Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 378/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. K. B., B., a J. P., B., zastúpených advokátkou

Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo MUDr. K. B. a J. P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. MUDr. K. B. a J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému z nich

v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. MUDr. K. B. a J. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 €

(slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 20. septembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. K. B. a J. P. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Sťažovateľka v 1. rade od 1. roku svojho

života (od roku 1964) žije v byte č. 10, 1. kategórie, nachádzajúcom sa na 2. poschodí

bytového domu so súpisným číslom 142 na ul.(...) katastrálne územie S., ktorého

nájomníčkou sa stala po smrti svojej matky dňa 29. 6. 1995. Sťažovatelia sa v zmysle

ustanovenia stali spoločnými nájomcami bytu uzatvorením

manželstva dňa 4. 5. 1996. Byt v tomto čase užívajú spolu so svojimi dvoma synmi

navštevujúcimi strednú školu.

Sťažovatelia dňa 7. 7. 1997 ako nájomníci predmetného bytu požiadali H. B. v

zmysle ustanovenia o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov spolu s ďalšími nájomníkmi (spolu viac ako 50 % obyvateľov domu) o odkúpenie

užívaného bytu do svojho vlastníctva. K odpredaju predmetného bytu v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia nedošlo z dôvodu vedenia súdneho sporu medzi H. B. a C. z., ktoré

sa týkalo aj predmetného bytu.

Dňa 19. 07. 2002 uzatvorilo H. B. s C. z., Dohodu o vydaní veci č. 24 88 0942 02 00,

na základe ktorej H. B. vydalo okrem iného pod bodom 1.8 aj bytový dom, v ktorom sa

nachádza byt, o ktorého prevod sťažovatelia požiadali. Účastníci v dohode uviedli, že ju

uzatvorili podľa v znení o zmiernení

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej

len „Dohoda o vydaní veci“).

Pod vplyvom uvedených okolností boli sťažovatelia nútení podať na Okresnom súde

Bratislava I dňa 28. 12. 2007 návrh na začatie konania proti odporcom 1/ H. B.(...),

a 2/ C. z.(...), o určenie neplatnosti Dohody o vydaní veci.

Podľa názoru sťažovateľov Dohoda o vydaní veci je v časti vydania nehnuteľnosti,

v ktorej sa nachádza nimi užívaný byt, neplatná, nakoľko neboli naplnené zákonné

podmienky na jej vydanie dané ustanovením

o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským

spoločnostiam v znení neskorších predpisov, a to Podľa názoru

sťažovateľov podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 písm. e) spomínaného zákona mali

byť naplnené kumulatívne, čo odôvodňovali jednak gramatickým výkladom (aj preto neskôr

účastníci tento spor označovali ako spor o spojku „a“), svoju argumentáciu opierali aj

o legislatívne pravidlá tvorby

Z. z., ako aj o proces prípravy novely zákona, ktorou sa mení

o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským

spoločnostiam, uverejnený v zbierke , a to najmä o stanovisko

Gestorského výboru, ktorým bol výbor NR SR pre kultúru a médiá, predneseného

v spoločnej správe výborov Národnej rady SR č. 1182a zo dňa 3. 12. 2001.

Z uvedeného vyplýva, že súd mal v konaní v podstate posúdiť iba jedinú otázku,

či bola Dohoda o vydaní veci uzatvorená v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 písm. e) zákona

č. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám

a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov, zjednodušene povedané,

k vyriešeniu podstaty sporu súd potreboval posúdiť iba jedno zákonné ustanovenie

a správnosť či nesprávnosť jeho použitia na posudzovanú dohodu. (...)

Dňa 28. 9. 2011 podali sťažovatelia u predsedníčky okresného súdu sťažnosť, ktorou

sa v zmysle ustanovení a nasl. domáhali odstránenia

zbytočných prieťahov na strane súdu.

Dňa 18. 10. 2011 vybavila predsedníčka okresného súdu sťažnosť sťažovateľov ako

odôvodnenú, pričom prisľúbila vykonanie opatrení, ktoré by smerovali k odstráneniu

vzniknutých prieťahov a prispeli k efektívnejšiemu prejednaniu predmetnej sporovej veci.

Podaním zo dňa 21. 11. 2011 sťažovatelia v snahe efektívneho vedenia sporového

konania a priblíženia k právoplatnému rozhodnutiu súdu poukázali

na možnosť predbežného posúdenia otázky platnosti výpovede z nájmu, pre ktorú bolo

samotné konanie prerušené. Sťažovatelia okrem skutočností odôvodňujúcich

možnosť posúdenia platnosti výpovede z nájmu poukázali aj na rozhodovaciu prax toho

istého súdu v skutkovo totožnej veci, v rámci ktorej súd uviedol, že predmetnú otázku je

možné posúdiť ako otázku predbežnú. V závere podania sťažovatelia poukázali aj

na zbytočné prieťahy, ktoré boli konštatované predsedníčkou súdu v jej vybavení sťažnosti

zo dňa 18. 10. 2011.

Napriek prísľubu predsedníčky okresného súdu o zabezpečení prostriedkov nápravy,

ako aj napriek poukázaniu na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdu v skutkovo totožných

veciach, súd do dnešného dňa nevykonal žiaden relevantný úkon. (...)

Od podania návrhu až doteraz súd vo veci s výnimkou rozhodnutia o návrhu

na vydanie predbežného opatrenia a rozhodnutia o zmene návrhu, meritórne nekonal,

navzdory tomu, že sám konštatoval existenciu prieťahov vo veci.

Vo veci nebol vykonaný žiaden podstatný procesný úkon smerujúci aspoň k začatiu

riešenia súdneho sporu, čo je vzhľadom na dĺžku konania - 51 mesiacov- ako i vzhľadom

k tomu, že súdne konanie prebieha na súde prvého stupňa, podstatná nečinnosť.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu (, ,

), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva sa za kritéria posudzovania,

či došlo k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva

na prejednanie veci v primeranej lehote, považujú:

1. Dĺžka konania o subjektívnom práve

Konanie vo veci trvá už 51 mesiacov, napriek tomu dosiaľ nebolo právoplatne

ukončené, súd počas takej dlhej doby v konaní neuskutočnil ani jedno pojednávanie.

Napriek tomu, že občianske súdne konanie nie je žiadnym spôsobom časovo ohraničené,

považujeme dobu konania v trvaní 4 rokov a 3 mesiacov za neprimerane dlhú vzhľadom

na tú skutočnosť, že v predmetnej veci súd s výnimkou rozhodnutia o zamietnutí návrhu

na vydanie predbežného opatrenia a značne oneskoreného pripustenia zmeny návrhu

sťažovateľov v podstate nekonal.

Súd svojím nekonaním umožnil odporcom uskutočňovať kroky smerujúce

k „odstráneniu“ naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na podaní návrhu tak, že im

dal výpoveď z nájmu a napádal ich nájomné práva; sťažovatelia svoj naliehavý právny

záujem na podaní žaloby totiž odôvodňovali od svojich nájomných práv k bytu

nachádzajúceho sa v nehnuteľnosti, vydanie ktorej napádali, ako aj svojím právom

na nadobudnutie bytu do osobného vlastníctva. Ak by stratili svoje nájomné práva, stratili

by aj naliehavý právny záujem na takto podanom návrhu.

Už dnes je v podstate zrejmé, že sťažovatelia sa (najmä) z dôvodu prieťahov

v súdnom konaní k prejednaniu svojho návrhu ani nedopracujú, a to vzhľadom na novú

právnu úpravu možnosti podania výpovede z nájmu obsiahnutú v

o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení

o cenách v znení neskorších

predpisov, v zmysle ktorej žalovaný v 3. rade do 31. marca 2012 dá sťažovateľom výpoveď

z nájmu bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu. Uvedená nová právna úprava zasahuje do

práva legitímnej nádeje sťažovateľov nadobudnúť v budúcnosti nimi užívaný byt do

vlastníctva v zmysle ustanovenia v prípade určenia

neplatnosti napadnutej Dohody o vydaní veci zo dňa 19. 07. 2002. Ukončením nájomného

vzťahu zo strany žalovaného v 3. rade adresovanému sťažovateľom, sa otázka nárokov

sťažovateľov na odkúpenie nimi užívaného bytu v zmysle ustanovenia §29a zákona

č. znemožní. K tomuto stavu výraznej právnej neistoty sťažovateľov v značnej

miere prispel Okresný súd Bratislava I, ktorý napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo

51 mesiacov vo veci v podstate ani nezačal meritórne konať.

Z uvedených dôvodov je v tomto konaní možné konštatovať, že pomalá spravodlivosť

je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že čas, za ktorý sa vo veci rozhodne, zohráva

v prípade sťažovateľov (riešenie bytovej otázky) významnú úlohu.

2. Zložitosť veci

Konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. nie je možné označiť

za právne ani skutkovo zložitú vec.

Súd by po posúdení naliehavého právneho záujmu sťažovateľov, ktorý je podľa

názoru sťažovateľov jednoznačne daný tým, že v prípade určenia neplatnosti Dohody

o vydaní veci by mali nárok na odkúpenie užívaného bytu do osobného vlastníctva,

posudzoval v podstate iba správnosť či nesprávnosť aplikácie jedného jediného zákonného

ustanovenia, a to na Dohodu o vydaní veci.

Ak by sa ustálil, že dohoda alebo jej časť bola uzatvorená v rozpore s ustanovením § 4

ods. 2 písm. i) následne by posudzoval platnosť prevodu

vlastníckeho práva uskutočneného medzi žalovaným v 1. rade a v 2. rade, čo sťažovatelia

nepovažujú za otázku, ktorá by prispievala k zložitosti veci. Keďže súd v rámci svojho 51

mesačného „postupu“ vo veci v podstate nekonal, nemožno hovoriť o tom, že by prípadná

zložitosť veci spôsobila prieťahy v konaní. Na dôvažok, ako inak je možné dopracovať sa

k ujasneniu právnej situácie ako tak, že sa vo veci koná, bohužiaľ súd vo veci po celú dobu

nekoná.

3. Správanie účastníkov

Sťažovatelia ako navrhovatelia a účastníci súdneho konania

vystupovali v tomto konaní aktívne a riadne si plnili svoje procesné povinnosti, ktoré im

ukladá. Sťažovatelia taktiež svojou sťažnosťou zo dňa

28. 09. 2011 upozornili na zbytočné prieťahy v konaní. Samotná sťažnosť bola

predsedníčkou súdu vybavená ako opodstatnená.

Keďže vo veci po dobu 51 mesiacov nebolo nariadené ani jedno pojednávanie,

nemohli sa sťažovatelia na žiadnom ani zúčastniť.

4. Spôsob, akým súd o veci rozhodoval

Konanie vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. sa

s výnimkou rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia

a rozhodnutia o pripustení zmeny návrhu sťažovateľov vyznačuje v celom jeho priebehu

rozsiahlymi časovými odstupmi medzi jednotlivými úkonmi, ako aj neexistenciou

relevantných procesných úkonov zo strany súdu, ktoré by mohli odstrániť stav právnej

neistoty. Od podania žalobného návrhu dňa 28. 12. 2007 do dnešného dňa, s výnimkou

dvoch procesných rozhodnutí súdu, boli na Okresnom súde Bratislava I v predmetnej veci

uskutočňované iba administratívne úkony v podobe výzvy adresovanej odporcom

na podanie vyjadrenia k návrhu sťažovateľov, pripustenie ďalšieho účastníka do konania,

výzvy na zaplatenie súdneho poplatku a prijímanie vyjadrení účastníkov konania vo veci.

Po celú dobu konania Okresný súd Bratislava I neuskutočnil ani jedno pojednávanie, ktoré

by mohlo prispieť k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci.

Aj vzhľadom na takmer výlučnú existenciu procesných úkonov súdu administratívnej

povahy je obtiažne určiť časové úseky zbytočných prieťahov v konaní bez toho, aby tieto

zbytočné prieťahy neboli stotožnené s celým súdnym konaním. (...)

Máme za to, že postup súdu bol aj v rozpore so závermi ústavného súdu

konštatovanými napríklad v náleze zo dňa 20. septembra 2000, sp. zn. podľa

ktorého ustanovenie sa musí vykladať

a uplatňovať v súlade s (). Zo žiadneho

ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho

účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v . Všeobecný súd sa pri uplatňovaní

procesného postupu podľa ustanovenia

preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Slovenskej

republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie

napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej

lehote.

Postup Okresného súdu nielenže neodstránil právnu neistotu sťažovateľov, ale

právne naopak, s prihliadnutím na novoprijatú úpravu vypovedania niektorých nájomných

vzťahov, túto právnu neistotu sťažovateľov výrazne prehĺbil. (...)

V predmetnom konaní dosiaľ nebolo vynesené právoplatné rozhodnutie, preto stav

porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neustále trvá. (...)

V zmysle a navrhujeme,

aby súd priznal sťažovateľom voči orgánu, ktorý porušil ich základné právo, nárok

na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7000 EUR pre každého sťažovateľa. Máme

za to, že v tomto prípade deklarovanie porušenia práva nemožno považovať za dostatočné

a to aj vzhľadom na psychickú záťaž, ktorú musia sťažovatelia v prípade ohrozenia ich

zákonných nárokov na odkúpenie bytu nachádzajúcom sa v nehnuteľnostiach, ktorých sa

sporové konanie týka. Prieťahy v konaní sa už nedajú odstrániť a teda porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote je

nenapraviteľné. (...)

Nemajetkovú ujmu vidia sťažovatelia v psychickej ujme im spôsobenej v dôsledku

dlhotrvajúceho konania, s ktorým nie je spätá ani právna a ani skutková zložitosť veci.

Neprimerane dlhým konaním sa sťažovatelia dostali do situácie, že nielenže nedošlo

k odstráneniu ich právnej neistoty, ale aj vďaka liknavému prístupu súdu sa ich právna

neistota zväčšila možnosťou vypovedania nájmu bytu na základe ,

ktorá sa dotkne ich naliehavého právneho záujmu. Naplnenie ich práva na odkúpenie

užívaného bytu do vlastníctva je tak v podstate nereálne. Ak by aj reálne bolo, vlečúce

konanie sa podpísalo na zhoršení technického stavu bytového domu, ktorého sa predmetné

konanie týkalo, sťažovatelia by tak po využití možnosti odkúpiť byt do vlastníctva museli

vynaložiť značné finančné prostriedky na zlepšenie jeho technického stavu.

Sťažovatelia sú v tomto čase z dôvodu neefektívnemu postupu súdu a pod tlakom

novej právnej úpravy zatláčaní do mimosúdneho urovnania,

ktoré vedie k zníženiu hodnoty majetku, ktorý by v zmysle legitímnej nádeje mohli

nadobudnúť, ak by súd vo veci riadne konal.

Otázka „strechy nad hlavou“ je pre každého človeka veľmi dôležitá, hlavne ak

vychováva deti. Neistota v tejto základnej otázke, smútok z toho, že rodina bude (v tomto

čase už s istotou) nútená opustiť svoj domov, v ktorom sťažovateľka v 1. rade od malička

vyrastala, v ktorom sťažovatelia prežili celé svoje manželstvo a v ktorom vychovávajú aj

svoje 2 deti, spôsobujú sťažovateľom značnú ujmu. Sťažovateľ v 2. rade ujmu závažne

pocítil aj na svojom zdraví. Z dôvodu pomalého vedenia súdnych sporov na Okresnom súde

Bratislava I. v súvislosti s ich bytovou otázkou sa dostal do ťažkých depresií a je nútený

podstupovať medikamentóznu liečbu.

Viera v efektívne a spravodlivé súdne konanie sa pre sťažovateľov stala mýtickým

pojmom. Sťažovatelia na základe pasívneho prístupu súdu k nimi začatej veci už v značnej

miere pochybujú o spravodlivej a promptnej ingerencii štátu, ako nestranného rozhodcu

v spore jeho obyvateľov. Sťažovatelia majú pocit obrovskej frustrácie, nebolo im umožnené

ani len to, aby „svojmu sudcovi tvárou v tvár“ predniesli svoj nárok a vysvetlili svoju

situáciu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia považujú výšku finančného zadosťučinenia za

dôvodnú v plnej výške. (...)

Na základe uvedených skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd vyniesol nasledovný

nález

základné právo sťažovateľov K. B.(...) a J. P.(...) na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (...) a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) bolo postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. porušené.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke K. B.(...) primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 7 000 EUR(...), ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný uhradiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. P.(...) primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 7 000 EUR(...), ktoré je mu Okresný súd Bratislava I povinný uhradiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť K. B.(...) a J. P.(...), trovy právneho

zastúpenia vo výške 269,60 EUR (dva úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie veci,

podanie sťažnosti á 127,17 EUR a režijný paušál á 7,63 EUR) na účet právneho

zástupcu(...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 3722/2012

z 10. októbra 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 30. októbra 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom

v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti MUDr. K. B. a Ing. J. P.

a súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. (...), ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak

dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...)

Nakoľko ako predsedníčke Okresného súdu Bratislava I mi neprináleží posudzovať

zákonnosť zvoleného postupu súdu a povahu jednotlivých jeho úkonov, ako ani usmerňovať

zákonného sudcu, akým spôsobom má v súdnom konaní postupovať, posudzovala som

postup súdu a jednotlivé jeho úkony iba z hľadiska ich plynulosti. S poukazom na jednotlivé

vyššie uvedené úkony súdu musím však konštatovať, že konanie v predmetnej veci je

poznačené prieťahmi. Vykonaným šetrením som zistila, že k vzniku prieťahov v konaní

zo strany súdu došlo z objektívnych dôvodov, a to najmä z dôvodu nadmernej zaťaženosti

sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysokého počtu

pridelených vecí súdneho oddelenia 24C. V danom prípade sa nejednalo o vec s osobitnou

ani výnimočnou rýchlosťou konania a predmetná vec bola konajúcim súdom vybavovaná

podľa svojho poradia. Subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne, vyššieho súdneho úradníka,

prípadne iných zamestnancov súdu v tomto prípade zistené nebolo.

Prípadnú existenciu prieťahov v konaní spôsobených účastníkmi konania si dovolím

ponechať na zvážení ústavného súdu. Musím však poukázať i na viaceré procesné návrhy

navrhovateľov, o ktorých bolo potrebné konajúcim súdom rozhodnúť, skutočnosť, že títo

zmenili v priebehu konania zvoleného právneho zástupcu, na to, že navrhovatelia nevyužili

možnosť podať odvolanie voči uzneseniu zo dňa 24. 3. 2011 č. k. -107, ktorým

súd rozhodol o prerušení konania ako i to, že žalobný návrh zobrali navrhovatelia späť bez

akéhokoľvek odôvodnenia.

Na záver si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej republiky požiadať, aby v prípade, ak

dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo

porušené, bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na konanie

a rozhodnutie, svojím konaním vznik prieťahov v konaní nezavinila.

Zároveň si dovoľujem požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri

rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne

dôvody, pre ktoré k prieťahom v konaní došlo, a aby sťažovateľom nepriznal finančné

zadosťučinenie v plnej výške. (...)“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky

okresného súdu zaujala toto stanovisko:

«(...) K výzve ústavného súdu na podanie oznámenia, či sťažovatelia trvajú na tom,

aby sa v predmetnej veci uskutočnilo ústne pojednávanie oznamujú sťažovatelia Ústavnému

súdu Slovenskej republiky, že netrvajú na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne

pojednávanie.

(...) Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I JUDr. A. K. v predmetnom vyjadrení

zo dňa 10. 10. 2012 uviedla všetky procesné úkony súdu, ako aj účastníkov konania, ktoré

boli v priebehu konania vo veci uskutočnené. V rámci uvedeného vyjadrenia

predsedníčka okresného súdu konštatovala existenciu zbytočných prieťahov, pričom

v súvislosti s ich existenciou v konaní zároveň poukázala na:

- nadmernú zaťaženosť sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu

Bratislava I a vysokého počtu pridelených vecí súdneho oddelenia 24C,

- viaceré procesné návrhy sťažovateľov, o ktorých bolo potrebné v priebehu konania

rozhodnúť,

- zmenu právneho zástupcu sťažovateľov v priebehu konania.

- nepodanie odvolania sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu zo dňa

24. 3. 2011 sp. zn. -107, ktorým súd rozhodol o prerušení konania,

- späťvzatie žalobného návrhu sťažovateľmi.

K namietaným objektívnym dôvodom v podobe nadmernej zaťaženosti sudcov

občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysokého počtu pridelených vecí

súdneho oddelenia 24 C sťažovatelia uvádzajú, že otázky množstva vecí, personálne

a organizačné problémy súdu nie sú podstatné pre posúdenie toho, či došlo

k neodôvodneným prieťahom v konaní. Zodpovedanie týchto otázok a ich objasnenie môže

pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu. (...) K predsedníčkou okresného

súdu namietaným objektívnym dôvodom vzniku zbytočných prieťahov v konaní

je potrebné poukázať na to, že „právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov priznáva oprávneným osobám širšiu právnu ochranu ako len pred úmyselným

alebo nedbanlivostným správaním sudcu konajúcim vo veci. Aj v prípade neexistencie

subjektívnych príčin na strane súdu a sudcu môže dôjsť k porušeniu ústavného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“ (...). Existencia objektívnych dôvodov

na strane súdu alebo sudcu preto nemôže vylúčiť konštatovanie, že pri prejednaní veci došlo

k porušeniu práv sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v (...) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Slovenská republika podobne ako aj iné štáty

ratifikáciou Dohovoru prevzala na seba záväzok organizovať svoj právny systém tak, aby

bol zabezpečený jeho súlad s požiadavkami článku 6 ods. 1 Dohovoru, na základe čoho

nesie objektívnu zodpovednosť za dodržiavanie, respektíve porušovanie práv garantovaných

v tomto Dohovore (obdobne Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Zimmerrnarm a Steiner, séria A, č.66, str. 12, odsek 29).

K namietaným procesným návrhom sťažovateľov, o ktorých bolo potrebné v priebehu

konania rozhodnúť sťažovatelia uvádzajú, že vykonávaním jednotlivých procesných úkonov

využívali sťažovatelia iba svoje práva v zmysle ustanovenia § 95 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ), pričom tieto procesné úkony boli v priebehu konania

dostatočne odôvodnené a neboli spôsobilé vyvolať neprimerané predĺženie dĺžky konania.

Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo vybavení sťažnosti č. Spr.: 2278/2011 zo dňa

18. 10. 2011 nijako nenamietala negatívny vplyv procesných úkonov sťažovateľov

na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , ale naopak

v predmetnom vybavení sťažnosti sama predsedníčka okresného súdu poukázala

na konkrétne prieťahy okresného súdu v rámci jednotlivých procesných otázkach. Až

vo vyjadrení zo dňa 10. 10. 2012 bolo sťažovateľom zo strany okresného súdu prvýkrát

vyčítaná ich procesná aktivita. Táto kritika však nie je namieste, nakoľko všetky podania

navrhovateľov vychádzali z vývoja skutkového stavu v priebehu vedenia konania. V súpise

procesných úkonov konania obsiahnutého vo vyjadrení predsedníčky

Okresného súdu Bratislava 1 zo dna 10. 10. 2012 sa uvádzajú tieto procesné úkony

sťažovateľov: návrh sťažovateľov na zmenu žalobného návrhu a návrh na pripustenie

ďalšieho účastníka do konania zo dňa 19. 3. 2008, návrh na vydanie predbežného opatrenia

zo dňa 26. 3. 2008, podanie zo dňa 21. 11. 2011 a späťvzatie žalobného návrhu zo dňa

27. 4. 2012. Návrhom zo dňa 19. 3. 2008 sťažovatelia reagovali na zmenu skutkového stavu,

ku ktorému v priebehu vedenia konania došlo, keď odporca v 2/ rade kúpnou zmluvou

previedol nehnuteľnosti, ktorých sa sporové konanie týkalo, na spoločnosť L. s. r. o.

Sťažovatelia preto boli nútení požiadať o pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, ako aj

rozšíriť svoj pôvodný návrh v súvislosti so zásadou nemo plus iuris aj na kúpnu zmluvu,

na základe ktorej došlo k prevodu predmetných nehnuteľností. S uvedeným skutkovým

vývojom súviselo aj podanie návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zo dňa

26. 3. 2008, v rámci ktorého sa sťažovatelia pokúsili zamedziť ďalším prevodom

predmetných nehnuteľností, ako aj vytváraniu tiarch na predmetných nehnuteľnostiach,

na základe čoho by sa opakovane mohol skutkový stav veci skomplikovať. V podaní zo dňa

21. 11. 2011 sťažovatelia poukázali na možnosť predbežného posúdenia otázky, pre ktorú

bolo konanie prerušené, teda predbežného posúdenia otázky platnosti

výpovede zo spoločného nájmu manželov. dnes spája

s rozhodnutím o zmene návrhu lehotu maximálne 60 dní ( ) a s vydaním

rozhodnutia o predbežnom opatrení lehotu 30 dní ( ). Napriek uvedeným

lehotám okresný súd rozhodol o návrhu na zmenu - doplnenie zo dňa 19. 3. 2008 až dňa

23. 6. 2010 (teda po 27 mesiacoch; dnes by sa jednalo o 13-násobné prekročenie zákonom

stanovenej lehoty) a o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 26. 3. 2008 až

uznesením zo dňa 10. 6. 2008 (teda po 81 dňoch, čo bolo takmer trojnásobné prekročenie

zákonnej lehoty). O podaní sťažovateľov zo dňa 21. 11. 2011 okresný súd nerozhodol, keď

v predmetnej veci napriek možnosti predbežného posúdenia otázky výpovede zo spoločného

nájmu manželov nepokračoval (teda sa podaním sťažovateľov v rámci prejednávania veci

ani riadne nezaoberal, preto toto podanie nemohlo byť spôsobilé predĺžiť

samotnú dĺžku konania). Z uvedeného vyplýva, že podania sťažovateľov v zmysle

predpokladaných zákonných lehôt neboli spôsobilé predĺžiť dĺžku konania na dobu 4 rokov

a 6 mesiacov, ale naopak predĺženie doby konania spôsobil neefektívny procesný postup

Okresného súdu Bratislava I. Preto námietky procesnej aktivity sťažovateľov v kontexte

vzniku zbytočných prieťahov v konaní je možné považovať za

neopodstatnené.

K namietanej zmene právneho zástupcu sťažovateľov v priebehu vedenia konania

sťažovatelia uvádzajú, že táto zmena v prípade vedenia predmetného

sporového konania nemohla prispieť k vzniku zbytočných prieťahov v konaní. V prípade

prvej zmeny právneho zástupcu sa nový právny zástupca sťažovateľov v podaní zo dňa

19. 3. 2008 pridržal doterajších vyjadrení sťažovateľov prednesených pôvodným právnym

zástupcom, pričom v rámci doplnenia pôvodného návrhu reagoval iba na ďalší vývoj

skutkového stavu, ktorý v priebehu konania nastal. V prípade druhej zmeny právneho

zastúpenia, respektíve prevzatia právneho zastúpenia (dňa 7. 5. 2008 bolo okresnému súdu

doručené vypovedanie plnej moci udelené právnemu zástupcovi, z čoho vyplýva, že

sťažovatelia neboli v spore právne zastúpení od predmetného vypovedania plnej moci až

do dňa 3. 2. 2012, kedy ich právne zastúpenie vo veci prevzala A., s. r. o.) sa nový právny

zástupca neodklonil od doteraz prednesených tvrdení sťažovateľov v konaní. Je potrebné

poukázať aj na to, že v zmysle platnej právnej úpravy na zmenu právneho zastúpenia

v občianskoprávnom konaní nie je potrebné vydávať osobitné rozhodnutie súdu, ktorým by

súd povoľoval takúto zmenu (súd príjme iba plnomocenstvo na zastupovanie - vykoná iba

jednoduchý administratívny úkon). Navyše vo veci sa neuskutočnilo v čase zmeny právneho

zastúpenia, ako ani v priebehu celého konania, žiadne pojednávanie, ktoré by muselo byť

z dôvodu nového prevzatia právneho zastúpenia odročené na iný termín. Podobne, ako to

bolo aj v prípade procesnej aktivity sťažovateľov, ani zmena právneho zastúpenia

sťažovateľov nebola do podania vyjadrenia predsedníčky okresného súdu zo dňa

10. 10. 2012 sťažovateľom zo strany okresného súdu vyčítaná, a to ani vo vybavení

sťažnosti na prieťahy zo dňa 18. 10. 2011. Na základe uvedeného preto s ohľadom na

neefektívny procesný postup okresného súdu v predmetnom konaní nie je možné vznik

zbytočných prieťahov v konaní pričítať zmene právneho zastúpenia sťažovateľov v tomto

konaní.

K namietanej absencii odvolania sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu zo

dňa 24. 3. 2011 sp. zn. -107, ktorým súd rozhodol o prerušení konania

sťažovatelia uvádzajú, že aj napriek nepodaniu odvolania sťažovateľov Okresný súd

Bratislava I mal v čase vydania uznesenia o prerušení konania objektívnu vedomosť

o skutočnostiach, ktoré odôvodňovali predbežné posúdenie otázky výpovede zo spoločného

nájmu manželov (sťažovateľov), zodpovedaním ktorej mohol okresný súd zabezpečiť výkon

ďalších procesných úkonov, na základe ktorých by sa priblížil k náležitému zisteniu

skutkového stavu a tým aj k rozhodnutiu v merite veci. Okresnému súdu Bratislava 1 totiž už

v čase rozhodovania o prerušení konania muselo byť známe:

- znenie , podľa ktorého otázky (okrem tých, ktoré sú uvedené

v ), o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám,

- fakultatívna povaha prerušenia konania v zmysle : pokiaľ

súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa

rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto

konanie podnet,

- existencia dokladov preukazujúcich neplatnosť výpovede zo spoločného nájmu

manželov (nájomná zmluva, na základe ktorej užívala sťažovateľka v 1. rade predmetný byt

od 31. 08. 1995, oznámenie o uzavretí manželstva so sťažovateľom v 2. rade zo dňa

4. 5. 1996,. výpovedi z nájmu doručenej iba sťažovateľovi v 2. rade dňa 03. 09. 2011

a potvrdenia S. B. o účasti sťažovateľky v 1. rade v období od 16. 08. 2010 do 4. 9. 2010

na tréningovom tábore S. B. v Gradaci - Chorvátsko),

- ustálená judikatúra všeobecných súdov v otázke neplatného skončenia spoločného

nájmu manželov pre nenaplnenie podmienok doručenia výpovede z nájmu potvrdená

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci . (...)

Okresný súd Bratislava I vydaním uznesenia sp. zn. -107 zo dňa

24. 3. 2011, ktorým predmetné konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia vo veci

vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. , postupoval vo veci striktne

formalisticky bez bližšieho skúmania možnosti vykonania iných vhodných opatrení v podobe

predbežného posúdenia výpovede zo spoločného nájmu sťažovateľov. Okresný súd

Bratislava I neprehodnotil svoje rozhodnutie o prerušení konania ani po tom, čo došlo

k prijatiu o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých

nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov, ktorým došlo k ohrozeniu

procesného postavenia sťažovateľov v predmetnom konaní. Práve prijatím vyššie uvedenej

právnej úpravy došlo k zvýšeniu právnej neistoty sťažovateľov v podobe ohrozenia ich

bytovej otázky (od ktorej bolo rozhodnutie v predmetnej vecí priamo závislé), na základe

čoho sa potvrdila potreba osobitnej rýchlosti konania. Na uvedenú skutočnosť okresný súd

neprihliadol ani po podaní sťažovateľov zo dňa 21. 11. 2011, na základe ktorého

sťažovatelia poukázali na možnosť predbežného posúdenia otázky, pre ktorú okresný súd

konanie prerušil. Okresný súd Bratislava I týmto postupom nielenže neznížil právnu

neistotu sťažovateľov, pre ktorú sa títo na neho obrátili, ale naopak právnu neistotu

sťažovateľov svojim pasívnym prístupom iba prehĺbil.

K namietanému späťvzatiu žalobného návrhu sťažovateľmi zo dňa 27. 4. 2012

sťažovatelia potrebujú poukázať na celkový kontext konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava I, v rámci ktorého sťažovatelia vzali svoj žalobný návrh

zo dňa 28. 12. 2007 späť. Nakoľko si sťažovatelia ešte v roku 1997 ako dlhoroční nájomníci

uplatnili svoje právo v zmysle o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, malo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vo veci

(v ktorej sa rozhoduje o neplatnosti dohody o vydaní veci - bytového domu)

zásadný význam pre bytovú otázku sťažovateľov. Už v podanej ústavnej sťažnosti zo dňa

2. 4. 2012 sťažovatelia poukázali na to, že neprimerane dlho vlečúce sa konanie

malo značné negatívne dôsledky na sťažovateľov. V priebehu dlhoročného

vedenia sporu, došlo k podstatnému zhoršeniu technického stavu bytového domu (aj

v prípade úspechu v konaní by sťažovatelia museli vynaložiť omnoho vyššie náklady

na rekonštrukciu bytu, ako aj spoločných priestorov, ako to bolo na začiatku vedenia tohto

sporového konania), k zvýšeniu právnej neistoty sťažovateľov prijatím

Z. z., k zhoršeniu zdravotného stavu sťažovateľa v 2. rade, ktorý v dôsledku ťažkých depresií

súvisiacich s hrozbou straty strechy nad hlavou sa musel podrobiť medikamentóznej liečbe.

Tak ako už sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti poznamenali, uvedené nepriaznivé

dôsledky dlhotrvajúceho súdneho sporu ich primäli k tomu, aby sa stali účastníkmi jednaní

o mimosúdnom urovnaní, ktoré viedlo k zníženiu hodnoty majetku, ktoré by v zmysle

legitímnej nádeje mohli nadobudnúť, ak by súd riadne konal. Nakoľko však v súvislosti

s neefektívnym prístupom okresného súdu, ako aj v dôsledku novoprijatej zákonnej úpravy

ohrozujúcej ich aktívnu legitimáciu () boli sťažovatelia vystavení

riziku, že stresové situácie vyvolané prehlbujúcou sa právnou neistotou z dlhoročného

sporového konania zdravotne neunesú, pristúpili ku konečnému mimosúdnemu urovnaniu,

ktorého jednou z podmienok bolo aj späťvzatie žalobného návrhu zo dňa 28. 12. 2007.

Preto okresným súdom namietaný procesný postup sťažovateľov v podobe späťvzatia, bol

iba logickým výsledkom zbytočných prieťahov v konaní , ako aj vyššie

uvedenej novej právnej úpravy obsiahnutej v

V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva je možné konania

týkajúce sa pracovnoprávnych sporov, ako aj sporov zo sociálneho zabezpečenia (teda

konania v podstatnej miere zasahujúce do životných potrieb fyzických osôb), zaradiť

ku konaniam, ktoré vyžadujú od štátnych orgánov vyvinúť osobitnú rýchlosť pri

prejednávaní uvedených sporových vecí. Konania, od ktorých je priamo závislá bytová

otázka osôb sú svojou povahou podobné vyššie uvedeným konaniam, nakoľko podobne ako

je to vo vyššie uvedených sporoch aj v sporoch týkajúcich sa bytovej otázky osôb dochádza

k zásahu do základných životných potrieb fyzických osôb. Vo veci vedenej na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. , od výsledku ktorej bolo priamo závislé riešenie

bytovej otázky sťažovateľov, mal preto okresný súd postupovať v rámci osobitnej rýchlosti,

ktorú si toto súdne konanie vyžadovalo. Práve neefektívnym postupom okresného súdu

popierajúcim osobitosť tohto konania z pohľadu životných potrieb sťažovateľov a ich detí

boli sťažovatelia rovnako ako aj ich rodinní príslušníci po celú dobu konania vystavení

značným stresovým situáciám, ktoré po prijatí novej zákonnej úpravy umožňujúcej

vypovedanie nájmu bez uvedenia dôvodu prepuklo až do nepredstaviteľne ťaživej situácie.

Navyše je nutné pri posudzovaní porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov vziať do úvahy aj povahu samotného rozhodnutia okresného súdu, ktorý

predmetný spor ukončil až na žiadosť všetkých strán v intenciách ich spoločnej mimosúdnej

dohody, teda bez samotnej ingerencie súdu, ktorý ako legálny garant spravodlivosti mal

povinnosť strany sporu rozsúdiť, a to v primeranej lehote, ktorej dĺžka konania 4 rokov a 6

mesiacov nezodpovedá. Preto na základe uvedených skutočností majú sťažovatelia za to, že

nimi uplatnené nároky v ústavnej sťažnosti, aj vzhľadom na to, že uvedené nepriaznivé

následky už nemožno nijak inak napraviť, sú nárokmi odôvodnenými.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 28. decembra 2007 sťažovatelia podali na okresnom súde proti H. B. (ďalej len

„odporca v 1. rade“) a C. z. (ďalej len „odporca v 2. rade“) žalobný návrh na určenie

neplatnosti dohody o vydaní veci (č. 24 88 0942 02 00 uzatvorenú medzi odporcom

v 1. rade a odporcom v 2. rade dňa 19. júla 2002).

Dňa 18. februára 2008 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k žalobnému

návrhu, a právneho zástupcu sťažovateľov vyzval na zaslanie originálu plnej moci.

Dňa 19. marca 2008 sťažovatelia podali návrh na pristúpenie nového účastníka

do konania na strane odporcov a zároveň požiadali o zmenu žalobného návrhu.

Dňa 26. marca 2008 sťažovatelia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 31. marca 2008 sa odporca v 1. rade vyjadril k žalobnému návrhu.

Dňa 10. apríla 2008 sa odporca v 2. rade vyjadril k žalobnému návrhu.

Dňa 14. apríla 2008 okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane

odporcu pristúpil nový účastník, a to obchodná spoločnosť L., s. r. o. (ďalej len „odporca

v 3. rade“).

Dňa 7. mája 2008 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o vypovedaní plnej

moci udelenej sťažovateľmi ich právnemu zástupcovi.

Dňa 10. júna 2008 okresný súd uznesením zamietol návrh na vydanie predbežného

opatrenia proti odporcovi v 3. rade.

Dňa 12. augusta 2008 okresný súd vyzval odporcu v 2. rade a jeho právneho zástupcu

na predloženie originálu plnej moci na zastupovanie v danom konaní.

Dňa 3. septembra 2008 odporca v 2. rade doručil súdu žiadanú plnú moc.

Dňa 9. februára 2009 okresný súd vyzval sťažovateľov, aby zaplatili súdny poplatok

za podanie návrhu.

Dňa 26. februára 2009 sťažovatelia uhradili uvedený súdny poplatok.

Dňa 23. júna 2010 okresný súd uznesením rozhodol o pripustení zmeny žalobného

návrhu, ktorú navrhli sťažovatelia 19. marca 2009.

Dňa 30. decembra 2010 odporca v 3. rade podal návrh na prerušenie konania, keďže

jeho výsledok záleží od výsledku konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

a sp. zn. .

Dňa 24. marca 2011 okresný súd rozhodol o prerušení konania do právoplatného

skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. a sp. zn.

. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2011.

Dňa 25. marca 2011 sťažovatelia podali návrh na pripustenie zmeny návrhu, ktorá

spočívala v rozšírení predmetu ich nárokov.

Dňa 17. mája 2011 a 7. septembra 2011 okresný súd zisťoval stav konaní sp. zn.

a sp. zn. .

Dňa 28. septembra 2011 sťažovatelia podali sťažnosť adresovanú predsedníčke

okresného súdu, ktorou sa domáhali odstránenia zbytočných prieťahov.

Dňa 18. októbra 2011 predsedníčka okresného súdu vybavila sťažnosť ako

odôvodnenú.

Dňa 27. apríla 2012 sťažovatelia zobrali svoj žalobný návrh späť z dôvodu

mimosúdnej dohody s odporcami.

Dňa 4. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. -123 predmetné konanie

zastavil v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľmi.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušovaniu základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj

na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný

súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon,

ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo

právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala

byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním

k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovali pokračovania v konaní a taktiež podali

kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovatelia síce doplňovali a upresňovali

svoj žalobný návrh, pretože sa v priebehu napadnutého konania zmenili pomery, avšak

využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho

súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom

konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako

postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. ).

3.1 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci

a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane krátkodobo, ale aj dlhodobo

nečinný, a to konkrétne od 3. septembra 2008 do 9. februára 2009 (päť mesiacov),

od 26. februára 2009 do 23. júna 2010 (štyri mesiace) a od 23. júna 2010 do 24. marca 2011

(deväť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,

pretože počas minimálne poldruha roka okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali

smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas

súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku

a dohovoru (pozri napr. ). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu

bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré

sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedenej nečinnosti, a teda

k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateľov, ale

predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Obranu predsedníčky okresného súdu,

že „k vzniku prieťahov v konaní zo strany súdu došlo z objektívnych dôvodov, a to najmä

z dôvodu nadmernej zaťaženosti sudcov občianskoprávneho úseku“ a taktiež, že „zákonná

sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, svojím konaním vznik

prieťahov v konaní nezavinila“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd

opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto

právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu

vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno

prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že v zaväzuje predovšetkým

súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie

veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje

na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného

v oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných súdov (pozri

napr. ).

3.2 Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom, ak nedôjde

k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uvedenom uznesení,

nemôžu sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného

práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu

v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade,

neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd poznamenáva, že na obdobie, počas ktorého bolo napadnuté konanie

právoplatne prerušené (teda od 12. mája 2011), nemohol prihliadnuť ako na obdobie

zbytočných prieťahov v konaní, pretože dôvodnosť prerušenia napadnutého konania mohol

ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity preskúmať iba v rámci podanej ústavnej

sťažnosti, k čomu však zo strany sťažovateľov nedošlo.

Avšak vzhľadom na dôvody uvedené v bode III/3.1 tohto rozhodnutia ústavný súd

vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva podľa dohovoru

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 4. júna 2012 okresný súd uznesením rozhodol o zastavení

konania, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3

písm. a) .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému

vo výške 7 000 €, ktoré odôvodňovali najmä tým, že „v tomto prípade deklarovanie

porušenia práva nemožno považovať za dostatočné a to aj vzhľadom na psychickú záťaž,

ktorú musia sťažovatelia v prípade ohrozenia ich zákonných nárokov na odkúpenie bytu

nachádzajúcom sa v nehnuteľnostiach, ktorých sa sporové konanie týka. (...) Neprimerane

dlhým konaním sa sťažovatelia dostali do situácie, že nielenže nedošlo k odstráneniu ich

právnej neistoty, ale aj vďaka liknavému prístupu súdu sa ich právna neistota zväčšila

možnosťou vypovedania nájmu bytu na základe , ktorá sa dotkne

ich naliehavého právneho záujmu.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä aj na právoplatné zastavenie napadnutého

konania v dôsledku späťvzatia žaloby sťažovateľmi považuje za primerané vo výške 1 500

€ každému sťažovateľovi.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 28. marca 2012, podanie sťažnosti

z 28. marca 2012 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu

z 30. októbra 2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát

po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 €, a preto trovy právneho zastúpenia pre

jedného sťažovateľa predstavujú sumu 404,37 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony

pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 202,18 €. Spolu s režijným

paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha v danom prípade odmena v sume 202,18 €.

V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu

404,37 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľmi

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013