Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 508/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž.,

zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namietali porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa Slovenskej

republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

-132 z 24. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. M., RNDr. M. C. a Ing. R. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2012 doručená sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-132 z 24. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2012 a žiadajú vydať tento

nález:

„1. Základné práva sťažovateľov 1. Ing. V. M., bytom Ž., štátny občan SR; 2. RNDr.

M. C., bytom B., štátny občan SR; 3. Ing. R. P., bytom Ž., štátny občan SR, podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení

s , uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 23.5.2012, sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 24.10.2011, č. k. -132, IČS: 5110228060 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.5.2012, sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.10.2011, č. k.

132 sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline, aby o nej znova

konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho

zastúpenia v sume 323,50,-Eur (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet ich

spoločného právneho zástupcu, JUDr. Z. B., advokátky, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovatelia boli ako žalobcovia účastníkmi

konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. ,

v ktorom sa proti J. C. ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) domáhali určenia, že

spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam (špecifikované v žalobe) patria do dedičstva po

neb. F. M., ktorý bol otcom žalobcov a bratom žalovanej. Sťažovatelia v žalobe uviedli, že

v dedičskej veci po ich starej matke neb. J. M., bolo právoplatným uznesením bývalého

Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 1015/65-5 rozhodnuté, že celé dedičstvo nadobúda dedením

zo zákona syn poručiteľky F. M. na základe dedičskej dohody uzatvorenej s ostatnými

dedičmi – jeho otcom Š. M. a sestrou J. C. (žalovanou). Podľa dedičskej dohody „celé

dedičstvo preberá do vlastníctva F. M., bez povinnosti vyplatiť ustupujúcich dedičov, lebo

pôda je v úžitku JRD.“; a na základe tohto rozhodnutia sa malo „zapísať vlastnícke právo

na všetky nehnuteľnosti poručiteľky, teda na tie, ktoré sú zapísané v pozemkovej knihe k. ú.

B“ s tým, že nasledovali číselné údaje o jednotlivých pozemnoknižných zápisniciach.

Nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom žaloby sťažovateľov, medzi nimi uvedená nebola.

Potom, čo sťažovateľka Ing. R. P. zistila, že spoluvlastnícke podiely k týmto

nehnuteľnostiam, ktoré sa stali predmetom konania pred okresným súdom, sú naďalej

zapísané na mene neb. J. M., podala návrh na dodatočné prerokovanie novoobjaveného

majetku poručiteľky, a to spoluvlastníckeho podielu poručiteľky k jednému z týchto

pozemkov. Dedička RNDr. M. C. v dedičskom konaní tvrdila, že novoobjavený majetok je

vo vlastníctve F. M., ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol vydržaním, a J. C. uviedla,

že novoobjavený majetok je vlastníctvom poručiteľky. Pretože aktíva dedičstva sa tak stali

spornými, okresný súd dedičské konanie zastavil [§ 175k ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovatelia v tejto situácii podali okresnému súdu žalobu,

o ktorej sa viedlo konanie pod sp. zn. . Tvrdili, že neb. F. M. spoluvlastnícke

podiely k nehnuteľnostiam vydržal, keďže ich užíval od smrti svojej matky v presvedčení,

že ich po nej nadobudol na základe dedičského rozhodnutia, pretože podľa tohto

rozhodnutia na základe dohody s ostatnými dedičmi prevzal do svojho vlastníctva „celé

dedičstvo“. Bol toho názoru, že iba nedopatrením v dedičskom rozhodnutí neboli uvedené

všetky nehnuteľnosti, ktoré jeho matka v čase svojej smrti vlastnila. Až do dedičského

pojednávania v konaní o novoobjavenom majetku (4. septembra 2009) jeho vlastníctvo

nikto nespochybnil.

Okresný súd rozsudkom č. k. -80 z 11. mája 2011 žalobu sťažovateľov

zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd poukázal v odôvodnení

tohto rozhodnutia na to, že k nadobudnutiu dedičstva dedičom dochádza s účinkami ku dňu

smrti poručiteľa k majetku uvedenému v dedičskom rozhodnutí. V tomto prípade

v dedičskom rozhodnutí po neb. J. M. bolo presne uvedené, na aký majetok sa toto

rozhodnutie vzťahuje. Keďže sporné nehnuteľnosti tam uvedené neboli, neboli ani

predmetom dedičstva. Podmienky vydržania neboli splnené už len preto, že neb. F. M.

nesvedčil žiadny oprávnený nadobúdací titul. Iba to, že následne nehnuteľnosti užíval, nikto

to nenamietal a ani jeho tvrdené subjektívne presvedčenie o nadobudnutí „celého

dedičstva“ nepostačujú na splnenie podmienok vydržania, pretože nimi nie je preukázaný

vstup do oprávnenej držby. Titul nadobudnutia a dobromyseľnosť neb. F. M. preukázané

neboli.

Potom, čo sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, krajský súd

rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom č. k. -132 z 24. októbra

2011. Odvolací súd považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne

a stotožnil sa s jeho odôvodnením.

O sťažovateľmi podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. mája 2012 tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné

podľa v spojení s .

Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2012.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -132 z 24. októbra 2011

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2012 doručenú ústavnému

súdu sťažovatelia odôvodnili tým, že postupom namietaných súdov im bola odňatá možnosť

konať pred súdom (pretože odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal

dôvodmi uvedenými sťažovateľmi v odvolaní a obmedzil sa iba na skonštatovanie jeho

správnosti); vec bola nesprávne právne posúdená a bol nedostatočne zistený skutkový stav

(pretože okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie vo veci splnenia podmienok vydržania,

najmä na otázku dobromyseľnosti neb. F. M. a vec nesprávne právne posúdil, keď dospel

k záveru, že k vydržaniu nedošlo, to všetko napriek tomu, že aj týmito tvrdeniami

odôvodnili sťažovatelia svoje odvolanie, ako aj dovolanie); dovolací súd svoje rozhodnutie

nedostatočne odôvodnil a vec nesprávne právne posúdil (pretože sa nevysporiadal

s dôvodmi sťažovateľmi podaného dovolania a považoval odôvodnenie odvolacieho súdu za

dostatočné, hoci takým nebolo a v konečnom dôsledku tak odmietol dovolanie, ktoré bol

povinný meritórne prerokovať, pretože pre takýto postup boli splnené zákonné podmienky).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov na porušenie týchto ich základných práv

rozsudkom krajského súdu č. k. -132 z 24. októbra 2011 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2012 je ich presvedčenie o nesprávnosti

právneho posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi a nedostatočné odôvodnenie ich

rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľov bol najvyšší súd povinný ich dovolanie meritórne

prerokovať, pretože pre takýto jeho postup boli splnené zákonné podmienky.

Krajský súd rozsudok č. k. -132 z 24. októbra 2011 odôvodnil takto:

«Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového

materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, konštatuje, že

prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci,

vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil

v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. , na ktoré odvolací súd

poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu

navrhovatelia v 1/ až 3/ rade nepreukázali dôvodnosť svojho návrhu, a preto nemohol

prisvedčiť ich subjektívnemu presvedčeniu, že ich právny predchodca sa ujal držby v roku

1966 sporných nehnuteľností a to prebratím „celého dedičstva po poručiteľke J. M.“.

Uvedené tvrdenie vyvracia fakt, že v dedičskom konaní po poručiteľke J. M. D 1015/65 je

presne uvedené, ktoré nehnuteľnosti boli predmetom prejednania dedičstva. Preto

v žiadnom prípade nebolo možné konštatovať nadobudnutie vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam právnym predchodcom podľa ust. , pretože

neboli splnené podmienky vydržania. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa v ďalšom len na skonštatovanie

jeho správnosti a ďalšie odôvodnenie v zmysle ust. nevyhotovuje.»

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 23. mája 2012 odôvodnil takto:

«... dospel dovolací súd k záveru, že v dovolaní namietanou nepreskúmateľnosťou

rozhodnutí súdov nemohla byť navrhovateľom 1/ až 3/ odňatá možnosť konať pred súdom

( )

... 3.2. K námietke dovolateľov, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie

za účelom obstarania skutkových zistení o splnení podmienok nadobudnutia vlastníctva

právnym titulom vydržania, dovolací súd poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania pred

Okresným súdom Žilina z 11. mája 2001 (viď čl. 72 až 70 spisu), z ktorej jednoznačne

vyplýva, že na tomto pojednávaní bolo vykonané dokazovanie oboznámením podstatného

obsahu listinných dôkazov (napríklad rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. sp. zn.

D 1015/65..., rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. sp. zn. D 580/89, spisom Štátneho

notárstva v Ž. sp. zn. D 580/89, pozemnoknižných výpisov, výpisov z katastra nehnuteľností,

identifikácií parciel, rozhodnutí katastrálneho úradu, potvrdenia poľnohospodárskeho

družstva).

Navrhovatelia 1/ až 3/ sa v danom prípade domáhali určenia, že sporné pozemky

nadobudol F. M. právnym titulom vydržania. Vydržanie je osobitný originálny spôsob

nadobudnutia vlastníctva... Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je

oprávnenosť držby... Oprávnenou môže byť len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či

držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho hľadiska, teda

nie z aspektu osobného (subjektívneho) presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť držby;

vždy je potrebné brať do úvahy, či (by aj každý iný, v obdobnej situácii sa nachádzajúci)

držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec

alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých

vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku

vlastníctva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,

stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), omyl držiteľa musí byť ale vždy

ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa

postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného

prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je

neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý vec drží na základe neospravedlniteľného omylu, nemôže

byť držiteľom dobromyseľným a jeho držba nemôže byť oprávnená.

Pokiaľ sa za daného právneho stavu súd prvého stupňa v odôvodení svojho

rozhodnutia osobitne zameral na jednu z viacerých podmienok vydržania (dobromyseľnosť

držiteľa) a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania skúmal dobromyseľnosť držby

F. M. vo vzťahu k navrhovateľmi tvrdenému titulu držby a v kontexte celého rozhodnutia

dospel k záveru, že pod „celým dedičstvom“ nadobudnutým F. M. v konaní Štátneho

notárstva v Ž. sp. zn. D 1015/65 bolo možné rozumieť iba majetok v tomto konaní za

dedičstvo považovaný a Štátnym notárstvom ako dedičstvo prejednaný, nevykazuje postup

súdu prvého stupňa znaky procesnej vady konania v zmysle

... Obsah spisu svedčí o tom, že súdy tieto skutkové a právne okolnosti vzali na zreteľ

a vysvetlili, že rozhodnutie o dedičstve, ktorým na základe dohody dedičov prevzal „celé

dedičstvo“ (t. j. len majetok poručiteľky v tomto konaní za dedičstvo považovaný a ako

dedičstvo prejednaný) F. M., nemožno považovať za nadobúdací titul zakladajúci

dobromyseľnosť jeho držby sporných pozemkov. Z ich rozhodnutí je teda dostatočne zrejmý

dôvod, ktorý považovali za rozhodujúci pre záver o neopodstatnenosti návrhu. ...

... K námietke dovolateľov, že odvolací súd sa nevyjadril ku všetkým dôvodom

obsiahnutým v och odvolaní, je potrebné uviesť, že obsahovou zložkou každého odvolania

sú (majú byť) odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí vždy

argumentácia odvolateľa, že postup súdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho –

ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť považovaný názor, že odvolací

súd musí vždy reagovať na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O. s.

p. nepoužiteľné. ...

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že obe vyššie

uvedené podmienky aplikácie sú splnené. Z rozsudkom prvostupňového

i odvolacieho súdu je zrejmé zaujatie totožného (a z hľadiska prejednávanej veci

určujúceho) záveru, že v danej veci z priebehu a výsledku konania o dedičstve vedeného na

Štátnom notárstve v Ž. pod sp. zn. D 1015/65 objektívne nebolo možné vyvodzovať vnútorné

presvedčenie právneho predchodcu navrhovateľov 1/ až 3/, že sporné pozemky užíva ako

vlastník. Myšlienkový postup súdov, ktorým dospeli k tomuto záveru, je v odôvodneniach

rozhodnutí súdov nižších stupňov primerane vysvetlený.

Uvedený postup odvolacieho súdu nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle § 237

písm. f/ ...

Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza,

že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov

nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/

a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bližšie

rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993.) Neprípustnosť takéhoto dôvodu je daná aj

charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2

), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

v základnom konaní. ...

3.5. V súvislosti s tvrdením dovolateľov, že v konaní došlo k procesnej vade

konania v zmysle zakladajúcej prípustnosť ich dovolania, zostalo

posúdiť opodstatnenosť ich námietok týkajúcich sa aplikácie

... Základnou podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80

písm. c/ je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Bez

preukázania existencie takéhoto záujmu musí súd návrh podľa

zamietnuť ako neprípustný. Ide pritom o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie

návrhu; preto súd po zaujatí záveru, že určovací návrh podľa nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne

prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takýto návrh bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Ak súd

zamieta určovací návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa

zároveň zaoberal vecou samou (vid , Komentár, Števček/Ficová

a kolektív, C. H. Beck, 2009, str. 191).

V zmysle vyššie uvedeného bol síce postup súdu prvého stupňa v danej veci rozporný

(súd na jednej strane konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľov

1/ až 3/ v zmysle , na druhej strane ale zaujal aj právne závery k otázke

splnenia podmienok vydržania), táto rozpornosť však neviedla k odňatiu možnosti

navrhovateľov 1/ až 3/ pred súdom konať ( ) – zo spisu totiž vyplýva, že

súdy oboch nižších stupňov pristúpili aj k posúdeniu veci z hľadiska splnenia zákonných

predpokladov vydržania. ...

4. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v , dovolací súd uvádza, že tzv. iná

(než v uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, úspešne

však môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (porovnaj tiež uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , ,

a ). V danom prípade bola uplatnená v dovolaní, ktoré nie je procesne

prípustné.

5. K námietke navrhovateľov 1/ až 3/, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zaistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v , ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania...»

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2012

sťažovatelia tvrdili, že týmto uznesením došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, pretože najvyšší súd ich dovolanie riadne neprerokoval a neposkytol

sťažovateľom ochranu, keď ich dovolanie odmietol, pretože dospel k záveru, že ich

dovolanie prípustné nie je.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov

považoval dovolanie sťažovateľov za neprípustné, osobitne, z akých dôvodov dospel

k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľom k odňatiu možnosti konať pred

súdom [ ]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd

za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľov odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovatelia nepredkladajú k tejto otázke

vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky

prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľov, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení , ktorý

by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľov a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľov.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľov v jej časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho

súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd sa zaoberal i posúdením námietok sťažovateľov smerujúcich proti

rozsudku krajského súdu č. k. -132 z 24. októbra 2011, podľa ktorých malo

dôjsť k porušeniu nimi označených základných práv aj týmto rozsudkom, a to v dôsledku

nesprávnosti právneho posúdenia veci a nedostatočným odôvodnením jeho rozhodnutia.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

ktorý využil za splnenia zákonných podmienok (ako to jasne odôvodnil aj najvyšší súd)

možnosť danú mu ustanovením , dospel vo vzťahu k tvrdeniam

sťažovateľov o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že

táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovatelia vo veci nastolili. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že takto

čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazovali ďalej na to, že krajský súd dostatočným

spôsobom neobjasnil skutkový stav veci, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel

k neprimeraným záverom a najmä vec nesprávne právne posúdil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd považuje interpretáciu a aplikáciu dotknutých ustanovení právneho

poriadku (najmä ustanovení upravujúcich podmienky vydržania) krajským súdom za

zlučiteľnú s i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách.

Za tejto situácie nemohlo dôjsť k tomu, aby rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2

v časti porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces rozsudkom krajského súdu č. k. -132 z 24. októbra 2011

a uznesením najvyššieho súdu č. k. z 23. mája 2012 z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovatelia svoje tvrdenie o porušení základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského

súdu č. k. -132 z 24. októbra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. mája 2012 vo svojej sťažnosti napriek tomu, že boli zastúpení

kvalifikovaným zástupcom, bližšie podrobnejšie neodôvodnili. Zrejme vychádzali z toho, že

určením spoluvlastníckych podielov do dedičstva po ich otcovi v prípade vyhovenia ich

žalobe by v konečnom dôsledku nadobudli v dedičskom konaní po otcovi väčší

spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam, než aký nadobudnú v prípade, že rovnaké

spoluvlastnícke podiely budú predmetom dedičstva po ich starej matke (keďže ako dedič do

úvahy prichádza aj žalovaná), v dôsledku čoho sa domnievajú, že nenadobudnutím

podielov, ktoré takto pripadnú v dedičskom konaní žalovanej, malo byť porušené ich

základné právo na vlastníctvo a právo na majetok. Ak sťažovatelia vychádzali z toho, že im

svedčila legitímna nádej na nadobudnutie (aj) tohto majetku, pretože splnili všetky zákonom

ustanovené podmienky, tento záver by mohol byť správny, avšak iba v prípade, že ich

sťažovatelia skutočne splnili. Ako už ale bolo uvedené vo vzťahu k ich tvrdeniam

o porušení (a dohovoru), ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy

ústavne konformne aplikovali na vec sťažovateľov príslušné ustanovenia právnych

predpisov, keď dospeli k záveru, že neb. F. M. spoluvlastnícke podiely nevydržal, a preto

nesplnili podmienky na vyhovenie ich žalobe. V situácii, keď tieto zákonné podmienky

vydržania neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji sťažovateľov na

nadobudnutie majetku. Sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského súdu

(a najvyššieho súdu) legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že

spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam budú určené do dedičstva po ich nebohom

otcovi, ak nesplnili zákonom stanovené podmienky. Z uvedených dôvodov sťažovateľom

nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie sporného

majetku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu (a najvyššieho súdu) došlo

k porušeniu ich práva garantovaného v a v dodatkového protokolu.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutými rozhodnutiami nemohlo dôjsť ani

k porušeniu práv sťažovateľov garantovaných a dodatkového protokolu

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského

súdu (a najvyššieho súdu) a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto

dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012