Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 525/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Ľ., H., ktorú zastupuje advokát JUDr. V. P., H., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 , ako aj práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

z 13. júla 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné

č. k. -258 z 2. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. Ľ. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. B. Ľ. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 , ako aj práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 13. júla 2012 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -258

z 2. mája 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o náhradu za nútené obmedzenia užívania

nehnuteľnosti vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . V merite veci

rozhodol okresný súd rozsudkom z 2. mája 2011, ktorým žalobu proti žalovanej v 1. rade

zamietol a zastavil konanie proti žalovanej v 2. rade. Súčasne uložil sťažovateľke povinnosť

uhradiť žalovanej v 1. rade (t. j. obci B., pozn.) trovy právneho zastúpenia vo výške

1 348,71 € a žalovanej v 2. rade (t. j. V., a. s., závod H., pozn.) časť trov znaleckého

dokazovania vo výške 70 €. O odvolaniach sťažovateľky z 10. mája 2011 a 30. júna 2011

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. , z 13. júla 2012,

ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku proti žalovanej v 1. rade, zmenil výrok

proti žalovanej v 2. rade tak, že žalobu proti nej zamietol. Súčasne rozhodol o trovách

konania, a to vo výške stanovenej prvostupňovým súdom zvýšenej o náhradu trov štátu vo

výške 20 €.

3. Sťažovateľka uviedla, že „V danom prípade som len bránila svoje zákonné

vlastnícke právo k nehnuteľnosti proti tým, ktorí doňho neoprávnene zasiahli. Súdy

v rozpore so zákonmi, a Európskym dohovorom o ľudských

právach rozhodli nezákonne, neposkytli mi právnu ochranu môjho vlastníctva, čím mi

vznikla materiálna, morálna a nemajetková ujma...“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Na svoje závery a tvrdenia prvostupňový súd

nevykonal dôkazy a druhostupňový súd sa s týmto stotožnil. Prvostupňový súd svojim

postupom porušil dispozičnú zásadu tým, že v priebehu konania mnou podanú zmenu petitu

žaloby nepripustil. Nakoľko rozhodnutie súdu druhého stupňa nebolo presvedčivo

odôvodnené a vyložené, tvrdím, že súd rozhodol celkom formalistický, svojvoľne

a arbitrárne...

... je predmetné rozhodnutie Krajského súdu... založené na nesprávnom právnom

posúdení veci...

Ja ako sťažovateľka som sa nemohla k úvahám resp. k dôvodom rozhodnutia

Krajského súdu... vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože odvolací súd vec

prerokoval bez nariadenia pojednávania, preto ani súdy nemali možnosť posúdiť resp.

vysporiadať sa s mojimi argumentmi.

Týmto postupom odvolacieho súdu sa mi odňala možnosť konať pred súdom, t. j.

odňala sa mi možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých Krajský súd...

založil svoje rozhodnutia v 1. výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

a 2. výroku, ktorým zmenil rozsudok, a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri

svojom rozhodnutí vychádzal prvostupňový súd.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Rozsudkom

Krajského súdu... č. k. , zo dňa 13. júla 2012 v nadväznosti

na rozsudok Okresného súdu... č. k. -258 zo dňa 2. mája 2011 došlo

k porušeniu sťažovateľkinho práva na súdnu a inú ochranu v zmysle ...,

práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru...

a v súvislosti s tým, aj práva na nerušenú držbu majetku v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1

Európskeho dohovoru... a , 4 .“

Súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „vo výške 10 000 €“ a úhradu trov

konania „v sume 269,58 €“.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1

dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok.

9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 2. mája 2011, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. , a jeho rozsudkom z 13. júla 2012 boli porušené

jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok

z 2. mája 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup

v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaniach proti nemu rozhodol krajský súd ako súd

odvolací rozsudkom sp. zn. , z 13. júla 2012. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. ,

z 13. júla 2012, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta

porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom,

ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj

s právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež

bod 4).

II.A

K namietanému porušeniu a dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. , z 13. júla 2012 sú zlučiteľné s označeným

článkom , resp. dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd po uvedení priebehu a výsledku konania prvostupňového súdu

oboznámil podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky, a to že „Proti rozsudku podala

odvolanie v celom rozsahu žalobkyňa s odôvodnením, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trvala na tom, že nehnuteľnosť

nadobúdala ako stavebný pozemok, na ktorom neboli zriadené ťarchy v prospech žalovanej

v 1. rade, ani v 2. rade. Okrem súhlasu p. J. M. (jej právneho predchodcu) na vstup na

pozemky pri výstavbe neexistuje žiadna dohoda, na vybudovanie trasy cez pozemky.

Zdôraznila, že ani žalované v 1. a 2. rade nevedeli vyznačiť trasu vodovodu a kanalizácie,

ktorá, ako bolo preukázané geometrickým plánom, prechádza uprostred parciel C-KN

385/1, 385/2, 386, a tým ju obmedzuje vo výstavbe a pod... V jej prospech svedčí dôkaz

Zmluva o výkone správy majetku obce zo dňa 17. 04. 2009, ktorá bola uzatvorená

v priebehu konania a kolaudácia stavby, keďže vtedy vzniklo nútené obmedzenie užívania

nehnuteľnosti podľa Od 19. 2. 2007, kedy bola uzatvorená

dohoda o povolení vstupu a pokračovaní vy výstavbe, do 19. 2. 2008 uplynul 1 rok, preto

žaloba bola podaná do šiestich mesiacov. Dôvod na zamietnutie žaloby pre premlčanie

preto nepovažovala za zákonný. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v podaní zo dňa 2. 6. 2010

súdu oznámila, že z odborného vyjadrenia žalovanej v 2. rade vyplýva, že inžinierske siete

na par. č. 385/1 a 386 k. ú. B. sa nachádzajú v správe a prevádzkovej údržbe V., a. s. K.,

teda nie je zrejmé, prečo bolo konanie voči žalovanej v 2. rade zastavené. Z uvedených

dôvodov žiadala odvolateľka zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie

alebo zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť v zmysle petitu“, a stanovisko žalovanej v 1. rade,

ktorá sa «vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa a

žiadala ho potvrdiť. Uviedla, že žalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľností parc. č. 385 a

386, kat. úz. B. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17. 3. 2003, na ktorej je vlastnoručný

podpis matky žalobkyne pani B. V., ktorá k tomuto úkonu bola splnomocnená bývalým

vlastníkom nehnuteľností. V tejto kúpnej zmluve sa v čl. V doslovne uvádza, že „Kupujúca

sa so stavom nehnuteľnosti oboznámila na mieste samom.“. Žalovaná v 1. rade mala za to,

že názor prvostupňového súdu o právnej kvalifikácii nároku žalobkyne v 1. rade bol

správny.».

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: «Odvolací súd prejednal podané

odvolanie bez nariadenia pojednávania. Postupoval tak v zmysle ust. .

Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu zodpovedajúco

ust. a . Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3

. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých

nebol oprávnený, ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by

boli len prípadné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie

sú spôsobilé privodiť zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na náhradu za nútené obmedzenie

užívania nehnuteľnosti podľa o verejných vodovodoch

a kanalizáciách.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že cez parcely žalobkyne

prechádza verejná kanalizácia, ktorá je vo vlastníctve žalovanej v 1. rade, a ktorá je

zároveň aj jej prevádzkovateľom s povinnosťou v zmysle § 18 ods. 1 písm. a) zákona

o verejných vodovodoch prevádzkovať verejnú kanalizáciu v súlade s osobitnými predpismi.

Žalovaná v 1. rade tak vykonáva zákonom uloženú povinnosť s tým, že zároveň zasahuje

do vlastníckeho práva žalobkyne.

Z notárskej zápisnice zo dňa 17. 3. 2003 (č. l. 75 spisu) vyplýva, že vklad

vlastníckeho práva žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti parcele č. 385 zapísanej na LV

č. 102, kat. úz. B. bol povolený a účinky vkladu nastali dňa 2. 4. 2003.

Dohodou o povolení vstupu na pozemok zo dňa 30. 5. 1992 (č. l. 193 spisu) bolo

prvostupňovým súdom zistené, že predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti J. M. povolil vstup

na parcelu č. 385, 386.

Z rozhodnutia O. v H. č. j. 251/92-I-Db zo dňa 20. 7. 1992 právoplatného dňa 15. 8.

1992 o zriadení vodohospodárskeho diela „Splašková kanalizácia v obci B.“ je

nepochybné, že investorovi - Obci B. bolo povolené zriadenie vodohospodárskeho diela

„Splašková kanalizácia v obci B.“.

Vetva kanalizácie na pozemku, teraz patriaceho žalobkyni, bola realizovaná v roku

1996, zmeny boli prejednané na kontrolnom dni 10. 7. 1996 a dňa 24. 9. 1996 za účasti

starostu obce a projektanta. Zmena trasy kanalizácie medzi šachtami č. 49 a č. 50 bola

zrealizovaná so súhlasom vtedajšieho vlastníka J. M., ktorý podľa čestného prehlásenia V.

K. a A. B. zo dňa 31. 7. 2008 bol prítomný počas realizácie kanalizácie v danom úseku a

súhlasil so zmenenou trasou. Zmena umiestnenia šachty Š 50 na stavbe Splašková

kanalizácia obce B. na parcelu č. 385 bola prerokovaná dňa 24. 9. 1996. Dôvodom bol

nesúhlas vlastníka parcely č. 384 J. K., B. s umiestnením šachty na jeho parcele.“

Po citovaní , a a

o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona

č. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov krajský

súd ďalej uviedol: „K námietke žalobkyne, že jej nároku svedčí titul v zmysle ustanovenia

ako poskytnutie náhrady za zriadenie vecného bremena,

a tiež, že pri nadobudnutí nehnuteľnosti žalobkyňou na tomto neboli zriadené žiadne ťarchy

v prospech žalovanej v 1. rade, ani žalovanej v 2. rade, odvolací súd uvádza, že zákon

č. v ustanovení upravuje právo vlastníka nehnuteľnosti na

primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, pričom ide o

jednorazovú náhradu, ktorá sa priznáva v zmysle špeciálnej úpravy daného zákonného

vecného bremena, keďže zákon v určitých prípadoch pripúšťa zásah do vlastníckeho práva.

Takýto zásah vyplýva aj z ustanovenia , v zmysle

ktorého je prevádzkovateľ oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie pozemky v

súvislosti s projektovaním, zriaďovaním, rekonštrukciou, modernizáciou, prevádzkovaním

alebo na účely opráv a údržby verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie a ich pásiem

ochrany, vodovodných a kanalizačných prípojok vrátane potrebných kontrolných a

ochranných zariadení a oporných a vytyčovacích bodov. V uvedenom ustanovení je

upravený vznik vecného bremena v zmysle o) . V prípade

zákonných vecných bremien ide o verejnoprávnu úpravu, ktorá je voči úprave vecných

bremien v špeciálna. Režim zákonných vecných bremien nie je úplne

totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou právnou

úpravou. Z ustanovenia § 42 ods. 6 zákona o verejných vodovodoch oprávnenia k cudzím

nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto

zákona, zostávajú nedotknuté. Na posúdenie, ktorá právna úprava je z časového hľadiska

relevantná pre určenie obsahu a rozsahu oprávnení vlastníka a prevádzkovateľa verejnej

kanalizácie a verejného vodovodu je vždy rozhodujúci deň právoplatnosti rozhodnutia o

povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, ktoré bolo vydané po prerokovaní s

dotknutými stranami. V tomto prípade došlo k obmedzeniu vlastníka predmetnej

nehnuteľnosti už právoplatnosťou vydaného povolenia O. v H. č. j. 251/92-I-Db zo dňa 20.

7. 1992.

Vlastník pozemku má právo na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva v dôsledku umiestnenia verejnej kanalizácie na jeho pozemku, avšak uplatnenie

nároku na náhradu je obmedzené lehotami. Náhradu možno uplatniť u povinnej osoby

do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Irelevantnou

vo vzťahu k vzniku zákonného vecného bremena a plynutiu lehôt na uplatnenie náhrady je

námietka žalobkyne o neskoršom získaní vedomosti, že na jej pozemku sa nachádza

kanalizácia, a to až po kúpe nehnuteľnosti. Vedomosť o vade kupovanej veci nemá v tomto

konaní žiadnu súvislosť s plynutím zákonných lehôt pri nároku na náhrade za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa niet pochýb o tom, že

predchádzajúci vlastník J. M. súhlasil s umiestnením verejnej kanalizácie na jeho pozemku,

teda s núteným obmedzením vlastníckeho práva, k čomu došlo už právoplatnosťou

rozhodnutia o povolení stavby. Je preto zrejmé, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k

nehnuteľnosti už zaťažené zákonným vecným bremenom a preto najneskôr nadobudnutím

vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti jej začala plynúť lehota na uplatnenie si náhrady

za nútené obmedzenie užívania predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu je správne

konštatovanie prvostupňového súdu o zániku nároku žalobkyne na náhradu za nútené

obmedzenie užívania nehnuteľnosti.

Záverom k námietke ohľadom nepripustenia zmien žaloby odvolací súd osobitne

zdôrazňuje, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobkyňou

požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe;

súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu

a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na,

pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobkyňa nie je oprávnená

napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa

pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (pozri § 202 ods. 3 písm. f)

).

Vo vzťahu k druhému výroku prvostupňového súdu však odvolací súd zdôrazňuje, že

vecne pasívne legitimovaným je ten účastník konania, ktorý je subjektom hmotnoprávneho

vzťahu, o ktorom sa v tomto súdnom konaní rozhoduje. Nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti v tejto veci je vlastník verejnej kanalizácie, resp. verejného vodovodu ako vodnej

stavby. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou a žalovanými je zrejmé, že žalovaná

v 2. rade nie je vlastníkom verejnej kanalizácie. Žalovaná v 2. rade je iba

prevádzkovateľom verejnej kanalizácie. Vlastníkom verejnej kanalizácie je žalovaná v 1.

rade. Keďže žalovaná v 2. rade nie je subjektom hmotnoprávnej povinnosti v tejto veci,

prvostupňový súd mal žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamietnuť. Záver o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade tak, ako to posúdil prvostupňový súd, je

správny, avšak jeho procesné rozhodnutie o zastavení konania voči tejto žalovanej nemá

oporu v zákone. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu

v súlade s tak. že žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.

Odvolací súd zmenil v časti rozsudok súdu prvého stupňa, preto pri rozhodovaní

o trovách konania postupoval podľa ustanovenia 224 ods. 2 a rozhodol o trovách

celého konania, teda aj o trovách konania na súde prvého stupňa. O trovách celého

konania rozhodol odvolací súd v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa ustanovenia §

142 ods. 1 a úspešným žalovaným priznal náhradu účelných trov konania voči

žalobkyni. Žalobkyňu, ktorá bola oslobodená od platenia súdneho poplatku iba z návrhu

(viď č. l. 36), zaviazal nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania pozostávajúce z trov

právneho zastúpenia vo výške 1.348,71 eur. Trovy právneho zastúpenia žalovanej v 1. rade

pozostávajú z týchto úkonov právnej služby... Priznané trovy konania sú v súlade s § 10

ods. 1, a vyhlášky č.

Žalovanej v 1. rade odvolací súd nepriznal náhradu trov zastúpenia za úkony právnej

služby v odvolacom konaní, keďže si tieto trovy nevyčíslil.

Obdobne odvolací súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 priznal náhradu trov

konania žalovanej v 2. rade voči žalobkyni, ktoré pozostávajú z preddavku na trovy

znaleckého dokazovania vo výške 70 eur.

Zároveň odvolací súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré pozostávali z vzniknutého

rozdielu na trovách znaleckého dokazovania vo výške 20 eur, ktoré je žalobkyňa v súlade

s ustanovením povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné.

Oslobodenie od súdnych poplatkov bolo priznané žalobkyni len u súdneho poplatku

zo žaloby, preto pri rozhodovaní o trovách štátu toto oslobodenie nebolo zohľadnené.“

15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto

konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. , z 13. júla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako

aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu a 4 a dodatkového protokolu

20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a 4 , ako aj dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru, teda o prípadnom porušení

uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

21. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 19 ústavný súd odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia a 4

a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré garantujú ochranu vlastníckemu právu, pretože

absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho

charakteru (obdobne napr. , , , ).

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenával, že vzhľadom na tvrdenie

(„názor“) sťažovateľky uvedené v bode 4 („... som sa nemohla k úvahám... krajského súdu

vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi... sa mi odňala možnosť konať pred súdom, t. j.

vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých krajský súd... založil svoje

rozhodnutia...“) ďalším možným dôvodom odmietnutia jej sťažnosti je jej neprípustnosť

( v spojení s ), pretože sťažovateľka sa

v rozsahu už namietaných skutočností („... sa mi odňala možnosť konať pred súdom“)

mohla taktiež domáhať ochrany svojich práv podaním dovolania z dôvodu podľa § 237

písm. f) v znení neskorších

predpisov. Rovnako, pokiaľ sťažovateľka atakovala aj tú časť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie, bolo/je možné podať proti

tomuto rozhodnutiu (v tejto časti, pozn.) dovolanie [§ 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 písm. a)

, pozn.].

III.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti

(bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012