Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 256/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Ž., zastúpenej

advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 9. februára 2012, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. februára 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. februára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti T., s. r. o., trovy konania v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur

a tridsaťsedem centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo

185/2011 z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má v konaní vedenom Okresným súdom

Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. postavenie žalovanej. Žalobkyňou

v tomto konaní je Slovenská republika – Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina (ďalej

len „žalobkyňa“), pričom predmetom sporu je vypratanie nehnuteľnosti.

V rámci konania podala žalobkyňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorým sa domáhala, aby vo veci konajúci súd sťažovateľke zakázal do právoplatného

skončenia konania veci umiestňovať na presne špecifikovaných nehnuteľnostiach —

pozemkoch predajné stánky a tiež by jej zakázal tieto nehnuteľnosti zapožičať, dať do

nájmu a podnájmu tretím osobám.

O prvom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia z 20. augusta 2010

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 30. septembra 2010 tak, že mu

vyhovel. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2010 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a návrh

žalobkyne zamietol. Dôvodom zamietnutia návrhu žalobkyne bola podľa právneho záveru

krajského súdu skutočnosť, že žalobkyňa nijakým spôsobom neosvedčila, že sťažovateľka

umiestnila na sporných nehnuteľnostiach ďalšie predajné stánky. Uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010.

Dňa 11. januára 2011 podala žalobkyňa na okresnom súde ďalší návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa dožadovala uloženia rovnakých zákazov sťažovateľke

ako v prípade prvého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Svoj druhý návrh

na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnila žalobkyňa rovnakými skutočnosťami ako

v prvom návrhu. Navyše, žalobkyňa uviedla, že napriek tomu, že sťažovateľka bola

informovaná o podaní návrhu na začatie konania, umiestnila 9. septembra 2010 na sporných

nehnuteľnostiach ďalší predajný stánok. Na preukázanie tejto skutočnosti predložila

žalobkyňa fotografiu z 9. septembra 2010. Žalobkyňa taktiež okresnému súdu predložila

oznámenie sťažovateľky z 27. októbra 2010 o umiestnení ďalšieho predajného stánku na

sporných nehnuteľnostiach.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. februára 2011 druhému návrhu

žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel. Sťažovateľka opäť podala proti

označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu čiastočne zmenil,

a to tak, že sťažovateľke uložil len zákaz umiestňovať na sporné nehnuteľnosti predajné

stánky a dať sporné nehnuteľnosti do podnájmu tretím osobám (teda nezakázal sťažovateľke

sporné nehnuteľnosti zapožičať a dať do nájmu tretím osobám, pozn.).

Uznesenie odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pričom jeho

prípustnosť odvodzovala z (ďalej len „OSP“)

poukazujúc na skutočnosť, že o tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, keďže

o identickom návrhu žalobkyne na vydanie identického predbežného opatrenia bolo už

právoplatne rozhodnuté uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. decembra

2010, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. februára 2012 bolo

dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Podľa tvrdenia sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa .

Sťažovateľka zastáva názor, že v danom prípade je nepochybné, že v prípade

rozhodovania o druhom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia bola daná

totožnosť účastníkov a tiež predmetu konania tak, ako v prípade rozhodovania o prvom

návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia. Druhý návrh žalobkyne na

nariadenie predbežného opatrenia podľa sťažovateľky vychádzal z rovnakých skutkových

okolností ako prvý návrh. Jediná zmena spočívala v tom, že žalobkyňa v druhom návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia predložila aj dôkazy preukazujúce svoje tvrdenia, a to

fotografiu z 9. septembra 2010 a oznámenie z 27. októbra 2010. Podľa názoru sťažovateľky

žalobkyňa mohla a mala tieto dôkazy predložiť už v konaní o jej prvom návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, a to aj v rámci odvolacieho konania, keďže krajský

súd o jej odvolaní rozhodol až 15. decembra 2010, pričom uvedené veci (fotografia

a oznámenie) predložené žalobkyňou ako dôkaz „vznikli“ skôr, ako vo veci prvýkrát

rozhodol krajský súd, t. j. „... k žiadnej zmene skutkových okolností nemohlo dôjsť, pretože

skutočnosti, ktoré osvedčujú listiny zo dňa 09. 09. 2010 a zo dňa 27. 10. 2010, nastali ešte

pred tým, ako bolo prvé konanie právoplatne skončené.

... Nie je prípustné prelamovať nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia tým, že sa

predloží nový dôkaz... Došlo by tým v podstate k obchádzaniu inštitútu obnovy konania

podľa , ako mimoriadneho opravného prostriedku.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súd SR zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -16 z 18. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda najvyššieho súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 2. júla 2012 uviedol, že

sťažnosť považuje za nedôvodnú. Podľa predsedu najvyššieho súdu v napadnutom uznesení

najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení týkajúcich sa prípustnosti dovolania v súlade

so zaužívanou praxou najvyššieho súdu, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia sa

vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky. Osobitne

poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 16. mája 2011

uverejnené pod č. 25 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky

č. 3/2011 (ďalej len „stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu“).

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s napadnutým uznesením nestotožňuje, nezakladá podľa

predsedu najvyššieho súdu dôvodnosť sťažnosti.

Zo stanoviska sťažovateľky zo 6. augusta 2012, ktoré je reakciou na vyjadrenie

predsedu najvyššieho súdu, vyplýva, že sťažovateľka trvá na argumentácii uvedenej

v sťažnosti a osobitne poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd síce poukazuje

na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, avšak v jej právnej veci sa

zásadami v tomto stanovisku uvedenými neriadil. Poukazuje na to, že z napadnutého

uznesenia, ale ani z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu na jej sťažnosť nevyplýva, aké

skutkové okolnosti, „ktorými navrhovateľka osvedčovala dôvodnosť druhého návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia sa zmenili, prípadne v čom došlo k zmene. Napadnuté

uznesenie odporcu a aj jeho vyjadrenie sa obmedzujú len na konštatovanie zmeny

skutkových okolností, ale neobsahujú žiadne konkrétne odôvodnenie, nie je zrejmé, o aké

konkrétne skutkové okolnosti by malo ísť a v čom by zmena mala spočívať.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2012. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol

dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento zmenil rozhodnutie

okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia (čiastočne rozsah predbežného opatrenia

vydaného okresným súdom zúžil, pozn.), ako neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (pozri napr. ).

V súvislosti s posudzovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považoval za

potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tom, že všeobecné súdy meritórne

rozhodovali o druhom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia, aj keď tento

vychádzal z celkom identických skutkových okolností ako prvý návrh žalobkyne na vydanie

predbežného opatrenia, týkal sa toho istého predmetu konania a tých istých účastníkov

konania, pričom o prvom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia

z 20. augusta 2010 bolo právoplatne rozhodnuté uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010 tak, že jej návrh bol v celom rozsahu zamietnutý.

Podľa presvedčenia sťažovateľky právoplatné rozhodnutie všeobecných súdov o prvom

návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia založilo prekážku veci právoplatne

rozsúdenej, a preto o druhom návrhu žalobkyne, ktorý neobsahoval nové skutkové

okolnosti, nemali všeobecné súdy konať, ale konanie o ňom mali zastaviť.

Sťažovateľka tvrdí, že v danom prípade nemožno považovať za nové skutkové

okolnosti fakt, že žalobkyňa spolu s druhým návrhom na vydanie predbežného opatrenia

predložila aj dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a to fotografiu z 9. septembra 2010

a oznámenie z 27. októbra 2010, keďže tieto dôkazy, ako vyplýva z časových okolností

posudzovanej veci, mala (mohla mať) žalobkyňa k dispozícii už počas konania o jej prvom

návrhu na vydanie predbežného opatrenia, keďže krajský súd ako odvolací súd o tomto

prvom návrhu rozhodoval až 15. decembra 20010 (uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010,

pozn.), preto tieto dôkazy mala a mohla predložiť súdu už v konaní o jej prvom návrhu na

vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka prípustnosť svojho dovolania odvodzovala z ,

podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

a odôvodnila ho tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 [§ 241 ods. 2 písm. a)

].

Najvyšší súd na rozdiel od sťažovateľky dospel k záveru, že v danom prípade

nedošlo k vade v zmysle , keďže v druhom návrhu žalobkyne na vydanie

predbežného opatrenia existovali nové skutkové okolnosti, a preto právoplatné rozhodnutie

súdov o prvom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia nezakladalo prekážku

res iudicata, a teda dovolanie v danom prípade prípustné nie je.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej

existencia (zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide

vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Navrhovateľka doručila 11. januára 2011 súdu ďalší návrh na nariadenie

predbežného opatrenia (ďalej len „druhý návrh na nariadenie predbežného opatrenia“),

ktorým žiadala zhodne s prvým návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, aby súd

odporkyni zakázal 1. umiestňovať na nehnuteľnosti predajné stánky, 2. nehnuteľnosť

zapožičať, dať do nájmu, podnájmu tretím osobám. Navrhovateľka tento návrh doplnila

o nové skutkové okolnosti, na základe ktorých odporkyňa 9. septembra a 27. októbra 2010

umiestnila na nehnuteľnosti ďalšie predajné stánky, na preukázanie ktorých priložila

k návrhu oznámenie odporkyne z 27. októbra 2010 o umiestnení predajného stánku

2

o výmere 10 mna nehnuteľnosti, ako i fotografiu urobenú 9. septembra 2010...

Právoplatné uznesenie o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie

vždy zakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej v zmysle v spojení

s ; je tomu tak len vtedy, ak nedôjde k zmene skutkových okolností.

Pokiaľ však po vydaní uznesenia zamietajúceho návrh na nariadenie predbežného

opatrenia dôjde k zmene pomerov (k zmene skutkových okolností významných pre

rozhodnutie), nezakladá už právoplatné rozhodnutie zamietajúce návrh na nariadenie

predbežného opatrenia prekážku veci právoplatne rozhodnutej a súd môže rozhodnúť

o novom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, i keby išlo o návrh toho istého

účastníka s petitom identickým ako bol petit návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorý bol skôr (pred zmenou pomerov) právoplatne uznesením súdu zamietnutý (porovnaj aj

stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. mája

2011 uverejnené pod č. 25 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2011).

Keďže v danom prípade po právoplatnom rozhodnutí o zamietnutí prvého návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia došlo k zmene skutkových okolností, ktorými

navrhovateľka osvedčovala dôvodnosť druhého návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia a nutnosť dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, rozhodnutiu

o druhom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nebránila prekážka veci

právoplatne rozhodnutej v zmysle v spojení s

Z toho dôvodu je námietka odporkyne o existencii vady v zmysle

nedôvodná.»

V stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, na ktoré poukázal aj

predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, sa uvádza:

«Účelom predbežného a opatrenia je zabezpečiť predbežnú (dočasnú) úpravu

pomerov účastníkov konania alebo odstrániť riziko ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia.

I keď rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je rozhodnutím

vo veci samej, má pre osoby dotknuté týmto súdnym rozhodnutím závažné dôsledky.

V záujme ich právnej istoty zákon predchádza tomu, aby – v tej istej veci (pre účely tohto

stanoviska to znamená o tom istom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podanom

rovnakým účastníkom konania za nezmenených skutkových okolností) – bolo predbežné

opatrenie nariadené niekoľkokrát alebo aby o tom istom návrhu boli vydané rozdielne

(protichodné) rozhodnutia. Tento účel zabezpečuje negatívnou

podmienkou konania – požiadavkou, aby rozhodnutiu nebránila prekážka veci začatej

v zmysle alebo právoplatne rozhodnutej v zmysle I keď sú

tieto ustanovenia zaradené v tretej časti („Konanie v prvom

stupni“), je na dosiahnutie účelu zákona sledovaného inštitútom predbežného opatrenia

potrebné aplikovať ich primerane aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia pred začatím konania.

Uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, vytvára

prekážku veci právoplatne rozsúdenej ( v spojení s O. s.

p.), v dôsledku čoho súd nemôže ten istý návrh znovu prejednávať.

Prekážka rei iudicatae nastáva momentom právoplatnosti rozhodnutia. Len čo sa

o veci právoplatne rozhodlo, nemôže byť v rozsahu záväznosti výroku rozhodnutia „táto

vec“ prejednávaná znova. To však platí len potiaľ, pokiaľ je daná „totožnosť veci“. Za tú

istú vec v zmysle treba v novom konaní považovať ten istý nárok,

o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci

z totožného skutkového stavu. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok

alebo stav vymedzený petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých

bol uplatnený, t.j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci

z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne

rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený

po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok

súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní

a v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak

v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej

sukcesie) účastníkov, ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Pre názor, že mimoriadne dovolanie smerujúce proti takémuto rozhodnutiu je bez

ďalšieho procesne neprípustné z dôvodu, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu možno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami (novým podaním tohto istého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia),

nedávajú ustanovenia žiadny podklad.

Pokiaľ ale po vydaní uznesenia zamietajúceho návrh na nariadenie predbežného

opatrenia dôjde k zmene pomerov (k zmene skutkových okolností významných pre

rozhodnutie), nezakladá už právoplatné rozhodnutie zamietajúce návrh na nariadenie

predbežného opatrenia prekážku veci rozhodnutej ( ) a súd môže

rozhodnúť o novom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, i keby prípadne išlo

o návrh toho istého účastníka s petitom identickým ako bol petit návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorý bol skôr (pred zmenou pomerov) právoplatne zamietnutý

uznesením súdu. Len v prípade takejto zmeny pomerov by do úvahy prichádzala možnosť

dosiahnutia ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu iným právnym prostriedkom ( ) – podaním nového návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia; len v takomto prípade by uvedená možnosť

dosiahnutia ochrany práv a zákonom chránených záujmov mohla viesť k odmietnutiu

mimoriadneho dovolania ako procesne neprípustného.»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd považoval

predloženie dôkazov žalobkyňou – fotografie z 9. septembra 2010 a oznámenia

sťažovateľky z 27. októbra 2010 za nové skutkové okolnosti, ktoré odôvodňovali meritórne

prerokovanie druhého návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia. V tomto smere

nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ktoré

skutkové okolnosti považoval najvyšší súd za nové, spôsobujúce zmenu skutkového stavu

oproti skutkovému stavu existujúcemu v čase rozhodovania všeobecných súdov o prvom

návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia. Najvyšší súd v tejto súvislosti najprv

v napadnutom uznesení sumarizoval obsah prvého a druhého návrhu žalobkyne na vydanie

predbežného opatrenia a následne uviedol: „... v danom prípade po právoplatnom

rozhodnutí o zamietnutí prvého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia došlo k zmene

skutkových okolností, ktorými navrhovateľka osvedčovala dôvodnosť druhého návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia a nutnosť dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi

konania, rozhodnutiu o druhom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nebránila

prekážka veci právoplatne rozhodnutej v zmysle v spojení s ods.

2 Z toho dôvodu je námietka odporkyne o existencii vady v zmysle

nedôvodná.“

Na druhej strane sa ústavný súd stotožňuje s podstatou kľúčovej námietky

sťažovateľky založenej na skutkovo overiteľnom tvrdení, podľa ktorého v čase od

rozhodovania všeobecných súdov o prvom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného

opatrenia nevznikli nové skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť prekážku res iudicata

(prekážku veci právoplatne rozsúdenej).

Je totiž nespochybniteľné, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2010, ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010 tak, že prvý návrh žalobkyne na vydanie predbežného

opatrenia zamietol, nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010. Rovnako je nepochybné,

že dôvodom na zamietnutie prvého návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia

bola skutočnosť, že žalobkyňa svoje tvrdenia o tom, že sťažovateľka na sporných

nehnuteľnostiach umiestňuje predajné stánky, nijakým spôsobom nepreukázala. Taktiež je

nepochybné, že dôkazy — fotografia z 9. septembra 2010 a oznámenie sťažovateľky

z 27. októbra 2010, ktoré bolo žalobkyni doručené toho istého dňa (vyplýva to z uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2011, pozn.), predchádzajú tak

rozhodnutiu okresného súdu o prvom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia

(fotografia), ako aj rozhodnutiu krajského súdu o prvom návrhu žalobkyne na vydanie

predbežného opatrenia (fotografia a oznámenie).

Z právnej vety citovaného stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

vyplýva, že „pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie,

ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci

právoplatne rozsúdenej ( v spojení s )“.

Z právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v napadnutom uznesení, ako aj

v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva, že podstatnou

skutočnosťou z pohľadu prekážky veci právoplatne rozsúdenej v konaní o predbežnom

opatrení (pri zachovaní totožnosti predmetu konania a účastníkov konania) je otázka zmeny

skutkových okolností oproti stavu, aký tu bol v čase rozhodovania o predchádzajúcom

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Je zjavné, že žalobkyňa mala k dispozícii dôkazy, ktorými preukazovala svoje

tvrdenia (prinajmenšom pokiaľ ide o oznámenie sťažovateľky z 27. októbra 2010) už v čase

rozhodovania všeobecných súdov o jej prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Ide teda o skutkové okolnosti a dôkazy o nich, ktoré existovali a boli v dispozícii žalobkyne

už v čase rozhodovania všeobecných súdov o jej prvom návrhu na vydanie predbežného

opatrenia.

Za takýchto skutkových okolností nebolo podľa názoru ústavného súdu možné

dospieť k záveru o (existencii) zmene skutkových okolností v posudzovanej veci oproti

času, keď všeobecné súdy rozhodovali o prvom návrhu žalobkyne na nariadenie

predbežného opatrenia. Skutkové okolnosti a dôkazy, na ktoré žalobkyňa poukázala

vo svojom druhom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, totiž zjavne existovali a boli

v dispozícii žalobkyne už v čase rozhodovania všeobecných súdov o tomto (prvom) návrhu

na vydanie predbežného opatrenia. Opačný záver vyjadrený v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu považuje ústavný súd preto za arbitrárny a nemajúci navyše oporu ani

v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu; ide o právny názor, ktorý je z ústavného

hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. februára 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa , bolo potrebné zároveň v zmysle a zákona

o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky

aj vrátiť vec v zmysle najvyššiemu súdu

na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení

veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto

náleze ( ). V danom prípade bude preto povinnosťou

najvyššieho súdu s prihliadnutím na závery uvedené v časti II tohto nálezu ústavne

akceptovateľným spôsobom sa vysporiadať s otázkou časového okamihu zmeny skutkových

okolností v posudzovanej veci, a tým aj s otázkou aplikovateľnosti zásady prekážky veci

právoplatne rozsúdenej na vec sťažovateľky.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. B., B.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €,

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za tri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie zo 6. augusta

2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 381,48 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,63 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 404,37 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší

súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky [§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012