Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 28/2013
PDF · 257.54 KB
No categories available
IV. ÚS 28/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., d. d., Slovinsko, zastúpenej
B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Co 36/2011 z 1. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K., d. d., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., d. d., Slovinsko (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 36/2011 z 1. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako obchodná spoločnosť so sídlom
v Slovinsku vykonávala v Slovenskej republike do 29. februára 2012 podnikateľskú činnosť
prostredníctvom organizačnej zložky K., plc, pobočka poisťovne z iného členského štátu.
Sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“)
domáhala proti žalovanej J. Š., R. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 250,65 €
s príslušenstvom „na základe uznania záväzku – dohody o splátkach zo dňa 17. 09. 2009,
ktorá vznikla na základe zmluvy o spolupráci uzavretej medzi právnym predchodcom
sťažovateľa a žalovanou“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 147/2010 z 12. novembra
2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a zaviazal ju uhradiť žalovanej
náhradu trov konania vo výške 16,50 €.
Vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvého stupňa sťažovateľka v sťažnosti okrem
iného uvádza:
„Súd v konaní vyzval sťažovateľa, aby doložil zmluvu o spolupráci, z ktorej vyplýva
povinnosť žalovanej zaplatiť žalovanú sumu. Keďže nebola táto zmluva v konaní
predložená, nebolo možné zo strany súdu posúdiť, či sa jedná o občianskoprávny alebo
obchodnoprávny vzťah. Na obranu žalovanej sa súd potreboval oboznámiť so zmluvou,
ktorú mala uzavrieť žalovaná právnym predchodcom sťažovateľa, avšak v konaní ju žiaden
z účastníkov nepredložil. Z toho dôvodu nebolo možné posúdiť, či vôbec vznikol nejaký
právnych vzťah medzi žalovanou a právnym predchodcom sťažovateľa a preto súd
nevyhovel žalobe a túto zamietol. Keďže nebola predložená zmluva a žalovaná popiera,
že by uzavrela dohodu o províziách a o storno poplatkoch, nebolo možné uzavrieť spor tak,
že nárok existoval v čase uznania dlhu.“
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom
účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že krajský súd
„v odôvodnení rozsudku uviedol, že uznanie dlhu nie je právnym dôvodom záväzku,
ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, lebo veriteľ nemusí
preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník, pokiaľ to namieta,
že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol, musí to preukázať. Následne však
odvolací súd uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že dlh voči sťažovateľovi nemá, zmluvu
o spolupráci nevedela predložiť, lebo ju pri sťahovaní stratila, avšak tvrdila neexistenciu
uvedených dokladov. Podľa odvolacieho súdu preukázanie reálnej neexistencie listiny
(zmluvy, dodatku...) nie je a nebolo možné od žalovanej spravodlivo požadovať podľa
tzv. negatívnej dôkaznej teórie, pretože na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“.
Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky, že v jej veci
konajúce všeobecné súdy nesprávne posúdili zabezpečovací inštitút uznania dlhu (záväzku)
a nesprávne ho aplikovali na prerokúvanú vec. Sťažovateľka v tejto súvislosti predovšetkým
uvádza:
„Zmyslom uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ
pri vymáhaní jeho pohľadávky. Zjednodušuje dokazovanie v prípadnom súdnom spore,
pričom dôkazné bremeno prenáša na dlžníka. Skutočnosť, že dlh existuje, možno preukázať
jedinou listinou, čo výrazne skracuje súdne konanie a vylučuje, resp. obmedzuje možnosť
neúspechu veriteľa v súdnom spore... Nemôže byť z toho dôvodu veriteľovi uložená
povinnosť, aby svoju pohľadávku voči dlžníkovi doložil ďalšou listinou (napr. zmluvou),
pretože uznanie dlhu samo o sebe predpokladá existenciu tejto listiny v čase uznania
a navyše deklarované osobou dlžníka. Dlžník preto nemôže svoj dlh (záväzok) voči
veriteľovi uznať, t. j. deklarovať existenciu pohľadávky veriteľa (existencia právneho vzťahu
medzi dlžníkom a veriteľom) a následne (úspešne pred súdom) tvrdiť, že žiadny právny
vzťah medzi ním a veriteľom, t. j. ani jeho záväzok voči veriteľovi neexistuje. Nanajvýš
nemôže byť na veriteľovi, aby existenciu svojej pohľadávky voči dlžníkovi preukazovali
aj iným spôsobom – popri uznaní dlhu...
Sťažovateľ nepopiera názor odvolacieho súdu vo vzťahu k tzv. negatívnej dôkaznej
teórii, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Aplikácia tejto dôkaznej teórie na posudzovanú
vec je však neprípustná a nesprávna, pretože súd úplne opomenul skutočnosť, že osoba
(dlžník) zaťažená dôkazným bremenom neexistencie záväzku tento záväzok pred
tým niekoľko krát uznala, čím v minulosti existenciu záväzku sama deklarovala! ...
Na posudzovanú situáciu však nebolo možné automaticky aplikovať vyššie uvedenú
negatívnu dôkaznú teóriu, pretože jej následkom bolo (opätovné) zaťaženie dôkazným
bremenom sťažovateľa, t. j. aby preukázal (inou listinou) existenciu záväzku. Takýto názor
však popiera zmysel zabezpečovacieho inštitútu uznania dlhu (záväzku), ako aj vyššie
uvedenú ustálenú judikatúru. Napokon, ustálená judikatúra pripúšťa aj uznanie
neexistujúceho dlhu, pričom dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu
je na dlžníkovi. V opačnom prípade by účinky dlhu vôbec nenastali, čo by znamenalo,
že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o existenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ
by musel vždy, dovolajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu
ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj predpoklad na uplatnenie jeho účinkov
(obdobne aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 453/2004 alebo
aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 1323/2004).“
Podľa sťažovateľky „postup súdu, na základe ktorého nepriznal právo veriteľovi,
vo vzťahu ku ktorému bol zo strany dlžníka niekoľkokrát a opakovane uznaný dlh je nielen
narušením princípu, z ktorého inštitút uznania dlhu vychádza, t. j. zabezpečenia
pohľadávky, ale nepochybne smeruje k popieraniu princípu právnej istoty, práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského
súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06).
Základom argumentácie sťažovateľky je nesprávne posúdenie zabezpečovacieho
inštitútu uznania dlhu (záväzku), ako aj nesprávna aplikácia tohto inštitútu na prerokúvanú
vec krajským súdom, na základe čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že zmyslom inštitútu uznania dlhu
je to, „že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky,
pričom zjednodušuje dokazovanie v prípadnom súdnom spore, pričom dôkazné bremeno
prenáša na dlžníka. Nemôže byť z toho dôvodu veriteľovi uložená povinnosť, aby svoju
pohľadávku voči dlžníkovi doložil ďalšou listinou (napr. zmluvou), pretože uznanie dlhu
samo o sebe predpokladá existenciu tejto listiny v čase uznania a navyše deklarované
osobou dlžníka.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
V napadnutom rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:
«Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového
stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo,
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcom
z ust. § 133 až § 135 O. s. p., alebo, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Dokazovanie, ktoré vykonal súd prvého stupňa doplnil odvolací súd tým, že uložil
žalobcovi doručiť listinné dôkazy „zmluvy o spolupráci“ právneho predchodcu žalobcu
(K. s. r. o.) a žalovanej, ako aj dodatky k zmluve a provízny poriadok. Žalobca reagoval
na túto žiadosť odvolacieho súdu listom, v ktorom konštatoval, že väčšina dokumentácie
tvoriacej agendu spoločnosti K. s. r. o. bola premiestnená do materskej spoločnosti,
t. j. do S., a v dôsledku transportu dokumentácie (však) s najväčšou pravdepodobnosťou
došlo k strate dokumentácie, týkajúcej sa žalovanej. Žalobca žiadanú dokumentáciu nemá
k dispozícii. V tejto súvislosti ale poukázal na (iné) zmluvné vzťahy založené
prostredníctvom „zmluvy o spolupráci“, ktoré spoločnosti K. s. r. o. uzatvárala s tretími
osobami v pozícii obchodných reprezentantov, obchodných zástupcov a sales mamagerov
a podobne. V každom prípade išlo o sprostredkovanie poistenia za odmenu, ktorej výška
nebola stanovená v príslušnej zmluve, ale v províznom poriadku, ktorý bol prílohou zmluvy.
Z províznych poriadkov vyplýva, že v prípade stornovania sprostredkovanej zmluvy v prvom
roku poistenia, vznikla na strane sprostredkovateľa povinnosť už vyplatenú províziu vrátiť.
Vyššie uvedený spôsob uzatvárania zmlúv bol bežnou praxou aj v spoločnosti P. s. r. o.,
ako aj žalobcu, a teda neexistuje dôvod, prečo by práve v prípade zmluvy o spolupráci
so žalovanou mal byť zo strany K. s. r. o. zvolený iný postup. Aj keď ide len o nepriamy
dôkaz o existencii vzťahu medzi spol. K. s. r. o. a žalovanou, aj napriek tejto skutočnosti
je tento vzťah preukázaný „opakovaným“ uznaním záväzku zo strany žalovanej (splátkový
kalendár, čiastočné splácanie dlhu, mailová korešpondencia) voči spol. K. s. r. o.,
respektíve žalobcovi. Žalobca v tomto liste opätovne poukázal na to, že nie žalobca,
ale žalovaná je zaťažená dôkazným bremenom, ktoré žalovaná neuniesla. Prílohou listu
žalobcu sú „formuláre“ zmluvy o spolupráci (verzia E 8/1/2007) uzatvorená podľa
§ 51 OZ medzi K. s. r. o. (spoločnosťou) a „spolupracovníkom“. V čl. IV tejto
„formulovanej“ zmluvy je upravená aj provízia. „Spolupracovník má za kvalitnú
a profesionálnu realizáciu činností, ktoré sú predmetom tejto zmluvy nárok na odplatu -
províziu, ktorej výška, spôsob a termín výplaty je určený v Províznom poriadku, prevzatie
ktorého potvrdí Spolupracovník podpisom tejto zmluvy, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
tejto zmluvy ako jej Príloha č. 1. Prípadné zmeny alebo akékoľvek doplnky Provízneho
poriadku budú Spolupracovníkovi odovzdané protokolárne, (t. j. proti podpisu). Pokiaľ
nie je možné z dôvodov na strane Spolupracovníka odovzdať mu doplnený, resp. nový
Provízny poriadok protokolárne, je Spoločnosť povinná ho odoslať Spolupracovníkovi
doporučenou zásielkou na adresu uvedenú v zmluve. Doplnený, respektíve nový Provízny
poriadok nahradí predchádzajúci poriadok v plnom rozsahu. 2. Provízia bude uhradená
mesačne, najneskôr do konca mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, za ktorý mu vznikol nárok
na odmenu, ak to neupravuje Provízny poriadok pre jednotlivé produkty inak. 3. Provízia
vyplácaná Spolupracovníkovi v súlade s týmto článkom zahŕňa všetky náklady v súvislosti
s činnosťou vykonávanou na základe tejto zmluvy“.
V tomto článku IV nie je úprava týkajúca sa storna provízií, respektíve vrátenia
provízií. Ďalšími prílohami sú fotokópie zmlúv o spolupráci uzavreté podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka medzi právnym predchodcom žalobcu (K. s. r. o.)
a Asistentom V., a právnym predchodcom žalobcu a Sales managerom.»
K odvolacím námietkam sťažovateľky, v zmysle ktorých žalovaná dlh voči žalobcovi
opakovane uznala, o čom svedčí splátkový kalendár, čiastočné splácanie dlhu a elektronická
korešpondencia, na základe čoho je zaťažená dôkazným bremenom žalovaná, a nie žalobca
(sťažovateľka, pozn.), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:
«Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento
právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní (§ 558 OZ).
V zmysle citovaného ustanovenia § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Uznanie
dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že
zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Okrem všeobecných náležitostí
predpísaných pre právne úkony je k jeho platnosti potrebná písomná forma, vyjadrenie
prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky.
Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka, ani nevzniká nový záväzok.
Uznanie dlhu nie je teda právnym dôvodom záväzku, ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú
situáciu v prípade sporu, lebo veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe
uznania. Naopak dlžník, pokiaľ to namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený, alebo že inak
zanikol, musí to preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremena z veriteľa
na dlžníka ohľadne dlhu v takej výške, v akej bol uznaný. Nejde preto iba o dôkazný
prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku veriteľa v súdnom konaní, alebo priamo
zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existujúcom dlhu ku dňu, keď bol uznaný.
Žalovaná už počas konania na súde prvého stupňa tvrdila, že aj keď dlh voči
žalobcovi, respektíve právnemu predchodcovi žalobcu písomne uznala, že dlh voči
žalobcovi (respektíve jeho právnemu predchodcovi) nemá, lebo dlh vôbec nevznikol, pretože
podpísala len „zmluvu o spolupráci“ a v tejto nebola žiadna úprava o výške provízií,
respektíve úprava o vracaní provízií.
Tvrdila, že so žalobcom (respektíve s jeho právnym predchodcom) žiadny dodatok
k zmluve, v ktorom by problematika vracania provízia bola upravená neuzavrela, a nebol
jej doručený ani príslušný Provízny poriadok. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
rozviedla aké pohnútky ju viedli k podpísaniu uznania záväzku a dohody o splátkach dňa
17. septembra 2009. Rozhodne tvrdila, že v zmluve o spolupráci nebola upravená
problematika vrátenia provízií. Zmluvu o spolupráci ale nevedela predložiť, lebo
ju pri sťahovaní stratila. Opakovane zdôrazňovala, že dodatok k zmluve ohľadom provízií
neuzavrela a Provízny poriadok jej nebol doručený. Tvrdila teda neexistenciu uvedených
listinných dokladov.
Preukázanie reálnej neexistencie listiny, t. j. zmluvy o sprostredkovaní, dodatku
k zmluve o sprostredkovaní, v ktorom mali byť upravené podmienky nielen pre získanie
provízie, ale osobitne o vrátení provízií a Provízneho poriadku nie je, a nebolo možné
od žalovanej spravodlivo požadovať, lebo podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie,
t. j. pravidla, že neexistencia (niečoho) majúceho trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje.
Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu
určitej právnej skutočnosti.
Na preukázanie pravdivosti tvrdenia žalovanej o tom, že v zmluve o spolupráci
nebola upravená otázka storna provízií, respektíve vrátenia provízií, a že neuzavrela
dodatok k zmluve o spolupráci, v ktorom mali byť upravené otázky provízií a osobitne
ich vrátenie a že nebol jej doručený Provízny poriadok, vyžiadal súd od žalobcu
(sťažovateľky, pozn.) príslušné doklady, zmluvu o spolupráci, a dodatok k zmluve
o spolupráci i Provízny poriadok, ktoré mal žalobca, respektíve jeho právny predchodca
archivovať.
Žalobca oznámil, že dokumentáciu týkajúcu sa žalovanej nemá k dispozícii, pretože
túto pravdepodobne stratil s najväčšou pravdepodobnosťou v dôsledku transportu
dokumentácie - premiestňovania do sídla spoločnosti v S.
Podľa tvrdenia žalovanej v „zmluve o spolupráci“, ktorú mala uzavretú s právnym
predchodcom žalobcu absentovala úprava vrátenia provízií, čomu nasvedčuje aj formulár
zmluvy o spolupráci (verzia E 8/1/2007) podľa § 51 OZ medzi K. s. r. o. (spoločnosťou),
t. j. s právnym predchodcom žalobcu a spolupracovníkom (žalovanou), kde je upravená
aj problematika provízií, (ale nie vrátenia provízií). Dodatok k zmluve o spolupráci
o províziách, respektíve o vrátení provízií so žalovanou nebol uzatvorený, a Provízny
poriadok jej doručený nebol. Preukázanie reálnej neexistencie týchto listín od žalovanej
nemožno spravodlivo požadovať (podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie) a tak podľa
odvolacieho súdu možno prijať záver, že nárok žalobcu, respektíve jeho právneho
predchodcu na „vrátenie (vyplatených) provízií“ nie je po práve.
Žalobca nepredložil súdu dokumentáciu, ktorú mal jeho právny predchodca uzavretú
so žalovanou.»
V nadväznosti na uvedený skutkový stav krajský súd v napadnutom rozsudku
uviedol, že «pritakáva záveru súdu prvého stupňa, že daný vzťah medzi žalobcom,
respektíve jeho právnym predchodcom bez predložených zmlúv uzavretých so žalovanou,
nie je možné právne posúdiť, t. j. či ide o právny vzťah podľa OZ, alebo Obchodného
zákonníka etc.
Ani odvolací súd bez absencie relevantných zmlúv medzi žalobcom, respektíve jeho
právnym predchodcom a žalovanou, nemohol posúdiť aký právny vzťah medzi účastníkmi
konania vznikol.
„Formulár“ zmluvy o spolupráci (verzia E 8/1/2007), „uzatvorený“ podľa § 51 OZ,
obsahuje čl. IV venovaný „provízii“, ale nie je v ňom zmienka o stornoprovíziách,
respektíve o vracaní provízií.
Žalovaná počas konania uniesla dôkazné bremeno, ktoré na ňu prešlo zo žalobcu,
respektíve z právneho predchodcu žalobcu dňa 17. septembra 2009 podpisom uznania
záväzku a dohody o splátkach (vypracovaných právnym predchodcom žalobcu), pretože
neexistujú listinné dôkazy, t. j. zmluva o spolupráci, v ktorej by bola upravená problematika
vracania provízií a taktiež neexistujú doklady o doručení Provízneho poriadku, respektíve
doklady o dodatku k zmluve o spolupráci, ktorý by upravoval vrátenie vyplatených provízií.
Ak teda žalovaná nemala dlh z titulu vrátenia vyplatených provízií voči právnemu
predchodcovi žalobcu, takýto nárok nemohol vzniknúť ani žalobcovi. Odvolací súd dospel
k záveru, že žalovaná v čase uznania záväzku dňa 17. septembra 2009 žiaden dlh voči
žalobcovi, respektíve právnemu predchodcovi žalobcu nemala, a uznaním dlhu (záväzku)
jej ani nevznikol nový záväzok.
Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa,
s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.».
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že teória
procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien,
jednak bremena tvrdiť určité skutočnosti (bremeno tvrdenia), ktoré môžu privodiť jeho
úspech v spore, a jednak bremena tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno).
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je § 120 ods. 1 prvá veta
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
pre účastníka konania väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu medzi
účastníkmi konania.
Inštitút uznania záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii
uznaného záväzku v čase uznania, preto podľa názoru ústavného súdu krajský súd
vychádzal správne z premisy, že v prípade existencie uznania záväzku prechádza dôkazné
bremeno o žalovanou tvrdenej neexistencii uznaného záväzku na žalovanú. Sťažovateľka
tvrdí, že žalovaná dôkazné bremeno o neexistencii záväzku neuniesla, a odkazuje pritom
na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá „pripúšťa aj uznanie
neexistujúceho dlhu, pričom dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu je na
dlžníkovi“.
Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje súd pri hodnotení dôkazov,
a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá
pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak
(§ 133 OSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývajú tvrdenia žalovanej o tom,
že v zmluve o spolupráci nebola upravená otázka storna provízií, respektíve vrátenia
provízií, a že neuzavrela dodatok k zmluve o spolupráci, v ktorom mali byť upravené otázky
provízií a osobitne ich vrátenie, a že jej nebol doručený provízny poriadok, ktorý
by upravoval otázku vrátenia provízií.
Krajský súd považoval tieto tvrdenia žalovanej za preukázané, a to aj na základe
nepriamych dôkazov predložených samotnou sťažovateľkou (pozri citovanú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcu sa sťažovateľkou
predložených dôkazov, pozn.), pričom jeho právny záver o tom, že žalovaná uniesla
dôkazné bremeno, ktoré na ňu prešlo uznaním záväzku, ústavný súd považuje
v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci za ústavne udržateľný a akceptovateľný.
Ak v konaní vyšiel najavo opak vo vzťahu k zákonom ustanovenej domnienke (§ 133 OSP),
tak tento opak nemôže všeobecný súd ignorovať len z dôvodu, že dôkaz potvrdzujúci
opak zákonom ustanovenej domnienky predložil ten účastník konania, na ktorom dôkazné
bremeno v danom prípade neležalo.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v napadnutom
rozsudku zaujal stanovisko k zásadnej odvolacej námietke sťažovateľky, ktorá tvorí
aj základ jej právnej argumentácie v konaní pred ústavným súdom, pričom uviedol
relevantné dôvody, na základe ktorých krajský súd formuloval svoj právny záver o tom,
že v posudzovanej veci žalovaná uniesla dôkazné bremeno. Tento právny záver krajského
súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za udržateľný.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského
súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať
za arbitrárny. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi
napadnutým rozsudkom a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namietala, taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie naznačovala reálnu možnosť dospieť k záveru o ich porušení. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi krajského súdu, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými
názormi.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2013