Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 548/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. G., Česká republika, L. Š., H., a Ing. L. I., B.,

zastúpených advokátom JUDr. A. G., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. D 488/1988

a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. G., L. Š. a Ing. L. I. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť D. G., L. Š. a Ing. L. I., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 488/1988 a Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia považujúci sa za závetných dedičov po poručiteľke M. K. v sťažnosti

uvádzajú, že bývalé Štátne notárstvo Bratislava 3 (ďalej len „štátne notárstvo“) a neskôr aj

okresný súd sa v označenej dedičskej veci dopustili nesprávneho a nezákonného postupu,

keď ich odmietli považovať za účastníkov konania, ako aj doručiť im rozhodnutie štátneho

notárstva č. k. D 488/1988-46 z 26. mája 1989 a následne krajský súd ako súd odvolací nimi

podané odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu štátneho notárstva napadnutým uznesením

odmietol z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru bolo podané neoprávnenými osobami.

Sťažovatelia namietajú, že pri prejednávaní dedičstva štátnym notárstvom došlo

k pochybeniu, keď sťažovateľku v 3. rade ako predkladateľku závetu po jeho posúdení

za neplatný nepoučil podľa § 18 v tom čase platného notárskeho poriadku „o jej práve

domáhať sa rozhodnutia o platnosti závetu prostredníctvom príslušného súdu a súčasne jej

malo za tým účelom poskytnúť primeranú lehotu na podanie návrhu na určenie platnosti

závetu poručiteľky“. Sťažovatelia namietajú, že sťažovateľke v 3. rade, ktorá bola prítomná

pri predbežnom vyšetrení, ktoré dedičskému konaniu predchádza, nebolo doručené

rozhodnutie o tom, že nie je účastníčkou konania po poručiteľke, a sťažovatelia v 1. a 2.

rade neboli štátnym notárstvom žiadnym spôsobom upovedomení o existencii takéhoto

závetu. Sťažovatelia tak mali byť v označenom konaní „úplne opomenutí a v rozpore s

príslušnými právnymi predpismi s nimi nebolo konané ako s účastníkmi konania... Štátne

notárstvo Bratislava III týmto hrubým spôsobom porušilo základné ústavné práva závetných

dedičov, predovšetkým im svojím postupom odňalo možnosť konať, či už pred Štátnym

notárstvom alebo príslušným súdom. Máme za to, že uvedeným spôsobom došlo k porušeniu

ústavných práv sťažovateľov ako závetných dedičov na domáhanie sa súdnej ochrany

a súčasne ich ústavného práva vlastniť majetok... Z neznámeho dôvodu Štátne notárstvo

Bratislava III v rámci konania o dedičstve nedoručilo sťažovateľom žiadne listiny, výzvy,

dokumenty a teda nekonalo s nimi ako malo... ani im nedoručilo predmetné Rozhodnutie zo

dňa 26. 05. 1989. ... O existencii napádaného Rozhodnutia... v zmysle ktorého nadobudol

dedičstvo po poručiteľke Československý štát ako odúmrť, sa sťažovatelia dozvedeli až

v čase, keď bol podaný návrh na prejednanie novoobjaveného dedičstva dňa 28. 08. 2008...

Sťažovatelia sa až v priebehu konania o novoobjavenom dedičstve dozvedeli, že sa jedná

majetok - pozemky, ktoré už boli predmetom dedičského konania po poručiteľke...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia sa domáhali niekoľkými žiadosťami

o doručenie rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 488/1988 z 26. mája 1989, avšak

okresný súd sa mal v odpovediach obmedziť na konštatovanie, že predmetné dedičské

konanie bolo právoplatne skončené a že zo súdneho spisu nevyplýva skutočnosť, v zmysle

ktorej by boli sťažovatelia účastníkmi dedičského konania. Napadnutým uznesením

krajského súdu bolo odmietnuté aj odvolanie proti označenému rozhodnutiu štátneho

notárstva, ktoré sťažovatelia následne podali. Podľa sťažovateľov krajský súd nedostatočne

zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil a vyjadrili názor, že nie je

„v súlade so zásadami právneho štátu, aby v dôsledku chýb orgánov štátu boli

poškodzovaní dobromyseľní účastníci konania, v prejednávanej veci závetní dedičia“ a „v

nadväznosti na platný závet poručiteľky nie je vôbec dôvod na pochybnosti o aktívnej

legitimácii sťažovateľov...

Sťažovatelia ako závetní dedičia sa však napriek ich zrejmej snahe nedomohli

nápravy v rámci predmetného dedičského konania, a teda ich právo na súdnu ochranu

zaručené v SR je aj naďalej porušované a protiprávny stav pretrváva.

Sťažovatelia sú totiž presvedčení o tom, že v predmetnom dedičskom konaní došlo

k závažným vadám, v dôsledku ktorých im bola ako účastníkom konania postupom Štátneho

notárstva Bratislava III, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu

v Bratislave odňatá možnosť konať a zároveň došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu

predmetnej dedičskej veci. Sťažovatelia sú presvedčení, že v dôsledku vyššie popísaných

skutočností predmetné dedičské konanie po poručiteľke dodnes nie je právoplatne

skončené...

Zároveň dodávame, že žiaden všeobecný súd alebo notár nikdy vo svojej

rozhodovacej praxi nerozhodol tak, ako rozhodol v tejto právnej veci Okresný súd

Bratislava III, resp. Štátne notárstvo Bratislava III, keď po predložení platného závetu, bez

upovedomenia a poučenia závetných dedičov s nimi vôbec nekonal a bez ich vedomia

rozhodol na ich neprospech a svojím postupom im tak odňal možnosť brániť sa proti

takémuto contra legem postupu - teda konať pred súdom.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci rozhodol, že ich

základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa Slovenskej

republiky, právo na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie veci v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

č. k.: D 488/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní, č. k.: ,

porušené“, zruší „Rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava III zo dňa 26. 05. 1989, č. k.:

D 488/2009, ako aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 05. 2012, č. k.:

16 CoD/68/2011“ a krajský súd a okresný súd zaviaže uhradiť sťažovateľom „trovy

konania a trovy právneho zastúpenia sťažovateľov vo výške 512,75-€... do 15 dní od

doručenia ... nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. A. G... pričom

splnením tejto povinnosti zo strany jedného porušovateľa zaniká povinnosť druhého

porušovateľa.“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V okolnostiach danej veci spočíval sťažovateľmi namietaný postup okresného súdu

v tom, že im rozhodnutie štátneho notárstva č. k. D 488/1988-46 z 26. mája 1989 nebolo

napriek ich opakovaným žiadostiam doručované.

Ako z listinných dôkazov pripojených k sťažnosti vyplýva, okresný súd vo svojich

odpovediach na žiadosti sťažovateľov zastal právny názor, že sťažovatelia nie sú účastníkmi

konania a že nimi označené dedičské konanie právoplatne skončilo 26. mája 1989 vydaním

rozhodnutia štátneho notárstva, v zmysle ktorého dedičstvo pripadlo v prospech

československého štátu. V rámci svojho postupu preto okresný súd odmietol doručiť

rozhodnutie štátneho notárstva sťažovateľom.

Právomoc konať v dedičských veciach vyplýva okresnému súdu z § 7 v spojení

s až 175zd v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Z uvedených zákonných ustanovení tiež vyplýva, že všeobecný

súd v konaní o dedičstve rozhoduje uznesením. Podľa uznesenie sa doručí

účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak je to pre vedenie konania potrebné, alebo

ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Podľa prvej vety účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno dôvodne

domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, štát.

V rozhodnutí štátneho notárstva bolo ustálené, že poručiteľka zomrela bez

zanechania zákonných a závetných dedičov a takéto dedičstvo podľa § 462 zákona

č. v znení neskorších predpisov pripadá v prospech „čsl.

štátu“. Štát sa teda stal účastníkom konania v momente, keď štátne notárstvo ako predbežnú

otázku ustálilo, že niet takých osôb, o ktorých sa možno domnievať, že sú poručiteľkinými

dedičmi. Z uvedeného právneho záveru vychádzajúceho z obsahu rozhodnutia štátneho

notárstva vychádzal aj okresný súd pri svojom ďalšom postupe o žiadostiach sťažovateľov

na doručenie rozhodnutia štátneho notárstva.

Ústavný súd pripomína, že v prípadoch, v ktorých nie je vylúčená jeho právomoc, sa

jeho úloha obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. V danom prípade okresný súd pri svojom postupe vychádzal z rozhodnutia

štátneho notárstva vydaného v danej veci, podľa ktorého bol jediným účastníkom

predmetného dedičského konania československý štát.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu,

sťažovatelia aj napriek tomu, že si sú vedomí obsahu rozhodnutia štátneho notárstva, dosiaľ

nepodali žiaden návrh na určenie platnosti, resp. neplatnosti závetu. Pokiaľ teda sťažovatelia

nevyužili uvedenú možnosť, potom postup okresného súdu, ktorý vychádzal z obsahu

rozhodnutia štátneho notárstva, je svojimi účinkami zlučiteľný so sťažovateľmi označenými

a dohovoru. Ústavný súd preto hodnotí tento procesný

postup okresného súdu za ústavne akceptovateľný, nepopierajúci zmysel základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi

označeným základným právom vlastniť majetok podľa a namietaným

postupom okresného súdu pri vybavovaní ich žiadostí o doručenie rozhodnutia štátneho

notárstva. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , ), ktorej súčasťou je aj právny názor,

že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

tohto základného práva by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nedošlo k porušeniu a dohovoru, potom neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených článkov ani dohovoru, a preto

ich sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd

napadnutým uznesením v zmysle odmietol odvolanie

sťažovateľov proti rozhodnutiu štátneho notárstva č. k. D 488/1988-46 z 26. mája 1989,

ktorým bolo potvrdené pripadnutie dedičstva po poručiteľke M. K. v prospech

československého štátu, ako podané neoprávnenými osobami. Vychádzal pritom zo znenia

prvej vety , podľa ktorého účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno

dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, je ním štát.

K dôvodom odmietnutia odvolania sťažovateľov krajský súd v relevantnej časti

napadnutého uznesenia uviedol:

„Citované ustanovenie vymedzuje okruh účastníkov konania o dedičstve. Podľa neho

účastníkmi konania sú v prvom rade tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú

dedičmi a ak takýchto osôb niet, štát. Takto vymedzené účastenstvo odráža hmotné dedičské

právo, ktoré určuje, kto je dedičom a napokon i to, že ak dedičov niet, pripadne dedičstvo

štátu. Štát sa stáva účastníkom konania o dedičstve v prípade, že poručiteľ nezanechal

zákonných ani závetných dedičov, alebo keď je ich dedičské právo pochybné a možno

očakávať, že dedičstvo pripadne štátu. Štát stratí postavenie účastníka, ak na základe

zistených skutočností vyjde najavo, že osoba, ktorá si uplatnila dedičské právo je

poručiteľovým dedičom.

Z obsahu spisu vyplýva, že poručiteľka M. K. zomrela ako slobodná a bezdetná. Pri

predbežnom šetrení vykonanom štátnym notárstvom Bratislava 3 Ing. L. I. predložila závet

poručiteľky, pričom bola poučená, že v zmysle § 476 ods. 2 Obč. zák. tento nie je možné

považovať za platný, nakoľko v ňom nie je uvedený dátum. Z obsahu spisu taktiež vyplýva,

že dňa 26. 5. 1989 bola na štátnom notárstve spísaná zápisnica, v ktorej sa konštatovalo, že

poručiteľka zomrela bez zanechania závetu a následne bolo vynesené rozhodnutie, ktorým

sa potvrdilo pripadnutie dedičstva v celosti v prospech československého štátu v zastúpení

ObNV Bratislava III FO. Zástupkyňa československého štátu sa vzdala práva na odvolanie.

Pri vynesení predmetného rozhodnutia bola prítomná i Ing. L. I., čo potvrdila svojím

podpisom na zápisnici.

Odvolací súd nezistil pochybenie štátneho notárstva Bratislava III., ktoré

predkladateľku závetu poučilo v zmysle § 476 ods. 2 Obč. zák. (v znení platnom a účinnom

v tom čase) a následne pokračovalo v konaní so zástupcom československého štátu, nakoľko

po poručiteľke dedičia zo zákona neexistovali a závetní dedičia neprichádzali do úvahy

pre neplatnosť závetu. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že štátne notárstvo bolo

povinné konať s československým štátom, ako účastníkom, nakoľko poručiteľka nezanechala

zákonných dedičov a dedičské právo závetných dedičov bolo pochybné. Nakoľko závetní

dedičia od vydania rozhodnutia štátneho notárstva, t. j. od 26. 5. 1989 doposiaľ nepodali

návrh na súd na určenie platnosti, resp. neplatnosti závetu, nie je možné bez takéhoto

určenia skonštatovať, že Ing. L. I., D. G. a L. Š. sú závetnými dedičmi po poručiteľke M. K.

Pokiaľ teda Ing. L. I., D. G. a L. Š. podali odvolanie proti rozhodnutiu zo dňa 26. 5.

1989, bolo toto odvolanie podané osobami, ktoré na podanie odvolanie proti napadnutému

rozhodnutiu nie sú oprávnenými osobami. Odvolací súd navyše uvádza, že nakoľko

predmetné rozhodnutie nebolo Ing. L. I., D. G. a L. Š. doručené a títo podali odvolanie bez

jeho doručenia, nie je možné posúdiť ani včasnosť podaného z odvolania, inak povedané, či

odvolanie bolo podané v zákonnej lehote.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie Ing. L. I., D. G. a L. Š. podľa § 218 ods. 1

písm. b) odmietol.“

Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor,

že z pohľadu sťažovateľov všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu ich základnému

právu na súdnu ochranu. Aj samotní sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu

uvádzajú, že im bola „postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu

v Bratislave odňatá možnosť konať“, a tým malo byť porušené ich právo na prístup súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej sa odňatím možnosti konať

pred súdom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu dáva. K odňatiu možnosti konať

pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania

pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie

v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. ). K podobným záverom dospel ústavný súd aj v rámci svojej

predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (m. m. , ).

Za procesne vadný postup súdu, ktorým sa odvolateľovi odníma možnosť pred súdom

konať, sa v rozhodnutiach najvyššieho súdu považuje aj to, ak odvolací súd odmietne

odvolanie podľa , hoci podmienky na postup podľa tohto ustanovenia

neboli splnené (pozri napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ; rovnako pozri tiež právnu databázu ASPI,

judikatúru k ).

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľov postupoval krajský súd

tak, že im odňal možnosť konať pred súdom. Pri takto formulovanej námietke však

sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu dovolanie podľa § 237 písm. f)

.

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,

t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa . Ústavný súd

môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani zákon

o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania zvolili medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovatelia proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu dovolanie nepodali. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že nevyčerpali

možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich

základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie boli v zmysle Občianskeho súdneho

poriadku oprávnení, čo zakladá neprípustnosť ich sťažnosti. Sťažovatelia ani len netvrdili

(tým menej preukazovali), že dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2

.

Na základe uvedeného ústavný súd aj vo zvyšnej časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol. S prihliadnutím na uvedené sa preto ústavný súd bližšie

nezaoberal argumentáciou sťažovateľov vo vzťahu k porušeniu nimi označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012