Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 45/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu

Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, N., zastúpeného C. s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

namietaným porušením a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. októbra 2010, ako aj rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodárske

družstvo v P. v konkurze, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012

telefaxom a 15. júna 2012 poštou doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej

podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, N. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného C. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným

porušením a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 15. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. marca 1996 bol vyhlásený konkurz na majetok Poľnohospodárskeho

družstva v P. (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu

uzatvoril 28. januára 2009 kúpnu zmluvu s kupujúcim — S., D., predmetom ktorej boli

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území N., zapísané v pozemnoknižnej vložke

2

č. 2 ako parc. č. 1491/6 — pasienok o výmere 48 828 m, z ktorej podľa identifikácie parciel

z 15. januára 2009 vyhotovenej Správou katastra Nitra (ďalej len „správa katastra“) pod č.

2

5121/09 je v registri C KN vytvorená parc. č. 1491/6 — lesné pozemky o výmere 48 605 m

(ďalej len „nehnuteľnosť“).

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti

ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„Správa katastra Nitra povolila vklad kúpnej zmluvy dňa 04. 02. 2009 pod

č. V 376/2009. Následne bol podaný protest prokurátora zo dňa 21. 04. 2009 z dôvodu

nedostatkov v postupe a rozhodnutí Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02.

2009. Správa katastra Nitra svojím rozhodnutím zo dňa 20. 05. 2009 vyhovela protestu

krajského prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra a napadnuté rozhodnutie Správy katastra

Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02. 2009 zrušila. Voči uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ

podal odvolanie, o ktorom Katastrálny úrad v Nitre vo svojom Rozhodnutí zo dňa 27. 07.

2009 číslo: Vo 30/2009 - 3/Zv rozhodol tak, že síce vyhovel odvolaniu, ale zmenil

rozhodnutie správy katastra Nitra č. V 376/2009-25 zo dňa 20. 05. 2009 tak, že vyhovuje

protestu prokurátora a rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02.

2009 zrušil a vec vrátil Správe katastra Nitra na ďalšie konanie.

Následne Správa katastra Nitra dňa 18. 08. 2009 rozhodla podľa ust. § 31a písm. c)

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam prerušila konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností a stanovila účastníkom termín na odstránenie vád návrhu.

Správa katastra v Nitre dňa 9. 10. 2009 rozhodla o zastavení konania rozhodnutím

č.: V 376/2009-42 s odôvodnením, že dňa 6. 10. 2009 boli Správe katastra v Nitre doručené

doklady, avšak tieto doklady neboli v súlade s požiadavkou uvedenou v rozhodnutí

o prerušení konania č. V 376/2009-34.

Proti rozhodnutiu Správy katastra č.: V 376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009 podal

sťažovateľ odvolanie na príslušný orgán podľa

o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení

neskorších predpisov. Príslušný Katastrálny úrad v Nitre odvolanie voči napadnutému

rozhodnutiu rozhodnutím č. Vo 59/2009-4/Zv zo dňa 17. 3. 2010 zamietol a potvrdil

rozhodnutie Správy katastra č. V 376/2009- 42 zo dňa 9. 10. 2009. V odvolaní sťažovateľ

okrem zrušenia napadnutého rozhodnutia navrhoval s poukazom na § 9 Správneho

poriadku, aby bol Katastrálny úrad v Nitre (p. prednostka JUDr. E. B., ako aj všetci

pracovníci na tomto úrade) vylúčený z odvolacieho konania, z dôvodu pochybností

o nepredpojatosti. Katastrálny úrad v Nitre predložil predmetné odvolanie na rozhodnutie

Úradu geodézie, kartografie a katastra SR. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR,

zastúpený predsedom JUDr. Š. M. rozhodnutím č. PO-373/2010/Pľ zamietol podnet na

vylúčenie JUDr. B.

Následne dňa 1. 6. 2010 podal sťažovateľ na Krajský súd v Nitre žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre zo dňa 17. 3. 2010,

č. Vo 59/2009-4/Zv, ktorým navrhoval predmetné rozhodnutie, spolu s rozhodnutím Správy

katastra č. V376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009 a rozhodnutím Správy katastra Nitra

č. V 376/2009-34 zo dňa 18. 8. 2009 zrušiť.

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -104 zo dňa 20. 10. 2010 žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 21. 12. 2010 odvolanie podľa ust.

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. zo dňa 15. 2. 2012

sa nevysporiadal s odvolaním sťažovateľa, ktorým sťažovateľ napádal, že predmetné

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. -104 zo dňa 20. 10. 2010 je

nepreskúmateľné a tým, že rozhodol vo vecí a potvrdil napadnutý rozsudok, odňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, ako aj právo na opravný prostriedok. Tiež

nesprávne právne posúdil vec, nakoľko tak ako to sťažovateľ namietal v žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, podľa ust.

o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu sťažovateľovi stačí na

predaj predmetnej nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu, uznesenia ktoré

sťažovateľ predložil tak prvostupňovému súdu ako aj Správe katastra Nitra jednoznačne

oprávňujú sťažovateľa na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu

Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom

katastrálneho konania. Správa katastra Nitra nebola oprávnená prerušiť konanie a

následne ho zastaviť s odôvodnením, že nebolo preukázané právo nakladať

s nehnuteľnosťou. Nakoľko prevádzané nehnuteľnosti boli správcom zapísané do

konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby, v tomto čase

platí nevyvrátiteľná domnienka, že sa jedná o veci, ktoré sú oprávnene zapísané do

konkurznej podstaty a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú voľnosť...“

Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovateľ

v súvislosti s namietaným porušením ním označených základných práv podľa a

práva podľa dohovoru v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukazuje najmä

na tieto skutočnosti:

„Sťažovateľ počas celého konania pred Správou katastra Nitra, Katastrálnym

úradom Nitra, Krajským súdom v Nitre a Najvyšším súdom v Bratislave bol vyzývaný na

predloženie listín preukazujúcich, že príslušným konkurzným súdom bol udelený súhlas

s prevodom predmetnej nehnuteľnosti mimo dražby a listinu preukazujúcu, alebo

osvedčujúcu vlastníctvo predávajúceho k tejto nehnuteľnosti.

Sťažovateľ v odvolaniach počas celého predchádzajúceho konania poukazoval na

ust. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase

vyhlásenia konkurzu... na úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P...

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že sťažovateľovi stačí na predaj

predmetnej nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu. Sťažovateľ v priebehu

katastrálneho konania ako aj na výzvu v rámci rozhodnutia o prerušení konania doložil

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.: Z-2-3K 11/93 zo dňa 16. 03. 1998, ktorého

výrok bol doplnený ešte Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.: Z-2-3K 11/93-330

zo dňa 18. 08. 1999 a neskôr aj Opatrením Z-2-3 K -382 zo dňa 11. 06. 2001.

Predmetné uznesenia jednoznačne oprávňujú sťažovateľa na predaj nehnuteľností

zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze,

vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania. S poukazom na

uvedené je teda zrejmé, že Správa katastra Nitra nebola oprávnená nielen prerušiť

katastrálne konanie a následne zastaviť, nakoľko nie je možné zastaviť konanie z dôvodu

absencie doloženia listín a dokumentov, ktoré kataster nie je oprávnený nielen skúmať, ale

ani požadovať. Následne ani Krajský súd v Nitre ani Najvyšší súd v Bratislave sa s touto

právnou úpravou a argumentáciou nevysporiadal.

Obdobne požiadavka Správy katastra Nitra ohľadom doloženia listiny preukazujúcej

alebo osvedčujúcej predávajúceho k prevádzanej nehnuteľnosti je absolútne nedôvodná.

V zmysle ustálenej súdnej praxe, v prípade, ak správca konkurznej podstaty zaradí nejakú

vec do konkurznej podstaty, nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu

k tejto veci. Vec sa podľa ustálenej súdnej praxe zaradí do súpisu konkurznej podstaty aj

vtedy, ak sú pochybnosti, či skutočne do konkurznej podstaty patrí. Podľa ust. § 19 ods. 1

zákona o konkurze a vyrovnaní ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do

súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou

o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Správca konkurznej

podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže

patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu

k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne

do podstaty patrí. Vtedy ju, ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených

inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú.

Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na

podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej

lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá

osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj

v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do

konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani

vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom

totiž platí ust. § 6 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, teda že do podstaty patria veci,

ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre

speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol

spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol

zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený. V danom prípade bol úpadca v deň vyhlásenia

konkurzu zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a keď vlastnícke právo tretia osoba

postupom podľa ust. § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyvrátila, aj tu platí zákonná

domnienka, že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané oprávnene, a teda ich

vlastníkom bol úpadca, aj keby v konečnom nebolo išlo o jeho majetok. Pokiaľ v rámci

speňažovania podstaty správca takúto vec predá nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať

určenia vlastníckeho práva, lebo takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu

vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi...

Nakoľko prevádzané nehnuteľnosti boli správcom zapísané do konkurznej podstaty

a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby, v tomto čase platí nevyvrátiteľná

domnienka, že sa jedná o veci, ktoré sú oprávnene zapísané do konkurznej podstaty

a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú voľnosť. Z uvedeného dôvodu Správa

katastra Nitra nebola oprávnená prerušiť katastrálne konanie a neskôr ho zastaviť z dôvodu

nedoloženia listiny preukazujúcej alebo osvedčujúcej vlastníctvo predávajúceho k tejto

nehnuteľnosti, a teda v prípade vyššie citovaných rozhodnutí Správy katastra Nitra ako aj

rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre išlo o nezákonné rozhodnutia.“

Sťažovateľ namieta, že „súd prvého stupňa zo sťažovateľovi neznámych príčin

uviedol v odôvodnení iba uznesenie č. k. Z-2-3K 11/2003 zo dňa 16. 03. 2008 a uznesenie

č. k.: Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 08. 1999, napriek tomu, že súčasťou spisového materiálu

je aj Opatrenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-3 K/93-382 zo dňa 11. 06. 2001,

ktorým bolo doplnené uznesenie Krajského súdu v Bratislave vydané dňa 16. 03. 1998 ako

aj doplňujúce uznesenie zo dňa 18. 08. 1999 v časti výroku o súhlase s predajom

poľnohospodárskych objektov o možnosť predaja všetkého hnuteľného a nehnuteľného

majetku úpadcu“.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obmedzujúce

sa iba na konštatovanie, že „vychádzajúc zo znenia ust. § 27 ods. 2 Zákona o konkurze

a vyrovnaní je nepochybné, že pri predaji konkurznej podstaty mimo dražby túto uskutoční

správca so súhlasom súdu, avšak v danom prípade žalobcovi právne relevantný súhlas na

uzavretie kúpnej zmluvy konkurzným súdom v Bratislave daný nebol...“, neobsahuje právnu

ani logickú argumentáciu, ani žiadnu právnu úvahu, a preto je nepreskúmateľné.

Tým, že najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, podľa sťažovateľa

mu „odňal možnosť konať pred súdom ako aj právo na opravný prostriedok“.

V dôsledku „nezákonných rozhodnutí“ krajského súdu a najvyššieho súdu došlo

podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva podľa .

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1

, a právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva vyplývajúce

z a právo na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 1

ods. 1 a

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -104 zo dňa 20. 10. 2010 a ako aj

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: zo dňa 15. 02. 2012

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -104 zo dňa 20. 10. 2010 a ako

aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: zo dňa 15. 02.

2012 sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru v spojení

s namietaným porušením a , ku ktorému malo dôjsť

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2010 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 15. februára 2012.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným porušením

ods. 1 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným porušením

ods. 1 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. februára 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(, , , , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie a , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa

a právom podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m.

), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie

tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2.1 Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 15. februára 2012, a to najmä s tým, že najvyšší súd

v súvislosti s posúdením dôvodnosti zastavenia konania o návrhu na vklad vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností katastrálnymi úradmi podľa jeho názoru:

- sa nevysporiadal s jeho odvolaním proti rozsudku krajského súdu z 20. októbra

2010, v ktorom namietal, že prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, ako aj pre svoju nezrozumiteľnosť (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na

nález ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2009),

- vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu

(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) mu mal stačiť na predaj predmetnej

nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu a uznesenia, ktoré sťažovateľ predložil tak

prvostupňovému súdu, ako aj správe katastra, ktoré ho podľa jeho tvrdenia jednoznačne

oprávňujú na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu vrátane tých,

ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu (katastrálneho úradu) č. Vo 59/2009-4/Zv zo 17. marca 2010 rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. októbra

2010 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. februára 2012 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal

na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol žalobu žalobou, ktorou sa

domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 59/2009-41zv zo dňa 17. 3. 2010, ktorým

tento potvrdil rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009

o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

v súlade s § 31b písm. f/ katastrálneho zákona.

Krajský súd v Nitre posudzujúc správnosť záverov katastrálnych orgánov pri svojom

rozhodovaní mal za preukázané, že žalovaný svojim rozhodnutím rozhodol o odvolaní

žalobcu proti rozhodnutiu správy katastra o zastavení konania o návrhu na vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností tak, že toto odvolanie zamietol a rozhodnutie

správy katastra potvrdil. Predmetné rozhodnutie žalovaného vychádzalo so skutočnosti, že

v rámci konania V 376/09 Správa katastra Nitra prerušila konanie v súlade s § 31a písm. c/

katastrálneho zákona z dôvodu absencie niektorých príloh k návrhu na vklad do katastra

nehnuteľností a určila primeranú lehotu na odstránenie vytknutých nedostatkov. Správou

katastra vytknuté nedostatky konania o návrhu na vklad neboli žalobcom v určenej lehote

odstránené v celom rozsahu. Nakoľko podané odvolanie neobsahovalo žiadne nové

skutočnosti ani dôkazy, konkrétne dôvody nezákonnosti alebo nesprávnosti napadnutého

rozhodnutia Správy katastra Nitra o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností, rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdení rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu.

Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia - vychádzajúc z obsahu predloženého

administratívneho spisu ako aj listinných dôkazov predložených žalobcom uviedol, že

žalobca v konaní predložil kúpnu zmluvu uzavretú medzi ním ako predávajúcim a

kupujúcim S. zo dňa 28. 1. 2009, predmetom ktorej bola podľa čl. 1 zmluvy parcela č.

2

1491/6 o výmere 48 605 mnachádzajúca sa v k. ú. N., zapísaná v pozemkovoknižnej vložke

č. 2 ako pasienok.

Uzneseniami sp. zn. Z-2-3K 11/2003 zo dňa 16. 3. 2008 a č. k. Z-2-3 K 11/93-330

zo dňa 18. 8. 1999 bol daný súhlas súdu s predajom nehnuteľností mimo dražbu, pričom

z obsahu týchto uznesení vyplýva, že predmetný súhlas bol daný na predaj pozemkov

vo vlastníctve úpadcu nachádzajúcich sa v k. ú. N., ktoré prešli do vlastníctva úpadcu podľa

zákona č. 81/49 Zb. Z ďalšieho obsahu týchto uznesení nevyplýva bližšia špecifikácia, podľa

ktorej by bola možnosť stotožniť súhlas na predaj konkrétneho pozemku, ktorý bol

predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 28. 1. 2009 medzi úpadcom a kupujúcim.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia o konkurze

a vyrovnaní je nepochybné, že pri predaji konkurznej podstaty mimo dražby túto uskutoční

správca so súhlasom súdu, avšak v danom prípade žalobcovi právne relevantný súhlas na

uzavretie kúpnej zmluvy konkurzným súdom v Bratislave daný nebol.

S poukazom na vyššie uvedené preto dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie

žalovaného Katastrálneho úradu v Nitre je vecne správne, pokiaľ bolo zamietnuté odvolanie

žalobcu a potvrdené rozhodnutie Správy katastra Nitra, keďže zastaveniu konania

prvostupňovým správnym orgánom predchádzalo dôvodné prerušenie konania

s poskytnutím primeranej lehoty so súčasnou výzvou na predloženie požadovaných

listinných dokladov. Nakoľko napriek stanovenej 30 dňovej lehote so súčasným poučením

o možnosti zastavenia konania neboli predmetné nedostatky konania odstránené,

prvostupňový správny orgán v zmysle § 31 b katastrálneho zákona dôvodne rozhodol

o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“

Najvyšší súd v ďalšej časti napadnutého rozsudku uviedol (citoval) relevantné

ustanovenia o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov [(ďalej len „katastrálny zákon“) § 31 ods. 1, § 31a písm. c)],

zákona o konkurze a vyrovnaní (§ 27 ods. 3) a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej

veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom

sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a skúmaním, pričom sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že

„žalobca na výzvu súdu jednoznačne nepreukázal, že súhlas konkurzného súdu platí aj na

prevádzané nehnuteľnosti, ani nedoložil relevantnú listinu, preukazujúcu jeho vlastníctvo

k nej“.

Na účely zdôraznenia správnosti citovaného právneho názoru krajského súdu

najvyšší súd vo svojom rozsudku navyše uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako

aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu

s kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. N.,

2

zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 2 ako parc. č. 149/6 - pasienok vo výmere 48 828 m,

z ktorej podľa identifikácie parciel zo dňa 15. 1. 2009 je v registri CKN vytvorená parc.

2

1491/6 lesné pozemky vo výmere 48 605 m. Správa katastra Nitra pôvodne povolila vklad

vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy dňa 4. 2. 2009, pričom následne po podanom

proteste prokurátora rozhodnutím zo dňa 20. 5. 2009 protestu vyhovela a rozhodnutie zo

dňa 4. 2. 2009 zrušila. Na odvolanie žalobcu Katastrálny úrad v Nitre zrušil rozhodnutie

Správy katastra Nitra zo dňa 4. 2. 2009 a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, aby

opätovne preskúmala splnenie všetkých podmienok na povolenie vkladu, najmä oprávnenie

prevodcu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou. Následne správa katastra rozhodnutím č.

V 376/2009-34 zo dňa 18. 8. 2009 rozhodla o prerušení konania podľa § 31a písm. c)

katastrálneho zákona a vyzvala žalobcu, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto

rozhodnutia svoj návrh doplnil a doložil listiny preukazujúce, že príslušným konkurzným

súdom udelený súhlas s prevodom nehnuteľnosti mimo dražby sa vzťahoval aj na predmetnú

nehnuteľnosť a listinu preukazujúcu, alebo osvedčujúcu vlastníctvo predávajúceho k tejto

nehnuteľnosti. Nakoľko správou katastra vytknuté nedostatky návrhu na vklad a jeho príloh

neboli účastníkmi konania v určenej lehote odstránené v celom rozsahu, správa katastra

konanie o návrhu na vklad V 376/09 zastavila podľa § 31 b písm. f/ katastrálneho zákona.

Žalobca v katastrálnom konaní predložil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-

zo dňa 16. 3. 1998, ktorým konkurzný súd súhlasil s predajom majetkovej podstaty

úpadcu PD P. mimo dražby, kde však nekonkretizoval, ktoré nehnuteľnosti je možné so

súhlasom súdu previesť. Uznesením Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 8. 1999 súd doplnil výrok

predchádzajúceho uznesenia krajského súdu zo dňa 16. 3. 1998 o špecifikáciu

poľnohospodárskych objektov patriacich do konkurznej podstaty úpadcu, pričom z tohto

uznesenia vyplýva, že predmetný súhlas bol daný na predaj pozemkov vo vlastníctve úpadcu

nachádzajúcich sa v k. ú. N., ktoré prešli do vlastníctva úpadcu podľa zákona č. 81/49 Zb.

Napokon opatrením č. Z-2-3 K 11/93-382 zo dňa 11. 6. 2001 Krajský súd v Bratislave

rozhodol o vydaní doplňujúceho súhlasu s predajom mimo dražby tak, že predchádzajúce

citované uznesenia doplnil v časti výroku o súhlas s predajom poľnohospodárskych

objektov o možnosť predaja všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku úpadcu.“

Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že vec nesprávne právne posúdil,

napriek tomu, že uznesenia, ktoré predložil tak prvostupňovému súdu, ako aj správe

katastra, ho jednoznačne oprávňujú na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej

podstaty úpadcu vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania,

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „vyššie označené opatrenia, ktoré vydal

konkurzný súd za účelom speňažovania majetku úpadcu, sú vo vzťahu k predávanej

nehnuteľnosti tak nepresné, že predávaná nehnuteľnosť v nich nie je identifikovateľná

a listinu preukazujúcu vlastníctvo žalobca nedoložil vôbec“.

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho odvolaním,

v ktorom namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia, najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd skúmal, či správa katastra

opodstatnene prerušila konanie a požadovala predloženie vo výzve špecifikovaných

dokladov a či žalobca výzve vyhovel, pričom sa zameral na skúmanie dôvodnosti námietok

žalobcu, že katastrálne úrady neodôvodnene zastavili konanie o návrhu na vklad

nehnuteľnosti, keďže žalobca predložil platný súhlas súdu s prevodom predmetnej

nehnuteľnosti mimo dražby.

Poľnohospodárske družstvo v P. je v konkurze na základe rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave č. k. z 28. 3. 1996, konkurzné konanie sa preto ešte spravuje

ustanoveniami o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase

vyhlásenia konkurzu.

Najvyšší súd vychádzajúc z predchádzajúcej judikatúry (napr. rozhodnutie

2 Sž-O-KS 88/2004 zo dňa 19. 5. 2005) je toho názoru, že skutočnosť, že žalobca zapísal

predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, resp. že konkurznému súdu, ani správcovi

konkurznej podstaty nebola doručená námietka, resp. vylučovacia žaloba podľa

ustanovenia § 19 ZKV ešte neznamená, že správny orgán nemá povinnosť skúmať

oprávnenie žalobcu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Zahrnutie nehnuteľností do

konkurznej podstaty ešte neznamená, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k týmto

nehnuteľnostiam v súlade s , na základe prevodu,

alebo prechodu vlastníctva. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto v danom prípade správny

postup správneho orgánu, keď v rámci svojich zákonných oprávnení skúmal oprávnenie

prevodcu s nehnuteľnosťou nakladať, nakoľko predávajúci preukázal iba vlastnícke právo k

prevádzanému pozemku výpisom z pozemkovej knihy, kde je ako vlastník uvedené Jednotné

roľnícke družstvo III. typu v N. Žalobca nepredložil v konaní žiaden doklad, z ktorého by

bolo preukázané, že predávajúci je právnym nástupcom JRD III. typu v N. Je zrejmé, že

majetkoprávne nebola predmetná nehnuteľnosť, ktorú mal vlastniť úpadca a bola

predmetom predaja, vysporiadaná. Poukaz žalobcu na právne nástupníctvo po

pozemnoknižnom vlastníkovi v rámci iných konaní nie je dostatočným dôkazom na

preukázanie oprávnenia nakladať s nehnuteľnosťou...

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval dôvody žalobou

uvedené v odvolaní za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní a zopakoval

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za

potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta porušenie

svojich práv garantovaných a dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. februára 2012, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy

(ďalej len „OSP“), t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré

má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Úlohou súdu (či už prvostupňového, alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto

špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie

sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne

závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,

pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi

(predovšetkým vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu skúmať oprávnenie sťažovateľa

nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami v súlade s hmotnoprávnymi podmienkami

povolenia vkladu), ktoré podľa názoru ústavného súdu korešpondujú právnym normám,

ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri

rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľove námietky (týkajúce sa

predovšetkým ním tvrdenej skutočnosti, že keďže prevádzané nehnuteľnosti boli ním ako

správcom zapísané do konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné

žaloby, v tom čase platí nevyvrátiteľná domnienka, že ide o veci, ktoré sú oprávnene

zapísané do konkurznej podstaty a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú

voľnosť, pozn.). Za daných okolností ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok

nepreskúmateľný.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma zmluvu z hľadiska,

či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je

prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité

a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú

obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým

mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne

skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Podľa § 31a písm. c) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad sa preruší, ak

bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote predložil verejnú listinu alebo inú

listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, alebo aby odstránil nedostatky návrhu,

prípadne jeho príloh.

Podľa § 31a písm. f) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad sa zastaví, ak

účastník konania v určenej lehote neodstránil nedostatky návrhu na vklad, prípadne jeho

príloh.

Podľa § 27 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní predaj mimo dražby uskutoční

správca so súhlasom súdu a za podmienok určených schôdzou konkurzných veriteľov.

Majetok možno predať mimo dražby aj za sumu nižšiu ako je určená hodnota, alebo za cenu

zistenú podľa cenových predpisov. Rovnako tak možno previesť úpadcove ťažko

vymáhateľné pohľadávky. Na účely tohto zákona sa za ťažko vymáhateľné pohľadávky

považujú tie, ktoré napriek výzve neboli uhradené v lehote l roka po lehote splatnosti.

Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu treba zdôrazniť

predovšetkým tú skutočnosť, že všeobecné súdy preskúmavali zákonnosť vkladového

konania zastaveného pre neodstránenie nedostatkov návrhu na vklad, resp. jeho príloh

sťažovateľom v celom rozsahu. V danom prípade sťažovateľ namietal neodôvodnenosť

zastavenia návrhu na vklad nehnuteľnosti katastrálnymi úradmi, keďže predložil súhlas

konkurzného súdu s prevodom predmetnej nehnuteľnosti mimo dražby. Podľa názoru

najvyššieho súdu však sťažovateľom predložené opatrenia konkurzného súdu zo 16. marca

1998, z 18. augusta 1999 a najmä opatrenie z 11. júna 2001, z ktorých malo byť zrejmé, že

nimi bol prevodcovi udelený súhlas konkurzného súdu na prevod nehnuteľnosti, ktorá bola

predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy č. V 376/2009, nedostatočne preukazujú

súdom schválené oprávnenie prevodcu nakladať s predmetným pozemkom parc. č. 1491/6

2

— lesné pozemky o výmere 48 605 m. Za nedostatočné ich považoval aj prokurátor

Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorý proti vykonaniu vkladu podal protest č. Kd 64/09-4 z 21.

apríla 2009. Predpokladom vydania označeného opatrenia konkurzného súdu z 11. júna

2001 malo byť majetkovoprávne vyporiadanie majetku úpadcu, čo ale podľa názoru

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 376/09 nebolo preukázané. Vzhľadom na

konkrétne okolnosti posudzovanej veci je irelevantná aj argumentácia sťažovateľa právnymi

názormi vyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2009.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahuje takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nešlo.

Citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 15. februára 2012 obsahuje ústavne

akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského

súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.

Za daných okolností v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu

spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov všeobecných súdov.

Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že všeobecné súdy (ako aj správne orgány)

so sťažovateľom konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa zaoberali

a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. februára 2012 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na ochranu majetku podľa

.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením ().

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa v čl. 46

ods. 1 a ani jeho právom podľa dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá

by umožňovala vysloviť ich porušenie, neprichádza v tomto prípade do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho mu z čl. 20 ods. 1

.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2.3 K namietanému porušeniu a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta tiež porušenie a čl. ods. 2 , ktoré majú

charakter všeobecných ústavných princípov, a nie konkrétnych základných práv alebo

slobôd garantovaných . Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa . V prípade, ak

ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade napadnutým rozhodnutím orgánu

verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo

slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do

úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení , ktoré majú charakter všeobecných

ústavných princípov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013