Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 525/2012
PDF · 281.73 KB
No categories available
I. ÚS 525/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Ľ., H., ktorú zastupuje advokát JUDr. V. P., H., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 79/2011,
15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné
č. k. 17 C 106/2008-258 z 2. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. B. Ľ. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. B. Ľ. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 106/2008-258
z 2. mája 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola
v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o náhradu za nútené obmedzenia užívania
nehnuteľnosti vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 106/2008. V merite veci
rozhodol okresný súd rozsudkom z 2. mája 2011, ktorým žalobu proti žalovanej v 1. rade
zamietol a zastavil konanie proti žalovanej v 2. rade. Súčasne uložil sťažovateľke povinnosť
uhradiť žalovanej v 1. rade (t. j. obci B., pozn.) trovy právneho zastúpenia vo výške
1 348,71 € a žalovanej v 2. rade (t. j. V., a. s., závod H., pozn.) časť trov znaleckého
dokazovania vo výške 70 €. O odvolaniach sťažovateľky z 10. mája 2011 a 30. júna 2011
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012,
ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku proti žalovanej v 1. rade, zmenil výrok
proti žalovanej v 2. rade tak, že žalobu proti nej zamietol. Súčasne rozhodol o trovách
konania, a to vo výške stanovenej prvostupňovým súdom zvýšenej o náhradu trov štátu vo
výške 20 €.
3. Sťažovateľka uviedla, že „V danom prípade som len bránila svoje zákonné
vlastnícke právo k nehnuteľnosti proti tým, ktorí doňho neoprávnene zasiahli. Súdy
v rozpore so zákonmi, Ústavou Slovenskej republiky a Európskym dohovorom o ľudských
právach rozhodli nezákonne, neposkytli mi právnu ochranu môjho vlastníctva, čím mi
vznikla materiálna, morálna a nemajetková ujma...“.
4. Podľa názoru sťažovateľky „Na svoje závery a tvrdenia prvostupňový súd
nevykonal dôkazy a druhostupňový súd sa s týmto stotožnil. Prvostupňový súd svojim
postupom porušil dispozičnú zásadu tým, že v priebehu konania mnou podanú zmenu petitu
žaloby nepripustil. Nakoľko rozhodnutie súdu druhého stupňa nebolo presvedčivo
odôvodnené a vyložené, tvrdím, že súd rozhodol celkom formalistický, svojvoľne
a arbitrárne...
... je predmetné rozhodnutie Krajského súdu... založené na nesprávnom právnom
posúdení veci...
Ja ako sťažovateľka som sa nemohla k úvahám resp. k dôvodom rozhodnutia
Krajského súdu... vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože odvolací súd vec
prerokoval bez nariadenia pojednávania, preto ani súdy nemali možnosť posúdiť resp.
vysporiadať sa s mojimi argumentmi.
Týmto postupom odvolacieho súdu sa mi odňala možnosť konať pred súdom, t. j.
odňala sa mi možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých Krajský súd...
založil svoje rozhodnutia v 1. výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
a 2. výroku, ktorým zmenil rozsudok, a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri
svojom rozhodnutí vychádzal prvostupňový súd.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Rozsudkom
Krajského súdu... č. k. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 zo dňa 13. júla 2012 v nadväznosti
na rozsudok Okresného súdu... č. k. 17 C 106/2008-258 zo dňa 2. mája 2011 došlo
k porušeniu sťažovateľkinho práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy...,
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru...
a v súvislosti s tým, aj práva na nerušenú držbu majetku v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1
Európskeho dohovoru... a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
Súčasne žiadala priznať finančné zadosťučinenie „vo výške 10 000 €“ a úhradu trov
konania „v sume 269,58 €“.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa
čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1
dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok.
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 106/2008 a jeho rozsudkom
z 2. mája 2011, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 a jeho rozsudkom z 13. júla 2012 boli porušené
jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 106/2008 a jeho rozsudok
z 2. mája 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup
v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,
ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaniach proti nemu rozhodol krajský súd ako súd
odvolací rozsudkom sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 79/2011,
15 Co 23/2012 z 13. júla 2012, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta
porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom,
ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj
s právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež
bod 4).
II.A
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 sú zlučiteľné s označeným
článkom ústavy, resp. dohovoru.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd po uvedení priebehu a výsledku konania prvostupňového súdu
oboznámil podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky, a to že „Proti rozsudku podala
odvolanie v celom rozsahu žalobkyňa s odôvodnením, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trvala na tom, že nehnuteľnosť
nadobúdala ako stavebný pozemok, na ktorom neboli zriadené ťarchy v prospech žalovanej
v 1. rade, ani v 2. rade. Okrem súhlasu p. J. M. (jej právneho predchodcu) na vstup na
pozemky pri výstavbe neexistuje žiadna dohoda, na vybudovanie trasy cez pozemky.
Zdôraznila, že ani žalované v 1. a 2. rade nevedeli vyznačiť trasu vodovodu a kanalizácie,
ktorá, ako bolo preukázané geometrickým plánom, prechádza uprostred parciel C-KN
385/1, 385/2, 386, a tým ju obmedzuje vo výstavbe a pod... V jej prospech svedčí dôkaz
Zmluva o výkone správy majetku obce zo dňa 17. 04. 2009, ktorá bola uzatvorená
v priebehu konania a kolaudácia stavby, keďže vtedy vzniklo nútené obmedzenie užívania
nehnuteľnosti podľa § 20 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z. z. Od 19. 2. 2007, kedy bola uzatvorená
dohoda o povolení vstupu a pokračovaní vy výstavbe, do 19. 2. 2008 uplynul 1 rok, preto
žaloba bola podaná do šiestich mesiacov. Dôvod na zamietnutie žaloby pre premlčanie
preto nepovažovala za zákonný. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v podaní zo dňa 2. 6. 2010
súdu oznámila, že z odborného vyjadrenia žalovanej v 2. rade vyplýva, že inžinierske siete
na par. č. 385/1 a 386 k. ú. B. sa nachádzajú v správe a prevádzkovej údržbe V., a. s. K.,
teda nie je zrejmé, prečo bolo konanie voči žalovanej v 2. rade zastavené. Z uvedených
dôvodov žiadala odvolateľka zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie
alebo zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť v zmysle petitu“, a stanovisko žalovanej v 1. rade,
ktorá sa «vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa a
žiadala ho potvrdiť. Uviedla, že žalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľností parc. č. 385 a
386, kat. úz. B. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17. 3. 2003, na ktorej je vlastnoručný
podpis matky žalobkyne pani B. V., ktorá k tomuto úkonu bola splnomocnená bývalým
vlastníkom nehnuteľností. V tejto kúpnej zmluve sa v čl. V doslovne uvádza, že „Kupujúca
sa so stavom nehnuteľnosti oboznámila na mieste samom.“. Žalovaná v 1. rade mala za to,
že názor prvostupňového súdu o právnej kvalifikácii nároku žalobkyne v 1. rade bol
správny.».
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: «Odvolací súd prejednal podané
odvolanie bez nariadenia pojednávania. Postupoval tak v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p..
Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu zodpovedajúco
ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3
O. s. p.. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých
nebol oprávnený, ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by
boli len prípadné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie
sú spôsobilé privodiť zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na náhradu za nútené obmedzenie
užívania nehnuteľnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch
a kanalizáciách.
Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že cez parcely žalobkyne
prechádza verejná kanalizácia, ktorá je vo vlastníctve žalovanej v 1. rade, a ktorá je
zároveň aj jej prevádzkovateľom s povinnosťou v zmysle § 18 ods. 1 písm. a) zákona
o verejných vodovodoch prevádzkovať verejnú kanalizáciu v súlade s osobitnými predpismi.
Žalovaná v 1. rade tak vykonáva zákonom uloženú povinnosť s tým, že zároveň zasahuje
do vlastníckeho práva žalobkyne.
Z notárskej zápisnice zo dňa 17. 3. 2003 (č. l. 75 spisu) vyplýva, že vklad
vlastníckeho práva žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti parcele č. 385 zapísanej na LV
č. 102, kat. úz. B. bol povolený a účinky vkladu nastali dňa 2. 4. 2003.
Dohodou o povolení vstupu na pozemok zo dňa 30. 5. 1992 (č. l. 193 spisu) bolo
prvostupňovým súdom zistené, že predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti J. M. povolil vstup
na parcelu č. 385, 386.
Z rozhodnutia O. v H. č. j. 251/92-I-Db zo dňa 20. 7. 1992 právoplatného dňa 15. 8.
1992 o zriadení vodohospodárskeho diela „Splašková kanalizácia v obci B.“ je
nepochybné, že investorovi - Obci B. bolo povolené zriadenie vodohospodárskeho diela
„Splašková kanalizácia v obci B.“.
Vetva kanalizácie na pozemku, teraz patriaceho žalobkyni, bola realizovaná v roku
1996, zmeny boli prejednané na kontrolnom dni 10. 7. 1996 a dňa 24. 9. 1996 za účasti
starostu obce a projektanta. Zmena trasy kanalizácie medzi šachtami č. 49 a č. 50 bola
zrealizovaná so súhlasom vtedajšieho vlastníka J. M., ktorý podľa čestného prehlásenia V.
K. a A. B. zo dňa 31. 7. 2008 bol prítomný počas realizácie kanalizácie v danom úseku a
súhlasil so zmenenou trasou. Zmena umiestnenia šachty Š 50 na stavbe Splašková
kanalizácia obce B. na parcelu č. 385 bola prerokovaná dňa 24. 9. 1996. Dôvodom bol
nesúhlas vlastníka parcely č. 384 J. K., B. s umiestnením šachty na jeho parcele.“
Po citovaní čl. 20 ods. 1 ústavy, § 42 ods. 6 a 7 a § 43 zákona č. 442/2002 Z. z.
o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona
č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov krajský
súd ďalej uviedol: „K námietke žalobkyne, že jej nároku svedčí titul v zmysle ustanovenia
§ 451 Občianskeho zákonníka ako poskytnutie náhrady za zriadenie vecného bremena,
a tiež, že pri nadobudnutí nehnuteľnosti žalobkyňou na tomto neboli zriadené žiadne ťarchy
v prospech žalovanej v 1. rade, ani žalovanej v 2. rade, odvolací súd uvádza, že zákon
č. 442/2002 Z. z. v ustanovení § 20 ods. 4 upravuje právo vlastníka nehnuteľnosti na
primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, pričom ide o
jednorazovú náhradu, ktorá sa priznáva v zmysle špeciálnej úpravy daného zákonného
vecného bremena, keďže zákon v určitých prípadoch pripúšťa zásah do vlastníckeho práva.
Takýto zásah vyplýva aj z ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., v zmysle
ktorého je prevádzkovateľ oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie pozemky v
súvislosti s projektovaním, zriaďovaním, rekonštrukciou, modernizáciou, prevádzkovaním
alebo na účely opráv a údržby verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie a ich pásiem
ochrany, vodovodných a kanalizačných prípojok vrátane potrebných kontrolných a
ochranných zariadení a oporných a vytyčovacích bodov. V uvedenom ustanovení je
upravený vznik vecného bremena v zmysle § 151 o) Občianskeho zákonníka. V prípade
zákonných vecných bremien ide o verejnoprávnu úpravu, ktorá je voči úprave vecných
bremien v Občianskom zákonníku špeciálna. Režim zákonných vecných bremien nie je úplne
totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou právnou
úpravou. Z ustanovenia § 42 ods. 6 zákona o verejných vodovodoch oprávnenia k cudzím
nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto
zákona, zostávajú nedotknuté. Na posúdenie, ktorá právna úprava je z časového hľadiska
relevantná pre určenie obsahu a rozsahu oprávnení vlastníka a prevádzkovateľa verejnej
kanalizácie a verejného vodovodu je vždy rozhodujúci deň právoplatnosti rozhodnutia o
povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, ktoré bolo vydané po prerokovaní s
dotknutými stranami. V tomto prípade došlo k obmedzeniu vlastníka predmetnej
nehnuteľnosti už právoplatnosťou vydaného povolenia O. v H. č. j. 251/92-I-Db zo dňa 20.
7. 1992.
Vlastník pozemku má právo na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva v dôsledku umiestnenia verejnej kanalizácie na jeho pozemku, avšak uplatnenie
nároku na náhradu je obmedzené lehotami. Náhradu možno uplatniť u povinnej osoby
do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Irelevantnou
vo vzťahu k vzniku zákonného vecného bremena a plynutiu lehôt na uplatnenie náhrady je
námietka žalobkyne o neskoršom získaní vedomosti, že na jej pozemku sa nachádza
kanalizácia, a to až po kúpe nehnuteľnosti. Vedomosť o vade kupovanej veci nemá v tomto
konaní žiadnu súvislosť s plynutím zákonných lehôt pri nároku na náhrade za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva.
Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa niet pochýb o tom, že
predchádzajúci vlastník J. M. súhlasil s umiestnením verejnej kanalizácie na jeho pozemku,
teda s núteným obmedzením vlastníckeho práva, k čomu došlo už právoplatnosťou
rozhodnutia o povolení stavby. Je preto zrejmé, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k
nehnuteľnosti už zaťažené zákonným vecným bremenom a preto najneskôr nadobudnutím
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti jej začala plynúť lehota na uplatnenie si náhrady
za nútené obmedzenie užívania predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu je správne
konštatovanie prvostupňového súdu o zániku nároku žalobkyne na náhradu za nútené
obmedzenie užívania nehnuteľnosti.
Záverom k námietke ohľadom nepripustenia zmien žaloby odvolací súd osobitne
zdôrazňuje, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobkyňou
požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe;
súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu
a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na,
pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobkyňa nie je oprávnená
napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa
pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (pozri § 202 ods. 3 písm. f)
OSP).
Vo vzťahu k druhému výroku prvostupňového súdu však odvolací súd zdôrazňuje, že
vecne pasívne legitimovaným je ten účastník konania, ktorý je subjektom hmotnoprávneho
vzťahu, o ktorom sa v tomto súdnom konaní rozhoduje. Nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti v tejto veci je vlastník verejnej kanalizácie, resp. verejného vodovodu ako vodnej
stavby. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou a žalovanými je zrejmé, že žalovaná
v 2. rade nie je vlastníkom verejnej kanalizácie. Žalovaná v 2. rade je iba
prevádzkovateľom verejnej kanalizácie. Vlastníkom verejnej kanalizácie je žalovaná v 1.
rade. Keďže žalovaná v 2. rade nie je subjektom hmotnoprávnej povinnosti v tejto veci,
prvostupňový súd mal žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade zamietnuť. Záver o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2. rade tak, ako to posúdil prvostupňový súd, je
správny, avšak jeho procesné rozhodnutie o zastavení konania voči tejto žalovanej nemá
oporu v zákone. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu
v súlade s § 220 O. s. p. tak. že žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.
Odvolací súd zmenil v časti rozsudok súdu prvého stupňa, preto pri rozhodovaní
o trovách konania postupoval podľa ustanovenia 224 ods. 2 O. s. p. a rozhodol o trovách
celého konania, teda aj o trovách konania na súde prvého stupňa. O trovách celého
konania rozhodol odvolací súd v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa ustanovenia §
142 ods. 1 O. s. p. a úspešným žalovaným priznal náhradu účelných trov konania voči
žalobkyni. Žalobkyňu, ktorá bola oslobodená od platenia súdneho poplatku iba z návrhu
(viď č. l. 36), zaviazal nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 1.348,71 eur. Trovy právneho zastúpenia žalovanej v 1. rade
pozostávajú z týchto úkonov právnej služby... Priznané trovy konania sú v súlade s § 10
ods. 1, § 14 a § 15 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Žalovanej v 1. rade odvolací súd nepriznal náhradu trov zastúpenia za úkony právnej
služby v odvolacom konaní, keďže si tieto trovy nevyčíslil.
Obdobne odvolací súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 priznal náhradu trov
konania žalovanej v 2. rade voči žalobkyni, ktoré pozostávajú z preddavku na trovy
znaleckého dokazovania vo výške 70 eur.
Zároveň odvolací súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré pozostávali z vzniknutého
rozdielu na trovách znaleckého dokazovania vo výške 20 eur, ktoré je žalobkyňa v súlade
s ustanovením § 148 ods. 1 O. s. p. povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné.
Oslobodenie od súdnych poplatkov bolo priznané žalobkyni len u súdneho poplatku
zo žaloby, preto pri rozhodovaní o trovách štátu toto oslobodenie nebolo zohľadnené.“
15. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto
konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 15 Co 79/2011, 15 Co 23/2012 z 13. júla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako
aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení
uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
21. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 19 ústavný súd odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré garantujú ochranu vlastníckemu právu, pretože
absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho
charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09).
22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenával, že vzhľadom na tvrdenie
(„názor“) sťažovateľky uvedené v bode 4 („... som sa nemohla k úvahám... krajského súdu
vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi... sa mi odňala možnosť konať pred súdom, t. j.
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých krajský súd... založil svoje
rozhodnutia...“) ďalším možným dôvodom odmietnutia jej sťažnosti je jej neprípustnosť
(§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), pretože sťažovateľka sa
v rozsahu už namietaných skutočností („... sa mi odňala možnosť konať pred súdom“)
mohla taktiež domáhať ochrany svojich práv podaním dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) zákona č. 99/1963 Z. z. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov. Rovnako, pokiaľ sťažovateľka atakovala aj tú časť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie, bolo/je možné podať proti
tomuto rozhodnutiu (v tejto časti, pozn.) dovolanie [§ 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku, pozn.].
III.
24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti
(bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2012