Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 430/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. C., N., zastúpeného JUDr. M. C., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2012 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), v ktorej

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. mája 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti (bod I) uviedol tento skutkový stav:

„Sťažovateľ podal dňa 18. 01. 2008 na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu na

preskúmanie postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy - verejnej vysokej školy. Dňa

04. 06. 2008 Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní rozhodol tak, že žalobu

zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorému

nebolo vyhovené a rozsudkom zo dňa 18. 03. 2009 bolo toto rozhodnutie prvostupňového

súdu potvrdené.

Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd SR nálezom zo dňa 09. 12.

2010 sp. zn. vyhovel a zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Uznesením zo dňa 06. 04. 2011 sp. zn. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04. 06. 2008.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. rozsudkom zo dňa

01. 06. 2011 opätovne žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo

dňa 30. 05. 2012 sp. zn. potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.“

3. Ústavný súd poznamenáva, že sa bude zaoberať obdobím konania všeobecných

súdov v predmetnej veci po svojom rozhodnutí nálezom sp. zn. z 9. decembra

2010 a podrobí ústavnoprávnemu prieskumu podľa návrhu sťažovateľa (pozri petit sťažnosti

– bod 10) odvolací rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2012

a konanie mu predchádzajúce.

4. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd konal vo veci vedenej pod

sp. zn. ako súd odvolací, a to o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. júna

2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia verejnej vysokej školy – U. (ďalej len „vysoká škola“) č. Z 4109/2007

z 27. novembra 2007, ktorým bola sťažovateľovi ako študentovi ekonomickej fakulty

vysokej školy uložená povinnosť zaplatiť školné za akademický rok 2007/2008 z dôvodu,

že pri svojom štúdiu na označenej fakulte vysokej školy prekročil štandardnú dĺžku štúdia

piatich rokov. Sťažovateľ súbežne študoval na právnickej fakulte a na ekonomickej fakulte,

pričom päťročné štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku 2007, avšak na ekonomickej

fakulte vysokej školy študoval namiesto štandardných piatich rokov až šesť rokov, pričom

šiesty rok, o ktorý prekročil štandardnú dĺžku tohto štúdia, bol v akademickom roku

2007/2008.

5. Podstatou námietok sťažovateľa je (podľa jeho názoru) nesprávna interpretácia

a následná aplikácia ustanovení o vysokých školách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“), najmä ustanovenia § 109 ods. 1 jeho poslednej vety: „Študenti študijných odborov

zriadených podľa predchádzajúcich predpisov a študenti doktorandského štúdia

vo vedených odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich

predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich predpisov.“ Sťažovateľ tvrdí, že

argumentácia (záver) najvyššieho súdu, že sa „posledná veta nevzťahuje na sťažovateľa“

a taktiež že „z kontextu vety... nikde nevyplýva, že definícia študenti študijných odborov

zriadených podľa predchádzajúcich predpisov sa vzťahuje iba na osoby, ktoré mali štatút

študenta v dobe nadobudnutia účinnosti “. Podľa názoru

sťažovateľa „argumentácia najvyššieho súdu je v tomto smere nepresvedčivá

a nekoherentná“.

6. Sťažovateľ taktiež namietal „argumentáciu“ najvyššieho súdu, že „prekročil

štandardnú dĺžku štúdia stanovenú na päť rokov podľa a tým sa

dopustil porušenia povinnosti podľa Opäť sa tu dostávame do

základného rozporu medzi pôsobnosťou jednotlivých zákonov. Najvyšší súd opakovane

zdôraznil, že prechodné ustanovenia sa nevzťahuje na

sťažovateľa - t. j. jeho štúdium by sa malo posudzovať podľa platného predpisu. Zároveň

ale pri určení štandardnej dĺžky inžinierskeho štúdia odkazuje na zrušený zákon 172/1990

Zb. Inú možnosť ani súd nemal, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie,

päťročné inžinierske štúdium nepozná.“. Sťažovateľ v súvislosti s tým tvrdil, že „V rámci

princípu jednotného a ústavne konformného výkladu zákonných noriem nie je vyššie

uvedený postup súdu obhájiteľný a má za následok porušenie sťažovateľovho práva na

spravodlivý proces.“.

7. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu „že aj v čase prijatia

sťažovateľa na štúdium existovala povinnosť platiť školné a to základe vtedy platného

znenia Nie je preto dôvod, prečo by sťažovateľ (podľa

názoru súdu) nemal platiť školné aj podľa nového predpisu.“. Podľa názoru sťažovateľa

„školné podľa vyššie uvedeného ustanovenia nebolo nikdy určené a ani vymáhané, je znenie

irelevantné, nakoľko v dobe platnosti tohto ustanovenia ho sťažovateľ neporušil“. Taktiež

podľa názoru sťažovateľa „nie je vyriešená problematika výšky školného, keďže táto má byť

určená podľa § 92 ods. 3, ktorý sa sťažovateľa ako študenta prijatého na štúdium pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona netýka (§ 113a ods. 10). Postupom verejnej vysokej

školy bola porušená základná zásada právneho štátu uvedená v č. 2 ods. 2

Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento postup správneho orgánu

svojím rozhodnutím odobril aj súd.“.

8. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Najvyšší súd SR ako pred ním aj Krajský súd

Banskej Bystrici opomenuli výhradu sťažovateľa, že zákonná norma, o ktorú sa opiera

rozhodnutie orgánu verejnej správy je nejednoznačná a zmätočná, najmä v tom smere, že

jedno ustanovenie vylučuje platnosť iného, na ktoré sa následne potom odvoláva,“ a tiež že

mu „nebolo... doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu sťažovateľa. Vzhľadom na

uvedené došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.“.

9. Najvyššiemu súdu ešte vytýkal, že „okrem vyššie uvedeného neriešil základné

problémy, ktoré boli v konaní nastolené, a to:

- výška školného bola určená všeobecným interným predpisom fakulty, nie vysokej

školy

- výšku školného určila dekanka fakulty, ktorá nemá právnu subjektivitu

- prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie nemá zákonné odôvodnenie tak

aby bol možný ich prieskum

O vyššie uvedených námietkach žalobcu najvyšší súd vôbec nerozhodoval ani vo

zvyšku odôvodnenia neodkázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súd v Banskej Bystrici.

Nakoľko ide o závažné námietky, ktorých podstata sa má v správnom súdnictve skúmať,

bola týmto postupom súdu sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a tým porušené

právo na spravodlivý proces.“.

10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR v konaní porušil sťažovateľove právo podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

11. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil žalobu z 19. decembra

2007, rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 4. júna 2008, odvolanie sťažovateľa

z 15. júla 2008, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2009, nález

ústavného súdu sp. zn. z 9. decembra 2010, uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. apríla 2011, rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 1. júna 2011, odvolanie sťažovateľa z 11. júla 2011 a rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2012.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

15. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľ v odôvodnení svojej

sťažnosti (bod II – Porušenie základného práva alebo slobody) namietal aj porušenie práv

podľa a („ a 2“) dohovoru, ako aj

(časť III sťažnosti „postup správneho orgánu... odobril aj súd“) postupom v jeho

veci konajúcich všeobecných súdov aj nad rozsah petitu sťažnosti (bod 10). Ústavný súd

s prihliadnutím na rozsah svojej ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už

citovaného ustanovenia považoval tieto námietky

sťažovateľa (kvalifikovane právne zastúpeného advokátom) za súčasť jeho všeobecnej

argumentácie, ktorú samostatne neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.

16. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je (teda) namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. z 30. mája 2012 (bod 10).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

18. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) najmä v tom

(body 5 až 9), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne

vyhodnotili existujúci skutkový stav, nesprávne interpretovali a aplikovali na vec sa

vzťahujúce (aktuálne) právne predpisy (normy), v dôsledku čoho potom skutkový stav

nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

20. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2012 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

21. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa

potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -23 z 1. júna 2011, náležite odôvodnil,

čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na

neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku uviedol odvolaciu argumentáciu

sťažovateľa a vyjadrenie žalovanej (vysokej školy) k nemu. Následne najvyšší súd svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá

veta ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (

), s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

www.nsud.sk (§ 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho

poriadku).

Podľa občania majú právo na bezplatné

vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možností

spoločnosti aj na vysokých školách. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s čl. 51

ods. 1 , podľa ktorého sa možno domáhať práva podľa

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda v predmetnej právnej veci

podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj

administratívny spis žalovaného, zistil, že žalobca bol rozhodnutím dekana F. č. 1572/2002

zo 7. júna 2002 prijatý na štúdium na vysokej škole v akademickom roku 2002/2003 formou

denného štúdia v odbore „Financie, bankovníctvo a investovanie“, a to podľa ustanovenia

Žalobca bol imatrikulovaný na F. v študijnom odbore

Financie, bankovníctvo a investovanie (imatrikulačný list č. FBI/18/1/2002 z 15. novembra

2002). Žalobca študoval na vysokej škole v uvedenom študijnom odbore v akademických

rokoch 2002/2003, 2003/2004 (od 16. februára 2004 do 30. júna 2004 žalobca na základe

súhlasu dekana č. ŠO 69/2004 z 10. februára 2004 študoval podľa individuálneho

študijného plánu; žalobca mal na základe ďalšieho súhlasu dekana č. 1844/2004 z 15. júna

2004 predĺžené obdobie pre hodnotenie známkou za uvedený akademický rok do 31.

augusta 2004), 2004/2005, 2005/2006, 2006/2007 (od 1. apríla 2007 do 31. augusta 2007

žalobca na základe súhlasu prodekana pre pedagogickú činnosť č. 66/SO z 27. marca 2007

študoval podľa individuálneho študijného plánu) a 2007/2008, teda celkovo šesť rokov.

Dekanka E. č. 414/ŠO z 23. októbra 2007 určila žalobcovi výšku školného v

akademickom roku 2007/2008 z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia študijného

programu podľa § 53 ods. 3 o dobu jeden rok. Postupovala podľa Smernice č. 7/2006 U. o

výbere školného na U. v akademickom roku 2007/2008 a § 92 ods. 4 a §.71 ods. 3 písm. b/

Pokračovanie v štúdiu v akademickom roku 2007/2008 je

podmienené preukázaním úhrady školného hodnoverným spôsobom v zmysle § 92 ods. 4 a §

71 ods. 3 písm. b/ je študent povinný uhradiť školné vysokej škole.

Porušenie tejto povinnosti bude považované za disciplinárny priestupok v zmysle § 72

Rektorka U. rozhodla rozhodnutím č. Z 4109/2007 (spis 1880-2007-SR) z 27.

novembra 2007 tak, že potvrdila oznámenie dekanky E. č. 414/ŠO z 23. októbra 2007 o

určení výšky školného v akademickom roku 2007/2008 na tejto fakulte a žalobcovu žiadosť

o preskúmanie tohto oznámenia zamietla.

Z oznámenia M. č. 2/2008-OK/sťaž. z 28. apríla 2008 (na základe sťažnosti žalobcu

na postup žalovaného) vyplýva, že Smernicu č. 7/2006 o výbere školného na U. v

akademickom roku 2007/2008 vydala verejná vysoká škola - U. - a nie jej organizačná

zložka E. Verejná vysoká škola v súlade s v znení

účinnom v čase vydania smernice v predpísanej lehote zverejnila školné a poplatky spojené

so štúdiom na nasledujúci akademický rok. M. poukázalo na

Z. z. a zdôraznilo, že žalobca študuje päťročný študijný program šiesty rok, prekračuje teda

štandardnú dĺžku štúdia. Okrem toho žalobca je absolventom P., ktorú súbežne študoval so

štúdiom na E. a denné magisterské štúdium na P. ukončil štátnou záverečnou skúškou 28.

mája 2007 - z toho vyplýva, že od 1. septembra 2002 na dvoch fakultách absolvoval desať

rokov vysokoškolského štúdia a jedenásty rok ešte študuje. Ustanovenia o povinnosti

uhrádzať školné a poplatky spojené so štúdiom podľa sa

vzťahujú na študentov, ktorí boli na štúdium prijatí po 1. apríli 2002 (§ 113 ods. 3

citovaného zákona), teda aj na žalobcu. M. sa v oznámení o vybavení sťažnosti venovalo aj

disciplinárnemu konaniu žalobcu, ktoré je pre predmetnú právnu vec irelevantné, preto na

ňu Najvyšší súd Slovenskej republiky neodkazuje. V závere M. vyhodnotilo sťažnosť žalobcu

na činnosť žalovaného v zmysle o sťažnostiach ako

neopodstatnenú.

Univerzita M. vydala 20. decembra 2006 Smernicu č. 7/2006 o výbere školného na

U. v akademickom roku 2007/2008 (v znení dodatkov), ktorú schválila rektorka univerzity

prof. PhDr. B. K., CSc., pričom maximálna suma pre študentov, ktorí sú občanmi

Slovenskej republiky bola stanovená na 42.000,-- Sk (1394,14 €). Podľa dodatku č. 1/2007 z

5. februára 2007 k Smernici č. 7/2006 výšku školného v študijných programoch

uskutočňovaných na fakulte si určí fakulta osobitným predpisom. Smernica bola vydaná v

súlade s až ods. 3, a neboli ňou rozšírené

zákonné povinnosti študenta platiť školné, pretože povinnosť platiť školné je zakotvená v §

92 a Smernica bola vydaná na základe až ods. 3, ods.

11 , čo je v súlade s Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zloženie senátu Krajského súdu

v Banskej Bystrici, ktorý vo veci konal a rozhodol (JUDr. M. S., JUDr. D. M. a Ľ. B.), je v

súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.

apríla 2008. Podľa citovaného uznesenia z konania vo veci neboli vylúčení sudcovia

Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. S., JUDr. D. M. a Ľ. B. Konanie o námietke

zaujatosti voči ostatným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici (okrem iných aj voči

JUDr. J. Š., ako štvrtému členovi senátu 23 S) bolo zastavené. Nedošlo preto k odňatiu

žalobcu a žalovaného ich zákonnému sudcovi, resp. senátu.

Ako bolo uvedené vyššie žalobca bol prijatý na štúdium na vysokej škole

v akademickom roku 2002/2003 podľa ustanovenia dňa

7. júna 2002. Jednoznačne a nepochybne sa naňho vzťahuje

Študijný odbor „Financie, bankovníctvo a investovanie“ bol zriadený pred účinnosťou

a prechodné ustanovenie upravovalo podmienky štúdia

študentov aj tohto študijného odboru. Avšak, žalobca ku dňu účinnosti

Z. z. (t. j. k 1. aprílu 2002) nebol študentom F., bol len uchádzačom o štúdium. Uchádzač sa

stáva študentom vysokej školy až dňom zápisu na štúdium - v žalobcovom prípade až po

účinnosti

Zákonodarca v prechodných ustanoveniach citovaného zákona - § 109 a nasl. - riešil

transformáciu existujúcich študijných odborov, tak aby po uplynutí zákonom stanovenej

doby bolo štúdium na všetkých vysokých školách na Slovensku jednotné. Transformácia

študijných odborov predstavuje jeden zo základných kameňov reformy vysokého školstva.

dôsledne rozlišuje medzi Študijnými odbormi a študijným

programom.

Podľa ustanovenia vysoké školy môžu od

akademického roka 2005/2006 prijímať študentov len na štúdium študijných programov

podľa tohto zákona a uskutočňovaných na základe kreditového systému spĺňajúceho

rámcové usmernenie podľa § 62 ods. 4. V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom

roku 2004/2005 môžu vysoké školy prijímať študentov aj na štúdium študijných odborov

zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak majú v nich právo konať štátne skúšky.

V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom roku 2004/2005 môžu vysoké školy

a externé vzdelávacie inštitúcie prijímať študentov na doktorandské štúdium vo vedných

odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak

majú v nich právo konať dizertačné skúšky a obhajoby dizertačných prác a udeľovať

vedecko-akademické hodnosti alebo umelecko-akademické hodnosti. Študenti študijných

odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov a študenti doktorandského štúdia vo

vedných odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich

predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich predpisov.

Z uvedeného (ako aj z dôvodovej správy k ) vyplýva, že na

transformáciu vzdelávacích aktivít vrátane akreditácie nových študijných programov

a prechodu na kreditový systém zákon poskytuje vysokým školám lehotu do konca roku

2003, pretože od akademického roka 2004/2005 budú môcť prijímať študentov len na

štúdium študijných odborov zriadených podľa tohto zákona. V prechodnom období, teda

v akademických rokoch 2002/2003 a 2003/2004 budú môcť vysoké školy prijímať študentov

aj na štúdium študijných odborov zriadených podľa doterajších predpisov, ak majú v nich

právo konať štátne skúšky. Zákon ustanovil, že doteraz priznané práva pre tieto študijné

odbory zanikajú v termíne vychádzajúcom z ustanovenia, že v akademickom roku

2003/2004 bude možné naposledy prijať na štúdium týchto študijných odborov študentov.

To konkrétne znamená, že práva konať štátne skúšky v študijných odboroch bakalárskeho

štúdia priznané podľa doterajších predpisov do nadobudnutia účinnosti

Z. z. zanikajú 31. decembra 2008, práva konať štátne skúšky v študijných odboroch

magisterského a inžinierskeho štúdia, rigorózne skúšky a obhajoby rigoróznych prác

zanikajú 31. decembra 2010, atď., ak z iných dôvodov nezanikli pred týmito dátumami.

definitívne ukončil štúdium na neakreditovaných študijných

odboroch a v akademickom roku 2002/2003 už nesmie vysoká školy na neakreditované

študijné odbory prijímať študentov.

Študent podľa , ktorý v akademickom roku

2002/2003 študoval v študijnom odbore zriadenom podľa doterajších predpisov, môže

v tomto odbore študovať len za podmienky, že vysoká škola má právo v nich vykonávať

štátne skúšky (aj to len do 31. decembra 2008). Teda jediná podmienka, ktorú zákon kládol,

bola akreditácia študijného programu a zároveň určil lehotu, do kedy je platná akreditácia

študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich právnych predpisov.

V čase prijatia žalobcu na štúdium (7. júna 2002) bolo účinné znenie ustanovenia

§ 92 ods. 3, podľa ktorého študenti v študijnom programe prvého stupňa, v študijnom

programe druhého stupňa alebo v študijnom programe podľa § 53 ods. 3 (§ 2 ods. 5), ktorí

neprekročili štandardnú dĺžku štúdia (§ 51 ods. 4 písm. h/) ustanovenú pre študijný

program, školné neplatia. Z uvedeného vyplýva, že už v čase prijatia si mal byť žalobca

vedomý, že ak prekročí štandardnú dĺžku štúdia ustanovenú pre jeho študijný program, je

povinný platiť školné. Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia musel v tom čase preukazovať

napríklad zdravotnými dôvodmi alebo inými vážnymi dôvodmi.

v období do 31. augusta 2007 určoval platenie školného len v dvoch prípadoch (§ 92 ods. 3

až ods. 6 ):

- prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre študijný program bez

vážneho dôvodu.

- štúdium cudzincov.

Iné poplatky ako školné (§ 92 ods. 7 až ods. 10 citovaného zákona) boli platené:

- uchádzačmi o štúdium v súvislosti s materiálnym zabezpečením prijímacieho

konania,

- v súvislosti so zabezpečením rigorózneho konania a s obhajobou rigoróznej práce, -

za úkony spojené s vydaním diplomu o priznaní akademického titulu absolventom

magisterského štúdia, ktorí vykonali rigoróznu skúšku,

- za vydanie dokladov o štúdiu a podobne.

Štandardná dĺžka žalobcovho inžinierskeho študijného programu (resp. „študijného

odboru“ podľa predchádzajúceho právneho predpisu) bola päť rokov. Žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, prečo by mala byť štandardná dĺžka jeho inžinierskeho študijného

programu šesťročná (napríklad prostredníctvom povolenia ministerstva, vyjadrenia

akreditačnej komisie a podobne). V administratívnom spise sa nenachádza údaj o tom, že

žalobcov inžiniersky študijný program by mal trvať šesť rokov, práve naopak.

Žalobca v akademickom roku 2007/2008 študoval šiesty rok v inžinierskom

študijnom programe, teda o jeden rok prekročil štandardnú dĺžku štúdia ustanovenej pre

tento študijný program, bol teda povinný zaplatiť školné podľa § 92 ods. 3, ods. 4 zákona

č. 131/2002 účinného do 31. augusta 2007 ako aj podľa

Z. z. účinného od I. septembra 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza obe zákonné

ustanovenia najmä z dôvodu prehľadnosti, teda aby bolo zrejmé, že povinnosť študenta

platiť školné v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia v študijnom programe

existovala už v čase prijatia žalobcu na vysokoškolské štúdium, a že táto povinnosť

žalobcovi nezanikla ani po účinnosti , ktorým sa mení a dopĺňa

o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

Z. z.), od 1. septembra 2007.

v značnej miere rozšíril povinnosť študentov platiť školné

v porovnaní správnym stavom účinným pred 1. septembrom 2007. Od 1. septembra 2007

naďalej zostala povinnosť platiť školné študentom, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia

(§ 92 ods. 4) a cudzincom (§ 92 ods. 9); okrem toho bolo od 1. septembra 2007 zavedené

ročné školné pre jednotlivé študijné programy, ktoré sa vzťahujú na konkrétny akademický

rok, a to tak pre dennú, ako aj externú formu štúdia. Takisto bola zavedená povinnosť

študenta, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac študijných

programov poskytovaných verejnou vysokou školou v tom istom stupni, platiť školné

v druhom a ďalšom študijnom programe za štúdium v príslušnom akademickom roku (§ 92

ods. 5). Keďže sa mohol rozšíriť okruh platiacich študentov z už existujúcich študentov (čo

bol aj prípad žalobcu) zákonodarca upravil prechodné ustanovenia tak, aby bol v ich

prípade zachovaný princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich vzťahuje až prekročením

štandardnej dĺžky štúdia. Inými slovami, študentom prijatým na štúdium pred 1.

septembrom 2007 nevznikne ďalšia (nová) povinnosť platiť školné, než tomu bolo v čase ich

prijatia na štúdium na vysokú školu, teda pred 1. septembrom 2007. Žalobca bol prijatý na

vysokoškolské štúdium 7. júna 2002, teda pred 1. septembrom 2007 a v tomto čase

existovala povinnosť platiť školné len v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia

a v prípade cudzincov, preto ani žalobcovi nemohla vzniknúť povinnosť platiť školné

z iných, nových dôvodov, ktoré v čase jeho prijatia na štúdium neexistovali, ale len z

dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky štúdia.

Zákonodarca na túto situáciu pamätal aj v prechodnom ustanovení § 113a zákona

č. účinného od 1. septembra 2007. Podľa ods. 9 tohto ustanovenia sa

ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium pred

1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí

a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne. Z uvedeného vyplýva, že podmienky „neboli

prijatí a nezapísali sa“ musia byť splnené kumulatívne, čo je vyjadrené spojkou „a“, ktorú

z logického, systematického a teleologického hľadiska nemožno vykladať ako spojku

alternatívnu. Preto platí, že čo ak len jedna z týchto dvoch podmienok nie je splnená (teda

či už študent bol prijatý alebo sa zapísal na štúdium aj po 1. septembri 2007), vzťahujú sa

naňho ustanovenia až ods. 8 v znení účinnom od

1. septembra 2007. Z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu vyplýva, že má ísť

o študenta, ktorý už jeden študijný program študuje a zároveň bol prijatý a zapísaný od

akademického roka 2007/2008 (rozhodnutie o prijatí bolo vydané pred účinnosťou tohto

zákona) na štúdium bakalárskeho študijného programu, pričom štandardné dĺžky oboch

študijných programov sa zrátavajú. Prekročením štandardnej dĺžky oboch štúdií vzniká

študentovi povinnosť platiť školné. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tejto časti

stotožnil so žalobcom, pretože krajsky sud nesprávne spájal pojmy ..boli prijatí a nezapísali

sa", pričom správne a zákonne malo byť „neboli prijatí a nezapísali sa“. Táto nesprávnosť

však nemala za následok nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu ako celku.

Štandardná dĺžka žalobcovho štúdia bola desať rokov (päť rokov v študijnom odbore

právo a päť rokov v študijnom odbore financie, bankovníctvo a investovanie); žalobca však

v akademickom roku 2007/2008 prekročil štandardnú dĺžku štúdia o jeden rok, pretože

v študijnom odbore financovanie, bankovníctvo a investovanie v akademickom roku

2007/2008 študoval šiesty rok.

Žalobca bol prijatý na študijný odbor „právo“ a „financie, bankovníctvo

a investovanie“ v roku 2002. Žalobca teda podľa § 113a ods. 9 začal študovať pred

1. septembrom 2007 a nebol prijatý ani sa nezapísal na nový študijný program

v akademickom roku 2007/2008, preto sa naňho až ods. 8

Z. z. nevzťahuje. Zákonodarca však pamätal aj na túto situáciu a v ustanovení § 113a

ods. 10 zakotvil povinnosť študentom, na ktorých sa nevzťahuje

až ods. 8 (teda študent podľa odseku 9), uhradiť

verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok

štúdia, ak študuje študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. Podľa

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v citovaných ustanoveniach nie je nič nelogické,

práve naopak. Aby nevznikla situácia, že určitá časť študentov, na ktorých by sa

nevzťahovala povinnosť platiť školné podľa § 92 ods. 3 až ods. 8 citovaného zákona, by

študovala v študijných programoch dlhšie ako je ustanovená štandardná dĺžka štúdia

a zároveň by títo študenti neboli povinní platiť školné pri prekročení štandardnej dĺžky

štúdia, tak ako tomu bolo podľa ustanovenia až ods. 6

v znení účinnom do 31. augusta 2007, zákonodarca uložil povinnosť platiť školné aj týmto

študentom, ale len v prípade, že povinnosť zaplatiť školné v akademickom roku 2007/2008

vo výške 10.500,- Sk (348,53 €), aj keď zrejme omylom okrem ustanovení § 92 ods. 4, 71

ods. 3 písm. b/ účinného do 31. augusta 2007 neuviedol aj

ustanovenie účinného od 1. septembra 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že právnu normu je potrebné

vykladať systematicky, historickým, logickým a v neposlednom rade teleologickým

výkladom; žiadne zákonné ustanovenie nemožno vykladať izolované bez ostatných

ustanovení, či už ustanovení v konkrétnom paragrafe, oddiele alebo zákone. Nemožno

z kontextu vytrhnúť poslednú vetu ustanovenia § 109 ods. 1 a nedať ju do súvisu

s predchádzajúcimi vetami citovaného ustanovenia. Takisto pri § 113a ods. 9, ods. 10 treba

prihliadnuť aj na ustanovenie , účinné od

1. septembra 2007, keďže tak ustanovenie § 113a, ako aj § 66 ods. 3, ods. 4 a § 92 ods. 3 až

ods. 8 citovaného a spája sa s nimi

rovnaký dátum účinnosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Krajský súd v Banskej Bystrici nepochybil, keď

žalobu žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny

potvrdil podľa .»

22. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

23. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

24. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

25. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Sťažovateľ ďalej namietal, že mu „nebolo doručené vyjadrenie žalovanej

k odvolaniu sťažovateľa...“ (pozri bod 8). K uvedenej námietke ústavný súd poznamenáva,

že totožnou problematikou sa v predmetnej právnej veci už ústavný súd zaoberal vo svojom

náleze sp. zn. z 9. decembra 2010 (bod II. B – odôvodnenie nálezu

„k základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“), v ktorom vyslovil

právny názor, s ktorým sa pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti plne stotožňuje (pozri bod 8

v spojení s bodom 3). K ďalšej námietke sťažovateľa [„... zákonná norma o ktorú opiera

(najvyšší súd, pozn.) rozhodnutie orgánu verejnej správy je nejednoznačná a zmätočná...“]

ústavný súd poznamenáva, že v jeho právomoci je aj rozhodovanie o súlade všeobecne

záväzných predpisov podľa čl. 125 postupom stanoveným v druhej hlave prvom oddiele

na návrh týmto zákonom oprávnených osôb.

27. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012