Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 507/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Y. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M.

Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho

- základných práv zaručených v a 5 , ako aj

v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaniach

vedených pod sp. zn. 35/2010 a sp. zn. , ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o jeho sťažnostiach proti rozhodnutiam o väzbe,

- základných práv zaručených v a 5 a Slovenskej

republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,

uznesením sp. zn. z 19. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. mája 2012,

- základných práv zaručených v a 5 a Slovenskej

republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,

sp. zn. 35/2010 z 21. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom,

- základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a 4 v spojení s a 3 písm. b)

a c), ako aj čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2010 a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Y. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012

doručená sťažnosť Y. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ing. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho

- základných práv zaručených v a 5 (ďalej

len „ústava“), ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. 35/2010 a sp. zn. , ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa

proti rozhodnutiam o väzbe,

- základných práv zaručených v a 5 a , ako aj

v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu uznesením

sp. zn. z 19. apríla 2012 (ďalej aj „uznesenie z 19. apríla 2012“)

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu z 3. mája 2012“),

- základných práv zaručených v a 5 a , ako aj v

ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010

z 21. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie z 21. decembra 2011“) a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára 2012

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu zo 4. januára 2012“) a jemu predchádzajúcim

postupom,

- základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a 4 v spojení s a 3 písm. b) a c), ako aj

ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím

sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010

z 23. januára 2010 (ďalej len „uznesenie z 23. januára 2010“) a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2012

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 1. februára 2012“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je trestne stíhaný pre skutky právne kvalifikované

ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

za obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa ,

ods. 4 písm. c) a ods. 5 písm. a) s poukazom na Trestného

zákona vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej

činnosti podľa a a , a

s poukazom na na základe uznesení o vznesení obvinenia

zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu hraničnej a cudzineckej polície,

Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, odboru operatívnej činnosti

a vyšetrovania Stred Banská Bystrica ČVS: UHCP-20/NJ-S-2009 z 12. apríla 2010.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 10. apríla 2012 proti sťažovateľovi a jeho ďalším

5 spoluobvineným obžalobu na Špecializovanom trestnom súde, ktorá je v súčasnosti

na jeho pracovisku v Banskej Bystrici vedená pod sp. zn. a dosiaľ nebola

právoplatne skončená.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010 zo 14. apríla 2010

bol v rámci prípravného konania sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia

a a jeho väzba i naďalej trvá.

Sťažovateľ podal tri žiadosti o prepustenie z väzby, z nich dve prostredníctvom

svojho obhajcu (žiadosti zo 16. mája 2011 a 18. novembra 2011), ktoré boli uzneseniami

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010 z 10. júna 2011 a sp. zn. 35/2010

z 21. decembra 2011 zamietnuté, pričom najvyšší súd následne rozhodoval

o sťažnostiach sťažovateľa podaných proti týmto uzneseniam, ktoré svojimi uzneseniami

sp. zn. z 29. júna 2011, sp. zn. zo 4. januára 2012

a sp. zn. z 3. apríla 2012 zamietol.

Uzneseniami Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2010 z 21. októbra 2010,

23. marca 2011, 30. augusta 2011 a 23. januára 2012 bola väzba sťažovateľa počas

prípravného konania štyrikrát predĺžená, pričom najvyšší súd sa s týmito uzneseniami

stotožnil, keď sťažnosti podané proti nim svojimi uzneseniami sp. zn.

z 28. októbra 2010, sp. zn. z 31. marca 2011, sp. zn.

zo 7. septembra 2011 a sp. zn. z 1. februára 2012 zamietol.

Následne bolo uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012 rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodu

podľa a .

Pokiaľ ide o odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2012 o zamietnutí sťažnosti obvineného proti ponechaniu vo väzbe, najvyšší súd

len odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. z 3. apríla 2012 o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby a svoje rozhodnutie sp. zn. . Najvyšší súd

v ňom taktiež poukazuje na to, že ide o opakované rozhodovanie o tej istej otázke v období

od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, a konštatuje, že obava z úteku v súčasnom štádiu je

podľa neho zvýšená, pretože v súvislosti s priblížením sa možného uloženia trestu

sťažovateľovi prípadným odsúdením sa stáva reálnejšou.

Sťažovateľ ďalej namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj postupom

Špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. 35/2010, ktorý uznesením

z 23. januára 2012 predĺžil lehotu jeho väzby do 12. mája 2012 napriek tomu, že sťažovateľ

pri výsluchu v tejto veci namietal, že mu návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby

č. k. VII/1 Gv 54/09-453 z 9. januára 2012 nebol doručený a lehota 2 dní poskytnutá mu

týmto súdom na jeho preštudovanie po jeho doručení krátkou cestou na pojednávaní

20. januára 2011 nebola dostatočná z dôvodu, že pripadala na dni víkendu (sobotu

a nedeľu), nezohľadňovala obsiahlosť podaného návrhu (35 strán) ani skutočnosť, že

sťažovateľ je cudzí štátny príslušník (U.), ktorý odborným výrazom, súvetiam a niektorým

zložitejším pojmom v slovenskom jazyku nerozumie, a ani fakt, že o predĺženie lehoty na

preštudovanie uvedeného návrhu riadne požiadal priamo na pojednávaní. Proti uzneseniu z

23. januára 2012 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

z 1. februára 2012 zamietol, pričom v rozpore so zápisnicou z konania vo veci

sp. zn. 35/2010 najvyšší súd v rámci jeho odôvodnia uviedol, že krátkosť času na

preštudovanie podaného návrhu prokurátora sťažovateľ v konaní nenamietal. Povinnosťou

súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci bol návrh generálnej prokuratúry

z 9. januára 2012 sťažovateľovi nielen doručiť, ale zabezpečiť mu aj tlmočníka, ktorý by mu

písomnosť bezplatne preložil vzhľadom na krátkosť lehoty poskytnutej mu na jeho

preštudovanie (48 hodín). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ „nebol včas a riadne

oboznámený s dôvodmi týkajúcimi sa predĺženia lehoty väzby, nemohol tak spochybňovať

resp. vyvracať dôvodnosť podaného návrhu, a tým namietať dôvodnosť ďalšieho trvania

väzby“.

Postupom Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o väzbe sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že o väzbe sťažovateľa bolo v tejto veci rozhodované

niekoľkokrát a jeho osobná sloboda je obmedzená od 12. apríla 2010 až do dňa vyhotovenia

tejto sťažnosti. Sťažovateľ trvanie svojej väzby považuje za nezákonné, nadmerne dlhé

a neopodstatnené, pretože v tomto štádiu konania už nie je naplnený žiaden z jeho

väzobných dôvodov.

Vo vzťahu k obsahu väzobných rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu v jeho veci uviedol, že «boli vydávané mechanicky, paušalizovane až

arbitrárne všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov, neopierajú sa

o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný dôvod podľa

, Pri rozhodnutiach o väzbe súdy argumentovali u všetkých

obvinených popri charaktere trestnej činnosti už od momentu vzatia obvineného do väzby

dňa 14. 04. 2010 doposiaľ, pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

tým, že: „trestná činnosť bola páchaná po dobu niekoľkých rokov a slúžila

na získavanie finančných prostriedkov, preto v prípade prepustenia obvineného na slobodu,

hrozí, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti“. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa §

71 ods. 1 písm. a) bol zo strany súdov daný tým, že obvinenému hrozí vysoký trest a

je cudzím štátnym príslušníkom.

Ďalšie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a NS SR o väzbe len odkazovali

na predchádzajúce rozhodnutia s tým, že k zmene dôvodov nedošlo. Väzba bola

predlžovaná aj napriek tomu, že OČTK nekonali urýchlene a s osobitnou starostlivosťou

poukazujem na jednotlivé písomné odôvodnenia sťažnosti podávané proti rozhodnutiam

súdu o predĺžení lehoty väzby.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, č. k. BB-3 T

13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR, č. k. z 03. 05. 2012,

obsahovalo len odkaz na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe obvineného NS SR

č. k. a obidva súdy opätovne len vo všeobecnosti poukázali na rozsah

a závažnosť trestnej činnosti napriek tomu, že sa jednalo o rozhodnutie o väzbe po podaní

obžaloby a bolo povinnosťou súdu preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Za absurdný považujem záver najvyššieho súdu o tom, že obava z úteku v súčasnom

štádiu trestného konania je zvýšená, pretože v súvislosti s priblížením sa možnému trestu

v prípade odsúdenia sa stáva reálnejšou. Uvedené by znamenalo, že obvinený by nikdy

nemohol byť prepustený z väzby na slobodu...

Tvrdenie v tomto štádiu konania o zmarení účelu trestného stíhania považujem

za absurdný vzhľadom na to, že všetky procesné úkony sú zdokumentované, obvinený

vypovedal v danej veci niekoľkokrát.

Pravdepodobnosť úteku z krajiny odôvodňuje väzbu podľa judikatúry k čl. 5 ods. 1

písm. c) Dohovoru Európskeho súdu pre ľudské práva len po určitý čas. Riziko

nebezpečenstva úteku nemožno posudzovať len na základe závažnosti možného trestu. Musí

sa určiť s odvolaním sa na veľký počet iných relevantných faktorov, ktoré buď potvrdia

existenciu tohto nebezpečenstva, alebo ho urobia takým malým, že nemôže ospravedlniť

vyšetrovaciu väzbu. Obvinený má na území SR trvalý pobyt, žije tu už niekoľko rokov a tu

má vytvorené zázemie.

Na základe týchto skutočností potom osobitne napádam uznesenie špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 03. 05. 2012, z dôvodu neopodstatnenosti zásahu do osobnej

slobody obvineného prostredníctvom väzby a držanie v nej po neprimerane dlhý čas (čl. 17

ods. 2 ), bez zákonného dôvodu, čo bolo vyjadrené aj vo viacerých žiadostiach

o prepustenie na slobodu v priebehu trestného konania. Poukazujem najmä na paušálne

zamietanie jeho žiadostí a sťažnosti, oneskorené rozhodovanie súdov o nich, nereagovanie

najvyššieho súdu na skutočnosti uvádzané v sťažnostiach obvineného proti väzbe.».

Rozhodnutia o väzbe sťažovateľa neboli dostatočne zdôvodnené, a tým došlo

k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, v spojení s osobitne uznesením

sp. zn. z 19. apríla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. mája 2012, ktoré považuje za „povrchné, nezákonné,

arbitrárne z dôvodu, že neobsahujú konkrétne okolnosti svedčiacich pre a proti väzbe

odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby, ani žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť

existenciu skutočného verejného záujmu v súčasnom štádiu trestného konania odôvodňujúce

výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody. Súdy rozhodovali o väzbe na základe

abstraktnej úvahy.“.

Ako špecializovaný trestný súd, tak i najvyšší súd pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 uznesením sp. zn. 35/2010

z 21. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 4. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom porušili

jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4

dohovoru, ako aj podľa .

Od doručenia žiadosti o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 prokurátorovi

24. novembra 2011 až do vydania uznesenia z 21. decembra 2011 uplynula doba 28 dní.

Od vydania uznesenia z 21. decembra 2011 Špecializovaným trestným súdom až do prijatia

uznesenia najvyššieho súdu zo 4. januára 2012 uplynula lehota 15 dní. Celková dĺžka

konania o tejto žiadosti o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 bola neprimerane dlhá,

pretože trvala 41 dní, čo nezodpovedá požiadavke konať urýchlene.

Uznesením sp. zn. 35/2012 z 23. januára 2012 v spojení s uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 1. februára 2012 a im predchádzajúcim postupom, ktorým sa

vyhovelo návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa

č. k. VII/1 Gv 54/09-453 z 9. januára 2012, bolo porušené právo sťažovateľa

na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6

ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 a zároveň bolo porušené právo podľa v spojení s

písm. a) a e) dohovoru a na bezplatnú pomoc tlmočníka.

V predmetnom konaní je „nesporné“, že sťažovateľovi bol doručený návrh

na predĺženie lehoty jeho väzby až na pojednávaní pred Špecializovaným trestným súdom

20. januára 2012 a následne mu nebol poskytnutá dostatočná lehota na jeho preštudovanie.

V dôsledku postupu súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci sa sťažovateľ nemal

možnosť riadne a včas oboznámiť s dôvodmi týkajúcimi sa predĺženia lehoty väzby,

nemohol tak spochybňovať, resp. vyvracať dôvodnosť podaného návrhu generálnej

prokuratúry, a tým ani namietať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že:

„1. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní

35/2010 a v konaní a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach

obvineného proti väzbe držaním obv. N. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto

sťažnosti z dôvodov podľa , , porušili jeho právo byť vo väzbe

len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas

konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5

, podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

2. Špecializovaný trestný súd Pezinok − pracovisko Banská Bystrica, uznesením

č. k. z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. z 03. 05. 2012,

porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú, alebo byť prepustený počas konania, právo na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5

v spojení s , podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

3. Špecializovaný trestný súd Pezinok pracovisko Banská Bystrica postupom

č. k. 35/2010 z 21. 12. 2011 a NS SR postupom a uznesením č. k.

z 04. 01. 2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 18. 11. 2011

porušili právo obvineného urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17

ods. 2, 5 v spojení s , podľa , ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

4. Generálna prokuratúra GP SR Úrad špeciálnej prokuratúry, č. VII/1 Gv 54/09-

543, Špecializovaný trestný súd č. k. 35/2010 postupom a uznesením z 23. 01. 2012

a postupom a uznesením NS SR č. z 01. 02. 2012 porušili právo

na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1, 4 v spojení s čl. 6

ods. 1, ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

a zároveň bolo porušené právo podľa v spojení s ,

dohovoru, na bezplatnú pomoc tlmočníka tým, že mu nebol v zákonnej

lehote doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a tento mu nebol preložený.

Zároveň žiadam Ústavný súd, aby uznesenie Špecializovaného trestného súdu

Pezinok − pracovisko Banská Bystrica, uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok

− pracovisko Banská Bystrica č. k. z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS

č. k. z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa neodkladne

prepustil na slobodu.

Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Špecializovaný trestný súd

Pezinok/ NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce

v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. Ing. M. Š., vedený

v Č. a. s., pobočka B. č. ú. ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom generálnej

prokuratúry v konaní sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uzneseniami Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. 35/2010 z 21. decembra 2011, sp. zn. 35/2010 z 23. januára 2012

a sp. zn. z 19. januára 2012, ako aj im predchádzajúcim postupom

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a označených rozhodnutí

Špecializovaného trestného súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd (v prípade

generálnej prokuratúry na preskúmanie jej postupu v namietanom konaní bol povolaný

Špecializovaný trestný súd), ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

2. K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. januára 2012 a sp. zn. z 1. februára 2012

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. januára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 20. januára 2012 a jeho obhajcovi

16. januára 2012. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2012 bolo

sťažovateľovi doručené 21. februára 2012 a jeho obhajcovi 17. februára 2012.

Ústavný súd už vyslovil, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných

podmienok na prijatie sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v , teda v lehote dvoch mesiacov

od kvalifikovanej právnej skutočnosti (, , ,

).

Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 26. júna 2012 a ústavnému

súdu doručená 27. júna 2009, t. j. zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia

uznesení najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. januára 2012 a sp. zn.

z 1. februára 2012 sťažovateľovi (20. januára 2012 a 21. februára 2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako

oneskorene podanú podľa .

3. K namietanému porušeniu , a 4 a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

(, a 4 a a dohovoru) pri rozhodovaní

všeobecného súdu o väzbe spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia

všeobecného súdu treba ratione materiae subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru

( a 5 ). Porušenie dohovoru neprichádza v takomto prípade do

úvahy, keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej.

Ustanovenie dohovoru ( a 5 ) je v prípadoch súdneho konania

o väzbe v pomere špeciality voči generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 46

ods. 1 a nasl. ; mutatis mutandis ).

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol v konaní zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, preto sťažovať sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

po jej predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. mája 2012

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že jeho väzba je nezákonná a trvá neprimerane

dlho napriek tomu, že nie sú dané žiadne konkrétne dôvody, ktoré by ju opodstatňovali.

V predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

keďže rozhodnutia o väzbe v jeho veci boli vydávané mechanicky, paušalizovane až

arbitrárne, všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov a neopierajú sa

o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný jej dôvod.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. z 3. mája 2012, čo sa týka dôvodov, len

odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 3. apríla 2012 a je

založené na abstraktnej úvahe bez toho, aby v ňom boli uvedené okolnosti svedčiace pre

a proti jeho väzbe.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením

sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012 bolo (okrem iného) rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

z dôvodov podľa a a zároveň týmto rozhodnutím

bolo rozhodnuté, že sa mu nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

neukladá. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd prvého stupňa konštatoval existenciu

dôvodov väzby aj po podaní obžaloby, a poukázal pritom na rozsiahlosť a náročnosť tejto

veci s cudzím prvkom, ktorej zistenie skutkového stavu si vyžaduje vykonanie rozsiahleho

dokazovania, čo má priamy vplyv nielen na dĺžku samotného trestného konania, ale

i na dĺžku väzby obvinených. Ďalej Špecializovaný trestný súd poukázal na skutočnosť, že

sťažovateľ je cudzí štátny príslušník, je stíhaný za obzvlášť závažné trestné činy, za ktoré

mu hrozí vysoký trest odňatia slobody (až na 25 rokov), a že na U. má rodinné aj majetkové

zázemie, a popritom skutočnosť, že má na Slovensku dlhodobý pobyt a podniká v spojení s

hrozbou uloženia vysokého trestu, nie je dostatočným dôvodom na vylúčenie hrozby úteku

pre účely vyhnutia sa trestnému stíhaniu, resp. trestu. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej

väzby podľa , Špecializovaný trestný súd vyslovil

názor, že hrozba pokračovania v páchaní trestnej činnosti vyplýva už zo samotného

charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný, ako aj z vykonaného dokazovania. Trestné

činy boli páchané zo zištnej pohnútky, a preto v danom štádiu trestného stíhania existuje

reálne obava z konania obvinených uvedeného v .

Záverom Špecializovaný trestný súd zdôraznil, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by

bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, ktorý spočíva

najmä v náležitom zistení trestného činu a spravodlivom potrestaní páchateľa.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2012,

ktorým rozhodol okrem iného aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 19. apríla 2012, vyplýva, že najvyšší súd dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. V uznesení konštatoval, že ide

o rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré je z hľadiska jeho obsahovej podstaty zhodné z jeho

predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2012,

ktorým najvyšší súd rozhodol o sťažnosti spoluobvinených sťažovateľa proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 35/2012 zo 4. apríla 2012, a z hľadiska názoru

na danosť väzobných dôvodov a nemožnosti nahradiť väzbu ide o rozhodnutie obsahovo

zhodné s uznesením sp. zn. z 3. apríla 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým Špecializovaný trestný súd zamietol jeho žiadosť

o prepustenie z väzby. Poukázal taktiež na skutočnosť, že ide o opakované rozhodnutie o tej

istej otázke v období od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, v ktorom sa v konaní vykonávali

len nedôkazné úkony. Poukázal na pretrvávanie podozrenia zo spáchania trestných činov,

skutočnosť, že v predmetnej veci došlo k podaniu obžaloby, a hrozbu vysokého trestu, ktoré

vo vzájomnej spojitosti zakladajú dôvod útekovej väzby. Vo vzťahu k dôvodom

preventívnej väzby podľa najvyšší súd poukázal

na to, že aj keď zadržaním obvinených a vznesením obvinenia proti nim bola ich aktivita

označená obžalobou za trestnú činnosť rozvrátená, s ohľadom na predpokladaný rozsah

a podobu trestnej činnosti je zrejmé, že existuje dôvodný predpoklad, že obvinení

sú spôsobilí „zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou

takého druhu, pre akú sú stíhaní“.

Medzi záruky, ktoré poskytuje dohovoru a a 5 ,

nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu

ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj právo osoby na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia

poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Knebl proti Českej

republike (rozsudok z 28. októbra 2010, č. 20157/05, § 68) konštatoval, že ak niektoré

relevantné dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe pretrvávali počas celej doby trvania

väzby a ak súčasne zákonnosť väzby bola predmetom viacnásobného prieskumu, nemožno

vnútroštátnym súdom vyčítať, že sa v textoch svojich rozhodnutí opakovali.

Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať

vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby

sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Nemožno totiž stanoviť

abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby, pretože tie sú vždy

podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody

boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad Európsky súd pre ľudské práva považoval

za primeranú dĺžku väzby trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok

z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der

Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).

V namietanom prípade väzba sťažovateľa plynie od 12. apríla 2010, a pokiaľ ide

o dôvod útekovej väzby podľa , túto najvyšší súd aj

v súčasnom štádiu trestného konania (odvolávajúc sa aj na skoršie rozhodnutia v tejto veci)

odôvodnil hlavne charakterom a závažnosťou trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí

prísny trest, z čoho vyvodil dôvodný predpoklad, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník

majúci majetkové a rodinné väzby v domovskej krajine by mohol ujsť, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu a prípadnému postihu za protiprávnu činnosť. Aj v už spomínanej veci

Knebl proti Českej republike Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že v danom

prípade hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok

kontaktov na to, aby mu uľahčili útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo

z úteku mohlo v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo

toto nebezpečenstvo zaniknúť úplne.

Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, túto najvyšší súd odôvodnil dôkaznou

situáciou a z toho plynúcou obavou, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej

činnosti obdobného charakteru, a dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale

dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd namietané

uznesenie sp. zn. z 3. mája 2012, pokiaľ ide o danosť väzobných dôvodov,

odôvodnil stručne, ale ich podstatu vystihol. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva,

ktoré okolnosti považoval za také, ktoré odôvodňovali opodstatnenosť útekovej väzby

a preventívnej väzby.

S poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. mája 2012 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 a čl. 5

dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17

ods. 1 a 5 , ako aj práv podľa , 3 a 4

dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaniach sp. zn. 35/2010,

sp. zn. a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

proti väzbe (výrok prvý sťažovateľom navrhovaného petitu)

Sťažovateľom špecifikovaný petit rozhodnutia v jeho prvom výroku možno

s ohľadom na požiadavku obsiahnutú v

označiť za neurčitý, a preto sa nemohol stať predmetom prieskumu pred ústavným súdom

v konaní o tejto sťažnosti.

6. Záver

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012