Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_73S-18-2021.pdf
PDF · 155.43 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/18/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, vykonávajúc pôsobnosť správneho súdu, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: JUDr. Rastislav Trnka, so sídlom Námestie SNP 75/26, 960 01 Zvolen, IČO: 51 967 936 proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľky žalovaného č. spisu KR/25861/2020, ČRZ 134673/2020 zo dňa 7. decembra 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Centrum právnej pomoci Bratislava (ďalej len „žalovaný“), Kancelária Žiar nad Hronom, Ul. SNP 124, 965 01 Žiar nad Hronom rozhodnutím č. PO/16337/2020, ČRZ: 126052/2020 zo dňa 12.11.2020 podľa § 15 ods. 2, 3 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.) a podľa ustanovení druhej časti tretej hlavy a tretej časti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov rozhodlo, že žalobcovi priznáva odmenu vo výške 698,45 Eur za právne zastupovanie X. Y., bytom N. A. v právnej veci voči žalovanému Stavebné bytové družstvo o náhradu škody, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 12Cb/37/2006, a to až do právoplatného skončenia veci (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že po doručení vyúčtovania odmeny žalobcu za právne zastupovanie, s poukázaním na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43 Cob/62/2019-272, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania a zrušil rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 12 Cb/37/2006-2020 z 13.12.2018 a vrátil vec na nové konanie, žalovaný vydal rozhodnutie z 09.01.2020 o odňatí nároku na poskytovanie právnej pomoci oprávnenej osobe. S poukazom na § 14b ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. žalovaný uviedol, že advokát môže žiadať o priznanie paušálnej odmeny po skončení poskytovania právnej pomoci klientovi, t.j. po tom, čo je vec, pre zastupovanie ktorej bol určený, právoplatne skončená, alebo potom, čo nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zmene v osobe advokáta, resp. klientovi bol odňatý nárok na poskytovanie právnej pomoci pred skončením veci. Keďže advokát - žalobca nezastupoval oprávnenú osobu do právoplatného skončenia veci a jeho doručené vyúčtovanie je v súlade s označenou vyhláškou, žalovaný rozhodol tak ako je uvedené vo výroku.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla riaditeľka žalovaného rozhodnutím č. spisu KR/25861/2020, ČRZ: 134673/2020 z 07.12.2020 tak, že odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdila (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia riaditeľka žalovaného uviedla že preskúmala prvostupňové rozhodnutie ako aj spisovú dokumentáciu a uviedla svoje zistenia, ktoré zodpovedajú obsahu administratívneho spisu. Preskúmaním spisovej dokumentácie zistila, že žalovaný postupoval správne, ak žalobcovi priznal paušálnu odmenu vo výške 698,45 Eur. Ďalej uviedla, že skutočnosť, že na Ústavný súd SR bol podaný návrh na konanie o súlade niektorých ustanovení vyhlášky s Ústavou SR nezakladá pre žalovaného oprávnenie ani povinnosť vykladať si ustanovenia tejto vyhlášky samovoľne a odhadovať, akým spôsobom Ústavný súd v budúcnosti rozhodne a takému odhadu prispôsobovať svoje aktuálne rozhodovanie. Z tohto dôvodu riaditeľka žalovaného postupovala tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Aj v prípade, že by v budúcnosti Ústavný súd SR rozhodol o nesúlade niektorých ustanovení tejto vyhlášky s ústavou, takáto skutočnosť by zakladala novú právnu situáciu do budúcnosti a nie retroaktívne. V štáte, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí, z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právne predpisy pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť. Znamenalo by to, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného práva v dobe, kedy k nemu došlo, nebude neskoršie posudzované ako protiprávne. Ďalej riaditeľka žalovaného dôvodila, že nález Ústavného súdu ČR, na ktorý žalobca poukázal nie je prameňom práva v SR a teda ani právnou normou upravujúcou konanie správneho orgánu. Poskytovanie právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi advokátmi bezplatne alebo za zníženú odmenu je premietnutím tradícií advokátskeho stavu chrániť chudých a prenasledovaných. Je výrazom toho, že profesia advokáta má aj sociálnu náplň. Advokáti touto činnosťou prispievajú k naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Poukázala na skutočnosť, že advokát, ktorý nie je stotožnený s poskytovaním svojich služieb za zníženú odmenu je oprávnený zastupovanie oprávnenej osoby odmietnuť v prípadoch podľa § 21 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, čo prakticky vylučuje, aby bol advokát ustanovený na zastupovanie oprávnenej osoby proti svojej vôli, keďže žalovaný nemá možnosť overiť alebo spochybniť dôvody advokáta na odmietnutie. V prípade, že advokát akceptuje zastupovanie oprávnenej osoby v zmysle zákona č. 327/2005 Z.z., akceptuje tým zároveň skutočnosť, že pokiaľ bude v konaní oprávnenej osoby neúspešný, trovy právneho zastupovania bude hradiť štát prostredníctvom žalovaného, a to v zásade v nižšej výške, ako by tomu mohlo byť, keby bol advokát v súdnom spore úspešný. Ak je totiž advokát úspešný, súd mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia rovnako, ako keby nebol určený žalovaným. Účelom takejto úpravy je nielen premietnutie tradície chrániť chudobných, ale aj motivácia pre advokáta, aby mal záujem na úspešnom výsledku súdneho konania. K návrhu na prerušenie konania riaditeľka žalovaného uviedla, že správne orgány v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti konania sú povinné vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Inštitút prerušenia konania slúži na to, aby správnemu orgánu zbytočne neplynula lehota na vydanie rozhodnutia, ak sa v konaní vyskytla prekážka, pre ktorú správny orgán objektívne nemôže v konaní pokračovať a nemôže realizovať procesné úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Predbežnou otázkou je otázka, ktorej zodpovedanie podmieňuje rozhodnutie v správnom konaní, a súčasne ktorej zodpovedanie nepatrí do kompetencie správneho orgánu. Mala za to, že skutočnosť, že na Ústavný súd SR bol podaný návrh na konanie o súlade niektorých ustanovení vyhlášky MS SR s Ústavou SR nie je predbežnou otázkou, keďže táto skutočnosť nebráni žalovanému objektívne pokračovať v správnom konaní o úhradu trov právneho zastúpenia, keďže toto konanie je aktuálne upravené platnou a účinnou právnou úpravou. Riaditeľka žalovaného dodala, že aj na vyhlášku MS SR, v zmysle ktorej bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, sa aj v súčasnosti vzťahujú znaky právnej normy, čiže je základným prvkom systému práva, bola vydaná v zákonom stanovenej forme, je záväzná, všeobecne platná, normatívna a vynútiteľná štátnou mocou. Postup navrhovaný žalobcom je nielen v rozpore s touto vyhláškou a správnym poriadkom, ale viedol by aj k nečinnosti správneho orgánu. Ak by žalovaný prerušil správne konanie do prípadného budúceho rozhodnutia Ústavného súdu SR v otázke ne/súladnosti vybraných ustanovení tejto vyhlášky s ústavou, došlo by k neakceptovateľnému stavu prieťahov a paralýzy činnosti žalovaného možno aj na niekoľko rokov. V tejto súvislosti poukazoval aj na povinnosť v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať len na základe zákona a v jeho medziach.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. S poukazom na čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach, § 14a ods. 2 písm. d/, § 14b ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. uviedol názor, že uvedená právna úprava vo vyhláške sa javí ako diskriminačná voči jeho osobe a voči advokátom všeobecne, keďže dochádza k situácii, že advokátom a teda aj žalobcovi, ktorí zastupujú klientov v rovnakých veciach prináleží tarifná odmena, no v prípade, ak má znášať náhradu trov právneho zastúpenia štát prostredníctvom žalovaného, znižuje sa táto odmena niekoľkonásobne. Vo veci, v ktorej žalobcu žalovaný určil ako advokáta X. Y. sa výška tarifnej odmeny pohybuje v sume 2 713,85 Eur za jeden úkon právnej služby, no podľa vyššie citovaných ustanovení vyhlášky za poskytovanie právnych služieb je odmena stanovená pevnou sumou vo výške 200,- Eur za konanie na jednej súdnej inštancii, čo je neporovnateľne nižšia suma, ktorá nezohľadňuje náročnosť sporu, jeho dĺžku a počet vykonaných úkonov. Súhlasil s tým, že samotné poskytovanie právnej pomoci nemajetným klientom za zníženú odmenu na základe rozhodnutia štátu je súčasťou povinností vyplývajúcich z poslania advokáta a tradícia advokácie, avšak aj tieto princípy majú svoje limity. Je teda akceptovateľné, že advokát poskytuje právnu službu za zníženú odmenu, no princípy právnej úpravy mali zohľadňovať aj náročnosť poskytovanej právnej pomoci v danej veci z hľadiska jej obsahu a rozsahu. Na uvedenom nič nemení ani znenie § 14b ods. 2 vyhlášky, ktoré bolo aplikované aj v jeho prípade, keďže ani táto skutočnosť ani zďaleka nezohľadňuje tieto aspekty poskytovania právnej pomoci. Inak povedané, ani fakultatívne zvýšenie odmeny advokáta o 100% nemusí zohľadňovať náročnosť, obsah a rozsah veci, v ktorej advokát svoje právne služby poskytuje. V jeho veci je to viac než zrejmé, nakoľko ani zvýšená odmena za celé zastupovanie ani zďaleka nedosahuje výšku jedného úkonu právnej služby určenej podľa tarify. Na podporu jeho tvrdenia poukázal na to, že na Ústavnom súde SR prebieha na základe návrhu Najvyššieho súdu SR konanie o súlade právnych predpisov, pretože Najvyšší súd SR dospel v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžk/23/2017 k názoru, že § 14a, § 14b vyhlášky nie sú v súlade s Ústavou SR a EDĽP. Konanie na Ústavnom súde SR zatiaľ nemá pridelenú spisovú značku, avšak je zaevidované pod evidenčným číslom 1690/2019 Z.z. Okrajovo dal žalobca ďalej do pozornosti, že v Českej republike Ústavný súd nálezom sp. zn. Pl ÚS 25/12 zrušil obdobne konštruovanú vyhlášku o odmenách advokátov. Je si vedomý, že nález Ústavného súdu ČR nie je nijakým spôsobom záväzný. Pokiaľ však v jednom štáte je takmer rovnaká právna úprava vyhlásená za neústavnú a teda je v rozpore s EDĽP, nemôže byť táto právna úprava posúdená za súladnú s Ústavou SR či EDĽP v našom štáte. Otázka právnej úpravy prináleží zákonodarcovi, no žalobca si myslí, že je potrebné prijať záver načrtnutý v bode 108 nálezu Českého ústavného súdu, ktorý uviedol, že určenie výšky odmeny by malo odrážať princíp proporcionality, a teda by mala byť primeraná predmetu sporu. Pevne stanovená suma za zastupovanie v súdnom konaní neumožňuje rozlíšiť zložitosť veci, časovú náročnosť, počet vykonaných úkonov právnej služby. Paušalizácia teda neberie ohľad na vecnú a časovú náročnosť sporu, či účelnosť vymáhania práva. Poukázal ďalej aj na to, že advokáti sú jedinými osobami zúčastnenými na súdnom konaní, ktorým je výrazne znížená odmena v prípade, ak sú ustanovení žalovaným. Znalcom je vždy priznané plné znalečné, svedkom plné svedočné a pod. V ďalšom bode správnej žaloby žalobca uviedol, že sa nemôže stotožniť s názorom žalovaného, že akceptovanie zastupovania osoby v materiálnej núdzi automaticky akceptuje aj to, že mu bude uhradená znížená odmena. V prvom rade uviedol, že subjektívny pocit, či stotožnenie sa s aktuálnou právnou úpravou je bezpredmetný, nakoľko záväznosť právnych predpisov je objektívne daná. Tým, že akceptuje zastupovanie osoby pridelenej žalovaným automaticky neznamená, že je stotožnený s tým, že mu bude za takéto zastupovanie priznaná nižšia odmena ako keby zastupoval osobu, ktorá nie je v materiálnej núdzi. Akceptuje primerane zníženú osobu za zastupovanie v materiálnej núdzi, avšak podľa jeho názoru nemôže ísť o tak dramatický rozdiel v odmene ako v prípade, o ktorom pojednáva napadnuté rozhodnutie žalovaného. Tiež podľa jeho názoru neobstojí tvrdenie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že znížená odmena má okrem iného motivovať advokáta k tomu, aby bol v súdnom spore úspešný. Dôvodom je skutočnosť, že existuje množstvo súdnych konaní, v ktorých sa náhrad trov právneho zastupovania nepriznáva, resp. priznáva len veľmi výnimočne. Okrem toho tento argument žalovaného nezohľadňuje otázku prípadnej ne/vymožiteľnosti priznaných trov právneho zastúpenia. Ďalšou skutočnosťou je povaha veci samej, kedy advokát často krát prevezme zastúpenie v dôsledku rozhodnutia žalovaného až v priebehu súdneho konania alebo klient aj napriek poučeniu trvá na podanej žalobe, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou zamietnutá a žiadny nárok na náhradu trov konania advokátovi priznaný nebude, a teda nevznikne ani právo advokáta na odmenu podľa § 10 a nasl. vyhlášky. Jednoducho povedané, advokát v mnohých prípadoch jeho určenia zo strany žalovaného nedokáže ovplyvniť výsledok konania, pretože aj napriek jeho poučeniu klient na podanej žalobe trvá. K poukazu žalovaného na to, že advokát, ktorý je nie je stotožnený s poskytovaním služieb za zníženú odmenu je oprávnený zastupovanie
oprávnenej osoby odmietnuť uviedol, že uvedené vyplýva len z praxe žalovaného. Advokát je v zmysle uznesení Slovenskej advokátskej komory povinný takéto ustanovenie prijať a odstúpiť od poskytovania právnej pomoci môže len v prípade, ak sú na to dané zákonné dôvody. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalovaného, že advokát sa môže ustanovenia len tak zbaviť. Žalovaný síce formálne postupoval podľa aktuálne platnej a účinnej vyhlášky, avšak podľa jeho názoru mal vzhľadom na prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR konanie o rozhodovaní o jeho odmene prerušiť tak, ako to navrhoval. Neobstojí argument žalovaného, že prípadné rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade citovaných ustanovení vyhlášky s Ústavou SR má účinky len do budúcnosti. Prípadné rozhodnutie Ústavného súdu SR o neústavnosti dotknutých právnych predpisov má samozrejme dopad aj na všetky konania, ktoré ešte nie sú právoplatne skončené, pretože pre vydanie rozhodnutia je záväzný právny a skutkový stav v čase jeho vydania, t.j. v čase vydania rozhodnutia musí správny orgán aplikovať platnú právnu normu. Samozrejme toto rozhodnutie Ústavného súdu SR neznamená možnosť zmeny právoplatne skončených konaní, no momentom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR budú mať všetky orgány štátu a teda aj žalovaný povinnosť sa ním riadiť a neústavné ustanovenia vyhlášky neaplikovať. Ak by bol názor žalovaného správny, nikdy by nemohlo dôjsť k prieskumu ústavnosti v konaní podľa správneho súdneho poriadku, pretože správny súd vykonáva súdny prieskum vydaného rozhodnutia, ktorému predchádzalo administratívne konanie, teda spätne. Zároveň dodal, že chápe postup žalovaného, no pokiaľ sa chce domôcť spravodlivej odmeny za poskytnuté právne služby, keďže vyššie citované ustanovenia vyhlášky sa javia ako neústavné, nemá inú možnosť, než sa domáhať svojich práv touto žalobou. Rovnako vie pochopiť prvotný pohľad na odmenu, ktorú požaduje a ktorá sa môže javiť ako vysoká, no je potrebné mať na zreteli, že predmetom konania bola suma prevyšujúca 1 000 000,- Eur, jednalo sa dlhotrvajúci súdny spor, súdny spis mal vrátane pripojených spisov možno aj 1 000 strán a jednalo sa o skutkovo a právne zložitú vec, čoho dôkazom je množstvo iných súdnych konaní, na ktoré sa v danej veci odkazovalo. S poukazom na § 100 ods. 2 písm. a/ Správneho súdneho poriadku, žalobca navrhol prerušenie konania, nakoľko na Ústavnom súde SR prebieha na základe návrhu Najvyššieho súdu SR konanie o súlade právnych predpisov, pričom v tomto konaní sa rieši otázka, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie správneho súdu o tejto žalobe. V prípade, ak Ústavný súd SR vysloví rozpor dotknutých ustanovení vyhlášky s ústavou, je táto žaloba plne dôvodná. Pokiaľ dospeje k názoru, že dotknuté ustanovenia sú v súlade s Ústavou SR, je táto jeho žaloba nedôvodná. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že spornou je otázka, či postup žalovaného má byť považovaný za neústavný a nezákonný a na základe žalobcom tvrdených rozporov s Ústavou SR má byť žalované rozhodnutie zrušené. Žalovaný zotrval na odôvodnení napadnutého rozhodnutia a k námietkam uvedeným v správnej žalobe uviedol, že počnúc od svojho založenia zákonom č. 327/2005 Z.z. účinným od 01.01.2006 uhrádza určeným advokátom trovy konania, resp. odmenu za právne zastúpenia v zmysle tretej hlavy druhej časti vyhlášky MS SR. Poukázal na komentár k ustanoveniu § 14a, pričom uviedol, že novelizáciou na základe vyhlášky č. 209/2009 s účinnosťou od 01.06.2009 došlo k zmene vo veci stanovenia výšky odmeny za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi pevnou sumou, čo platí dodnes. Pre úplnosť uviedol, že vzťah ustanovení tretej hlavy druhej časti vyhlášky MS SR od jej zavedenia až po súčasnosť, k ostatným jej ustanoveniam, je vzťahom špeciálnej úpravy a všeobecnej úpravy. Preto v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje tretia hlava druhej časti sa v rozsahu jej úpravy neaplikujú všeobecné ustanovenia. V otázkach neupravených v tretej hlavy druhej časti vyhlášky sa použijú všeobecné ustanovenia advokátskej tarify, vrátane ustanovení o režijnom paušále ku každému jednotlivému úkonu právnej služby, ustanovení definujúcich úkon právnej služby, ustanovení o náhrade za stratu času, ako aj ustanovení o náhrade cestovných výdavkov a to bez ohľadu na skutočnosť, že odmena za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi je od jej zavedenia koncipovaná ako odmena za celé konanie na príslušnom stupni. Žalovaný pri rozhodovaní o odmene žalobcu postupoval v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy, a preto nemohol rozhodnúť inak ako rozhodol v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný ďalej považoval správnu žalobu žalobcu za zmätočnú nakoľko žalobca na jednej strane akceptuje, že poskytovanie právnej pomoci nemajetným klientom za zníženú odmenu je súčasťou povinnosti vyplývajúcich z poslania advokáta a tradície advokácie a následne sa domáha priznania odmeny advokáta podľa § 13a vyhlášky MS SR, teda ako za bežné komerčné zastúpenie. Žalovanému nie je zrejmé, ako sa teda v konaní žalobcu odráža deklarované plnenie povinností vyplývajúcich z poslania advokáta a tradície advokácie. Zároveň uviedol, že tieto princípy majú svoje limity. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že uvedené limity, ktorých sa žalobca domáha, avšak
zrejme ich nerešpektuje, boli stanovené Uznesením predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 26/10/2011 z 10.11.2011 v zmysle ktorého v čl. IV ods. 1 „Advokát je povinný prevziať ustanovenie centrom maximálne v 4 prípadoch ročne“. Toto pravidlo je výslovným, konkrétnym a jasným premietnutím tradície advokátskeho stavu chrániť chudobných a prenasledovaných. Žalobca sa nazdáva, že princípy právnej úpravy by mali zohľadňovať aj náročnosť poskytovania právnej pomoci v danej veci z hľadiska jej obsahu a rozsahu. Žalovaný mal za to, že tretia hlava druhej časti vyhlášky MS SR tieto princípy zohľadňuje, samozrejme s ohľadom na aplikáciu princípov a tradícií advokátskeho stavu chrániť chudobných a prenasledovaných. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný postupuje podľa diskriminačnej právnej úpravy, v ktorej súvislosti uviedol, že v konaní na Ústavnom súde SR, na ktoré žalobca poukázal bol tento návrh Najvyššieho súdu SR odmietnutý. Tvrdenie žalovaného o tom, že znížená odmena má okrem iného motivovať advokáta k tomu, aby bol v súdnom spore úspešný, na ktoré žalobca poukazuje a spochybňuje ho, nie je konštruktom žalovaného. Tento princíp vychádza z odôvodnenia Ministerstva spravodlivosti SR ako predkladateľa k novele vyhlášky vykonanej vyhláškou č. 209/2009 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že sa prispôsobuje odmeňovanie cieľom, zámerom a špecifikám zákona č. 327/2005 Z.z. Ak je aj advokát úspešný, súd mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia rovnako, ako keby nebol určený žalovaným. Navrhovaná úprava by mala advokátov viac motivovať k dosiahnutiu úspechu v konaní, pretože náhrada priznaná súdom je neporovnateľne výhodnejšia v porovnaní s odmenou priznanou žalovaným. K zakotveniu tohto princípu tak došlo na základe jasnej a jednoznačnej vôle predkladateľa ako normotvorcu, pričom úmysel zákonodarcu je potrebné považovať za materiálny prameň práva. Zároveň žalovaný opäť zdôraznil skutočnosť, že advokát je povinný prevziať ustanovenie žalovaným maximálne v 4 prípadoch ročne. Žalovaný ďalej nesúhlasil s názorom žalobcu, že mal konanie o odmene advokáta prerušiť vzhľadom na konanie prebiehajúce na Ústavnom súde SR. K tomu sa vyjadril dostatočne v napadnutom rozhodnutí. K nesúhlasu žalobcu, že rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade ustanovení vyhlášky má účinky len do budúcnosti žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 6/2021 z 26.05.2021. Žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú vecne správne, riadne odôvodnené a preskúmateľné. Vzhľadom na to žiadal, aby správny súd žalobu zamietol.
5. Žalobca v replike uviedol, že si nemyslí, že jeho žaloba je zmätočná. Samotná skutočnosť, že akceptuje, že v istých prípadoch môže byť advokátom uložená povinnosť zastupovať nemajetných klientov aj za zníženú odmenu automaticky neznamená rozpor s tým, čoho sa touto žalobou domáha. Pokiaľ by boli predmetné ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vyhlásené za protiústavné, s čím sa stotožňuje aj Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR o tom meritórne nerozhodoval, neostáva nič iné, len použiť na jeho vec ustanovenia § 13a vyhlášky, nakoľko iné ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu by neexistovali. Samozrejme iná by bola situácia, ak by zákonodarca medzičasom pristúpil k legislatívnej zmene, čo však nevie predpokladať. Čo sa týka účinkov prípadného rozhodnutia Ústavného súdu SR do budúcna, tak k tomu dodal, že je toho názoru, že pokiaľ by medzičasom Generálny prokurátor SR podal na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou a Ústavný súd SR by predmetné ustanovenie vyhlášky zrušil, v prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného by musel žalovaný rozhodnúť o jeho odmene podľa platného právneho stavu, teda nie podľa sporných ustanovení vyhlášky. Na základe uvedeného zotrval na svojich písomných podaniach.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania (nariadenie ústneho pojednávanie žiadny z účastníkov nenavrhol a nevyžadoval si to ani iný dôvod), dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 04.08.2022. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 22.09.2022 (§ 137 ods. 3 SSP).
7. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
8. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
9. Podľa § 12 ods. 1 až 4 zákona č. 327/2005 Z.z. (1) Ak sa fyzickej osobe rozhodnutím centra priznal nárok na poskytnutie právnej pomoci, centrum ju vyzve na uzavretie dohody o poskytovaní právnej pomoci s určeným advokátom alebo centrom a na udelenie plnomocenstva na úkony súvisiace s poskytovaním právnej pomoci určenému advokátovi alebo centru; súčasťou dohody je aj súhlas oprávnenej osoby s poskytovaním informácií centru podľa odseku 3. (2) Ak oprávnená osoba neudelí plnomocenstvo na úkony súvisiace s poskytovaním právnej pomoci centru alebo určenému advokátovi alebo ak udelené plnomocenstvo odvolá, nemá nárok na určenie iného advokáta; to neplatí, ak oprávnená osoba preukáže nečinnosť advokáta alebo jeho vzťah k protistrane. (3) Advokát je povinný bez zbytočného odkladu písomne informovať centrum o výsledku konania, najmä o podaní riadneho opravného prostriedku alebo mimoriadneho opravného prostriedku; advokát je povinný centrum vždy informovať o skončení zastupovania. Na žiadosť centra je advokát povinný bez zbytočného odkladu centrum informovať o aktuálnom stave konania. (4) Advokátovi určenému centrom podľa odseku 1 patrí odmena podľa osobitného predpisu;5a) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/> pri úhrade trov právneho zastúpenia sa postupuje podľa § 15 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/>.
10. Podľa § 15 ods. 1 až 3 zákona č. 327/2005 Z.z. (1) Ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania,18) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2005/327/> nemôže oprávnená osoba v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať; to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/>. Advokát je oprávnený túto pohľadávku vymáhať v mene oprávnenej osoby a okamihom jej úspešného vymoženia sa pohľadávka považuje za postúpenú na advokáta; to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2005/327/>. (2) Ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná centrum odmenu za právne zastupovanie5a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/> podľa ustanovení osobitného predpisu.16) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/> To neplatí, ak advokát právo na náhradu trov konania neuplatnil riadne a včas v konaní pred súdom; v takom prípade advokátovi právo na priznanie odmeny centrom nevznikne. (3) Ak po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, advokát preukáže, že pohľadávku podľa odseku 1 preukázateľne nevymohol od osoby, ktorej bola náhrada týchto trov uložená, je oprávnený požiadať centrum o úhradu odmeny podľa osobitného predpisu5a) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/> zníženej o výšku finančnej účasti podľa § 6a ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/>; úhradou odmeny zaniká povinnosť oprávnenej osoby a právo advokáta podľa odseku 1. Advokát je v tomto prípade povinný predložiť centru kópiu rozhodnutia súdu.
11. Podľa § 14a ods. 1 až 6 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (1) Ak ďalej nie je uvedené inak, odmena je 130 eur. (2) Odmena je a/ vo veciach upravených Občianskym zákonníkom <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> 200 eur, b/ vo veciach upravených Zákonom o rodine <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/ > 130 eur, c/ vo veciach upravených Zákonníkom práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/ > 150 eur, d/ vo veciach upravených Obchodným zákonníkom <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/> 200 eur. (3) Rovnaká odmena ako v odseku 2 patrí advokátovi za zastupovanie v odvolacom konaní a dovolacom konaní.
(4) Vo veciach obnovy konania je odmena 160 eur za celé konanie o povolenie obnovy konania vrátane odvolacieho konania. (5) Vo veciach mimoriadneho dovolania je odmena 130 eur. (6) Ak je advokát ustanovený za opatrovníka v konaní, patrí mu odmena 15 eur za celé konanie vrátane odvolacieho konania a dovolacieho konania.
12. Podľa § 14b ods. 1 až 6 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (1) Ak je predmetom odvolania alebo dovolania len rozhodnutie o náhrade trov konania, o určení lehoty na plnenie, o predbežnej vykonateľnosti, o príslušenstve pohľadávky alebo rozhodnutie procesnej povahy, odmena je 50 eur. (2) Ak oprávnenú osobu zastupoval advokát v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci, Centrum právnej pomoci môže zvýšiť odmenu najviac o 100 %. (3) Ak advokát zastupuje v rovnakej veci v konaní spoločne dve oprávnené osoby alebo viac osôb, odmena sa zvýši o 20 % bez ohľadu na počet spoločne zastupovaných osôb. (4) Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí, ktoré skutkovo súvisia, najvyššia odmena sa zvyšuje o polovicu; odmena za ostatné veci sa neprizná. To neplatí, ak spojenie veci vyplýva zo zákona. (5) Ak je vec vyriešená mimosúdne bez podania návrhu na začatie konania na súd, odmena je 100 eur. (6) Ak advokát nezastupoval oprávnenú osobu do právoplatného skončenia veci, patrí mu 50 % odmeny. Ak došlo k zániku zastupovania v odvolacom konaní alebo dovolacom konaní, odmena za zastupovanie pred súdom nižšieho stupňa sa neznižuje.
13. Preskúmaním veci správny súd zistil, že žalovaný prvostupňovým rozhodnutím priznal žalobcovi odmenu za právne zastupovanie X. Y. v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom vo výške 698,45 Eur na základe vyúčtovania žalobcu, ktorým si uplatnil odmenu celkom vo výške 698,45 Eur, ktoré bolo podaním z 04.05.2020 opravené tak, že žalobca si s poukazom na v tom čase prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR uplatnil celkovú odmenu vo výške 13.570,07 Eur. Riaditeľka žalovaného napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie potvrdila, nakoľko žalobcovi bola odmena priznaná správne a v súlade s platnou právnou úpravou. Vo vzťahu k návrhu Najvyššieho súdu SR na konanie o súlade ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v obdobnej veci, na ktorý poukázal žalobca v odvolaní, uviedla, že žalovaný nemal povinnosť vykladať si jej ustanovenia samovoľne a odhadovať akým spôsobom rozhodne Ústavný súd SR, pričom, ak by aj rozhodol o nesúlade, táto skutočnosť by zakladala novú právnu situáciu do budúcnosti, nie retroaktívne. Z tohto dôvodu konanie o nesúlade ustanovení vyhlášky pred Ústavným súdom SR nepovažovala za predbežnú otázku, ktorá by mohla byť dôvodom na prerušenie konania tak, ako to navrhoval žalobca.
14. Žalobca v podanej správnej žalobe primárne namietal diskriminačnú povahu právnej úpravy vyhlášky č. 655/2004 Z.z. voči nemu a voči advokátom všeobecne, nakoľko odmena advokáta sa niekoľkonásobne znižuje, ak má náhradu trov právneho zastúpenia znášať štát, pričom opätovne poukázal na to, že na Ústavnom súde SR prebieha na základe návrhu Najvyššieho súdu SR konanie o súlade právnych predpisov - § 14a a § 14b označenej vyhlášky a tiež na to, že Ústavný súd ČR zrušil obdobne konštruovanú vyhlášku o odmenách advokátov. Vo veci, v ktorej ho žalovaný určil ako advokáta X. Y. sa výška tarifnej odmeny pohybuje v sume 2.713,85 Eur za jeden úkon právnej služby, no podľa vyhlášky je v takomto prípade stanovená odmena pevnou sumou vo výške 200 Eur, čo suma ktorá nezohľadňuje náročnosť sporu.
15. Z formulácie obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca nenamietal, že žalovaný rozhodol nesúladne s platnou právnou úpravou. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný, nemožno považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobcovi. Námietky žalobcu neobsahujú označenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o diskriminačnom správaní sa žalovaného voči žalobcovi, na jeho úkor. Vo vzťahu k advokátom vo všeobecnosti žalobca nebol aktívne legitimovaný namietať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v zmysle ust. § 2, § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP sa za splnenia iných zákonných podmienok môže žalobca domáhať len súdnej ochrany svojich práv, na ktorých sa cíti byť ukrátený. Ochrana práv iných osôb mu neprislúcha, preto na túto časť žalobnej námietky správny súd nebol oprávnený prihliadať, nakoľko bola podaná neoprávnenou osobou.
16. Správna žaloba neobsahuje konkrétne námietky týkajúce sa porušenia zákona pri vydaní napadnutého rozhodnutia, čo možno považovať za nedostatok náležitostí správnej žaloby v zmysle
ust. § 182 ods. 1 písm. e/ SSP, ktoré správny súd viazaný žalobnými bodmi nebol oprávnený za žalobcu dopĺňať alebo špecifikovať v súlade s obsahom administratívneho spisu. Správny súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený nad rámec obsahu správnej žaloby, napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať prípadné diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom, pokiaľ žalobca v podanej správnej žalobe neidentifikoval konkrétny rozpor postupu a rozhodnutia žalovanej s ustanovením aplikovaného právneho predpisu, ktorého následkom mala byť diskriminácia žalobcu.
17. Osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom predstavuje konanie podľa antidiskriminačného zákona (zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktoré sa však riadi odlišnými princípmi zodpovedajúcimi civilnej povahe konania podľa tohto zákona. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že boli porušené jeho práva, ktoré mu zaručuje antidiskriminačný zákon, mal možnosť domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby podľa § 9 ods. 2, 3 tohto zákona, podaním ktorej sa aktivuje aj ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zakotvujúce tzv. obrátené dôkazné bremeno“.
18. Ústavný súd SR uznesením sp.zn. PL. ÚS 6/2021-9 z 26.05.2021, teda po podaní správnej žaloby žalobcu, rozhodol o odmietnutí návrhu Najvyššieho súdu SR na začatie konania o súlade ustanovení § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. s ústavou, kde s odkazom na svoju ustálenú rozhodovaciu prax uzavrel, že právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR sú orientované v zásade pro futuro (ex nunc), pretože samotná ústava počíta so spätnými účinkami len v oblasti trestného zákonodarstva (čl. 50 ods. 6 Ústavy SR), na základe čoho konštatoval nedostatok prejudicionality, ako podmienky oprávňujúcej všeobecný súd na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov. Pretože v uvedenom prípade (vo veci, v ktorej konal Najvyšší súd SR) išlo o následný prieskum zákonnosti právoplatného rozhodnutia o priznaní trov konania, rovnako ako vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, v súlade s vyjadreným názorom ústavného súdu by sa na prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia rovnako nemohli vzťahovať účinky prípadného derogačného nálezu.
19. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o súlade právnych predpisov nebol dosiahnutý výsledok, ktorý žalobca v podanej správnej žalobe predpokladal (uviedol, že ak ústavný súd vysloví rozpor dotknutých ustanovení vyhlášky s ústavou je táto žaloba dôvodná, a pokiaľ dospeje k názoru, že dotknuté ustanovenia sú v súlade s ústavou, je žaloba nedôvodná), t.j. nebol podaný záväzný výklad ústavnoprávnej ne/konformity dotknutých ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z., na ktorý je príslušnou autoritou jedine Ústavný súd SR. Nepotvrdil sa tak žalobcom tvrdený neústavný obsah ustanovení § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. V súlade so zreteľne vyjadreným názorom ústavného súdu ohľadom neprípustnosti retroaktívneho pôsobenia takého výkladu (ktorý preto nebol podaný), nakoľko v preskúmavanej veci nejde o rozhodnutie trestnej povahy ani o správne trestanie, by takýto výklad nemal žiadny vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, práve ktoré je predmetom prieskumu správneho súdu, pretože v čase, keď o návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov ešte nebolo ústavným súdom rozhodnuté, napadnuté rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť. Ide tak o obdobnú situáciu, ktorá bola dôvodom odmietnutia návrhu Najvyššieho súdu SR na začatie konania o súlade s ústavou.
20. Z judikatúry Ústavného súdu SR plynie aj princíp prednosti ústavne súladného výkladu: Článok 152 ods. 4 ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 16/2013). V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom (II. ÚS 50/01). V prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd (PL. ÚS 18/98).
21. V súlade s princípom prednosti ústavne súladného výkladu nebol žiadny ústavne udržateľný dôvod na prerušenie konania. V čase prejednania správnej žaloby žalobcu bolo správnemu súdu známe uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 6/2021-9 z 26.05.2021, z ktorého nevyplýva konštatovanie
o nesúlade ust. § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. s ústavou. Vyplýva z neho však, že vecné rozhodnutie o ústavnosti ust. § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. by ústavný súd, viazaný svojou ustálenou rozhodovacou činnosťou, nevydal ani na základe nového návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Pokiaľ sa žalobca domáhal prerušenia konania z dôvodu podaného podnetu Generálnemu prokurátorovi SR na podanie návrhu o súlade dotknutých ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. s ústavou, takýto podnet nemožno považovať za začatie súdneho alebo administratívneho konania v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, v ktorom by sa riešila otázka majúca potencionálny význam na rozhodnutie správneho súdu. Podanie návrhu generálneho prokurátora na začatie konania o súlade právnych prepisov Ústavnému súdu SR žalobca navrhujúci prerušenie konania nepreukázal. Správny súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
22. Riaditeľka žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v reakcii na požiadavku žalobcu prerušiť administratívne konanie uviedla, že nemá oprávnenie vykladať si ustanovenia vyhlášky samovoľne ani odhadovať akým spôsobom Ústavný súd SR v budúcnosti rozhodne, pričom ak by aj v budúcnosti rozhodol o nesúlade ustanovení vyhlášky s ústavou, takáto skutočnosť by zakladala novú právnu situáciu do budúcnosti a nie retroaktívne. Zrozumiteľne vyjadrená reakcia riaditeľky žalovaného na návrh žalobcu na prerušenie administratívneho konania obsahovo zodpovedala práve tomu prístupu, ktorý v konaní o súlade právnych predpisov uplatnil Ústavný súd SR, takže nebola dôvodná ani žalobná námietka formálneho postupu žalovaného podľa platnej právnej úpravy nezohľadňujúceho prebiehajúce konanie na ústavnom súde.
23. Žalobca v podanej správnej žalobe nenamietal porušenie uplatnených ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Napriek tomu sa domáhal toho, aby sa ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. aplikovali iným spôsobom, než boli použité žalovaným, ktorého právno-aplikačný prístup zodpovedá ich normatívnemu vyjadreniu právnym prepisom. V podstate sa tým dožadoval ich aplikácie contra legem. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo 16.10.2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018: „Zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris)“. V právnej veci, ktorá vyústila do označeného uznesenia ústavného súdu bol ťažiskom námietok sťažovateľa prezentovaný nesúhlas so súdmi zvolenou interpretáciou aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. s použitím analogie legis, ktorú konajúce súdy uplatnili na účel preklenutia medzery zákona.
24. Podľa názoru Ústavného súdu SR (rozhodnutie III. ÚS 44/2011) pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. V danom prípade podmienky na uplatnenie postupu predpokladaného uvedenými názormi ústavného súdu splnené neboli, pretože v preskúmavanej veci žiadna medzera v zákone ani systematická súvislosť, ktorá by unikla žalovanému, zistená nebola. Konkrétne ustanovenie § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nevykazuje znaky neúplnosti alebo vnútornej obsahovej rozpornosti, či nejednoznačnosti, ktoré by bolo potrebné v procese aplikácie práva odstrániť pomocou výkladových pravidiel, alebo ktoré by vyvolávali potrebu sudcovskej tvorby práva (dotvárania práva).
25. Vzhľadom na uvedené, nebol dôvod pristupovať k výkladu ust. § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z.z. žalobcom presadzovaným spôsobom, ktorý by bol v podstate zmenou alebo dopĺňaním tohto zákonného ustanovenia o iné - nové predpoklady jeho použitia, teda contra legem. Výkladom proti doslovnému jazykovému zneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k intenzívnemu zásahu do jedného zo základných princípov právneho štátu - princípu právnej istoty, na základe čoho je takýto spôsob rozhodovania súdu síce dovolený ale značne limitovaný. Rozhodovať takto nie je možné nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný a zjavne úplný text zákona, resp. právnej normy obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na takej úprave právnych vzťahov, čo platí práve pre daný prípad. Ani Najvyšší súd SR, hoci majúc pochybnosti o ústavnosti predmetných ustanovení vyhlášky, nepostupoval v rozpore s ich obsahom, ale podal návrh na začatie konania o súlade.
26. Žalobca v ďalej v správnej žalobe „okrajovo dal do pozornosti súdu“, že v Českej republike ústavný súd nálezom sp.zn. Pl- ÚS 25/12 zrušil obdobne konštruovanú vyhlášku o odmenách advokátov (kde uviedol, že určenie výšky odmeny by malo odrážať princíp proporcionality) s tým, že pokiaľ je v jednom štáte takmer rovnaká právna úprava vyhlásená za neústavnú a v rozpore s EDĽP, nemôže byť táto právna úprava posúdená za súladnú s Ústavou SR, či EDĽP v našom štáte. Vzhľadom na predchádzajúce body tohto rozsudku je zrejmé, že Ústavný sú SR návrh na začatie konania o súladnosti právnych predpisov s ústavou odmietol a z rovnakých dôvodov by odmietol aj iný taký návrh. Nie je preto priestor, aby sa správny súd, bez tohto aby žalobca vyjadril, aký má tento odkaz dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ním ďalej zaoberal, nakoľko sám nevyhľadáva nezákonnosť, ale vykonáva prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy na základe zrozumiteľne a jasne formulovaných žalobných bodov. Riaditeľka žalovaného v napadnutom rozhodnutí poukázala na to, že rozhodnutia českého ústavného súdu nepatria medzi záväzné pramene práva v SR, s čím sa možno stotožniť a žalobca voči tomuto záveru neprodukoval žiadnu relevantnú (proti) argumentáciu.
27. Vo všetkých ďalších častiach správnej žaloby žalobca vyjadroval svoje subjektívne názory na spôsob uplatnenia platnej právnej úpravy, nestotožnil sa so závermi žalovaného vyjadrenými v napadnutom rozhodnutí a polemizoval s nimi. Uvedeným námietkam (ako aj niektorým námietkam už zmieneným v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku) chýba zrozumiteľná a určitá argumentácia odôvodňujúca, ako a z akých dôvodov bol napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon (predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia), čo za žalobcu správny súd nemohol doplniť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať (a nahrádzať tak žalobcu) ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP). Všeobecné namietanie rozporu s Ústavou SR a polemika žalobcu s dôvodmi napadnutého rozhodnutia nestačí na to, aby správny súd mohol na základe takých žalobných bodov dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nepostačuje, ak žalobca so skutkovými a právnymi závermi žalovaného nesúhlasil bez toho, aby uviedol, v čom je skutkové a právne posúdenie veci v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Len jednostranné závery, hodnotenia, domnienky a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené nie sú v súlade s názormi žalobcu, tak nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov, právnom posúdení veci a pod.) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného.
28. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa § 134 ods. 1 SSP daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov
správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).
29. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v uvedených žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo s logickým uvažovaním, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom sformulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.
30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.
31. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny mu náhradu trov konania nepriznal.
32. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka. Tento rozsudok nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase podpisovania rozsudku.