Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 242/2012
PDF · 174.26 KB
No categories available
III. ÚS 242/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2012
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
v konaní o sťažnosti Mgr. Z. I., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. D. V., S., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. Z. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 148/96 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. Z. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom
šesťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. Z. I. trovy konania v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky
Mgr. D. V., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 242/2012 z 13. júna 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Z. I. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. 1 SprS/486/2012 doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2012, v ktorom sa
okrem iného uvádza:
„S vyjadrením sudkyne sa stotožňujem, nemám k nemu viac čo dodať, a preto ho
zároveň považujte aj za stanovisko predsedu okresného súdu...
Predmetná právna vec napadla na tunajší súd dňa 31. 01. 1996.
Na prejednanie a rozhodnutie mi bola pridelená s účinnosť od 16. 04. 2003.
Prvé pojednávanie nariadila predchádzajúca zákonná sudkyňa na 05. 02. 1997,
ktoré bolo odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu odročenia, v zápisnice je uvedené iba
toľko, že sa nedostavila odporkyňa - sťažovateľka, ktorá ospravedlnila svoju neúčasť.
Ďalšie pojednávanie nariadila predchádzajúca zákonná sudkyňa až na deň 11. 03.
1999.
Od 05. 02. 1997 do 11. 03. 1999 nebolo vo veci urobené žiadne procesné úkony.
Pojednávanie nariadené na deň 11. 03. 1999 žiadala odročiť odporkyňa -
sťažovateľka z dôvodu, že navrhovateľ má absolvovať nariadenú ochrannú psychiatrickú
liečbu pre zistenú duševnú poruchu.
Z uvedeného dôvodu zákonná sudkyňa odročila pojednávanie nariadené na deň
11. 03. 1999 na neurčito a zároveň bol žiadaný Okresný súd Levice, v akom štádiu sa
nachádza konanie o nariadenie ochranného ústavného psychiatrického liečenia
navrhovateľa.
S účinnosťou od 01. 06. 2000 bol spis pridelený ďalšiemu zákonnému sudcovi, ktorý
prípisom zo dňa 31. 07. 2000 opätovne dopytoval Okresný súd Levice na predmetnú otázku.
Okresný súd Levice svojim prípisom doručeným súdu dňa 10. 08. 2000, oznámil, že
navrhovateľovi bolo dňa 10. 03. 2000 na verejnom zasadnutí nariadené ambulantné
psychiatrické liečenie.
Dňa 31. 08. 2000 zákonný sudca žiadal Okresný súd Levice o oznámenie, či sa
nevedie súdne konanie o pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony
navrhovateľa. Správa bola negatívna a bola doručená tunajšiemu súdu dňa 13. 09. 2000.
Dňa 15. 02. 2001 súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa, či nedošlo
k mimosúdnej dohode, PZ prípisom doručeným súdu dňa 12. 03. 2001 oznámila, že žiada
o pokračovanie v konaní.
Od výzvy zo dňa 15. 02. 2001 až do dňa 16. 04. 2003, kedy mi bol spis pridelený,
následne už súd vo veci neurobil žiadny úkon.
Ku dňu 16. 04. 2003 mi pridelených na prejednanie o rozhodnutie 414 civilných vecí,
ktoré napadli na tunajší súd od roku 1989 do roku 2003 a cca 60 poručenských vecí.
Najstaršia právna vec, ktorá mi bola pridelená napadla na tunajší súd 30. 12. 1989,
následne sa jednalo o nápad rokov 1990, 1991, 1992, 1994, 1995, 1996 až 2003, teda z
uvedeného je zrejmé, že mi bolo pridelených množstvo vecí starších ako označená právna
vec a jednotlivé právne veci som prejednávala a prejednávam výlučne podľa zákonného
poradia vakom napadli bez akéhokoľvek nezákonného uprednostňovania alebo obchádzania
zákonného poradia.
Vo veci pojednávanie som nariadila na deň 04. 05. 2006, je mi zrejmé, že od
pridelenia veci teda od 16. 04. 2003 do 04. 05. 2006 uplynula značná doba, avšak tak ako
som uviedla, pri počte pridelených vecí, pri plnom nápade C agendy a pri zvyškovej agende
poručenskej, ktorú som prejednávala po dobu jedného roka popri C agende a pri zachovaní
zákonného poradia nápadu jednotlivých vecí, pri stanovenom počte troch pojednávacích
dní so zohľadnením, že som po nástupe do funkcie musela získavať praktické skúsenosti s
výkonom funkcie sudcu postupne, nebolo v mojich objektívnych možnostiach konať inak.
Pojednávanie nariadené na deň 04. 05. 2006 bolo odročené za účelom nariadenia
znaleckého dokazovania, následne boli posudzované majetkové pomery účastníkov za
účelom zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania a po vykonaní potrebných
úkonov, bolo uznesením zo dňa 10. 07. 2006 teda bezodkladne nariadené vo veci znalecké
dokazovanie. Znalkyňa predložila ZP dňa 17. 10. 2006. Znalecký posudok bol zaslaný
účastníkom na vyjadrenie.
Následne bolo vo veci konané vo veci priebežne podľa objektívnych možností , boli
nariaďované ďalšie pojednávania, komunikácia s účastníkmi konania bola a je zložitá,
svoje návrhy na dokazovanie, nové skutkové tvrdenia a dôkazy predkladajú
nekoncentrovane, nie sú schopní prispievať k tomu, aby sa dosiahol účel konania tak ako im
to ukladá ust.§ 101 ods. 1 O. s. p.
Navrhovateľ zmenil právneho zástupcu, nakoľko pôvodná právna zástupkyňa
prestala komunikovať s ním ako i so súdom.
Zložitosť veci si vyžiadala aj znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie,
pričom muselo dôjsť k zmene k osobe znalca. V dôsledku plynutia času bolo nutné
aktualizovať pôvodne určenú hodnotu rodinného domu, po jej aktualizácii bolo na deň
04. 09. 2012 nariadené pojednávanie, na ktorom by malo dôjsť k vydaniu rozhodnutia vo
veci samej.
Záverom konštatujem, že na dĺžku konania podľa môjho názoru má vplyv pracovná
preťaženosť, zložitosť veci právna a skutková, ktorá si vyžiadala dve znalecké dokazovania,
ako i dôvody na strane účastníkov, či už zdravotného charakteru na strane navrhovateľa,
ako i vo forme sťaženej komunikácie s oboma procesnými stranami, nevynímajúc pôvodnú
právnu zástupkyňu navrhovateľa.“
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 148/96 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd, preto ich považoval
za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci a jeho význam pre sťažovateľku.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o sporové konanie, ktoré
nie je právne zložité (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, III. ÚS 336/07 a III. ÚS 269/2012),
pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Ústavný súd
preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že išlo o právne zložitú vec. Pokiaľ ide
o skutkovú zložitosť predmetného sporu, ústavný súd konštatuje, že prípadná skutková
zložitosť veci, ako to uviedol okresný súd (teda nutnosť nariadenia znaleckého
dokazovania), nemôže ospravedlniť doterajšiu dobu tohto konania bez právoplatného
rozhodnutia vo veci samej.
2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľky je toho názoru, že sťažovateľka
podstatnou mierou neprispela ku vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní tak,
ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, a uvádzané skutočnosti,
ktoré neboli ani bližšie konkretizované, nemali výrazný vplyv na doterajší priebeh konania.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že napadnuté konanie, ktoré nebolo
právoplatne skončené ani po viac ako 16 rokoch od jeho začatia, nie je potrebné osobitne
vyhodnocovať a uvádzať prípadne jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu
(m. m. IV. ÚS 280/2011), pretože v okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania je
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná. Procesné úkony
okresného súdu boli spočiatku iba sporadické (prvé relevantné pojednávanie sa uskutočnilo
až po vyše 10 rokoch od začatia konania 4. mája 2006), a hoci neskôr okresný súd nariadil v
rokoch 2007 až 2008 až päť pojednávaní, okresný súd dosiaľ vo veci právoplatne
nerozhodol.
Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe
jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05 a III. ÚS 269/2012).
Pri posudzovaní sťažnosti sa ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením okresného
súdu, ktorý prípadné prieťahy v konaní odôvodnil neprimeraným vysokým nápadom, resp.
pracovnou preťaženosťou zákonnej sudkyne. Vyjadrenie okresného súdu v tomto smere
ústavný súd neakceptoval, pretože už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03,
II. ÚS 153/06), že nadmerné množstvo vecí (vysoký nápad), v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02).
Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 30 000 € z dôvodov v nej uvedených.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 148/96 berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci považoval
priznanie sumy 6 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka trovy konania
vyčíslila sumou 921,46 €.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume
269,58 € z dôvodu trov právneho zastúpenia (nie ako to požadovala v sťažnosti), a to za dva
úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti –
vykonané v roku 2012) v sume po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 € (bod 4
výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012