávnenie domáhať sa súdneho

preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy postupom podľa druhej hlavy piatej časti

.

V zásade možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu (s ktorým sa stotožňuje aj

I. a IV. senát ústavného súdu), podľa ktorého aktívna procesná legitimácia žalobcu ako

procesná podmienka v zmysle , ktorá robí

procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva

predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach

napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní.

Naproti tomu ako neakceptovateľný sa javí záver, podľa ktorého právoplatným

rozhodnutím o priestupku navrhovateľ ako postihnutá osoba nemôže byť ukrátený

na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej

z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa ako postihnutej

osoby, t. j. nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho

postavenia. Zákon o priestupkoch považuje navrhovateľa ako postihnutú osobu za účastníka

priestupkového konania, a to v plnom rozsahu účastníckych práv, vrátane práva podať

odvolanie (§ 81 ods. 4 zákona o priestupkoch). Preto navrhovateľ ako postihnutá osoba

(účastník konania o priestupku) má nepochybne právo na to, aby za splnenia všetkých

zákonných podmienok bolo rozhodnuté v súlade so zákonom o vine či nevine osôb

obvinených zo spáchania priestupku. Toto právo je súčasťou základného práva domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa

.

III.

V uznesení ústavného súdu č. k. -9 z 2. júna 2011 išlo o prípad, keď

sťažovateľ podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva

na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť

zamestnanec Ministerstva školstva Slovenskej republiky tým, že neprevzal žiadosť

o informácie. Obvodný úrad konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že skutok nie je

priestupkom. Ministerstvo odvolanie zamietlo a rozhodnutie obvodného úradu potvrdilo.

Uznesením krajského súdu č. k. -16 z 21. januára 2011 bolo konanie

o žalobe sťažovateľa zastavené s tým, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie

žaloby. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 bolo uznesenie

krajského súdu potvrdené.

V uznesení ústavného súdu č. k. -9 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď

sťažovateľ podal návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám

podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý mal byť spáchaný tým, že zodpovedná

osoba nesprístupnila požadované informácie a nevydala ani príslušné zamietavé

rozhodnutie. Rozhodnutím obvodného úradu bol páchateľ priestupku uznaný vinným a bola

mu uložená pokuta. Ministerstvo rozhodnutie obvodného úradu zrušilo s odôvodnením, že

konanie páchateľa nenaplnilo skutkovú podstatu priestupku, a preto priestupkové konanie

malo byť zastavené. Rozsudkom krajského súdu č. k. -42 z 11. júna 2009 bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá s tým, že nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, keďže

napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý na svojich právach alebo právom

chránených záujmoch. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2010

bol rozsudok krajského súdu zrušený a konanie zastavené z tých istých dôvodov, aké

uviedol krajský súd vo svojom rozsudku.

IV. senát ústavného súdu v oboch prípadoch sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, pričom odôvodnenie oboch uznesení je v podstate zhodné.

Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu legislatívna konštrukcia správneho

súdnictva v piatej časti vychádza z ,

podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže

obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom

umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu na súd a zároveň ustanovuje hranice

takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd

nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel

byť ako účastník správneho konania napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom správneho

orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej

žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené

a podložené a aspoň potenciálne možné. Samotné postavenie účastníka v správnom konaní

ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Článok 46

ods. 2 posledná veta sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť

súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť

umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho

rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv a slobôd.

Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah aktívne procesne

legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa

na jeho právach zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom

chránených záujmoch vrátane tých, ktoré sú garantované . Medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.

V uznesení ústavného súdu č. k. -12 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď

L. z. (ďalej len „zoskupenie“) podalo návrh na prerokovanie priestupku, ktorého sa páchateľ

mal dopustiť tým, že rozhodol o čiastočnom nesprístupnení požadovanej informácie.

Obvodný úrad uznal páchateľa vinným zo spáchania priestupku a uložil mu pokutu.

Ministerstvo toto rozhodnutie zrušilo. Rozsudkom krajského súdu č. k. -70

zo 6. augusta 2009 bola žaloba zoskupenia proti rozhodnutiu ministerstva zamietnutá.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010 bol rozsudok

krajského súdu zrušený a konanie zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu zoskupenie

nebolo napadnutým rozhodnutím ukrátené na subjektívnych právach.

I. senát ústavného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru I. senátu ústavného súdu zoskupenie odvádzalo svoje právo podať

žalobu o preskúmanie rozhodnutia ministerstva z ustanovenia § 81 ods. 4 zákona

o priestupkoch, ktoré v nadväznosti na ustanovenie § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch

priznáva právo podať návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom účastníkom

konania v takom rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81 zákona

o priestupkoch). Citované ustanovenia nemožno vo vzťahu k právu podať návrh

na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom posudzovať izolovane od príslušných

ustanovení . Podstatné je, či bola splnená aj druhá

podmienka ustanovená na to, aby sa zoskupenie mohlo

domáhať preskúmania rozhodnutia ministerstva žalobou podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, a to či rozhodnutím ministerstva bolo zoskupenie ukrátené na svojich

právach. Samotné tvrdenie o tom, že došlo k ukráteniu na právach, nepostačuje na to, aby

bolo zoskupenie aktívne procesne legitimované na podanie žaloby. I. senát ústavného súdu

sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje

do právnej sféry zoskupenia a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.

Zoskupenie neuviedlo v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

IV.

Návrh zjednocujúceho stanoviska II. senátu ústavného súdu nezískal dostatočný

počet hlasov, a preto bol zamietnutý.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012