Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 9/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť T. M., B., a V. H., B., zastúpených advokátkou Mgr. M. B., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo T. M. a V. H., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. T. M. a V. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému z nich

v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. T. M. a V. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,61 € (slovom

tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-21 zo 6. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. M., B. (ďalej len „sťažovateľ 1“),

a V. H., B. (ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Sťažovatelia sú právnymi nástupcami

pôvodnej účastníčky napádaných konaní, žalobkyne PhDr. T. H.(...), čo dokladujú

osvedčením o dedičstve(...)

Zosnulá žalobkyňa PhDr. T. H.(...), bola spolu so svojím manželom sťažovateľom

v 1. rade Mgr. T. M. dlhodobou nájomníčkou bytu č. 615019009, nachádzajúcom sa

v katastrálnom území S. v dome so súpisným číslom 142 na L. ulici č. 19 v B.(...), ktorého

pôvodným vlastníkom bolo Hlavné mesto SR Bratislava. Byt manželia užívali spolu

so synom V. H., sťažovateľom v 2. rade.

Žalobkyňa spolu so sťažovateľom v 1. rade si uplatnila ešte v roku 1997 spolu s viac

ako 50 % nájomníkmi u Hlavného mesta SR Bratislavy právo na odkúpenie uvedeného bytu

v zmysle ustanovenia o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov.

Dňa 19. 07. 2002 uzatvorilo Hlavné mesto SR Bratislava s C. Dohodu o vydaní veci

č. 24 88 0942 09 00, na základe ktorej Hlavné mesto SR vydalo okrem iného pod bodom 1.8

aj bytový dom, v ktorom sa nachádzal byt, o ktorého prevod PhDr. T. H. spolu

so sťažovateľom v 1. rade požiadali. V dohode je uvedené, že k vydaniu bytového domu

došlo na základe ustanovenia v znení zákona

č.

Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa 24. 08. 2007(...), sa zomrelá

žalobkyňa PhDr. T. H., domáhala voči žalovaným Hlavnému mestu Slovenskej republiky

Bratislava a C., určenia neplatnosti vyššie uvedenej Dohody o vydaní veci č. 24 88 0942 09

00 uzavretej medzi žalovanými. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala kumulatívne

nesplnenie všetkých podmienok povinností vydania veci v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2

písm. i) o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených

cirkvám a náboženským spoločnostiam, o ktoré sa predmetná dohoda o vydaní veci

opierala. Žalobkyňa mala na základe tejto skutočnosti za to, že uvedený prevod

nehnuteľnosti, ktorým bolo obmedzené právo žalobkyne na odkúpenie užívaného bytu

za zákonom stanovenú hodnotu, požíval charakter absolútne neplatného právneho úkonu.

(...)

Dňa 11. 01. 2008 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená prostredníctvom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sťažnosť žalobkyne na prieťahy v konaní

.

V odpovedi predsedníčky Okresného súdu Bratislava I JUDr. G. B. bol namietaný

prieťah v konaní ospravedlňovaný vysokým nápadom vecí ako aj nedostatočným

personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku tamojšieho súdu. (...)

V priebehu konania došlo k ďalšej zmene vlastníka nehnuteľnosti, v ktorom sa

nachádzal byt užívaný žalobkyňou a sťažovateľmi, vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností bol povolený dňa 15. 01. 2007 pod číslom V-465/07. Z tohto dôvodu

žalobkyňa podaním zo dňa 29. 02. 2008 navrhla pristúpenie ďalšieho účastníka na strane

žalovaných a to spoločnosť L., s. r. o. ako žalovaného v 3. rade a zároveň zmenila petit

žaloby tak, že žiadala, aby súd určil, že Dohoda o vydaní veci č. 24 88 0942 09 00

uzatvorená podľa v znení o zmiernení

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam medzi

žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade v čl. 1. bod 1.8, na základe ktorého prišlo

k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemok parc. č. 98 - zastavaná plocha

o výmere 1263 m2, dom s. č. 142, zapísané na liste vlastníctva č. 10 (dnes list vlastníctva

8430) vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, katastrálne územie S. je

neplatná, zároveň aby súd určil, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 20. 12. 2006 medzi

žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho

práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti je neplatná a že vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti je

žalovaný v 1. rade. (...)

Súd uznesením -66 zo dňa 25. 03. 2008 pripustil, aby do konania na

strane žalovaného v 3. rade pristúpila spoločnosť L., s. r. o.(...) O ďalšej požadovanej

zmene petitu súd rozhodol až s takmer ročným oneskorením, a to uznesením

110 dňa 16. 1. 2009(...)

Z dôvodu uskutočnenia prevodu nehnuteľnosti, ktorej sa konanie

týkalo, návrhom zo dňa 25. 03. 2008, požiadala žalobkyňa súd o vydanie predbežného

opatrenia, ktorým by súd nariadil žalovanému v 3. rade zdržať sa akýchkoľvek prevodov

vlastníckeho práva, zriadenia záložného práva, iného zaťaženia v prospech tretích osôb,

stavebných úkonov a strpenie užívania bytu žalobkyňou až do právoplatného rozhodnutia

v merite veci. Žalobkyňa poukázala v podanom návrhu predovšetkým na skutočnosť, že nový

vlastník si popísanými krokmi „pripravuje pôdu“ na vysťahovanie „nespolupracujúcich

nájomcov“ a zároveň nájomcov vystavuje neprimeranému psychickému tlaku klamlivým

poukazovaním na nevyhovujúci stavebný stav bytu a na to, že ak by došlo k výpovede

z nájmu bytu z dôvodu uvedenom v , tak by

podľa vyjadrenia vlastníka prenajímateľovi nevznikla povinnosť zabezpečiť nájomcom

akúkoľvek bytovú náhradu, čím chce dosiahnuť uvoľnenie bytov. Žalobkyňa vydanie

predbežného opatrenia žiadala i z dôvodu, aby žalovaný v 3. rade nemal možnosť predať

dom 3. osobe, ktorá by vzniknutú situáciu s nájomníkmi riešila „radikálnejšie“ a aby sa tak

nestala rukojemníkom ďalších investorských spoločností. Uvedený návrh podávala

žalobkyňa v čase, keď ešte nebolo prijaté ustanovenie

a keď vydanie predbežného opatrenia bolo opodstatnené aj z dôvodu možnosti neustáleho

rozširovania účastníkov konania o prípadných nových vlastníkov nehnuteľnosti, aby bolo

možné dosiahnuť účel podania žaloby. (...)

Uznesením zo dňa 18. 04. 2008 Okresný súd Bratislava I návrh žalobkyne na vydanie

predbežného opatrenia zamietol(...) Okrem iného, súd v odôvodnení tohto uznesenia

uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný v 3. rade plánoval predaj, darovanie, či

iné scudzenie nehnuteľnosti, zriadenie záložného práva k nim či ich zaťaženie záložného

práva. Až neskôr sa ukázalo, že žalovaný v 3. rade nehnuteľnosť už zaťažil záložným

právom zriadeným v prospech J., a. s., teda obava žalobkyne bola opodstatnená.

Proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, ktorým okresný súd zamietol návrh

žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia, podala žalobkyňa v zákonnej lehote dňa

14. 05. 2008 odvolanie. (...)

Uznesením -125 zo dňa 13. 03. 2009 Okresný súd Bratislava I konanie

prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, vedenej

pod sp. zn. . Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede

z nájmu bytu, ktorá bola daná žalobkyni žalovaným v 3. rade podľa § 710 ods. 1

. (...)

Proti uzneseniu sa žalobkyňa v zákonnej lehote dňa 17. 04. 2009 odvolala(...)

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I, ako prvostupňového súdu

potvrdil uznesením -145 zo dňa 27. 01. 2010. (...) Od tohto rozhodnutia je

konanie prerušené až dodnes.

Dňa 22. 04. 2010 pôvodná žalobkyňa PhDr. T. H. zomrela. Konanie vo veci určenia

neplatnosti vypovedania nájomnej zmluvy vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. bolo uznesením zo dňa 23. 02. 2011 zastavené. Napriek odôvodnenosti

pokračovania konania s právnymi nástupcami zomrelej žalobkyne, teda s manželom

zomrelej Mgr. T. M. a synom zomrelej V. H., oboch trvale bytom B., nie je ďalší postup

súdu po úmrtí žalobkyne jej právnym nástupcom známy. Na základe tejto skutočnosti podali

sťažovatelia dňa 06. 07. 2011 návrh(...), v ktorom prejednávajúci súd žiadali, aby vo veci

bolo s nimi konané ako s právnymi nástupcami. V podanom návrhu zároveň

sťažovatelia požiadali súd o zabezpečenie plynulosti konania. Napriek tomuto podaniu nie

je sťažovateľom známe žiadne rozhodnutie súdu tak procedurálneho charakteru ako aj

rozhodnutia v merite veci. (...)

Konanie vo veci trvá už 4 roky, konanie dosiaľ nebolo ukončené. Samotnú

neprimeranú dĺžku konania s ohľadom na charakter vykonaných úkonov súdu konštatovala

vo svojom vyjadrení zo dňa 28. 1. 2008 k sťažnosti žalobkyne aj predsedníčka Okresného

súdu Bratislava I JUDr. G. B., napriek tomuto konštatovaniu súd vo veci plynulejšie

nekonal dokonca možno konštatovať, že súd vo veci vecne nekonal, vykonával iba úkony

procesného charakteru.

Vo veci nebol vykonaný podstatný procesný úkon smerujúci k ukončeniu právnej

neistoty pôvodnej žalobkyne a dnes sťažovateľov, čo je vzhľadom na dĺžku konania - 4 roky

podstatná nečinnosť.

Máme za to, že vzhľadom k skutkovému stavu sa nejedná o zložitú vec. Napádaný

právny úkon sám odkazuje na ustanovenie

o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským

spoločnostiam v znení , s ktorým je podľa nášho názoru v rozpore.

Úlohou súdu bolo zaujať stanovisko k názoru žalobkyne, že z uvedeného ustanovenia

vyplýva, že musia byť splnené všetky podmienky na vydanie veci, a teda, že na vydanie veci

nepostačovalo splnenie iba jednej z podmienok tak, ako to bolo v prípade vydania bytového

domu v B.

Tým, že súd vo veci nekonal plynulo, spôsobil, že v konaní bolo nutné vyporiadať sa

aj s otázkou neplatnosti ďalšieho prevodu, nakoľko počas súdneho konania došlo k prevodu

nehnuteľnosti na žalovaného v 3. rade. Uvedená skutočnosť však do veci nepriniesla

významnejšiu komplikovanosť.

Je potrebné poznamenať, že iba aktivitou súdu v podobe zhromažďovania dôkazov,

skúmania splnenia právnych podmienok prevodu ako aj prostredníctvom priamych

pojednávaní je možné dospieť k náležitému zisteniu skutkového stavu prípadu ako aj

k náležitému právnemu posúdeniu veci.

Zomrelá žalobkyňa (ktorej sú sťažovatelia právnymi nástupcami) počas celého

konania postupovala aktívne. Uvedené je možné konštatovať aj o sťažovateľoch v 1. a 2.

rade. Zomrelá žalobkyňa sa prostredníctvom svojich procesných úkonov, vykonávaných

v súlade s procesnými normami , domáhala svojich práv,

podala žalobu, tú neskôr po zmene vlastníka doplnila, poukazovala na prieťahy v konaní

a v záujme zvýšenia svojich práv žiadala o vydanie predbežného opatrenia. Následne sa

bránila ďalším prieťahom v konaní odvolaním voči uzneseniu, ktorým súd konanie prerušil.

Čo sa týka sťažovateľov, tí po uplynutí neprimerane dlhej lehoty na ich pribratie

do konania ako právnych nástupcov zomrelej žalobkyne, podaním zo dňa 06. 07. 2011

upozornili na svoje právne nástupníctvo v konaní.

Aj na základe vyššie uvedených skutočností je možné konštatovať, že sťažovatelia ako

aj zomrelá žalobkyňa si riadne plnili svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z postavenia

žalobcu. Zomrelá žalobkyňa ešte v roku 2008 upozornila sťažnosťou na zbytočné prieťahy

v konaní na Okresnom súde Bratislava I(...), pričom ako už bolo uvedené, predsedníčka

okresného súdu existenciu zbytočných prieťahov v predmetnom konaní pripustila v svojej

odpovedi zo dňa 28. 01. 2008. (...)

Za prvé obdobie porušenia plynulosti konania je možné považovať obdobie od

podania žaloby dňa 24. 8. 2007 do vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní predsedníčkou

Okresného súdu Bratislava I, JUDr. G. B. zo dňa 28. 01. 2008, teda obdobie prvých 5

mesiacov konania, v ktorých súd vykonával iba rutinné úkony v podobe výziev

adresovaných žalovaným v 1. a 2. rade na podanie vyjadrenia k žalobe zo dňa 24. 08. 2007.

Zbytočné prieťahy v konaní skonštatovala predsedníčka okresného súdu dňa 28. 01. 2008,

ktorá k sťažnosti žalobkyne okrem iného uviedla: „súd vo veci nevykonal žiadny procesný

úkon čo možno považovať za objektívne prieťahy, ktoré boli spôsobené predovšetkým

vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, ako aj

nedostatočným personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu.

Vzhľadom na vysoký nápad v oddelení „16C“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených

vecí v oddelení 16C sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych

úradníkov predĺžili. Vzhľadom na vyššie uvedené môžem konštatovať, že v uvedenom období

vznikol objektívny prieťah v predmetnom konaní, a preto som vyhodnotila Vašu sťažnosť

za dôvodnú a zároveň mi dovoľte, aby som sa za spôsobený prieťah v mene súdu

ospravedlnila“(...)

Napriek prísľubu predsedníčky Okresného súdu Bratislava I JUDr. G. B. o vykonaní

úkonov smerujúcich k odstráneniu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. , súd

v predmetnej veci aj naďalej nepostupoval v súlade s článkom 48 ods. 2 Slovenskej

republiky. Súd vykonal ďalší procesný úkon podstatný pre konanie vo veci až vydaním

uznesenia -66 zo dňa 25. 03. 2008, teda po 2 mesiacoch od vybavenia

sťažnosti predsedníčkou súdu a 5 mesiacoch od posledného úkonu súdu v prejednávanej

veci, ktorým pripustil žalobkyňou navrhované pristúpenie spoločnosti L., s. r. o. na stranu

žalovaného v 3. rade. Tento úkon nebol komplexný, neriešil zároveň navrhovanú zmenu

petitu, tú vyriešil až v uznesení zo dňa 16. 1. 2009, teda až po 10 mesiacoch od podania

zmeny žaloby (19. 3. 2011).

Súd vydal dňa 18. 04. 2008 uznesenie, ktorým zamietol návrh žalobkyne o vydanie

predbežného opatrenia. Za ďalšie obdobie zbytočných prieťahov v trvaní 7 mesiacov je

možné označiť obdobie od podania odvolania žalobkyne (dňa 14. 05. 2008) proti

uvedenému uzneseniu až do obdobia november 2008, kedy bolo účastníkom doručované

uznesenie odvolacieho súdu.

K predĺženiu celkového konania výraznou mierou prispelo prerušenie konania

uznesením súdu dňa 13. 03. 2009, ktoré podmienilo ďalší postup súdu v konaní

právoplatným rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod spisovou

značkou o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu (išlo o konanie vedené

na základe návrhu PhDr. T. H. z dôvodu doručenia výpovede z nájmu bytu žalovaným

v 3. rade. Výpoveď z nájmu bytu však nebola doručená sťažovateľovi v 1. rade, jej

manželovi a spoločnému nájomcovi). Súd konanie prerušil na návrh odporcu v 3. rade

podľa ustanovenia (...) Keďže nešlo o prípad, kedy je súd

viazaný rozhodnutím iného orgánu ( ), mohol si súd otázku riešenú

v konaní vyriešiť sám, ako otázku predbežnú. Posúdenie otázky riešenej

v konaní bolo veľmi jednoduché, stačilo, aby súd posúdil 3 doklady - dohodu

o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 31. 8. 1987, výpoveď z nájmu (doručenú a doručovanú

iba pani PhDr. H.) a sobášny list pani PhDr. H. a Mgr. M. a súd by dospel k záveru, že išlo

o spoločný nájom manželov ( ) na platnosť vypovedanie

ktorého sa požaduje, aby bola výpoveď z nájmu bytu riadne doručená obom spoločným

nájomcom (ako to vyplýva aj z rozhodnutia NS SR č. ) a teda nedoručovanie

(a nedoručenie) výpovede z nájmu pánovi M. postrádalo voči nemu právnu relevanciu

a preto nemožno uvažovať ani o jej platnosti, resp. neplatnosti. Preto aj keby bola žaloba

vo veci z tohto dôvodu zamietnutá, nemalo by to žiadny vplyv na rozhodnutie

súdu v prejednávanej veci, preto prerušenie konania bolo právne irelevantné. Na margo

uvedeného sťažovatelia uvádzajú, že ten istý súd - Okresný súd Bratislava I, v konaní

- si rovnakú otázku, teda otázku riešeniu v konaní dokázal

predbežne vyriešiť sám a zamietol návrh odporcu na prerušenie konania do právoplatného

skončenia konania (...)

Obdobie od prerušenia konania, t. j. od 13. 3. 2009 do dnešného dňa možno

považovať za absolútnu nečinnosť súdu. (...)

Od prerušenia konania do dnešného dňa sťažovateľom nie je známy žiaden úkon

súdu, ktorý by smeroval k rozhodnutiu v merite veci. So sťažovateľmi nebolo konané ani

potom, čo pôvodná žalobkyňa dňa 22. 04. 2010 zomrela a potom, čo konanie ,

pre ktoré bola vec na Okresnom súde Bratislava I prerušená, bolo uznesením

tamojšieho súdu zo dňa 23. 02. 2011 zastavené z dôvodu úmrtia účastníčky PhDr. T. H.(...)

Súd v konaní do dnešného dňa nerešpektuje ustanovenie § 107 ods. 3 veta

za bodkočiarkou, podľa ktorého súd v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne

s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú

v konaní ide, a to len čo sa skonči konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa

v konaní pokračovalo skôr. Osvedčenie o dedičstve po zomrelej žalobkyni preukazujúce

právne nástupníctvo sťažovateľov nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 02. 2011. Súd napriek

tejto skutočnosti do dnešného dňa, teda v období 6 mesiacov, nevykonal žiadne úkony, ktoré

by smerovali k pribratiu sťažovateľov do konania a to aj napriek podaniu sťažovateľov

zo dňa 06. 07. 2011.

Po celý čas konania, čiže za štvorročné obdobie, okresný súd vo veci vecne nekonal,

vykonával iba procesné úkony, ktoré neviedli k rozhodnutiu v merite veci. (...) Zbytočné

prieťahy v predmetnom konaní pokračujú aj v súčasnosti, keď sa v konaní nepokračuje

so sťažovateľmi v zmysle ustanovenia .

Prejednávajúci súd nerešpektuje normatívne príkazy o procedurálnom postupe súdu

v súdnom konaní obsiahnutých v ustanoveniach § 100 ods. 1, § 101 ods. 2, § 107 ods. 3, ako

aj základného ustanovenia § 6. Tvrdíme teda, že obdobie posledných štyroch rokov je

poznačené zbytočnými prieťahmi ako celok a v tomto období nenastali v konaní žiadne

úkony, ktoré by významne prispeli k ukončeniu stavu právnej neistoty pôvodnej žalobkyne

ako aj sťažovateľov - teda k účelu, ktorého ochrana je obsahom

Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na základe toho je práve v tomto špecifickom prípade možné konštatovať, že pomalá

spravodlivosť je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že dĺžka konania nezodpovedá

zložitosti prípadu.

V predmetnej veci niet iného súdu, ktorý by chránil základné právo sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na to, aby bola jeho vec

v primeranej lehote prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom. V konaní si

sťažovatelia uplatnili právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa osobitných predpisov.

(...) sťažovatelia riadne vyčerpali prostriedky poskytnuté im na ochranu ich práv,

nakoľko však ich uplatnenie nebolo účinné, teda prieťahy v konaní neboli súdom

odstránené, sťažovatelia sú nútení obrátiť sa za účelom ochrany svojich práv na ústavný

súd. (...)

V predmetnom konaní dosiaľ nebolo vynesené právoplatné rozhodnutie, preto stav

porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neustále trvá.

V zmysle a navrhujeme,

aby súd priznal sťažovateľom voči orgánom, ktoré porušili ich základné právo, nárok

na primerané finančné zadosťučinenie v sume po 7 000 EUR. Máme za to, že v tomto

prípade deklarovanie porušenia práva a príkaz konať bez zbytočných prieťahov nemožno

považovať za dostatočné. Prieťahy v konaní sa už nedajú odstrániť a teda porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote je

nenapraviteľné. V zmysle uvedených ustanovení a zákona môže ústavný súd priznať

tomu, koho základné právo sa porušilo, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Nemajetkovú ujmu vidia sťažovatelia v psychickej ujme, v pocitoch krivdy a neistoty

spôsobených sťažovateľom a zomrelej žalobkyni PhDr. T. H. dlhodobou neschopnosťou

súdu plynule pokračovať v konaní a včasné rozhodnúť ich spor.

Sťažovatelia majú za to, že najmä Okresný súd Bratislava I v konaní v podstate

nekonal, pričom stresové situácie vzniknuté z toho, že sa sťažovatelia nemôžu domôcť

svojho práva, prispeli v podstatnej miere k zhoršeniu zdravotného stavu pôvodnej žalobkyne

PhDr. T. H. (...) Namiesto promptného konania zo strany súdov, ktoré sú vybavené

dostatočným mechanizmom prostriedkov na zabezpečenie ochrany práv, ako aj právom

chránených záujmov fyzických a právnických osôb, sa pôvodná žalobkyňa, ako aj

v súčasnosti jej právny nástupcovia (sťažovatelia) dočkali nezáujmu o ich potreby právnej

istoty. (...) Tento článok v sebe zahŕňa prejednanie veci v primeranej lehote. Zomrelá

žalobkyňa a v súčasnosti aj sťažovatelia sa napriek urgenciám nedomohli rýchlejšieho

postupu zo strany Slovenskej republiky reprezentovanej príslušnými súdmi.

Pocity krivdy sťažovateľov umocňuje aj ich bytová situácia - žijú v byte, ktorý podľa

ich názoru mali právo odkúpiť do osobného vlastníctva, ale vzhľadom na vlečúce sa

konanie je možné, že sa svojho práva nedomôžu, a to z nasledovných dôvodov:

a) pôvodná žalobkyňa spolu so sťažovateľmi sa museli prizerať na to, ako byt chátra,

ako oficiálni vlastníci zneužívajú situáciu a nehnuteľnosť neudržiavajú, resp. majú záujem

o to, aby bola v havarijnom stave, aby sa tak žalobkyňa spolu so svojou rodinou sama

rozhodla z bytu odísť. Samotná dĺžka súdneho konania prispieva i k tomu, že ich okolie

presviedčalo, najmä po smrti pani H., aby sa svojho práva vzdali a začali žiť v lepších

životných podmienkach. V tomto čase je byt takmer v havarijnom stave, je predpoklad, že ho

sťažovatelia budú musieť opustiť.

b) z dôvodu prijatia možno očakávať výpoveď z nájmu zo

strany vlastníka nehnuteľnosti, čím budú sťažovatelia opätovne vystavení hrozbe, že

konanie bude zastavené z dôvodu konštatovania súdu o neexistencii naliehavého právneho

záujmu, tak ako to súdy konštatovali vo svojich uzneseniach - Okresný súd Bratislava I v

uznesení -125 zo dňa 13. 03. 2009 a Krajský súd Bratislava v uznesení 7Co

310/2009-145 zo dňa 27. 01. 2010 (v uznesení uvedený nesprávny rok vydania uznesenia

27. 1. 2009).

Najmä manželka sťažovateľa a zároveň pôvodná žalobkyňa pani T. H., ako veľká

bojovníčka o svoje práva, doplatila na prieťahy v konaní svojím zdravím a v podstate aj

životom. Po celý čas súdneho konania bola vystavovaná obrovským stresovým situáciám,

ktoré podlomili jej zdravie a na jar minulého roku zomrela na rakovinu(...)

Sťažovatelia majú preto pocit obrovskej frustrácie, pomalým a neefektívnym konaním

súdu v predmetnom konaní sú obaja ukracovaní na svojich právach a to aj napriek ich

preukázateľnému naliehavému záujmu na konečnom rozhodnutiu v predmetnej veci.

Sťažovatelia majú zároveň strach o strechu nad hlavou a pociťujú stratu možnosti

zveľaďovania ich obydlia.

Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená taktiež postupom súdu, ktorý sa za

posledných 4 rokov obmedzil iba na formálne procesné úkony bez skutočného reálneho

riešenia sporu v jeho hmotnoprávnej podstate.

Vyvrcholením skepsy navrhovateľov je prijatie , ktorý

umožní vlastníkom nehnuteľnosti vypovedať sťažovateľom nájom bytu, čím opätovne budú v

konaní „bojovať“ s otázkou naliehavého právneho záujmu. Sťažovatelia sa neubránia

pocitu trpkosti, že ak by súdy konali riadne a včas, nemuseli by byť vystavení konaniu

vlastníka, ktorý hodlá postupovať v zmysle uvedeného zákona.

Navrhovatelia si uplatňujú aj trovy právneho zastúpenia podľa § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 13 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov spočívajúce(...)

Na základe uvedených skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd vyniesol nasledovný

nález

(...) základné právo sťažovateľa T. M.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. (...) porušené.

základné právo sťažovateľa V. H.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. (...)

porušené.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn.

konať.“»

Sťažovatelia sa domáhali aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, a to

sťažovateľovi 1 vo výške 5 000 € a sťažovateľovi 2 taktiež vo výške 5 000 €. Sťažovatelia

si uplatnili aj trovy právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred ústavným súdom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 3294/2012

z 30. marca 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 25. mája 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom

v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

«(...) dovoľujem si Vám v úvode môjho vyjadrenia ku konaniu vedenom na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní

doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust.

Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,

ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...) V konaní súd postupoval pribežne a bez prieťahov. V žiadnom prípade nie je

možné súhlasiť so sťažovateľmi, že by obdobie od prerušenia konania v zmysle uznesenia

súdu zo dňa 13. 03. 2009 predstavovalo prieťahy v konaní. Súd svoje dôvody na prerušenie

konania riadne uviedol v odôvodnení rozhodnutia a toto bolo riadne preskúmané a aj

potvrdené nadriadeným súdom práve na základe odvolania navrhovateľky, ktorým sa

odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia podrobne zaoberal. (...)

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej

republiky.»

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky

okresného súdu zaujala toto stanovisko:

«(...) Sťažovatelia sa nestotožňujú s názorom predsedníčky Okresného súdu

Bratislava I JUDr. A. K., podľa ktorého mal okresný súd postupovať priebežne a bez

prieťahov a pridržiavajú sa ich doterajších tvrdení obsiahnutých v nimi podanej ústavnej

sťažnosti zo dňa 19. 09. 2011.

Sťažovatelia majú za potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že od samotného

podania žaloby zosnulej žalobkyne bol s konaním spojený vznik zbytočných

prieťahov, čo nakoniec bolo potvrdené aj vo vybavení sťažnosti na prieťahy zo dňa

28. 01. 2008, keď vtedajšia predsedníčka okresného súdu konštatovala, že súd vo veci

v období prvých 5 mesiacov nevykonal žiaden relevantný procesný úkon. Vtedajšia

predsedníčka okresného súdu odôvodnila vznik zbytočných prieťahov predovšetkým

nedostatočným personálnym obsadením súdu. (...) nie je možné súhlasiť s názorom súčasnej

predsedníčky Okresného súdu Bratislava I, podľa ktorého mal súd v konaní postupovať

priebežne a bez prieťahov, ak iná predošlá predsedníčka súdu konštatovala existenciu

zbytočných prieťahov v spomínanom vybavení sťažnosti na prieťahy zo dňa 28. 01. 2008,

teda ak zbytočné prieťahy boli súdom konštatované už na samotnom začiatku tohto konania.

Napriek tvrdeniam predsedníčky okresného súdu o priebežnom postupe súdu bez

prieťahov, postupoval okresný súd cestou zbytočných prieťahov aj po vybavení sťažnosti

pôvodnej žalobkyne zo dňa 28. 01. 2008. Tak ako to uviedli sťažovatelia už v podanej

ústavnej sťažnosti, súd vykonal ďalší významnejší procesný úkon až vydaním uznesenia

-66 zo dňa 25. 03. 2008, teda po 2 mesiacoch od vybavenia sťažnosti

vtedajšou predsedníčkou okresného súdu a 5 mesiacov od posledného úkonu súdu

v prejednávanej veci. Navyše predmetné uznesenie ako procesný úkon súdu nebolo

komplexné, keď riešilo iba otázku pristúpenia ďalšieho účastníka na strane žalovaného, no

s navrhovanou zmenou návrhu žalobkyne sa súd vysporiadal až v neskoršom uznesení, ktoré

vydal po 10 mesiacoch od podania návrhu pôvodnej žalobkyne na zmenu žalobného návrhu.

Súd okrem uvedených procesných úkonov v rozhodovaní o merite veci v období po vybavení

sťažnosti na prieťahy v konaní výraznejšie nepostúpil. Z uvedených dôvodov nie je možné

podľa názoru sťažovateľov považovať postup súdu v tomto období za priebežný postup súdu

bez vzniku zbytočných prieťahov, keď súd v priebehu takmer 9 mesiacov (teda obdobia

mimo obdobia 5 mesiacov, kedy bol spis od 22. 05. 2008 do 12. 11. 2008 predložený

na Krajskom súde v Bratislave) nevykonal žiaden procesný úkon, ktorý by smeroval

k rozhodnutiu v merite veci.

Zároveň ani prerušenie konania dňa 13. 03. 2009 až do právoplatného skončenia

veci vedenej na tamojšom súde nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by

bol v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania v zmysle ,

ako aj . Súd totiž podľa názoru sťažovateľov dostatočne nezohľadnil

fakultatívnu povahu procesného inštitútu prerušenia ustanoveného v § 109 ods. 2 písm. c)

, (...).

V podanom vyjadrení zo dňa 30. 03. 2012 predsedníčka Okresného súdu Bratislava I

JUDr. A. K. naznačila, že po úmrtí pôvodnej žalobkyne dňa 22. 04. 2010 a následnom

zastavení konania dňa 23. 02. 2011 už súd len zisťoval právnych nástupcov

po zosnulej, pričom pojednávanie vo veci, ako ani ďalší procesný postup súdu už podľa

uvedeného stanoviska nebolo možné uskutočniť, nakoľko sťažovatelia dňa 23. 01. 2012

doručili súdu späťvzatie žaloby, na základe čoho súd konanie zastavil. Tak ako aj

z časového popisu úkonov súdu obsiahnutého vo vyjadrení predsedníčky súdu vyplýva, súd

nekonal priebežne a bez zbytočných prieťahov ani v prípade postupu po úmrtí pôvodnej

žalobkyne. Dňa 22. 04. 2010 totiž pôvodná žalobkyňa PhDr. T. H. zomrela (dedičské

konanie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 2. 2011). Z vyjadrenia predsedníčky súdu taktiež

vyplynulo, že okresný súd disponoval vedomosťou o úmrtí žalobkyne PhDr. T. H. už dňa

20. 12. 2010. Zároveň dňa 23. 02. 2011 došlo k zastaveniu konania vedenom

na Okresnom súde Bratislava I, do právoplatnosti skončenia ktorého bolo predmetné

konanie zastavené. Tým odpadol aj súdom namietaný dôvod na nekonanie

vo veci. Po úmrtí žalobkyne mal súd možnosť minimálne od 28. 2. 2011 (deň právoplatnosti

dedičského konania) do 23. 1. 2012 (späťvzatie návrhu) vo veci konať, na čo ho

sťažovatelia výzvou zo dňa 6. 7. 2011 požiadali, no súd v tomto období 11 mesiacov vo veci

vôbec nekonal. Absenciu relevantných úkonov súdu v tomto období nepriamo potvrdila aj

predsedníčka okresného súdu JUDr. A. K. vo svojom poslednom vyjadrení, keď neuviedla

v prípade tohto obdobia žiadne relevantné úkony súdu, ktorými by súd smeroval

k rozhodnutiu v merite veci.

Prijatím o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých

nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

boli sťažovatelia vystavení riziku straty aktívnej legitimácie v konaní, keďže uvedená právna

úprava v ustanovení § 3 ods. 1 umožňovala odporcovi v 3. rade ako vlastníkovi zapísanom

v katastri nehnuteľností ukončiť so sťažovateľmi nájomný vzťah do 31. 03. 2012, a to bez

uvedenia akéhokoľvek dôvodu. Prenajímateľ, ktorý vystupoval v konaní ako odporca

v 3. rade, sa netajil tým, že uvedenú zákonnú možnosť ukončenia nájomného vzťahu využije.

Sťažovateľom bolo teda zrejmé, že stratia svoj naliehavý právny záujem na pokračovaní

v konaní. Do tejto situácie sa sťažovatelia dostali najmä z dôvodu prieťahov v konaní, ak by

súd konal vo veci bez zbytočných prieťahov, ich situácia by bola zrejme oveľa priaznivejšia.

Neprimeraná dĺžka konania poznačená prakticky výlučne jednoduchými úkonmi súdu

a novoprijatá právna úprava možnosti ukončenia nájmu, narušujúcou rovnosť zbraní,

prinútila sťažovateľov upustiť od ďalšieho pokračovania v predmetnom konaní a uzatvoriť

s odporcami mimosúdnu dohodu za podmienok, na ktoré by za iných okolností neboli

ochotní pristúpiť.

Podanie späťvzatia žalobného návrhu sťažovateľmi zo dňa 23. 01. 2012 bolo teda

následkom zbytočných prieťahov na strane porušovateľa spojených so zvýšením právnej

neistoty sťažovateľov v podobe ustanovenia (...)

Na základe vyššie uvedeného, ako aj na základe skutočností prezentovaných

v ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 09. 2012 majú sťažovatelia za dostatočne preukázané, že

porušovateľ, teda Okresný súd Bratislava I, v konaní , po celú dobu

predmetného konania nepostupoval v rámci procesného postupu tak, aby sa čo najskôr

odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa dnes už zosnulá PhDr. T. H. a neskôr aj

sťažovatelia ako jej právni nástupcovia obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Sťažovatelia tak opätovne poukazujú na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , podľa ktorého prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovať

procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty,

kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Okresný súd

Bratislava I, ako porušovateľ tak v rozpore s vyššie citovaným názorom ústavného súdu,

ako aj v rozpore s ustanovením a Slovenskej

republiky, postupoval po celú dobu konania jednak formou jednoduchých procesných

postupov neprispievajúcim k výraznejšiemu posunu veci, ako aj úplnej nečinnosti, čo malo

výrazný podiel na zbytočných prieťahov v konaní a na pretrvávaní právnej neistoty

pôvodnej žalobkyne a neskôr aj sťažovateľov. Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo

svojich rozhodnutí taktiež vyslovil, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Ústavné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadne svojich práv (). Nedôsledným postupom Okresného súdu Bratislava I v

konaní nedošlo nikdy k naplneniu účelu prerokovania veci bez zbytočných

prieťahov. K naplneniu tohto účelu nedošlo ani samotným zastavením konania, ktoré bolo

spôsobené práve neprimeranou dĺžkou v podobe takmer 4 rokov, počas ktorej súd

nevykonal žiaden podstatný procesný úkon smerujúci k vydaniu rozhodnutia v merite veci.

Neprehliadnuteľným faktom je, že pôvodná žalobkyňa pani T. H., sa nedožila rozhodnutia

v pomerne jednoduchej veci, od ktorej závisel nielen osud jej bytovej otázky, ale aj osud

bytovej otázky jej manžela (sťažovateľa v 1. rade) a jej syna (sťažovateľa v 2. rade). Preto

nie je možné pochybovať o tom, že stresové situácie vyvolané vlečúcim sa súdnym konaním

prispeli k jej smrteľnej chorobe a sťažili jej posledné chvíle prežité so svojimi najbližšími.

Pocit frustrácie z nedôslednej ochrany práva poznačil aj sťažovateľov, ktorí sa jednak

museli prizerať, ako stres spôsobený liknavým postupom súdu riešiacim tak závažnú otázku

v ich živote negatívne dopadá na zhoršujúce sa zdravie ich manželky a matky, ako aj keď

k naplneniu samotného účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v predmetnom konaní nedošlo ani po úmrtí pôvodnej žalobkyne, pričom procesný postup

súdu, ako aj novoprijatá právna úprava naznačovala, že k nemu ani prísť nemôže (výpoveď

z nájmu podľa nového zákona spôsobí stratu naliehavého právneho zákona). Nakoniec

k meritórnemu rozhodnutiu vo veci ani nikdy nedošlo. Dnes už zosnulá žalobkyňa spolu

so sťažovateľmi tak prehrala zápas o spravodlivosť, ktorú sama začala z iskierkou nádeje

a viery v právny štát, v ktorom sa snažili pokračovať aj sťažovatelia, čo prispelo k apatii

sťažovateľov voči pojmom ochrana práv, rovnosť zbraní a nakoniec aj spravodlivosť.

Na základe uvedeného sa preto domnievame, že aj sťažovateľmi uplatnené nároky

na primerané finančné zadosťučinenie sú vzhľadom na skutkový stav veci opodstatnené.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. :

Dňa 24. augusta 2007 podala T. H. (ďalej len „žalobkyňa“) na okresnom súde žalobu

o určenie neplatnosti dohody o vydaní veci.

Dňa 4. septembra 2007 okresný súd vyzval hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislava ako žalovaného v 1. rade a C. ako žalovaného v 2. rade (ďalej len „žalovaný

v 1. rade“ a „žalovaný v 2. rade“), aby sa vyjadrili k žalobnému návrhu.

Dňa 24. septembra 2007 žalovaný v 1. rade podal na okresnom súde písomné

vyjadrenie k návrhu.

Dňa 1. októbra 2007 a následne 21. novembra 2007 žalovaný v 2. rade podal

na okresnom súde písomné vyjadrenie k návrhu.

Dňa 19. marca 2008 podala žalobkyňa návrh na pristúpenie nového účastníka

na strane žalovaného v 1. a 2. rade a zároveň úpravu návrhu na vyslovenie neplatnosti

dohody o vydaní veci.

Dňa 25. marca 2008 okresný súd uznesením č. k. -66 rozhodol

o pristúpení ďalšieho účastníka, a to spoločnosti L., s. r. o., ako žalovanej v 3. rade.

Dňa 26. marca 2008 podala žalobkyňa návrh na vydanie predbežného opatrenia voči

žalovanej v 3. rade.

Dňa 17. apríla 2008 podal žalovaný v 3. rade odvolanie proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -66.

Dňa 18. apríla 2008 okresný súd uznesením č. k. -80 rozhodol

o zamietnutí návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 16. mája 2008 podala žalobkyňa odvolanie proti uzneseniu č. k. -80

z 18. apríla 2008.

Dňa 16. mája 2008 okresný súd predložil spis s opravným prostriedkom, ktorý podala

žalovaná v 3. rade proti uzneseniu z 25. marca 2008, a spis s opravným prostriedkom

podaným žalobkyňou proti uzneseniu z 18. apríla 2008 na Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“).

Dňa 12. novembra 2008 krajský súd uznesením potvrdil uznesenia okresného súdu

č. k. -66 a č. k. -80 a spis vrátil okresnému súdu.

Dňa 16. januára 2009 okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu žaloby

navrhovanú žalobkyňou z 19. marca 2008.

Dňa 21. januára 2009 okresný súd vyzval žalovaného v 1. rade, aby sa vyjadril

k žalobnému návrhu, a zároveň vyzval žalobkyňu, aby zaplatila súdny poplatok za návrh.

Dňa 6. februára 2009 zaplatila žalobkyňa súdny poplatok.

Dňa 10. februára 2009 sa k zmenenému žalobnému návrhu vyjadril žalovaný

v 3. rade.

Dňa 13. marca 2009 okresný súd uznesením prerušil konanie do právoplatného

skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Dňa 21. apríla 2009 bolo žalobkyňou podané odvolanie proti uzneseniu o prerušení

konania.

Dňa 24. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 2. rade

k odvolaniu žalobkyni.

Dňa 30. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 1. rade

k odvolaniu žalobkyni.

Dňa 7. septembra 2009 okresný súd predložil krajskému súdu spis s opravným

prostriedkom, ktorý podala žalobkyňa 21. apríla 2009.

Dňa 2. marca 2010 krajský súd uznesením potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa a spis vrátil okresnému súdu.

Dňa 22. apríla 2010 došlo k úmrtiu žalobkyne.

Dňa 10. mája 2010 okresný súd požiadal o zapožičanie spisu sp. zn. .

Dňa 5. augusta 2010 okresný súd opätovne požiadal o zapožičanie spisu sp. zn.

.

Dňa 20. decembra 2010 podala žalovaná v 3. rade návrh na zastavenie konania pre

neodstrániteľnú prekážku konania, za ktorú označila úmrtie žalobkyne.

Dňa 10. januára 2011 podal okresný súd žiadosť o oznámenie, či sa vedie dedičské

konanie po žalobkyni.

Dňa 11. januára 2011 bolo okresnému súdu oznámené, že je vedené dedičské konanie

po žalobkyni.

Dňa 6. apríla 2011 okresný súd požiadal o zapožičanie spisu sp. zn.

po nebohej žalobkyni.

Dňa 7. apríla 2011 bol okresnému súdu zaslaný spis vyžiadaný 6. apríla 2011.

Dňa 6. júla 2011 bola na okresný súd podaná žiadosť právnych nástupcov po nebohej

žalobkyni, aby sa v konaní pokračovalo s dedičmi.

Dňa 23. januára 2012 zobrali právni nástupcovia po nebohej žalobkyni návrh

na pokračovanie v konaní späť a žiadali o zastavenie konania.

Dňa 2. apríla 2012 okresný súd uznesením rozhodol o zastavení konania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušovaniu základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľov došlo

k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania

na strane žalobcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže

univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd

nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Oznámením zo 6. júla 2011 sťažovatelia

vstúpili do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou

účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam

pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania

odporcu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku oznámenia sťažovateľov, že vstupujú

do konania namiesto ich právnej predchodkyne, nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho

vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu

(m. m. ).

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosti o tom, že

sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium

konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj

v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon

ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo

právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala

byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním

k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovali pokračovania v konaní a taktiež podali

kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovatelia síce doplňovali a upresňovali

svoj žalobný návrh týkajúci sa účastníkov konania, pretože sa v priebehu napadnutého

konania zmenili pomery, avšak využitie možností daných navrhovateľovi procesnými

predpismi (napr. podľa ) na uplatňovanie a presadzovanie

jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania,

nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr.

).

3.1 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci

a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný, a to

konkrétne od 21. novembra 2007 do 25. marca 2008 (štyri mesiace) a od 6. júla 2011

do 2. apríla 2012 (osem mesiacov) – pričom okresný súd v tomto období okrem ojedinelých

administratívnych úkonov nič nevykonal. Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím

ospravedlniteľná, pretože počas minimálne jedného roka okresný súd nevykonával vo veci

úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia

v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva

zaručeného v citovanom článku a dohovoru (pozri napr. ). Uvedené

obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať

za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože

k uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania

sťažovateľa, ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom

už opakovane uviedol, že v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda

vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

3.2 Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom, ak nedôjde

k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uvedenom uznesení,

nemôžu sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného

práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu

v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade,

neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd poznamenáva, že na obdobie, počas ktorého bolo napadnuté konanie

právoplatne prerušené, nemohol prihliadnuť ako na obdobie zbytočných prieťahov v konaní,

pretože dôvodnosť prerušenia napadnutého konania mohol ústavný súd v zmysle princípu

subsidiarity preskúmať iba v rámci podanej ústavnej sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -125 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -145,

k čomu však zo strany sťažovateľov nedošlo.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 2. apríla 2012 okresný súd uznesením rozhodol o zastavení

konania, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3

písm. a) .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému

vo výške 5 000 €, ktoré odôvodňovali najmä tým, že „majú(...) pocit obrovskej frustrácie,

pomalým a neefektívnym konaním súdu v predmetnom konaní sú obaja ukracovaní

na svojich právach a to aj napriek ich preukázateľnému naliehavému záujmu na konečnom

rozhodnutiu v predmetnej veci. (...) Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená taktiež

postupom súdu, ktorý sa za posledných 4 rokov obmedzil iba na formálne procesné úkony

bez skutočného reálneho riešenia sporu v jeho hmotnoprávnej podstate.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä aj na povahu veci, považuje za primerané

vo výške po 1 000 € každému sťažovateľovi.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 8. septembra 2011, podanie

sťažnosti z 19. septembra 2011 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného

súdu z 25. mája 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát

po 123,50 € a režijný paušál dvakrát po 7,41 €. Za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí

odmena v sume 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, a preto trovy právneho zastúpenia pre

jedného sťažovateľa predstavujú sumu 396,61 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony

pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 198,30 €. Spolu s režijným

paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha v danom prípade odmena v sume 198,30 €.

V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu

396,61 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľmi

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012