Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 263/2012
PDF · 179.55 KB
No categories available
II. ÚS 263/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., M., vo veci namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011 v
spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2011 doručená sťažnosť K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným
ústavnému súdu 23. marca 2012, vo veci namietaného porušenia základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím
okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 204/04
konal okresný súd o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal, aby okresný súd uložil A., a. s.
(ďalej len „žalovaná“), vyplatiť mu poistné plnenie v sume 30 420, 56 €, a to v dôsledku
poistnej udalosti (úrazu s trvalými následkami, ktoré viedli k úplnej invalidite sťažovateľa),
ktorá nastala 11. decembra 2001, pričom na toto poistné plnenie mal sťažovateľ podľa jeho
názoru nárok plynúci mu z poistných zmlúv uzatvorených so žalovanou, avšak vyplatenie
ktorého mu žalovaná nedôvodne odopierala. Rozsudkom sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra
2009 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol a na základe odvolania sťažovateľa bolo toto
rozhodnutie okresného súdu potvrdené aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010
z 27. januára 2011.
V súvislosti s označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to konkrétne jeho atribútu spočívajúceho v práve
na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy
riadne neodôvodnili označené rozhodnutia, pretože náležite nevysvetlili, prečo bolo v jeho
prípade aplikované ustanovenie § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Ak sa
poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome
nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre
uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť;
odmietnutím plnenia poistenie zanikne.“. Podľa zistení súdov mal totiž sťažovateľ
so žalovanou uzatvorených viacero poistných zmlúv, pričom v týchto zmluvách zamlčal,
resp. neuviedol pravdivé údaje o svojom zdravotnom stave, predovšetkým o svojich
predchádzajúcich úrazoch, čo malo byť dôvodom na nevyplatenie poistného plnenia za úraz
(poistnú udalosť), ktorý sa sťažovateľovi stal 11. decembra 2001 a z ktorého titulu
sa sťažovateľ domáhal od žalovanej vyplatenia poistného plnenia. Sťažovateľ však na svoju
obranu namieta, že so žalovanou síce mal uzatvorených viacero poistných zmlúv, pričom
prvú z nich uzavrel so Sociálnou poisťovňou ešte v roku 1973, keď bol ešte zdravý a v tom
čase ani neutrpel žiadny úraz, takže nemal čo zamlčať. Prvý vážny úraz sťažovateľ utrpel až
v roku 1977 a od tej doby mu žalovaná mala plniť aj za iné úrazy. Žalovanej bol podľa
sťažovateľa jeho zdravotný stav známy, keďže mala vedomosť o všetkých jeho skorších
úrazoch, takže tvrdenie žalovanej o jej nevedomosti týkajúcej sa zdravotného stavu
sťažovateľa, ktorý mal sťažovateľ podľa nej pri uzatvorení nových poistných zmlúv
zamlčať, považuje sťažovateľ za účelové. Okrem tohto podľa sťažovateľa v súdnom konaní
nebolo preukázané, že by jeho skoršie úrazy mali vplyv na vznik nového úrazu, resp. novej
poistnej udalosti, ktorá nastala 11. decembra 2001, plnenia z ktorej sa proti žalovanej
domáhal a ktorá bola podľa sťažovateľa samostatnou udalosťou, ku ktorej došlo nešťastnou
náhodou, keď sa mu pošmykla noha pri schádzaní zo schodíkov tlačiarenského stroja.
Vzhľadom na neodôvodnenie uvedených skutočností považuje sťažovateľ rozhodnutie
okresného súdu sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009, ako aj rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011 za arbitrárne a svojvoľné.
Pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. 26 C 71/2011, zo sťažnosti vyplýva, že
v tomto konaní koná okresný súd o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal opravy
odôvodnenia už označených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, pričom podľa
sťažovateľa okresný súd tento jeho návrh uznesením z 12. decembra 2011 odmietol, proti
čomu podal 20. decembra 2011 odvolanie. Namietané porušenie základného práva na
spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k tomuto konaniu okresného súdu však sťažovateľ
nijak bližšie neodôvodnil.
Následne sťažovateľ ústavnému súdu doplnením svojej sťažnosti mu 23. marca 2012
oznámil, že v odvolacom konaní proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011
z 12. decembra 2011 nebol úspešný, pretože krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 18/2012
z 31. januára 2012 predmetné rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ pritom
uviedol, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou, podľa ktorej
okresný súd pochybil, keď rozhodnutie o ustanovení mu právnej zástupkyne tejto
ustanovenej právnej zástupkyni nezaslal, takže tá nevediac o tom, že bola sťažovateľovi
ustanovená, aby ho v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 26 C 71/2011
zastupovala, neodstránila nedostatky návrhu v tomto konaní, a preto okresný súd následne
tento návrh kvôli ich neodstráneniu odmietol. Sťažovateľ, keďže krajský súd podľa neho
tento nedostatok okresného súdu nenapravil ani sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia
žiadnym spôsobom nevysporiadal, namieta porušenie svojho základného práva na
spravodlivé súdne konanie aj v súvislosti s týmto rozhodnutím krajského súdu.
Sťažovateľ sa vzhľadom na uvedené domáha, aby ústavný súd vyslovil, že
rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 v spojení
s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím
okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012 bolo porušené jeho základné právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby ústavný súd označené
rozhodnutia zrušil.
Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený
právny zástupca z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 v spojení
s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím
okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012.
1. K rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009
V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade
poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného
rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 204/04-324 zo 6. novembra 2009, a to podaním riadneho
opravného prostriedku (odvolania), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej
sťažnosti, sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa
krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 73/2010 musel
v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké
sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných
podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Podľa zistenia ústavného súdu napádané rozhodnutie krajského súdu č. k.
9 Co 73/2010-458 z 27. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2011.
Od 17. februára 2011, keď nadobudlo právoplatnosť sťažovateľom napádané
rozhodnutie krajského súdu č. k. 9 Co 73/2010-458 z 27. januára 2011, do 22. decembra
2011, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú
prepravu (ústavnému súdu doručená 27. decembra 2011), nepochybne uplynula
dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
3. K rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011
Ústavný sú aj v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa
preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu č. k. 26 C 71/2011-13 z 12. decembra
2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon sťažovateľ
aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd ako súd
odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 18/2012 musel v podstate
vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ
proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4. K rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012
V súvislosti s označeným uznesením krajského súdu sťažovateľ sťažnosťou podanou
ústavnému súdu namieta, že krajský súd porušil jeho základné právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa odmietol
jeho žalobu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí bez toho, aby mu dal možnosť
nedostatky tejto žaloby odstrániť, keďže podľa sťažovateľa okresný súd výzvu na ich
odstránenie nedoručil jemu ustanovenej právnej zástupkyni.
V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje
v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu
sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,
v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým
procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo
základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp
subsidiarity.
Podľa zistenia ústavného súdu z listu okresného súdu sp. zn. Spr. 3288/2012
z 2. apríla 2012 sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 (vo veci
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 26 C 71/2011, pozn.) podal dovolanie a listom sp. zn.
Spr. 3516/2012 z 29. júna 2012 bolo ústavnému súdu oznámené, že spis ešte len bude
okresným súdom zasielaný na dovolacie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“).
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že sťažovateľ podaním dovolania proti
označenému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS
492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).
V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010,
IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal
dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,
č. 46129/99, č. 51, 53, 54).
Inými slovami, v prípade, že by bol sťažovateľ v konaní o dovolaní neúspešný
z procesných dôvodov (t. j. ak by jeho dovolanie bolo odmietnuté, pozn.), môže sa v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podaním novej sťažnosti
opätovne domáhať aj preskúmania rozhodnutia krajského súdu, ktoré dovolaniu
predchádzalo.
Ak by sa ústavný súd už v súčasnosti vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred
rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť
do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie
dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia či úhrady
trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už
nerozhodoval.
Ústavný súd tiež podotýka, že z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa ako celku
bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti ustanoviť mu v konaní pred
ústavným súdom právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012