Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 429/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného advokátom JUDr. F. V., B.,

pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -220 z 29. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012

doručená sťažnosť Mesta B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -220 z 29. marca 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«... Rozsudkom OS v Žiari nad Hronom - 181, zo dňa 28. 2. 2011 bolo

rozhodnuté „súd návrh navrhovateľovi voči odporkyni v 1. rade na úradu 106.571,03 Eur

zamieta. Súd návrh navrhovateľa voči odporcom 2. a v 3. rade na úhrade sumy

53.285,52 Eur zamieta“. A súčasne bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Žalobca

na základe návrhu zo dňa 3. 3. 1999 doručené mu 10. 3. 1999 sa domáhal úhrady sumy

3 175 119 Sk ako bezdôvodné obohatenie na tom skutkovom základe, že v inom konaní

rozsudkom OS v Žiari nad Hronom, č. k. , v spojení s uznesením

KS v B. Bystrici , ktorý nadobudol právoplatnosť 4. 4. 1998 bolo rozhodnuté

o reštitučnom nároku podľa , o povinnosti „navrhovateľa vydať

v prospech odporkyni 1. a v 2. rade nehnuteľnosti... na LV č.3780“. V konaní napadnutom

touto sťažnosťou sťažovateľ ako žalobca uviedol, že na predmetných reštitučných

nehnuteľnostiach od doby ich nadobudnutia žalobcom do vydania nehnuteľností došlo

k zmenám súvisiacim s rozdielom medzi hodnotou pôvodnej stavby v čase jej nákupu

a hodnotou nehnuteľností pri ich reštitučnom vydaní. Z právnej úpravy vyplývalo právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak vydávaná nehnuteľnosť bola investíciami

hodnotená a tu išlo o tento prípad.

Pôvodný návrh sťažovateľa ako žalobcu o zaplatenie bol viackrát zákonným

postupom menený, posledne podaním z 30. 7. 2002 bol nárok špecifikovaný v časti

bezdôvodného obohatenia proti odporkyni v 1. rade vo výške 1 058 373 Sk a odporkyne

v 2. rade 2 116 746 Sk, čo vychádzalo z výšky spoluvlastníckych podielov, v akých boli tieto

v reštituovanej veci vydané. Táto posledná zmena návrhu bola súdom pripustená uznesením

, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 2. 2008.

Odporcovia 1 - 3 podaním zo dňa 16. 11. 2010 vzniesli vo veci námietku premlčania

do celej výšky uplatnených nárokov. Súd prvého stupňa sa vznesenou námietkou premlčania

z dôvodu hospodárnosti v konaní zaoberal prednostne a dospel k záveru, že právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa keď sa oprávnený

dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkore obohatil. Najneskôr sa

právo premlčí za 3 roky. A ak ide „o úmyselné bezdôvodné obohatenie“, za 10 rokov odo

dňa kedy k nemu došlo.

Vo veci bolo podané odvolanie sťažovateľom ako žalobcom, kde bolo zdôraznené, že

odôvodnenie rozhodnutia je „nedostatočné a nesprávne“. Ak je nepochybné, čo súd uvádza,

s čím súhlasíme, že „náhrada za zhodnotenie vydávanej nehnuteľnosti oprávnenej osobe má

charakter typické synalagmatického záväzku /NS SR 3Cdo 16/01/“, tak mal súd pri

posudzovaní veci rešpektovať hmotnoprávnu povahu synalagmatického vzťahu, ako

dvojstranného záväzku, keď vzájomné práva a povinnosti, ako aj vzájomná podmienenosť

plnení sú imanentnou súčasťou tohto inštitútu a tieto sú v hmotnoprávnej rovine

neoddeliteľné. Neoddeliteľnosť má aj závažné procesné dôsledky podľa ktorých ak sa

uplatní jednou stranou z tohto záväzku len povinnosť, alebo právo, bez rešpektovania

takejto podmienenosti, žaloba musí byť zamietnutá. V odvolaní sa ďalej uvádzalo, že

inštituciálny princíp synalagmatického spojenia dvoch vzájomne podmienených záväzkov

ostal súdom nepovšimnutý v tom, že nielen žalovaný v pôvodnom konaní ignorovali

objektívne existujúce právo na vydanie zhodnotenia reštituovanej nehnuteľnosti čím

v hmotnoprávnom posudzovaní nároku sa dopustili aj závažného procesného pochybenia,

ale na túto skutočnosť neprihliadol ani súd prvého stupňa, hoci na ňu prihliadnuť mal

a musel so záverom na zamietnutie žaloby. Tvrdili sme ďalej, že účinky právoplatného

rozsudku museli vychádzať z neoddeliteľného synalagmatického vzťahu, keď otázka

premlčania bola následne využitá /zneužitá/ ako prostriedok, ktorým sa žalovaní vyhli

zákonnej povinnosti z reštitučného právneho vzťahu. Sťažovateľ tvrdil, že účinok

premlčania nemohol nastať ak žalovaní ako žalobcovia v pôvodnom konaní nevyjadrili

zhodnotenie v konkrétnom petite pri uplatňovaní nároku, hoci tento objektívne existoval a

neurobili ho súčasťou predmetu konania. Vzájomná podmienenosť tých nárokov v

hmotnoprávnej rovine musí mať aj procesné zabezpečený účinok spočívania /neplynie

premlčacia doba/ nároku na zhodnotenie.

Krajský súd v B. Bystrici, ako súd odvolací uviedol, že sa „stotožňuje so záverom

okresného súdu..., že čo sa týka plnenia, na vydanie veci na náhradu za jej zhodnotenie,

jedná sa o synalagmatický záväzok. Spochybnil náš právny záver o nemožnosti „oddelenia,

či už hmotnoprávne, alebo procesne vzájomných práv a povinností a ich vzájomnú

podmienenosť“, tento názor je nesprávny, keď zdôraznil, že nárok v pôvodnom konaní

oprávnených osôb bol podanou žalobou zo dňa 12. 3. 1992 povinnej osobe /pozn.

sťažovateľovi/ zrejmý, určitý, zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený vzájomný nárok

navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil, nemôže byť na ťarchu v tomto prípade

odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak bol uplatnený jeden z dvoch

vzájomne podmienených nárokov, majúci synalagmatickú povahu, tak by súd musel takúto

žalobu zamietnuť. K zamietnutiu žaloby však nedošlo. Navrhovateľ mal možnosť uplatniť

svoj nárok vzájomným návrhom. Ustanovenie 7, ods.4/ , výslovne

ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu, alebo

bude požadovať vydanie nehnuteľnosti. Pokiaľ bude trvať na vydaní nehnuteľností,

oprávnená osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými

v predchádzajúcej vete tohto ustanovenia. Záverom bolo konštatované, že nárok

na finančnú náhradu mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný,

určitý a zrozumiteľný. Ak znalecký posudok bol vypracovaný dňa 11. 3. 1999, tak toto

nasvedčuje tomu, že v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal...»

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -220

z 29. marca 2012 porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa ,

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je

nedostatočné a nespĺňa predpísané náležitosti. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nemal

potvrdiť rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -202 z 8. novembra 2011, pretože námietka premlčania vznesená

odporcami bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľ považuje napadnutý

rozsudok krajského súdu za arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Krajský súd v B. Bystrici rozsudkom č. -220, zo dňa 29. 3. 2012

porušil základné právo sťažovateľov Mesto B. na spravodlivý proces /na spravodlivé súdne

konanie/ podľa / SR a podľa / Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základné právo pre porušenie základného práva vlastniť

majetok a základného práva na ochranu majetku podľa / SR.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici rozsudkom č. 16 Co/337/2011-

220, zo dňa 29. 3. 2012, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom Mestu B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 134,79

Eur. /slovomjedenstotridsaťštyri/79 Eur/, ktorú je Ústavný súd Slovenskej republiky povinný

zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského

súdu č. k. -220 z 29. marca 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa

názoru sťažovateľa krajský súd nemal potvrdiť rozsudok okresného súdu

č. k. -202 z 8. novembra 2011, pretože námietka premlčania vznesená

odporcami bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok

krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu č. k. -220

z 29. marca 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade

krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -202

z 8. novembra 2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -220 z 29. marca 2012

okrem iného uviedol:

«... Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko

v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,

naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite

vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Odvolací súd tým reaguje

na námietku navrhovateľa, že okresný súd bol povinný vysvetliť, prečo námietku

navrhovateľa ako obranu proti premlčaniu nepovažuje za dôvodnú. Mal za to, že vzhľadom

na to, že okresný súd v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s obranou navrhovateľa proti

premlčaniu, trpí rozsudok vadou nepreskúmateľnosti. K uvedenému je však nutné

podotknúť, že prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia koherentný a jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty

podporujú príslušný záver o dôvodne vznesenej námietke premlčania odporcami.

Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako

ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre

právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania

je zhodný s predchádzajúcim obsahom písomných, i ústnych podaní navrhovateľa, a preto

i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ

ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné

skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené

prvostupňovým súdom.

Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, že

z ustanovenia vyplýva jednoznačne okolnosť, že čo sa týka

plnenia na vydanie veci a na náhradu za jej zhodnotenie, jedná sa o synalagmatický

záväzok. Právny záver odporcov uvádzaný v odvolaní o nemožnosti oddelenia či už

hmotnoprávne alebo procesne vzájomných práv a povinností a ich vzájomná podmienenosť

z dôvodu, že v danom prípade vzniká aj v procesnej rovine účinok dvoch vzájomných

nárokoch tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý nárok bol

výslovne vyjadrený, nie je správny. Navrhovateľovi už v pôvodnom konaní bol zrejmý nárok

odporcov, resp. ich právnych predchodcov na vydanie sporných nehnuteľností,

a po doručení výzvy na vydanie nehnuteľností osobou oprávnenou osobe povinnej, v zmysle

, vzniklo osobe povinnej vzájomné oprávnenie v zmysle zákona

č. Nárok v pôvodnom konaní oprávnených osôb bol už podanou žalobou

zo dňa 12. 03. 1992 povinnej osobe zrejmý, určitý, zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený

vzájomný nárok navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil, nemôže byť na ťarchu v tomto

prípade odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak by bol žalovaný len

jeden nárok z dvoch vzájomne podmienených nárokov, majúcich synalagmatickú povahu,

tak by súd v procesnom postupe musel takúto žalobu zamietnuť. V pôvodnom konaní

vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. však k zamietnutiu

žaloby nedošlo. Navrhovateľ (v pôvodnom konaní odporca) mal možnosť uplatniť svoj

nárok zhodnotenia vzájomným návrhom, ak takýto záväzok existoval, avšak uvedené

okolnosti nie je možné opätovne preskúmavať vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu.

Skutočnosť, že nárok navrhovateľa v pôvodnom konaní nebol súčasťou predmetu konania,

nespôsobuje spočívame (neplynutie) premlčacej lehoty vo vzťahu k nemu. Navrhovateľ mal

v pôvodnom konaní podať vzájomný návrh, resp. návrh počas konania o vydanie veci, inak

sa sám vystavoval riziku premlčania nároku na zaplatenie finančnej náhrady v prípade, že

oprávnená osoba bude vo veci úspešná. Ustanovenie výslovne

ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu podľa § 13

tohto zákona, alebo či bude požadovať vydanie nehnuteľností. Pokiaľ bude trvať na vydaní

nehnuteľností, oprávnená osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými

v predchádzajúcej vete. Nárok z tohto ustanovenia vyplývajúci, pokiaľ ide o povinnú osobu,

tejto vznikol jednoznačne po rozhodnutí oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností, o čom

bola povinná osoba uzrozumená doručením výzvy a následne i podanou žalobou

v pôvodnom konaní. K uvedenému odvolací súd ďalej dodáva, že pod pojmom „pôvodná

vec“ je vydávaná vec v stave pred jej zhodnotením, nejde teda o cenu vynaložených

nákladov. Pre posúdenie zhodnotenia je relevantné určenie času výkonu rekonštrukcie a jej

rozsah. Z návrhu vo veci samej však vôbec nebol zrejmý časový úsek, kedy mali byť

rekonštrukcie vykonané. Skutočnosť, že nie je určiteľné, o ktorý časový úsek by sa malo

jednať, znemožňuje, okrem iného, i posúdenie samotného vplyvu rekonštrukcie na hodnotu

nehnuteľností. Nárok na finančnú náhradu povinnej osoby, teda i v pôvodnom konaní

po doručení výzvy, mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný, určitý

a zrozumiteľný. Znalecký posudok č. 9/1990, resp. odborný posudok č. OP - 1/1999,

na ktoré poukazoval navrhovateľ v tomto konaní, boli však vypracované na základe

požiadavky navrhovateľa zo dňa 11. 03. 1999. I tieto okolnosti nasvedčujú tomu, že

v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal...»

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho

odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdili rozsudok okresného súdu č. k. -202

z 8. novembra 2011, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko

k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o skutočnosť, prečo námietke premlčania

vznesenej odporcami vyhovel. Ústavný súd postupoval aj podľa , podľa

ktorého domáhať sa práv uvedených v až sa možno len v medziach

zákonov. Preto preskúmal aj postup krajského súdu, či náležite postupoval v súlade

s príslušnou zákonnou úpravou a zistil, že krajský súd dôsledne postupoval podľa

ustanovenia a vo veci rozhodol súladne

so zákonnou úpravou. Ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu

č. k. -220 z 29. marca 2012 neporušuje základné právo sťažovateľa vlastniť

majetok podľa . Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa podľa svojej ustálenej judikatúry, nemohol

vysloviť ani porušenie tohto práva, pretože ide o príčinnú súvislosť týchto porušení.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, , ,

, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012