Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 365/2012
PDF · 274.83 KB
No categories available
II. ÚS 365/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. V., P., vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako i základného práva na slobodu a rovnosť zaručeného v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 3/2009 a
jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Sžf/21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. S. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012
doručená sťažnosť JUDr. S. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i základného práva na slobodu a rovnosť
zaručeného v čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 3/2009 a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2
Sžf/21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňovým riaditeľstvom
Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. j. I/227/7962-
44459/2008/994291-r zo 7. júla 2008 bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené
rozhodnutie Daňového úradu P. (ďalej len „správca dane“) č. j. 648/230/9441/08/Loš z 10.
marca 2007, ktorým správca dane nevyhovel jeho žiadosti o vrátenie daňového preplatku
vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania na dani z príjmov fyzických osôb za
zdaňovacie obdobie 2001 v sume 440 130 Sk (14 593,16 €) z dôvodu, že dodatočné daňové
priznanie nebolo podané v zákonom stanovenej lehote podľa § 39 ods. 3 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ uviedol, že daňové
riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí nepopiera, že prijatím novely došlo k retroaktivite, no
opiera sa však o novú skutočnosť, že oneskorene požiadal o vrátenie preplatku na dani
až urgenciou z 11. februára 2008, čo je nepravdivé, keďže on požiadal o vrátenie preplatku
v potvrdení o podaní daňového priznania.
Daňové riaditeľstvo vo svojom vyjadrení k žalobe z 12. februára 2009 žiadalo žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť, k namietanej retroaktivite uviedlo, že sťažovateľ podal
dodatočné daňové priznanie za rok 2001 31. decembra 2007, teda za účinnosti zákona
č. 215/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od
1. septembra 2007, čiže takýto zákon mohol sotva spätne pôsobiť na úkon sťažovateľa
z 31. decembra 2007. Dané ustanovenia majú procesnoprávny charakter, a teda sa
retroaktívne netýkajú daňovej povinnosti za rok 2001. Daňový subjekt podal dodatočné
daňové priznanie po zákonom stanovenej objektívnej lehote, a preto je jeho podanie
neúčinné. Čo sa týka tvrdenej žiadosti o vrátenie preplatku, daňové riaditeľstvo uviedlo, že
sa nenachádza ani v dodatočnom daňovom priznaní a daňové orgány neevidujú takúto
žiadosť. Preukázateľne žiadosť nebola doručená správcovi dane a je neúčinné vyjadriť túto
žiadosť v dokumente, ktorý si daňový subjekt ponecháva.
Krajský súd na prerokovanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa riadne
predvolaný sťažovateľ nedostavil, ospravedlnil svoju neprítomnosť z dôvodu
práceneschopnosti, nepožiadal však o odročenie termínu pojednávanie, preto krajský súd
pojednával v jeho neprítomnosti.
Krajský súd rozsudkom č. k. 14 S 3/2009-59 z 9. decembra 2010 žalobu sťažovateľa
proti daňovému riaditeľstvu o preskúmanie jeho rozhodnutia č. j. I/227/7962-
44459/2008/994291-r zo 7. júla 2008 zamietol a sťažovateľovi nárok na náhradu trov
konania nepriznal. V odôvodnení krajský súd uviedol:
„... súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná s poukazom na skutočnosť, že aj keď
žalobca podal postupom v zmysle ustanovenia § 39 zákona 511/1992 Zb. dodatočné daňové
priznanie za rok 2001, právny režim dodatočného daňového priznanie sa spravuje
procesnou úpravou zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase podania dodatočného
daňového priznania, t. j. ku dňu 31. 12. 2007. Za rozhodujúce a správne aplikované pri
posudzovaní včasnosti a oprávnenosti nároku žalobcu je leda znenie zákona 511/1992 Zb.
účinné od 1. 9. 2007, t. j. v zmysle novely vykonanej zákonom 215/2007 Z. z., ktorá
stanovuje lehotu na podanie dodatočného daňového priznania na dobu 4 rokov od konca
roka. v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo podať daňové hlásenie, bez
ohľadu na to, že v čase kedy bolo podávané pôvodné daňové priznanie, v ustanovení § 39
nebola stanovená žiadna lehota na podanie dodatočného daňového priznania. Ustanovenia
§ 45 stanovujúceho podmienky zániku práva na vrátenie dane je všeobecným ustanovením,
ktoré v ods. 1 stanovuje pre svoju aplikáciu ako podmienku, že tento zákon alebo osobitný
zákon neustanovuje inak. Z toho vyplýva, že po nadobudnutí účinnosti zákona 215/2007
Z. z., t. j. po 1. 9. 2007 sa žalobca nemôže domáhať svojho práva na vrátenie dane na
základe dodatočného daňového priznania s poukazom na plynutie 5 ročnej lehoty, nakoľko
osobitné ustanovenie ods. 3 § 39 stanovuje kratšiu lehotu 4 rokov. Takisto zo žiadneho
ustanovenia ani zákona 215/2007 Z. z. ani zákona 511/1992 Zb. nevyplýva, že na úpravu
lehôt na podanie dodatočného daňového priznania sa považuje rozhodujúci právny stav ku
dňu, ku ktorému bolo pôvodné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie podané.
Čo sa týka námietky, že prijatím novely zákona o správe daní a poplatkov zákonom
č. 215/2007 Z. z. došlo k retroaktivite, súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom
žalovaného. Zákaz retroaktivity ako súčasť ústavného princípu právnej istoty je založený na
zásade, že právna norma nepôsobí spätne, ale pôsobí do budúcnosti. Úpravu vykonanú
novelou zák. č. 215/2007 Z. z., spôsobujúcu v konečnom dôsledku skrátenie lehoty na
podanie dodatočného daňového priznanie v prípadoch ako je žalobca, podľa názoru súdu
nie je možné považovať za zásah do existujúcich právnych vzťahov ktoré by vyvolali stav
právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného zásahu do minulých skutkových
právnych vzťahov, ktorý je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Pokiaľ sa týka nepreukázanej žiadosti o vrátenie preplatku, súd sa stotožňuje
s odôvodnením žalobcu v napadnutom rozhodnutí, že pokiaľ nebola preukázateľne podaná
žiadosť o vrátenie preplatku dane postupom podľa § 63 zák. č. 511/1992 Zb. v stanovenej
lehote v nadväznosti na § 45 zák. č. 511/1992 Zb.. nie je možné preplatok na dani žalobcovi
vrátiť.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd v zmysle § 250k O. s. p. rozhodol tak, že procesné
neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. ...“
Dňa 13. apríla 2011 krajský súd vydal opravné uznesenie k rozsudku č. k.
14 S 3/2009-59 z 9. decembra 2010, v ktorom opravil záhlavie, a to tak, že bolo doplnené
zloženie senátu: „... v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. K. B. a členov senátu
JUDr. P. L. a JUDr. Ľ. B. v právnej veci...“.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 14 S 3/2009-59 z 9. decembra 2010 v spojení
s opravným uznesením z 13. apríla 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 21/2011 z 18. apríla 2012 tak, že napadnutý rozsudok
krajského súdu v spojení s opravným uznesením potvrdil a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Podľa sťažovateľa krajský súd i najvyšší súd dôveryhodne neuviedli, ako vec právne
posúdili, keď dôsledne neodôvodnili svoj záver o tvrdení sťažovateľa, že mu postupom
krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odmietli sa zaoberať námietkou
sťažovateľa o retroaktivite napadnutého ustanovenia daňového zákona (skrátenie lehoty na
podanie dodatočného daňového priznania z 5 na 4 roky), neumožnili sťažovateľovi
uplatnenie všetkých dôkazných prostriedkov v súdnom konaní, čím bola porušená zásada
rovnosti zbraní, oba súdy vec riešili v neprítomnosti sťažovateľa, krajský súd mu doručoval
predvolania prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru a krajský súd i najvyšší súd
úplne rozdielnými dôvodmi zamietli nárok sťažovateľa, čím malo podľa neho dôjsť
k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy a k porušeniu práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež právo sťažovateľa na
základné právo na slobodu, rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v konaní pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Sžf/21/2011 ako aj v konaní pred Krajským
súdom v Trnave v konaní sp. zn. 14S/3/2009, porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/21/2011 zo dňa
18. apríla 2012 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na
slobodu a rovnosť zaručeného v čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu sp. zn. 14 S 3/2009 a jeho rozsudkom
z 9. decembra 2010 a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/21/2011
a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na
návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej
veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na
rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy a iných práv,
konkrétne základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s postupom
krajského súdu v namietanom konaní, jeho rozsudkom a postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu v namietanom konaní, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo
petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie
(napr. III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07, II. ÚS 266/2012).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych
ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať
medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu sp. zn.
14 S 3/2009 a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich
označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 3/2009
a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom
súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva mal sťažovateľ v prípade presvedčenia
o jeho nesprávnosti k dispozícii podanie žaloby, v danom prípade krajskému súdu, ktorú aj
využil. O žalobe rozhodoval krajský súd, v ktorého právomoci bolo prípadné zistené
porušenie práv sťažovateľa napraviť. Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodnutí správneho orgánu (ich nezákonnosti) poskytnúť ochranu právam
sťažovateľa, avšak krajský súd porušenie zákona v administratívnom konaní nezistil, preto
rozsudkom č. k. 14 S/3/2009-59 z 9. decembra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti
rozhodnutiu krajského súdu mal sťažovateľ v prípade nesúhlasu s jeho závermi k dispozícii
riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktoré podal a o ktorom rozhodoval najvyšší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 21/2011 a aj rozhodol rozsudkom 18. apríla 2012.
Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným porušením označených práv
sťažovateľa napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu mal sťažovateľ
k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy pred najvyšším súdom, ktorý aj využil.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžf 21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla
2011 ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Ak nie sú splnené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo
slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).
Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd spočíva
predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu
obsiahnutých v napádanom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je podľa sťažovateľa
arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým do
právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sfž 21/2011 vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p.
preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením a konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. a § 214
O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., s tým, že deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky wwav.nsud.sk. a dospel jednomyseľne
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
18. apríla 2012 podľa § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podanej žaloby posudzoval, či
správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s
ohľadom na námietku žalobcu ohľadne nesprávneho vyhodnotenia dôkazov zisťoval, či
konanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok, a či
boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v odvolacom konaní k záveru, že krajský
súd o žalobe žalobcu rozhodol súladne so zákonom a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie
potvrdiť a to z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na príslušnú právnu úpravu, pod ktorú
je potrebné subsumovať daný prípad a z ktorej vychádzal krajský súd pri rozhodovaní.
Podľa § 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom
do 31. 8. 2007 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) dodatočné priznanie alebo hlásenie
môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť
nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená.
Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len
v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo
opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový
subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.
Podľa § 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 9. 2007 t. j. po
nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 215/2007 Z. z. dodatočné daňové priznanie alebo
dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť
nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch
rokov od konca roka. v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie,
alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové
priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Dodatočné daňové priznanie alebo
dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má
byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného
daňového priznania alebo dodatočného hlásenia možno len v prípade uplatnenia
skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v
ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový
subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v
ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na
vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty podľa
osobitného predpisu, 11daf) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich
rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola
táto daňová strata vykázaná.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu
od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo
rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt
povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie
dane.
Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom
k 31. 12. 2007 daňový preplatok (ďalej len „preplatok“) je suma platby, ktorá prevyšuje
splatnú daň.
Podľa § 63 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. preplatok sa použije na úhradu splatného
preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku na
úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník
vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po
dni vzniku preplatku.
Podľa § 63 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. preplatky daňového subjektu na jednotlivých
druhoch daní, cla a iných platieb 13c) možno použiť na kompenzáciu jeho daňových
nedoplatkov na inej dani, cle a iných platbách. O tom musí správca dane písomne
upovedomiť daňový subjekt.
Podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. ak nemožno preplatok použiť podľa ods. 2 a
3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane
alebo ho vráti, ak je väčší ako 100,- Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane
vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na
dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo
dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola
podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku
alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom.
Podľa § 63 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová
povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku,
v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok,
nárok na vrátenie preplatku zaniká.
Podľa § 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. ak správca dane vráti preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku
základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej
mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy
preplatku a počtu dní jeho zadržania. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu
úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na
ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa
odsekov 8 a 10.
Podľa § 63 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. proti rozhodnutiu správcu dane o žiadosti
o vrátenie preplatku môže daňový subjekt podať odvolanie do pätnástich dní odo dňa jeho
doručenia. Odvolanie nemá odkladný účinok.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že právna konštrukcia, ktorú vo veci
aplikoval krajský súd v danom prípade je súladná so zákonom. Je pravdou, ako vyplýva zo
spisového materiálu, že žalobcovi ako mandatárovi na základe mandátnej zmluvy uzavretej
so správcom konkurznej podstaty JUDr. D. S. bola v roku 2001 vyplatená suma 3.275.000,-
Sk (ako podiel na odmene konkurzného správcu) a to dňa 28. 12. 2001. Tento príjem
žalobca zaradil do daňového priznania za rok 2001 spolu s ďalšími výdavkami a jeho
daňová povinnosť potom činila 440.130,- Sk, ktorú sumu z titulu daňovej povinnosti
správcovi dane zaplatil. Následne v priebehu konkurzného konania bol konkurzný správca
JUDr. S. vyzvaný na vrátenie všetkých finančných prostriedkov a to novému konkurznému
správcovi a žalobca z tohto titulu predtým mu vyplatený príjem 3.275.000,- Sk vrátil JUDr.
D. S. Žalobca si dodatočným daňovým priznaním za rok 2001, ktoré podal dňa 31. 12. 2007
vyčíslil preplatok dane 440.130,- Sk. Tieto skutočnosti žalobca uviedol pre informovanie
správcu dane, keď žalobca bol správcom dane Daňovým úradom P. vyzvaný, aby mu
objasnil na základe akej právnej normy trvá na podaní dodatočného daňového priznania zo
dňa 31. 12. 2007.
V danom prípade bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť rozpornosť tvrdení
účastníkov, či žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku v sume 440.130,- Sk
uplatnená v dodatočnom daňovom priznaní zo dňa 31. 12. 2007, bola podaná včas.
V danom prípade je i medzi účastníkmi podľa názoru odvolacieho súdu nesporné, že
pôvodná lehota na podanie dodatočného daňového priznania za rok 2001 podľa
zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 8. 2007 bola do 31. 12. 2007.
Pôvodná lehota, ktorá v danom prípade bola do 31. 12. 2007 sa zmenila novelou
zákona č. 511/1992 Zb. a to v dôsledku zákona č. 215/2007 Z. z., keď zákonodarca zakotvil
do ust. § 39 ods. 3 lehotu na podanie dodatočného daňového priznania a to „najneskôr do
štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie“. Zákon
č. 215/2007 Z. z. nadobudol účinnosť od 1. 9. 2007. Predtým v ust. § 39 ods. 3 nebola
zakotvená lehota na podanie dodatočného daňového priznania. Dovtedy mohli daňové
subjekty vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., kde bola
ustanovená lehota piatich rokov, pretože neexistovala osobitná právna úprava, ktorú
zákonodarca zaviedol zákonom č. 215/2007 Z. z. od 1. 9. 2007.
V danom prípade si žalobca neuvedomil právne následky a dôsledky novej právnej
úpravy v ust. § 39 ods. 3 (osobitne upravená lehota pre dané prípady), ktorá bola skrátená
na 4 roky. V danom prípade preto i podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na podanie
dodatočného daňového priznania až dňa 31. 12. 2007 si uplatnil žalobca svoje právo po
zákonom stanovenej lehote, pretože už v zmysle novej právnej úpravy účinnej od 1. 9. 2007
mu uplynula 4 ročná lehota dňom 31. 12. 2006.
Takýto postup správcu dane vyplýva i z úpravy v ust. § 110g ods. 1, 3, kde
zákonodarca upravil zákonný postup v prípadoch, keď daňové konanie začalo a nebolo
ukončené do 31. 8. 2007 a tiež upravil zákonný postup v prípadoch prijatých podaní
daňových subjektov doručených do 31. 8. 2007.
Z uvedeného vyplýva, že Daňový úrad P. vzhľadom na termín podania a prijatia
dodatočného daňového priznania až po 1. 9. 2007 musel na daný prípad aplikovať
novelizované znenie ust. § 39 ods. 3 zák. č. 215/2007 Z. z.
Z uvedeného dôvodu preto žalobca nemôže dôvodne namietať, že ust. § 39 ods. 3
skrátilo lehotu na podanie dodatočného daňového priznania za rok 2001 na 4 roky, pri
zachovaní lehoty 5 rokov v ust. § 45 ods. 1.
Odvolací súd k námietkam žalobcu ohľadne retroaktivity zákona č. 215/2007 Z. z.
považuje za potrebné uviesť, že tento zákon, ktorý upravil a zakotvil do § 39 ods. 3 lehotu 4
rokov súčinnosťou od 1. 9. 2007, vyšiel v zbierke zákonov dňa 4. mája 2007 v čiastke
č. 97/2007. Žalobca mal preto podľa názoru Najvyššieho súdu SR dostatočný časový
priestor, aby mohol podať dodatočné daňové priznanie riadne a včas, pretože od
zverejnenia príslušnej novely v zbierke zákonov mu plynula v podstate lehota cca
4 mesiacov.
Pokiaľ žalobca namietal, že sa nemohol zúčastniť pojednávania dňa 9. 12. 2010,
kedy bol krajským súdom vyhlásený rozsudok vo veci, tak odvolací súd sa stotožňuje
s názorom krajského súdu, že v danom prípade neexistovala právna prekážka, pre ktorú by
bol musel krajský súd vytýčené pojednávanie odročiť. Sám žalobca sa totiž ospravedlnil
z neúčasti na pojednávaní dňa 9. 12. 2010 a zaslal krajskému súdu od MUDr. D. PN č.
J961391. Žalobca však nepožiadal zároveň o odročenie pojednávania (č. l. 45). Z tohto
dôvodu z hľadiska ustálenej súdnej praxe nič potom nebránilo krajskému súdu, aby vo veci
mohol konať a meritórne rozhodnúť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského
súdu ako súladný so zákonom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p.
potvrdil. ...»
Z obsahu odôvodnenia napádaného rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím
aj na obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý bol v odvolacom konaní
preskúmavaný, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu
je zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa
zaujal konkrétne stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný.
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za
neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.
Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec
tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na
spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97,
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je
zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd v tejto
časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012