Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dff/375811.ffe959.pdf
PDF · 128.39 KB
No categories available
4Obdo/35/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4Obdo/35/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemaníkovej členov senátu JUDr. Petra Dukesa a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej,
v právnej veci žalobcu: J., nar. X., trvale bytom S., toho času Z., X., proti žalovanému: T., a.
s., B., X., IČO: X., o zaplatenie 814 000,– Sk s príslušenstvom, určovacieho výroku a výroku
o prevzatie vozidla, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob
262/2007 zo dňa 09. apríla 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalovanému trovy dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 19Cb 106/2001-263 zo dňa 27. februára 2007
návrh v celom rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania, nepriznal. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania ku dňu rozhodovania okresného súdu bolo
určenie, že mimoriadne zrušenie zmluvy č. 2064 urobené žalovaným dňa 15. 01. 1999 pre
porušenie čl. VII ods. 2 písm. b/ všeobecných podmienok leasingu, je neplatné, žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 814 000,– Sk a úroky z omeškania vo výške 17,5% ročne
zo sumy 314 000,– Sk od 15. 01. 1999 do zaplatenia, oproti povinnosti žalobcu vydať vadné
motorové vozidlo Hyundai Accent 1,3 D, výrobné číslo karosérie K, výrobné číslo motora G.
Žalobca skutkovo odvodil uplatnený nárok od zmluvy o leasingu vozidla zn. Hyundai Accent
1,3 D, ktorú uzavrel ako advokát so žalovaným dňa 16. 07. 1996 (ďalej len „LZ"). Pri uzavretí
LZ žalobca zaplatil prvú splátku 219 804,– Sk
a pravidelne štvrťročne žalovanému poukazoval splátky vo výške 11 604,– Sk. Žalobca bol
v zmysle podmienok LZ splnomocnený k uplatňovaniu všetkých nárokov vyplývajúcich
zo záruky vozidla. Podľa tvrdení žalobcu po najazdení niekoľko 100 km, zistil vady vozidla
spočívajúce v jeho vybočovaní do ľavej strany, neschopnosti udržať priamy smer jazdy,
chvenie pri brzdení. Tieto vady opakovane reklamoval v záručnej opravovni. Keďže
autorizovaná opravovňa K. s. r. o., S., S., vady neodstránila, uplatnil si žalobca po
predchádzajúcom upovedomení žalovaného svoj nárok voči K. na súde, rozsudkom
Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 19. 10. 1999 č. k.
lCb 10/98-44, bola deklarovaná povinnosť K. vymeniť vadné vozidlo za bezchybné. Žalobca
následne písomne vyzval žalovaného, aby ako vlastník vozidla uplatnil nároky vyplývajúce z
vykonateľného rozsudku voči dodávateľovi vozidla, resp. aby v dôsledku nemožnosti riadne
užívať vozidlo, vrátil žalobcovi zaplatené splátky spolu 335 400,– Sk. Žalovaný žalobcovi 11.
01. 1999 oznámil, že na vozidle neboli objektívnym spôsobom preukázané vady, ktoré by
bránili jeho užívaniu a žiadal, aby žalobca do 22. 01. 1999, predložil dôkazy o vadách.
Žalovaný listom z 15. 01. 1999 mimoriadne predčasne zrušil zmluvu č. 2064 z dôvodov, že
žalobca nevhodným užívaním spôsobil predčasné opotrebovanie a poškodenie vozidla.
Žalobca písomne 27. 01. 1999 oznámil žalovanému, že jeho postup nepovažuje za dôvodný a
žiadal od žalovaného proti vráteniu vozidla vydať zaplatené splátky ku dňu 15. 01. 1999, čo
žalovaný odmietol. Žalovaný uplatnil voči importérovi M., s. r. o., nárok na výmenu vozidla,
následne žalovaný listom zo 04. 06. 1999, odstúpil od zmluvy voči dodávateľovi vozidla - M.,
s. r. o. a uplatnil nárok na vrátenie kúpnej ceny súdnou cestou. Žalovaný sa
na jednej strane odvolával na rozsudok Okresného súdu S.S. z 19. 10. 1998, zrušil predčasne
zmluvu so žalobcom a odmietol vrátiť žalobcovi ním zaplatenú sumu
335 400,– Sk, na druhej strane súdne uplatnil nárok na vrátenie kúpnej ceny voči M., s. r. o..
Vzhľadom k tomu, že žalovaný predčasne zrušil zmluvu č. 2064, hoci
na to neboli dané podmienky, žalobca jeho právny úkon označil za absolútne neplatný,
odporujúci zákonu, dobrým mravom a poctivému obchodnému styku. Žalovaný svojim
konaním zmaril účel leasingovej zmluvy a znemožnil žalobcovi uplatniť právo na kúpu
vozidla po skončení leasingu, a tým spôsobil žalobcovi nielen priamu škodu v zaplatených
splátkach v sume 335 400,– Sk, ale aj škodu na ušlom zisku, keďže žalobca ako advokát
potreboval k vykonávaniu svojho povolania (podnikania) funkčné vozidlo a navyše je
aj osobou ťažko zdravotne postihnutou. V dôsledku nemožnosti používať vozidlo, musel
žalobca v roku 1999 výrazne obmedziť svoje podnikanie a od 01. 01. 2000, zrušiť svoju
advokátsku kanceláriu v K.. Strata za jeden rok, v dôsledku nemožnosti používať vozidlo,
predstavuje 250 000,– Sk a za roky 1999 a 2000 spolu 500 000,– Sk.
Čo sa týka prvého nároku (nárok na určenie neplatnosti mimoriadneho zrušenia
zmluvy č. 2064), okresný súd konštatoval, že takéto určenie samotné vo svojich dôsledkoch,
nevypovedá o existencii právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, a preto na takomto
určení z právneho hľadiska spravidla nie je, resp. nemôže byť právny záujem. Žalované
určenie neplatnosti právneho úkonu okresný súd zamietol pre absenciu právneho záujmu
na takomto určení.
V ďalšej časti nároku o zaplatenie náhrady škody vo výške 814 000,– Sk, súd žalobu
zamietol pre nepreukázanie všetkých atribútov náhrady škody, ktoré sú právnou úpravou
stanovené kumulatívne. Žalobca síce všeobecne tvrdil, „že žalovaný svojim konaním
znemožnil výkon rozsudku", avšak súd v tomto všeobecnom konštatovaní nenašiel porušenie
právnej povinnosti žalovaným. Z rozsudku Okresného súdu S.S., vyplývalo, že oprávneným
bol žalobca a nie žalovaný, pričom povinným podľa rozsudku bola K.
s. r. o.. Žalobca síce konštatoval, že žalovaný nesmel jeho ako nájomcu rušiť po dobu trvania
zmluvy, ani sťažovať mu jeho postavenie, avšak konkrétne nepopísal konanie žalovaného
vo vzťahu k ním tvrdenému následku - vzniku škody, ktoré by malo zakladať zodpovednosť
žalovaného za škodu. Okresný súd poukázal, že do doby mimoriadneho zrušenia LZ, neplnil
len žalobca vo forme úhrady leasingových splátok, ale aj žalovaný, ktorý žalobcovi poskytol
vozidlo, teda poskytoval žalobcovi úžitkovú hodnotu veci, ktorá nepochybne je rovnako
plnením s majetkovým obsahom vyjadriteľným v peniazoch. Pokiaľ súd zamietol nárok
na náhradu škody, zamietol tiež nárok na tretí žalobou uplatnený nárok na vyslovenie
povinnosti žalovaného prevziať vadné motorové vozidlo na vlastné náklady v mieste
uskladnenia. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 146 ods. 2 O. s. p. a § 142 ods. 1
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Namietol nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a z toho prameniace nesprávne právne
posúdenie veci. Uviedol, že žalovaný odmietol sám preskúmať stav vozidla a tvrdil, že bude
rešpektovať rozhodnutie o prípadnej výmene vozidla spracovaním dodatku k zmluve č. 2064.
Medzi účastníkmi išlo o právny vzťah podľa § 489 ods. 1, 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších právnych predpisov, pričom podľa čl. VIII. všeobecných
podmienok leasingu, mal odvolateľ právo na odkúpenie vozidla. Ak žalovaný tvrdil,
že žalobca zavinil predčasné opotrebenie a poškodenie vozidla, tento dôvod v priebehu
súdneho konania žalovaný menil. Odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 20Cob 374/01 z 26. 10. 2001 k otázke vadnosti, tiež na uznesenie Okresnej
prokuratúry v Starej Ľubovni sp. zn. Pn 2045/99 zo 14. 09. 2000, z ktorých vyplývalo, že
dôvod pre mimoriadne zrušenie LZ neexistoval a žalovaný svojím konaním zmaril účel LZ,
a to kúpu vozidla žalobcom. Pritom k 15. 01. 1999 žalobca zaplatil na splátkach
335 400,– Sk. Pri posudzovaní škody nie je možné postupovať podľa čl. VIII. ods. 4
všeobecných podmienok leasingu, ako tvrdil žalovaný, bolo potrebné zo strany okresného
súdu postupovať podľa úpravy v § 373 a nasl. OBZ. Po dni 15. 01. 1999, zaniklo právo
žalobcu na odkúpenie vozidla a následne zaniklo právo na výkon súdneho rozhodnutia -
rozsudku Okresného súdu S.S., ale toto právo mohol voči K. vymáhať žalovaný. Podľa
odvolateľa je potrebné sa vysporiadať v odvolaní, či právo žalobcu ako nájomcu na výmenu
vozidla voči K. podľa rozsudku Okresného súdu S.S., dalo žalovanému ako prenajímateľovi,
právo na mimoriadne zrušenie LZ č. 2064 z dôvodu, že mal spôsobiť nesprávnym užívaním
predčasné opotrebenie a poškodenie vozidla. Žalobcovi vznikla aj podnikateľská strata 500
000,– Sk. Z rozhodnutia O. K. z roku 2001, vyplývalo, že pre svoj zdravotný stav bol žalobca
odkázaný na individuálnu dopravu. Z uvedených odvolacích dôvodov, žalobca navrhol
napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť.
Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 13 Cob 262/2007 zo dňa 09. 04. 2008,
pripustil späťvzatie časti žaloby o návrhu na vyslovenie povinnosti žalovaného prevziať
vadné motorové vozidlo Hyundai Accent 1,3 D, výrobné číslo karosérie K, výrobné číslo
motora G- na vlastné náklady v mieste uskladnenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku,
rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 19Cb 106/2001-263 zo dňa 27. 02. 2007 v uvedenej
časti zamietavého výroku zrušil
a konanie v tejto časti, zastavil. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 19Cb 106/2001-263
zo dňa 27. 02. 2007 vo zvyšnej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách
prvostupňového konania, potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania, nepriznal.
Súdom ustanovenému právnemu zástupcovi žalobcu J., priznal odmenu a hotové výdavky vo
výške 39 806,– Sk. Zároveň uložil Krajskému súdu v Žiline - učtárni, vyplatiť odmenu a
hotové výdavky v sume 39 806,– Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet súdom
ustanoveného právneho zástupcu J., zo štátnych prostriedkov. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že výslovným dispozitívnym prejavom žalobca na pojednávaní v
odvolacej veci dňa 09. 04. 2008 zobral späť časť žaloby
v treťom petite o návrhu na vyslovenie povinnosti žalovaného prevziať vadné motorové
vozidlo, predmetom odvolacieho konania tak zostali prvé dva vyššie uvedené petity. Podľa
§ 208 O. s. p. a po udelení výslovného súhlasu zo strany žalovaného s pripustením späťvzatia,
bolo pripustené späťvzatie predmetnej časti žaloby, v uvedenej časti zamietavého výroku
napadnutý rozsudok okresného súdu bol zrušený a konanie v tejto časti zastavené. Krajský
súd uviedol, že pre rovnaké postavenie účastníkov v občianskom súdnom konaní,
zabezpečenie im rovnakých možností na uplatnenie ich práv a takého konania, ktorému
rozumejú obe zúčastnené strany sporu, tak žalobcovi, ktorý preukázal sluchový handicap, bol
v rozsahu ním požadovaného právneho zastúpenia súdom ustanovený advokát. Vzhľadom
na výslovnú žiadosť žalobcu prednesenú na pojednávaní 09. 04. 2008, bol súdom ustanovený
advokát vnímaný, aj ako osoba nestranná, ktorá svojou prítomnosťou súčasne verifikovala
obsah záznamu o priebehu pojednávania pred odvolacím súdom dňa 09. 04. 2008, teda tak,
aby tento záznam, súčasne zobrazovaný na monitore nachádzajúcom sa pred žalobcom,
zodpovedal priebehu pojednávania a tomu, čo odznelo pred súdom druhého stupňa.
K prvému určovaciemu výroku krajský súd vo vecno-právnej rovine uviedol, že sa
v zásade stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý zamietol nárok pre nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení neplatnosti mimoriadneho zrušenia
zmluvy č. 2064 urobeného žalovaným 15. 01. 1999. Nebolo preukázané, že na strane žalobcu,
je daný naliehavý právny záujem na samostatnom určení neplatnosti daného právneho úkonu,
ak táto otázka mohla byť prejudiciálne riešená v rámci žaloby o plnenie (petit 2).
K druhému žalovanému petitu, a to o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu škody 814 000,– Sk, krajský súd uviedol, že okresný súd v prvostupňovom konaní
vykonal dostatočné dokazovanie v intenciách tvrdení a návrhov žalobcu, a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil vecne správny právny záver o nepreukázaní žalobcovho nároku. Pre
žalobu o náhradu škody bolo potrebné zo strany žalobcu kumulatívne preukázať všetky
atribúty náhrady škody. Tu išlo o náhradu škody podľa OBZ, ktorý upravuje tzv. objektívnu
zodpovednosť, tak v takom prípade sa zavinenie a jeho preukazovanie nevyžadovalo.
V ostatnom však krajský súd súhlasí s okresným súdom v závere, že žalobcovi sa nepodarilo
preukázať naplnenie všetkých atribútov náhrady škody, kumulatívne. Odvolací súd upriamil
pozornosť na výšku náhrady škody, ktorá zo strany žalobcu nebola preukázaná.
Na preukázanie žalovanej výšky škody neboli zo strany žalobcu produkované relevantné
dôkazy, najmä dôkazy, ktoré by svedčili o príčinnej súvislosti ním tvrdeného ušlého zisku
a protiprávneho konania žalovaného. Z tohto záveru bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 O. s. p. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p.
V zákonom stanovenej lehote podal žalobca dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom uviedol, že v prvostupňovom ako aj v druhostupňovom
konaní došlo k porušeniu jeho procesných práv a tým mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Poukazuje na to, že sudkyňa na okresnom súde zistila, že žalobca pre
svoju hluchotu nie je schopný počuť prednes. Pokúsila sa to riešiť ustanovením
opatrovníka – manželky žalobcu, ktorú bol v tom čase žalobca čiastočne schopný
rozumieť odčítaním z pier. Pred konaním dňa 27. 02. 2007 písomne žalobca požiadal
samosudcu, aby pojednávanie viedol pomocou počítača a dvoch monitorov tak, aby
jeden monitor bol pred jeho očami za účelom pochopenia dokazovania. Samosudca
tomu, nevyhovel. Uviedol, že je pravda, že si žalobca po ukončení protokolácie mohol
zápisnicu prečítať. Z jej obsahu však nevyplýva, aké dôkazy súd vykonal. Týmto bolo
porušené aj žalobcove právo zaručené Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko nemal
vedomosť kvôli hluchote o tom, čo sa v dokazovaní vykonalo, preto sa nemohol
k dôkazom vyjadriť. Odvolací súd žalobca upozornil na nutnosť monitora
a zaprotokolovanie všetkých prednesov a vykonaných dôkazov. Krajský súd čiastočne
napravil pochybenie prvostupňového súdu, žalobca mal umožnené prečítať si
zápisnicu na monitore. Napriek tomu nekonal tak, ako účastníkovi zaručuje O. s. p.
a Ústava SR. Senát žalobca upozornil, že nie sú dôvody na ustanovenie opatrovníka –
advokáta. Porušenie svojich práv vidí žalobca aj v tom, že nemal možnosť vyjadriť sa
ku správe sudcu spravodajcu, keďže správa sa neprotokolovala, a on teda ako hluchý
nevedel, čo je obsahom prednesu. Ďalej dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove, ktoré k dovolaniu pripojil. Z uvedeného postupu súdov bola porušená
zásada rovnosti účastníkov konania, žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil,
ako aj prvostupňového a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
bolo podané včas, skúmal jeho prípustnosť.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Podľa § 237 O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
V danom prípade ide o dovolanie žalobcu, proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
13 Cob 262/2007 zo dňa 09. 04. 2008, s vyznačenou právoplatnosťou 19. 06. 2008, v časti
ktorou odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 19 Cb 106/2001–263 zo dňa
27. 02. 2007, potvrdil. Ide o dovolanie podané s poukazom na ustanovenie § 237 písmeno f/
O. s. p., keďže žalobca tvrdí, že od prvostupňového konania, až po odvolací súd, došlo
k porušeniu jeho procesných práv, ktoré mali za dôsledok odňatie možnosti konať pred
súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote, danej ustanovením § 240 O. s. p. a spĺňa náležitosti dovolania uzákonené
Pre účely zistenia, či ide o dovolanie prípustné v zmysle § 237 písmeno f/ O. s. p.
jedinou otázkou je, či žalobcovi bola postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdmi,
za účelom ktorého zistenia, dovolací súd sa zaoberal chronologickým postupom obidvoch
súdov v konaní z hľadiska procesných práv účastníkov konania.
Z predložených dokladov je zrejmé, že o návrhu na začatie konania doručenom súdu
17. 01. 2001 vo veci práva na zaplatenie sumy 835 400,– Sk s prísl., titulom náhrady škody
bolo dňa 09. 03. 2001 vydané uznesenie Okresného súdu v Žiline, ktorým zamietol návrh
žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia. O odvolaní žalobcu proti tomuto uzneseniu
rozhodol ako súd odvolací Krajský súd v Žiline uznesením 20 Cob 374/01 zo dňa
26. 10. 2001, ktorým prvostupňové uznesenie potvrdil. Žalobca listom (založeným na č. listu
124) žiada odročiť pojednávanie zvolané 17. 12. 2002, na neurčito, z dôvodu jeho dlhodobej
práceneschopnosti, ktorá potrvá 4-5 mesiacov. Listom doručeným súdu 09. 05 .2003, žalobca
žiadal odročiť pojednávanie vo veci o náhradu škody zvolané na deň 27. 05. 2003, odročiť
na začiatok augusta 2003. Žiadosti žalobcu o odročenie, Okresný súd v Žiline, vyhovel
a pojednávanie odročil na neurčito. (Zápisnica z pojednávania list č. 167 v spise). Z podania
na č. listu 181 doručeného 27. 02. 2004, je zrejmé, že žalobca už na jeho návrhu
na prerušenie konania netrvá a navrhol, aby súd nariadil pojednávanie. Okresný súd v Žiline
predvolal vec na 07. 05. 2004 o 10 hodine, ktorý termín žalobca žiadal posunúť na hodinu
12 -13 hodinu, keďže nemá v súčasnosti motorové vozidlo a verejným dopravným
prostriedkom sa na 10 hodinu, dostaviť nemôže. Okresný súd v Žiline, žalobcovi vyhovel
a o odročení termínu na čas 13.10 hod., žalobcu upovedomil. Z posudku založeného
na čísle listu 190 je zrejmé, že žalobca sa považuje za dlhodobo postihnutého občana
s ťažkým zdravotným postihnutím spočívajúcim prakticky v obojstrannej hluchote.
Z dokladu založeného na č. listu 197 zápisnice z pojednávania vyplýva, že pojednávanie
vo veci o zaplatenie sumy 835 100,– Sk, začalo o 10 hodine, na ktorom bol prítomný žalobca
s manželkou R., na ktorom bol zistený nedostatok postu lačnej spôsobilosti žalobcu
a vyjadrený súhlas žalobcu, aby mu bol ustanovený opatrovník v osobe jeho manželky. R. na
pojednávaní 07. 05. 2004 s ustanovením jej osoby
za opatrovníka jej manželovi súhlasila, žalobca zvažoval, či by nebolo potrebné ustanovenie
právneho zástupcu podľa § 30 O. s. p. a vyjadril sa v tom zmysle, že za účelom zabráneniu
preťahovania konania zoberie písomne čiastočne jeho návrh späť. Pojednávanie bolo
odročené na neurčito. Z vyjadrenia sa ošetrujúceho lekára žalobcu M. na žiadosť súdu je
zrejmé, že menovaný J., komunikuje so svojim okolím za pomoci manželky, a že je tiež
možné komunikovať s ním prostredníctvom písaného textu.
Uznesením 19 Cb 106/01-2003 zo dňa 30. júna 2004 bol J. ustanovený opatrovník
v osobe jeho manželky, voči ktorému R., podaním doručeným súdu 03. 09. 2004, sa
odvolala z dôvodu, že s manželom je v dlhodobom rozvrate, manžel je toho času v ústave na
výkon väzby a z jej strany nie je možný riadny výkon funkcie opatrovníka.. O jej odvolaní
rozhodol Okresný súd v Žiline uznesením zo dňa 11. 10. 2004. tak, že ju za opatrovníka
žalobcovi neustanovil. Na žiadosť žalobcu Okresný súd v Žiline ustanovil opatrovníka
žalobcovi L..
Vo veci bolo zvolané pojednávanie na 27. 02. 2007 za účasti žalobcu, jeho
opatrovníka a zo zápisnice z pojednávania, sa na výslovnú žiadosť žalobcu vyhotovila
zápisnica klasickým spôsobom za prítomnosti zapisovateľky, podľa nahlas diktovaného
znenia. Z obsahu zápisnice vyplýva, že žalobca žiadal o predloženie zápisnice za účelom
overenia správnosti protokolácie, ktorej žiadosti konajúci súd vyhovel a umožnil žalobcovi
nahliadnuť do doteraz vyhotovenej zápisnice. Žalobca prehlásil, že nemá námietky voči
protokolácie. Žalobca žiadal nariadiť znalecké dokazovanie, či pri svojom postihnutí môže
riadiť motorové vozidlo, ktoré znalecké šetrenie konajúci súd už nenariadil, ale rozhodol
vo veci rozsudkom 19 Cb 106/2001–263 zo dňa 27. 02. 2007 tak, že návrh žalobcu zamietol.
V odvolaní proti tomuto rozsudku žalobca namietal nesprávnosť rozhodnutia, ale
nenamietal, že mu bola odňatá možnosť konať. Uznesením 13 Cob 262/322 zo dňa krajský
súd na 17. 09. 2007 na žiadosť žalobcu zrušil uznesenie, ktorým bol ustanovený žalobcovi
opatrovník L. a ustanovil mu právneho zástupcu J.. Podaním doručeným 24. 10. 2007,
žalobca oznámil, že je schopný normálne rozprávať, a chce sa odvolania zúčastniť a trvá na
tom, že jeho procesné postavenie aj po ustanovení opatrovníka v osobe advokáta, bude
zachované. Uviedol, že odvolanie si vyhotovil sám, a že tento návrh na odvolacom súde sám
zdôvodní. Žiada však spísanie zápisnice, aby mohol jej obsah a prednes strán overiť tak, ako
to bolo na prvostupňovom súde, čo dokladuje zápisnica z pojednávania. Zo zápisnice
z pojednávania v odvolacom konaní vyplýva, že bolo za účasti obidvoch účastníkov konania
za žalobcu osobne J. a jeho ustanovený právny zástupca J. a za žalovaného J.. Prenos
pojednávania bol zabezpečený žalobcovi spôsobom priebehu pojednávania cez monitor,
ktorý mal žalobca umiestnený pred sebou. Z obsahu zápisnice z odvolacieho konania zo dňa
09. 04. 2008
104Obdo/35/2008
je zrejmé, že predsedníčka senátu rozhodla, že v rámci ďalšieho postupu nebude
zaznamenávaná do zápisnice správa prednesená J., keďže bude len daný podstatný obsah
rozhodnutia okresného súdu, ktoré žalobca má a rovnako aj odvolanie, ktoré bolo žalobcom
spisované. Predsedníčka senátu pre ďalší procesný postup usmernila prítomných, že
vzhľadom k charakteru odvolacieho konania, nie je potrebné v ústnych prednesoch v celom
rozsahu prednášať písomné podania účastníkov, s ktorými sa senát podrobne oboznamoval,
aj v rámci podanej správy. Žalobca k tomuto postupu súdu predsedníčky senátu, nevzniesol
žiadne námietky a z obsahu zápisnice je zrejmé,
že mal možnosť sa obsiahlo vyjadrovať, ktorý prednes priamo diktoval prítomnej asistentke
a tento si mohol kontrolovať, keďže monitor mal počas celého konania pred sebou. Jeho
návrh na vykonanie nových dôkazov bol zamietnutý, k čomu žalobca uviedol, že žiada
vykonať iba dôkazy, ktoré navrhol vykonať ešte pred prvostupňovým súdom. Námietka
zaujatosti, ktorú vzniesol sa týkala postupu súdu, ku ktorej s odkazom na § 15 a ods. 5
O. s. p. odvolací súd neprihliadol.
Z uvedeného postupu obidvoch súdov, je zrejmé, že všetkým návrhom žalobcu bolo
vyhovené jeho návrhu na odročenie pojednávania, návrhu na ustanovenie opatrovníka,
návrhu na zrušenie opatrovníka návrhu na ustanovenie právneho zástupcu, a návrhu, aby sa
mohol zastupovať osobne s právami advokáta, s tým, že ustanovený právny zástupca, bude
iba kontrolovať priebeh pojednávania. Obidva súdy vyhoveli požiadavkám žalobcu
z hľadiska protokolácie pojednávania, čo žalobca v prvostupňovom konaní aj potvrdil
a v odvolacom konaní mal pred sebou počas celého konania monitor, na ktorom mal
možnosť celý priebeh pojednávania. Je samozrejmosťou, aby každý občan, účastník konania
mal jeho procesné práva v konaní pred súdmi zachované, a aby v súlade s Ústavou boli
zachované aj práva účastníkov zdravotne hendikepovaných tak, aby im bol zaručený riadny
súdny proces, v ktorom majú možnosť sa riadne plnohodnotne zúčastniť.
Z uvedeného postupu však obidvoch súdov je zrejmé, že ako prvostupňový súd, tak
ani súd odvolací ich postupom neodňali žalobcovi možnosť konať pred súdom, práve
naopak obidva súdy všetkým návrhom žalobcu ohľadne priebehu pojednávaní, vyhoveli.
Skutočnosť, že prvostupňový súd neakceptoval návrh žalobcu a nevykonával ďalšie
dokazovanie, sa nedá považovať sa odňatie možnosti konať pred súdom. S poukazom
na ustanovenie § 120 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, ale súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Postup súdu, ktorým súd
114Obdo/35/2008
nenariadil vykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania, sa nedá označiť za odňatie
možnosti konať účastníkovi, nakoľko podľa ustanovenia § 120 O. s. p., súdy rozhodujú,
ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané. Ustanovenie § 129 O. s. p. citované
v dovolaní, je v danom prípade právne irelevantné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) sa nestotožnil ani s tvrdením
žalobcu v dovolaní, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom odvolacím, a to postupom
odvolacieho súdu, keď na základe rozhodnutia predsedníčky senátu, nebola zaznamenávaná
do zápisnice prednesená správa sudcu spravodajcu JUDr. N.. Z ustanovenia § 215 O. s. p.
vyplýva, že na začiatku pojednávania, podá predseda alebo poverený člen senátu správu
o doterajšom priebehu konania, potom sa vyjadria účastníci a prednesú svoje návrhy. Správa
o doterajšom priebehu konania, sa nikdy neprotokoluje, nakoľko ide o správu týkajúcu sa
oboznamovania dokladov, ktoré majú účastníci konania k dispozícii. Predsedníčka senátu
v odvolacom konaní práve z tohto dôvodu, že žalobca mal k dispozícii rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj odvolanie, ktoré sám spisoval do zápisnice z pojednávania, zaprotokolovala,
že prednes sudcu spravodajcu nebude opätovne protokolovaný, k čomu žalobca na
pojednávaní v odvolacom konaní nemal žiadne námietky, namietal tento postup a označil ho
za odňatie možnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) sa s týmto tvrdením žalobcu
nestotožnil, dospel k záveru, že žalobcovi postupom ani jedného zo súdov nebola žalobcovi
odňatá možnosť konať, a teda nejde o dovolanie prípustné pola § 237 písmeno f/ O. s. p.
Najvyšší súd nezistil žiaden dôvod prípustnosti dovolania uzákonený ustanovením § 237
O. s. p. Fakt, že odvolací súd nepripustil žalobcom prednesený návrh ohľadne pripustenia
dovolania, nie je taký postup súdu, ktorý by sa mohol považovať za odňatie možnosti konať
pred súdom. Z návrhu žalobcu na pripustenie dovolania a ani z z vykonaného dokazovania,
nie je zrejmé, o akú právnu otázku zásadného právneho významu by v danom prípade išlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) na základe takto posúdeného
zisteného stavu konania v zmysle ustanovenia § 243c O. s. p. v spojení s ustanovením § 218
písmeno c/ O. s. p., dovolanie žalobcu odmietol, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.
124Obdo/35/2008
Úspešnému žalovanému trovy v dovolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej
republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.) nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v dovolacom konaní
nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2009
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková