Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 28/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., d. d., Slovinsko, zastúpenej

B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 1. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K., d. d., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., d. d., Slovinsko (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako obchodná spoločnosť so sídlom

v Slovinsku vykonávala v Slovenskej republike do 29. februára 2012 podnikateľskú činnosť

prostredníctvom organizačnej zložky K., plc, pobočka poisťovne z iného členského štátu.

Sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“)

domáhala proti žalovanej J. Š., R. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 250,65 €

s príslušenstvom „na základe uznania záväzku – dohody o splátkach zo dňa 17. 09. 2009,

ktorá vznikla na základe zmluvy o spolupráci uzavretej medzi právnym predchodcom

sťažovateľa a žalovanou“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. novembra

2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a zaviazal ju uhradiť žalovanej

náhradu trov konania vo výške 16,50 €.

Vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvého stupňa sťažovateľka v sťažnosti okrem

iného uvádza:

„Súd v konaní vyzval sťažovateľa, aby doložil zmluvu o spolupráci, z ktorej vyplýva

povinnosť žalovanej zaplatiť žalovanú sumu. Keďže nebola táto zmluva v konaní

predložená, nebolo možné zo strany súdu posúdiť, či sa jedná o občianskoprávny alebo

obchodnoprávny vzťah. Na obranu žalovanej sa súd potreboval oboznámiť so zmluvou,

ktorú mala uzavrieť žalovaná právnym predchodcom sťažovateľa, avšak v konaní ju žiaden

z účastníkov nepredložil. Z toho dôvodu nebolo možné posúdiť, či vôbec vznikol nejaký

právnych vzťah medzi žalovanou a právnym predchodcom sťažovateľa a preto súd

nevyhovel žalobe a túto zamietol. Keďže nebola predložená zmluva a žalovaná popiera,

že by uzavrela dohodu o províziách a o storno poplatkoch, nebolo možné uzavrieť spor tak,

že nárok existoval v čase uznania dlhu.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom

účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že krajský súd

„v odôvodnení rozsudku uviedol, že uznanie dlhu nie je právnym dôvodom záväzku,

ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, lebo veriteľ nemusí

preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník, pokiaľ to namieta,

že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol, musí to preukázať. Následne však

odvolací súd uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že dlh voči sťažovateľovi nemá, zmluvu

o spolupráci nevedela predložiť, lebo ju pri sťahovaní stratila, avšak tvrdila neexistenciu

uvedených dokladov. Podľa odvolacieho súdu preukázanie reálnej neexistencie listiny

(zmluvy, dodatku...) nie je a nebolo možné od žalovanej spravodlivo požadovať podľa

tzv. negatívnej dôkaznej teórie, pretože na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby

preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky, že v jej veci

konajúce všeobecné súdy nesprávne posúdili zabezpečovací inštitút uznania dlhu (záväzku)

a nesprávne ho aplikovali na prerokúvanú vec. Sťažovateľka v tejto súvislosti predovšetkým

uvádza:

„Zmyslom uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ

pri vymáhaní jeho pohľadávky. Zjednodušuje dokazovanie v prípadnom súdnom spore,

pričom dôkazné bremeno prenáša na dlžníka. Skutočnosť, že dlh existuje, možno preukázať

jedinou listinou, čo výrazne skracuje súdne konanie a vylučuje, resp. obmedzuje možnosť

neúspechu veriteľa v súdnom spore... Nemôže byť z toho dôvodu veriteľovi uložená

povinnosť, aby svoju pohľadávku voči dlžníkovi doložil ďalšou listinou (napr. zmluvou),

pretože uznanie dlhu samo o sebe predpokladá existenciu tejto listiny v čase uznania

a navyše deklarované osobou dlžníka. Dlžník preto nemôže svoj dlh (záväzok) voči

veriteľovi uznať, t. j. deklarovať existenciu pohľadávky veriteľa (existencia právneho vzťahu

medzi dlžníkom a veriteľom) a následne (úspešne pred súdom) tvrdiť, že žiadny právny

vzťah medzi ním a veriteľom, t. j. ani jeho záväzok voči veriteľovi neexistuje. Nanajvýš

nemôže byť na veriteľovi, aby existenciu svojej pohľadávky voči dlžníkovi preukazovali

aj iným spôsobom – popri uznaní dlhu...

Sťažovateľ nepopiera názor odvolacieho súdu vo vzťahu k tzv. negatívnej dôkaznej

teórii, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu

neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Aplikácia tejto dôkaznej teórie na posudzovanú

vec je však neprípustná a nesprávna, pretože súd úplne opomenul skutočnosť, že osoba

(dlžník) zaťažená dôkazným bremenom neexistencie záväzku tento záväzok pred

tým niekoľko krát uznala, čím v minulosti existenciu záväzku sama deklarovala! ...

Na posudzovanú situáciu však nebolo možné automaticky aplikovať vyššie uvedenú

negatívnu dôkaznú teóriu, pretože jej následkom bolo (opätovné) zaťaženie dôkazným

bremenom sťažovateľa, t. j. aby preukázal (inou listinou) existenciu záväzku. Takýto názor

však popiera zmysel zabezpečovacieho inštitútu uznania dlhu (záväzku), ako aj vyššie

uvedenú ustálenú judikatúru. Napokon, ustálená judikatúra pripúšťa aj uznanie

neexistujúceho dlhu, pričom dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu

je na dlžníkovi. V opačnom prípade by účinky dlhu vôbec nenastali, čo by znamenalo,

že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o existenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ

by musel vždy, dovolajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu

ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj predpoklad na uplatnenie jeho účinkov

(obdobne aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. alebo

aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).“

Podľa sťažovateľky „postup súdu, na základe ktorého nepriznal právo veriteľovi,

vo vzťahu ku ktorému bol zo strany dlžníka niekoľkokrát a opakovane uznaný dlh je nielen

narušením princípu, z ktorého inštitút uznania dlhu vychádza, t. j. zabezpečenia

pohľadávky, ale nepochybne smeruje k popieraniu princípu právnej istoty, práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle , SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského

súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , , ).

Základom argumentácie sťažovateľky je nesprávne posúdenie zabezpečovacieho

inštitútu uznania dlhu (záväzku), ako aj nesprávna aplikácia tohto inštitútu na prerokúvanú

vec krajským súdom, na základe čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že zmyslom inštitútu uznania dlhu

je to, „že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky,

pričom zjednodušuje dokazovanie v prípadnom súdnom spore, pričom dôkazné bremeno

prenáša na dlžníka. Nemôže byť z toho dôvodu veriteľovi uložená povinnosť, aby svoju

pohľadávku voči dlžníkovi doložil ďalšou listinou (napr. zmluvou), pretože uznanie dlhu

samo o sebe predpokladá existenciu tejto listiny v čase uznania a navyše deklarované

osobou dlžníka.“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

V napadnutom rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:

«Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového

stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul

niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo,

že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcom

z ust. až , alebo, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne

zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Dokazovanie, ktoré vykonal súd prvého stupňa doplnil odvolací súd tým, že uložil

žalobcovi doručiť listinné dôkazy „zmluvy o spolupráci“ právneho predchodcu žalobcu

(K. s. r. o.) a žalovanej, ako aj dodatky k zmluve a provízny poriadok. Žalobca reagoval

na túto žiadosť odvolacieho súdu listom, v ktorom konštatoval, že väčšina dokumentácie

tvoriacej agendu spoločnosti K. s. r. o. bola premiestnená do materskej spoločnosti,

t. j. do S., a v dôsledku transportu dokumentácie (však) s najväčšou pravdepodobnosťou

došlo k strate dokumentácie, týkajúcej sa žalovanej. Žalobca žiadanú dokumentáciu nemá

k dispozícii. V tejto súvislosti ale poukázal na (iné) zmluvné vzťahy založené

prostredníctvom „zmluvy o spolupráci“, ktoré spoločnosti K. s. r. o. uzatvárala s tretími

osobami v pozícii obchodných reprezentantov, obchodných zástupcov a sales mamagerov

a podobne. V každom prípade išlo o sprostredkovanie poistenia za odmenu, ktorej výška

nebola stanovená v príslušnej zmluve, ale v províznom poriadku, ktorý bol prílohou zmluvy.

Z províznych poriadkov vyplýva, že v prípade stornovania sprostredkovanej zmluvy v prvom

roku poistenia, vznikla na strane sprostredkovateľa povinnosť už vyplatenú províziu vrátiť.

Vyššie uvedený spôsob uzatvárania zmlúv bol bežnou praxou aj v spoločnosti P. s. r. o.,

ako aj žalobcu, a teda neexistuje dôvod, prečo by práve v prípade zmluvy o spolupráci

so žalovanou mal byť zo strany K. s. r. o. zvolený iný postup. Aj keď ide len o nepriamy

dôkaz o existencii vzťahu medzi spol. K. s. r. o. a žalovanou, aj napriek tejto skutočnosti

je tento vzťah preukázaný „opakovaným“ uznaním záväzku zo strany žalovanej (splátkový

kalendár, čiastočné splácanie dlhu, mailová korešpondencia) voči spol. K. s. r. o.,

respektíve žalobcovi. Žalobca v tomto liste opätovne poukázal na to, že nie žalobca,

ale žalovaná je zaťažená dôkazným bremenom, ktoré žalovaná neuniesla. Prílohou listu

žalobcu sú „formuláre“ zmluvy o spolupráci (verzia E ) uzatvorená podľa

medzi K. s. r. o. (spoločnosťou) a „spolupracovníkom“. V čl. IV tejto

„formulovanej“ zmluvy je upravená aj provízia. „Spolupracovník má za kvalitnú

a profesionálnu realizáciu činností, ktoré sú predmetom tejto zmluvy nárok na odplatu -

províziu, ktorej výška, spôsob a termín výplaty je určený v Províznom poriadku, prevzatie

ktorého potvrdí Spolupracovník podpisom tejto zmluvy, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť

tejto zmluvy ako jej Príloha č. 1. Prípadné zmeny alebo akékoľvek doplnky Provízneho

poriadku budú Spolupracovníkovi odovzdané protokolárne, (t. j. proti podpisu). Pokiaľ

nie je možné z dôvodov na strane Spolupracovníka odovzdať mu doplnený, resp. nový

Provízny poriadok protokolárne, je Spoločnosť povinná ho odoslať Spolupracovníkovi

doporučenou zásielkou na adresu uvedenú v zmluve. Doplnený, respektíve nový Provízny

poriadok nahradí predchádzajúci poriadok v plnom rozsahu. 2. Provízia bude uhradená

mesačne, najneskôr do konca mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, za ktorý mu vznikol nárok

na odmenu, ak to neupravuje Provízny poriadok pre jednotlivé produkty inak. 3. Provízia

vyplácaná Spolupracovníkovi v súlade s týmto článkom zahŕňa všetky náklady v súvislosti

s činnosťou vykonávanou na základe tejto zmluvy“.

V tomto článku IV nie je úprava týkajúca sa storna provízií, respektíve vrátenia

provízií. Ďalšími prílohami sú fotokópie zmlúv o spolupráci uzavreté podľa § 269

ods. 2 medzi právnym predchodcom žalobcu (K. s. r. o.)

a Asistentom V., a právnym predchodcom žalobcu a Sales managerom.»

K odvolacím námietkam sťažovateľky, v zmysle ktorých žalovaná dlh voči žalobcovi

opakovane uznala, o čom svedčí splátkový kalendár, čiastočné splácanie dlhu a elektronická

korešpondencia, na základe čoho je zaťažená dôkazným bremenom žalovaná, a nie žalobca

(sťažovateľka, pozn.), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,

predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento

právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní ( ).

V zmysle citovaného ustanovenia , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj

dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Uznanie

dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že

zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Okrem všeobecných náležitostí

predpísaných pre právne úkony je k jeho platnosti potrebná písomná forma, vyjadrenie

prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky.

Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový záväzok.

Uznanie dlhu nie je teda právnym dôvodom záväzku, ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú

situáciu v prípade sporu, lebo veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe

uznania. Naopak dlžník, pokiaľ to namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený, alebo že inak

zanikol, musí to preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremena z veriteľa

na dlžníka ohľadne dlhu v takej výške, v akej bol uznaný. Nejde preto iba o dôkazný

prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku veriteľa v súdnom konaní, alebo priamo

zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existujúcom dlhu ku dňu, keď bol uznaný.

Žalovaná už počas konania na súde prvého stupňa tvrdila, že aj keď dlh voči

žalobcovi, respektíve právnemu predchodcovi žalobcu písomne uznala, že dlh voči

žalobcovi (respektíve jeho právnemu predchodcovi) nemá, lebo dlh vôbec nevznikol, pretože

podpísala len „zmluvu o spolupráci“ a v tejto nebola žiadna úprava o výške provízií,

respektíve úprava o vracaní provízií.

Tvrdila, že so žalobcom (respektíve s jeho právnym predchodcom) žiadny dodatok

k zmluve, v ktorom by problematika vracania provízia bola upravená neuzavrela, a nebol

jej doručený ani príslušný Provízny poriadok. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa

rozviedla aké pohnútky ju viedli k podpísaniu uznania záväzku a dohody o splátkach dňa

17. septembra 2009. Rozhodne tvrdila, že v zmluve o spolupráci nebola upravená

problematika vrátenia provízií. Zmluvu o spolupráci ale nevedela predložiť, lebo

ju pri sťahovaní stratila. Opakovane zdôrazňovala, že dodatok k zmluve ohľadom provízií

neuzavrela a Provízny poriadok jej nebol doručený. Tvrdila teda neexistenciu uvedených

listinných dokladov.

Preukázanie reálnej neexistencie listiny, t. j. zmluvy o sprostredkovaní, dodatku

k zmluve o sprostredkovaní, v ktorom mali byť upravené podmienky nielen pre získanie

provízie, ale osobitne o vrátení provízií a Provízneho poriadku nie je, a nebolo možné

od žalovanej spravodlivo požadovať, lebo podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie,

t. j. pravidla, že neexistencia (niečoho) majúceho trvajúci charakter sa zásadne

nepreukazuje.

Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu

určitej právnej skutočnosti.

Na preukázanie pravdivosti tvrdenia žalovanej o tom, že v zmluve o spolupráci

nebola upravená otázka storna provízií, respektíve vrátenia provízií, a že neuzavrela

dodatok k zmluve o spolupráci, v ktorom mali byť upravené otázky provízií a osobitne

ich vrátenie a že nebol jej doručený Provízny poriadok, vyžiadal súd od žalobcu

(sťažovateľky, pozn.) príslušné doklady, zmluvu o spolupráci, a dodatok k zmluve

o spolupráci i Provízny poriadok, ktoré mal žalobca, respektíve jeho právny predchodca

archivovať.

Žalobca oznámil, že dokumentáciu týkajúcu sa žalovanej nemá k dispozícii, pretože

túto pravdepodobne stratil s najväčšou pravdepodobnosťou v dôsledku transportu

dokumentácie - premiestňovania do sídla spoločnosti v S.

Podľa tvrdenia žalovanej v „zmluve o spolupráci“, ktorú mala uzavretú s právnym

predchodcom žalobcu absentovala úprava vrátenia provízií, čomu nasvedčuje aj formulár

zmluvy o spolupráci (verzia E ) podľa medzi K. s. r. o. (spoločnosťou),

t. j. s právnym predchodcom žalobcu a spolupracovníkom (žalovanou), kde je upravená

aj problematika provízií, (ale nie vrátenia provízií). Dodatok k zmluve o spolupráci

o províziách, respektíve o vrátení provízií so žalovanou nebol uzatvorený, a Provízny

poriadok jej doručený nebol. Preukázanie reálnej neexistencie týchto listín od žalovanej

nemožno spravodlivo požadovať (podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie) a tak podľa

odvolacieho súdu možno prijať záver, že nárok žalobcu, respektíve jeho právneho

predchodcu na „vrátenie (vyplatených) provízií“ nie je po práve.

Žalobca nepredložil súdu dokumentáciu, ktorú mal jeho právny predchodca uzavretú

so žalovanou.»

V nadväznosti na uvedený skutkový stav krajský súd v napadnutom rozsudku

uviedol, že «pritakáva záveru súdu prvého stupňa, že daný vzťah medzi žalobcom,

respektíve jeho právnym predchodcom bez predložených zmlúv uzavretých so žalovanou,

nie je možné právne posúdiť, t. j. či ide o právny vzťah podľa , alebo Obchodného

zákonníka etc.

Ani odvolací súd bez absencie relevantných zmlúv medzi žalobcom, respektíve jeho

právnym predchodcom a žalovanou, nemohol posúdiť aký právny vzťah medzi účastníkmi

konania vznikol.

„Formulár“ zmluvy o spolupráci (verzia E ), „uzatvorený“ podľa ,

obsahuje čl. IV venovaný „provízii“, ale nie je v ňom zmienka o stornoprovíziách,

respektíve o vracaní provízií.

Žalovaná počas konania uniesla dôkazné bremeno, ktoré na ňu prešlo zo žalobcu,

respektíve z právneho predchodcu žalobcu dňa 17. septembra 2009 podpisom uznania

záväzku a dohody o splátkach (vypracovaných právnym predchodcom žalobcu), pretože

neexistujú listinné dôkazy, t. j. zmluva o spolupráci, v ktorej by bola upravená problematika

vracania provízií a taktiež neexistujú doklady o doručení Provízneho poriadku, respektíve

doklady o dodatku k zmluve o spolupráci, ktorý by upravoval vrátenie vyplatených provízií.

Ak teda žalovaná nemala dlh z titulu vrátenia vyplatených provízií voči právnemu

predchodcovi žalobcu, takýto nárok nemohol vzniknúť ani žalobcovi. Odvolací súd dospel

k záveru, že žalovaná v čase uznania záväzku dňa 17. septembra 2009 žiaden dlh voči

žalobcovi, respektíve právnemu predchodcovi žalobcu nemala, a uznaním dlhu (záväzku)

jej ani nevznikol nový záväzok.

Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa,

s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne

správny podľa , potvrdil.».

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že teória

procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien,

jednak bremena tvrdiť určité skutočnosti (bremeno tvrdenia), ktoré môžu privodiť jeho

úspech v spore, a jednak bremena tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno).

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je § 120 ods. 1 prvá veta

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa

hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať

pre účastníka konania väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu medzi

účastníkmi konania.

Inštitút uznania záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii

uznaného záväzku v čase uznania, preto podľa názoru ústavného súdu krajský súd

vychádzal správne z premisy, že v prípade existencie uznania záväzku prechádza dôkazné

bremeno o žalovanou tvrdenej neexistencii uznaného záväzku na žalovanú. Sťažovateľka

tvrdí, že žalovaná dôkazné bremeno o neexistencii záväzku neuniesla, a odkazuje pritom

na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá „pripúšťa aj uznanie

neexistujúceho dlhu, pričom dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu je na

dlžníkovi“.

Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje súd pri hodnotení dôkazov,

a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá

pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak

( ). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú tvrdenia žalovanej o tom,

že v zmluve o spolupráci nebola upravená otázka storna provízií, respektíve vrátenia

provízií, a že neuzavrela dodatok k zmluve o spolupráci, v ktorom mali byť upravené otázky

provízií a osobitne ich vrátenie, a že jej nebol doručený provízny poriadok, ktorý

by upravoval otázku vrátenia provízií.

Krajský súd považoval tieto tvrdenia žalovanej za preukázané, a to aj na základe

nepriamych dôkazov predložených samotnou sťažovateľkou (pozri citovanú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcu sa sťažovateľkou

predložených dôkazov, pozn.), pričom jeho právny záver o tom, že žalovaná uniesla

dôkazné bremeno, ktoré na ňu prešlo uznaním záväzku, ústavný súd považuje

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci za ústavne udržateľný a akceptovateľný.

Ak v konaní vyšiel najavo opak vo vzťahu k zákonom ustanovenej domnienke ( ),

tak tento opak nemôže všeobecný súd ignorovať len z dôvodu, že dôkaz potvrdzujúci

opak zákonom ustanovenej domnienky predložil ten účastník konania, na ktorom dôkazné

bremeno v danom prípade neležalo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v napadnutom

rozsudku zaujal stanovisko k zásadnej odvolacej námietke sťažovateľky, ktorá tvorí

aj základ jej právnej argumentácie v konaní pred ústavným súdom, pričom uviedol

relevantné dôvody, na základe ktorých krajský súd formuloval svoj právny záver o tom,

že v posudzovanej veci žalovaná uniesla dôkazné bremeno. Tento právny záver krajského

súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať

za arbitrárny. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom a základným právom na súdnu ochranu podľa ,

ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namietala, taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie naznačovala reálnu možnosť dospieť k záveru o ich porušení. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi krajského súdu, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými

názormi.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013