Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 504/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S., T., zastúpenej advokátom Mgr. M. U., T., pre namietané

porušenie a , základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím predsedníčky

školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v

Trenčíne č. k. -35 z 29. novembra 2011, postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012

doručená sťažnosť S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. U., T.,

pre namietané porušenie a (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, postupom a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -35 z 29. novembra

2011, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 18. apríla 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Mgr. E. H., zamestnanec Š., T. - predsedníčka školskej maturitnej komisie u

sťažovateľa pre školský rok 2010/2011 /Ďalej len „žalovaná“/ svojím rozhodnutím zo dňa

30. 5. 2011 doručeným žalovanému dňa 31. 5. 2011 rozhodla, že neumožnila fyzickým

osobám štúdia jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej vykonania, vykonanie

ústnej formy maturitnej skúšky v dňoch 30. 5.-3. 6. 2011.

Rozhodnutie žalovanej i keď ako fyzickej osoby, je v tomto prípade rozhodnutím

správneho orgánu, orgánu verejnej moci.

Žalovaná neuviedla, ktoré fyzické osoby štúdia jednotlivých predmetov nesplnili

podmienky vykonania maturitnej skúšky, teda sa jedná o nevykonateľné rozhodnutie.

Žalovaná v rozhodnutí, ani inak neuviedla, aké konkrétne nedostatky zistila pri ňou

vykonanej kontrole pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky.

Žalovaná neuviedla ktoré ustanovenie záväzných predpisov jej umožňuje napadnuté

konania a v zmysle plnenie, ktorých povinností a oprávnení rozhodla, podľa akých

všeobecnej záväzných platných predpisov postupovala, ktoré všeobecne záväzné platné

predpisy boli zo strany školy a porušené.

Žalovaná nevenovala dôkladnú pozornosť materiálom, ktoré jej boli predložené a tak

nezistila potrebné skutočnosti, ktoré sa maturitných skúšok týkali. Žalovaná mala podľa jej

vyjadrení skontrolovať dokumentáciu uchádzačov štúdia jednotlivých predmetov o niekoľko

tisíc stranách v priebehu asi 3 hodín, čo nepokladáme za reálnu skutočnosť.

Žalovaná konala na základe priamych pokynov pracovníkov Školského inšpekčného

centra Trenčín, o čom vedenie školy na začiatku ústnych maturitných skúšok informovala.

Informovala vedenie školy aj o tom, že s otvorením ústnej časti maturitnej skúšky počká až

do príchodu riaditeľky školského inšpekčného centra T., i keď podľa dekrétu následná

inšpekcia v škole bola vypísaná len 30. 05. 2011 ráno.

Žalovaná svoje zistenia a závery nekonzultovala s ostatnými členmi školskej

maturitnej komisie, ani nepožiadala o vyjadrenie ich stanoviska k danej problematike...

Platná legislatíva neumožňuje zrušiť, zastaviť maturitné skúšky, žalovaná neuvádza

v zmysle akého predpisu neumožnila fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov

vykonanie ústnej formy maturitnej skúšky v dňoch 30. 5.-3. 6. 2011, ktorí nesplnili

podmienky jej vykonania.

Sťažovateľ podal vo veci žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného:

Mgr. E. H. - predsedu školskej maturitnej komisie a to Nepripustenie fyzických osôb štúdia

jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok

zo dňa 30. 5. 2011 na Krajský súd v Trenčíne, ktorý uznesením č. k. zo dňa 29.

11. 2011 konanie zastavil, proti čomu podal sťažovateľ odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý

napadnuté uznesenie o zastavení konania potvrdil uznesením č. k. zo dňa 18.

4. 2012, ale z iných dôvodov ako Krajský súd.

Najvyšší súd SR zastavenie konania odôvodnil právnym názorom, že konanie

žalovanej nie je rozhodnutím, ale zásahom orgánu verejnej správy. V posúdení tejto otázky

tkvie dôvod podania našej ústavnej sťažnosti proti napadnutým rozhodnutiam. Podľa nášho

názoru je možné v zmysle ustálenej judikatúry slovenských i európskych najvyšších súdov

považovať oznámenie žalovanej o nepripustení uchádzačov štúdia k maturitnej skúške

za rozhodnutie preskúmateľné súdom a za prejav vôle orgánu verejnej moci, ktorý mení,

zrušuje práva a povinnosti sťažovateľa. Na koľko sa jedná o konanie sui generis, ktoré nie

je v príslušných právnych predpisoch /predpisoch upravujúcich ukončovanie

stredoškolského štúdia/jednoznačne vymedzené, v prípadoch ako je tento neostáva

sťažovateľovi iná možnosť ako sa obrátiť s návrhom na ochranu pred rozhodnutím orgánu

verejnej moci na súd. Podľa nášho názoru žalovaná jednoznačne vo veci nepripustenia

uchádzačov k maturitnej skúške prijala rozhodnutie, ktoré následne v písomnej forme

doručila sťažovateľovi /Oznámenie o nepripustení uchádzačov k maturitnej skúške zo dňa

30.5. 2011/. Porušenie uvedených ústavných práv sťažovateľa vidíme v tom, že orgán

verejnej moci konal nad rámec práv priznaných mu zákonom, ale najmä v tom, že konajúce

súdy/i keď každý z rôznych dôvodov, čo tiež preukazuje zložitosť problematiky a nejasnosť

súvisiacich predpisov/ porušili rozhodnutiami, ktorými zastavili konanie, ústavné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu a odopreli mu možnosť konať, brániť svoje práva pred

súdom. V konaní malo byť rozhodnutie žalovanej preskúmané v merite veci, pričom

konajúce súdy svojim formalizmom a nesprávnym výkladom porušili právo sťažovateľa

na súdnu ochranu v špecifickej veci dotýkajúcej sa množstva uchádzačov o maturitnú

skúšku. Napadnuté oznámenie o nepripustení k maturitnej skúške považujeme

za rozhodnutie žalovanej, nie za zásah, nakoľko len rozhodnutie žalovanej by mohlo

spôsobiť následky nepripustenia uchádzačov k maturitnej skúške a k jej nevykonaniu /i keď

nezákonne/.

Poukazujeme na nasledovné skutočnosti, ktoré sú tiež dôvodom podania sťažnosti

a síce , že konanie žalovanej- konanie a rozhodovanie predsedu školskej maturitnej komisie

je špecifickým konaním, nemajúcim snáď v našom právnom poriadku žiadnu obdobu,

otázkou ostáva či sa jedná o postup žalovanej.

Sťažovateľ som presvedčený, že výklad uvedených predpisov tak, ako ho podávajú

Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR je nesprávny a ich rozhodnutia sú nesprávne,

nespravodlivé a porušujú naše uvedené práva...»

Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 30. júla 2012, kde sa uvádza:

«... Napadnutým konaním konajúcich súdov - uznesenia Najvyššieho súdu SR bolo,

okrem už spomenutých práv sťažovateľa, porušené právo na súdnu ochranu uvedené

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - právo

na spravodlivé súdne konanie. Zároveň podľa nášho názoru sa konajúce súdy

v napadnutých rozhodnutiach nedostatočne vysporiadali s dôvodmi zastavenia konania,

kedy Najvyšší súd SR konštatuje, že vyhovením žalobe žalobkyne mohlo byť iba zrušenie

listu žalovanej, ktoré by neprinieslo žiadnu ochranu žalobkyni. Toto tvrdenie nie je

pravdivé, nakoľko zrušenie uvedeného rozhodnutia /sama žalovaná ho v Správe priloženej

k žalobe označuje za rozhodnutie Školskej maturitnej komisie o zastavení konania UFIČ MS

všetkým uchádzačom štúdia jednotlivých predmetov/ by umožnilo uchádzačom maturovať

v náhradnom termíne, kdežto zrušenie zásahu, teda jednorázového aktu žalovanej

do minulosti by neprinieslo žiadnu nápravu vo veci.

Myslíme si teda, že prílišný formalizmus konajúcich súdov a nedostatočné vysvetlenie

veci a vysporiadanie sa s tak zložitou problematikou, ktorá naviac nie je riadne zákonne

upravená zapríčinili porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu, kedy i tu došlo

k prvkom autoritárstva v konaní - pri porušení formálneho postupu štátneho orgánu sa

takéto konanie sanuje všeobecným rozhodnutím s poukazom na obsah konania, miesto

zrušenia rozhodnutia pre procesné nedostatky /nedodržanie zákona o postupe predsedníčky

maturitnej komisie/, ale na sťažovateľa sa kladie povinnosť postupovať bezchybne

vo veciach neupravených zákonom, na ktoré pritom majú i súdy vyššieho stupňa rôzny

názor. Nedostatočné vysvetlenie prečo nie je postup žalovanej rozhodnutím tiež je

porušením páva na súdnu ochranu...»

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím predsedníčky školskej maturitnej komisie

E. H. z 30. mája 2011 postupom a uznesením krajského súdu č. k. -35 z 29.

novembra 2011 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla

2012 boli porušené základné práva podľa a a základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že E. H. neumožnila

fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej konania, t. j.

vykonanie ústnej formy maturitnej skúšky v dňoch 30. mája 2011 až 3. júna 2011, a krajský

súd a najvyšší súd porušili základné práva sťažovateľky tým, že nesprávne interpretovali a

nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia v otázke, prečo zásah E. H. z 30. mája 2011

nemá povahu rozhodnutia, pričom konanie o návrhu sťažovateľky na preskúmanie

„rozhodnutia žalovanej E. H. – nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov

k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok z 30. mája 2011“ v rámci

správneho súdnictva bolo zastavené podľa jej názoru v rozpore s a dohovorom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním z 30. júla 2012

žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva S., T., upravené v čl. 12 ods. l - rovnosť v právach a rovnosť

pred zákonom, čl. 13 ods. 1 - zákaz ukladania povinností nad rámec zákona, čl. 46 ods. 1,

ods. 2 -právo na súdnu ochranu, - rovnosť účastníkov konania

Slovenskej republiky, v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd – právo na spravodlivé súdne konanie, postupom, konaním a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 18. 4. 2012 a postupom, konaním

a uznesením Krajského súdu Trenčíne č. k. zo dňa 29. 11. 2011, rozhodnutím

predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. zo dňa 30. 5. 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 18. 4.

2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia vo výške

254,88 EUR.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základných práv rozhodnutím predsedníčky školskej maturitnej

komisie E. H. z 30. mája 2011, podľa ustanovenia

skúmal, či v danom prípade nejde o neprípustnosť.

Podľa ustanovenia sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pripomína, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v časti, v ktorej

sťažovateľka namieta porušenie základných práv rozhodnutím predsedníčky školskej

maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich

označených základných práv návrhom v rámci správneho súdnictva v konaní o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Práve využitím tohto právneho prostriedku

mohla docieliť nápravu, pretože ako vyplýva z dikcie § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Keďže sťažovateľka takýto právny prostriedok na ochranu svojho základného práva

nevyužila, s poukazom na ustanovenie ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.

2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. -35 z 29. novembra 2011,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnuté uznesenie preskúmal v odvolacom

konaní a uznesením sp. zn. z 18. apríla 2012 potvrdil uznesenie krajského

súdu č. k. -35 z 29. novembra 2011. V tejto časti ústavný súd sťažnosť

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012, podľa ustanovenia skúmal, či

v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľka postup a namietané

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 za ústavne

nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne a nedostatočne

odôvodnil, prečo zásah predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011

nepovažuje za rozhodnutie. Podľa názoru sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu je

nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd preskúmal postup a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade

najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. -35

z 29. novembra 2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia, prečo v rámci odvolacieho konania potvrdil uznesenie krajského súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 18. apríla

2012 okrem iného uviedol:

«... Posúdiac návrh na začatie konania podaný žalobkyňou podľa jeho obsahu (§ 41

ods. 2 O. s .p.), najmä so zreteľom na žalobný petit, ktorým žiadala zrušiť rozhodnutie

žalovanej, odvolací súd vyhodnotil toto podanie ako žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia (ako bolo nakoniec aj označené) podľa druhej hlavy piatej časti

Všeobecné vymedzenie predmetu konania podľa druhej hlavy piatej časti

ustanovuje § 244 ods. 3, podľa ktorého musí ísť o také rozhodnutia orgánov verejnej

správy, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo

právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Ďalšími podmienkami súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu

na základe žaloby je, že osoba, ktorá sa žalobou domáha súdnej ochrany, musela byť

rozhodnutím na svojich právach ukrátená ( ), musí ísť o právoplatné

rozhodnutie správneho orgánu po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa

preň pripúšťajú, ibaže takých niet ( a ) a napokon napadnuté

rozhodnutie nesmie spadať pod niektorý z prípadov, ktorých preskúmanie je zákonom

vylúčené ( ).

Rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmavané v správnom súdnictve v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti je svojou povahou individuálnym správnym aktom,

ktorým sa konkrétnemu adresátovi autoritatívne určil obsah jeho verejných subjektívnych

práv a povinností tak, že takýmto určením bol vo svojom právnom postavení subjektívne

dotknutý. Takéto rozhodnutie ani nemuselo byť vydané procesným postupom, na ktorý by sa

výslovne alebo aspoň subsidiárne vzťahoval o správnom konaní

(Správny poriadok), a v zásade ani nemusí mať formálne náležitosti rozhodnutia podľa § 47

Správneho poriadku. Ochrana poskytovaná správnym súdnictvom by bola iba iluzórnou,

keby sám orgán verejnej správy tým, že svoje rozhodnutie prípadne vydá bez formálnych

náležitostí zodpovedajúcich správnemu poriadku, vedel dosiahnuť, že proti takémuto

rozhodnutiu sa ukrátená fyzická alebo právnická osoba nebude vedieť domôcť ochrany pred

súdom, ktorá je garantovaná v článku 46 ods. 2 . Preto sa

za spôsobilý predmet súdneho prieskumu považujú aj povolenia alebo aj listy s charakterom

rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právno-aplikačné akty

správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho poriadku (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 25. 8. 2011).

Podľa Najvyššieho súdu je nutné pojem rozhodnutia na účely možnosti jeho

preskúmavania v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p, vykladať predovšetkým

materiálne, t. j. podľa toho, či z obsahu aktu orgánu verejnej správy vyplýva, že ide

o rozhodnutie vo vyššie naznačených intenciách, a či by vyhovením žalobe - ktorým je

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti vždy zrušenie napadnutého rozhodnutia -

bola poskytnutá efektívna ochrana dotknutému subjektívnemu právu žalobcu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa v podanej žalobe označila ako

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (čo je aj nutnou náležitosťou žaloby podľa § 249

ods. 2 ) rozhodnutie „Mgr. E. H. - predsedu školskej maturitnej komisie a to

Nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej

formy internej časti maturitných skúšok zo dňa 30. 5. 2011“, ktoré bolo doručené žalobkyni

dňa 31. 5. 2011. Petitom žaloby sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej „a

to Nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej

formy internej časti maturitných skúšok zo dňa 30. 5. 2011“.

Na výzvu krajského súdu z 20. 10. 2011, aby žalobkyňa doručila súdu napadnuté

rozhodnutie, boli predložené podaním z 28. 10. 2011 jednak písomnosť podpísaná

žalovanou a označená ako nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S.

T. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok datovaná dňom 30. 5. 2011, a

jednak písomnosť podpísaná žalovanou a označená ako „SPRÁVA ÚFIČ MS ZO DŇA 30.

5. 2011.“. Obe tieto písomnosti boli pripojené žalobkyňou už k žalobe.

Na základe posúdenia žaloby podľa jej obsahu odvolací súd považuje za nepochybné,

že žalobkyňa napádala svojou žalobou ako rozhodnutie žalovanej písomnosť datovanú

30. 5. 2011, adresovanú zriaďovateľke žalobkyne a označenú ako „Nepripustenie fyzických

osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej formy internej časti

maturitných skúšok“. Keď žalobkyňa na strane 1 žaloby z ňou napadnutého rozhodnutia

cituje, uvádza časť vety, podľa ktorej žalovaná „neumožnila fyzickým osobám štúdia

jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej vykonania, vykonanie ústnej formy

maturitnej skúšky v dňoch 30. 5.-3. 6. 2011“, čo zodpovedá vete z druhého odseku uvedenej

písomnosti žalovanej, i keď s mierne pozmeneným slovosledom. Nebolo preto správne, ak

krajský súd na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza, že žaloba

smeruje proti správe, ktorá je výsledkom kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej

skúšky, ktorú vypracovala žalovaná ako predsedníčka maturitnej komisie. Tento dokument,

označený ako „SPRAVA Z ÚFIČ MS ZO DŇA 30. 5. 2011“, zjavne nebol súčasťou tej

písomnosti žalovanej, ktorú žalobkyňa označila ako napadnuté rozhodnutie a ktorú aj

žiadala zrušiť v žalobnom petite.

Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáha svojou žalobou zrušenia písomnosti,

ktorou žalovaná oznámila zriaďovateľke žalobkyne, že bola dňa 15. 5. 2011 menovaná

prednostom Krajského školského úradu v Trenčíne do funkcie predsedníčky školskej

maturitnej komisie pre maturitné skúšky prebiehajúce na žalobkyni na obdobie od 1. 3.

2011 do 28. 2. 2012. Ďalej žalovaná oznámila žalobkyni, že na základe zistení Školského

inšpekčného centra Trenčín a žalovanou vykonanej kontroly pripravenosti a organizácie

maturitnej skúšky žalovaná neumožnila vykonanie ústnej formy internej časti maturitnej

skúšky v dňoch 30. 5. až 3. 6. 2011 fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov, ktorí

nesplnili podmienky jej vykonania. Zriaďovateľke žalobkyne bola táto písomnosť doručená

dňa 31. 5. 2011.

To, čo žalobkyňa svojou žalobou napáda a žiada zrušiť, je svojou povahou list

-oznámenie žalovanej žalobkyni o „neumožnení“ vykonania ústnej formy internej časti

maturitnej skúšky bližšie neurčeným fyzickým osobám, ktoré nesplnili podmienky jej

vykonania. Postup žalovanej, ktorým sa toto „neumožnenie“ realizovalo, vyplýva zo Správy

priloženej k žalobe, v ktorej žalovaná uviedla o udalostiach dňa 30. 5. 2011: „Po dohode

s prednostom KŠÚ a ŠŠI som zvolala školskú maturitnú komisiu (ŠMK) a vedenie školy.

Pani zriaďovateľka sa na stretnutie nedostavila. Zasadnutie ŠMK sa konalo asi o 14,00

hod. za prítomnosti riaditeľky školy, právneho zástupcu školy a ŠŠI. Všetkých zúčastnených

som informovala so zistenými nedostatkami v predloženej dokumentácii osôb ŠJP...

Nevykonaním komisionálnej skúšky z 2. cudzieho jazyka uchádzači ŠPJ nesplnili podmienku

na to, aby mohli konať internú časť maturitnej skúšky. Na základe týchto zistených

skutočností som dňa 30. 5. 2011 zastavila konanie ÚFJČ MŠ všetkým 158 uchádzačom ŠJP.

Pani riaditeľku aj pani zriaďovateľku, ktorú som tiež informovala o rozhodnutí ŠMK, som

požiadala, aby informovali o rozhodnutí ŠMK všetkých uchádzačov ŠJP... Písomné

vyjadrenie k neumožneniu konať ÚFIČ MS uchádzačom ŠJP som dňa 31. 5. 2011 odovzdala

pani zriaďovateľke Ch. aj pani riaditeľke R.“

Odvolací súd posúdil, že písomnosť, ktorú žalobkyňa žiada zrušiť, nemá povahu

rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilým predmetom prieskumu správneho súdu na základe

žaloby v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Tejto písomnosti chýba

autoritatívnosť určenia obsahu konkrétnych verejných subjektívnych práv a povinností

žalobkyne; žalovaná listom len dodatočne oznamuje svoj postup spočívajúci v neumožnení

vykonania ústnej formy internej časti maturitnej skúšky bližšie neurčeným fyzickým osobám.

Samotný list žalobkyne nepredstavoval vrchnostenský akt aplikácie práva s nepriaznivým

dosahom na právne postavenie žalovanej, ale notifikáciu uskutočneného zásahu, ktorým

žalobkyňa prípadne mohla byť dotknutá. Konanie žalovanej, ktoré mohlo žalobkyňu

zasiahnuť, malo povahu faktickej aktivity, činnosti, ktorej výsledok nebol pretavený

do podoby rozhodnutia na účely druhej hlavy piatej časti V tejto súvislosti možno

dodať, že žalobkyňa, podľa názoru odvolacieho súdu, nie celkom jasne a konkrétne uviedla,

na akých právach bola konaním žalovanej ukrátená - v žalobe tvrdí, že bolo porušené právo

žalobkyne a jej študentov na právnu istotu a rovnosť všetkých pred zákonom.

Pokiaľ ide o pojem „ďalšie rozhodnutia“ v vete prvej , pod ktorý

podľa žalobkyne spadá aj „rozhodnutie“ žalovanej, týmto pojmom zákonodarca rozšíril

množinu preskúmavaných rozhodnutí (okrem rozhodnutí vydaných v správnom konaní),

za podmienky, že zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti fyzických alebo

právnických osôb alebo ktorými môžu byť tieto práva a povinnosti priamo dotknuté. Túto

podmienku, ktorá je výrazom autoritatívnosti a konkrétnosti rozhodnutia, však list

žalovanej, označený žalobkyňou ako napadnuté rozhodnutie, nespĺňa.

Účelom správneho súdnictva je ochrana subjektívnych práv fyzických osôb

a právnických osôb pred neprimeranou či svojvoľnou činnosťou správnych orgánov. Táto

ochrana, ako každá súdna ochrana, má byť poskytovaná tak, aby bola efektívna.

Právna úprava správneho súdnictva na rozdiel od konania v občianskoprávnych

veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov a druhov konaní.

Z ustanovení , upravujúcich spôsob rozhodovania správneho súdu

v prvom stupni, vyplýva, že súd buď žalobu zamietne, a to vtedy, ak rozhodnutie a postup

správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom (ods. 1), alebo napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa zruší a vec vráti správnemu orgánu na ďalšie konanie, v prípadoch taxatívne

ustanovených zákonom (ods. 2 a 3), výnimočne vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 O. s.

p. môže súd rozhodnúť vo veci samej ( ). Iným spôsobom správny súd

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti nemôže meritórne rozhodnúť.

Vyhovením žalobe žalobkyne by mohlo byť iba „zrušenie“ listu žalovanej

oznamujúceho, že žalovaná nepripustila viaceré fyzické osoby k vykonaniu ústnej časti

internej formy maturitnej skúšky. Takýmto rozsudkom by sa žalobkyni neposkytla žiadna

účinná ochrana, keďže „zrušenie“ oznámenia zásahu žalovanej by sa samotného zásahu

spočívajúceho v nepripustení osôb k maturitnej skúške, ktorý tomuto oznámeniu

predchádzal, nijako nedotklo. V správnom súdnictve sa nerozhoduje o žalobách preto, aby

bola pre žalobcu výrokom rozsudku učinená len morálna satisfakcia spočívajúca

v potvrdení, že konanie správneho orgánu bolo prípadne nezákonné. Na základe uvedeného

sa žalobkyňa zvoleným právnym prostriedkom domáhala súdnej ochrany právne neúčinným

spôsobom a bezúčelne.

To však, samozrejme, neznamená, že „konanie žalovanej nie je preskúmateľné

žiadnym orgánom“, ako sa obáva žalobkyňa vo svojom odvolaní. V správnom súdnictve je

preskúmateľné i také konanie či nekonanie správnych orgánov, ktoré nemá charakter

rozhodnutia preskúmavaného podľa druhej hlavy piatej časti . Prostriedky, ktorými

sa tento súdny prieskum a jeho jednotlivé druhy iniciujú, však majú inú povahu a obsah

a riadia sa čiastočne odlišnými procesnými pravidlami než žaloba o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

Podľa vety prvej súdy v správnom súdnictve konajú aj o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zakotvuje

piata hlava piatej časti ().

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti

nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať

ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Súdne konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je

zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva

navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny

predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý by vznikol protiprávnym konaním,

prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. pojem „zásah“

nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z ustanovenia § 250v ods. 1 však

vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej

moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje

za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti

subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu

verejnej správy alebo v jeho činnosti, pokyne, prípadne nečinnosti. Cieľom ochrany podľa

je ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa

fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Procesná náročnosť konaní v správnom súdnictve je vyvažovaná tým, že vo väčšine

prípadov zákon vyžaduje povinné zastúpenie žalobcu advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; povinné

zastúpenie advokátom sa s taxatívne určenými výnimkami vyžaduje v konaní podľa druhej,

štvrtej i piatej hlavy piatej časti (, , ).

Odvolací súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou interpretovať v správnom

súdnictve každý návrh na začatie konania tak, aby bol navrhovateľ v konečnom dôsledku

úspešný. Posúdiac návrh na začatie konania podaný žalobkyňou podľa jeho obsahu, ako aj

podľa opakovane prejavenej vôle žalobkyne považovať toto podanie za žalobu podľa druhej

hlavy piatej časti , správny súd (ani krajský súd, ani Najvyšší súd) nemohol

vyhodnotiť žalobu žalobkyne ako návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy podľa Predmet súdneho konania určuje žalobca; v správnom

súdnictve s povinným zastúpením advokátom sa pritom očakáva kvalifikovanosť tohto

určenia spojená s výberom vhodného druhu konania v rámci správneho súdnictva. Súd

nemôže prekročiť petit žaloby ( ) a keď žalobkyňa žiadala zrušiť

„rozhodnutie“, súd nebol oprávnený, aby žalovanej uložil povinnosti v zmysle § 250v ods. 4

. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že i v prípade, keby sa žalobkyňa svojou

žalobou domáhala namiesto zrušenia listu žalovanej ochrany pred nezákonným zásahom

spočívajúcim v nepripustení osôb k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitnej skúšky,

musel by súd konanie zastaviť pre oneskorenosť podania návrhu (§ 250v ods. 3 druhá veta v

spojení s a ).

Konanie podľa druhej hlavy piatej časti je konaním so zákonom limitovaným

predmetom (preskúmava sa v ňom vždy rozhodnutie a postup správneho orgánu) a pretože

žalobkyňa označila ako napadnuté rozhodnutie správneho orgánu list, ktorý povahu

rozhodnutia nemá, nie je splnená podmienka konania, aby konanie malo spôsobilý predmet

zodpovedajúci zákonnej úprave. Nedostatok tejto podmienky je neodstrániteľný, preto bol

daný dôvod na zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 prvej vety v spojení

s Krajský súd síce konanie zastavil v dôsledku aplikácie nesprávneho

procesnoprávneho ustanovenia ( ), to však samo nemalo vplyv na

vecnú správnosť výroku napadnutého uznesenia. Neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, o aký ide v tejto veci, by musel viesť k zastaveniu konania v ktoromkoľvek štádiu (§

103 ). Konanie podľa druhej hlavy piatej časti sa s poukazom na ods.

3 zastavuje preto, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom preskúmavania súdom, vtedy, ak sa žalobou síce napáda rozhodnutie (čo nie je

prípad prejednávanej veci), avšak také, ktoré vylučuje zo súdneho prieskumu zákon. Ak

žaloba smeruje proti aktu správneho orgánu, ktorý ani charakter rozhodnutia nemá, tým

skôr (argumentum a minori ad maius) treba konanie o nej zastaviť. Z uvedených dôvodov

Najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219

..»

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil uznesenie

krajského súdu č. k. -35 z 29. novembra 2011, pričom jeho závery možno

považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd

v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľky, najmä pokiaľ ide

o skutočnosť, prečo zásah predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011

nepovažuje za rozhodnutie. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4

Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 neporušuje základné práva sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1,

, a 2, a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla

2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ,

, , ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti,

v ktorej namietala porušenie svojich základných práv postupom a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. apríla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012