Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 263/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., M., vo veci namietaného porušenia základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 6. novembra 2009 v spojení

s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. januára 2011, ako aj

rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 12. decembra 2011 v

spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. januára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2011 doručená sťažnosť K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

ústavnému súdu 23. marca 2012, vo veci namietaného porušenia základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v (ďalej

len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal okresný súd o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal, aby okresný súd uložil A., a. s.

(ďalej len „žalovaná“), vyplatiť mu poistné plnenie v sume 30 420, 56 €, a to v dôsledku

poistnej udalosti (úrazu s trvalými následkami, ktoré viedli k úplnej invalidite sťažovateľa),

ktorá nastala 11. decembra 2001, pričom na toto poistné plnenie mal sťažovateľ podľa jeho

názoru nárok plynúci mu z poistných zmlúv uzatvorených so žalovanou, avšak vyplatenie

ktorého mu žalovaná nedôvodne odopierala. Rozsudkom sp. zn. zo 6. novembra

2009 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol a na základe odvolania sťažovateľa bolo toto

rozhodnutie okresného súdu potvrdené aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011.

V súvislosti s označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v , a to konkrétne jeho atribútu spočívajúceho v práve

na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy

riadne neodôvodnili označené rozhodnutia, pretože náležite nevysvetlili, prečo bolo v jeho

prípade aplikované ustanovenie , podľa ktorého „Ak sa

poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome

nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre

uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť;

odmietnutím plnenia poistenie zanikne.“. Podľa zistení súdov mal totiž sťažovateľ

so žalovanou uzatvorených viacero poistných zmlúv, pričom v týchto zmluvách zamlčal,

resp. neuviedol pravdivé údaje o svojom zdravotnom stave, predovšetkým o svojich

predchádzajúcich úrazoch, čo malo byť dôvodom na nevyplatenie poistného plnenia za úraz

(poistnú udalosť), ktorý sa sťažovateľovi stal 11. decembra 2001 a z ktorého titulu

sa sťažovateľ domáhal od žalovanej vyplatenia poistného plnenia. Sťažovateľ však na svoju

obranu namieta, že so žalovanou síce mal uzatvorených viacero poistných zmlúv, pričom

prvú z nich uzavrel so Sociálnou poisťovňou ešte v roku 1973, keď bol ešte zdravý a v tom

čase ani neutrpel žiadny úraz, takže nemal čo zamlčať. Prvý vážny úraz sťažovateľ utrpel až

v roku 1977 a od tej doby mu žalovaná mala plniť aj za iné úrazy. Žalovanej bol podľa

sťažovateľa jeho zdravotný stav známy, keďže mala vedomosť o všetkých jeho skorších

úrazoch, takže tvrdenie žalovanej o jej nevedomosti týkajúcej sa zdravotného stavu

sťažovateľa, ktorý mal sťažovateľ podľa nej pri uzatvorení nových poistných zmlúv

zamlčať, považuje sťažovateľ za účelové. Okrem tohto podľa sťažovateľa v súdnom konaní

nebolo preukázané, že by jeho skoršie úrazy mali vplyv na vznik nového úrazu, resp. novej

poistnej udalosti, ktorá nastala 11. decembra 2001, plnenia z ktorej sa proti žalovanej

domáhal a ktorá bola podľa sťažovateľa samostatnou udalosťou, ku ktorej došlo nešťastnou

náhodou, keď sa mu pošmykla noha pri schádzaní zo schodíkov tlačiarenského stroja.

Vzhľadom na neodôvodnenie uvedených skutočností považuje sťažovateľ rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. zo 6. novembra 2009, ako aj rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 27. januára 2011 za arbitrárne a svojvoľné.

Pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. , zo sťažnosti vyplýva, že

v tomto konaní koná okresný súd o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal opravy

odôvodnenia už označených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, pričom podľa

sťažovateľa okresný súd tento jeho návrh uznesením z 12. decembra 2011 odmietol, proti

čomu podal 20. decembra 2011 odvolanie. Namietané porušenie základného práva na

spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k tomuto konaniu okresného súdu však sťažovateľ

nijak bližšie neodôvodnil.

Následne sťažovateľ ústavnému súdu doplnením svojej sťažnosti mu 23. marca 2012

oznámil, že v odvolacom konaní proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn.

z 12. decembra 2011 nebol úspešný, pretože krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2012 predmetné rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ pritom

uviedol, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou, podľa ktorej

okresný súd pochybil, keď rozhodnutie o ustanovení mu právnej zástupkyne tejto

ustanovenej právnej zástupkyni nezaslal, takže tá nevediac o tom, že bola sťažovateľovi

ustanovená, aby ho v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

zastupovala, neodstránila nedostatky návrhu v tomto konaní, a preto okresný súd následne

tento návrh kvôli ich neodstráneniu odmietol. Sťažovateľ, keďže krajský súd podľa neho

tento nedostatok okresného súdu nenapravil ani sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia

žiadnym spôsobom nevysporiadal, namieta porušenie svojho základného práva na

spravodlivé súdne konanie aj v súvislosti s týmto rozhodnutím krajského súdu.

Sťažovateľ sa vzhľadom na uvedené domáha, aby ústavný súd vyslovil, že

rozhodnutím okresného súdu sp. zn. zo 6. novembra 2009 v spojení

s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2012 bolo porušené jeho základné právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v , a aby ústavný súd označené

rozhodnutia zrušil.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený

právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

rozhodnutím okresného súdu sp. zn. zo 6. novembra 2009 v spojení

s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím

okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2012.

1. K rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. zo 6. novembra 2009

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade

poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného

rozsudku okresného súdu č. k. -324 zo 6. novembra 2009, a to podaním riadneho

opravného prostriedku (odvolania), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej

sťažnosti, sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa

krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. musel

v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké

sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 27. januára 2011

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu napádané rozhodnutie krajského súdu č. k.

-458 z 27. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2011.

Od 17. februára 2011, keď nadobudlo právoplatnosť sťažovateľom napádané

rozhodnutie krajského súdu č. k. -458 z 27. januára 2011, do 22. decembra

2011, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú

prepravu (ústavnému súdu doručená 27. decembra 2011), nepochybne uplynula

dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

3. K rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2011

Ústavný sú aj v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa

preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu č. k. -13 z 12. decembra

2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon sťažovateľ

aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd ako súd

odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. musel v podstate

vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ

proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

4. K rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2012

V súvislosti s označeným uznesením krajského súdu sťažovateľ sťažnosťou podanou

ústavnému súdu namieta, že krajský súd porušil jeho základné právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa odmietol

jeho žalobu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí bez toho, aby mu dal možnosť

nedostatky tejto žaloby odstrániť, keďže podľa sťažovateľa okresný súd výzvu na ich

odstránenie nedoručil jemu ustanovenej právnej zástupkyni.

V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje

v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu

sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených,

v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým

procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon

č. v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo

základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp

subsidiarity.

Podľa zistenia ústavného súdu z listu okresného súdu sp. zn. Spr. 3288/2012

z 2. apríla 2012 sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. (vo veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. , pozn.) podal dovolanie a listom sp. zn.

Spr. 3516/2012 z 29. júna 2012 bolo ústavnému súdu oznámené, že spis ešte len bude

okresným súdom zasielaný na dovolacie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“).

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že sťažovateľ podaním dovolania proti

označenému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS

492/2010, , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné

(m. m. , ).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

č. 46129/99, č. 51, 53, 54).

Inými slovami, v prípade, že by bol sťažovateľ v konaní o dovolaní neúspešný

z procesných dôvodov (t. j. ak by jeho dovolanie bolo odmietnuté, pozn.), môže sa v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podaním novej sťažnosti

opätovne domáhať aj preskúmania rozhodnutia krajského súdu, ktoré dovolaniu

predchádzalo.

Ak by sa ústavný súd už v súčasnosti vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred

rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť

do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie

dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia či úhrady

trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už

nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa ako celku

bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti ustanoviť mu v konaní pred

ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012