Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 18/2013
PDF · 151.77 KB
No categories available
III. ÚS 18/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. S. B., T., pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 7
Em/1/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2012 doručená sťažnosť Mgr. V. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že 17. apríla 2012 podal
sťažovateľ okresnému súdu návrh na nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia o styku otca
(sťažovateľa) s maloletým dieťaťom, a to právoplatného a vykonateľného uznesenia
okresného súdu č. k. 5 P/360/2011-20 z 10. januára 2012 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 19 CoP/15/2012-147 z 24. februára 2012; vec je vedená
pod sp. zn. 7 Em/1/2012. Okresný súd uznesením zo 14. septembra 2012 návrh sťažovateľa
zamietol, pretože sťažovateľ nepreukázal, že matka maloletého nerešpektuje právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie súdu, pričom poukázal na prebiehajúce znalecké dokazovanie
v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 5 P/240/2011. Proti tomuto rozhodnutiu podal
sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 4. októbra 2012. V rovnaký deň
bola okresnému súdu doručená aj sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Em/1/2012 podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd následne zaslal odvolanie
sťažovateľa na vyjadrenie matke maloletého dieťaťa a kolíznemu opatrovníkovi.
Sťažovateľ považuje za neprípustné, aby relatívne jednoduché konanie, ktoré
predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov, trvalo takmer sedem
mesiacov, pričom v súčasnej dobe vôbec nie je zrejmé, kedy bude právoplatné skončené.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že okresný súd v napadnutom konaní riadne nekoná
a spôsobuje zbytočné prieťahy, čím porušuje princípy právneho štátu. Sťažovateľ sa
dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty spôsobujúcej nedobrovoľné odlúčenie
od vlastného dieťaťa, čo ťaživo vplýva na jeho psychiku a zdravotný stav. Bez efektívneho,
rýchleho a zákonného výkonu rozhodnutia sa sťažovateľ nemôže domôcť reálneho
uplatnenia svojich práv, o ktorých ochranu sa snažil práve prostredníctvom súdu.
Neúmerným predlžovaním samotného výkonu rozhodnutia sa vytráca zmysel ochrany práv,
ktoré sťažovateľovi, ale aj jeho maloletému dieťaťu poskytuje právny poriadok Slovenskej
republiky. Okresný súd v tomto konaní od počiatku postupuje veľmi neefektívne
a zdĺhavo, jeho úkony sú len formálne, a nie také, ktoré by mohli viesť k rýchlejšiemu
prerokovaniu veci.
Podľa názoru sťažovateľa v konaní o výkon rozhodnutia sa neskúma vecná správnosť
titulu výkonu rozhodnutia. Okresný súd nesprávne zameral svoju pozornosť na preskúmanie
vecnej správnosti titulu výkonu rozhodnutia, hoci na to nebol oprávnený. Rozhodnutie
okresného súdu zo 14. septembra 2012 považuje sťažovateľ za riadne neodôvodnené
a arbitrárne a je toho názoru, že okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný
súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012 porušil jeho základné práva podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému
súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 353,50 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených práv vychádza
ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej
istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte
mohlo trvať. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv
zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho
veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (IV. ÚS 226/04,
IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza
k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).
Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu (6. novembra 2012) okresný súd uznesením sp. zn. 7 Em/1/2012
zo 14. septembra 2012 návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal
sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 4. októbra 2012, a v rovnaký
deň bola okresnému súdu doručená aj sťažnosť sťažovateľa na prieťahy
v predmetnom konaní. Dňa 7. novembra 2012 okresný súd zaslal vec odvolaciemu súdu
pre účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.
Ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania tejto sťažnosti okresný súd už nebol
oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania na krajskom súde, a teda ani
porušiť označené práva sťažovateľa, pretože rozhodnutím o návrhu sťažovateľa a jeho
doručením účastníkom konania vykonal všetky zákonom predpokladané úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony okresného súdu smerovali
k predloženiu veci odvolaciemu súdu. Z uvedených dôvodov bolo treba danú vec
posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného
súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu, a preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená (podobne napr. III. ÚS 248/08,
III. ÚS 317/2010, III. ÚS 447/2010, III. ÚS 217/2011).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Em/1/2012
Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie
základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla odmietnutie
spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1
ústavy (II. ÚS 80/01). K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní
v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti
poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa
domáha (III. ÚS 49/04).
O taký prípad však v preskúmavanej veci nejde, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd teda nemá právomoc preskúmať uznesenie okresného súdu
zo 14. septembra 2012, ktoré sťažovateľ považuje za riadne neodôvodnené a arbitrárne
a porušujúce jeho právo na spravodlivý proces, pretože vysporiadať sa s odvolacími
námietkami sťažovateľa, resp. s prípadnými vadami prvostupňového konania, bude úlohou
odvolacieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013