Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 25/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., ktorou

namieta porušenie základného práva podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012

doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B.,

B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

18. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vedie konanie, v ktorom sa A. M.

(ďalej len „navrhovateľ“) proti odporcovi v 1. rade Mgr. art. R. V. a odporkyni v 2. rade J.

V. domáha vrátenia daru  nehnuteľností uvedených v petite žaloby. Navrhovateľ

v priebehu konania zomrel 22. mája 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že v predmetnom súdnom spore je po smrti

navrhovateľa aktívne vecne legitimovaný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Svoju aktívnu legitimáciu v súdnom spore preukazujem tým, že... zákonných

dedičov v prvej a druhej skupine po poručiteľovi nieto,... som zákonným dedičom v tretej

skupine dedičov, popri poručiteľových súrodencoch v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, nakoľko som žil s poručiteľom od roku 2004 až do jeho smrti v roku 2011,

v spoločnej domácnosti v P... som závetný dedič v zmysle závetu spísaného dňa 10. 02.

2005, Notársky úrad A. P.“

Sťažovateľ podaním z 11. januára 2012 žiadal, aby v namietanom konaní sp. zn.

o vrátenie daru okresný súd pripustil zmenu návrhu tak, že „určuje, že

nehnuteľnosti... patria do dedičstva po neb. A. M...“.

O predmetnom návrhu rozhodol okresný súd namietaným uznesením, ktoré vyhlásil

na pojednávaní 18. januára 2012 tak, že zmenu návrhu nepripustil. V tejto súvislosti

sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Súd uznesenie vyhlásil, odôvodnil a dal poučenie o opravnom prostriedku.

Napriek skutočnosti, že ma súd poučil, že odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3

písm. f) ), mám za to, že súd mi svojim postupom odňal možnosť konať a uplatňovať

procesné práva priznané mi za účelom zabezpečenia účinnej ochrany mojich práv.

Podľa môjho názoru, napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov.“

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 18. januára 2012 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -279 z 31. mája 2012 tak, že

odvolanie odmietol. V súvislosti s namietanými uzneseniami konajúcich súdov sťažovateľ

uvádza:

„Mám za to, že prvostupňový a odvolací súd procesné ustanovenia aplikovali

striktne formálne a bola mi tak odňatá možnosť domáhať sa svojho práva na spravodlivý

proces na nestrannom súde.

Procesným postupom upraveným v nebola

zabezpečená spravodlivá ochrana mojich práv a oprávnených záujmov a na čestné plnenie

povinností a na úctu k právam iných osôb. ...

Okresný súd Bratislava III. napadnutým uznesením zamietol môj návrh na zmenu

petitu, pričom rozhodnutie odôvodnil ústne, čo síce zákon pripúšťa, ale nedostatočne.

Napadnuté rozhodnutia nie je preskúmateľné, pretože nie je zrejmé, prečo nemôže

dôjsť k zmene konania, keď pôvodný navrhovateľ zomrel a ja som jeho právny nástupca

v konaní o vrátenie daru.

Domnievam sa, že označené súdne rozhodnutie, popiera základné práva a slobody

a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

V sťažnosti ďalej sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti, ktoré sú podľa neho

relevantné na záver, že boli splnené zákonné podmienky na vrátenie daru, a tiež skutočnosti,

ktoré preukazujú jeho naliehavý právny záujem na určení, že vymedzené nehnuteľnosti

patria do dedičstva po navrhovateľovi, a ktoré takto odôvodňujú jeho návrh na zmenu

petitu.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod spis. zn. a Krajského

súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spis. zn. bolo porušené.

2. Rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III spis. zn. zo dňa 18. 01.

2012 a rozhodnutie Krajského súdu spis. zn. -279 zo dňa 31. 05. 2012 sa

zrušuje a Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje aby vo veci spis. zn.

konal a rozhodol.

3. Okresný súd Bratislava III. je povinný uhradil trovy právneho zastúpenia J. K...

právnemu zástupcovi...“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia na

sumu 323,50 €.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 18. januára 2012

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

). Opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone

predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť

procesné vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú k meritórnemu prerokovaniu

a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

konštatuje, že podanie neprípustného opravného prostriedku (t. j. aj odvolania) nemožno

z hľadiska považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy

v zmysle (m. m. , ). Preto, ak

je opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie súdu, ktorým

odmietol neprípustný opravný prostriedok v súvislosti s plynutím lehoty na podanie

sťažnosti podľa (uznesenie a v ňom

uvedená judikatúra).

Podľa (ďalej aj „OSP“)

odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena

návrhu.

Okresný súd v predmetnom konaní rozhodol uznesením z 18. januára 2012

o nepripustení zmeny petitu na návrh sťažovateľa s tým, že toto uznesenie vyhlásil na

pojednávaní 18. januára 2012 ( ). Písomné uznesenie účastníkom

nedoručoval ( ); je súčasťou zápisnice z pojednávania 18. januára 2012,

v ktorej je uvedený výrok uznesenia a deň jeho vydania ( ). Sťažovateľ sa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolal. Krajský súd odmietol odvolanie

sťažovateľa uznesením č. k. -279 z 31. mája 2012 podľa § 218 ods. 1 písm. c)

v spojení s . Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo

právoplatnosť 18. januára 2012, teda v deň jeho vyhlásenia (§ 159 ods. 1 v spojení s § 167

ods. 2 ), pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 1. októbra 2012.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd za relevantný okamih na posúdenie

začatia plynutia lehoty podľa deň právoplatnosti

uznesenia okresného súdu, a nie deň právoplatnosti uznesenia krajského súdu ako

odvolacieho súdu. V nadväznosti na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 31. mája 2012, ktorým odmietol

odvolanie sťažovateľa, uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec z hľadiska , bez nariadenia pojednávania

( ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je potrebné odmietnuť

ako neprípustné.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia odvolací súd obligatórne podľa § 218

ods. 1 písm. c) odvolanie navrhovateľa bez toho, aby došlo k vecnému prejednaniu

odvolania, odmietol, keďže odvolanie navrhovateľa smerovalo proti uzneseniu, ktorým súd

prvého stupňa nepripustil zmenu návrhu na začatie konania, teda proti uzneseniu, proti

ktorému odvolanie nie je prípustné ( ).“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu, ktorý odmietol jeho odvolanie.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že sťažovateľ podal

odvolanie proti uzneseniu, ktorým okresný súd nepripustil zmenu návrhu, proti ktorému

odvolanie v súlade s nie je prípustné. Z toho dôvodu odvolanie

sťažovateľa podľa odmietol.

Ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu je dostatočne odôvodnený,

nemá znaky arbitrárnosti teda svojvôle, je logický a vyplýva z relevantných skutkových

zistení. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už

konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom

konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení krajským súdom ako odvolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2

, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa

a postupom a uznesením krajského súdu neexistuje relevantná vecná

súvislosť, pretože krajský súd v predmetnom konaní nerozhodoval o zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Namietaným postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho

uznesením z 31. mája 2012 preto nemohlo nijakým spôsobom dôjsť k porušeniu základného

práva podľa .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto

časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013