Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 5/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

z 21. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2012 faxovou správou a 31. augusta 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. P. D., Š. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. októbra 2010.

Obchodná spoločnosť M. GmbH, SRN, zastúpená advokátom JUDr. P. E., B., ktorá

vystupovala v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom

postavení žalobcu (ďalej len „žalobca“), v podaní zo 7. decembra 2012 adresovanom

ústavnému súdu oznámila, že „ako vedľajší účastník na strane porušovateľa vstupujeme

do konania RVP 11214/2012 týkajúceho sa sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. a konania, ktoré mu predchádzalo“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci žalobcu proti sťažovateľovi

[v procesnom postavení žalovaného (pôvodne Ing. P. N.)] o zaplatenie sumy 34 148,44 €

s príslušenstvom okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2010 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 34 148,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške

14 % ročne z uvedenej pohľadávky od 1. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie v časti

výroku o zaplatenie sumy 34 082,77 €, v ktorom namietal:

„a) porušenie ust. , keď prvostupňový súd neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy,

b) nedostatočné vykonanie dôkazov prvostupňovým súdom v konaní, ktoré viedlo

k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. ,

c) a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa ust. § 205 ods. 2

písm. f) , keď sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou, či boli splnené

predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči sťažovateľovi.“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, pričom

námietky sťažovateľa o nedostatočnom právnom odôvodnení prvostupňového rozsudku

považoval za neodôvodnené.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali jej podaniu,

pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«Medzi sťažovateľom a Mgr. P. P., ako súčasným štatutárnym orgánom

(t. j. konateľom) navrhovateľa, došlo začiatkom roku 2001 k vzájomnej dohode o spoločnom

podnikaní. Sťažovateľ mal na základe tejto dohody do spoločného podnikania vložiť celý

svoj vtedajší podnik (živnosť Ing. P. N..., IČO:...) s tým, že Mgr. P. P. mal zaplatiť

sťažovateľovi polovicu tejto hodnoty podniku. V rámci spoločného podnikania mal tvoriť

jeho základ (motorové vozidlá, zamestnanci) práve podnik sťažovateľa, pričom Mgr. P. P.

sa mal na jeho chode podieľať hlavne svojím know-how a kontaktmi v oblasti „kongresovej

turistiky“. Zo strany Mgr. P. P. bolo v tejto súvislosti navrhnuté odkúpenie 100 % podielu

v existujúcej nemeckej obchodnej spoločnosti M. GmbH, t. j. navrhovateľa, k čomu došlo

dňa 23. 11. 2001, pričom novými spoločníkmi tejto spoločnosti sa stali obaja účastníci

dohody v pomere 50:50. Následne prišlo dňa 07. 12. 2001 k založeniu slovenskej obchodnej

spoločnosti M. spol. s. r. o..., ktorej jediným spoločníkom bola obchodná spoločnosť

M. GmbH... Práve táto slovenská spoločnosť mala vykonávať reálnu podnikateľskú činnosť

v zmysle vzájomnej dohody o spoločnom podnikaní, pričom túto podnikateľskú činnosť

viedol sťažovateľ, zatiaľ čo činnosť spoločnosti M. GmbH zabezpečoval zasa fakticky

Mgr. P. P., a to z dôvodu jeho znalosti nemeckého jazyka. Účtovníctvo spoločnosti

M. GmbH viedla nemecká účtovnícka spoločnosť J., s ktorou komunikoval výlučne Mgr. P.

P.; sťažovateľ jeho prostredníctvom iba zasielal účtovné doklady týkajúce sa spoločnosti M.

Medzi obchodnými spoločnosťami M. GmbH a M. bol dojednaný osobitný systém

vzájomnej fakturácie zákazníkov, ktorý zvýhodňoval spoločnosť M. GmbH,

t. j. navrhovateľa. V dôsledku nerovnovážnych finančných tokoch spôsobených dohodnutým

systémom fakturácie, dochádzalo k stále výraznejšiemu odčerpávaniu finančných zdrojov

spoločnosti M., následkom čoho bol nútený sťažovateľ ako jej vtedajší konateľ pristúpiť

k tzv. krátkodobej finančnej výpomoci v prospech spoločnosti M. zo strany spoločnosti

M. GmbH, a to priamym výberom finančných prostriedkov z bankového účtu tejto

spoločnosti, pričom toto realizoval 8 výbermi v období od 04. 04. 2003 do 22. 10. 2003, keď

z účtu spoločnosti M. GmbH vybral sumu v celkovej výške 24.739,50 EUR V priebehu

druhej polovice roka 2003 sa však ukázalo, že spoločné podnikanie prostredníctvom dvoch

personálne a majetkovo prepojených spoločností neprináša obojstranne uspokojivé

výsledky, keďže Mgr. P. P. nedokázal uskutočniť predpokladané kongresy, na čo následne

doplácala celá spoločnosť M. GmbH. V dôsledku nesplnenia očakávaní zo spoločného

podnikania pristúpili teda obaja vtedajší spoločníci obchodnej spoločnosti M. GmbH

k vzájomnej dohode, ktorá mala zabezpečiť osamostatnenie oboch prepojených spoločností

formou zmlúv o prevode obchodných podielov uzavretých v októbri roku 2003. Sťažovateľ

si ponechal 100 % obchodný podiel v spoločnosti M. a Mgr. P. P. sa stal 100 % vlastníkom

spoločnosti M. GmbH.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, spoločnosť M. GmbH, v ktorej je 100 %

spoločníkom Mgr. P. P., pristúpila k podaniu žaloby na sťažovateľa z dôvodu údajného

spôsobenia škody zo strany sťažovateľa ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. GmbH

v zmysle ust. a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom ako škodu spôsobenú

spoločnosti M. GmbH sa v žalobe uvádzala celková suma výberov z účtu spoločnosti

realizovaných v roku 2003.»

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa , listiny a dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 21. októbra 2010 z dôvodu, že

„a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe

navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne

neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ

namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia...,

b) napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali

a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky

sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, a v Odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutých

rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne

a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.

Svoje námietky proti postupu a namietaným rozhodnutiam okresného súdu

a krajského súdu sťažovateľ konkretizuje s poukazom najmä na tieto skutočnosti:

«- Krajský súd v Bratislave sa opomenul zaoberať pochybeniami Okresného súdu

Bratislava III, ktoré neboli odstránené počas prvostupňového konania, a ktoré sa týkajú

námietky výlučnej právomoci nemeckých súdov v danom prípade, podanú sťažovateľom

v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa 26. 04. 2007...

- Krajský súd v Bratislave taktiež náležite nezdôvodnil, prečo nevykonal dôkaz

navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2010, v rámci ktorého

by zaviazal navrhovateľa predložiť súdu účtovné doklady, na základe ktorých bola

vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004...

- Postupom súdov v prvostupňovom a druhostupňovom konaní prišlo k porušeniu

zásady spravodlivého súdneho procesu aj tým, že súdy v odôvodnení Rozsudku Krajského

súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu uvádzali iba skutočnosti týkajúce sa výberu

finančných prostriedkov zo strany sťažovateľa, a nie aj predložené účtovné doklady

spochybňujúce tvrdenia v žalobe navrhovateľa...

- Zo strany Okresného súdu Bratislava III, rovnako ako Krajského súdu v Bratislave,

nebolo ďalej preukázané porušenie zákonných povinnosti zo strany sťažovateľa

ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. GmbH. V prípade oprávnenia na realizáciu

výberov finančných prostriedkov z účtu tejto spoločnosti a ich následné použitie v prospech

personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti M. totiž podľa názoru sťažovateľa nebola

porušená povinnosť získať súhlas valného zhromaždenia, ani povinnosť viesť riadne

účtovníctvo spoločnosti, a ani povinnosť konať v záujme spoločnosti a všetkých

jej spoločníkov, ako to sťažovateľ zdôvodnil v priebehu prvostupňového i druhostupňového

konania...

- K otázke samotnej výške škody sťažovateľ opakovane uvádzal, že nakoľko suma

finančných prostriedkov v mene euro, ktoré boli sťažovateľom vybrané z účtu navrhovateľa,

predstavovala iba sumu 24.739,50 EUR, tak Rozsudok Okresného súdu už znel na sumu

34.148,44 EUR. Je očividné, že v priebehu prvostupňového konania sa „navýšila“ suma

škody, ktorú priznal Okresný súd Bratislava III navrhovateľovi, o takmer 10.000,00 EUR,

a to bez zodpovedajúceho právneho dôvodu...

- Sťažovateľ predložil počas odvolacieho konania Krajskému súdu v Bratislave

doklady (najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 19. 02. 2009),

z ktorých vyplýva, že je vadou rozhodnutia podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka, ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktoré z označených a predložených

dôkazov účastníka súd nepovažoval za relevantné pre preukázanie, že tento konal v dobrej

viere, že koná v záujme spoločnosti...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces Ing. P. D... garantované

, Listiny základných práv a slobôd

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

ods. 1 , rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05.

2012, sp. zn. -510, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. -376, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2012, sp. zn.

2 - 510, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn.

-376, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinní nahradiť Ing. P. D.

ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.201,34 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ tiež

navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 21. októbra 2010, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto

sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s namietaným porušením rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudok z 21. októbra 2010 vydaný v tomto konaní,

ktorým okresný súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 34 148,44 €

s príslušenstvom a trovy konania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami (ďalej len „OSP“) využil svoje právo podať

proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s namietaným porušením rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 29. mája 2012

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

z hľadiska namietaného porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. mája 2012.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ 27. júla 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd

ešte nerozhodol (v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd

dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu, pozn.).

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (27. júla

2012) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav,

keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd

ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho

princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu ako predčasné (m. m. ).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,

alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal. Rovnako bolo bez právneho

významu, aby sa ústavný súd zaoberal podaním žalobcu zo 7. decembra 2012, ktorým

sa domáhal vstupu do tohto konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania

pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013