Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. H. M., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. T., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a 2 a

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -239 zo 16. decembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. k. -289 z 27. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2012 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -239 zo 16. decembra 2009 a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -289 z

27. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. konal

okresný súd o žalobe sťažovateľky (a pôvodne aj o žalobe sťažovateľkinho manžela, ktorý

v priebehu konania zomrel, pozn.), ktorou sa domáhala, aby okresný súd uložil žalovanej

povinnosť, aby zo svojho domu odstránila kamery „... a akékoľvek iné snímacie zariadenia

z nehnuteľností vo vlastníctve odporkyne..., ktorým je možné čo i len sčasti snímať

a vyhotovovať trvalý obrazový a zvukový záznam o nehnuteľnostiach vo vlastníctve

navrhovateľky...“. Okresný súd napádaným rozsudkom č. k. -239 zo 16. decembra

2009 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom na základe odvolania sťažovateľky krajský súd

toto rozhodnutie okresného súdu rozsudkom č. k. -289 z 27. septembra 2011

ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež uviedla, že proti rozhodnutiu

krajského súdu č. k. -289 z 27. septembra 2011 podala dovolanie z dôvodu

podľa , o ktorom v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ešte

nerozhodol.

Podľa tvrdení sťažovateľky k porušeniu ňou označených základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore a v spojení s nimi aj k porušeniu ňou označených článkov

malo dôjsť tým, že tak okresný súd, ako ani krajský súd sa nevysporiadali s jej

námietkami, podľa jej názoru podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa

sťažovateľky súdy pochybili v prvom rade tým, že na jej prípad neaplikovali ustanovenie

, a to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka na potrebu jeho

aplikácie viacnásobne upozorňovala z dôvodu, že ona žalovanej nedala súhlas

na vyhotovovanie obrazových a iných záznamov z jej nehnuteľností, takže podľa

sťažovateľky nepochybne dochádza k zasahovaniu do jej osobnostných práv, čo súdy

opomenuli. Sťažovateľka tiež namieta, že súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam,

keď odobrili aj umiestnenie troch kamier na dome žalovanej zo strany susediacej s domom

sťažovateľky s odôvodnením potreby takejto ochrany majetku žalovanej, keďže jej už

v minulosti vykradli dom, pretože podľa sťažovateľky predmetná krádež v dome žalovanej

nebola jednako preukázaná a jednako podľa trestného oznámenia žalovanej k predmetnej

krádeži malo dôjsť vniknutím páchateľa do domu žalovanej cez garáž, ktorá však podľa

sťažovateľky nie je v susedstve s jej domom, ale je na opačnej strane domu žalovanej.

Ďalšia námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou

neoprávnenosti stavby žalovanej, ktorá mala byť kamerovým systémom chránená,

a nevysporiadali sa ani s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa iných možností, ktoré

žalovaná okrem kamerového systému má na ochranu svojho majetku (napr. zamrežovanie

okien a pod.). Podľa sťažovateľky súdy rovnako nesprávne vyhodnotili aj zistený skutkový

stav, keď konštatovali, že „... aktívne snímanie kamier reagujúce na pohyb nezaberá žiadnu

časť pozemku navrhovateľky...“, pretože toto konštatovanie podľa sťažovateľky znamená

iba to, že keď je kamera reagujúca na pohyb v pokojovom režime, nereaguje na pohyb

na pozemku sťažovateľky, ale iba na pohyb na pozemku žalovanej, avšak keď je už kamera

v režime snímania, tak podľa sťažovateľky zaberá aj jej nehnuteľnosti a osoby tam sa

nachádzajúce. Napokon sťažovateľka tiež uviedla, že súdy neskúmali, resp. nezohľadnili aj

možnosť, že sporné kamery, resp. režim, čas (napr. na nepretržitý) a rozsah ich snímania je

možné meniť, napr. ich mechanickým pootočením alebo pomocou softvéru.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Po prečítaní tejto časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave, berúc

v úvahu vyššie uvedené skutočnosti, t. j. najmä

(i) základné nesprávnosti v podstatnom skutkovom zistení súdu prvého stupňa

(v otázke krádeže kotla, ktorá oprávňovala podľa súdu prvého stupňa odporkyňu na

inštaláciu troch sporných kamier, pričom súd prvého stupňa celkom mylne uviedol, že ku

krádeži došlo zo strany od nehnuteľností sťažovateľky);

(ii) abstrahovanie od podstatných skutkových okolností zo strany súdu prvého stupňa

(v otázke neoprávnenosti stavby, možností inak zabezpečiť nehnuteľnosť odporkyne a pod.);

(iii) abstrahovanie od aplikácie minimálne čo do odôvodnenia kľúčového

ustanovenia zo strany súdu prvého stupňa;

(iv) úplné nepovšimnutie VŠETKÝCH konkrétnych a priamych argumentov

sťažovateľky uvedených v odvolaní zo strany odvolacieho súdu poukazujúcich na uvedené

nesprávnosti v rozsudku súdu prvého stupňa,

nemôže mať objektívne uvažujúca osoba iný pocit ako ten, že nielen rozsudok

Krajského súdu v Bratislave je jednostranný a arbitrárny, ale že v celom konaní ako takom

sa vôbec neuplatňoval princíp spravodlivosti konania a princíp rovnosti účastníkov

konania, na základe čoho bola vo svojej podstate sťažovateľke postupom oboch súdov de

facto odňatá možnosť konať pred súdom a rovnako odňatá možnosť domáhať sa svojich

práv a oprávnených záujmov. Uvedená skutočnosť je o to závažnejšia, že išlo o konanie,

v ktorom mala sťažovateľka záujem chrániť si najosobnejšie práva seba a členov svojej

rodiny, žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné práva Mgr. H. M... podľa článku 46 ods. 1

a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa článkov 21 ods. 1, 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2 , všetky v

spojení s článkom 46 ods. 1 a článkom 12 ods. 1

Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -289,

IČS: 1107212976, zo dňa 27.09.2011, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV,

číslo konania -239, zo dňa 16.12.2009, v časti výroku, ktorým bol v plnom

rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -289,

IČS: 1107212976, zo dňa 27.09.2011, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, číslo

konania -239, zo dňa 16.12.2009, v časti výroku, ktorým bol v plnom rozsahu

zamietnutý návrh vo veci samej, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV,

aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom

päťtisíc eur), ktoré je povinný uhradiť jej Krajský súd v Bratislave v sume 3.000,- € (slovom

tritisíc eur) a Okresný súd Bratislava IV v sume 2.000,- €... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Mgr. H. M... trovy právneho

zastúpenia v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej

právneho zástupcu Mgr. P. T... za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho

zastúpenia a spísanie sťažnosti v sume za dva úkony právnej pomoci po 127,16 € a 2-krát

paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 € + DPH), do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v v spojení s , ,

ods. 1 a 2 a a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -239 zo 16. decembra 2009

a rozsudkom krajského súdu č. k. -289 z 27. septembra 2011, k porušeniu

ktorých malo podľa sťažovateľky dôjsť v dôsledku arbitrárneho záveru označených súdov,

ktoré sa nevysporiadali s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa jednako potreby aplikácie

na danú vec a jednako aj posúdenia zisteného skutkového

stavu.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný

súd rozhodoval o porušení iba tých práv ( v spojení s ,

ods. 1, a 2 a a dohovoru), ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia

o porušení iných práv, konkrétne základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v v súvislosti s postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte

sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej

argumentácie (napr. , , ).

1. K rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade

poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného rozsudku okresného súdu č. k. -239 zo 16. decembra 2009, a to

podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania). Odvolanie napokon, tak ako to

vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou

podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti

rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní

pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje

v prvom rade na skutočnosť, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú

vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých

protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými

prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (

v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa tvrdenia samotnej sťažovateľky, ako aj podľa zistenia ústavného súdu

sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. -289 z 27. septembra 2011

ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (podaním z 15. januára 2012) podala

dovolanie (podaním zo 16. decembra 2011), ktoré v čase rozhodovania ústavného súdu

nebolo ešte podľa zistenia ústavného súdu postúpené najvyššiemu súdu. Nezávisle

na sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v dovolacom konaní uplatnila proti

rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, ako aj v konaní pred ústavným súdom.

V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci (m. m. , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné

(m. m. , ).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala

dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa , pretože aj

za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej

republike, sťažnosť č. 46129/99, body č. 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd

o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012