Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 507/2012
PDF · 289.84 KB
No categories available
I. ÚS 507/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Y. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M.
Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho
- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaniach
vedených pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012, ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o jeho sťažnostiach proti rozhodnutiam o väzbe,
- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,
uznesením sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012,
- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,
sp. zn. Tp 35/2010 z 21. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 44/2012
zo 4. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom,
- základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b)
a c), ako aj čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2010 a jemu predchádzajúcim
postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 2/2012
z 1. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Y. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012
doručená sťažnosť Y. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho
- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa
proti rozhodnutiam o väzbe,
- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu uznesením
sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 (ďalej aj „uznesenie z 19. apríla 2012“)
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie
najvyššieho súdu z 3. mája 2012“),
- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 5
ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010
z 21. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie z 21. decembra 2011“) a jemu predchádzajúcim
postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu zo 4. januára 2012“) a jemu predchádzajúcim
postupom,
- základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), ako aj čl. 5
ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím
sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010
z 23. januára 2010 (ďalej len „uznesenie z 23. januára 2010“) a jemu predchádzajúcim
postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 1. februára 2012“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je trestne stíhaný pre skutky právne kvalifikované
ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona za obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1,
ods. 4 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného
zákona vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej
činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a), b) a c) Trestného zákona
s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona na základe uznesení o vznesení obvinenia
zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,
Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, odboru operatívnej činnosti
a vyšetrovania Stred Banská Bystrica ČVS: UHCP-20/NJ-S-2009 z 12. apríla 2010.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 10. apríla 2012 proti sťažovateľovi a jeho ďalším
5 spoluobvineným obžalobu na Špecializovanom trestnom súde, ktorá je v súčasnosti
na jeho pracovisku v Banskej Bystrici vedená pod sp. zn. BB-3 T 13/2012 a dosiaľ nebola
právoplatne skončená.
Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 zo 14. apríla 2010
bol v rámci prípravného konania sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a jeho väzba i naďalej trvá.
Sťažovateľ podal tri žiadosti o prepustenie z väzby, z nich dve prostredníctvom
svojho obhajcu (žiadosti zo 16. mája 2011 a 18. novembra 2011), ktoré boli uzneseniami
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 10. júna 2011 a sp. zn. Tp 35/2010
z 21. decembra 2011 zamietnuté, pričom najvyšší súd následne rozhodoval
o sťažnostiach sťažovateľa podaných proti týmto uzneseniam, ktoré svojimi uzneseniami
sp. zn. 6 Tost 18/2011 z 29. júna 2011, sp. zn. 1 Tost 44/2011 zo 4. januára 2012
a sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012 zamietol.
Uzneseniami Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 21. októbra 2010,
23. marca 2011, 30. augusta 2011 a 23. januára 2012 bola väzba sťažovateľa počas
prípravného konania štyrikrát predĺžená, pričom najvyšší súd sa s týmito uzneseniami
stotožnil, keď sťažnosti podané proti nim svojimi uzneseniami sp. zn. 5 Tost 36/2010
z 28. októbra 2010, sp. zn. 6 Tost 9/2011 z 31. marca 2011, sp. zn. 2 Tost 27/2011
zo 7. septembra 2011 a sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 zamietol.
Následne bolo uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012
z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012
z 3. mája 2012 rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012
z 3. mája 2012 o zamietnutí sťažnosti obvineného proti ponechaniu vo väzbe, najvyšší súd
len odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012 o zamietnutí žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby a svoje rozhodnutie sp. zn. 2 Tost 11/2012. Najvyšší súd
v ňom taktiež poukazuje na to, že ide o opakované rozhodovanie o tej istej otázke v období
od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, a konštatuje, že obava z úteku v súčasnom štádiu je
podľa neho zvýšená, pretože v súvislosti s priblížením sa možného uloženia trestu
sťažovateľovi prípadným odsúdením sa stáva reálnejšou.
Sťažovateľ ďalej namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj postupom
Špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. Tp 35/2010, ktorý uznesením
z 23. januára 2012 predĺžil lehotu jeho väzby do 12. mája 2012 napriek tomu, že sťažovateľ
pri výsluchu v tejto veci namietal, že mu návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby
č. k. VII/1 Gv 54/09-453 z 9. januára 2012 nebol doručený a lehota 2 dní poskytnutá mu
týmto súdom na jeho preštudovanie po jeho doručení krátkou cestou na pojednávaní
20. januára 2011 nebola dostatočná z dôvodu, že pripadala na dni víkendu (sobotu
a nedeľu), nezohľadňovala obsiahlosť podaného návrhu (35 strán) ani skutočnosť, že
sťažovateľ je cudzí štátny príslušník (U.), ktorý odborným výrazom, súvetiam a niektorým
zložitejším pojmom v slovenskom jazyku nerozumie, a ani fakt, že o predĺženie lehoty na
preštudovanie uvedeného návrhu riadne požiadal priamo na pojednávaní. Proti uzneseniu z
23. januára 2012 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.
1 Tos 2/2012 z 1. februára 2012 zamietol, pričom v rozpore so zápisnicou z konania vo veci
sp. zn. Tp 35/2010 najvyšší súd v rámci jeho odôvodnia uviedol, že krátkosť času na
preštudovanie podaného návrhu prokurátora sťažovateľ v konaní nenamietal. Povinnosťou
súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci bol návrh generálnej prokuratúry
z 9. januára 2012 sťažovateľovi nielen doručiť, ale zabezpečiť mu aj tlmočníka, ktorý by mu
písomnosť bezplatne preložil vzhľadom na krátkosť lehoty poskytnutej mu na jeho
preštudovanie (48 hodín). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ „nebol včas a riadne
oboznámený s dôvodmi týkajúcimi sa predĺženia lehoty väzby, nemohol tak spochybňovať
resp. vyvracať dôvodnosť podaného návrhu, a tým namietať dôvodnosť ďalšieho trvania
väzby“.
Postupom Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o väzbe sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.
Z uvedeného vyplýva, že o väzbe sťažovateľa bolo v tejto veci rozhodované
niekoľkokrát a jeho osobná sloboda je obmedzená od 12. apríla 2010 až do dňa vyhotovenia
tejto sťažnosti. Sťažovateľ trvanie svojej väzby považuje za nezákonné, nadmerne dlhé
a neopodstatnené, pretože v tomto štádiu konania už nie je naplnený žiaden z jeho
väzobných dôvodov.
Vo vzťahu k obsahu väzobných rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu
a najvyššieho súdu v jeho veci uviedol, že «boli vydávané mechanicky, paušalizovane až
arbitrárne všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov, neopierajú sa
o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný dôvod podľa
§ 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Pri rozhodnutiach o väzbe súdy argumentovali u všetkých
obvinených popri charaktere trestnej činnosti už od momentu vzatia obvineného do väzby
dňa 14. 04. 2010 doposiaľ, pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por. tým, že: „trestná činnosť bola páchaná po dobu niekoľkých rokov a slúžila
na získavanie finančných prostriedkov, preto v prípade prepustenia obvineného na slobodu,
hrozí, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti“. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa §
71 ods. 1 písm. a) Tr. por. bol zo strany súdov daný tým, že obvinenému hrozí vysoký trest a
je cudzím štátnym príslušníkom.
Ďalšie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a NS SR o väzbe len odkazovali
na predchádzajúce rozhodnutia s tým, že k zmene dôvodov nedošlo. Väzba bola
predlžovaná aj napriek tomu, že OČTK nekonali urýchlene a s osobitnou starostlivosťou
poukazujem na jednotlivé písomné odôvodnenia sťažnosti podávané proti rozhodnutiam
súdu o predĺžení lehoty väzby.
Uznesenie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, č. k. BB-3 T
13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR, č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012,
obsahovalo len odkaz na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe obvineného NS SR
č. k. 2 Tost 11/2012 a obidva súdy opätovne len vo všeobecnosti poukázali na rozsah
a závažnosť trestnej činnosti napriek tomu, že sa jednalo o rozhodnutie o väzbe po podaní
obžaloby a bolo povinnosťou súdu preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe
a rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.
Za absurdný považujem záver najvyššieho súdu o tom, že obava z úteku v súčasnom
štádiu trestného konania je zvýšená, pretože v súvislosti s priblížením sa možnému trestu
v prípade odsúdenia sa stáva reálnejšou. Uvedené by znamenalo, že obvinený by nikdy
nemohol byť prepustený z väzby na slobodu...
Tvrdenie v tomto štádiu konania o zmarení účelu trestného stíhania považujem
za absurdný vzhľadom na to, že všetky procesné úkony sú zdokumentované, obvinený
vypovedal v danej veci niekoľkokrát.
Pravdepodobnosť úteku z krajiny odôvodňuje väzbu podľa judikatúry k čl. 5 ods. 1
písm. c) Dohovoru Európskeho súdu pre ľudské práva len po určitý čas. Riziko
nebezpečenstva úteku nemožno posudzovať len na základe závažnosti možného trestu. Musí
sa určiť s odvolaním sa na veľký počet iných relevantných faktorov, ktoré buď potvrdia
existenciu tohto nebezpečenstva, alebo ho urobia takým malým, že nemôže ospravedlniť
vyšetrovaciu väzbu. Obvinený má na území SR trvalý pobyt, žije tu už niekoľko rokov a tu
má vytvorené zázemie.
Na základe týchto skutočností potom osobitne napádam uznesenie špecializovaného
trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, z dôvodu neopodstatnenosti zásahu do osobnej
slobody obvineného prostredníctvom väzby a držanie v nej po neprimerane dlhý čas (čl. 17
ods. 2 ústavy), bez zákonného dôvodu, čo bolo vyjadrené aj vo viacerých žiadostiach
o prepustenie na slobodu v priebehu trestného konania. Poukazujem najmä na paušálne
zamietanie jeho žiadostí a sťažnosti, oneskorené rozhodovanie súdov o nich, nereagovanie
najvyššieho súdu na skutočnosti uvádzané v sťažnostiach obvineného proti väzbe.».
Rozhodnutia o väzbe sťažovateľa neboli dostatočne zdôvodnené, a tým došlo
k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy osobitne uznesením
sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 23. mája 2012, ktoré považuje za „povrchné, nezákonné,
arbitrárne z dôvodu, že neobsahujú konkrétne okolnosti svedčiacich pre a proti väzbe
odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby, ani žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť
existenciu skutočného verejného záujmu v súčasnom štádiu trestného konania odôvodňujúce
výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody. Súdy rozhodovali o väzbe na základe
abstraktnej úvahy.“.
Ako špecializovaný trestný súd, tak i najvyšší súd pri rozhodovaní o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 uznesením sp. zn. Tp 35/2010
z 21. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom porušili
jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru, ako aj podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
Od doručenia žiadosti o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 prokurátorovi
24. novembra 2011 až do vydania uznesenia z 21. decembra 2011 uplynula doba 28 dní.
Od vydania uznesenia z 21. decembra 2011 Špecializovaným trestným súdom až do prijatia
uznesenia najvyššieho súdu zo 4. januára 2012 uplynula lehota 15 dní. Celková dĺžka
konania o tejto žiadosti o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 bola neprimerane dlhá,
pretože trvala 41 dní, čo nezodpovedá požiadavke konať urýchlene.
Uznesením sp. zn. Tp 35/2012 z 23. januára 2012 v spojení s uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 a im predchádzajúcim postupom, ktorým sa
vyhovelo návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa
č. k. VII/1 Gv 54/09-453 z 9. januára 2012, bolo porušené právo sťažovateľa
na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6
ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy a zároveň bolo porušené právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3
písm. a) a e) dohovoru a čl. 47 ods. 4 ústavy na bezplatnú pomoc tlmočníka.
V predmetnom konaní je „nesporné“, že sťažovateľovi bol doručený návrh
na predĺženie lehoty jeho väzby až na pojednávaní pred Špecializovaným trestným súdom
20. januára 2012 a následne mu nebol poskytnutá dostatočná lehota na jeho preštudovanie.
V dôsledku postupu súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci sa sťažovateľ nemal
možnosť riadne a včas oboznámiť s dôvodmi týkajúcimi sa predĺženia lehoty väzby,
nemohol tak spochybňovať, resp. vyvracať dôvodnosť podaného návrhu generálnej
prokuratúry, a tým ani namietať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že:
„1. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní
Tp 35/2010 a v konaní BB-3 T 13/2012 a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach
obvineného proti väzbe držaním obv. N. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto
sťažnosti z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por., porušili jeho právo byť vo väzbe
len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas
konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5
ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.
2. Špecializovaný trestný súd Pezinok − pracovisko Banská Bystrica, uznesením
č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012,
porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5
ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.
3. Špecializovaný trestný súd Pezinok pracovisko Banská Bystrica postupom
č. k. Tp 35/2010 z 21. 12. 2011 a NS SR postupom a uznesením č. k. 1 Tost 44/2012
z 04. 01. 2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 18. 11. 2011
porušili právo obvineného urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17
ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.
4. Generálna prokuratúra GP SR Úrad špeciálnej prokuratúry, č. VII/1 Gv 54/09-
543, Špecializovaný trestný súd č. k. Tp 35/2010 postupom a uznesením z 23. 01. 2012
a postupom a uznesením NS SR č. 1 Tost 2/2012 z 01. 02. 2012 porušili právo
na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1, 4 v spojení s čl. 6
ods. 1, ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy a zároveň bolo porušené právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a), e)
dohovoru, čl. 47 ods. 4 ústavy na bezplatnú pomoc tlmočníka tým, že mu nebol v zákonnej
lehote doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a tento mu nebol preložený.
Zároveň žiadam Ústavný súd, aby uznesenie Špecializovaného trestného súdu
Pezinok − pracovisko Banská Bystrica, uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok
− pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS
č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa neodkladne
prepustil na slobodu.
Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Špecializovaný trestný súd
Pezinok/ NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce
v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. Ing. M. Š., vedený
v Č. a. s., pobočka B. č. ú. ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom generálnej
prokuratúry v konaní sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uzneseniami Špecializovaného trestného
súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 21. decembra 2011, sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012
a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. januára 2012, ako aj im predchádzajúcim postupom
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a označených rozhodnutí
Špecializovaného trestného súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd (v prípade
generálnej prokuratúry na preskúmanie jej postupu v namietanom konaní bol povolaný
Špecializovaný trestný súd), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
2. K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 a sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa zistení ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012
zo 4. januára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 20. januára 2012 a jeho obhajcovi
16. januára 2012. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 bolo
sťažovateľovi doručené 21. februára 2012 a jeho obhajcovi 17. februára 2012.
Ústavný súd už vyslovil, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať
za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných
podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov
od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06,
Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 26. júna 2012 a ústavnému
súdu doručená 27. júna 2009, t. j. zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia
uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 a sp. zn. 1 Tost 2/2012
z 1. februára 2012 sťažovateľovi (20. januára 2012 a 21. februára 2012).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako
oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
(čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) pri rozhodovaní
všeobecného súdu o väzbe spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
všeobecného súdu treba ratione materiae subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru
(čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy). Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neprichádza v takomto prípade do
úvahy, keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej.
Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy) je v prípadoch súdneho konania
o väzbe v pomere špeciality voči generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 46
ods. 1 a nasl. ústavy; mutatis mutandis I. ÚS 224/03).
Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol v konaní zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, preto sťažovať sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012
V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že jeho väzba je nezákonná a trvá neprimerane
dlho napriek tomu, že nie sú dané žiadne konkrétne dôvody, ktoré by ju opodstatňovali.
V predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
keďže rozhodnutia o väzbe v jeho veci boli vydávané mechanicky, paušalizovane až
arbitrárne, všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov a neopierajú sa
o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný jej dôvod.
Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, čo sa týka dôvodov, len
odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012 a je
založené na abstraktnej úvahe bez toho, aby v ňom boli uvedené okolnosti svedčiace pre
a proti jeho väzbe.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením
sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012
z 19. apríla 2012 bolo (okrem iného) rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň týmto rozhodnutím
bolo rozhodnuté, že sa mu nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
neukladá. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd prvého stupňa konštatoval existenciu
dôvodov väzby aj po podaní obžaloby, a poukázal pritom na rozsiahlosť a náročnosť tejto
veci s cudzím prvkom, ktorej zistenie skutkového stavu si vyžaduje vykonanie rozsiahleho
dokazovania, čo má priamy vplyv nielen na dĺžku samotného trestného konania, ale
i na dĺžku väzby obvinených. Ďalej Špecializovaný trestný súd poukázal na skutočnosť, že
sťažovateľ je cudzí štátny príslušník, je stíhaný za obzvlášť závažné trestné činy, za ktoré
mu hrozí vysoký trest odňatia slobody (až na 25 rokov), a že na U. má rodinné aj majetkové
zázemie, a popritom skutočnosť, že má na Slovensku dlhodobý pobyt a podniká v spojení s
hrozbou uloženia vysokého trestu, nie je dostatočným dôvodom na vylúčenie hrozby úteku
pre účely vyhnutia sa trestnému stíhaniu, resp. trestu. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, Špecializovaný trestný súd vyslovil
názor, že hrozba pokračovania v páchaní trestnej činnosti vyplýva už zo samotného
charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný, ako aj z vykonaného dokazovania. Trestné
činy boli páchané zo zištnej pohnútky, a preto v danom štádiu trestného stíhania existuje
reálne obava z konania obvinených uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Záverom Špecializovaný trestný súd zdôraznil, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by
bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, ktorý spočíva
najmä v náležitom zistení trestného činu a spravodlivom potrestaní páchateľa.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012,
ktorým rozhodol okrem iného aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného
trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012, vyplýva, že najvyšší súd dospel
k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. V uznesení konštatoval, že ide
o rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré je z hľadiska jeho obsahovej podstaty zhodné z jeho
predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012,
ktorým najvyšší súd rozhodol o sťažnosti spoluobvinených sťažovateľa proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2012 zo 4. apríla 2012, a z hľadiska názoru
na danosť väzobných dôvodov a nemožnosti nahradiť väzbu ide o rozhodnutie obsahovo
zhodné s uznesením sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým Špecializovaný trestný súd zamietol jeho žiadosť
o prepustenie z väzby. Poukázal taktiež na skutočnosť, že ide o opakované rozhodnutie o tej
istej otázke v období od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, v ktorom sa v konaní vykonávali
len nedôkazné úkony. Poukázal na pretrvávanie podozrenia zo spáchania trestných činov,
skutočnosť, že v predmetnej veci došlo k podaniu obžaloby, a hrozbu vysokého trestu, ktoré
vo vzájomnej spojitosti zakladajú dôvod útekovej väzby. Vo vzťahu k dôvodom
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd poukázal
na to, že aj keď zadržaním obvinených a vznesením obvinenia proti nim bola ich aktivita
označená obžalobou za trestnú činnosť rozvrátená, s ohľadom na predpokladaný rozsah
a podobu trestnej činnosti je zrejmé, že existuje dôvodný predpoklad, že obvinení
sú spôsobilí „zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou
takého druhu, pre akú sú stíhaní“.
Medzi záruky, ktoré poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu
ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia
poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Knebl proti Českej
republike (rozsudok z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68) konštatoval, že ak niektoré
relevantné dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe pretrvávali počas celej doby trvania
väzby a ak súčasne zákonnosť väzby bola predmetom viacnásobného prieskumu, nemožno
vnútroštátnym súdom vyčítať, že sa v textoch svojich rozhodnutí opakovali.
Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať
vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby
sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Nemožno totiž stanoviť
abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy
podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody
boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad Európsky súd pre ľudské práva považoval
za primeranú dĺžku väzby trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok
z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der
Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).
V namietanom prípade väzba sťažovateľa plynie od 12. apríla 2010, a pokiaľ ide
o dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, túto najvyšší súd aj
v súčasnom štádiu trestného konania (odvolávajúc sa aj na skoršie rozhodnutia v tejto veci)
odôvodnil hlavne charakterom a závažnosťou trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí
prísny trest, z čoho vyvodil dôvodný predpoklad, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník
majúci majetkové a rodinné väzby v domovskej krajine by mohol ujsť, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu a prípadnému postihu za protiprávnu činnosť. Aj v už spomínanej veci
Knebl proti Českej republike Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že v danom
prípade hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok
kontaktov na to, aby mu uľahčili útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo
z úteku mohlo v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo
toto nebezpečenstvo zaniknúť úplne.
Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, túto najvyšší súd odôvodnil dôkaznou
situáciou a z toho plynúcou obavou, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej
činnosti obdobného charakteru, a dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale
dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd namietané
uznesenie sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, pokiaľ ide o danosť väzobných dôvodov,
odôvodnil stručne, ale ich podstatu vystihol. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva,
ktoré okolnosti považoval za také, ktoré odôvodňovali opodstatnenosť útekovej väzby
a preventívnej väzby.
S poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 a čl. 5
dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
5. K namietanému porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17
ods. 1 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaniach sp. zn. Tp 35/2010,
sp. zn. BB-3 T 13/2012 a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach
proti väzbe (výrok prvý sťažovateľom navrhovaného petitu)
Sťažovateľom špecifikovaný petit rozhodnutia v jeho prvom výroku možno
s ohľadom na požiadavku obsiahnutú v § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde
označiť za neurčitý, a preto sa nemohol stať predmetom prieskumu pred ústavným súdom
v konaní o tejto sťažnosti.
6. Záver
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012