Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 508/2012
PDF · 247.77 KB
No categories available
II. ÚS 508/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž.,
zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namietali porušenie základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. M., RNDr. M. C. a Ing. R. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2012 doručená sťažnosť Ing. V. M., Ž., RNDr. M. C., B., a Ing. R. P., Ž. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 a žiadajú vydať tento
nález:
„1. Základné práva sťažovateľov 1. Ing. V. M., bytom Ž., štátny občan SR; 2. RNDr.
M. C., bytom B., štátny občan SR; 3. Ing. R. P., bytom Ž., štátny občan SR, podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 23.5.2012, sp. zn. 3 Cdo 84/2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 24.10.2011, č. k. 5 Co/296/2011-132, IČS: 5110228060 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.5.2012, sp. zn.
3 Cdo 84/2012 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.10.2011, č. k. 5 Co/296/2011-
132 sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline, aby o nej znova
konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia v sume 323,50,-Eur (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet ich
spoločného právneho zástupcu, JUDr. Z. B., advokátky, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovatelia boli ako žalobcovia účastníkmi
konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 209/2010,
v ktorom sa proti J. C. ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) domáhali určenia, že
spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam (špecifikované v žalobe) patria do dedičstva po
neb. F. M., ktorý bol otcom žalobcov a bratom žalovanej. Sťažovatelia v žalobe uviedli, že
v dedičskej veci po ich starej matke neb. J. M., bolo právoplatným uznesením bývalého
Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 1015/65-5 rozhodnuté, že celé dedičstvo nadobúda dedením
zo zákona syn poručiteľky F. M. na základe dedičskej dohody uzatvorenej s ostatnými
dedičmi – jeho otcom Š. M. a sestrou J. C. (žalovanou). Podľa dedičskej dohody „celé
dedičstvo preberá do vlastníctva F. M., bez povinnosti vyplatiť ustupujúcich dedičov, lebo
pôda je v úžitku JRD.“; a na základe tohto rozhodnutia sa malo „zapísať vlastnícke právo
na všetky nehnuteľnosti poručiteľky, teda na tie, ktoré sú zapísané v pozemkovej knihe k. ú.
B“ s tým, že nasledovali číselné údaje o jednotlivých pozemnoknižných zápisniciach.
Nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom žaloby sťažovateľov, medzi nimi uvedená nebola.
Potom, čo sťažovateľka Ing. R. P. zistila, že spoluvlastnícke podiely k týmto
nehnuteľnostiam, ktoré sa stali predmetom konania pred okresným súdom, sú naďalej
zapísané na mene neb. J. M., podala návrh na dodatočné prerokovanie novoobjaveného
majetku poručiteľky, a to spoluvlastníckeho podielu poručiteľky k jednému z týchto
pozemkov. Dedička RNDr. M. C. v dedičskom konaní tvrdila, že novoobjavený majetok je
vo vlastníctve F. M., ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol vydržaním, a J. C. uviedla,
že novoobjavený majetok je vlastníctvom poručiteľky. Pretože aktíva dedičstva sa tak stali
spornými, okresný súd dedičské konanie zastavil [§ 175k ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovatelia v tejto situácii podali okresnému súdu žalobu,
o ktorej sa viedlo konanie pod sp. zn. 17 C 209/2010. Tvrdili, že neb. F. M. spoluvlastnícke
podiely k nehnuteľnostiam vydržal, keďže ich užíval od smrti svojej matky v presvedčení,
že ich po nej nadobudol na základe dedičského rozhodnutia, pretože podľa tohto
rozhodnutia na základe dohody s ostatnými dedičmi prevzal do svojho vlastníctva „celé
dedičstvo“. Bol toho názoru, že iba nedopatrením v dedičskom rozhodnutí neboli uvedené
všetky nehnuteľnosti, ktoré jeho matka v čase svojej smrti vlastnila. Až do dedičského
pojednávania v konaní o novoobjavenom majetku (4. septembra 2009) jeho vlastníctvo
nikto nespochybnil.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 209/2010-80 z 11. mája 2011 žalobu sťažovateľov
zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd poukázal v odôvodnení
tohto rozhodnutia na to, že k nadobudnutiu dedičstva dedičom dochádza s účinkami ku dňu
smrti poručiteľa k majetku uvedenému v dedičskom rozhodnutí. V tomto prípade
v dedičskom rozhodnutí po neb. J. M. bolo presne uvedené, na aký majetok sa toto
rozhodnutie vzťahuje. Keďže sporné nehnuteľnosti tam uvedené neboli, neboli ani
predmetom dedičstva. Podmienky vydržania neboli splnené už len preto, že neb. F. M.
nesvedčil žiadny oprávnený nadobúdací titul. Iba to, že následne nehnuteľnosti užíval, nikto
to nenamietal a ani jeho tvrdené subjektívne presvedčenie o nadobudnutí „celého
dedičstva“ nepostačujú na splnenie podmienok vydržania, pretože nimi nie je preukázaný
vstup do oprávnenej držby. Titul nadobudnutia a dobromyseľnosť neb. F. M. preukázané
neboli.
Potom, čo sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, krajský súd
rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra
2011. Odvolací súd považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne
a stotožnil sa s jeho odôvodnením.
O sťažovateľmi podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné
podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2012.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 doručenú ústavnému
súdu sťažovatelia odôvodnili tým, že postupom namietaných súdov im bola odňatá možnosť
konať pred súdom (pretože odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal
dôvodmi uvedenými sťažovateľmi v odvolaní a obmedzil sa iba na skonštatovanie jeho
správnosti); vec bola nesprávne právne posúdená a bol nedostatočne zistený skutkový stav
(pretože okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie vo veci splnenia podmienok vydržania,
najmä na otázku dobromyseľnosti neb. F. M. a vec nesprávne právne posúdil, keď dospel
k záveru, že k vydržaniu nedošlo, to všetko napriek tomu, že aj týmito tvrdeniami
odôvodnili sťažovatelia svoje odvolanie, ako aj dovolanie); dovolací súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil a vec nesprávne právne posúdil (pretože sa nevysporiadal
s dôvodmi sťažovateľmi podaného dovolania a považoval odôvodnenie odvolacieho súdu za
dostatočné, hoci takým nebolo a v konečnom dôsledku tak odmietol dovolanie, ktoré bol
povinný meritórne prerokovať, pretože pre takýto postup boli splnené zákonné podmienky).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podstatou sťažnosti sťažovateľov na porušenie týchto ich základných práv
rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 je ich presvedčenie o nesprávnosti
právneho posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi a nedostatočné odôvodnenie ich
rozhodnutí. Podľa názoru sťažovateľov bol najvyšší súd povinný ich dovolanie meritórne
prerokovať, pretože pre takýto jeho postup boli splnené zákonné podmienky.
Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 odôvodnil takto:
«Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, konštatuje, že
prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci,
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil
v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 132 O. s. p., na ktoré odvolací súd
poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu
navrhovatelia v 1/ až 3/ rade nepreukázali dôvodnosť svojho návrhu, a preto nemohol
prisvedčiť ich subjektívnemu presvedčeniu, že ich právny predchodca sa ujal držby v roku
1966 sporných nehnuteľností a to prebratím „celého dedičstva po poručiteľke J. M.“.
Uvedené tvrdenie vyvracia fakt, že v dedičskom konaní po poručiteľke J. M. D 1015/65 je
presne uvedené, ktoré nehnuteľnosti boli predmetom prejednania dedičstva. Preto
v žiadnom prípade nebolo možné konštatovať nadobudnutie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam právnym predchodcom podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka, pretože
neboli splnené podmienky vydržania. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa v ďalšom len na skonštatovanie
jeho správnosti a ďalšie odôvodnenie v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. nevyhotovuje.»
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 odôvodnil takto:
«... dospel dovolací súd k záveru, že v dovolaní namietanou nepreskúmateľnosťou
rozhodnutí súdov nemohla byť navrhovateľom 1/ až 3/ odňatá možnosť konať pred súdom
... 3.2. K námietke dovolateľov, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie
za účelom obstarania skutkových zistení o splnení podmienok nadobudnutia vlastníctva
právnym titulom vydržania, dovolací súd poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania pred
Okresným súdom Žilina z 11. mája 2001 (viď čl. 72 až 70 spisu), z ktorej jednoznačne
vyplýva, že na tomto pojednávaní bolo vykonané dokazovanie oboznámením podstatného
obsahu listinných dôkazov (napríklad rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. sp. zn.
D 1015/65..., rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. sp. zn. D 580/89, spisom Štátneho
notárstva v Ž. sp. zn. D 580/89, pozemnoknižných výpisov, výpisov z katastra nehnuteľností,
identifikácií parciel, rozhodnutí katastrálneho úradu, potvrdenia poľnohospodárskeho
družstva).
Navrhovatelia 1/ až 3/ sa v danom prípade domáhali určenia, že sporné pozemky
nadobudol F. M. právnym titulom vydržania. Vydržanie je osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníctva... Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je
oprávnenosť držby... Oprávnenou môže byť len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či
držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho hľadiska, teda
nie z aspektu osobného (subjektívneho) presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť držby;
vždy je potrebné brať do úvahy, či (by aj každý iný, v obdobnej situácii sa nachádzajúci)
držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku
vlastníctva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), omyl držiteľa musí byť ale vždy
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného
prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je
neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý vec drží na základe neospravedlniteľného omylu, nemôže
byť držiteľom dobromyseľným a jeho držba nemôže byť oprávnená.
Pokiaľ sa za daného právneho stavu súd prvého stupňa v odôvodení svojho
rozhodnutia osobitne zameral na jednu z viacerých podmienok vydržania (dobromyseľnosť
držiteľa) a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania skúmal dobromyseľnosť držby
F. M. vo vzťahu k navrhovateľmi tvrdenému titulu držby a v kontexte celého rozhodnutia
dospel k záveru, že pod „celým dedičstvom“ nadobudnutým F. M. v konaní Štátneho
notárstva v Ž. sp. zn. D 1015/65 bolo možné rozumieť iba majetok v tomto konaní za
dedičstvo považovaný a Štátnym notárstvom ako dedičstvo prejednaný, nevykazuje postup
súdu prvého stupňa znaky procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
... Obsah spisu svedčí o tom, že súdy tieto skutkové a právne okolnosti vzali na zreteľ
a vysvetlili, že rozhodnutie o dedičstve, ktorým na základe dohody dedičov prevzal „celé
dedičstvo“ (t. j. len majetok poručiteľky v tomto konaní za dedičstvo považovaný a ako
dedičstvo prejednaný) F. M., nemožno považovať za nadobúdací titul zakladajúci
dobromyseľnosť jeho držby sporných pozemkov. Z ich rozhodnutí je teda dostatočne zrejmý
dôvod, ktorý považovali za rozhodujúci pre záver o neopodstatnenosti návrhu. ...
... K námietke dovolateľov, že odvolací súd sa nevyjadril ku všetkým dôvodom
obsiahnutým v och odvolaní, je potrebné uviesť, že obsahovou zložkou každého odvolania
sú (majú byť) odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí vždy
argumentácia odvolateľa, že postup súdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho –
ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť považovaný názor, že odvolací
súd musí vždy reagovať na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O. s.
p. nepoužiteľné. ...
Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že obe vyššie
uvedené podmienky aplikácie § 219 ods. 2 O. s. p. sú splnené. Z rozsudkom prvostupňového
i odvolacieho súdu je zrejmé zaujatie totožného (a z hľadiska prejednávanej veci
určujúceho) záveru, že v danej veci z priebehu a výsledku konania o dedičstve vedeného na
Štátnom notárstve v Ž. pod sp. zn. D 1015/65 objektívne nebolo možné vyvodzovať vnútorné
presvedčenie právneho predchodcu navrhovateľov 1/ až 3/, že sporné pozemky užíva ako
vlastník. Myšlienkový postup súdov, ktorým dospeli k tomuto záveru, je v odôvodneniach
rozhodnutí súdov nižších stupňov primerane vysvetlený.
Uvedený postup odvolacieho súdu nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ...
Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza,
že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov
nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/
O. s. p. a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bližšie
rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993.) Neprípustnosť takéhoto dôvodu je daná aj
charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2
O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané
v základnom konaní. ...
3.5. V súvislosti s tvrdením dovolateľov, že v konaní došlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladajúcej prípustnosť ich dovolania, zostalo
posúdiť opodstatnenosť ich námietok týkajúcich sa aplikácie § 80 písm. c/ O. s. p.
... Základnou podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80
písm. c/ O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Bez
preukázania existencie takéhoto záujmu musí súd návrh podľa § 80 písm. c/ O. s. p.
zamietnuť ako neprípustný. Ide pritom o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie
návrhu; preto súd po zaujatí záveru, že určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O. s. p. nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne
prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takýto návrh bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2008). Ak súd
zamieta určovací návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa
zároveň zaoberal vecou samou (vid Občiansky súdny poriadok, Komentár, Števček/Ficová
a kolektív, C. H. Beck, 2009, str. 191).
V zmysle vyššie uvedeného bol síce postup súdu prvého stupňa v danej veci rozporný
(súd na jednej strane konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľov
1/ až 3/ v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., na druhej strane ale zaujal aj právne závery k otázke
splnenia podmienok vydržania), táto rozpornosť však neviedla k odňatiu možnosti
navrhovateľov 1/ až 3/ pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) – zo spisu totiž vyplýva, že
súdy oboch nižších stupňov pristúpili aj k posúdeniu veci z hľadiska splnenia zákonných
predpokladov vydržania. ...
4. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo
k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná
(než v § 237 O. s. p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, úspešne
však môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (porovnaj tiež uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010
a 7 Cdo 36/2011). V danom prípade bola uplatnená v dovolaní, ktoré nie je procesne
prípustné.
5. K námietke navrhovateľov 1/ až 3/, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zaistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne
prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania...»
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012
sťažovatelia tvrdili, že týmto uznesením došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože najvyšší súd ich dovolanie riadne neprerokoval a neposkytol
sťažovateľom ochranu, keď ich dovolanie odmietol, pretože dospel k záveru, že ich
dovolanie prípustné nie je.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá
dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov
považoval dovolanie sťažovateľov za neprípustné, osobitne, z akých dôvodov dospel
k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľom k odňatiu možnosti konať pred
súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd
za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.
Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľov odchýliť sa od ustálenej
rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovatelia nepredkladajú k tejto otázke
vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou
je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky
prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania sťažovateľov, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv
sťažovateľov a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľov.
Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľov v jej časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho
súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd sa zaoberal i posúdením námietok sťažovateľov smerujúcich proti
rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011, podľa ktorých malo
dôjsť k porušeniu nimi označených základných práv aj týmto rozsudkom, a to v dôsledku
nesprávnosti právneho posúdenia veci a nedostatočným odôvodnením jeho rozhodnutia.
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,
ktorý využil za splnenia zákonných podmienok (ako to jasne odôvodnil aj najvyšší súd)
možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 OSP, dospel vo vzťahu k tvrdeniam
sťažovateľov o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že
táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktoré sťažovatelia vo veci nastolili. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že takto
čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazovali ďalej na to, že krajský súd dostatočným
spôsobom neobjasnil skutkový stav veci, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel
k neprimeraným záverom a najmä vec nesprávne právne posúdil.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd považuje interpretáciu a aplikáciu dotknutých ustanovení právneho
poriadku (najmä ustanovení upravujúcich podmienky vydržania) krajským súdom za
zlučiteľnú s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách.
Za tejto situácie nemohlo dôjsť k tomu, aby rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v časti porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý proces rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011
a uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovatelia svoje tvrdenie o porušení základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 84/2012 z 23. mája 2012 vo svojej sťažnosti napriek tomu, že boli zastúpení
kvalifikovaným zástupcom, bližšie podrobnejšie neodôvodnili. Zrejme vychádzali z toho, že
určením spoluvlastníckych podielov do dedičstva po ich otcovi v prípade vyhovenia ich
žalobe by v konečnom dôsledku nadobudli v dedičskom konaní po otcovi väčší
spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam, než aký nadobudnú v prípade, že rovnaké
spoluvlastnícke podiely budú predmetom dedičstva po ich starej matke (keďže ako dedič do
úvahy prichádza aj žalovaná), v dôsledku čoho sa domnievajú, že nenadobudnutím
podielov, ktoré takto pripadnú v dedičskom konaní žalovanej, malo byť porušené ich
základné právo na vlastníctvo a právo na majetok. Ak sťažovatelia vychádzali z toho, že im
svedčila legitímna nádej na nadobudnutie (aj) tohto majetku, pretože splnili všetky zákonom
ustanovené podmienky, tento záver by mohol byť správny, avšak iba v prípade, že ich
sťažovatelia skutočne splnili. Ako už ale bolo uvedené vo vzťahu k ich tvrdeniam
o porušení čl. 46 ústavy (a čl. 6 dohovoru), ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy
ústavne konformne aplikovali na vec sťažovateľov príslušné ustanovenia právnych
predpisov, keď dospeli k záveru, že neb. F. M. spoluvlastnícke podiely nevydržal, a preto
nesplnili podmienky na vyhovenie ich žalobe. V situácii, keď tieto zákonné podmienky
vydržania neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji sťažovateľov na
nadobudnutie majetku. Sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského súdu
(a najvyššieho súdu) legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že
spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam budú určené do dedičstva po ich nebohom
otcovi, ak nesplnili zákonom stanovené podmienky. Z uvedených dôvodov sťažovateľom
nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie sporného
majetku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu (a najvyššieho súdu) došlo
k porušeniu ich práva garantovaného v čl. 20 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedeného je zrejmé, že napadnutými rozhodnutiami nemohlo dôjsť ani
k porušeniu práv sťažovateľov garantovaných čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského
súdu (a najvyššieho súdu) a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto
dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012