Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 13/2013
PDF · 293.54 KB
No categories available
IV. ÚS 13/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej H...,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. G., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb/50/2012 a jeho rozhodnutím
z 10. mája 2012 o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb/50/2012 a jeho rozhodnutím z 10. mája
2012 o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala
29. februára 2012 na tlačive „A“ podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom
rozkaze [Ú. v. EÚ L 399, 30. 12. 2006, s. 1 – 32 (ďalej len „nariadenie č. 1896/2006“)],
proti odporkyni – fyzickej osobe bývajúcej v čase podania návrhu v Španielsku – návrh
na vydanie európskeho platobného rozkazu o zaplatenie sumy 41 469 € s príslušenstvom.
Uplatnený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že 9. decembra 2008 uzatvorila
s odporkyňou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol osobný automobil, pričom odporkyňa
jej kúpnu cenu ani len v časti nezaplatila.
Okresný súd návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu napadnutým
rozhodnutím na tlačive „D“ (formulár pre rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na vydanie
európskeho platobného rozkazu obsiahnutý v prílohe nariadenia č. 1896/2006) zamietol
z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Okresný súd kvalifikoval nárok uplatnený
sťažovateľkou za nárok smerujúci proti spotrebiteľovi, pričom podľa jeho názoru nemal
v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006 právomoc vydať európsky platobný rozkaz,
keďže ten mohol v okolnostiach danej veci vydať iba súd, v obvode ktorého má bydlisko
spotrebiteľ. Zároveň okresný súd vydal uznesenie č. k. 23 Cb/50/2012-29, ktorým vrátil
sťažovateľke súdny poplatok za návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu.
Keďže sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom okresného súdu o nedostatku
právomoci na vydanie európskeho platobného rozkazu, podala v presvedčení, že
napadnutým rozhodnutím a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jej
práva, proti napadnutému rozhodnutiu, ako aj postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu,
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb/50/2012 a jeho rozhodnutím
z 10. mája 2012 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, aby napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, keďže je toho názoru, že postupom okresného súdu došlo k zmareniu jej
legitímneho očakávania, že dôjde k vymoženiu jej pohľadávky.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide
spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,
ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne
(II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07). Zároveň je potrebné
uviesť, že čl. 1 ods. 1 ústavy upravuje základné garancie demokratického a právneho štátu,
nie však základné práva a slobody.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Okresný súd napadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľky na vydanie európskeho
platobného rozkazu zamietol. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemá právomoc
podľa čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 (tzv. kód 04 v rámci predformulovaných možností
dôvodov zamietnutia návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu na s. 2 tlačiva „D“
prílohy predmetného nariadenia). V rovnaký deň okresný súd vydal aj uznesenie č. k.
23 Cb/50/2012-29, ktorým vrátil sťažovateľke súdny poplatok za návrh na vydanie
európskeho platobného rozkazu. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že
napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na vydanie európskeho
platobného rozkazu, vydal z toho dôvodu, že „žalovaná pohľadávka sa týkala zmluvy
uzatvorenej osobou – spotrebiteľom na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti
mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania a odporca je spotrebiteľom“. V tomto
prípade má v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2012 právomoc vydať európsky
platobný rozkaz len súd toho členského štátu, kde má spotrebiteľ bydlisko.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí
nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil vec, čím mal dospieť
k nesprávnemu záveru o nedostatku svojej právomoci na vydanie európskeho platobného
rozkazu. Podľa sťažovateľky okresný súd nemal považovať zmluvu, z ktorej vyplývala
uplatnená pohľadávka, za spotrebiteľskú zmluvu. Sťažovateľka zastáva názor, že okresný
súd nezohľadnil, že „nebola splnená zákonná náležitosť podľa § 52... [Občianskeho
zákonníka, pozn.], podľa ktorej spotrebiteľskú zmluvu uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom“.
Predmetom zmluvného vzťahu, z porušenia ktorého si sťažovateľka uplatňovala nárok,
malo byť jednorazové plnenie (predaj osobného automobilu používaného členom
štatutárneho orgánu predávajúceho), pri ktorom sťažovateľka podľa vlastných slov
nevystupovala ako osoba konajúca v rámci predmetu svojho podnikania, ale ako subjekt
speňažujúci svoj majetok mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti (a to napriek tomu, že
do jej predmetu podnikania, ako sama uvádza, patrí aj predaj motorových vozidiel).
Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že sa „pri vypracúvaní... arbitrárneho rozhodnutia...
skúmaním (posúdením vzťahu ako spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka, pozn.) vôbec nezaoberal... a (túto okolnosť, pozn.) nezohľadnil“. Ak by okresný
súd postavenie sťažovateľky zohľadnil, musel by podľa nej dospieť k záveru, že právny
vzťah, z ktorého si uplatňuje nárok, nie je spotrebiteľskou zmluvou, a na určenie právomoci
súdu na vydanie európskeho platobného rozkazu sa preto neaplikuje ochranné pravidlo
uvedené v čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006, ale právomoc na vydanie platobného
rozkazu by mala byť založená v zmysle pravidla čl. 5 ods. 1 nariadenia Rady (ES)
č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach [mim. vyd. Ú.v. v slovenskom jazyku, kap. 19, zv. 4, s.
42 – 64m (ďalej len „nariadenie Brusel I“)]. Podľa uvedeného pravidla možno osobu
s bydliskom na území členského štátu žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných
veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, teda
na Slovensku. Tým mal okresný súd dospieť k záveru, že má ako súd členského štátu,
v ktorom došlo k dodaniu predmetu zmluvy, právomoc vydať európsky platobný rozkaz.
Napadnuté rozhodnutie, v ktorom okresný súd dospel k opačnému záveru, považuje
sťažovateľka za arbitrárne a navyše aj za zjavne neodôvodnené.
Ústavný súd najskôr zdôrazňuje, že konanie o vydanie európskeho platobného
rozkazu je osobitným formalizovaným konaním umožňujúcim navrhovateľovi v prípade
cezhraničných sporov v občianskych a obchodných veciach urýchlene dosiahnuť vydanie
exekučného titulu (európsky platobný rozkaz), ktorý oproti bežnému rozsudku v občianskej
alebo obchodnej veci možno vykonať v cudzine podstatne zjednodušeným spôsobom. Podľa
čl. 19 nariadenia č. 1896/2006 sa európsky platobný rozkaz, ktorý sa stal vykonateľným
v členskom štáte pôvodu, uzná a vykoná v iných členských štátoch bez potreby doložky
vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu. Na účely
zjednodušenia konania sú pre jednotlivé procesné úkony účastníkov konania a pre
rozhodnutia súdu v konaní o vydaní európskeho platobného rozkazu v prílohe nariadenia
č. 1896/2006 ustanovené vzory formulárov.
Z nariadenia č. 1896/2006 pritom vyplýva, že európsky platobný rozkaz môže vydať
iba súd toho štátu, ktorý má v zmysle noriem medzinárodného práva procesného právomoc
na konanie o vydanie európskeho platobného rozkazu. Pravidlá právomoci na vydanie
európskeho platobného rozkazu sa v zmysle čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 síce určujú najmä
podľa nariadenia Brusel I, ale v záujme ochrany spotrebiteľa môže európsky platobný
rozkaz vydať iba súd štátu, kde má tento spotrebiteľ bydlisko. Podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia
č. 1896/2006 „Ak sa však pohľadávka týka zmluvy uzavretej osobou – spotrebiteľom
na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo
výkonu povolania, a ak je odporca spotrebiteľom, majú právomoc len súdy v členskom
štáte, v ktorom má odporca bydlisko v zmysle článku 59 nariadenia (ES) č. 44/2001.“.
Podľa čl. 11 nariadenia č. 1896/2006 v prípade, ak súd zistí, že nemá právomoc na vydanie
európskeho platobného rozkazu podľa čl. 6 tohto nariadenia, návrh na jeho vydanie
zamietne rozhodnutím podľa formulára „D“ prílohy k predmetnému nariadeniu.
Ústavný súd prihliadal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) k nariadeniu č. 1896/2006, podľa ktorej vnútroštátny súd by mal návrh
na vydanie európskeho platobného rozkazu preskúmať len na základe údajov v ňom
uvedených. Súdny dvor ďalej uviedol, že čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 neumožňuje
členským štátom ustanoviť vo vnútroštátnom právnom poriadku dodatočné požiadavky
na vydanie európskeho platobného rozkazu. Navyše, podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) citovaného
nariadenia vnútroštátny súd návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu zamietne len
v prípade nesplnenia požiadaviek uvedených jeho v čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 6 a čl. 7 (pozri napr.
bod 29 rozsudku vo veci C-215/11 Iwona Szyrocka proti SiGer Technologie GmbH
z 13. decembra 2012).
Z uvedeného textu nariadenia v spojení s výkladom súdneho dvora vyplýva, že pri
vydávaní európskeho platobného rozkazu a pri zisťovaní právomoci súdu Slovenskej
republiky na jeho vydanie nemôže byť rozhodujúce vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky (§ 52 Občianskeho zákonníka), ale iba
podľa nariadenia č. 1896/2006. Samotné nariadenie pritom v rámci ochrannej úpravy
vo svojom čl. 6 ods. 2, pri zohľadnení rozsahu prieskumnej aktivity súdu rozhodujúceho
o vydaní európskeho platobného rozkazu, podmieňuje ochranu spotrebiteľa iba tým, že
žalovaným je spotrebiteľ, ktorý nekonal v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej
činnosti. Žiadne iné podmienky predmetné ustanovenie neobsahuje.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že sťažovateľka nenamieta, že by spotrebiteľ nespĺňal
podmienky spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006, ale iba to, že ona sama
nespĺňala podmienku dodávateľa na účely vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy (osobitne
podľa § 52 Občianskeho zákonníka a podľa iných predpisov práva Európskej únie). Ako
bolo uvedené, toto kritérium je ale na posudzovanie právomoci podľa čl. 6 ods. 2
predmetného nariadenia irelevantné.
Za takýchto podmienok sa ústavný súd nemohol stotožniť s tvrdením sťažovateľky,
že okresný súd konal arbitrárne, ak nezohľadnil, či v predmetnom právnom vzťahu ide
o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a napriek tomu vyhlásil, že
nemá právomoc na vydanie európskeho platobného rozkazu, keďže takúto možnosť
v zmysle nariadenia č. 1896/2006 a judikatúry Súdneho dvora ani nemá.
Ústavný súd nad rámec uvedeného zdôrazňuje záver potvrdený citovaným
rozsudkom Súdneho dvora, podľa ktorého sa pri skúmaní splnenia podmienok konania súd
obmedzuje iba na informácie uvedené vo formulári pre návrh na vydanie európskeho
platobného rozkazu (pozri aj bod 16 odôvodnenia nariadenia č. 1896/2006). Navrhovateľ
(v tomto prípade sťažovateľka) preto nesie zodpovednosť za vyplnenie formulára návrhu
na vydanie európskeho platobného rozkazu tak, aby bolo z predložených podkladov možné
jednoznačne rozhodnúť o právomoci súdu na vydanie európskeho platobného rozkazu, ako
aj o ostatných podmienkach jeho vydania. Vzhľadom na to, že konanie o návrhu na vydanie
európskeho platobného rozkazu má predstavovať formalizované a rýchle konanie
s obmedzeným rozsahom možnosti súdu preskúmať dôvodnosť návrhu, nemožno
požadovať od konajúceho súdu, aby uskutočnil zásadné skutkové zisťovanie týkajúce sa
otázky, či odporkyňa skutočne vystupovala v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou ako
spotrebiteľka.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd ju mal vyzvať na odstránenie
nedostatkov, ak bol toho názoru, že návrh nespĺňal náležitosti podľa čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 6
a čl. 7 nariadenia č. 1896/2006.
Podľa ústavného súdu z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom, pre ktorý
okresný súd nevydal európsky platobný rozkaz, je nedostatok jeho právomoci v zmysle čl. 6
ods. 2 nariadenia č. 1896/2006. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť na čl. 9 ods. 1 tohto
nariadenia, podľa ktorého „Ak nie sú splnené požiadavky ustanovené v článku 7 a pokiaľ
pohľadávka nie je zjavne neopodstatnená alebo návrh nie je neprípustný, súd poskytne
navrhovateľovi príležitosť doplniť alebo opraviť návrh na vydanie európskeho platobného
rozkazu.“. Z uvedeného ustanovenia nariadenia vyplýva, že súd konajúci o návrhu
na vydanie európskeho platobného rozkazu vyzýva na doplnenie, resp. opravu návrhu iba
v určitých prípadoch, nie však vtedy, ak zistí, že nemá právomoc v zmysle čl. 6 nariadenia
č. 1896/2006. Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť ani s touto námietkou sťažovateľky.
Ústavný súd napokon nepovažuje za ústavne relevantnú ani námietku sťažovateľky
vzťahujúcu sa na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
Nariadením č. 1896/2006 ustanovený formulár „D“ pre rozhodnutie súdu o zamietnutí
návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu umožňuje súdu uviesť odôvodnenie iba
v obmedzenom rozsahu, a to vo vzťahu k taxatívne uvedeným dôvodom odmietnutia návrhu
na vydanie európskeho platobného rozkazu. Formalizácia a zjednodušenie rozhodovacích
procesov pri vydávaní európskeho platobného rozkazu je prostriedkom na zrýchlenie jeho
vydávania a zjednodušenie jeho cezhraničného výkonu a zjednodušenie odôvodnenia tohto
rozhodnutia je jeho nevyhnutným dôsledkom. Ústavný súd prihliadol aj na to, že konanie
o vydanie európskeho platobného rozkazu predstavuje iba fakultatívnu možnosť pre
navrhovateľa, alternatívu voči klasickému občianskemu súdnemu konaniu a aj v prípade,
ak bol návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu zamietnutý, má navrhovateľ
naďalej možnosť iniciovať občianske súdne konanie v tej istej veci (čl. 1 ods. 2 a čl. 11
ods. 3 nariadenia č. 1896/2006) pred súdom štátu, ktorý má právomoc vo veci konať
a rozhodnúť rozhodnutím vo veci samej, pričom toto rozhodnutie musí spĺňať všetky
zákonom ustanovené podmienky.
Záver okresného súdu, ktorý v okolnostiach danej veci rozhodol tak, že nemá
právomoc na vydanie európskeho platobného rozkazu, preto nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo svojvoľný. Ústavný súd nezistil takú interpretáciu a aplikáciu právnej
normy zo strany okresného súdu, ktorá by zásadne popierala jej účel, význam a dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie. podľa jeho názoru neabsentujú, nie sú zjavne
protirečivé a ani nepopierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a taktiež nie sú ani
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom
rozhodnutí dostatočne, vzhľadom na formalizovaný proces rozhodovania o návrhu
na vydanie európskeho platobného rozkazu, uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľky
zamietol. V okolnostiach danej veci preto nič neindikuje, že by týmto rozhodnutím mohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory
okresného súdu svojimi vlastnými.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu bolo porušené
jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného
práva...
Podľa názoru sťažovateľky bol napadnutým rozhodnutím okresného súdu
„... de facto bez náhrady odobratý majetok vo forme majetkovej hodnoty, ktorého
zhmotnenie... legitímne očakával[a]“. Navyše, podľa sťažovateľky okresný súd „neposkytol
ochranu majetku sťažovateľa (pohľadávke, pozn.), ktorá bola riadne uplatnená v konaní
pred súdom a v dôsledku jeho činnosti došlo k premlčaniu uplatneného práva a zániku
reálnej možnosti budúceho uplatnenia nároku“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
okresného súdu a porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide
o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia
č. 1896/2006 zamietnutie návrhu nebráni sťažovateľke, aby uplatnila svoj nárok
prostredníctvom nového návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu alebo
akéhokoľvek iného súdneho konania pred súdom, ktorý má na takéto konanie právomoc.
Ani z tohto dôvodu nebolo možné prisvedčiť sťažovateľke, že by je bol „bez náhrady
odobratý majetok vo forme majetkovej hodnoty, ktorého zhmotnenie... legitímne
očakával[a]“.
Okrem toho ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že v dôsledku činnosti
okresného súdu došlo k premlčaniu nároku, uvádza, že podľa čl. 12 nariadenia č. 1896/2006
ak sú splnené požiadavky ustanovené v čl. 8 nariadenia, súd čo najskôr a obvykle do 30 dní
od podania návrhu vydá európsky platobný rozkaz. Z uvedeného ustanovenia vyplýva
možnosť, že konanie o vydanie platobného rozkazu bude trvať aj dlhšie ako 30 dní, hoci by
súd mal o vydaní alebo o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu
rozhodnúť čo najskôr. Navyše, sťažovateľka neuviedla ani žiadny argument, ktorý by
svedčil v prospech jej tvrdenia o premlčaní nároku v dôsledku zdĺhavého konania okresného
súdu, a nie v dôsledku oneskoreného podania návrhu na súde, ktorý má právomoc podľa
pravidiel medzinárodného práva procesného. Z dokladov priložených sťažovateľkou
k sťažnosti vyplýva, že zmluva o kúpe motorového vozidla mala byť uzatvorená už
9. decembra 2008 (príloha k návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu) a zároveň
sťažovateľka mala vystaviť faktúru č. 2008011 už 15. decembra 2008 (pozri návrh
na vydanie európskeho platobného rozkazu, tabuľka č. 10, označený dôkaz č. 1), pričom
návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu bol podaný až 29. februára 2012.
Predmetnú námietku sťažovateľky preto ústavný súd musel vyhodnotiť ako účelovú, resp.
takú, ktorá relevantne nespochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia
okresného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013