Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 56/2010
PDF · 168.69 KB
No categories available
IV. ÚS 56/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 262/2007 a jeho rozsudkom
z 9. apríla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 262/2007
a jeho rozsudkom z 9. apríla 2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 Cb 106/2001 v procesnom
postavení žalobcu. Sťažovateľ uviedol, že z jemu neznámych dôvodov bola jeho vec
postupne pridelená trom sudcom a v poradí tretí sudca na jedinom pojednávaní konanom
27. februára 2007 žalobu zamietol. Podľa sťažovateľa došlo týmto postupom k porušeniu
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ požiadal v priebehu konania okresný súd o ustanovenie opatrovníka
z dôvodu jeho zdravotného postihnutia, úplnej obojstrannej hluchoty. Okresný súd jeho
žiadosti vyhovel. Podaním z 28. januára 2007 sťažovateľ požiadal, aby bol priebeh
pojednávania zaznamenávaný pomocou počítača s duálnym monitorom alebo inak písomne.
Sudca na pojednávaní najskôr diktoval do diktafónu, po upozornení sťažovateľa zabezpečil
na protokoláciu zapisovateľku a písací stroj. Podľa názoru sťažovateľa ani týmto postupom,
keď si mohol prečítať obsah zápisnice, neboli zabezpečené jeho základné práva, pretože
sudca oboznamoval obsah spisu tak, že ho čítal, čo sťažovateľ nemohol počuť, pričom
v zápisnici je zaznamenané, že boli oboznámené listinné dôkazy bez toho, aby boli
označené a uvedený ich obsah. Sťažovateľ uviedol, že jeho spôsobilosť zrozumiteľne sa
vyjadrovať nie je obmedzená, a preto nebol správny postup okresného súdu, keď mu
ustanovil opatrovníka podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ale sudca mal
podľa § 117 Občianskeho súdneho poriadku zvážiť, či nie je na mieste vykonať iné vhodné
opatrenia na splnenie účelu pojednávania tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov
v konaní.
Proti rozsudku okresného súdu z 27. februára 2007 podal sťažovateľ odvolanie.
Sťažovateľ uviedol, že neexistuje žiadne publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré by riešilo otázku odňatia možnosti
konať pred súdom, ak je účastník konania hluchý, nedokáže odčítať z pier, neovláda
posunkovú reč, dokáže sa však zrozumiteľne vyjadrovať, a preto svoje odvolanie odôvodnil
inými skutočnosťami. V priebehu odvolacieho konania mal už k dispozícii rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 100/2007 z 25. januára 2008, ktorým zrušil
rozhodnutie Okresného súdu Humenné č. k. 9 C 120/2006-122 z 25. septembra 2007
o ustanovení zástupcu z radov advokátov. Okrem tohto rozhodnutia sťažovateľ ešte
podaním zo 4. novembra 2007 namietal proti ustanoveniu právneho zástupcu v odvolacom
konaní, a preto mal podľa jeho názoru krajský súd posúdiť podanie zo 4. novembra 2007
ako späťvzatie žiadosti o jeho ustanovenie a najneskôr na pojednávaní konanom 9. apríla
2008 uznesenie o ustanovení právneho zástupcu zrušiť. Nedošlo by tak k obmedzeniu jeho
práv, ktoré má spočívať v tom, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo sťažovateľovi
doručené až na jeho žiadosť na pojednávaní, ako aj v tom, že krajský súd udelil slovo na
začiatku pojednávania právnemu zástupcovi a až na námietku sťažovateľa predsedníčka
senátu zaprotokolovala, že sťažovateľ súhlasí s ustanovením právneho zástupcu len v tom
rozsahu, že bude verifikovať priebeh pojednávania, ale vo veci samej sa sťažovateľ bude
zastupovať sám.
Priebeh pojednávania na odvolacom súde bol zaznamenávaný tak, že ho sťažovateľ
mohol sledovať na svojom monitore. K porušeniu jeho práv však malo dôjsť tým, že
sudkyňa spravodajkyňa predniesla správu, ktorá nebola v zápisnici zaznamenaná,
a sťažovateľ tak nemal možnosť presvedčiť sa, čo a v akom rozsahu bolo oboznámené z
obsahu spisu, pričom žalovaná strana túto možnosť mala. Odôvodnenie predsedníčky
senátu, že účastníci konania majú rozsudok a odvolanie k dispozícii, a preto nie je potrebné
obsah správy protokolovať, považuje sťažovateľ za porušenie svojich práv. Odvolací súd sa
mal dopustiť porušenia práv sťažovateľa aj tým, že neprotokoloval jeho prednes týkajúci sa
práva na podanie dovolania s tým, že v sťažovateľom uvádzaných skutočnostiach nevidel
okolnosti zásadného právneho významu. Sťažovateľ mal záujem na tom, aby sa najvyšší súd
zaoberal otázkou, „či je odňatím práva účasti na pojednávaní skutočnosť, ak úplne hluchý
účastník neovládajúci posunkovú reč, neovládajúci odčítanie z úst inej osoby, nemá
možnosť pomocou monitora (tak to bolo na prvostupňovom súde) či neprotokolovaním
aspoň zásadných skutočností z podanej správy odvolacieho súdu oboznámiť sa so stavom
veci a dôkazmi“. Sťažovateľ je presvedčený, že ide o otázku zásadného právneho významu,
pretože dosiaľ bola vyriešená iba Krajským súdom v Prešove vo vzťahu k postupu
Okresného súdu Humenné v inej jeho veci. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu
o dovolaní sp. zn. 4 Obdo 35/2008 z 29. októbra 2009, v ktorom najvyšší súd konštatoval,
že sťažovateľ proti postupu krajského súdu neprotestoval a nežiadal doplniť zápisnicu
o jeho prednes k dovolaniu, sťažovateľ uviedol, že „porušenie práv garantovaných ústavou
nie je povinný dokazovať pred všeobecným súdom a súd sám z úradnej moci musí zákony
a ústavu rešpektovať“.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu jeho práv zaručených ústavou a dohovorom, pretože nemal možnosť oboznámiť
sa s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim v rovnakom rozsahu ako žalovaný, pričom
toto porušenie nenapravil ani najvyšší súd, ktorého uznesenie bolo sťažovateľovi doručené
26. novembra 2009. V rámci všeobecného súdnictva teda vyčerpal všetky možnosti
dosiahnuť nápravu a zachovaná je aj lehota na podanie sťažnosti.
Preto žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 Cob 262/2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods.
3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil
rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob 262/2007 z 9. apríla 2008, ako aj rozsudok
okresného súdu sp. zn. 19 Cb 106/2001 z 27. februára 2007 a aby prikázal okresnému súdu
opäť vo veci konať. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť
mu finančné zadosťučinenie 5 000 €, ako aj uhradiť trovy jeho právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti okrem pripojenia splnomocnenia na
zastupovanie sťažovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom, sťažovateľ však
požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov pre toto konanie, a preto
uvedený nedostatok nie je dôvodom na odmietnutie sťažnosti. Ústavný súd vychádzajúc zo
znenia petitu, ktorým je v konaní viazaný a ktorým sťažovateľ obmedzil rozsah
preskúmania namietaného porušenia jeho základných práv na rozhodnutie krajského súdu
o jeho odvolaní, ústavný súd v prvom rade skúmal, či má právomoc rozhodovať o porušení
označených základných práv sťažovateľa, teda či v systéme všeobecných súdov neexistoval
taký súd, ktorý bol príslušný preskúmať sťažovateľom namietané pochybenia súdov nižších
stupňov a v prípade zistenia namietaných vád konania svojím rozhodnutím zjednať nápravu.
Sťažovateľ na ochranu svojich práv podal dovolanie, v ktorom tvrdil, že postupom
prvostupňového aj odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho procesných práv, ktoré mali za
následok odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd najskôr skúmal, či
sťažovateľom uvádzané skutočnosti sú dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku. Po preskúmaní chronologického postupu obidvoch súdov
dospel k záveru, že prvostupňový ani odvolací súd neodňali sťažovateľovi svojím
procesným postupom možnosť konať pred súdom, a preto nejde o dovolanie prípustné
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom najvyšší súd nezistil ani iný
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ktorého
existenciu je povinný vždy skúmať, na základe čoho dovolanie odmietol uznesením sp. zn.
4 Obdo 35/2008 z 29. októbra 2009, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatoval, že podanie neprípustného dovolania
nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného prostriedku
nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V prípade, ak dovolanie nie je
prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).
V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný
prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom
konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 77/06).
Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09 v uznesení uvedená judikatúra).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu
základného práva.
V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu
krajského súdu sp. zn. 13 Cob 262/2007 z 9. apríla 2008 začala plynúť právoplatnosťou
tohto rozhodnutia (19. júna 2008). Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 18.
januára 2010, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3
Pretože zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr.
I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04), ústavný súd sťažnosť odmietol
ako oneskorene podanú.
Pokiaľ by sťažovateľ namietal, že až doručením rozhodnutia najvyššieho súdu sa
mohol dozvedieť, že dovolanie v jeho veci nie je prípustné, zatiaľ mu však uplynula lehota
na podanie sťažnosti, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa mohol domáhať podľa čl. 127
ústavy ochrany svojich práv podaním sťažnosti aj proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré
bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho práv vzhľadom na totožnosť skutkových okolností,
ktorými sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich práv, ktoré sa zhodujú s dôvodmi jeho
dovolania (§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku) a dôvodom prípustnosti
dovolania (§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku), ktorého splnenie bolo
predmetom posúdenia najvyššieho súdu. Pretože tak neurobil, ústavný súd nemohol
skúmať, či spôsob výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odmietnutí dovolania sp. zn. 4 Obdo 35/2008 z 29. októbra 2009 je v súlade s ústavou
zaručenými základnými právami sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo spôsobilé
zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010