Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 13/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej H...,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. G., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky v spojení s a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 10. mája 2012 o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s porušením princípu právnej istoty podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 10. mája

2012 o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala

29. februára 2012 na tlačive „A“ podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom

rozkaze [Ú. v. EÚ L 399, 30. 12. 2006, s. 1 – 32 (ďalej len „nariadenie č. 1896/2006“)],

proti odporkyni – fyzickej osobe bývajúcej v čase podania návrhu v Španielsku – návrh

na vydanie európskeho platobného rozkazu o zaplatenie sumy 41 469 € s príslušenstvom.

Uplatnený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že 9. decembra 2008 uzatvorila

s odporkyňou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol osobný automobil, pričom odporkyňa

jej kúpnu cenu ani len v časti nezaplatila.

Okresný súd návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu napadnutým

rozhodnutím na tlačive „D“ (formulár pre rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na vydanie

európskeho platobného rozkazu obsiahnutý v prílohe nariadenia č. 1896/2006) zamietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Okresný súd kvalifikoval nárok uplatnený

sťažovateľkou za nárok smerujúci proti spotrebiteľovi, pričom podľa jeho názoru nemal

v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006 právomoc vydať európsky platobný rozkaz,

keďže ten mohol v okolnostiach danej veci vydať iba súd, v obvode ktorého má bydlisko

spotrebiteľ. Zároveň okresný súd vydal uznesenie č. k. -29, ktorým vrátil

sťažovateľke súdny poplatok za návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu.

Keďže sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom okresného súdu o nedostatku

právomoci na vydanie európskeho platobného rozkazu, podala v presvedčení, že

napadnutým rozhodnutím a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jej

práva, proti napadnutému rozhodnutiu, ako aj postupu, ktorý prechádzal jeho vydaniu,

sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 10. mája 2012 boli porušené jej základné práva podľa a

v spojení s , ako aj práva podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu, aby napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, keďže je toho názoru, že postupom okresného súdu došlo k zmareniu jej

legitímneho očakávania, že dôjde k vymoženiu jej pohľadávky.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide

spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , , ). Zároveň je potrebné

uviesť, že upravuje základné garancie demokratického a právneho štátu,

nie však základné práva a slobody.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľky na vydanie európskeho

platobného rozkazu zamietol. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemá právomoc

podľa čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 (tzv. kód 04 v rámci predformulovaných možností

dôvodov zamietnutia návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu na s. 2 tlačiva „D“

prílohy predmetného nariadenia). V rovnaký deň okresný súd vydal aj uznesenie č. k.

-29, ktorým vrátil sťažovateľke súdny poplatok za návrh na vydanie

európskeho platobného rozkazu. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že

napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na vydanie európskeho

platobného rozkazu, vydal z toho dôvodu, že „žalovaná pohľadávka sa týkala zmluvy

uzatvorenej osobou – spotrebiteľom na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti

mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania a odporca je spotrebiteľom“. V tomto

prípade má v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2012 právomoc vydať európsky

platobný rozkaz len súd toho členského štátu, kde má spotrebiteľ bydlisko.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí

nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil vec, čím mal dospieť

k nesprávnemu záveru o nedostatku svojej právomoci na vydanie európskeho platobného

rozkazu. Podľa sťažovateľky okresný súd nemal považovať zmluvu, z ktorej vyplývala

uplatnená pohľadávka, za spotrebiteľskú zmluvu. Sťažovateľka zastáva názor, že okresný

súd nezohľadnil, že „nebola splnená zákonná náležitosť podľa § 52... [Občianskeho

zákonníka, pozn.], podľa ktorej spotrebiteľskú zmluvu uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom“.

Predmetom zmluvného vzťahu, z porušenia ktorého si sťažovateľka uplatňovala nárok,

malo byť jednorazové plnenie (predaj osobného automobilu používaného členom

štatutárneho orgánu predávajúceho), pri ktorom sťažovateľka podľa vlastných slov

nevystupovala ako osoba konajúca v rámci predmetu svojho podnikania, ale ako subjekt

speňažujúci svoj majetok mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti (a to napriek tomu, že

do jej predmetu podnikania, ako sama uvádza, patrí aj predaj motorových vozidiel).

Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že sa „pri vypracúvaní... arbitrárneho rozhodnutia...

skúmaním (posúdením vzťahu ako spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho

zákonníka, pozn.) vôbec nezaoberal... a (túto okolnosť, pozn.) nezohľadnil“. Ak by okresný

súd postavenie sťažovateľky zohľadnil, musel by podľa nej dospieť k záveru, že právny

vzťah, z ktorého si uplatňuje nárok, nie je spotrebiteľskou zmluvou, a na určenie právomoci

súdu na vydanie európskeho platobného rozkazu sa preto neaplikuje ochranné pravidlo

uvedené v čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006, ale právomoc na vydanie platobného

rozkazu by mala byť založená v zmysle pravidla čl. 5 ods. 1 nariadenia Rady (ES)

č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach [mim. vyd. Ú.v. v slovenskom jazyku, kap. 19, zv. 4, s.

42 – 64m (ďalej len „nariadenie Brusel I“)]. Podľa uvedeného pravidla možno osobu

s bydliskom na území členského štátu žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných

veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, teda

na Slovensku. Tým mal okresný súd dospieť k záveru, že má ako súd členského štátu,

v ktorom došlo k dodaniu predmetu zmluvy, právomoc vydať európsky platobný rozkaz.

Napadnuté rozhodnutie, v ktorom okresný súd dospel k opačnému záveru, považuje

sťažovateľka za arbitrárne a navyše aj za zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd najskôr zdôrazňuje, že konanie o vydanie európskeho platobného

rozkazu je osobitným formalizovaným konaním umožňujúcim navrhovateľovi v prípade

cezhraničných sporov v občianskych a obchodných veciach urýchlene dosiahnuť vydanie

exekučného titulu (európsky platobný rozkaz), ktorý oproti bežnému rozsudku v občianskej

alebo obchodnej veci možno vykonať v cudzine podstatne zjednodušeným spôsobom. Podľa

čl. 19 nariadenia č. 1896/2006 sa európsky platobný rozkaz, ktorý sa stal vykonateľným

v členskom štáte pôvodu, uzná a vykoná v iných členských štátoch bez potreby doložky

vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu. Na účely

zjednodušenia konania sú pre jednotlivé procesné úkony účastníkov konania a pre

rozhodnutia súdu v konaní o vydaní európskeho platobného rozkazu v prílohe nariadenia

č. 1896/2006 ustanovené vzory formulárov.

Z nariadenia č. 1896/2006 pritom vyplýva, že európsky platobný rozkaz môže vydať

iba súd toho štátu, ktorý má v zmysle noriem medzinárodného práva procesného právomoc

na konanie o vydanie európskeho platobného rozkazu. Pravidlá právomoci na vydanie

európskeho platobného rozkazu sa v zmysle čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 síce určujú najmä

podľa nariadenia Brusel I, ale v záujme ochrany spotrebiteľa môže európsky platobný

rozkaz vydať iba súd štátu, kde má tento spotrebiteľ bydlisko. Podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia

č. 1896/2006 „Ak sa však pohľadávka týka zmluvy uzavretej osobou – spotrebiteľom

na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo

výkonu povolania, a ak je odporca spotrebiteľom, majú právomoc len súdy v členskom

štáte, v ktorom má odporca bydlisko v zmysle článku 59 nariadenia (ES) č. 44/2001.“.

Podľa čl. 11 nariadenia č. 1896/2006 v prípade, ak súd zistí, že nemá právomoc na vydanie

európskeho platobného rozkazu podľa čl. 6 tohto nariadenia, návrh na jeho vydanie

zamietne rozhodnutím podľa formulára „D“ prílohy k predmetnému nariadeniu.

Ústavný súd prihliadal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) k nariadeniu č. 1896/2006, podľa ktorej vnútroštátny súd by mal návrh

na vydanie európskeho platobného rozkazu preskúmať len na základe údajov v ňom

uvedených. Súdny dvor ďalej uviedol, že čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 neumožňuje

členským štátom ustanoviť vo vnútroštátnom právnom poriadku dodatočné požiadavky

na vydanie európskeho platobného rozkazu. Navyše, podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) citovaného

nariadenia vnútroštátny súd návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu zamietne len

v prípade nesplnenia požiadaviek uvedených jeho v čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 6 a čl. 7 (pozri napr.

bod 29 rozsudku vo veci C-215/11 Iwona Szyrocka proti SiGer Technologie GmbH

z 13. decembra 2012).

Z uvedeného textu nariadenia v spojení s výkladom súdneho dvora vyplýva, že pri

vydávaní európskeho platobného rozkazu a pri zisťovaní právomoci súdu Slovenskej

republiky na jeho vydanie nemôže byť rozhodujúce vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky ( ), ale iba

podľa nariadenia č. 1896/2006. Samotné nariadenie pritom v rámci ochrannej úpravy

vo svojom čl. 6 ods. 2, pri zohľadnení rozsahu prieskumnej aktivity súdu rozhodujúceho

o vydaní európskeho platobného rozkazu, podmieňuje ochranu spotrebiteľa iba tým, že

žalovaným je spotrebiteľ, ktorý nekonal v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej

činnosti. Žiadne iné podmienky predmetné ustanovenie neobsahuje.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že sťažovateľka nenamieta, že by spotrebiteľ nespĺňal

podmienky spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006, ale iba to, že ona sama

nespĺňala podmienku dodávateľa na účely vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy (osobitne

podľa a podľa iných predpisov práva Európskej únie). Ako

bolo uvedené, toto kritérium je ale na posudzovanie právomoci podľa čl. 6 ods. 2

predmetného nariadenia irelevantné.

Za takýchto podmienok sa ústavný súd nemohol stotožniť s tvrdením sťažovateľky,

že okresný súd konal arbitrárne, ak nezohľadnil, či v predmetnom právnom vzťahu ide

o spotrebiteľskú zmluvu podľa , a napriek tomu vyhlásil, že

nemá právomoc na vydanie európskeho platobného rozkazu, keďže takúto možnosť

v zmysle nariadenia č. 1896/2006 a judikatúry Súdneho dvora ani nemá.

Ústavný súd nad rámec uvedeného zdôrazňuje záver potvrdený citovaným

rozsudkom Súdneho dvora, podľa ktorého sa pri skúmaní splnenia podmienok konania súd

obmedzuje iba na informácie uvedené vo formulári pre návrh na vydanie európskeho

platobného rozkazu (pozri aj bod 16 odôvodnenia nariadenia č. 1896/2006). Navrhovateľ

(v tomto prípade sťažovateľka) preto nesie zodpovednosť za vyplnenie formulára návrhu

na vydanie európskeho platobného rozkazu tak, aby bolo z predložených podkladov možné

jednoznačne rozhodnúť o právomoci súdu na vydanie európskeho platobného rozkazu, ako

aj o ostatných podmienkach jeho vydania. Vzhľadom na to, že konanie o návrhu na vydanie

európskeho platobného rozkazu má predstavovať formalizované a rýchle konanie

s obmedzeným rozsahom možnosti súdu preskúmať dôvodnosť návrhu, nemožno

požadovať od konajúceho súdu, aby uskutočnil zásadné skutkové zisťovanie týkajúce sa

otázky, či odporkyňa skutočne vystupovala v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou ako

spotrebiteľka.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd ju mal vyzvať na odstránenie

nedostatkov, ak bol toho názoru, že návrh nespĺňal náležitosti podľa čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 6

a čl. 7 nariadenia č. 1896/2006.

Podľa ústavného súdu z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom, pre ktorý

okresný súd nevydal európsky platobný rozkaz, je nedostatok jeho právomoci v zmysle čl. 6

ods. 2 nariadenia č. 1896/2006. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť na čl. 9 ods. 1 tohto

nariadenia, podľa ktorého „Ak nie sú splnené požiadavky ustanovené v článku 7 a pokiaľ

pohľadávka nie je zjavne neopodstatnená alebo návrh nie je neprípustný, súd poskytne

navrhovateľovi príležitosť doplniť alebo opraviť návrh na vydanie európskeho platobného

rozkazu.“. Z uvedeného ustanovenia nariadenia vyplýva, že súd konajúci o návrhu

na vydanie európskeho platobného rozkazu vyzýva na doplnenie, resp. opravu návrhu iba

v určitých prípadoch, nie však vtedy, ak zistí, že nemá právomoc v zmysle čl. 6 nariadenia

č. 1896/2006. Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť ani s touto námietkou sťažovateľky.

Ústavný súd napokon nepovažuje za ústavne relevantnú ani námietku sťažovateľky

vzťahujúcu sa na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

Nariadením č. 1896/2006 ustanovený formulár „D“ pre rozhodnutie súdu o zamietnutí

návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu umožňuje súdu uviesť odôvodnenie iba

v obmedzenom rozsahu, a to vo vzťahu k taxatívne uvedeným dôvodom odmietnutia návrhu

na vydanie európskeho platobného rozkazu. Formalizácia a zjednodušenie rozhodovacích

procesov pri vydávaní európskeho platobného rozkazu je prostriedkom na zrýchlenie jeho

vydávania a zjednodušenie jeho cezhraničného výkonu a zjednodušenie odôvodnenia tohto

rozhodnutia je jeho nevyhnutným dôsledkom. Ústavný súd prihliadol aj na to, že konanie

o vydanie európskeho platobného rozkazu predstavuje iba fakultatívnu možnosť pre

navrhovateľa, alternatívu voči klasickému občianskemu súdnemu konaniu a aj v prípade,

ak bol návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu zamietnutý, má navrhovateľ

naďalej možnosť iniciovať občianske súdne konanie v tej istej veci (čl. 1 ods. 2 a čl. 11

ods. 3 nariadenia č. 1896/2006) pred súdom štátu, ktorý má právomoc vo veci konať

a rozhodnúť rozhodnutím vo veci samej, pričom toto rozhodnutie musí spĺňať všetky

zákonom ustanovené podmienky.

Záver okresného súdu, ktorý v okolnostiach danej veci rozhodol tak, že nemá

právomoc na vydanie európskeho platobného rozkazu, preto nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo svojvoľný. Ústavný súd nezistil takú interpretáciu a aplikáciu právnej

normy zo strany okresného súdu, ktorá by zásadne popierala jej účel, význam a dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie. podľa jeho názoru neabsentujú, nie sú zjavne

protirečivé a ani nepopierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a taktiež nie sú ani

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom

rozhodnutí dostatočne, vzhľadom na formalizovaný proces rozhodovania o návrhu

na vydanie európskeho platobného rozkazu, uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľky

zamietol. V okolnostiach danej veci preto nič neindikuje, že by týmto rozhodnutím mohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory

okresného súdu svojimi vlastnými.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu bolo porušené

jej základné právo podľa a právo podľa dodatkového

protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného

práva...

Podľa názoru sťažovateľky bol napadnutým rozhodnutím okresného súdu

„... de facto bez náhrady odobratý majetok vo forme majetkovej hodnoty, ktorého

zhmotnenie... legitímne očakával[a]“. Navyše, podľa sťažovateľky okresný súd „neposkytol

ochranu majetku sťažovateľa (pohľadávke, pozn.), ktorá bola riadne uplatnená v konaní

pred súdom a v dôsledku jeho činnosti došlo k premlčaniu uplatneného práva a zániku

reálnej možnosti budúceho uplatnenia nároku“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , , ), súčasťou ktorej je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až a

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

okresného súdu a porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1

a ani práva podľa dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide

o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa , resp.

práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia

č. 1896/2006 zamietnutie návrhu nebráni sťažovateľke, aby uplatnila svoj nárok

prostredníctvom nového návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu alebo

akéhokoľvek iného súdneho konania pred súdom, ktorý má na takéto konanie právomoc.

Ani z tohto dôvodu nebolo možné prisvedčiť sťažovateľke, že by je bol „bez náhrady

odobratý majetok vo forme majetkovej hodnoty, ktorého zhmotnenie... legitímne

očakával[a]“.

Okrem toho ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že v dôsledku činnosti

okresného súdu došlo k premlčaniu nároku, uvádza, že podľa čl. 12 nariadenia č. 1896/2006

ak sú splnené požiadavky ustanovené v čl. 8 nariadenia, súd čo najskôr a obvykle do 30 dní

od podania návrhu vydá európsky platobný rozkaz. Z uvedeného ustanovenia vyplýva

možnosť, že konanie o vydanie platobného rozkazu bude trvať aj dlhšie ako 30 dní, hoci by

súd mal o vydaní alebo o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu

rozhodnúť čo najskôr. Navyše, sťažovateľka neuviedla ani žiadny argument, ktorý by

svedčil v prospech jej tvrdenia o premlčaní nároku v dôsledku zdĺhavého konania okresného

súdu, a nie v dôsledku oneskoreného podania návrhu na súde, ktorý má právomoc podľa

pravidiel medzinárodného práva procesného. Z dokladov priložených sťažovateľkou

k sťažnosti vyplýva, že zmluva o kúpe motorového vozidla mala byť uzatvorená už

9. decembra 2008 (príloha k návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu) a zároveň

sťažovateľka mala vystaviť faktúru č. 2008011 už 15. decembra 2008 (pozri návrh

na vydanie európskeho platobného rozkazu, tabuľka č. 10, označený dôkaz č. 1), pričom

návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu bol podaný až 29. februára 2012.

Predmetnú námietku sťažovateľky preto ústavný súd musel vyhodnotiť ako účelovú, resp.

takú, ktorá relevantne nespochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia

okresného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013