Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 16/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

R. Z., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods.

1 , porušenie , a

Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 2 a ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.

a) a d) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2011 doručená sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. R. Z., S., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a

(ďalej len „“), porušenie ,

a a porušenie práv podľa a ods. 4, , ods. 3 písm.

a) a d) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK zo 6. júna

2006 uznaný za vinného v bode 1 z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2

písm. i) a j) účinného do 31. augusta 2003 (ďalej len

„“), v bode 2 z trestného činu vraždy podľa a ,

a j) a v bode 3 z trestného činu vraždy podľa a

písm. c), i) a j) , za čo mu bol podľa , a

uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody na doživotie, na výkon

ktorého bol podľa zaradený do

III. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti označenému rozsudku špeciálneho súdu sa odvolal sťažovateľ, ako aj ďalší

obvinení; o týchto odvolaniach rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 7. decembra 2006 tak, že ich zamietol.

Proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov

podľa , pretože podľa neho vo veci konal

a rozhodol nepríslušný súd, a to špeciálny súd, a podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, lebo bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu v prípravnom

konaní a v konaní vedenom na špeciálnom súde a toto pochybenie nebolo napravené

v konaní o odvolaní na najvyššom súde.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.

1 Tdo V 2/2010 z 9. júna 2011 tak, že dovolanie podľa

odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Dňa 10. 09. 2004 bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trenčíne podaná na

Krajský súd v Prešove na moju osobu obžaloba (trestná vec obv. Mgr. P. G. a spol.) za

trestný čin vraždy v spolupáchateľstve, trestný čin sprenevery a legalizácie príjmu z trestnej

činnosti v spolupáchateľstve.

Dňa 14. 10. 2004 Krajský súd v Prešove uznesením postúpil túto celú vec v zmysle

podanej obžaloby na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku ako súdu vecne príslušnému

v tejto veci konať a rozhodnúť.

Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu som ja, ako aj krajský prokurátor

s odôvodnením podal sťažnosť. Dňa 19. 01. 2005 NS SR o týchto sťažnostiach svojím

uznesením sp. zn. mal rozhodnúť, no podľa môjho názoru bezvýsledne,

pretože o tejto sťažnosti, ktorá smerovala aj proti nezákonnému postúpeniu vecí v podstate

nerozhodol.

Dovolací NS SR vo svojom uznesení o zamietnutí dovolania sp. zn.

konštatoval, že takýto postup vo veci, pokiaľ bola táto Krajským súdom Prešov, v spojení

s rozhodnutím NS SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti KS Prešov o postúpení vecí, postúpená

na prejednanie Špeciálnemu súdu bol správny, s čím sa nemôžem stotožniť.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na § 2 ods. 1, § 141, § 175, § 176 ods. 2, § 177,

a (účinného do 31. decembra 2005) a následne uvádza:

«Na základe vyššie uvedených ustanovení, s poukazom na túto vec, mal byť teda

zo zákona postup podľa v spojení s k trestnému

činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, pretože aj na základe

zákonných ustanovení, je možné obžalobu podať len pre skutok, pre ktorý sa obvinenie

vznieslo ( ) a v zmysle a s ním súvisiace procesné

úkony mal KS v Prešove rozhodnúť, či je daná zo zákona právomoc ( a )

Špeciálneho súdu v mojej veci konať k uvedenému trestnému činu.

KS v Prešove bez akýchkoľvek zákonných dôvodov svojvoľne a nezákonne určil

právomoc ŠS v Pezinku v tejto veci konať a ŠS v Pezinku si túto vec aj nezákonne prisvojil.

Naviac v zmysle § 188 ods. 4 proti rozhodnutiu podľa ods. 1 písm. a) až f) podľa ods. 2 a 3

môže prokurátor a obvinený podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Keďže KS v Prešove rozhodol podľa môjho názoru nezákonne, pretože neprípustným

a svojvoľným rozhodnutím určil právomoc ŠS v zmysle § 188 ods.1 písm. a) podal som na

toto nezákonné rozhodnutie sťažnosť. Z tých istých dôvodov podal sťažnosť aj krajský

prokurátor a tiež uvedené uznesenie napadol.

NS SR túto moju sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, no domnievam sa, že uvedené

rozhodnutie NS SR z procesného hľadiska ani nespĺňalo kogentné ustanovenie § 134 ods. 1

písm. c) , ktoré obsahuje náležitosti každého rozhodnutia uznesenia, čiže aj

uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 19. 01. 2005, v ktorom NS SR vôbec

nerozhodol vo výrokovej časti o sťažnosti krajského prokurátora o danej príslušnosti vôbec

konať v mojej trestnej veci ŠS.

Na základe uvedeného sa domnievam, že dané uznesenie KS Prešov do dnešného dňa

nenadobudlo právoplatnosť, pretože tak ako som už uvádzal v zmysle § 188 ods. 4 sťažnosť

prokurátora má odkladný účinok.

S poukazom na § 2 Tr. zákona ods. 1 tak ako som už uviedol nikto nemôže byť

stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento

zákon. Takýmto konaním došlo k odsúdeniu mojej osoby „nezákonným“ súdom v zmysle čl.

48 ods. 1 SR, ktorý zakladá princíp, že nikto nemôže byť odňatý jeho zákonnému

sudcovi. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, o to viac, takéto odsúdenie zásadne poznačilo

môj ďalší život.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„V tomto konaní bolo taktiež zasiahnuté do môjho práva na obhajobu, pretože sa

domnievam, že môj vtedajší obhajca JUDr. M. M. nevyužil riadne oprávnenia a neplnil si

riadne povinnosti vyplývajúce z ustanovenia účinného do 31. 12.

2005 a taktiež konal v rozpore s ustanovením uvedeného , keď ako

spoločný obhajca v jednej trestnej veci obhajoval dvoch obvinených (aj obvineného J. L.)

napriek tomu, že naše záujmy si odporovali.

Keď som sa o uvedenej skutočnosti dozvedel, požiadal som príslušných

vyšetrovateľov pplk. JUDr. B. a mjr. Mgr. J., Ing. Jozefa L., aby mi zabezpečili ustanovenie

iného obhajcu. Tieto skutočnosti mali objasniť títo vyšetrovatelia, ktorých som žiadal

opakovane vypočuť. Naviac kolíziu záujmov môže potvrdiť aj to, že vyšetrovatelia mi

prostredníctvom sudcu zabezpečili iného obhajcu.

K porušeniu môjho práva na obhajobu v konaní vedenom pred ŠS v Pezinku došlo

tým, že nebolo vyhovené mojim návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom

vyšetrovateľov, ktorí by preukázali uvedené skutočnosti.

Zároveň poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 290 z 20. 05.

2009, aj podľa zriadenie Špeciálneho súdu ako takého nebolo v súlade s Slovenskej

republiky, čo podľa mňa ešte viac umocňuje záver, že v trestnej veci konal a rozhodoval

nepríslušný súd.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod. sp. zn.

zo dňa 09. 06. 2011 zamietnutím dovolania sťažovateľa porušil právo M. J... uvedené v čl.

13, v nadväznosti na čl. 5 ods. 2, ods. 4 písm. c) a d) a čl. 6 ods.1, ods. 3 písm. a) a d)

Dohovoru... v nadväznosti na čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 1, čl. 152 ods. 4...

.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09. 06. 2011

a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.

M. J. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR

povinný vyplatiť jeho zástupcovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu označených základných práv

a článkov a práv podľa dohovoru došlo „zamietnutím dovolania sťažovateľa“,

a navrhuje, aby ústavný súd nálezom zrušil „rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 09. 06. 2011“. K sťažnosti priložil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

1 Tdo V 2/2010 z 9. júna 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

V odôvodnení svojej sťažnosti viackrát sťažovateľ poukazuje na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. júna 2011. Z týchto dôvodov považuje ústavný súd

označenie namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu v petite sťažnosti ako „rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09. 06. 2011“ za zrejmú nesprávnosť

s tým, že správne označenie namietaného rozhodnutia v tomto petite má znieť „uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09. 06. 2011“.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta

porušenie základných práv podľa a , porušenie ,

a a porušenie práv podľa a ods. 4, a ods. 3

písm. a) a d) a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Najvyšší súd namietaným uznesením z 9. júna 2011 odmietol podľa § 382 písm. c)

dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení uznesenia sa v prvom rade

vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľa, podľa ktorej vo veci mal rozhodnúť

nepríslušný súd, pričom uviedol:

„V prvom rade treba uviesť, že neobstojí dovolací dôvod uvádzaný obvineným, že

vo veci rozhodol nepríslušný súd, lebo samotné zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku

nebolo v súlade s , o čom rozhodol Ústavný súd Slovenskej

republiky nálezom č. 290 z 20. mája 2009. Konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ktoré ustanovenia o zriadení Špeciálneho súdu sú

v rozpore s dotknutými článkami , nie je samo osebe podkladom

pre dovolací dôvod podľa , že vo veci rozhodol nepríslušný

súd. Otázku vecnej a miestnej príslušnosti je nutné riešiť z hľadiska existujúcich, platných

a účinných ustanovení zákona v čase rozhodovania a nie v intenciách neskoršej právnej

úpravy, resp. právneho stavu vzniknutého v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Z tohto pohľadu nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou obvineného, že keď

Ústavný súd Slovenskej republiky na jednej strane síce vylúčil, že by právoplatné rozsudky

Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti

o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry boli na základe jeho nálezu

dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení , dovolanie

však je možné podať, lebo na druhej strane Ústavný súd ani nevylúčil ani nespochybnil

podanie dovolania pre tento dôvod, teda pre samotný nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky o neústavnosti ustanovení o zriadení Špeciálneho súdu.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. mája 2009,

na základe ktorého dňom jeho uverejnenia v Zbierku zákonov Slovenskej republiky stratili

účinnosť ustanovenia právnych predpisov, ktorých nesúlad s

vyslovil Ústavný súd SR v bode 1 uvedeného nálezu má vo vzťahu k preskúmavaným

právnym predpisom účinky ex nunc, teda od momentu nadobudnutia jeho účinnosti

do budúcnosti.

Právne dôsledky rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa článku 125

ods. 3 vo vzťahu k existujúcim individuálnym právnym aktom

upravuje o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto

ustanovenia, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr

stratil účinnosť podľa článku 125 , rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale

nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého

ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení .

Uvedené ustanovenie možno aplikovať iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte

nevykonaný rozsudok v trestnom konaní vydaný na základe bezprostrednej aplikácie

právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa článku 125 ods. 3 . Musí ísť o taký

právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia. O takú

situáciu v danom prípade nešlo. Rozhodnutia prvostupňového súdu i odvolacieho súdu boli

vydané oveľa skôr, než sa vôbec začalo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

o súlade niektorých ustanovení o zriadení Špeciálneho súdu

s . Otázka príslušnosti súdu, teda ktorý z viacerých

existujúcich súdov je vecne a miestne príslušný, resp. do ktorého pôsobnosti patrilo

rozhodnúť v predmetnej veci bola vyriešená v rámci sporu o príslušnosť rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe platných a účinných ustanovení

a ich aplikáciou nemohlo dôjsť k priamemu hmotnoprávnemu dopadu

na porušenie základného práva obvineného na spravodlivý proces.

Ústavný súd v Náleze č. v jeho bode 3. priamo vylúčil možnosť

aplikácie na právoplatné, ale nevykonané rozsudky

Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti

o zriadení Špeciálneho súdu. Tým dal Ústavný súd SR jasne najavo, že pokiaľ v konaní pred

Špeciálnym súdom SR sa postupovalo podľa dovtedy (teda do účinnosti uvedeného Nálezu)

platných a účinných právnych predpisov, nemôže byť iba samotná skutočnosť nadobudnutia

účinnosti tohto nálezu dôvodom na spochybňovanie celého konania a predpisov, podľa

ktorých sa dovtedy rozhodovalo. Musela by byť zistená existencia priamej príčinnej

súvislosti medzi aplikáciou neústavnej procesnej normy a zásahom do základných práv

obvineného.

Vzhľadom na nevyhnutnosť uplatňovania právnej zásady, že pokiaľ niektorá právna

norma nižšej právnej sily nebola vyhlásená Ústavným súdom Slovenskej republiky za

rozpornú s , teda protiústavnú, treba vychádzať z prezumpcie ústavnosti takej

normy. V danom prípade Špeciálny súd neaplikoval žiadnu normu, ktorá by bola vyhlásená

ako protiústavná. Vo veci konal a rozhodoval Špeciálny súd podľa rovnakých

hmotnoprávnych a procesných predpisov ako ostatné súdy v trestných veciach. Preto

argumentácia obvineného, že vo veci rozhodoval Špeciálny súd nespĺňa kritérium

dovolacieho dôvodu podľa o rozhodovaní vo veci

nepríslušným súdom.

Vonkoncom nie je opodstatnená ani argumentácia obvineného, s poukazom na § 222

ods. 1 účinného do 31. decembra 2005, že po podaní obžaloby na Krajský súd

v Prešove mal najprv tento súd vykonať hlavné pojednávanie a až potom, na základe

výsledkov dokazovania, pokiaľ by zistil, že na prejednanie veci nie je príslušný, mal

možnosť postupovať podľa ustanovenia uvedeného .

Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že procesný postup vo veci,

pokiaľ bola táto Krajským súdom v Prešove, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu

o postúpení veci, postúpená na prejednanie Špeciálnemu súdu, úplne zodpovedala zneniu

v tom čase účinného a konštantnej judikatúre. Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako odvolací súd, vo svojom, teraz dovolaním napadnutom uznesení, sp. zn.

, sa správne vyrovnal aj s tou odvolacou námietkou obvineného M. J. a

primerane vysvetlil, prečo v tej súvislosti došlo iba k zamietnutiu sťažnosti obvineného Ing.

J. M., ktorý namietal postúpenie veci krajským súdom Špeciálnemu súdu a prečo o sťažnosti

prokurátora, ktorý tiež namietal ako bod I. výroku uznesenia krajského súdu o postúpení

veci, tak aj bod II. toho istého uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o väzbách obvinených,

bolo rozhodnuté zmenou výroku o väzbe, ako o opodstatnenej sťažnosti, ale tým zároveň

bolo rozhodnuté o celej sťažnosti. Preto sa nemožno stotožniť s tvrdením obvineného, že

Špeciálny súd si svojvoľne, nezákonne osvojil právomoc konať v predmetnej veci. Dňom

rozhodnutia Najvyššieho súdu slovenskej republiky o sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove o postúpení veci Špeciálnemu súdu sa tento výrok

stal právoplatným a vykonateľným a Špeciálny súd musel vo veci konať. To zároveň ale

neznamenalo, že by nemohol dospieť po úplnom vykonaní dokazovania a po vyhodnotení

všetkých dôkazov jednotlivo i súhrnne spôsobom predpokladaným v ustanovení § 2 ods. 6

podľa svojho vnútorného presvedčenia k inému záveru o právnej kvalifikácii

skutku, než ako naznačil Krajský súd v Prešove, ktorú možnosť nevylúčil ani Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodujúci o sťažnostiach proti rozhodnutiu o postúpení veci.

K danej otázke je treba uviesť na správnu mieru, že v zmysle ustanovení § 188 ods. 1

písm. a) a účinného v čase, keď sa o príslušnosti súdov

rozhodovalo, platil opačný princíp než aký teraz predostiera obvinený vo svojom dovolaní.

Obvinený má pravdu v tom, že na postúpenie veci podľa

účinného do 31. decembra 2005, teraz ide o ustanovenie č. 301/2005

Z. z. v znení neskorších predpisov, nestačí iba záver o možnosti iného právneho posúdenia

skutku ako trestného činu, na ktorého prejednanie nie je príslušný. Na hlavnom pojednávaní

musí byť s istotou urobený jasný a jednoznačný záver, že skutok je iným trestným činom, než

ako ho posudzovala obžaloba a to takým, na ktorého prejednanie je príslušný iný súd

a v takom prípade nielen môže ale musí dôjsť k postúpeniu veci. V predmetnej veci však

Krajský súd v Prešove nerozhodoval na hlavnom pojednávaní. Rozhodoval pri predbežnom

prejednaní obžaloby, kde bol viazaný len vlastným zistením o svojej vecnej nepríslušnosti,

na podklade skutkov uvedených v obžalobe a dovtedy nazhromaždených a v spise

zadokumentovaných dôkazov.

Pri rozhodovaní súdu o postúpení veci v štádiu predbežného prerokovania obžaloby

z dôvodu iného právneho posúdenia žalovaného skutku ako ho posudzovala obžaloba, nie je

však možné nezvratne uzatvárať skutkové zistenia a tieto nezvratne subsumovať pod

niektorú skutkovú podstatu osobitnej časti , pretože také závery je možné

robiť len po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní za aktívnej účasti procesných

strán, pri dodržiavaní základných zásad trestného konania, najmä zásady priamosti,

ústnosti a bezprostrednosti. To ale neznamená, že pri predbežnom prejednaní obžaloby, si

nemá súd urobiť vlastný úsudok o tom, aká právna kvalifikácia skutku na podklade

obžaloby a nazhromaždených dôkazov by podľa jeho názoru mala prichádzať do úvahy,

pretože právnou kvalifikáciou skutku uvedenou v obžalobe nie je súd viazaný.

Ak skutok by podľa názoru súdu po preskúmaní obžaloby, resp. jej predbežnom

prejednaní, mal byť posúdený ako iný trestný čin a to taký, na ktorého prejednanie nie je

príslušný, potom je namieste postúpenie veci príslušnému súdu, lebo súd, ktorý dospeje ešte

pred nariadením hlavného pojednávania k záveru, že nie je na prejednanie veci príslušný,

nemôže vo veci nariaďovať hlavné pojednávanie. Preto sa prednostne musel uplatniť postup

podľa účinného do 31. decembra 2005, resp. po nadobudnutí

účinnosti nového č. sa uplatňujú ustanovenia

ods. 1 písm. a), po preskúmaní obžaloby, resp. , po

predbežnom prejednaní obžaloby. Inak by tieto ustanovenia , ako aj

ďalšie s nimi súvisiace, boli nadbytočné a prakticky nepoužiteľné. Pritom práve nimi sa má

zabrániť tomu, aby vo veci začal konať na hlavnom pojednávaní súd, ktorý nie je vecne

alebo miestne príslušný.

Ak dospeje súd pri predbežnom prejednaní obžaloby k záveru, že dôkazy

nazhromaždené v prípravnom konaní dávajú podklad na možnosť posúdenia skutku

uvedeného v obžalobnom návrhu ako trestného činu, o ktorom mu neprislúcha konať, ale že

na to je príslušný iný súd, potom je namieste postúpenie veci tomuto súdu. Na rozdiel od

postúpenia veci podľa účinného do 31. decembra 2005 pri postupe

podľa . písm. a) uvedeného postačoval záver súdu

o dôvodnej možnosti, teda určitého stupňa pravdepodobnosti, posúdenia žalovaného skutku

ako trestného činu, o ktorom je príslušný konať iný súd. Záver tohto súdu, ktorý vec

postupoval inému súdu, však nemohol byť definitívne nemenný. Súd, ktorému bola vec

postúpená ako príslušnému, totiž tiež nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku uvedenou

v obžalobe, ale ani v rozhodnutí toho súdu, ktorý mu vec postúpil, čo záleží od výsledkov

ním vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a vyhodnotenia dôkazov týmto

súdom. Preto pokiaľ sa v rozhodnutí Najvyššieho súdu slovenskej republiky, sp. zn.

, na základe ktorého bola v konečnom dôsledku vec postúpená Špeciálnemu

súdu, konštatovalo, že na podklade nazhromaždených dôkazov nie je vylúčená možnosť

posúdenia skutkov v obžalobe aj ako trestného činu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania žalovaných

skutkov a konania obvinených ako členov zločineckej skupiny, bolo to v súlade

s ustanovením vtedy účinného a vyššie uvedenými

zásadami i judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa postúpenia veci príslušnému súdu.

Dovolací súd preto nezisťuje dôvod dovolania obvineného M. J. podľa § 371 ods. 1

písm. a) “

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa ,

najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:

„K dovolaciemu dôvodu podľa , o ktorý opiera svoje

dovolanie obvinený M. J. treba uviesť, že takýto dovolací dôvod je daný len vtedy, ak

zásadným spôsobom došlo k porušeniu práva na obhajobu, pričom pod pojmom zásadné

porušenie práva na obhajobu treba rozumieť nie spôsob obhajoby ale zásadné porušenie

ustanovení zákona o povinnej obhajobe, teda tých ustanovení , ktoré

ukladajú orgánom činným v trestnom konaní a súdu zabezpečiť ustanovenie obhajcu

obvinenému v prípadoch povinnej obhajoby, ak si obhajcu nezvolí sám obvinený alebo ak

mu ho nezvolí iná v prospech neho na to oprávnená osoba. Ak by došlo k takej situácii, že

obvinený nemal po určitú dobu v trestnom konaní obhajcu, v ktorom ho musel mať, lebo si

sám alebo iná oprávnená osoba mu nezvolili obhajcu a nebol mu súdom ani ustanovený

a napriek tomu by sa vykonávali dôkazy alebo iné úkony trestného konania smerujúce

k vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci, potom by išlo o zásadné porušenie práva na

obhajobu.

U obvineného M. J. taká situácia nenastala. Obvinený M. J. nenamietal tú

skutočnosť, že obhajcu nemal, alebo že by jeho obhajca sa nemohol zúčastniť vykonávaných

úkonov trestného konania, ale v podstate namietal spôsob obhajoby, že spoločný obhajca,

ktorého mal zvoleného on i obvinený J. L. a to JUDr. M. M., hoci došlo medzi obvinenými

ku kolízii záujmov, nesplnil si svoju povinnosť v zmysle a

neodmietol jeho obhajobu pre kolíziu záujmov týchto dvoch obvinených.

K zásadnému porušeniu práva na obhajobu obvineného M. J. nedošlo. Podstata

dokazovania sa vykonávala pred súdom na hlavnom pojednávaní, kde v plnej miere boli

zabezpečené obhajovacie práva obvineného. Ale ani v prípravnom konaní k takému

zásadnému porušeniu obhajovacích práv obvineného nedošlo.

Zodpovedá síce obsahu spisového materiálu skutočnosť, že po určitú relatívne krátku

dobu počas vyšetrovania v prípravnom konaní mali obvinení J. L. a M. J. toho istého

obhajcu JUDr. M. M. Došlo k tomu tak, že najprv sa voči týmto obvineným a ďalším viedlo

samostatné trestné stíhanie len pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa §

248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a v tomto

konaní si obaja obvinení ako M. J. tak aj J. L. zvolili toho istého obhajcu JUDr. M. M.,

obvinený M. J. 2. októbra 2003 všeobecnou plnou mocou vo všetkých právnych veciach a

konkrétne vo veci vedenej pre uvedený trestný čin sprenevery vedenej na oddelení

vyšetrovania sekcie justičnej polície PZ v B. pod sp. zn. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002,

po vznesení obvinenia aj M. J. uznesením dňa 9. decembra 2002, splnomocnením zo dňa 12.

decembra 2002 pre JUDr. M. M. si zvolil tohto obhajcu a obvinený J. L. 12. decembra 2002

tiež splnomocnil na svoju obhajobu v tejto veci obhajcu JUDr. M. M.

Keď došlo neskôr postupne k vznášaniu obvinení pre ďalšie skutky kvalifikované ako

trestné činy vraždy, obvinený M. J. najprv sa vyjadroval, že si chce zvoliť toho istého

obhajcu JUDr. M. M., ale nezvolil si ho až neskôr uviedol, že chce aby mu bol obhajca

ustanovený, ale nie iný pre kolíziu záujmov, ale preto, že nemá dostatok finančných

prostriedkov na svoju obhajobu. Tak mu bol ustanovený i v ďalších veciach vedených

samostatne obhajca JUDr. M. M. Podobne postupoval aj obvinený J. L. vo veci samostatne

vedenej pre trestný čin vraždy týkajúcej sa poškodeného A. B. Treba poznamenať, že v čase

keď došlo najprv k zvoleniu a potom k ustanovovaniu obhajcu JUDr. M. M. pre obvineného

M. J. nebola ešte známa táto kolízna situácia, ako ju popisoval v dovolaní obvinený M. J.

Zo spisového materiálu navyše vyplýva, že k nej došlo neskôr než uvádzal obvinený.

Spočívala v tom, že po spojení veci na spoločné konanie pri výsluchu dňa 27. mája 2003

ako obvinený pre iné skutky nie pre vraždu poškodeného Š. H., z ktorej on obvinený nebol,

vypovedal obvinený J. L. o skutočnostiach týkajúcich sa vraždy tohto poškodeného, o

ktorých sa dozvedel od iných osôb, aj obvinených, a nepriamo usvedčoval obvineného M. J.

K spojeniu všetkých vecí na spoločné konanie došlo uznesením vyšetrovateľa oddelenia

vyšetrovania Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti v B. uznesením z 24.

apríla 2003, sp. zn. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002.

Na základe listu obvineného M. J. zo dňa 24. júla 2003 a aj listu obhajcu JUDr. M.

M., ktorým sám požiadal o oslobodenie spod obhajoby obvineného M. J., došlo opatrením

sudkyne Okresného súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2003, sp. zn. , podľa

k oslobodeniu ustanoveného obhajcu JUDr. M. M. od povinnosti obhajovať

obvineného M. J. Keďže si obvinený iného obhajcu v tom čase nezvolil, na žiadosť

vyšetrovateľa zo dňa 12. augusta 2003 bol opatrením sudkyne Okresného súdu v Trenčíne z

15. augusta 2003, sp. zn. , ustanovený obvinenému M. J. obhajca JUDr. M.

A. Následne si však obvinený M. J. už sám zvolil obhajkyňu JUDr. V. F. splnomocnením zo

dňa 4. septembra 2003, ktorá ho obhajovala podstatnú časť prípravného konania a v

počiatočných fázach konania pred súdom, a to až do dňa 22. júla 2005 kedy oznámila

Špeciálnemu súdu v Pezinku, že ukončila obhajobu obvineného M. J.

V nadväznosti na to, keďže si v konaní pred súdom obvinený M. J. obhajcu nezvolil,

bola mu opatrením Špeciálneho súdu v Pezinku z 3. augusta 2005 ustanovená najprv

obhajkyňa JUDr. M. J., ktorá však pre zistenie kolízie záujmov tohto obvineného s ďalším

obvineným F. B., ktorého tiež obhajovala, bola oslobodená z povinnosti obhajovania

obvineného M. J. a opatrením Špeciálneho súdu v Pezinku zo 16. augusta 2005 bol

obvinenému M. J. ustanovený obhajca JUDr. P. V. a ďalším opatrením z tohto dňa podľa §

40a ods. 1 náhradný obhajca JUDr. M. C. Obhajca JUDr. P. V. obhajoval

obvineného M. J. počas celého konania pred Špeciálnym súdom i pred odvolacím

Najvyšším súdom slovenskej republiky.

Čo je v danej súvislosti podstatné pre posúdenie, či došlo v predmetnom trestnom

konaní k závažnému porušeniu práva obvineného na obhajobu, je to, že v tom čase, po

spojení veci v prípravnom konaní na spoločné konanie, až do výmeny obhajcu obvineného

M. J., o ktorú sám žiadal 24. júla 2003, neboli vykonávané podstatné dôkazy smerujúce k

meritórnemu ukončeniu veci v prípravnom konaní, pretože podstatná časť tohto

dokazovania po spojení veci na spoločné konanie sa uskutočnila v podstate až v čase od

septembra 2003, keď už obhajca JUDr. M. M. neobhajoval obvineného M. J. a či už jeho

nový obhajca JUDr. M. A. alebo JUDr. V. F. mali možnosť zúčastniť sa vykonávania

jednotlivých úkonov prípravného konania a najmä obhajkyňa JUDr. V. F. aktívne

vykonávala obhajobu tohto obvineného až po začatie konania pred Špeciálnym súdom. V

ďalšom konaní, pokiaľ išlo o vykonávanie obhajovacích práv obvineného M. J.

prostredníctvom obhajcu JUDr. P. V., nedošlo podľa zistenia dovolacieho súdu k žiadnemu

porušeniu práv na obhajobu.

Za vyššie uvedených okolností nemožno považovať za porušenie tohto práva na

obhajobu ani to čo uvádza obvinený, že nebolo vyhovené jeho návrhu na doplnenie

dokazovania výsluchom svedkov, menovaných vyšetrovateľov, k otázke jeho žiadosti

o výmenu obhajcu, keď už zo spisového materiálu bolo zrejmé, že k tomu došlo.

Tým, že došlo na hlavnom pojednávaní Špeciálneho súdu dňa 12. decembra 2005

uznesením podľa k vylúčeniu veci pre skutok v bode 1) obžaloby pre

trestný čin sprenevery týkajúci sa aj obvineného M. J. a v bode 5) obžaloby týkajúci sa len

obvinených Mgr. P. G. a JUDr. M. H. pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku, nedošlo k porušeniu práva obvineného M. J. na obhajobu. Vylúčenie veci

zo spoločného konania podľa citovaného ustanovenia účinného do 31.

decembra 2005 bolo možné za účelom urýchlenia konania pre ešte závažnejšie trestné činy,

ktorými boli viacnásobné trestné činy vraždy, pričom neobstojí dovolacia námietka

obvineného, že by tak bolo zabránené zisťovaniu a dokazovaniu motívu pre ktorý k vraždám

došlo a už vonkoncom sa v tomto smere neobmedzovala obhajoba obvineného M. J. Zo

spisového materiálu, z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní pred Špeciálnym súdom a

napokon i z jeho rozhodnutia a dovolaním napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, nielen z odôvodnenia, ale i zo znenia samotných skutkových viet v

jednotlivých bodoch je zrejmá dôkazmi ustálená motivácia konania tohto obvineného v

spojení s ďalšími.

V tejto spojitosti však treba podotknúť, že zisťovanie a ustálenie motivácie konania

obvineného zakladajúceho trestný čin je otázkou skutkovou a pre otázky skutkové nemožno

sa dovolávať proti právoplatnému rozhodnutiu, a to ani okľukou cez tvrdenie o porušení

obhajovacích práv v zmysle , lebo to nedovoľuje ustanovenie

Preto ani námietku obvineného, že došlo k porušeniu jeho

práva na obhajobu tým, že zastavením trestného stíhania podľa § 172 ods. 2 písm. a) Tr.

por., pokiaľ išlo o skutok v bode 1) obžaloby, nemal možnosť dostatočne sa brániť proti

takto zistenému motívu nemožno považovať za relevantnú z hľadiska dovolacieho dôvodu

podľa Navyše išlo už o konanie a rozhodnutie v inej trestnej

veci, ktoré nemôže dovolací súd preskúmavať na základe dovolania podaného proti teraz

napadnutému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci neboli naplnené obvineným uplatňované

dôvody dovolania podľa a dovolací súd na neverejnom

zasadnutí podľa dovolanie obvineného M. J. odmietol.“

Základom sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s právnym názorom, ktorý najvyšší

súd vyslovil v namietanom uznesení z 9. júna 2011, pričom v zásade namieta, že dôvody,

ktoré uviedol v dovolaní, boli relevantné dovolacie dôvody, preto najvyšší súd rozhodol

nesprávne, ak dovolanie odmietol.

Ústavný súd uvádza, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak

všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je

takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden

z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu. Už samotný inštitút dovolania ako mimoriadny opravný prostriedok opodstatňuje

reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto vo všeobecnosti platí, že

selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov nepredstavuje odopretie opravného

prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Z dohovoru nevyplýva povinnosť,

aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný jeden opravný

prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese v Slovenskej republike inštitút

odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu

trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad maiori a minus) zriadenú len na

korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri realizovaní trestnej represie (podobne

, ).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení, že vo veci rozhodol nepríslušný súd,

čo je dovolacím dôvodom podľa , ako aj na tvrdení

o porušení jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c)

. Sťažovateľ dovolanie odôvodnil tým, že vo veci konal a rozhodol

nepríslušný súd – teda špeciálny súd. Rovnako tak namietal, že jeho právo na obhajobu bolo

porušené zásadným spôsobom vzhľadom na to, že jeho obhajca JUDr. M. obhajoval aj

spoluobvineného napriek tomu, že ich záujmy si odporovali.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

rozhodol nepríslušný súd a podľa písm. c) ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na

obhajobu.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania,

ktoré sú v ňom uvedené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 9. júna 2011

dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvej časti odôvodnenia sa najvyšší súd zaoberal účinkami nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 20. mája 2009 na rozhodnutia špeciálneho súdu v jednotlivých

trestných veciach. Poukázal na to, že predmetný nález ústavného súdu má vo vzťahu

k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc a nepredstavuje dovolací dôvod

podľa . Uviedol tiež, že právoplatné rozsudky

špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti

o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) nie sú výlučne na podklade tohto

nálezu dotknuté možnosťou obnovy konania podľa . Ustanovenie

je potrebné aplikovať tak, že dôvod na obnovu konania vzniká, ak

právoplatný a nevykonaný rozsudok v trestnom konaní bol vydaný na základe

bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3

a ktorý tvoril priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia. V prerokúvanej

veci nešlo o taký prípad z dôvodu, že v zásade riešil otázku

príslušnosti konkrétneho súdu, ktorá bola vyriešená v rámci sporu o príslušnosť

rozhodnutím najvyššieho súdu. Navyše, rozhodnutia špeciálneho súdu a odvolacieho súdu

boli vydané oveľa skôr, ako začalo konanie o súlade. Poukázal na to, že špeciálny súd

v predmetnej veci neaplikoval právnu normu, o ktorej by bolo rozhodnuté, že je

protiústavná, s tým, že vo veci konal a rozhodoval podľa rovnakých hmotnoprávnych

a procesných právnych noriem ako ostatné súdy v trestných veciach.

Najvyšší súd následne konštatoval, že postúpenie veci krajským súdom bolo v súlade

s , pričom nebolo nevyhnutné postupovať podľa

. Tým, že konajúci súd nie je viazaný právnym posúdením

skutku v obžalobe, môže si urobiť úsudok o právnej kvalifikácii skutku aj pri predbežnom

prerokovaní obžaloby, a to len na základe dovtedy získaných a predložených podkladov,

s tým, že tento záver nemusí byť jednoznačný, stačí aj len možnosť odlišnej právnej

kvalifikácie. V prípade postupu podľa by tento záver musel byť

jednoznačný. Ak konajúci súd je už pri predbežnom prerokovaní obžaloby toho názoru, že

skutok by mal byť posúdený ako iný trestný čin, na ktorého prerokovanie nie je príslušný, je

účelné postúpiť predmetnú vec hneď bez nariadenia a vykonania hlavného pojednávania,

pričom tento postup umožňuje aplikácia . Súd, ktorému

bola vec postúpená, však nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku súdom, ktorý vec

postúpil, a tiež ani právnou kvalifikáciou v obžalobe, pretože tento si na podklade

vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov môže a musí urobiť vlastný právny názor.

Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že nie je opodstatnená dovolacia námietka

sťažovateľa, že vo veci rozhodol nepríslušný súd, preto nie je daný dovolací dôvod podľa

.

Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku vysvetlil najvyšší súd podmienky jeho aplikovateľnosti, pričom uviedol, že pri

tomto dovolacom dôvode nejde o spôsob obhajoby, ale o to, či orgány činné v trestnom

konaní zabezpečili ustanovenie obhajcu obvinenému, ktorý ho musel mať a sám alebo

prostredníctvom iných osôb si nezvolil obhajcu, a či vykonávali dôkazy alebo iné procesné

úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia v čase, keď obvinený nemal obhajcu.

Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ nenamietal to, že by obhajcu nemal alebo že by sa

jeho obhajca nemohol zúčastniť vykonávaných úkonov trestného konania, ale namietal

spôsob obhajoby, teda to, že jeho obhajca si nesplnil povinnosť podľa § 21 písm. a) zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“) a neodmietol jeho obhajobu pre kolíziu záujmov s obvineným J. L.

Najvyšší súd na základe spisového materiálu podrobne opísal priebeh a dôvody toho, že

JUDr. M. obhajoval oboch obvinených spočiatku v samostatných trestných konaniach, ktoré

boli neskôr spojené. Uviedol, že táto kolízia trvala relatívne krátku dobu s tým, že počas

podstatnej časti prípravného konania a následne trestného konania súdneho bol sťažovateľ

riadne obhajovaný obhajcom, ktorý mu bol ustanovený alebo ktorého si zvolil. Poukázal

tiež na to, že v rozhodnom čase sa v prípravnom konaní nevykonávali podstatné dôkazy

smerujúce k meritórnemu ukončeniu veci s tým, že podstatná časť dokazovania sa

uskutočnila v podstate až od septembra 2003, keď sťažovateľa obhajovali postupne JUDr.

A., JUDr. F. a JUDr. V. Najvyšší súd nepovažoval za porušenie práva na obhajobu ani to, že

nebolo vyhovené návrhu sťažovateľa na vypočutie vyšetrovateľov k predmetnej veci,

pretože tieto skutočnosti bolo možné zistiť priamo zo spisového materiálu bez potreby

svedeckých výpovedí.

Vylúčenie veci pre skutok v bode 1 obžaloby pre trestný čin sprenevery, ktorý sa

týkal aj sťažovateľa, a pre skutok v bode 5 podľa podľa

najvyššieho súdu nijako nemohlo obmedziť obhajobu sťažovateľa a zisťovanie motívu

vrážd, preto ani v tomto smere nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, a to aj z dôvodu, že nepriamo sa tak otvára riešenie skutkových otázok,

ktoré nemôžu byť predmetom konania o dovolaní.

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu

sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok

sťažovateľa. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť naplnenia

dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení a rozhodol

o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. a) a c)

je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia niektorého

zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom

ustanovenému dôvodu podľa až písm. l) , a preto je

potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať

v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené (obsah dovolania) .

Konštatovanie o nesplnení uvedených dovolacích dôvodov bolo založené na

racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za

akceptovateľné, nevybočujúce z limitov (resp. dohovoru).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu tohto základného práva došlo konaním

a rozhodovaním špeciálneho súdu v namietanom konaní s tým, že najvyšší súd ako odvolací

súd, prípadne ako dovolací súd toto pochybenie nenapravil. V tejto súvislosti poukazuje

ústavný súd na odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

z 9. júna 2011, v ktorom sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s procesným postupom krajského súdu a špeciálneho súdu a tiež s účinkami nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009, na základe čoho dospel k záveru, že

nie je daný dovolací dôvod podľa . Sťažovateľ

v sťažnosti neuvádza ďalšie dôvody (napr. týkajúce sa spôsobu pridelenia veci konkrétnemu

senátu špeciálneho súdu a pod.), ktoré by bolo možné hodnotiť ako relevantné vo vzťahu

k uplatnenej námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a ktoré by opodstatňovali čo i len predpoklad porušenia tohto základného práva.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je totiž

automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m.

).

Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

vysloviť porušenie základného práva podľa , prípadne práv podľa

ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. a) a d) dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie postupom najvyššieho súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením z 9. júna 2011, ústavný súd konštatuje, že

neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením uvedeného článku

a postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

uznesením došlo aj k porušeniu a .

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že a majú

charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky

orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z a kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení a len

v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v

posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o namietanom porušení niektorého

základného práva alebo slobody, po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, by

nemohol dospieť ani k záveru o porušení a .

Na základe týchto skutočností, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej

súvislosti medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením z 9. júna 2011 a namietaným porušením jeho

základných práv podľa a , porušením ,

a a porušením práv podľa a ods. 4, , ods. 3

písm. a) a d) a čl. 13 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013