Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 5/2013
PDF · 217.59 KB
No categories available
IV. ÚS 5/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 63/2011
z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 28 Cb 2/2009
z 21. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2012 faxovou správou a 31. augusta 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. P. D., Š. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010.
Obchodná spoločnosť M. GmbH, SRN, zastúpená advokátom JUDr. P. E., B., ktorá
vystupovala v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 Cb 2/2009 v procesnom
postavení žalobcu (ďalej len „žalobca“), v podaní zo 7. decembra 2012 adresovanom
ústavnému súdu oznámila, že „ako vedľajší účastník na strane porušovateľa vstupujeme
do konania RVP 11214/2012 týkajúceho sa sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 Cob 63/2011 a konania, ktoré mu predchádzalo“.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci žalobcu proti sťažovateľovi
[v procesnom postavení žalovaného (pôvodne Ing. P. N.)] o zaplatenie sumy 34 148,44 €
s príslušenstvom okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 34 148,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
14 % ročne z uvedenej pohľadávky od 1. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania.
Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie v časti
výroku o zaplatenie sumy 34 082,77 €, v ktorom namietal:
„a) porušenie ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP, keď prvostupňový súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy,
b) nedostatočné vykonanie dôkazov prvostupňovým súdom v konaní, ktoré viedlo
k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP,
c) a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa ust. § 205 ods. 2
písm. f) OSP, keď sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou, či boli splnené
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči sťažovateľovi.“
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 63/2011
z 29. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, pričom
námietky sťažovateľa o nedostatočnom právnom odôvodnení prvostupňového rozsudku
považoval za neodôvodnené.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali jej podaniu,
pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
«Medzi sťažovateľom a Mgr. P. P., ako súčasným štatutárnym orgánom
(t. j. konateľom) navrhovateľa, došlo začiatkom roku 2001 k vzájomnej dohode o spoločnom
podnikaní. Sťažovateľ mal na základe tejto dohody do spoločného podnikania vložiť celý
svoj vtedajší podnik (živnosť Ing. P. N..., IČO:...) s tým, že Mgr. P. P. mal zaplatiť
sťažovateľovi polovicu tejto hodnoty podniku. V rámci spoločného podnikania mal tvoriť
jeho základ (motorové vozidlá, zamestnanci) práve podnik sťažovateľa, pričom Mgr. P. P.
sa mal na jeho chode podieľať hlavne svojím know-how a kontaktmi v oblasti „kongresovej
turistiky“. Zo strany Mgr. P. P. bolo v tejto súvislosti navrhnuté odkúpenie 100 % podielu
v existujúcej nemeckej obchodnej spoločnosti M. GmbH, t. j. navrhovateľa, k čomu došlo
dňa 23. 11. 2001, pričom novými spoločníkmi tejto spoločnosti sa stali obaja účastníci
dohody v pomere 50:50. Následne prišlo dňa 07. 12. 2001 k založeniu slovenskej obchodnej
spoločnosti M. spol. s. r. o..., ktorej jediným spoločníkom bola obchodná spoločnosť
M. GmbH... Práve táto slovenská spoločnosť mala vykonávať reálnu podnikateľskú činnosť
v zmysle vzájomnej dohody o spoločnom podnikaní, pričom túto podnikateľskú činnosť
viedol sťažovateľ, zatiaľ čo činnosť spoločnosti M. GmbH zabezpečoval zasa fakticky
Mgr. P. P., a to z dôvodu jeho znalosti nemeckého jazyka. Účtovníctvo spoločnosti
M. GmbH viedla nemecká účtovnícka spoločnosť J., s ktorou komunikoval výlučne Mgr. P.
P.; sťažovateľ jeho prostredníctvom iba zasielal účtovné doklady týkajúce sa spoločnosti M.
Medzi obchodnými spoločnosťami M. GmbH a M. bol dojednaný osobitný systém
vzájomnej fakturácie zákazníkov, ktorý zvýhodňoval spoločnosť M. GmbH,
t. j. navrhovateľa. V dôsledku nerovnovážnych finančných tokoch spôsobených dohodnutým
systémom fakturácie, dochádzalo k stále výraznejšiemu odčerpávaniu finančných zdrojov
spoločnosti M., následkom čoho bol nútený sťažovateľ ako jej vtedajší konateľ pristúpiť
k tzv. krátkodobej finančnej výpomoci v prospech spoločnosti M. zo strany spoločnosti
M. GmbH, a to priamym výberom finančných prostriedkov z bankového účtu tejto
spoločnosti, pričom toto realizoval 8 výbermi v období od 04. 04. 2003 do 22. 10. 2003, keď
z účtu spoločnosti M. GmbH vybral sumu v celkovej výške 24.739,50 EUR V priebehu
druhej polovice roka 2003 sa však ukázalo, že spoločné podnikanie prostredníctvom dvoch
personálne a majetkovo prepojených spoločností neprináša obojstranne uspokojivé
výsledky, keďže Mgr. P. P. nedokázal uskutočniť predpokladané kongresy, na čo následne
doplácala celá spoločnosť M. GmbH. V dôsledku nesplnenia očakávaní zo spoločného
podnikania pristúpili teda obaja vtedajší spoločníci obchodnej spoločnosti M. GmbH
k vzájomnej dohode, ktorá mala zabezpečiť osamostatnenie oboch prepojených spoločností
formou zmlúv o prevode obchodných podielov uzavretých v októbri roku 2003. Sťažovateľ
si ponechal 100 % obchodný podiel v spoločnosti M. a Mgr. P. P. sa stal 100 % vlastníkom
spoločnosti M. GmbH.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, spoločnosť M. GmbH, v ktorej je 100 %
spoločníkom Mgr. P. P., pristúpila k podaniu žaloby na sťažovateľa z dôvodu údajného
spôsobenia škody zo strany sťažovateľa ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. GmbH
v zmysle ust. § 135a ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), pričom ako škodu spôsobenú
spoločnosti M. GmbH sa v žalobe uvádzala celková suma výberov z účtu spoločnosti
realizovaných v roku 2003.»
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 z dôvodu, že
„a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe
navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne
neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ
namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia...,
b) napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali
a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky
sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, a v Odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutých
rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne
a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.
Svoje námietky proti postupu a namietaným rozhodnutiam okresného súdu
a krajského súdu sťažovateľ konkretizuje s poukazom najmä na tieto skutočnosti:
«- Krajský súd v Bratislave sa opomenul zaoberať pochybeniami Okresného súdu
Bratislava III, ktoré neboli odstránené počas prvostupňového konania, a ktoré sa týkajú
námietky výlučnej právomoci nemeckých súdov v danom prípade, podanú sťažovateľom
v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa 26. 04. 2007...
- Krajský súd v Bratislave taktiež náležite nezdôvodnil, prečo nevykonal dôkaz
navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2010, v rámci ktorého
by zaviazal navrhovateľa predložiť súdu účtovné doklady, na základe ktorých bola
vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004...
- Postupom súdov v prvostupňovom a druhostupňovom konaní prišlo k porušeniu
zásady spravodlivého súdneho procesu aj tým, že súdy v odôvodnení Rozsudku Krajského
súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu uvádzali iba skutočnosti týkajúce sa výberu
finančných prostriedkov zo strany sťažovateľa, a nie aj predložené účtovné doklady
spochybňujúce tvrdenia v žalobe navrhovateľa...
- Zo strany Okresného súdu Bratislava III, rovnako ako Krajského súdu v Bratislave,
nebolo ďalej preukázané porušenie zákonných povinnosti zo strany sťažovateľa
ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. GmbH. V prípade oprávnenia na realizáciu
výberov finančných prostriedkov z účtu tejto spoločnosti a ich následné použitie v prospech
personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti M. totiž podľa názoru sťažovateľa nebola
porušená povinnosť získať súhlas valného zhromaždenia, ani povinnosť viesť riadne
účtovníctvo spoločnosti, a ani povinnosť konať v záujme spoločnosti a všetkých
jej spoločníkov, ako to sťažovateľ zdôvodnil v priebehu prvostupňového i druhostupňového
konania...
- K otázke samotnej výške škody sťažovateľ opakovane uvádzal, že nakoľko suma
finančných prostriedkov v mene euro, ktoré boli sťažovateľom vybrané z účtu navrhovateľa,
predstavovala iba sumu 24.739,50 EUR, tak Rozsudok Okresného súdu už znel na sumu
34.148,44 EUR. Je očividné, že v priebehu prvostupňového konania sa „navýšila“ suma
škody, ktorú priznal Okresný súd Bratislava III navrhovateľovi, o takmer 10.000,00 EUR,
a to bez zodpovedajúceho právneho dôvodu...
- Sťažovateľ predložil počas odvolacieho konania Krajskému súdu v Bratislave
doklady (najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 16/2008 zo dňa 19. 02. 2009),
z ktorých vyplýva, že je vadou rozhodnutia podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka, ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktoré z označených a predložených
dôkazov účastníka súd nepovažoval za relevantné pre preukázanie, že tento konal v dobrej
viere, že koná v záujme spoločnosti...»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces Ing. P. D... garantované
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05.
2012, sp. zn. 2 Cob/63/2011-510, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28 Cb/2/2009-376, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2012, sp. zn.
2 Cob/63/2011- 510, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn.
28 Cb/2/2009-376, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinní nahradiť Ing. P. D.
ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.201,34 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu
sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto
sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn.
28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 28 Cb 2/2009 a jeho rozsudok z 21. októbra 2010 vydaný v tomto konaní,
ktorým okresný súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 34 148,44 €
s príslušenstvom a trovy konania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) využil svoje právo podať
proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
z hľadiska namietaného porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 63/2011
z 29. mája 2012.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu
podal sťažovateľ 27. júla 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania
sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd
ešte nerozhodol (v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd
dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu, pozn.).
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (27. júla
2012) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru
(m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav,
keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd
ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho
princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,
možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,
alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal. Rovnako bolo bez právneho
významu, aby sa ústavný súd zaoberal podaním žalobcu zo 7. decembra 2012, ktorým
sa domáhal vstupu do tohto konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania
pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013