Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 599/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. A., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2012 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd) sp. zn. zo 16.

októbra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v súdnom spore proti

odporkyni – S. B. (ďalej len „S.“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v dávkovom konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia S. č. z 29.

marca 2012 „vo veci úrazovej dávky – úrazová renta podľa a

Z. z. o sociálnom poistení“ toto rozhodnutie rozsudkom sp. zn. zo 14. februára

2012 potvrdil. O odvolaní sťažovateľa z 3. apríla 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 16. októbra 2012 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok

zo 14. februára 2012.

3. Po rozsiahlom popise skutkových a právnych záverov uvedených v odôvodnení

rozhodnutí správneho orgánu a vo veci konajúcich všeobecných súdov s poukazom

na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu a Ústavného súdu Českej republiky

v analogických veciach, ako aj na úvahy z oblasti právnej teórie vyslovil sťažovateľ názor,

že „Uvedenými rozsudkami prvostupňového a druhostupňového súdu, ktorými bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl.

46 ods. 1 SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Dôsledky rozhodnutia Krajského súdu Košice potvrdeného rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v Košiciach hlboko zasahujú do práv sťažovateľa a popierajú

samotné princípy právneho štátu...

Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne

odôvodnené.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd... rozsudkom zo 16. 10. 2012 sp. zn. , ktorým potvrdil

rozsudok Krajského súdu... zo 14. 2. 2010 sp. zn. -42, porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo 16. 10. 2012 sp. zn. sa zrušuje a vec

sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Súčasne požiadal o priznanie náhrady trov konania „vo výške 323,50 Eur“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. októbra 2010 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (bod 1).

9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti

označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však

podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho

nesprávneho právneho posúdenia, najmä však nesprávnej interpretácie a následnej aplikácie

v jeho právnej veci použitých ustanovení, najmä o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov, s ktorými sa nestotožňuje (pozri bod 3).

10. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2012 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu a odvolacej argumentácie

sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

«27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd

( ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa v spoj. s Občiansky súdny

poriadok (ďalej v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti

ktorému je podľa ustanovenia v spoj, s ust. odvolanie prípustné, bez

nariadenia pojednávania ( veta prvá v spoj. s ) a po

neverejnej porade senátu jednomyseľne ( zák. c. ) dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny,

a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219

ods. 1 v spoj. s potvrdil.

28. Najvyšší súd sa celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom

rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej

strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ

domáha preskúmania rozhodnutia odporkyne, je právna otázka, či jednorazová mzda

vyplatená v súvislosti s ukončením pracovného pomeru sa stáva súčasťou denného

výpočtového základu tohto zamestnanca. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné

medze skutkového zistenia.

29. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. v. spoj. s

konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje

v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom

odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov

odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov

zistených v odvolacom konaní ( umožňuje odvolaciemu súdu doplniť

odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

30. Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľom poukazuje na

znenie ustanovenia , ktoré sa stalo základom na argumentáciu

krajského súdu.

Podľa ...

Podľa ...

31. Ústavná zásada predvídateľnosti práva vyplývajúca z princípu právneho štátu

( veta prvá ) jednoznačne kladie na súdy požiadavku dodržiavať svoju

doterajšiu judikatúru, ibaže by sa vyskytli relevantné dôvody, aby sa od nej odchýlil

(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo

prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska). Tak navrhovateľ ako aj odporkyňa

zaujali celkom protichodné postoje k doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu v agende

sociálnych vecí. Krajský súd vyhodnotil z celého množstva rozdielnych rozsudkov ako

rozsudok s najzávažnejšími dopadmi na prejednávanú vec rozsudok Najvyššieho súdu

sp. zn. .

32. Uvedený rozsudok sa prostredníctvom svojho odôvodnenia zaoberá výkladom

sporného ustanovenia zák. c. Ďalej je citovaný v zmysle

ods. 7 celý relevantný text uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu...

33. Pre Najvyšší súd je nepochybné, že v citovanej časti rozsudku bol jasným

spôsobom vykonaný výklad ustanovenia Ako celkom

nepodložené tvrdenie musí Najvyšší súd odmietnuť argumentáciu navrhovateľa (viď bod

č. 21), že tento rozsudok vec po právnej stránke posúdil nenáležitým spôsobom. Takisto

musí Najvyšší súd odmietnuť tvrdenie navrhovateľa, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

nie je záväzné. Naopak, odôvodnenie rozsudku súdu nie je jeho nadbytočnou súčasťou, je

základom jeho pochopenia a preskúmateľnosti, nakoľko autoritatívnym spôsobom objasňuje

úvahy a výkladovú činnosť vykonávateľa súdnej moci s tým dôsledkom, že v obdobných

veciach je možno legitímne očakávať rovnaký výkladový prístup (čl. 1 ods. 1 veta prvá

).

34. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu,

že navrhovateľom vznesená požiadavka, aby jednorazová mzda súvisiaca s jeho ukončením

pracovného pomeru dohodou, nemôže byť zahrnutá v zmysle § 138 ods. 2 zák. č, 461/2003

Z. z. do vymeriavacieho základu zamestnanca, nakoľko bola vyplatená v zmysle Kolektívnej

zmluvy ako peňažná platba za dlhoročnú prácu u zamestnávateľa. Preto je celkom

irelevantná námietka navrhovateľa, že krajský súd nevykonal dôkaz potvrdením

zamestnávateľa, resp. nevyhodnotil jeho obsah, lebo tento obsah nemôže zmeniť hore

prezentovaný právny názor.

35. Po oboznámení sa s obsahom rozsudkov sp. zn. a

Najvyšší súd zistil, že uvedené rozsudky sa vôbec netýkajú aplikácie ustanovenia § 138 zák.

č. dotknutého v tomto súdnom prieskume, ale naopak rieši výklad

intertemporálnych ustanovení citovaného zákona. Preto súhlasí so záverom krajského súdu,

že správne prisvedčil argumentácii odporkyne, že tieto judikáty sa týkajú iba straty na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti.

36. Takisto je na základe hore uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu celkom

irelevantná otázka, že pôvodný zamestnávateľ navrhovateľa ako DVZ uviedol vyššiu sumu

a z jednorazovej mzdy odviedol odvody. Tak ako správne poukázala odporkyňa vo svojom

stanovisku, je iba vecou uvedeného subjektu, či sa bude alebo nebude domáhať vrátenia

súm, ktoré sú podľa navrhovateľa odvedené v rozpore so zákonom.

37. Takisto ďalšie námietky navrhovateľa opierajúce sa o kontrolné oprávnenia

a s nimi spojené právne dôsledky pre pôvodného zamestnávateľa navrhovateľa nesmerujú

do právnej sféry navrhovateľa, ale naopak tretej osoby. Preto navrhovateľ sa nemôže

dovolávať svojich práv iba s poukazom na to, že práva tretej osoby mali byť porušené.

38. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľom uvádza, že

napadnuté rozhodnutie odporkyne má všetky formálne i obsahové náležitostí rozhodnutia

v zmysle citovaného zákona. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne

zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Počas

konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli

prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva

aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie,

pre ktoré je potrebné konanie prerušiť. Navrhovateľom uvedené rozsudky Súdneho dvora

Európskej únie nie je možné samočinne aplikovať na prejednávanú vec, lebo

v prejednávanej veci nevznikol ani spor o nutnosť aplikácie komunitárneho práva, ani

nutnosť konkrétny predpis komunitárneho práva podrobiť vnútroštátnemu výkladu

napríklad prostredníctvom predbežnej otázky. Preto sa Najvyšší súd s uvedenou

argumentáciou navrhovateľa ďalej nezaoberal.

39. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po

vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporkyne, a tiež s prihliadnutím

na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom

rozsudku sp. zn. , pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod,

aby sa od neho odchýlil (viď hore citované dôvody ako zásadná zmena právneho

prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného

zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa

v spojení s rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

rozsudku.

40. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

podľa v spojitosti s a , podľa ktorého

neúspešnému navrhovateľovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

41. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 2501

ods. 2 rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený

verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom

bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava

sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné

v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla

potreba pojednávanie nariadiť.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúceho na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. V závere ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný

právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

19. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa ostatnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012