Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 587/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr.

L. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. novembra 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok z 24. októbra

2012 “ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako predávajúci kúpnou

zmluvou zo 14. júla 2005, ktorej vklad bol povolený 11. augusta 2005, previedol

na kupujúceho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (vedeným na LV č. ... pre k. ú. P.,

neskôr na LV č. ...).

Podľa III. článku kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005 kúpnu cenu v sume 2 500 000 Sk

mal kupujúci uhradiť pri podpísaní kúpnej zmluvy a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume

6 030 000 Sk mal zaplatiť do 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností, t. j. do 26. augusta 2005. Podľa toho istého článku kúpnej zmluvy

v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní odo

dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, má predávajúci právo

od tejto zmluvy odstúpiť.

Kupujúci v deň podpisu kúpnej zmluvy uhradil z titulu kúpnej ceny sumu

2 500 000 Sk a následne v lehote do 26. augusta 2005 uhradil sumu 6 000 000 Sk. Kupujúci

sa oproti dohodnutej lehote splatnosti kúpnej ceny do 26. augusta 2005 dostal do omeškania

s uhradením časti kúpnej ceny v sume 30 000 Sk, ktorú uhradil sťažovateľovi

21. decembra 2005.

Sťažovateľ je toho názoru, že neuhradením časti kúpnej ceny v sume 30 000 Sk

kupujúcim v lehote do 26. augusta 2005 bol naplnený zmluvne dohodnutý dôvod

na odstúpenie od kúpnej zmluvy a listom z 21. decembra 2005 sťažovateľ odstúpil

od kúpnej zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo doručované poštou kupujúcemu

ako adresátovi.

Sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

26. augusta 2008 domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré

tvorili predmet kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005 z dôvodu, že listom z 21. decembra 2005

od kúpnej zmluvy platne odstúpil, čím jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zostalo

zachované.

Okresný súd rozsudkom č. k. -62 z 25. februára 2009 (ďalej

len „rozsudok z 25. februára 2009“) zamietol žalobu sťažovateľa a krajský súd stotožniac sa

sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu jeho rozsudok z 25. februára 2009

svojím rozsudkom sp. zn. z 9. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok

z 9. septembra 2009“) potvrdil.

Ústavný súd nálezom č. k. -42 z 3. marca 2011 (ďalej len „nález

ústavného súdu“) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 9. septembra 2009, tento

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojom náleze vyhodnotil závery okresného súdu potvrdené

krajským súdom (t. j. zamietnutie žaloby sťažovateľa pre nedoručenie odstúpenia od kúpnej

zmluvy kupujúcemu spôsobom, ktorý by vyvolal hmotnoprávne účinky tohto odstúpenia,

keďže nebolo preukázané doručenie odstúpenia od zmluvy kupujúcemu, ale len jeho

manželke, ktorá nebola zmluvnou stranou) za nedostatočne odôvodnené z dôvodu absencie

náležitej a ústavne konformnej aplikácie , v zmysle ktorej je

prejav vôle účinný, len čo sa dostane do dispozičnej sféry adresáta, teda «adresát

má konkrétnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu (napr. poštová zásielka obsahujúca

prejav vôle bola doručená do jeho bytu, na adresu, ktorá je v uvedenom prípade miestom

výkonu jeho podnikateľskej činnosti). Pri hodnotení jeho „dispozičnej sféry“ nie je

rozhodujúce, že zásielku prevzala manželka adresáta, a nie je právne významné, či sa

adresát s dôjdeným prejavom vôle aj skutočne oboznámil.». Ústavný súd ďalej zdôraznil, že

„V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu

k výkladu a aplikácii uvedeným v časti II tohto nálezu

( ), ktorý korešponduje so všeobecne akceptovaným

výkladom tohto ustanovenia uplatňovaným v stabilizovanej

judikatúre všeobecných súdov...“.

Ústavný súd nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu (potvrdzujúceho

rozsudok okresného súdu z 25. februára 2009) videl aj v tom, že sa nevysporiadal

s aplikáciou , v súvislosti s čím v náleze uviedol: „Pre

náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje jednoduché odvolanie sa na príslušné

ustanovenie o účinnom odstúpení od zmluvy s dôvetkom, že

uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, keď dôjde do dispozičnej sféry

druhého účastníka právneho vzťahu. Podľa citovaného ustanovenia od zmluvy nemôže

odstúpiť ten, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočne plnenie. Podľa

všeobecne akceptovaného výkladu príslušného ustanovenia, ak sa začalo s plnením aspoň

sčasti, alebo sa prijalo hoci len čiastočné plnenie, odstúpenie od zmluvy ani uplatnenie

tohto práva už nie je možné (pozri tiež: Svoboda J. a kol.: I. diel.

Komentár. Eurounion: Bratislava 2000. s. 425).

Týmto aspektom, ktorý bol napokon obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu

sťažovateľa z 27. apríla 2009, sa krajský súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal,

resp. tento aspekt opomenul...

Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový)... absolútne opomenul zaujať stanovisko

k aplikácii , ktorým argumentoval v spojení s

a na ktoré vo svojom vyjadrení zo 4. septembra 2008

a z 27. apríla 2009 poukázal právny zástupca žalovaného...“

Krajský súd následne z obdobných dôvodov, ako sú uvedené v náleze ústavného

súdu, zrušil v odvolacom konaní preskúmavaný rozsudok okresného súdu

z 25. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 26. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 26. októbra 2011“) tak, že žalobu sťažovateľa

zamietol. Okresný súd v nadväznosti na nález ústavného súdu a zrušujúci rozsudok

krajského súdu z 9. septembra 2009 dospel k záveru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy

sa dostalo do dispozičnej sféry kupujúceho, a tým mu bolo riadne doručené. Dôvod,

pre ktorý okresný súd opätovne zamietol žalobu sťažovateľa, je založený na aplikácii

ustanovenia . Podľa výkladu ustanovenia Občianskeho

zákonníka aplikovaného okresným súdom odstúpenie od zmluvy, podľa ktorej sa už

čiastočne plnilo, je právnym úkonom v rozpore s týmto ustanovením, a preto neplatným.

Na odvolanie sťažovateľa, podstatou ktorého bolo namietanie okresným súdom

aplikovaného výkladu , krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011 vo výroku vo veci samej a zmenil

vo výroku o trovách konania.

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a ním aplikovaným výkladom

ustanovenia a na podporu týchto záverov uviedol:

„ vychádza z toho, že zmluvy sú pre účastníkov záväzkového

právneho vzťahu záväzné (pacta sunt servanda) a každý musí z nich vyplývajúce práva

a povinnosti dodržiavať. Z toho vyplýva, že zmluvné strany nemôžu jednostranne odstúpiť

od tohto záväzku ( ), ibaže by im to zákon výslovne

dovoľoval (, , a ) alebo ak si to

zmluvné strany buď v prospech niektorej strany, príp. oboch strán v zmluve pri jej uzavretí

či neskôr výslovne vymienili ( ).

Podľa , odstúpenie od zmluvy je možné

v prípadoch stanovených zákonom alebo v prípadoch, keď sa na tom účastníci výslovne

dohodli. Podľa zákona možno dojednať odstúpenie od zmluvy v prípade uzavretia zmluvy

v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok ( ) ako sankciu

za omeškanie dlžníka ( ), za iné porušenie zmluvných

povinností (napr. , a ) a ak je to účastníkmi

zmluvy dojednané ( a ). V zásade možno rozlišovať

medzi odstúpením od zmluvy na základe zákona (napr. § 517 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a odstúpením od zmluvy na základe dohody zmluvných strán (§ 497

).

Podľa ust. každý z účastníkov si môže vymieniť

odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň sčasti

alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôže už od zmluvy odstúpiť, ani keď poskytne

odstupné.

Citované ust. poskytuje zmluvným stranám možnosť

jednostranne rozviazať záväzkový právny vzťah založený zmluvou. Je to zmluvná výhrada

odstúpenia od zmluvy, ktorá umožňuje zrušiť zmluvu keď sa pre niektorú zo strán stala

nevýhodnou. Ust. zároveň dáva účastníkom zmluvy právo pre

prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať aj odstupné. Ďalšia úprava, druhá veta

ust. je všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia

od zmluvy (či už s odstupným, alebo bez neho), tzn., že zákon zakazuje tomu, kto zmluvu

splní aspoň sčasti, alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol odstúpiť od zmluvy, a to aj

v prípade, keď poskytne odstupné. Pokiaľ teda ust. nedáva

možnosť odstúpiť od zmluvy (či s dohodnutým odstupným alebo bez neho) tomu kto prijme

hoci len čiastočné plnenie (žalobca nepochybne prijal od žalovaného prvú splátku

2.500.000,- Sk pri uzavretí kúpnej zmluvy a prevažnú časť druhej splátky 6.000.000,- Sk,

nezaplatil len zostatok kúpnej ceny 30.000,- Sk), žalobca nemal právo odstúpiť od zmluvy.

Ak teda žalobca od zmluvy odstúpil, je toto odstúpenie neplatné pre rozpor so zákonom

( )...“

Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil so záverom okresného súdu o neplatnosti

odstúpenia sťažovateľa od kúpnej zmluvy pre jeho rozpor s ,

a teda so záverom okresného súdu v spôsobe výkladu a aplikácie citovaného ustanovenia,

učinil aj záver o neplatnosti tohto odstúpenia pre jeho rozpor s .

Vzhľadom na to, že predmetná vec nebola okresným súdom posudzovaná z hľadiska kritérií

uvedených v , krajský súd pred rozhodnutím vo veci vyzval

účastníkov na vyjadrenie sa k možnosti použitia citovaného ustanovenia na daný prípad,

ktorí sa k uvedenému aj vyjadrili.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných a iných práv

rozsudkom krajského súdu a podstatná časť rozsiahlej argumentácie sťažovateľa spočíva

v namietaní nesprávnych záverov v otázke aplikácie a výkladu § 497 Občianskeho

zákonníka, a tým namietaní nesprávnosti záveru o neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy

pre rozpor s citovaným ustanovením, ako aj namietaní nesprávnosti záverov o neplatnosti

odstúpenia od kúpnej zmluvy pre rozpor s . Osobitne sťažovateľ

namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a vytýka nevysporiadanie

sa krajského súdu s jeho argumentáciou poukazujúcou na odlišnú aplikačnú prax

všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na

súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 36 ods.

1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku

podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. z 24.10.2012, porušené

bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. 10. 2012 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z

trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €... v prospech JUDr. L. L... do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa neho založený na nesprávnych skutkových

a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( , listiny), ako i práva na spravodlivý

proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa vyhodnotil ako nespôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie

ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V súlade s touto judikatúrou ani nedostatky v odôvodnení preskúmávaného rozsudku

spočívajúce v nedostatočnom vysporiadaní sa s ostatnou rozhodovacou činnosťou

všeobecných súdov v otázke výkladu a aplikácie ustanovenia

v prípadoch posudzovania platnosti odstúpenia od zmluvy po jej čiastočnom plnení

v okolnostiach daného prípadu nedosahujú takú intenzitu, ktorá by zadávala možnosť

zásahu ústavného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že zosúlaďovanie rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov je primárne v právomoci týchto súdov, nie ústavného súdu.

Posúdenie miery intenzity prípadných nedostatkov rozsudku krajského súdu

a dôvodnosti zásahu ústavného súdu v okolnostiach danej veci úzko súvisí s posúdením

ústavnej konformnosti záverov krajského súdu učinených s komplexným zohľadnením

všetkých ich dôvodov (teda nielen výkladu a aplikácie

v danej veci, ale aj výkladu a aplikácie ).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ústavná konformnosť posudzovaného

rozsudku krajského súdu je zachovaná, keď krajský súd svoj záver o dôvodnosti potvrdenia

zamietavého rozsudku okresného súdu, a teda o neplatnosti odstúpenia sťažovateľa

od kúpnej zmluvy náležite a ústavne konformným spôsobom odôvodnil v časti aplikácie § 3

a uviedol:

«Odvolací súd naviac zdôrazňuje že žalobcovo počínanie (odstúpenie od zmluvy) je

tiež potrebné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd preto

v zmysle ust. vyzval účastníkom konania, aby sa písomne vyjadrili

k použitiu ust. . Odvolací súd obdržal písomné vyjadrenie

účastníkov konania k možnosti použitia ust. , a to od žalobcu

podaním zo dňa 30.08.2012 (v spise na č. l. 132), od žalovaného podaním zo dňa

17. 08. 2012 (v spise na č. l. 126).

Podľa ust. v znení neskorších

predpisov (ďalej len ), výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

v tomto ustanovení zakotvuje jednu zo základných zásad,

a to menovite, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí

byť v súlade s dobrými mravmi. Požiadavku zachovávať dobré mravy zdôrazňuje § 3 ods. 1

tak, že výkon práv a povinností nesmie byť contra bonos mores.

Nepoctivému konaniu (mala fides) nesmie súd poskytnúť ochranu. Obsah dobrých mravov

spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem

ich rešpektovania. Dobrými mravmi spoločnosti je súhrn etických a kultúrnych všeobecne

zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často zaistené aj právnymi

normami tak, aby každé konanie bolo v súlade s morálnymi zásadami demokratickej

spoločnosti. Tento všeobecný horizont, ktorý vývojom spoločnosti rozvíja aj svoj morálny

obsah v priestore a čase musí byť posudzovaný vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, taktiež

v danom čase a na danom mieste. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu „dobré mravy“

patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (pozri R 88/1998). Zmyslom citovaného

ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje

dobrým mravom.

Pre posúdenie danej veci z hľadiska ust. je

významná výška nezaplatenej kúpnej ceny, dĺžka omeškania, skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že v dôsledku mimoriadnych okolností žalovaný nemohol svoj záväzok splniť alebo, že

dodatočne (po účinnom odstúpení od zmluvy) povinnosť splnil a za tohto stavu sa môže

výkon práva žalobcu javiť ako jeho zneužitie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. ).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovo odstúpenie

od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi. Účelom vymieneného článku III. kúpnej zmluvy

bola právna ochrana žalobcu v prípade nezaplatenia kúpnej ceny, a to najmä kúpnej ceny

vo výške 6.030.000,- Sk. Jeho zmyslom bola ochrana právneho postavenia žalobcu

pre prípad, ak by konaním žalovaného nedošlo k naplneniu predmetu kúpnej zmluvy.

Z celej sumy 6.030.000,- Sk (druhej splátky) žalovaný nezaplatil načas len nepatrnú sumu

30.000,- Sk. Výška žalovaným nesplatenej kúpnej ceny činila 0,35 % (30.000,- Sk) z celkovej

kúpnej ceny (8.530.000,- Sk). Na druhej strane je potrebné poukázať na to, že žalovaný

zvyšok kúpnej ceny (30.000,- Sk) uhradil v ten istý deň, ako mu žalobca odstúpenie

od zmluvy zaslal (21. 12. 2005). Čiže v deň, keď žalobca listom oznámil žalovanému

odstúpenie od zmluvy, bola celá kúpna cena splatená. Odstúpenie od kúpnej zmluvy

len z dôvodu nezaplatenia tak nepatrnej časti kúpnej ceny, pričom zvyšok kúpnej ceny

(30.000,- Sk) žalovaný zaplatil v deň doručenia odstúpenia od zmluvy, považuje odvolací

súd za konanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o zamietnutí žaloby ako správny potvrdil podľa ust. . V podrobnostiach

je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.»

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto

potrebné sťažnosť v tejto časti podľa odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, listiny a práva podľa dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza,

že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , ) zastáva názor,

že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, listiny a práva podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až . Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené

práva procesnoprávneho charakteru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom

označených základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd

odmieta podľa sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa v celosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012