Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 429/2012
PDF · 208.41 KB
No categories available
III. ÚS 429/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného advokátom JUDr. F. V., B.,
pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012
doručená sťažnosť Mesta B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Rozsudkom OS v Žiari nad Hronom 7 C 317/1999 - 181, zo dňa 28. 2. 2011 bolo
rozhodnuté „súd návrh navrhovateľovi voči odporkyni v 1. rade na úradu 106.571,03 Eur
zamieta. Súd návrh navrhovateľa voči odporcom 2. a v 3. rade na úhrade sumy
53.285,52 Eur zamieta“. A súčasne bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Žalobca
na základe návrhu zo dňa 3. 3. 1999 doručené mu 10. 3. 1999 sa domáhal úhrady sumy
3 175 119 Sk ako bezdôvodné obohatenie na tom skutkovom základe, že v inom konaní
rozsudkom OS v Žiari nad Hronom, č. k. 6 C 235/1992, v spojení s uznesením
KS v B. Bystrici 15 Co 1913/98, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. 4. 1998 bolo rozhodnuté
o reštitučnom nároku podľa zák. č. 87/1991 Zb., o povinnosti „navrhovateľa vydať
v prospech odporkyni 1. a v 2. rade nehnuteľnosti... na LV č.3780“. V konaní napadnutom
touto sťažnosťou sťažovateľ ako žalobca uviedol, že na predmetných reštitučných
nehnuteľnostiach od doby ich nadobudnutia žalobcom do vydania nehnuteľností došlo
k zmenám súvisiacim s rozdielom medzi hodnotou pôvodnej stavby v čase jej nákupu
a hodnotou nehnuteľností pri ich reštitučnom vydaní. Z právnej úpravy vyplývalo právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak vydávaná nehnuteľnosť bola investíciami
hodnotená a tu išlo o tento prípad.
Pôvodný návrh sťažovateľa ako žalobcu o zaplatenie bol viackrát zákonným
postupom menený, posledne podaním z 30. 7. 2002 bol nárok špecifikovaný v časti
bezdôvodného obohatenia proti odporkyni v 1. rade vo výške 1 058 373 Sk a odporkyne
v 2. rade 2 116 746 Sk, čo vychádzalo z výšky spoluvlastníckych podielov, v akých boli tieto
v reštituovanej veci vydané. Táto posledná zmena návrhu bola súdom pripustená uznesením
7 C 317/1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 2. 2008.
Odporcovia 1 - 3 podaním zo dňa 16. 11. 2010 vzniesli vo veci námietku premlčania
do celej výšky uplatnených nárokov. Súd prvého stupňa sa vznesenou námietkou premlčania
z dôvodu hospodárnosti v konaní zaoberal prednostne a dospel k záveru, že právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkore obohatil. Najneskôr sa
právo premlčí za 3 roky. A ak ide „o úmyselné bezdôvodné obohatenie“, za 10 rokov odo
dňa kedy k nemu došlo.
Vo veci bolo podané odvolanie sťažovateľom ako žalobcom, kde bolo zdôraznené, že
odôvodnenie rozhodnutia je „nedostatočné a nesprávne“. Ak je nepochybné, čo súd uvádza,
s čím súhlasíme, že „náhrada za zhodnotenie vydávanej nehnuteľnosti oprávnenej osobe má
charakter typické synalagmatického záväzku /NS SR 3Cdo 16/01/“, tak mal súd pri
posudzovaní veci rešpektovať hmotnoprávnu povahu synalagmatického vzťahu, ako
dvojstranného záväzku, keď vzájomné práva a povinnosti, ako aj vzájomná podmienenosť
plnení sú imanentnou súčasťou tohto inštitútu a tieto sú v hmotnoprávnej rovine
neoddeliteľné. Neoddeliteľnosť má aj závažné procesné dôsledky podľa ktorých ak sa
uplatní jednou stranou z tohto záväzku len povinnosť, alebo právo, bez rešpektovania
takejto podmienenosti, žaloba musí byť zamietnutá. V odvolaní sa ďalej uvádzalo, že
inštituciálny princíp synalagmatického spojenia dvoch vzájomne podmienených záväzkov
ostal súdom nepovšimnutý v tom, že nielen žalovaný v pôvodnom konaní ignorovali
objektívne existujúce právo na vydanie zhodnotenia reštituovanej nehnuteľnosti čím
v hmotnoprávnom posudzovaní nároku sa dopustili aj závažného procesného pochybenia,
ale na túto skutočnosť neprihliadol ani súd prvého stupňa, hoci na ňu prihliadnuť mal
a musel so záverom na zamietnutie žaloby. Tvrdili sme ďalej, že účinky právoplatného
rozsudku museli vychádzať z neoddeliteľného synalagmatického vzťahu, keď otázka
premlčania bola následne využitá /zneužitá/ ako prostriedok, ktorým sa žalovaní vyhli
zákonnej povinnosti z reštitučného právneho vzťahu. Sťažovateľ tvrdil, že účinok
premlčania nemohol nastať ak žalovaní ako žalobcovia v pôvodnom konaní nevyjadrili
zhodnotenie v konkrétnom petite pri uplatňovaní nároku, hoci tento objektívne existoval a
neurobili ho súčasťou predmetu konania. Vzájomná podmienenosť tých nárokov v
hmotnoprávnej rovine musí mať aj procesné zabezpečený účinok spočívania /neplynie
premlčacia doba/ nároku na zhodnotenie.
Krajský súd v B. Bystrici, ako súd odvolací uviedol, že sa „stotožňuje so záverom
okresného súdu..., že čo sa týka plnenia, na vydanie veci na náhradu za jej zhodnotenie,
jedná sa o synalagmatický záväzok. Spochybnil náš právny záver o nemožnosti „oddelenia,
či už hmotnoprávne, alebo procesne vzájomných práv a povinností a ich vzájomnú
podmienenosť“, tento názor je nesprávny, keď zdôraznil, že nárok v pôvodnom konaní
oprávnených osôb bol podanou žalobou zo dňa 12. 3. 1992 povinnej osobe /pozn.
sťažovateľovi/ zrejmý, určitý, zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený vzájomný nárok
navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil, nemôže byť na ťarchu v tomto prípade
odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak bol uplatnený jeden z dvoch
vzájomne podmienených nárokov, majúci synalagmatickú povahu, tak by súd musel takúto
žalobu zamietnuť. K zamietnutiu žaloby však nedošlo. Navrhovateľ mal možnosť uplatniť
svoj nárok vzájomným návrhom. Ustanovenie 7, ods.4/ zák. č. 87/1991 Zb., výslovne
ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu, alebo
bude požadovať vydanie nehnuteľnosti. Pokiaľ bude trvať na vydaní nehnuteľností,
oprávnená osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými
v predchádzajúcej vete tohto ustanovenia. Záverom bolo konštatované, že nárok
na finančnú náhradu mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný,
určitý a zrozumiteľný. Ak znalecký posudok bol vypracovaný dňa 11. 3. 1999, tak toto
nasvedčuje tomu, že v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal...»
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co/337/2011-220
z 29. marca 2012 porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je
nedostatočné a nespĺňa predpísané náležitosti. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nemal
potvrdiť rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 7 C/317/1999-202 z 8. novembra 2011, pretože námietka premlčania vznesená
odporcami bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľ považuje napadnutý
rozsudok krajského súdu za arbitrárny.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Krajský súd v B. Bystrici rozsudkom č. 16 Co/337/2011-220, zo dňa 29. 3. 2012
porušil základné právo sťažovateľov Mesto B. na spravodlivý proces /na spravodlivé súdne
konanie/ podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základné právo pre porušenie základného práva vlastniť
majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR.
Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici rozsudkom č. 16 Co/337/2011-
220, zo dňa 29. 3. 2012, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľom Mestu B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 134,79
Eur. /slovomjedenstotridsaťštyri/79 Eur/, ktorú je Ústavný súd Slovenskej republiky povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského
súdu č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa
názoru sťažovateľa krajský súd nemal potvrdiť rozsudok okresného súdu
č. k. 7 C/317/1999-202 z 8. novembra 2011, pretože námietka premlčania vznesená
odporcami bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok
krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co/337/2011-220
z 29. marca 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade
krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C/317/1999-202
z 8. novembra 2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho
rozhodnutia.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012
okrem iného uviedol:
«... Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite
vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací súd tým reaguje
na námietku navrhovateľa, že okresný súd bol povinný vysvetliť, prečo námietku
navrhovateľa ako obranu proti premlčaniu nepovažuje za dôvodnú. Mal za to, že vzhľadom
na to, že okresný súd v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s obranou navrhovateľa proti
premlčaniu, trpí rozsudok vadou nepreskúmateľnosti. K uvedenému je však nutné
podotknúť, že prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia koherentný a jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty
podporujú príslušný záver o dôvodne vznesenej námietke premlčania odporcami.
Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre
právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania
je zhodný s predchádzajúcim obsahom písomných, i ústnych podaní navrhovateľa, a preto
i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ
ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné
skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené
prvostupňovým súdom.
Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, že
z ustanovenia § 7 Zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva jednoznačne okolnosť, že čo sa týka
plnenia na vydanie veci a na náhradu za jej zhodnotenie, jedná sa o synalagmatický
záväzok. Právny záver odporcov uvádzaný v odvolaní o nemožnosti oddelenia či už
hmotnoprávne alebo procesne vzájomných práv a povinností a ich vzájomná podmienenosť
z dôvodu, že v danom prípade vzniká aj v procesnej rovine účinok dvoch vzájomných
nárokoch tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý nárok bol
výslovne vyjadrený, nie je správny. Navrhovateľovi už v pôvodnom konaní bol zrejmý nárok
odporcov, resp. ich právnych predchodcov na vydanie sporných nehnuteľností,
a po doručení výzvy na vydanie nehnuteľností osobou oprávnenou osobe povinnej, v zmysle
zákona č. 87/1991 Zb., vzniklo osobe povinnej vzájomné oprávnenie v zmysle § 7 zákona
č. 87/1991 Zb. Nárok v pôvodnom konaní oprávnených osôb bol už podanou žalobou
zo dňa 12. 03. 1992 povinnej osobe zrejmý, určitý, zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený
vzájomný nárok navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil, nemôže byť na ťarchu v tomto
prípade odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak by bol žalovaný len
jeden nárok z dvoch vzájomne podmienených nárokov, majúcich synalagmatickú povahu,
tak by súd v procesnom postupe musel takúto žalobu zamietnuť. V pôvodnom konaní
vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 6 C/235/1992 však k zamietnutiu
žaloby nedošlo. Navrhovateľ (v pôvodnom konaní odporca) mal možnosť uplatniť svoj
nárok zhodnotenia vzájomným návrhom, ak takýto záväzok existoval, avšak uvedené
okolnosti nie je možné opätovne preskúmavať vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu.
Skutočnosť, že nárok navrhovateľa v pôvodnom konaní nebol súčasťou predmetu konania,
nespôsobuje spočívame (neplynutie) premlčacej lehoty vo vzťahu k nemu. Navrhovateľ mal
v pôvodnom konaní podať vzájomný návrh, resp. návrh počas konania o vydanie veci, inak
sa sám vystavoval riziku premlčania nároku na zaplatenie finančnej náhrady v prípade, že
oprávnená osoba bude vo veci úspešná. Ustanovenie § 7 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. výslovne
ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu podľa § 13
tohto zákona, alebo či bude požadovať vydanie nehnuteľností. Pokiaľ bude trvať na vydaní
nehnuteľností, oprávnená osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými
v predchádzajúcej vete. Nárok z tohto ustanovenia vyplývajúci, pokiaľ ide o povinnú osobu,
tejto vznikol jednoznačne po rozhodnutí oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností, o čom
bola povinná osoba uzrozumená doručením výzvy a následne i podanou žalobou
v pôvodnom konaní. K uvedenému odvolací súd ďalej dodáva, že pod pojmom „pôvodná
vec“ je vydávaná vec v stave pred jej zhodnotením, nejde teda o cenu vynaložených
nákladov. Pre posúdenie zhodnotenia je relevantné určenie času výkonu rekonštrukcie a jej
rozsah. Z návrhu vo veci samej však vôbec nebol zrejmý časový úsek, kedy mali byť
rekonštrukcie vykonané. Skutočnosť, že nie je určiteľné, o ktorý časový úsek by sa malo
jednať, znemožňuje, okrem iného, i posúdenie samotného vplyvu rekonštrukcie na hodnotu
nehnuteľností. Nárok na finančnú náhradu povinnej osoby, teda i v pôvodnom konaní
po doručení výzvy, mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný, určitý
a zrozumiteľný. Znalecký posudok č. 9/1990, resp. odborný posudok č. OP - 1/1999,
na ktoré poukazoval navrhovateľ v tomto konaní, boli však vypracované na základe
požiadavky navrhovateľa zo dňa 11. 03. 1999. I tieto okolnosti nasvedčujú tomu, že
v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal...»
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho
odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdili rozsudok okresného súdu č. k. 7 C/317/1999-202
z 8. novembra 2011, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko
k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o skutočnosť, prečo námietke premlčania
vznesenej odporcami vyhovel. Ústavný súd postupoval aj podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach
zákonov. Preto preskúmal aj postup krajského súdu, či náležite postupoval v súlade
s príslušnou zákonnou úpravou a zistil, že krajský súd dôsledne postupoval podľa
ustanovenia § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vo veci rozhodol súladne
so zákonnou úpravou. Ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu
č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 neporušuje základné právo sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa svojej ustálenej judikatúry, nemohol
vysloviť ani porušenie tohto práva, pretože ide o príčinnú súvislosť týchto porušení.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012