Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 56/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. apríla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na rovnosť v konaní podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v procesnom

postavení žalobcu. Sťažovateľ uviedol, že z jemu neznámych dôvodov bola jeho vec

postupne pridelená trom sudcom a v poradí tretí sudca na jedinom pojednávaní konanom

27. februára 2007 žalobu zamietol. Podľa sťažovateľa došlo týmto postupom k porušeniu

jeho základného práva podľa .

Sťažovateľ požiadal v priebehu konania okresný súd o ustanovenie opatrovníka

z dôvodu jeho zdravotného postihnutia, úplnej obojstrannej hluchoty. Okresný súd jeho

žiadosti vyhovel. Podaním z 28. januára 2007 sťažovateľ požiadal, aby bol priebeh

pojednávania zaznamenávaný pomocou počítača s duálnym monitorom alebo inak písomne.

Sudca na pojednávaní najskôr diktoval do diktafónu, po upozornení sťažovateľa zabezpečil

na protokoláciu zapisovateľku a písací stroj. Podľa názoru sťažovateľa ani týmto postupom,

keď si mohol prečítať obsah zápisnice, neboli zabezpečené jeho základné práva, pretože

sudca oboznamoval obsah spisu tak, že ho čítal, čo sťažovateľ nemohol počuť, pričom

v zápisnici je zaznamenané, že boli oboznámené listinné dôkazy bez toho, aby boli

označené a uvedený ich obsah. Sťažovateľ uviedol, že jeho spôsobilosť zrozumiteľne sa

vyjadrovať nie je obmedzená, a preto nebol správny postup okresného súdu, keď mu

ustanovil opatrovníka podľa , ale sudca mal

podľa zvážiť, či nie je na mieste vykonať iné vhodné

opatrenia na splnenie účelu pojednávania tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov

v konaní.

Proti rozsudku okresného súdu z 27. februára 2007 podal sťažovateľ odvolanie.

Sťažovateľ uviedol, že neexistuje žiadne publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré by riešilo otázku odňatia možnosti

konať pred súdom, ak je účastník konania hluchý, nedokáže odčítať z pier, neovláda

posunkovú reč, dokáže sa však zrozumiteľne vyjadrovať, a preto svoje odvolanie odôvodnil

inými skutočnosťami. V priebehu odvolacieho konania mal už k dispozícii rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. januára 2008, ktorým zrušil

rozhodnutie Okresného súdu Humenné č. k. -122 z 25. septembra 2007

o ustanovení zástupcu z radov advokátov. Okrem tohto rozhodnutia sťažovateľ ešte

podaním zo 4. novembra 2007 namietal proti ustanoveniu právneho zástupcu v odvolacom

konaní, a preto mal podľa jeho názoru krajský súd posúdiť podanie zo 4. novembra 2007

ako späťvzatie žiadosti o jeho ustanovenie a najneskôr na pojednávaní konanom 9. apríla

2008 uznesenie o ustanovení právneho zástupcu zrušiť. Nedošlo by tak k obmedzeniu jeho

práv, ktoré má spočívať v tom, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo sťažovateľovi

doručené až na jeho žiadosť na pojednávaní, ako aj v tom, že krajský súd udelil slovo na

začiatku pojednávania právnemu zástupcovi a až na námietku sťažovateľa predsedníčka

senátu zaprotokolovala, že sťažovateľ súhlasí s ustanovením právneho zástupcu len v tom

rozsahu, že bude verifikovať priebeh pojednávania, ale vo veci samej sa sťažovateľ bude

zastupovať sám.

Priebeh pojednávania na odvolacom súde bol zaznamenávaný tak, že ho sťažovateľ

mohol sledovať na svojom monitore. K porušeniu jeho práv však malo dôjsť tým, že

sudkyňa spravodajkyňa predniesla správu, ktorá nebola v zápisnici zaznamenaná,

a sťažovateľ tak nemal možnosť presvedčiť sa, čo a v akom rozsahu bolo oboznámené z

obsahu spisu, pričom žalovaná strana túto možnosť mala. Odôvodnenie predsedníčky

senátu, že účastníci konania majú rozsudok a odvolanie k dispozícii, a preto nie je potrebné

obsah správy protokolovať, považuje sťažovateľ za porušenie svojich práv. Odvolací súd sa

mal dopustiť porušenia práv sťažovateľa aj tým, že neprotokoloval jeho prednes týkajúci sa

práva na podanie dovolania s tým, že v sťažovateľom uvádzaných skutočnostiach nevidel

okolnosti zásadného právneho významu. Sťažovateľ mal záujem na tom, aby sa najvyšší súd

zaoberal otázkou, „či je odňatím práva účasti na pojednávaní skutočnosť, ak úplne hluchý

účastník neovládajúci posunkovú reč, neovládajúci odčítanie z úst inej osoby, nemá

možnosť pomocou monitora (tak to bolo na prvostupňovom súde) či neprotokolovaním

aspoň zásadných skutočností z podanej správy odvolacieho súdu oboznámiť sa so stavom

veci a dôkazmi“. Sťažovateľ je presvedčený, že ide o otázku zásadného právneho významu,

pretože dosiaľ bola vyriešená iba Krajským súdom v Prešove vo vzťahu k postupu

Okresného súdu Humenné v inej jeho veci. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu

o dovolaní sp. zn. z 29. októbra 2009, v ktorom najvyšší súd konštatoval,

že sťažovateľ proti postupu krajského súdu neprotestoval a nežiadal doplniť zápisnicu

o jeho prednes k dovolaniu, sťažovateľ uviedol, že „porušenie práv garantovaných

nie je povinný dokazovať pred všeobecným súdom a súd sám z úradnej moci musí zákony

a ústavu rešpektovať“.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu jeho práv zaručených a dohovorom, pretože nemal možnosť oboznámiť

sa s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim v rovnakom rozsahu ako žalovaný, pričom

toto porušenie nenapravil ani najvyšší súd, ktorého uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

26. novembra 2009. V rámci všeobecného súdnictva teda vyčerpal všetky možnosti

dosiahnuť nápravu a zachovaná je aj lehota na podanie sťažnosti.

Preto žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods.

3 a a 2 a právo podľa dohovoru, aby ústavný súd zrušil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2008, ako aj rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 27. februára 2007 a aby prikázal okresnému súdu

opäť vo veci konať. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť

mu finančné zadosťučinenie 5 000 €, ako aj uhradiť trovy jeho právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti okrem pripojenia splnomocnenia na

zastupovanie sťažovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom, sťažovateľ však

požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov pre toto konanie, a preto

uvedený nedostatok nie je dôvodom na odmietnutie sťažnosti. Ústavný súd vychádzajúc zo

znenia petitu, ktorým je v konaní viazaný a ktorým sťažovateľ obmedzil rozsah

preskúmania namietaného porušenia jeho základných práv na rozhodnutie krajského súdu

o jeho odvolaní, ústavný súd v prvom rade skúmal, či má právomoc rozhodovať o porušení

označených základných práv sťažovateľa, teda či v systéme všeobecných súdov neexistoval

taký súd, ktorý bol príslušný preskúmať sťažovateľom namietané pochybenia súdov nižších

stupňov a v prípade zistenia namietaných vád konania svojím rozhodnutím zjednať nápravu.

Sťažovateľ na ochranu svojich práv podal dovolanie, v ktorom tvrdil, že postupom

prvostupňového aj odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho procesných práv, ktoré mali za

následok odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd najskôr skúmal, či

sťažovateľom uvádzané skutočnosti sú dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.

f) . Po preskúmaní chronologického postupu obidvoch súdov

dospel k záveru, že prvostupňový ani odvolací súd neodňali sťažovateľovi svojím

procesným postupom možnosť konať pred súdom, a preto nejde o dovolanie prípustné

podľa , pričom najvyšší súd nezistil ani iný

dôvod prípustnosti dovolania podľa , ktorého

existenciu je povinný vždy skúmať, na základe čoho dovolanie odmietol uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2009, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatoval, že podanie neprípustného dovolania

nemožno z hľadiska považovať za vyčerpanie účinného prostriedku

nápravy v zmysle . V prípade, ak dovolanie nie je

prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (, ).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa

podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný

prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom

konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej ().

Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu

o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

( v uznesení uvedená judikatúra).

Podľa možno podať sťažnosť v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu

základného práva.

V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2008 začala plynúť právoplatnosťou

tohto rozhodnutia (19. júna 2008). Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 18.

januára 2010, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3

.

Pretože neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

ako oneskorene podanú.

Pokiaľ by sťažovateľ namietal, že až doručením rozhodnutia najvyššieho súdu sa

mohol dozvedieť, že dovolanie v jeho veci nie je prípustné, zatiaľ mu však uplynula lehota

na podanie sťažnosti, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa mohol domáhať podľa čl. 127

ochrany svojich práv podaním sťažnosti aj proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré

bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho práv vzhľadom na totožnosť skutkových okolností,

ktorými sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich práv, ktoré sa zhodujú s dôvodmi jeho

dovolania ( ) a dôvodom prípustnosti

dovolania ( ), ktorého splnenie bolo

predmetom posúdenia najvyššieho súdu. Pretože tak neurobil, ústavný súd nemohol

skúmať, či spôsob výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odmietnutí dovolania sp. zn. z 29. októbra 2009 je v súlade s

zaručenými základnými právami sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo spôsobilé

zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010