Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 430/2012
PDF · 298.97 KB
No categories available
I. ÚS 430/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. C., N., zastúpeného JUDr. M. C., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2012 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), v ktorej
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012.
2. Sťažovateľ v sťažnosti (bod I) uviedol tento skutkový stav:
„Sťažovateľ podal dňa 18. 01. 2008 na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu na
preskúmanie postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy - verejnej vysokej školy. Dňa
04. 06. 2008 Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní rozhodol tak, že žalobu
zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorému
nebolo vyhovené a rozsudkom zo dňa 18. 03. 2009 bolo toto rozhodnutie prvostupňového
súdu potvrdené.
Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd SR nálezom zo dňa 09. 12.
2010 sp. zn. II. ÚS 341/09 vyhovel a zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.
Uznesením zo dňa 06. 04. 2011 sp. zn. 2 Sžo 4/2011 Najvyšší súd SR zrušil rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04. 06. 2008.
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 23 S/41/2011 rozsudkom zo dňa
01. 06. 2011 opätovne žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo
dňa 30. 05. 2012 sp. zn. 2 Sžo/47/2011 potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.“
3. Ústavný súd poznamenáva, že sa bude zaoberať obdobím konania všeobecných
súdov v predmetnej veci po svojom rozhodnutí nálezom sp. zn. II. ÚS 341/09 z 9. decembra
2010 a podrobí ústavnoprávnemu prieskumu podľa návrhu sťažovateľa (pozri petit sťažnosti
– bod 10) odvolací rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012
a konanie mu predchádzajúce.
4. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd konal vo veci vedenej pod
sp. zn. 2 Sžo 47/2011 ako súd odvolací, a to o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S/41/2011 z 1. júna
2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia verejnej vysokej školy – U. (ďalej len „vysoká škola“) č. Z 4109/2007
z 27. novembra 2007, ktorým bola sťažovateľovi ako študentovi ekonomickej fakulty
vysokej školy uložená povinnosť zaplatiť školné za akademický rok 2007/2008 z dôvodu,
že pri svojom štúdiu na označenej fakulte vysokej školy prekročil štandardnú dĺžku štúdia
piatich rokov. Sťažovateľ súbežne študoval na právnickej fakulte a na ekonomickej fakulte,
pričom päťročné štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku 2007, avšak na ekonomickej
fakulte vysokej školy študoval namiesto štandardných piatich rokov až šesť rokov, pričom
šiesty rok, o ktorý prekročil štandardnú dĺžku tohto štúdia, bol v akademickom roku
2007/2008.
5. Podstatou námietok sťažovateľa je (podľa jeho názoru) nesprávna interpretácia
a následná aplikácia ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 131/2002
Z. z.“), najmä ustanovenia § 109 ods. 1 jeho poslednej vety: „Študenti študijných odborov
zriadených podľa predchádzajúcich predpisov a študenti doktorandského štúdia
vo vedených odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich
predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich predpisov.“ Sťažovateľ tvrdí, že
argumentácia (záver) najvyššieho súdu, že sa „posledná veta nevzťahuje na sťažovateľa“
a taktiež že „z kontextu vety... nikde nevyplýva, že definícia študenti študijných odborov
zriadených podľa predchádzajúcich predpisov sa vzťahuje iba na osoby, ktoré mali štatút
študenta v dobe nadobudnutia účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z.“. Podľa názoru
sťažovateľa „argumentácia najvyššieho súdu je v tomto smere nepresvedčivá
a nekoherentná“.
6. Sťažovateľ taktiež namietal „argumentáciu“ najvyššieho súdu, že „prekročil
štandardnú dĺžku štúdia stanovenú na päť rokov podľa zákona č. 172/1990 Zb. a tým sa
dopustil porušenia povinnosti podľa zákona č. 131/2002 Z. z. Opäť sa tu dostávame do
základného rozporu medzi pôsobnosťou jednotlivých zákonov. Najvyšší súd opakovane
zdôraznil, že prechodné ustanovenia § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. sa nevzťahuje na
sťažovateľa - t. j. jeho štúdium by sa malo posudzovať podľa platného predpisu. Zároveň
ale pri určení štandardnej dĺžky inžinierskeho štúdia odkazuje na zrušený zákon 172/1990
Zb. Inú možnosť ani súd nemal, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, zákon č. 131/2002 Z. z.
päťročné inžinierske štúdium nepozná.“. Sťažovateľ v súvislosti s tým tvrdil, že „V rámci
princípu jednotného a ústavne konformného výkladu zákonných noriem nie je vyššie
uvedený postup súdu obhájiteľný a má za následok porušenie sťažovateľovho práva na
spravodlivý proces.“.
7. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu „že aj v čase prijatia
sťažovateľa na štúdium existovala povinnosť platiť školné a to základe vtedy platného
znenia §92 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. Nie je preto dôvod, prečo by sťažovateľ (podľa
názoru súdu) nemal platiť školné aj podľa nového predpisu.“. Podľa názoru sťažovateľa
„školné podľa vyššie uvedeného ustanovenia nebolo nikdy určené a ani vymáhané, je znenie
irelevantné, nakoľko v dobe platnosti tohto ustanovenia ho sťažovateľ neporušil“. Taktiež
podľa názoru sťažovateľa „nie je vyriešená problematika výšky školného, keďže táto má byť
určená podľa § 92 ods. 3, ktorý sa sťažovateľa ako študenta prijatého na štúdium pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona netýka (§ 113a ods. 10). Postupom verejnej vysokej
školy bola porušená základná zásada právneho štátu uvedená v č. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento postup správneho orgánu
svojím rozhodnutím odobril aj súd.“.
8. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Najvyšší súd SR ako pred ním aj Krajský súd
Banskej Bystrici opomenuli výhradu sťažovateľa, že zákonná norma, o ktorú sa opiera
rozhodnutie orgánu verejnej správy je nejednoznačná a zmätočná, najmä v tom smere, že
jedno ustanovenie vylučuje platnosť iného, na ktoré sa následne potom odvoláva,“ a tiež že
mu „nebolo... doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu sťažovateľa. Vzhľadom na
uvedené došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.“.
9. Najvyššiemu súdu ešte vytýkal, že „okrem vyššie uvedeného neriešil základné
problémy, ktoré boli v konaní nastolené, a to:
- výška školného bola určená všeobecným interným predpisom fakulty, nie vysokej
školy
- výšku školného určila dekanka fakulty, ktorá nemá právnu subjektivitu
- prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie nemá zákonné odôvodnenie tak
aby bol možný ich prieskum
O vyššie uvedených námietkach žalobcu najvyšší súd vôbec nerozhodoval ani vo
zvyšku odôvodnenia neodkázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súd v Banskej Bystrici.
Nakoľko ide o závažné námietky, ktorých podstata sa má v správnom súdnictve skúmať,
bola týmto postupom súdu sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a tým porušené
právo na spravodlivý proces.“.
10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR v konaní 2 Sžo/47/2011 porušil sťažovateľove právo podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn.
2 Sžo 47/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom SR.“
11. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil žalobu z 19. decembra
2007, rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S/12/2008 zo 4. júna 2008, odvolanie sťažovateľa
z 15. júla 2008, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009, nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 341/09 z 9. decembra 2010, uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 4/2011 zo 6. apríla 2011, rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S/41/2011
z 1. júna 2011, odvolanie sťažovateľa z 11. júla 2011 a rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo/47/2011 z 30. mája 2012.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
15. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľ v odôvodnení svojej
sťažnosti (bod II – Porušenie základného práva alebo slobody) namietal aj porušenie práv
podľa čl. 42 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 („čl. 6 ods. 1 a 2“) dohovoru, ako aj čl. 2 ods. 2
ústavy (časť III sťažnosti „postup správneho orgánu... odobril aj súd“) postupom v jeho
veci konajúcich všeobecných súdov aj nad rozsah petitu sťažnosti (bod 10). Ústavný súd
s prihliadnutím na rozsah svojej ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už
citovaného ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval tieto námietky
sťažovateľa (kvalifikovane právne zastúpeného advokátom) za súčasť jeho všeobecnej
argumentácie, ktorú samostatne neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.
16. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je (teda) namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012 (bod 10).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
18. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä v tom
(body 5 až 9), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne
vyhodnotili existujúci skutkový stav, nesprávne interpretovali a aplikovali na vec sa
vzťahujúce (aktuálne) právne predpisy (normy), v dôsledku čoho potom skutkový stav
nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
20. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 47/2012 z 30. mája 2012 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
21. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa
potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 23 C/41/2011-23 z 1. júna 2011, náležite odôvodnil,
čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na
neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku uviedol odvolaciu argumentáciu
sťažovateľa a vyjadrenie žalovanej (vysokej školy) k nemu. Následne najvyšší súd svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá
veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
www.nsud.sk (§ 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho
poriadku).
Podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na bezplatné
vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možností
spoločnosti aj na vysokých školách. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s čl. 51
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa možno domáhať práva podľa čl. 42
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda v predmetnej právnej veci
podľa zákona č. 131/2002 Z. z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného, zistil, že žalobca bol rozhodnutím dekana F. č. 1572/2002
zo 7. júna 2002 prijatý na štúdium na vysokej škole v akademickom roku 2002/2003 formou
denného štúdia v odbore „Financie, bankovníctvo a investovanie“, a to podľa ustanovenia
§ 58 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. Žalobca bol imatrikulovaný na F. v študijnom odbore
Financie, bankovníctvo a investovanie (imatrikulačný list č. FBI/18/1/2002 z 15. novembra
2002). Žalobca študoval na vysokej škole v uvedenom študijnom odbore v akademických
rokoch 2002/2003, 2003/2004 (od 16. februára 2004 do 30. júna 2004 žalobca na základe
súhlasu dekana č. ŠO 69/2004 z 10. februára 2004 študoval podľa individuálneho
študijného plánu; žalobca mal na základe ďalšieho súhlasu dekana č. 1844/2004 z 15. júna
2004 predĺžené obdobie pre hodnotenie známkou za uvedený akademický rok do 31.
augusta 2004), 2004/2005, 2005/2006, 2006/2007 (od 1. apríla 2007 do 31. augusta 2007
žalobca na základe súhlasu prodekana pre pedagogickú činnosť č. 66/SO z 27. marca 2007
študoval podľa individuálneho študijného plánu) a 2007/2008, teda celkovo šesť rokov.
Dekanka E. č. 414/ŠO z 23. októbra 2007 určila žalobcovi výšku školného v
akademickom roku 2007/2008 z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia študijného
programu podľa § 53 ods. 3 o dobu jeden rok. Postupovala podľa Smernice č. 7/2006 U. o
výbere školného na U. v akademickom roku 2007/2008 a § 92 ods. 4 a §.71 ods. 3 písm. b/
zákona č. 131/2002 Z. z. Pokračovanie v štúdiu v akademickom roku 2007/2008 je
podmienené preukázaním úhrady školného hodnoverným spôsobom v zmysle § 92 ods. 4 a §
71 ods. 3 písm. b/ zákona č. 131/2002 Z. z. je študent povinný uhradiť školné vysokej škole.
Porušenie tejto povinnosti bude považované za disciplinárny priestupok v zmysle § 72
Rektorka U. rozhodla rozhodnutím č. Z 4109/2007 (spis 1880-2007-SR) z 27.
novembra 2007 tak, že potvrdila oznámenie dekanky E. č. 414/ŠO z 23. októbra 2007 o
určení výšky školného v akademickom roku 2007/2008 na tejto fakulte a žalobcovu žiadosť
o preskúmanie tohto oznámenia zamietla.
Z oznámenia M. č. 2/2008-OK/sťaž. z 28. apríla 2008 (na základe sťažnosti žalobcu
na postup žalovaného) vyplýva, že Smernicu č. 7/2006 o výbere školného na U. v
akademickom roku 2007/2008 vydala verejná vysoká škola - U. - a nie jej organizačná
zložka E. Verejná vysoká škola v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení
účinnom v čase vydania smernice v predpísanej lehote zverejnila školné a poplatky spojené
so štúdiom na nasledujúci akademický rok. M. poukázalo na § 92 ods. 6 zákona č. 131/2002
Z. z. a zdôraznilo, že žalobca študuje päťročný študijný program šiesty rok, prekračuje teda
štandardnú dĺžku štúdia. Okrem toho žalobca je absolventom P., ktorú súbežne študoval so
štúdiom na E. a denné magisterské štúdium na P. ukončil štátnou záverečnou skúškou 28.
mája 2007 - z toho vyplýva, že od 1. septembra 2002 na dvoch fakultách absolvoval desať
rokov vysokoškolského štúdia a jedenásty rok ešte študuje. Ustanovenia o povinnosti
uhrádzať školné a poplatky spojené so štúdiom podľa § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. sa
vzťahujú na študentov, ktorí boli na štúdium prijatí po 1. apríli 2002 (§ 113 ods. 3
citovaného zákona), teda aj na žalobcu. M. sa v oznámení o vybavení sťažnosti venovalo aj
disciplinárnemu konaniu žalobcu, ktoré je pre predmetnú právnu vec irelevantné, preto na
ňu Najvyšší súd Slovenskej republiky neodkazuje. V závere M. vyhodnotilo sťažnosť žalobcu
na činnosť žalovaného v zmysle zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach ako
neopodstatnenú.
Univerzita M. vydala 20. decembra 2006 Smernicu č. 7/2006 o výbere školného na
U. v akademickom roku 2007/2008 (v znení dodatkov), ktorú schválila rektorka univerzity
prof. PhDr. B. K., CSc., pričom maximálna suma pre študentov, ktorí sú občanmi
Slovenskej republiky bola stanovená na 42.000,-- Sk (1394,14 €). Podľa dodatku č. 1/2007 z
5. februára 2007 k Smernici č. 7/2006 výšku školného v študijných programoch
uskutočňovaných na fakulte si určí fakulta osobitným predpisom. Smernica bola vydaná v
súlade s § 92 ods. 1 až ods. 3, ods. 11 zákona č. 131/2002 Z. z. a neboli ňou rozšírené
zákonné povinnosti študenta platiť školné, pretože povinnosť platiť školné je zakotvená v §
92 zákona č. 131/2002 Z. z. a Smernica bola vydaná na základe § 92 ods. 1 až ods. 3, ods.
11 zákona č. 131/2002 Z. z., čo je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zloženie senátu Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktorý vo veci konal a rozhodol (JUDr. M. S., JUDr. D. M. a Ľ. B.), je v
súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndzk 2/2008 zo dňa 17.
apríla 2008. Podľa citovaného uznesenia z konania vo veci neboli vylúčení sudcovia
Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. S., JUDr. D. M. a Ľ. B. Konanie o námietke
zaujatosti voči ostatným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici (okrem iných aj voči
JUDr. J. Š., ako štvrtému členovi senátu 23 S) bolo zastavené. Nedošlo preto k odňatiu
žalobcu a žalovaného ich zákonnému sudcovi, resp. senátu.
Ako bolo uvedené vyššie žalobca bol prijatý na štúdium na vysokej škole
v akademickom roku 2002/2003 podľa ustanovenia § 58 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. dňa
7. júna 2002. Jednoznačne a nepochybne sa naňho vzťahuje zákon č. 131/2002 Z. z.
Študijný odbor „Financie, bankovníctvo a investovanie“ bol zriadený pred účinnosťou
zákona č. 131/2002 Z. z. a prechodné ustanovenie § 109 upravovalo podmienky štúdia
študentov aj tohto študijného odboru. Avšak, žalobca ku dňu účinnosti zákona č. 131/2002
Z. z. (t. j. k 1. aprílu 2002) nebol študentom F., bol len uchádzačom o štúdium. Uchádzač sa
stáva študentom vysokej školy až dňom zápisu na štúdium - v žalobcovom prípade až po
účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z.
Zákonodarca v prechodných ustanoveniach citovaného zákona - § 109 a nasl. - riešil
transformáciu existujúcich študijných odborov, tak aby po uplynutí zákonom stanovenej
doby bolo štúdium na všetkých vysokých školách na Slovensku jednotné. Transformácia
študijných odborov predstavuje jeden zo základných kameňov reformy vysokého školstva.
Zákon č. 131/2002 Z. z. dôsledne rozlišuje medzi Študijnými odbormi a študijným
programom.
Podľa ustanovenia § 109 ods.1 zákona č. 131/2002 Z. z. vysoké školy môžu od
akademického roka 2005/2006 prijímať študentov len na štúdium študijných programov
podľa tohto zákona a uskutočňovaných na základe kreditového systému spĺňajúceho
rámcové usmernenie podľa § 62 ods. 4. V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom
roku 2004/2005 môžu vysoké školy prijímať študentov aj na štúdium študijných odborov
zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak majú v nich právo konať štátne skúšky.
V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom roku 2004/2005 môžu vysoké školy
a externé vzdelávacie inštitúcie prijímať študentov na doktorandské štúdium vo vedných
odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak
majú v nich právo konať dizertačné skúšky a obhajoby dizertačných prác a udeľovať
vedecko-akademické hodnosti alebo umelecko-akademické hodnosti. Študenti študijných
odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov a študenti doktorandského štúdia vo
vedných odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich
predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich predpisov.
Z uvedeného (ako aj z dôvodovej správy k zákonu č. 131/2002 Z. z.) vyplýva, že na
transformáciu vzdelávacích aktivít vrátane akreditácie nových študijných programov
a prechodu na kreditový systém zákon poskytuje vysokým školám lehotu do konca roku
2003, pretože od akademického roka 2004/2005 budú môcť prijímať študentov len na
štúdium študijných odborov zriadených podľa tohto zákona. V prechodnom období, teda
v akademických rokoch 2002/2003 a 2003/2004 budú môcť vysoké školy prijímať študentov
aj na štúdium študijných odborov zriadených podľa doterajších predpisov, ak majú v nich
právo konať štátne skúšky. Zákon ustanovil, že doteraz priznané práva pre tieto študijné
odbory zanikajú v termíne vychádzajúcom z ustanovenia, že v akademickom roku
2003/2004 bude možné naposledy prijať na štúdium týchto študijných odborov študentov.
To konkrétne znamená, že práva konať štátne skúšky v študijných odboroch bakalárskeho
štúdia priznané podľa doterajších predpisov do nadobudnutia účinnosti zákona č. 131/2002
Z. z. zanikajú 31. decembra 2008, práva konať štátne skúšky v študijných odboroch
magisterského a inžinierskeho štúdia, rigorózne skúšky a obhajoby rigoróznych prác
zanikajú 31. decembra 2010, atď., ak z iných dôvodov nezanikli pred týmito dátumami.
Zákon č. 131/2002 Z. z. definitívne ukončil štúdium na neakreditovaných študijných
odboroch a v akademickom roku 2002/2003 už nesmie vysoká školy na neakreditované
študijné odbory prijímať študentov.
Študent podľa § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý v akademickom roku
2002/2003 študoval v študijnom odbore zriadenom podľa doterajších predpisov, môže
v tomto odbore študovať len za podmienky, že vysoká škola má právo v nich vykonávať
štátne skúšky (aj to len do 31. decembra 2008). Teda jediná podmienka, ktorú zákon kládol,
bola akreditácia študijného programu a zároveň určil lehotu, do kedy je platná akreditácia
študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich právnych predpisov.
V čase prijatia žalobcu na štúdium (7. júna 2002) bolo účinné znenie ustanovenia
§ 92 ods. 3, podľa ktorého študenti v študijnom programe prvého stupňa, v študijnom
programe druhého stupňa alebo v študijnom programe podľa § 53 ods. 3 (§ 2 ods. 5), ktorí
neprekročili štandardnú dĺžku štúdia (§ 51 ods. 4 písm. h/) ustanovenú pre študijný
program, školné neplatia. Z uvedeného vyplýva, že už v čase prijatia si mal byť žalobca
vedomý, že ak prekročí štandardnú dĺžku štúdia ustanovenú pre jeho študijný program, je
povinný platiť školné. Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia musel v tom čase preukazovať
napríklad zdravotnými dôvodmi alebo inými vážnymi dôvodmi. Zákon č. 131/2002 Z. z.
v období do 31. augusta 2007 určoval platenie školného len v dvoch prípadoch (§ 92 ods. 3
až ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z.):
- prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre študijný program bez
vážneho dôvodu.
- štúdium cudzincov.
Iné poplatky ako školné (§ 92 ods. 7 až ods. 10 citovaného zákona) boli platené:
- uchádzačmi o štúdium v súvislosti s materiálnym zabezpečením prijímacieho
konania,
- v súvislosti so zabezpečením rigorózneho konania a s obhajobou rigoróznej práce, -
za úkony spojené s vydaním diplomu o priznaní akademického titulu absolventom
magisterského štúdia, ktorí vykonali rigoróznu skúšku,
- za vydanie dokladov o štúdiu a podobne.
Štandardná dĺžka žalobcovho inžinierskeho študijného programu (resp. „študijného
odboru“ podľa predchádzajúceho právneho predpisu) bola päť rokov. Žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, prečo by mala byť štandardná dĺžka jeho inžinierskeho študijného
programu šesťročná (napríklad prostredníctvom povolenia ministerstva, vyjadrenia
akreditačnej komisie a podobne). V administratívnom spise sa nenachádza údaj o tom, že
žalobcov inžiniersky študijný program by mal trvať šesť rokov, práve naopak.
Žalobca v akademickom roku 2007/2008 študoval šiesty rok v inžinierskom
študijnom programe, teda o jeden rok prekročil štandardnú dĺžku štúdia ustanovenej pre
tento študijný program, bol teda povinný zaplatiť školné podľa § 92 ods. 3, ods. 4 zákona
č. 131/2002 účinného do 31. augusta 2007 ako aj podľa § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002
Z. z. účinného od I. septembra 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza obe zákonné
ustanovenia najmä z dôvodu prehľadnosti, teda aby bolo zrejmé, že povinnosť študenta
platiť školné v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia v študijnom programe
existovala už v čase prijatia žalobcu na vysokoškolské štúdium, a že táto povinnosť
žalobcovi nezanikla ani po účinnosti zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 363/2007
Z. z.), od 1. septembra 2007.
Zákon č. 363/2007 Z. z. v značnej miere rozšíril povinnosť študentov platiť školné
v porovnaní správnym stavom účinným pred 1. septembrom 2007. Od 1. septembra 2007
naďalej zostala povinnosť platiť školné študentom, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia
(§ 92 ods. 4) a cudzincom (§ 92 ods. 9); okrem toho bolo od 1. septembra 2007 zavedené
ročné školné pre jednotlivé študijné programy, ktoré sa vzťahujú na konkrétny akademický
rok, a to tak pre dennú, ako aj externú formu štúdia. Takisto bola zavedená povinnosť
študenta, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac študijných
programov poskytovaných verejnou vysokou školou v tom istom stupni, platiť školné
v druhom a ďalšom študijnom programe za štúdium v príslušnom akademickom roku (§ 92
ods. 5). Keďže sa mohol rozšíriť okruh platiacich študentov z už existujúcich študentov (čo
bol aj prípad žalobcu) zákonodarca upravil prechodné ustanovenia tak, aby bol v ich
prípade zachovaný princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich vzťahuje až prekročením
štandardnej dĺžky štúdia. Inými slovami, študentom prijatým na štúdium pred 1.
septembrom 2007 nevznikne ďalšia (nová) povinnosť platiť školné, než tomu bolo v čase ich
prijatia na štúdium na vysokú školu, teda pred 1. septembrom 2007. Žalobca bol prijatý na
vysokoškolské štúdium 7. júna 2002, teda pred 1. septembrom 2007 a v tomto čase
existovala povinnosť platiť školné len v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia
a v prípade cudzincov, preto ani žalobcovi nemohla vzniknúť povinnosť platiť školné
z iných, nových dôvodov, ktoré v čase jeho prijatia na štúdium neexistovali, ale len z
dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia.
Zákonodarca na túto situáciu pamätal aj v prechodnom ustanovení § 113a zákona
č. 131/2002 Z. z. účinného od 1. septembra 2007. Podľa ods. 9 tohto ustanovenia sa
ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium pred
1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí
a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne. Z uvedeného vyplýva, že podmienky „neboli
prijatí a nezapísali sa“ musia byť splnené kumulatívne, čo je vyjadrené spojkou „a“, ktorú
z logického, systematického a teleologického hľadiska nemožno vykladať ako spojku
alternatívnu. Preto platí, že čo ak len jedna z týchto dvoch podmienok nie je splnená (teda
či už študent bol prijatý alebo sa zapísal na štúdium aj po 1. septembri 2007), vzťahujú sa
naňho ustanovenia § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom od
1. septembra 2007. Z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu vyplýva, že má ísť
o študenta, ktorý už jeden študijný program študuje a zároveň bol prijatý a zapísaný od
akademického roka 2007/2008 (rozhodnutie o prijatí bolo vydané pred účinnosťou tohto
zákona) na štúdium bakalárskeho študijného programu, pričom štandardné dĺžky oboch
študijných programov sa zrátavajú. Prekročením štandardnej dĺžky oboch štúdií vzniká
študentovi povinnosť platiť školné. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tejto časti
stotožnil so žalobcom, pretože krajsky sud nesprávne spájal pojmy ..boli prijatí a nezapísali
sa", pričom správne a zákonne malo byť „neboli prijatí a nezapísali sa“. Táto nesprávnosť
však nemala za následok nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu ako celku.
Štandardná dĺžka žalobcovho štúdia bola desať rokov (päť rokov v študijnom odbore
právo a päť rokov v študijnom odbore financie, bankovníctvo a investovanie); žalobca však
v akademickom roku 2007/2008 prekročil štandardnú dĺžku štúdia o jeden rok, pretože
v študijnom odbore financovanie, bankovníctvo a investovanie v akademickom roku
2007/2008 študoval šiesty rok.
Žalobca bol prijatý na študijný odbor „právo“ a „financie, bankovníctvo
a investovanie“ v roku 2002. Žalobca teda podľa § 113a ods. 9 začal študovať pred
1. septembrom 2007 a nebol prijatý ani sa nezapísal na nový študijný program
v akademickom roku 2007/2008, preto sa naňho § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002
Z. z. nevzťahuje. Zákonodarca však pamätal aj na túto situáciu a v ustanovení § 113a
ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. zakotvil povinnosť študentom, na ktorých sa nevzťahuje
§ 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. (teda študent podľa odseku 9), uhradiť
verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok
štúdia, ak študuje študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. Podľa
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v citovaných ustanoveniach nie je nič nelogické,
práve naopak. Aby nevznikla situácia, že určitá časť študentov, na ktorých by sa
nevzťahovala povinnosť platiť školné podľa § 92 ods. 3 až ods. 8 citovaného zákona, by
študovala v študijných programoch dlhšie ako je ustanovená štandardná dĺžka štúdia
a zároveň by títo študenti neboli povinní platiť školné pri prekročení štandardnej dĺžky
štúdia, tak ako tomu bolo podľa ustanovenia § 92 ods. 3 až ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z.
v znení účinnom do 31. augusta 2007, zákonodarca uložil povinnosť platiť školné aj týmto
študentom, ale len v prípade, že povinnosť zaplatiť školné v akademickom roku 2007/2008
vo výške 10.500,- Sk (348,53 €), aj keď zrejme omylom okrem ustanovení § 92 ods. 4, 71
ods. 3 písm. b/ zákona č. 131/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2007 neuviedol aj
ustanovenie § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. účinného od 1. septembra 2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že právnu normu je potrebné
vykladať systematicky, historickým, logickým a v neposlednom rade teleologickým
výkladom; žiadne zákonné ustanovenie nemožno vykladať izolované bez ostatných
ustanovení, či už ustanovení v konkrétnom paragrafe, oddiele alebo zákone. Nemožno
z kontextu vytrhnúť poslednú vetu ustanovenia § 109 ods. 1 a nedať ju do súvisu
s predchádzajúcimi vetami citovaného ustanovenia. Takisto pri § 113a ods. 9, ods. 10 treba
prihliadnuť aj na ustanovenie § 66 ods. 3, ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. účinné od
1. septembra 2007, keďže tak ustanovenie § 113a, ako aj § 66 ods. 3, ods. 4 a § 92 ods. 3 až
ods. 8 citovaného zákona boli zavedené zákonom č. 363/2007 Z. z. a spája sa s nimi
rovnaký dátum účinnosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Krajský súd v Banskej Bystrici nepochybil, keď
žalobu žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.»
22. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
23. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.
24. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 47/2011 z 30. mája 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011). Ústavný súd ešte
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
25. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
26. Sťažovateľ ďalej namietal, že mu „nebolo doručené vyjadrenie žalovanej
k odvolaniu sťažovateľa...“ (pozri bod 8). K uvedenej námietke ústavný súd poznamenáva,
že totožnou problematikou sa v predmetnej právnej veci už ústavný súd zaoberal vo svojom
náleze sp. zn. II. ÚS 341/09 z 9. decembra 2010 (bod II. B – odôvodnenie nálezu
„k základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“), v ktorom vyslovil
právny názor, s ktorým sa pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti plne stotožňuje (pozri bod 8
v spojení s bodom 3). K ďalšej námietke sťažovateľa [„... zákonná norma o ktorú opiera
(najvyšší súd, pozn.) rozhodnutie orgánu verejnej správy je nejednoznačná a zmätočná...“]
ústavný súd poznamenáva, že v jeho právomoci je aj rozhodovanie o súlade všeobecne
záväzných predpisov podľa čl. 125 postupom stanoveným v druhej hlave prvom oddiele
zákona o ústavnom súde na návrh týmto zákonom oprávnených osôb.
27. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012