Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 587/2012
PDF · 233.72 KB
No categories available
I. ÚS 587/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr.
L. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 10/2012
z 24. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. novembra 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 10/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok z 24. októbra
2012 “ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako predávajúci kúpnou
zmluvou zo 14. júla 2005, ktorej vklad bol povolený 11. augusta 2005, previedol
na kupujúceho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (vedeným na LV č. ... pre k. ú. P.,
neskôr na LV č. ...).
Podľa III. článku kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005 kúpnu cenu v sume 2 500 000 Sk
mal kupujúci uhradiť pri podpísaní kúpnej zmluvy a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume
6 030 000 Sk mal zaplatiť do 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností, t. j. do 26. augusta 2005. Podľa toho istého článku kúpnej zmluvy
v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní odo
dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, má predávajúci právo
od tejto zmluvy odstúpiť.
Kupujúci v deň podpisu kúpnej zmluvy uhradil z titulu kúpnej ceny sumu
2 500 000 Sk a následne v lehote do 26. augusta 2005 uhradil sumu 6 000 000 Sk. Kupujúci
sa oproti dohodnutej lehote splatnosti kúpnej ceny do 26. augusta 2005 dostal do omeškania
s uhradením časti kúpnej ceny v sume 30 000 Sk, ktorú uhradil sťažovateľovi
21. decembra 2005.
Sťažovateľ je toho názoru, že neuhradením časti kúpnej ceny v sume 30 000 Sk
kupujúcim v lehote do 26. augusta 2005 bol naplnený zmluvne dohodnutý dôvod
na odstúpenie od kúpnej zmluvy a listom z 21. decembra 2005 sťažovateľ odstúpil
od kúpnej zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo doručované poštou kupujúcemu
ako adresátovi.
Sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
26. augusta 2008 domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
tvorili predmet kúpnej zmluvy zo 14. júla 2005 z dôvodu, že listom z 21. decembra 2005
od kúpnej zmluvy platne odstúpil, čím jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zostalo
zachované.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 211/2008-62 z 25. februára 2009 (ďalej
len „rozsudok z 25. februára 2009“) zamietol žalobu sťažovateľa a krajský súd stotožniac sa
sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu jeho rozsudok z 25. februára 2009
svojím rozsudkom sp. zn. 3 Co 85/2009 z 9. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok
z 9. septembra 2009“) potvrdil.
Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 403/2010-42 z 3. marca 2011 (ďalej len „nález
ústavného súdu“) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 9. septembra 2009, tento
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd vo svojom náleze vyhodnotil závery okresného súdu potvrdené
krajským súdom (t. j. zamietnutie žaloby sťažovateľa pre nedoručenie odstúpenia od kúpnej
zmluvy kupujúcemu spôsobom, ktorý by vyvolal hmotnoprávne účinky tohto odstúpenia,
keďže nebolo preukázané doručenie odstúpenia od zmluvy kupujúcemu, ale len jeho
manželke, ktorá nebola zmluvnou stranou) za nedostatočne odôvodnené z dôvodu absencie
náležitej a ústavne konformnej aplikácie § 45 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej je
prejav vôle účinný, len čo sa dostane do dispozičnej sféry adresáta, teda «adresát
má konkrétnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu (napr. poštová zásielka obsahujúca
prejav vôle bola doručená do jeho bytu, na adresu, ktorá je v uvedenom prípade miestom
výkonu jeho podnikateľskej činnosti). Pri hodnotení jeho „dispozičnej sféry“ nie je
rozhodujúce, že zásielku prevzala manželka adresáta, a nie je právne významné, či sa
adresát s dôjdeným prejavom vôle aj skutočne oboznámil.». Ústavný súd ďalej zdôraznil, že
„V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu
k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvedeným v časti II tohto nálezu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktorý korešponduje so všeobecne akceptovaným
výkladom tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka uplatňovaným v stabilizovanej
judikatúre všeobecných súdov...“.
Ústavný súd nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu (potvrdzujúceho
rozsudok okresného súdu z 25. februára 2009) videl aj v tom, že sa nevysporiadal
s aplikáciou § 497 Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím v náleze uviedol: „Pre
náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje jednoduché odvolanie sa na príslušné
ustanovenie § 497 Občianskeho zákonníka o účinnom odstúpení od zmluvy s dôvetkom, že
uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, keď dôjde do dispozičnej sféry
druhého účastníka právneho vzťahu. Podľa citovaného ustanovenia od zmluvy nemôže
odstúpiť ten, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočne plnenie. Podľa
všeobecne akceptovaného výkladu príslušného ustanovenia, ak sa začalo s plnením aspoň
sčasti, alebo sa prijalo hoci len čiastočné plnenie, odstúpenie od zmluvy ani uplatnenie
tohto práva už nie je možné (pozri tiež: Svoboda J. a kol.: Občiansky zákonník I. diel.
Komentár. Eurounion: Bratislava 2000. s. 425).
Týmto aspektom, ktorý bol napokon obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu
sťažovateľa z 27. apríla 2009, sa krajský súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal,
resp. tento aspekt opomenul...
Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový)... absolútne opomenul zaujať stanovisko
k aplikácii § 497 Občianskeho zákonníka, ktorým argumentoval v spojení s § 517
Občianskeho zákonníka a na ktoré vo svojom vyjadrení zo 4. septembra 2008
a z 27. apríla 2009 poukázal právny zástupca žalovaného...“
Krajský súd následne z obdobných dôvodov, ako sú uvedené v náleze ústavného
súdu, zrušil v odvolacom konaní preskúmavaný rozsudok okresného súdu
z 25. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 199/2011
z 26. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 26. októbra 2011“) tak, že žalobu sťažovateľa
zamietol. Okresný súd v nadväznosti na nález ústavného súdu a zrušujúci rozsudok
krajského súdu z 9. septembra 2009 dospel k záveru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy
sa dostalo do dispozičnej sféry kupujúceho, a tým mu bolo riadne doručené. Dôvod,
pre ktorý okresný súd opätovne zamietol žalobu sťažovateľa, je založený na aplikácii
ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka. Podľa výkladu ustanovenia § 497 Občianskeho
zákonníka aplikovaného okresným súdom odstúpenie od zmluvy, podľa ktorej sa už
čiastočne plnilo, je právnym úkonom v rozpore s týmto ustanovením, a preto neplatným.
Na odvolanie sťažovateľa, podstatou ktorého bolo namietanie okresným súdom
aplikovaného výkladu § 497 Občianskeho zákonníka, krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2011 vo výroku vo veci samej a zmenil
vo výroku o trovách konania.
Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a ním aplikovaným výkladom
ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka a na podporu týchto záverov uviedol:
„Občiansky zákonník vychádza z toho, že zmluvy sú pre účastníkov záväzkového
právneho vzťahu záväzné (pacta sunt servanda) a každý musí z nich vyplývajúce práva
a povinnosti dodržiavať. Z toho vyplýva, že zmluvné strany nemôžu jednostranne odstúpiť
od tohto záväzku (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ibaže by im to zákon výslovne
dovoľoval (§ 49, § 517 ods. 1, § 576 a § 623 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo ak si to
zmluvné strany buď v prospech niektorej strany, príp. oboch strán v zmluve pri jej uzavretí
či neskôr výslovne vymienili (§ 497 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odstúpenie od zmluvy je možné
v prípadoch stanovených zákonom alebo v prípadoch, keď sa na tom účastníci výslovne
dohodli. Podľa zákona možno dojednať odstúpenie od zmluvy v prípade uzavretia zmluvy
v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 49 Občianskeho zákonníka) ako sankciu
za omeškanie dlžníka (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka), za iné porušenie zmluvných
povinností (napr. § 597, § 623 a § 679 Občianskeho zákonníka) a ak je to účastníkmi
zmluvy dojednané (§ 48 ods. 2 a § 479 Občianskeho zákonníka). V zásade možno rozlišovať
medzi odstúpením od zmluvy na základe zákona (napr. § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a odstúpením od zmluvy na základe dohody zmluvných strán (§ 497
Podľa ust. § 497 Občianskeho zákonníka každý z účastníkov si môže vymieniť
odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň sčasti
alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôže už od zmluvy odstúpiť, ani keď poskytne
odstupné.
Citované ust. § 497 Občianskeho zákonníka poskytuje zmluvným stranám možnosť
jednostranne rozviazať záväzkový právny vzťah založený zmluvou. Je to zmluvná výhrada
odstúpenia od zmluvy, ktorá umožňuje zrušiť zmluvu keď sa pre niektorú zo strán stala
nevýhodnou. Ust. § 497 Občianskeho zákonníka zároveň dáva účastníkom zmluvy právo pre
prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať aj odstupné. Ďalšia úprava, druhá veta
ust. § 497 Občianskeho zákonníka je všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia
od zmluvy (či už s odstupným, alebo bez neho), tzn., že zákon zakazuje tomu, kto zmluvu
splní aspoň sčasti, alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol odstúpiť od zmluvy, a to aj
v prípade, keď poskytne odstupné. Pokiaľ teda ust. § 497 Občianskeho zákonníka nedáva
možnosť odstúpiť od zmluvy (či s dohodnutým odstupným alebo bez neho) tomu kto prijme
hoci len čiastočné plnenie (žalobca nepochybne prijal od žalovaného prvú splátku
2.500.000,- Sk pri uzavretí kúpnej zmluvy a prevažnú časť druhej splátky 6.000.000,- Sk,
nezaplatil len zostatok kúpnej ceny 30.000,- Sk), žalobca nemal právo odstúpiť od zmluvy.
Ak teda žalobca od zmluvy odstúpil, je toto odstúpenie neplatné pre rozpor so zákonom
(§ 497 Občianskeho zákonníka)...“
Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil so záverom okresného súdu o neplatnosti
odstúpenia sťažovateľa od kúpnej zmluvy pre jeho rozpor s § 497 Občianskeho zákonníka,
a teda so záverom okresného súdu v spôsobe výkladu a aplikácie citovaného ustanovenia,
učinil aj záver o neplatnosti tohto odstúpenia pre jeho rozpor s § 3 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na to, že predmetná vec nebola okresným súdom posudzovaná z hľadiska kritérií
uvedených v § 3 Občianskeho zákonníka, krajský súd pred rozhodnutím vo veci vyzval
účastníkov na vyjadrenie sa k možnosti použitia citovaného ustanovenia na daný prípad,
ktorí sa k uvedenému aj vyjadrili.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných a iných práv
rozsudkom krajského súdu a podstatná časť rozsiahlej argumentácie sťažovateľa spočíva
v namietaní nesprávnych záverov v otázke aplikácie a výkladu § 497 Občianskeho
zákonníka, a tým namietaní nesprávnosti záveru o neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy
pre rozpor s citovaným ustanovením, ako aj namietaní nesprávnosti záverov o neplatnosti
odstúpenia od kúpnej zmluvy pre rozpor s § 3 Občianskeho zákonníka. Osobitne sťažovateľ
namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a vytýka nevysporiadanie
sa krajského súdu s jeho argumentáciou poukazujúcou na odlišnú aplikačnú prax
všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku
podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 10/2012 z 24.10.2012, porušené
bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 10/2012 z 24. 10. 2012 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z
trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €... v prospech JUDr. L. L... do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa neho založený na nesprávnych skutkových
a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), ako i práva na spravodlivý
proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľa vyhodnotil ako nespôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok
krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie
ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa
na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu
musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
V súlade s touto judikatúrou ani nedostatky v odôvodnení preskúmávaného rozsudku
spočívajúce v nedostatočnom vysporiadaní sa s ostatnou rozhodovacou činnosťou
všeobecných súdov v otázke výkladu a aplikácie ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka
v prípadoch posudzovania platnosti odstúpenia od zmluvy po jej čiastočnom plnení
v okolnostiach daného prípadu nedosahujú takú intenzitu, ktorá by zadávala možnosť
zásahu ústavného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že zosúlaďovanie rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov je primárne v právomoci týchto súdov, nie ústavného súdu.
Posúdenie miery intenzity prípadných nedostatkov rozsudku krajského súdu
a dôvodnosti zásahu ústavného súdu v okolnostiach danej veci úzko súvisí s posúdením
ústavnej konformnosti záverov krajského súdu učinených s komplexným zohľadnením
všetkých ich dôvodov (teda nielen výkladu a aplikácie § 497 Občianskeho zákonníka
v danej veci, ale aj výkladu a aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka).
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ústavná konformnosť posudzovaného
rozsudku krajského súdu je zachovaná, keď krajský súd svoj záver o dôvodnosti potvrdenia
zamietavého rozsudku okresného súdu, a teda o neplatnosti odstúpenia sťažovateľa
od kúpnej zmluvy náležite a ústavne konformným spôsobom odôvodnil v časti aplikácie § 3
Občianskeho zákonníka a uviedol:
«Odvolací súd naviac zdôrazňuje že žalobcovo počínanie (odstúpenie od zmluvy) je
tiež potrebné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd preto
v zmysle ust. § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkom konania, aby sa písomne vyjadrili
k použitiu ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd obdržal písomné vyjadrenie
účastníkov konania k možnosti použitia ust. § 3 Občianskeho zákonníka, a to od žalobcu
podaním zo dňa 30.08.2012 (v spise na č. l. 132), od žalovaného podaním zo dňa
17. 08. 2012 (v spise na č. l. 126).
Podľa ust. § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Občiansky zákonník v tomto ustanovení zakotvuje jednu zo základných zásad,
a to menovite, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Požiadavku zachovávať dobré mravy zdôrazňuje § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka tak, že výkon práv a povinností nesmie byť contra bonos mores.
Nepoctivému konaniu (mala fides) nesmie súd poskytnúť ochranu. Obsah dobrých mravov
spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem
ich rešpektovania. Dobrými mravmi spoločnosti je súhrn etických a kultúrnych všeobecne
zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často zaistené aj právnymi
normami tak, aby každé konanie bolo v súlade s morálnymi zásadami demokratickej
spoločnosti. Tento všeobecný horizont, ktorý vývojom spoločnosti rozvíja aj svoj morálny
obsah v priestore a čase musí byť posudzovaný vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, taktiež
v danom čase a na danom mieste. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu „dobré mravy“
patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (pozri R 88/1998). Zmyslom citovaného
ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje
dobrým mravom.
Pre posúdenie danej veci z hľadiska ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
významná výška nezaplatenej kúpnej ceny, dĺžka omeškania, skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že v dôsledku mimoriadnych okolností žalovaný nemohol svoj záväzok splniť alebo, že
dodatočne (po účinnom odstúpení od zmluvy) povinnosť splnil a za tohto stavu sa môže
výkon práva žalobcu javiť ako jeho zneužitie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33Obo 1526/2006).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovo odstúpenie
od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi. Účelom vymieneného článku III. kúpnej zmluvy
bola právna ochrana žalobcu v prípade nezaplatenia kúpnej ceny, a to najmä kúpnej ceny
vo výške 6.030.000,- Sk. Jeho zmyslom bola ochrana právneho postavenia žalobcu
pre prípad, ak by konaním žalovaného nedošlo k naplneniu predmetu kúpnej zmluvy.
Z celej sumy 6.030.000,- Sk (druhej splátky) žalovaný nezaplatil načas len nepatrnú sumu
30.000,- Sk. Výška žalovaným nesplatenej kúpnej ceny činila 0,35 % (30.000,- Sk) z celkovej
kúpnej ceny (8.530.000,- Sk). Na druhej strane je potrebné poukázať na to, že žalovaný
zvyšok kúpnej ceny (30.000,- Sk) uhradil v ten istý deň, ako mu žalobca odstúpenie
od zmluvy zaslal (21. 12. 2005). Čiže v deň, keď žalobca listom oznámil žalovanému
odstúpenie od zmluvy, bola celá kúpna cena splatená. Odstúpenie od kúpnej zmluvy
len z dôvodu nezaplatenia tak nepatrnej časti kúpnej ceny, pričom zvyšok kúpnej ceny
(30.000,- Sk) žalovaný zaplatil v deň doručenia odstúpenia od zmluvy, považuje odvolací
súd za konanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o zamietnutí žaloby ako správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.. V podrobnostiach
je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.»
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto
potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza,
že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva názor,
že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené
práva procesnoprávneho charakteru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom
označených základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd
odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012