Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 365/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. V., P., vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 1 , namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako i základného práva na slobodu a rovnosť zaručeného v Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012

doručená sťažnosť JUDr. S. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“), namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i základného práva na slobodu a rovnosť

zaručeného v postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2

a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňovým riaditeľstvom

Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. j. I/227/7962-

44459/2008/994291-r zo 7. júla 2008 bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené

rozhodnutie Daňového úradu P. (ďalej len „správca dane“) č. j. /Loš z 10.

marca 2007, ktorým správca dane nevyhovel jeho žiadosti o vrátenie daňového preplatku

vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania na dani z príjmov fyzických osôb za

zdaňovacie obdobie 2001 v sume 440 130 Sk (14 593,16 €) z dôvodu, že dodatočné daňové

priznanie nebolo podané v zákonom stanovenej lehote podľa § 39 ods. 3 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ uviedol, že daňové

riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí nepopiera, že prijatím novely došlo k retroaktivite, no

opiera sa však o novú skutočnosť, že oneskorene požiadal o vrátenie preplatku na dani

až urgenciou z 11. februára 2008, čo je nepravdivé, keďže on požiadal o vrátenie preplatku

v potvrdení o podaní daňového priznania.

Daňové riaditeľstvo vo svojom vyjadrení k žalobe z 12. februára 2009 žiadalo žalobu

ako nedôvodnú zamietnuť, k namietanej retroaktivite uviedlo, že sťažovateľ podal

dodatočné daňové priznanie za rok 2001 31. decembra 2007, teda za účinnosti zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od

1. septembra 2007, čiže takýto zákon mohol sotva spätne pôsobiť na úkon sťažovateľa

z 31. decembra 2007. Dané ustanovenia majú procesnoprávny charakter, a teda sa

retroaktívne netýkajú daňovej povinnosti za rok 2001. Daňový subjekt podal dodatočné

daňové priznanie po zákonom stanovenej objektívnej lehote, a preto je jeho podanie

neúčinné. Čo sa týka tvrdenej žiadosti o vrátenie preplatku, daňové riaditeľstvo uviedlo, že

sa nenachádza ani v dodatočnom daňovom priznaní a daňové orgány neevidujú takúto

žiadosť. Preukázateľne žiadosť nebola doručená správcovi dane a je neúčinné vyjadriť túto

žiadosť v dokumente, ktorý si daňový subjekt ponecháva.

Krajský súd na prerokovanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa riadne

predvolaný sťažovateľ nedostavil, ospravedlnil svoju neprítomnosť z dôvodu

práceneschopnosti, nepožiadal však o odročenie termínu pojednávanie, preto krajský súd

pojednával v jeho neprítomnosti.

Krajský súd rozsudkom č. k. -59 z 9. decembra 2010 žalobu sťažovateľa

proti daňovému riaditeľstvu o preskúmanie jeho rozhodnutia č. j. I/227/7962-

44459/2008/994291-r zo 7. júla 2008 zamietol a sťažovateľovi nárok na náhradu trov

konania nepriznal. V odôvodnení krajský súd uviedol:

„... súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná s poukazom na skutočnosť, že aj keď

žalobca podal postupom v zmysle ustanovenia zákona dodatočné daňové

priznanie za rok 2001, právny režim dodatočného daňového priznanie sa spravuje

procesnou úpravou v znení účinnom v čase podania dodatočného

daňového priznania, t. j. ku dňu 31. 12. 2007. Za rozhodujúce a správne aplikované pri

posudzovaní včasnosti a oprávnenosti nároku žalobcu je leda znenie zákona

účinné od 1. 9. 2007, t. j. v zmysle novely vykonanej zákonom , ktorá

stanovuje lehotu na podanie dodatočného daňového priznania na dobu 4 rokov od konca

roka. v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo podať daňové hlásenie, bez

ohľadu na to, že v čase kedy bolo podávané pôvodné daňové priznanie, v ustanovení § 39

nebola stanovená žiadna lehota na podanie dodatočného daňového priznania. Ustanovenia

§ 45 stanovujúceho podmienky zániku práva na vrátenie dane je všeobecným ustanovením,

ktoré v ods. 1 stanovuje pre svoju aplikáciu ako podmienku, že tento zákon alebo osobitný

zákon neustanovuje inak. Z toho vyplýva, že po nadobudnutí účinnosti zákona 215/2007

Z. z., t. j. po 1. 9. 2007 sa žalobca nemôže domáhať svojho práva na vrátenie dane na

základe dodatočného daňového priznania s poukazom na plynutie 5 ročnej lehoty, nakoľko

osobitné ustanovenie ods. 3 § 39 stanovuje kratšiu lehotu 4 rokov. Takisto zo žiadneho

ustanovenia ani zákona ani zákona nevyplýva, že na úpravu

lehôt na podanie dodatočného daňového priznania sa považuje rozhodujúci právny stav ku

dňu, ku ktorému bolo pôvodné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie podané.

Čo sa týka námietky, že prijatím novely zákona o správe daní a poplatkov zákonom

č. došlo k retroaktivite, súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom

žalovaného. Zákaz retroaktivity ako súčasť ústavného princípu právnej istoty je založený na

zásade, že právna norma nepôsobí spätne, ale pôsobí do budúcnosti. Úpravu vykonanú

novelou , spôsobujúcu v konečnom dôsledku skrátenie lehoty na

podanie dodatočného daňového priznanie v prípadoch ako je žalobca, podľa názoru súdu

nie je možné považovať za zásah do existujúcich právnych vzťahov ktoré by vyvolali stav

právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného zásahu do minulých skutkových

právnych vzťahov, ktorý je v nesúlade s SR.

Pokiaľ sa týka nepreukázanej žiadosti o vrátenie preplatku, súd sa stotožňuje

s odôvodnením žalobcu v napadnutom rozhodnutí, že pokiaľ nebola preukázateľne podaná

žiadosť o vrátenie preplatku dane postupom podľa v stanovenej

lehote v nadväznosti na . nie je možné preplatok na dani žalobcovi

vrátiť.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd v zmysle rozhodol tak, že procesné

neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. ...“

Dňa 13. apríla 2011 krajský súd vydal opravné uznesenie k rozsudku č. k.

-59 z 9. decembra 2010, v ktorom opravil záhlavie, a to tak, že bolo doplnené

zloženie senátu: „... v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. K. B. a členov senátu

JUDr. P. L. a JUDr. Ľ. B. v právnej veci...“.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -59 z 9. decembra 2010 v spojení

s opravným uznesením z 13. apríla 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2012 tak, že napadnutý rozsudok

krajského súdu v spojení s opravným uznesením potvrdil a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Podľa sťažovateľa krajský súd i najvyšší súd dôveryhodne neuviedli, ako vec právne

posúdili, keď dôsledne neodôvodnili svoj záver o tvrdení sťažovateľa, že mu postupom

krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odmietli sa zaoberať námietkou

sťažovateľa o retroaktivite napadnutého ustanovenia daňového zákona (skrátenie lehoty na

podanie dodatočného daňového priznania z 5 na 4 roky), neumožnili sťažovateľovi

uplatnenie všetkých dôkazných prostriedkov v súdnom konaní, čím bola porušená zásada

rovnosti zbraní, oba súdy vec riešili v neprítomnosti sťažovateľa, krajský súd mu doručoval

predvolania prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru a krajský súd i najvyšší súd

úplne rozdielnými dôvodmi zamietli nárok sťažovateľa, čím malo podľa neho dôjsť

k porušeniu a k porušeniu práv zaručených v , ,

a dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež právo sťažovateľa na

základné právo na slobodu, rovnosť podľa v konaní pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. ako aj v konaní pred Krajským

súdom v Trnave v konaní sp. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. apríla 2012 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na

slobodu a rovnosť zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. decembra 2010 a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na

návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (, ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení a iných práv,

konkrétne základného práva zaručeného v v súvislosti s postupom

krajského súdu v namietanom konaní, jeho rozsudkom a postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu v namietanom konaní, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo

petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

(napr. , , ).

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych

ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať

medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva mal sťažovateľ v prípade presvedčenia

o jeho nesprávnosti k dispozícii podanie žaloby, v danom prípade krajskému súdu, ktorú aj

využil. O žalobe rozhodoval krajský súd, v ktorého právomoci bolo prípadné zistené

porušenie práv sťažovateľa napraviť. Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia

nedostatkov v rozhodnutí správneho orgánu (ich nezákonnosti) poskytnúť ochranu právam

sťažovateľa, avšak krajský súd porušenie zákona v administratívnom konaní nezistil, preto

rozsudkom č. k. -59 z 9. decembra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti

rozhodnutiu krajského súdu mal sťažovateľ v prípade nesúhlasu s jeho závermi k dispozícii

riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktoré podal a o ktorom rozhodoval najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. a aj rozhodol rozsudkom 18. apríla 2012.

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným porušením označených práv

sťažovateľa napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu mal sťažovateľ

k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy pred najvyšším súdom, ktorý aj využil.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla

2011 ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Ak nie sú splnené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi ().

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd spočíva

predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu

obsiahnutých v napádanom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je podľa sťažovateľa

arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým do

právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením a konanie, ktoré mu

predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa v spojení s

ods. 1 veta prvá , bez nariadenia pojednávania podľa a

v spojení s veta prvá , s tým, že deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky wwav.nsud.sk. a dospel jednomyseľne

k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

18. apríla 2012 podľa a v spojení s veta prvá

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podanej žaloby posudzoval, či

správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s

ohľadom na námietku žalobcu ohľadne nesprávneho vyhodnotenia dôkazov zisťoval, či

konanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok, a či

boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v odvolacom konaní k záveru, že krajský

súd o žalobe žalobcu rozhodol súladne so zákonom a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie

potvrdiť a to z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na príslušnú právnu úpravu, pod ktorú

je potrebné subsumovať daný prípad a z ktorej vychádzal krajský súd pri rozhodovaní.

Podľa o správe daní a poplatkov v znení účinnom

do 31. 8. 2007 (ďalej len „“) dodatočné priznanie alebo hlásenie

môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť

nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená.

Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len

v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo

opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový

subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa v znení účinnom od 1. 9. 2007 t. j. po

nadobudnutí účinnosti novely dodatočné daňové priznanie alebo

dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť

nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch

rokov od konca roka. v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie,

alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové

priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Dodatočné daňové priznanie alebo

dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má

byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného

daňového priznania alebo dodatočného hlásenia možno len v prípade uplatnenia

skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.

Podľa ak tento zákon alebo osobitný zákon

neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v

ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový

subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v

ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na

vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty podľa

osobitného predpisu, 11daf) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich

rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola

táto daňová strata vykázaná.

Podľa ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný

úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu

od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo

rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla

povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt

povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom

daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie

dane.

Podľa o správe daní a poplatkov v znení účinnom

k 31. 12. 2007 daňový preplatok (ďalej len „preplatok“) je suma platby, ktorá prevyšuje

splatnú daň.

Podľa preplatok sa použije na úhradu splatného

preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku na

úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník

vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po

dni vzniku preplatku.

Podľa preplatky daňového subjektu na jednotlivých

druhoch daní, cla a iných platieb 13c) možno použiť na kompenzáciu jeho daňových

nedoplatkov na inej dani, cle a iných platbách. O tom musí správca dane písomne

upovedomiť daňový subjekt.

Podľa ak nemožno preplatok použiť podľa ods. 2 a

3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane

alebo ho vráti, ak je väčší ako 100,- Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane

vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na

dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na

podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo

dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca

dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola

podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku

alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom.

Podľa ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová

povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku,

v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok,

nárok na vrátenie preplatku zaniká.

Podľa ak správca dane vráti preplatok po lehote

ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku

základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej

mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy

preplatku a počtu dní jeho zadržania. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu

úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na

ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa

odsekov 8 a 10.

Podľa proti rozhodnutiu správcu dane o žiadosti

o vrátenie preplatku môže daňový subjekt podať odvolanie do pätnástich dní odo dňa jeho

doručenia. Odvolanie nemá odkladný účinok.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že právna konštrukcia, ktorú vo veci

aplikoval krajský súd v danom prípade je súladná so zákonom. Je pravdou, ako vyplýva zo

spisového materiálu, že žalobcovi ako mandatárovi na základe mandátnej zmluvy uzavretej

so správcom konkurznej podstaty JUDr. D. S. bola v roku 2001 vyplatená suma 3.275.000,-

Sk (ako podiel na odmene konkurzného správcu) a to dňa 28. 12. 2001. Tento príjem

žalobca zaradil do daňového priznania za rok 2001 spolu s ďalšími výdavkami a jeho

daňová povinnosť potom činila 440.130,- Sk, ktorú sumu z titulu daňovej povinnosti

správcovi dane zaplatil. Následne v priebehu konkurzného konania bol konkurzný správca

JUDr. S. vyzvaný na vrátenie všetkých finančných prostriedkov a to novému konkurznému

správcovi a žalobca z tohto titulu predtým mu vyplatený príjem 3.275.000,- Sk vrátil JUDr.

D. S. Žalobca si dodatočným daňovým priznaním za rok 2001, ktoré podal dňa 31. 12. 2007

vyčíslil preplatok dane 440.130,- Sk. Tieto skutočnosti žalobca uviedol pre informovanie

správcu dane, keď žalobca bol správcom dane Daňovým úradom P. vyzvaný, aby mu

objasnil na základe akej právnej normy trvá na podaní dodatočného daňového priznania zo

dňa 31. 12. 2007.

V danom prípade bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť rozpornosť tvrdení

účastníkov, či žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku v sume 440.130,- Sk

uplatnená v dodatočnom daňovom priznaní zo dňa 31. 12. 2007, bola podaná včas.

V danom prípade je i medzi účastníkmi podľa názoru odvolacieho súdu nesporné, že

pôvodná lehota na podanie dodatočného daňového priznania za rok 2001 podľa

v znení účinnom do 31. 8. 2007 bola do 31. 12. 2007.

Pôvodná lehota, ktorá v danom prípade bola do 31. 12. 2007 sa zmenila novelou

a to v dôsledku , keď zákonodarca zakotvil

do ust. § 39 ods. 3 lehotu na podanie dodatočného daňového priznania a to „najneskôr do

štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie“. Zákon

č. nadobudol účinnosť od 1. 9. 2007. Predtým v ust. nebola

zakotvená lehota na podanie dodatočného daňového priznania. Dovtedy mohli daňové

subjekty vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v , kde bola

ustanovená lehota piatich rokov, pretože neexistovala osobitná právna úprava, ktorú

od 1. 9. 2007.

V danom prípade si žalobca neuvedomil právne následky a dôsledky novej právnej

úpravy v ust. § 39 ods. 3 (osobitne upravená lehota pre dané prípady), ktorá bola skrátená

na 4 roky. V danom prípade preto i podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na podanie

dodatočného daňového priznania až dňa 31. 12. 2007 si uplatnil žalobca svoje právo po

zákonom stanovenej lehote, pretože už v zmysle novej právnej úpravy účinnej od 1. 9. 2007

mu uplynula 4 ročná lehota dňom 31. 12. 2006.

Takýto postup správcu dane vyplýva i z úpravy v ust. § 110g ods. 1, 3, kde

zákonodarca upravil zákonný postup v prípadoch, keď daňové konanie začalo a nebolo

ukončené do 31. 8. 2007 a tiež upravil zákonný postup v prípadoch prijatých podaní

daňových subjektov doručených do 31. 8. 2007.

Z uvedeného vyplýva, že Daňový úrad P. vzhľadom na termín podania a prijatia

dodatočného daňového priznania až po 1. 9. 2007 musel na daný prípad aplikovať

novelizované znenie ust.

Z uvedeného dôvodu preto žalobca nemôže dôvodne namietať, že ust. § 39 ods. 3

skrátilo lehotu na podanie dodatočného daňového priznania za rok 2001 na 4 roky, pri

zachovaní lehoty 5 rokov v ust. § 45 ods. 1.

Odvolací súd k námietkam žalobcu ohľadne retroaktivity

považuje za potrebné uviesť, že tento zákon, ktorý upravil a zakotvil do § 39 ods. 3 lehotu 4

rokov súčinnosťou od 1. 9. 2007, vyšiel v zbierke zákonov dňa 4. mája 2007 v čiastke

č. 97/2007. Žalobca mal preto podľa názoru Najvyššieho súdu SR dostatočný časový

priestor, aby mohol podať dodatočné daňové priznanie riadne a včas, pretože od

zverejnenia príslušnej novely v zbierke zákonov mu plynula v podstate lehota cca

4 mesiacov.

Pokiaľ žalobca namietal, že sa nemohol zúčastniť pojednávania dňa 9. 12. 2010,

kedy bol krajským súdom vyhlásený rozsudok vo veci, tak odvolací súd sa stotožňuje

s názorom krajského súdu, že v danom prípade neexistovala právna prekážka, pre ktorú by

bol musel krajský súd vytýčené pojednávanie odročiť. Sám žalobca sa totiž ospravedlnil

z neúčasti na pojednávaní dňa 9. 12. 2010 a zaslal krajskému súdu od MUDr. D. PN č.

J961391. Žalobca však nepožiadal zároveň o odročenie pojednávania (č. l. 45). Z tohto

dôvodu z hľadiska ustálenej súdnej praxe nič potom nebránilo krajskému súdu, aby vo veci

mohol konať a meritórne rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského

súdu ako súladný so zákonom podľa , v spojení s

potvrdil. ...»

Z obsahu odôvodnenia napádaného rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím

aj na obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý bol v odvolacom konaní

preskúmavaný, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

je zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa

zaujal konkrétne stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za

neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec

tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na

spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (,

).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je

zjavne neopodstatnená ( ), a preto ju ústavný súd v tejto

časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012