Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 45/2013
PDF · 422.81 KB
No categories available
IV. ÚS 45/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu
Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, N., zastúpeného C. s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s
namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra 2010, ako aj rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodárske
družstvo v P. v konkurze, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012
telefaxom a 15. júna 2012 poštou doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej
podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, N. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného C. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným
porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn.
3 K 11/1993 z 28. marca 1996 bol vyhlásený konkurz na majetok Poľnohospodárskeho
družstva v P. (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu
uzatvoril 28. januára 2009 kúpnu zmluvu s kupujúcim — S., D., predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území N., zapísané v pozemnoknižnej vložke
2
č. 2 ako parc. č. 1491/6 — pasienok o výmere 48 828 m, z ktorej podľa identifikácie parciel
z 15. januára 2009 vyhotovenej Správou katastra Nitra (ďalej len „správa katastra“) pod č.
2
5121/09 je v registri C KN vytvorená parc. č. 1491/6 — lesné pozemky o výmere 48 605 m
(ďalej len „nehnuteľnosť“).
Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti
ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
„Správa katastra Nitra povolila vklad kúpnej zmluvy dňa 04. 02. 2009 pod
č. V 376/2009. Následne bol podaný protest prokurátora zo dňa 21. 04. 2009 z dôvodu
nedostatkov v postupe a rozhodnutí Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02.
2009. Správa katastra Nitra svojím rozhodnutím zo dňa 20. 05. 2009 vyhovela protestu
krajského prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra a napadnuté rozhodnutie Správy katastra
Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02. 2009 zrušila. Voči uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ
podal odvolanie, o ktorom Katastrálny úrad v Nitre vo svojom Rozhodnutí zo dňa 27. 07.
2009 číslo: Vo 30/2009 - 3/Zv rozhodol tak, že síce vyhovel odvolaniu, ale zmenil
rozhodnutie správy katastra Nitra č. V 376/2009-25 zo dňa 20. 05. 2009 tak, že vyhovuje
protestu prokurátora a rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02.
2009 zrušil a vec vrátil Správe katastra Nitra na ďalšie konanie.
Následne Správa katastra Nitra dňa 18. 08. 2009 rozhodla podľa ust. § 31a písm. c)
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam prerušila konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností a stanovila účastníkom termín na odstránenie vád návrhu.
Správa katastra v Nitre dňa 9. 10. 2009 rozhodla o zastavení konania rozhodnutím
č.: V 376/2009-42 s odôvodnením, že dňa 6. 10. 2009 boli Správe katastra v Nitre doručené
doklady, avšak tieto doklady neboli v súlade s požiadavkou uvedenou v rozhodnutí
o prerušení konania č. V 376/2009-34.
Proti rozhodnutiu Správy katastra č.: V 376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009 podal
sťažovateľ odvolanie na príslušný orgán podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov. Príslušný Katastrálny úrad v Nitre odvolanie voči napadnutému
rozhodnutiu rozhodnutím č. Vo 59/2009-4/Zv zo dňa 17. 3. 2010 zamietol a potvrdil
rozhodnutie Správy katastra č. V 376/2009- 42 zo dňa 9. 10. 2009. V odvolaní sťažovateľ
okrem zrušenia napadnutého rozhodnutia navrhoval s poukazom na § 9 Správneho
poriadku, aby bol Katastrálny úrad v Nitre (p. prednostka JUDr. E. B., ako aj všetci
pracovníci na tomto úrade) vylúčený z odvolacieho konania, z dôvodu pochybností
o nepredpojatosti. Katastrálny úrad v Nitre predložil predmetné odvolanie na rozhodnutie
Úradu geodézie, kartografie a katastra SR. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR,
zastúpený predsedom JUDr. Š. M. rozhodnutím č. PO-373/2010/Pľ zamietol podnet na
vylúčenie JUDr. B.
Následne dňa 1. 6. 2010 podal sťažovateľ na Krajský súd v Nitre žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre zo dňa 17. 3. 2010,
č. Vo 59/2009-4/Zv, ktorým navrhoval predmetné rozhodnutie, spolu s rozhodnutím Správy
katastra č. V376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009 a rozhodnutím Správy katastra Nitra
č. V 376/2009-34 zo dňa 18. 8. 2009 zrušiť.
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 15 S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 21. 12. 2010 odvolanie podľa ust.
§ 205 ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok...
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 10 Sžr/25/2011 zo dňa 15. 2. 2012
sa nevysporiadal s odvolaním sťažovateľa, ktorým sťažovateľ napádal, že predmetné
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 je
nepreskúmateľné a tým, že rozhodol vo vecí a potvrdil napadnutý rozsudok, odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, ako aj právo na opravný prostriedok. Tiež
nesprávne právne posúdil vec, nakoľko tak ako to sťažovateľ namietal v žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, podľa ust. § 27 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu sťažovateľovi stačí na
predaj predmetnej nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu, uznesenia ktoré
sťažovateľ predložil tak prvostupňovému súdu ako aj Správe katastra Nitra jednoznačne
oprávňujú sťažovateľa na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu
Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom
katastrálneho konania. Správa katastra Nitra nebola oprávnená prerušiť konanie a
následne ho zastaviť s odôvodnením, že nebolo preukázané právo nakladať
s nehnuteľnosťou. Nakoľko prevádzané nehnuteľnosti boli správcom zapísané do
konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby, v tomto čase
platí nevyvrátiteľná domnienka, že sa jedná o veci, ktoré sú oprávnene zapísané do
konkurznej podstaty a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú voľnosť...“
Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovateľ
v súvislosti s namietaným porušením ním označených základných práv podľa ústavy a
práva podľa dohovoru v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukazuje najmä
na tieto skutočnosti:
„Sťažovateľ počas celého konania pred Správou katastra Nitra, Katastrálnym
úradom Nitra, Krajským súdom v Nitre a Najvyšším súdom v Bratislave bol vyzývaný na
predloženie listín preukazujúcich, že príslušným konkurzným súdom bol udelený súhlas
s prevodom predmetnej nehnuteľnosti mimo dražby a listinu preukazujúcu, alebo
osvedčujúcu vlastníctvo predávajúceho k tejto nehnuteľnosti.
Sťažovateľ v odvolaniach počas celého predchádzajúceho konania poukazoval na
ust. § 27 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase
vyhlásenia konkurzu... na úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P...
V zmysle vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že sťažovateľovi stačí na predaj
predmetnej nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu. Sťažovateľ v priebehu
katastrálneho konania ako aj na výzvu v rámci rozhodnutia o prerušení konania doložil
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.: Z-2-3K 11/93 zo dňa 16. 03. 1998, ktorého
výrok bol doplnený ešte Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.: Z-2-3K 11/93-330
zo dňa 18. 08. 1999 a neskôr aj Opatrením Z-2-3 K 11 /93-382 zo dňa 11. 06. 2001.
Predmetné uznesenia jednoznačne oprávňujú sťažovateľa na predaj nehnuteľností
zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze,
vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania. S poukazom na
uvedené je teda zrejmé, že Správa katastra Nitra nebola oprávnená nielen prerušiť
katastrálne konanie a následne zastaviť, nakoľko nie je možné zastaviť konanie z dôvodu
absencie doloženia listín a dokumentov, ktoré kataster nie je oprávnený nielen skúmať, ale
ani požadovať. Následne ani Krajský súd v Nitre ani Najvyšší súd v Bratislave sa s touto
právnou úpravou a argumentáciou nevysporiadal.
Obdobne požiadavka Správy katastra Nitra ohľadom doloženia listiny preukazujúcej
alebo osvedčujúcej predávajúceho k prevádzanej nehnuteľnosti je absolútne nedôvodná.
V zmysle ustálenej súdnej praxe, v prípade, ak správca konkurznej podstaty zaradí nejakú
vec do konkurznej podstaty, nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu
k tejto veci. Vec sa podľa ustálenej súdnej praxe zaradí do súpisu konkurznej podstaty aj
vtedy, ak sú pochybnosti, či skutočne do konkurznej podstaty patrí. Podľa ust. § 19 ods. 1
zákona o konkurze a vyrovnaní ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do
súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou
o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Správca konkurznej
podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže
patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu
k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne
do podstaty patrí. Vtedy ju, ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených
inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú.
Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na
podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej
lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá
osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj
v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do
konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani
vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom
totiž platí ust. § 6 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, teda že do podstaty patria veci,
ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre
speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol
spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol
zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený. V danom prípade bol úpadca v deň vyhlásenia
konkurzu zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a keď vlastnícke právo tretia osoba
postupom podľa ust. § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyvrátila, aj tu platí zákonná
domnienka, že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané oprávnene, a teda ich
vlastníkom bol úpadca, aj keby v konečnom nebolo išlo o jeho majetok. Pokiaľ v rámci
speňažovania podstaty správca takúto vec predá nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať
určenia vlastníckeho práva, lebo takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu
vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi...
Nakoľko prevádzané nehnuteľnosti boli správcom zapísané do konkurznej podstaty
a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby, v tomto čase platí nevyvrátiteľná
domnienka, že sa jedná o veci, ktoré sú oprávnene zapísané do konkurznej podstaty
a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú voľnosť. Z uvedeného dôvodu Správa
katastra Nitra nebola oprávnená prerušiť katastrálne konanie a neskôr ho zastaviť z dôvodu
nedoloženia listiny preukazujúcej alebo osvedčujúcej vlastníctvo predávajúceho k tejto
nehnuteľnosti, a teda v prípade vyššie citovaných rozhodnutí Správy katastra Nitra ako aj
rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre išlo o nezákonné rozhodnutia.“
Sťažovateľ namieta, že „súd prvého stupňa zo sťažovateľovi neznámych príčin
uviedol v odôvodnení iba uznesenie č. k. Z-2-3K 11/2003 zo dňa 16. 03. 2008 a uznesenie
č. k.: Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 08. 1999, napriek tomu, že súčasťou spisového materiálu
je aj Opatrenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-3 K/93-382 zo dňa 11. 06. 2001,
ktorým bolo doplnené uznesenie Krajského súdu v Bratislave vydané dňa 16. 03. 1998 ako
aj doplňujúce uznesenie zo dňa 18. 08. 1999 v časti výroku o súhlase s predajom
poľnohospodárskych objektov o možnosť predaja všetkého hnuteľného a nehnuteľného
majetku úpadcu“.
Podľa sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obmedzujúce
sa iba na konštatovanie, že „vychádzajúc zo znenia ust. § 27 ods. 2 Zákona o konkurze
a vyrovnaní je nepochybné, že pri predaji konkurznej podstaty mimo dražby túto uskutoční
správca so súhlasom súdu, avšak v danom prípade žalobcovi právne relevantný súhlas na
uzavretie kúpnej zmluvy konkurzným súdom v Bratislave daný nebol...“, neobsahuje právnu
ani logickú argumentáciu, ani žiadnu právnu úvahu, a preto je nepreskúmateľné.
Tým, že najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, podľa sťažovateľa
mu „odňal možnosť konať pred súdom ako aj právo na opravný prostriedok“.
V dôsledku „nezákonných rozhodnutí“ krajského súdu a najvyššieho súdu došlo
podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva vyplývajúce
z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 a ako aj
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 10 Sžr/25/2011 zo dňa 15. 02. 2012
porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 a ako
aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 10 Sžr/25/2011 zo dňa 15. 02.
2012 sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra 2010 a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 S 15/2010
z 20. októbra 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011
z 15. februára 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/95). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m.
II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie
tejto časti sťažnosti sťažovateľa.
2.1 Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozsudku sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012, a to najmä s tým, že najvyšší súd
v súvislosti s posúdením dôvodnosti zastavenia konania o návrhu na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností katastrálnymi úradmi podľa jeho názoru:
- sa nevysporiadal s jeho odvolaním proti rozsudku krajského súdu z 20. októbra
2010, v ktorom namietal, že prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, ako aj pre svoju nezrozumiteľnosť (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 263/09 z 1. júla 2009),
- vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa § 27 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu
(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) mu mal stačiť na predaj predmetnej
nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu a uznesenia, ktoré sťažovateľ predložil tak
prvostupňovému súdu, ako aj správe katastra, ktoré ho podľa jeho tvrdenia jednoznačne
oprávňujú na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu vrátane tých,
ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania.
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu (katastrálneho úradu) č. Vo 59/2009-4/Zv zo 17. marca 2010 rozhodol
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra
2010 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.
Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal
na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol žalobu žalobou, ktorou sa
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 59/2009-41zv zo dňa 17. 3. 2010, ktorým
tento potvrdil rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009
o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
v súlade s § 31b písm. f/ katastrálneho zákona.
Krajský súd v Nitre posudzujúc správnosť záverov katastrálnych orgánov pri svojom
rozhodovaní mal za preukázané, že žalovaný svojim rozhodnutím rozhodol o odvolaní
žalobcu proti rozhodnutiu správy katastra o zastavení konania o návrhu na vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností tak, že toto odvolanie zamietol a rozhodnutie
správy katastra potvrdil. Predmetné rozhodnutie žalovaného vychádzalo so skutočnosti, že
v rámci konania V 376/09 Správa katastra Nitra prerušila konanie v súlade s § 31a písm. c/
katastrálneho zákona z dôvodu absencie niektorých príloh k návrhu na vklad do katastra
nehnuteľností a určila primeranú lehotu na odstránenie vytknutých nedostatkov. Správou
katastra vytknuté nedostatky konania o návrhu na vklad neboli žalobcom v určenej lehote
odstránené v celom rozsahu. Nakoľko podané odvolanie neobsahovalo žiadne nové
skutočnosti ani dôkazy, konkrétne dôvody nezákonnosti alebo nesprávnosti napadnutého
rozhodnutia Správy katastra Nitra o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností, rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdení rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu.
Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia - vychádzajúc z obsahu predloženého
administratívneho spisu ako aj listinných dôkazov predložených žalobcom uviedol, že
žalobca v konaní predložil kúpnu zmluvu uzavretú medzi ním ako predávajúcim a
kupujúcim S. zo dňa 28. 1. 2009, predmetom ktorej bola podľa čl. 1 zmluvy parcela č.
2
1491/6 o výmere 48 605 mnachádzajúca sa v k. ú. N., zapísaná v pozemkovoknižnej vložke
č. 2 ako pasienok.
Uzneseniami sp. zn. Z-2-3K 11/2003 zo dňa 16. 3. 2008 a č. k. Z-2-3 K 11/93-330
zo dňa 18. 8. 1999 bol daný súhlas súdu s predajom nehnuteľností mimo dražbu, pričom
z obsahu týchto uznesení vyplýva, že predmetný súhlas bol daný na predaj pozemkov
vo vlastníctve úpadcu nachádzajúcich sa v k. ú. N., ktoré prešli do vlastníctva úpadcu podľa
zákona č. 81/49 Zb. Z ďalšieho obsahu týchto uznesení nevyplýva bližšia špecifikácia, podľa
ktorej by bola možnosť stotožniť súhlas na predaj konkrétneho pozemku, ktorý bol
predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 28. 1. 2009 medzi úpadcom a kupujúcim.
Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní je nepochybné, že pri predaji konkurznej podstaty mimo dražby túto uskutoční
správca so súhlasom súdu, avšak v danom prípade žalobcovi právne relevantný súhlas na
uzavretie kúpnej zmluvy konkurzným súdom v Bratislave daný nebol.
S poukazom na vyššie uvedené preto dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie
žalovaného Katastrálneho úradu v Nitre je vecne správne, pokiaľ bolo zamietnuté odvolanie
žalobcu a potvrdené rozhodnutie Správy katastra Nitra, keďže zastaveniu konania
prvostupňovým správnym orgánom predchádzalo dôvodné prerušenie konania
s poskytnutím primeranej lehoty so súčasnou výzvou na predloženie požadovaných
listinných dokladov. Nakoľko napriek stanovenej 30 dňovej lehote so súčasným poučením
o možnosti zastavenia konania neboli predmetné nedostatky konania odstránené,
prvostupňový správny orgán v zmysle § 31 b katastrálneho zákona dôvodne rozhodol
o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“
Najvyšší súd v ďalšej časti napadnutého rozsudku uviedol (citoval) relevantné
ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov [(ďalej len „katastrálny zákon“) § 31 ods. 1, § 31a písm. c)],
zákona o konkurze a vyrovnaní (§ 27 ods. 3) a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej
veci.
Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom
sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym
posúdením a skúmaním, pričom sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že
„žalobca na výzvu súdu jednoznačne nepreukázal, že súhlas konkurzného súdu platí aj na
prevádzané nehnuteľnosti, ani nedoložil relevantnú listinu, preukazujúcu jeho vlastníctvo
k nej“.
Na účely zdôraznenia správnosti citovaného právneho názoru krajského súdu
najvyšší súd vo svojom rozsudku navyše uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako
aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu
s kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. N.,
2
zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 2 ako parc. č. 149/6 - pasienok vo výmere 48 828 m,
z ktorej podľa identifikácie parciel zo dňa 15. 1. 2009 je v registri CKN vytvorená parc.
2
1491/6 lesné pozemky vo výmere 48 605 m. Správa katastra Nitra pôvodne povolila vklad
vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy dňa 4. 2. 2009, pričom následne po podanom
proteste prokurátora rozhodnutím zo dňa 20. 5. 2009 protestu vyhovela a rozhodnutie zo
dňa 4. 2. 2009 zrušila. Na odvolanie žalobcu Katastrálny úrad v Nitre zrušil rozhodnutie
Správy katastra Nitra zo dňa 4. 2. 2009 a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, aby
opätovne preskúmala splnenie všetkých podmienok na povolenie vkladu, najmä oprávnenie
prevodcu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou. Následne správa katastra rozhodnutím č.
V 376/2009-34 zo dňa 18. 8. 2009 rozhodla o prerušení konania podľa § 31a písm. c)
katastrálneho zákona a vyzvala žalobcu, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia svoj návrh doplnil a doložil listiny preukazujúce, že príslušným konkurzným
súdom udelený súhlas s prevodom nehnuteľnosti mimo dražby sa vzťahoval aj na predmetnú
nehnuteľnosť a listinu preukazujúcu, alebo osvedčujúcu vlastníctvo predávajúceho k tejto
nehnuteľnosti. Nakoľko správou katastra vytknuté nedostatky návrhu na vklad a jeho príloh
neboli účastníkmi konania v určenej lehote odstránené v celom rozsahu, správa katastra
konanie o návrhu na vklad V 376/09 zastavila podľa § 31 b písm. f/ katastrálneho zákona.
Žalobca v katastrálnom konaní predložil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-
3K 11/93 zo dňa 16. 3. 1998, ktorým konkurzný súd súhlasil s predajom majetkovej podstaty
úpadcu PD P. mimo dražby, kde však nekonkretizoval, ktoré nehnuteľnosti je možné so
súhlasom súdu previesť. Uznesením Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 8. 1999 súd doplnil výrok
predchádzajúceho uznesenia krajského súdu zo dňa 16. 3. 1998 o špecifikáciu
poľnohospodárskych objektov patriacich do konkurznej podstaty úpadcu, pričom z tohto
uznesenia vyplýva, že predmetný súhlas bol daný na predaj pozemkov vo vlastníctve úpadcu
nachádzajúcich sa v k. ú. N., ktoré prešli do vlastníctva úpadcu podľa zákona č. 81/49 Zb.
Napokon opatrením č. Z-2-3 K 11/93-382 zo dňa 11. 6. 2001 Krajský súd v Bratislave
rozhodol o vydaní doplňujúceho súhlasu s predajom mimo dražby tak, že predchádzajúce
citované uznesenia doplnil v časti výroku o súhlas s predajom poľnohospodárskych
objektov o možnosť predaja všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku úpadcu.“
Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že vec nesprávne právne posúdil,
napriek tomu, že uznesenia, ktoré predložil tak prvostupňovému súdu, ako aj správe
katastra, ho jednoznačne oprávňujú na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej
podstaty úpadcu vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania,
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „vyššie označené opatrenia, ktoré vydal
konkurzný súd za účelom speňažovania majetku úpadcu, sú vo vzťahu k predávanej
nehnuteľnosti tak nepresné, že predávaná nehnuteľnosť v nich nie je identifikovateľná
a listinu preukazujúcu vlastníctvo žalobca nedoložil vôbec“.
K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho odvolaním,
v ktorom namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia, najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd skúmal, či správa katastra
opodstatnene prerušila konanie a požadovala predloženie vo výzve špecifikovaných
dokladov a či žalobca výzve vyhovel, pričom sa zameral na skúmanie dôvodnosti námietok
žalobcu, že katastrálne úrady neodôvodnene zastavili konanie o návrhu na vklad
nehnuteľnosti, keďže žalobca predložil platný súhlas súdu s prevodom predmetnej
nehnuteľnosti mimo dražby.
Poľnohospodárske družstvo v P. je v konkurze na základe rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3K /93 z 28. 3. 1996, konkurzné konanie sa preto ešte spravuje
ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase
vyhlásenia konkurzu.
Najvyšší súd vychádzajúc z predchádzajúcej judikatúry (napr. rozhodnutie
2 Sž-O-KS 88/2004 zo dňa 19. 5. 2005) je toho názoru, že skutočnosť, že žalobca zapísal
predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, resp. že konkurznému súdu, ani správcovi
konkurznej podstaty nebola doručená námietka, resp. vylučovacia žaloba podľa
ustanovenia § 19 ZKV ešte neznamená, že správny orgán nemá povinnosť skúmať
oprávnenie žalobcu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Zahrnutie nehnuteľností do
konkurznej podstaty ešte neznamená, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiam v súlade s § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka na základe prevodu,
alebo prechodu vlastníctva. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto v danom prípade správny
postup správneho orgánu, keď v rámci svojich zákonných oprávnení skúmal oprávnenie
prevodcu s nehnuteľnosťou nakladať, nakoľko predávajúci preukázal iba vlastnícke právo k
prevádzanému pozemku výpisom z pozemkovej knihy, kde je ako vlastník uvedené Jednotné
roľnícke družstvo III. typu v N. Žalobca nepredložil v konaní žiaden doklad, z ktorého by
bolo preukázané, že predávajúci je právnym nástupcom JRD III. typu v N. Je zrejmé, že
majetkoprávne nebola predmetná nehnuteľnosť, ktorú mal vlastniť úpadca a bola
predmetom predaja, vysporiadaná. Poukaz žalobcu na právne nástupníctvo po
pozemnoknižnom vlastníkovi v rámci iných konaní nie je dostatočným dôkazom na
preukázanie oprávnenia nakladať s nehnuteľnosťou...
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval dôvody žalobou
uvedené v odvolaní za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.“
Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými
podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní a zopakoval
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za
potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta porušenie
svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré
má svoje špecifiká.
V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Úlohou súdu (či už prvostupňového, alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že
správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto
špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok
sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa
názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie
sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne
závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,
pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi
(predovšetkým vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu skúmať oprávnenie sťažovateľa
nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami v súlade s hmotnoprávnymi podmienkami
povolenia vkladu), ktoré podľa názoru ústavného súdu korešpondujú právnym normám,
ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri
rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľove námietky (týkajúce sa
predovšetkým ním tvrdenej skutočnosti, že keďže prevádzané nehnuteľnosti boli ním ako
správcom zapísané do konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné
žaloby, v tom čase platí nevyvrátiteľná domnienka, že ide o veci, ktoré sú oprávnene
zapísané do konkurznej podstaty a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú
voľnosť, pozn.). Za daných okolností ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok
nepreskúmateľný.
Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma zmluvu z hľadiska,
či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je
prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité
a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú
obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým
mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Podľa § 31a písm. c) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad sa preruší, ak
bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote predložil verejnú listinu alebo inú
listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, alebo aby odstránil nedostatky návrhu,
prípadne jeho príloh.
Podľa § 31a písm. f) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad sa zastaví, ak
účastník konania v určenej lehote neodstránil nedostatky návrhu na vklad, prípadne jeho
príloh.
Podľa § 27 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní predaj mimo dražby uskutoční
správca so súhlasom súdu a za podmienok určených schôdzou konkurzných veriteľov.
Majetok možno predať mimo dražby aj za sumu nižšiu ako je určená hodnota, alebo za cenu
zistenú podľa cenových predpisov. Rovnako tak možno previesť úpadcove ťažko
vymáhateľné pohľadávky. Na účely tohto zákona sa za ťažko vymáhateľné pohľadávky
považujú tie, ktoré napriek výzve neboli uhradené v lehote l roka po lehote splatnosti.
Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu treba zdôrazniť
predovšetkým tú skutočnosť, že všeobecné súdy preskúmavali zákonnosť vkladového
konania zastaveného pre neodstránenie nedostatkov návrhu na vklad, resp. jeho príloh
sťažovateľom v celom rozsahu. V danom prípade sťažovateľ namietal neodôvodnenosť
zastavenia návrhu na vklad nehnuteľnosti katastrálnymi úradmi, keďže predložil súhlas
konkurzného súdu s prevodom predmetnej nehnuteľnosti mimo dražby. Podľa názoru
najvyššieho súdu však sťažovateľom predložené opatrenia konkurzného súdu zo 16. marca
1998, z 18. augusta 1999 a najmä opatrenie z 11. júna 2001, z ktorých malo byť zrejmé, že
nimi bol prevodcovi udelený súhlas konkurzného súdu na prevod nehnuteľnosti, ktorá bola
predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy č. V 376/2009, nedostatočne preukazujú
súdom schválené oprávnenie prevodcu nakladať s predmetným pozemkom parc. č. 1491/6
2
— lesné pozemky o výmere 48 605 m. Za nedostatočné ich považoval aj prokurátor
Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorý proti vykonaniu vkladu podal protest č. Kd 64/09-4 z 21.
apríla 2009. Predpokladom vydania označeného opatrenia konkurzného súdu z 11. júna
2001 malo byť majetkovoprávne vyporiadanie majetku úpadcu, čo ale podľa názoru
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 376/09 nebolo preukázané. Vzhľadom na
konkrétne okolnosti posudzovanej veci je irelevantná aj argumentácia sťažovateľa právnymi
názormi vyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 263/09 z 1. júla 2009.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(napr. IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť
najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahuje takú
intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.
musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nešlo.
Citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 obsahuje ústavne
akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského
súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.
Za daných okolností v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu
spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov všeobecných súdov.
Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že všeobecné súdy (ako aj správne orgány)
so sťažovateľom konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa zaoberali
a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011
z 15. februára 2012 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na ochranu majetku podľa
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa v čl. 46
ods. 1 ústavy a ani jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá
by umožňovala vysloviť ich porušenie, neprichádza v tomto prípade do úvahy ani
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho mu z čl. 20 ods. 1
Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. ods. 2 ústavy, ktoré majú
charakter všeobecných ústavných princípov, a nie konkrétnych základných práv alebo
slobôd garantovaných ústavou. Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak
ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade napadnutým rozhodnutím orgánu
verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo
slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do
úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter všeobecných
ústavných princípov.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2013